Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Mesačná víla

Mesačná vílaJednorázovka o E+B. Belle sa zdá, že Edward sa zmenil a má podozrenie, že si našiel inú, preto sa pohádajú a tak sa Jasper rozhodne, že zistí, čo sa deje. V lese neďaleko sa totiž potuluje mesačná víla a Edward je jej ďalšia obeť. Má v pláne ho obetovať, aby získala ľudské telo. Belle to Jasper povie, stihnú však spolu prísť včas, aby všetko zachránili? Bude pravý americký happy-end, alebo obetná dýka znova zažiari a tentoraz splní, čo má? O E+B veľmi nepíšem, ale toto ma chytilo. Snáď sa Vám to bude páčiť. ;)

Túlala sa lesom, ktorého temnotu zjemňoval striebristý mesačný svit a pomedzi stromy dopadal na jej belostnú pokožku, ktorá ľahko žiarila. Pohybovala sa ladne, pomalými elegantnými krokmi  sa prechádzala po lesnom chodníku s jediným cieľom. Nečakala, že uprostred noci na niekoho narazí, no pevne v to dúfala. Štyristo rokov blúdila a hľadala svoje obete - za celý ten čas ich bolo necelých dvadsať, ale kvôli tomu nehodlala zavrhnúť svoje poslanie, lebo by nikdy nedosiahla svoj cieľ, po ktorom tak nezištne túžila.

Nechcela už iba takto blúdiť, ako mesačná víla, dostala však ponuku, ktorá to všetko zmenila. Stačilo nájsť lásku, no nebolo to také jednoduché. Aby získala život pre seba, musela obetovať jej život. Všetci predošlí ľudia, ktorých stretla, každý sa do nej slepo zamiloval, lebo ich očarila svojou krásou a šarmom, ale obetovala ich skôr, ako opätovala ich lásku. Jediný spôsob obety bol prepichnúť ich srdce striebornou dýkou, ktorú neustále nosila pri sebe, aj teraz jej rukoväť vykúkala spopod voľných šiat a karmínovo červené drahokamy sa žiarivo leskli.

Tentoraz to však myslela vážne a odhodlala sa trpezlivo vyčkať, bola unavená od všetkých predošlých chybných pokusov, chcela konečne pocítiť ľudské pocity, o ktorých počúvala, chcela cítiť pevnú zem pod svojimi nohami, ponoriť sa do spánku, v ktorom by sa vzdialila od reality do ríše snov, stráviť krátky ľudský život po boku partnera. Všetko toto jej však bolo doteraz odoprené, preto o ľudské telo  bojovala ďalej.

Najväčším problémom však bolo, že so západom mesiaca zmizla aj ona sama, rozplynula sa na hviezdny prach a objavila sa, až keď mesiac znova vyšiel. Keď bol mesiac na nebi cez deň, plávala lesom ako trblietavý závoj hmly, ktorý nadobudol podobu víly až po tme. Jediná možnosť nájsť svoju osudovú lásku sa jej naskytla až v noci, keď do jej lesa zablúdil málokto.

Ale čakala a dúfala. Veď možno raz...

***

 

Edward:

Tak veľmi by som jej chcel splniť to želanie, no obaja vieme, že to nie je možné, keďže ona je ešte stále človek a ja upír. Veď by som ju mohol bez rozmyslu jediným chybným pohybom zabiť, ale vyzerá to tak, že jej to je jedno, asi mi verí až príliš. Moje sebaovládanie nie je až také dokonalé, ako si myslí, ale jej niečo vyvrátiť, to je hotové umenie. Vždy bola tvrdohlavá a stála si za svojim, no tentoraz neustúpim ani ja, ani ona. Moja podmienka je, že sa s ňou budem milovať až potom, ako bude upírkou, aby nebola taká krehká a zraniteľná. Na to mi odpovedala, nech ju teda premením, hneď.

Povedal som, že až po svadbe, z čoho nebola vôbec nadšená, ale aj tak sa stále nevzdávala a snažila sa ma presvedčiť, k čomu párkrát nemala veľmi ďaleko. Tak, ako teraz.

„Čo takého by sa mi mohlo stať?“ hodila na mňa nevinný pohľad a kolenačky sa ku mne prisunula. Jemne mi prešla dlaňou po hrdle a jej teplý dotyk vo mne znova vzbudzoval túžbu. Nahnevaný, viac na seba ako na ňu, som sa odtiahol a argumentoval proti nej.

„Bella, toto sme už rozoberali x krát. Nevieš, čo sa môže stať. Toto nie je, že by som ti spravil pár modrín alebo zlomil jednu kosť, tu ide o tvoj život, čo to nechápeš? Aj ja ťa veľmi chcem, ale ak by cenou mal byť tvoj život, tak to rozhodne odmietam a počkám. Asi až príliš veríš môjmu sebaovládaniu.“ Neusmial som sa, iba sa tváril chladne a myslel svoje slová smrteľne vážne. Bella však nie.

Skočila po mne a so smiechom sa na mňa zvalila. Začala mi rozopínať košeľu, čo som mal na sebe a snažila sa mi ju dať dole. Pritom sa vrhla na moje pery a začala ma vášnivo bozkávať. Jej krásne hnedé vlasy ma šteklili na krku a z jej opojnej vône som nad sebou strácal kontrolu a rozhorela sa vo mne túžba, ktorej sa nedalo vzdorovať. Iba môj zdravý rozum na mňa kričal, aby som ju nenechal, nech si robí, čo chce, aby som ju zastavil, išlo predsa o jej dobro.

Vzoprel som sa a striasol ju zo seba dole.

„Bella, nie!“ zavrčal som výhražným hlasom a môj výraz stuhol. Netvárila sa previnilo, ani zranene, či urazene. Zahryzla si do pery a hypnotizovala ma pohľadom, keď sa však snažila znova na mňa vrhnúť, tak som usúdil, že je načase čo najrýchlejšie odísť, aby sa jej nepodarilo dostať to, čo chcela, tak som vyskočil na nohy a snažil sa nedýchať, aby ma jej vôňa nedráždila. Lomcovala mnou túžba a vášeň, zahmlievali mi rozum a jediný krok smerom od nej znamenal obrovskú námahu. Keď som docúval až k otvorenému oknu, tak som vyskočil na parapet a nadýchol sa čerstvého vzduchu, ktorý nebol presýtený vôňou jej krvi.

„Prepáč, ale raz ma možno pochopíš,“ snažil som sa povedať čo najrýchlejšie, aby som minul čo najmenej vzduchu. V zrkadle naproti som uvidel svoj odraz - oči som mal takmer čierne, hoci len včera som bol na love. Je načase vypadnúť. Možno raním jej city, ale zachránim život. Posledný pohľad na jej mierne prekvapený výraz, ako kľačala na posteli a s otočkou som vyskočil z okna dole na trávnik.

Pomaly sa začínalo stmievať a ako som bežal lesom pomedzi stromy, dýchal som čoraz čistejší vzduch, až som napokon cítil iba krv zvierat naokolo a vôňu prírody, nič ľudské. Po pár desiatkach míľ som zastavil na širokej čistine a vzhliadol k nebu, na ktorom sa tesne nad horizontom vynímal červený mesiac, práve vychádzal. Sadol som si na hrubý kmeň vyvráteného stromu a prenechal svoju myseľ myšlienkam.

Mesiac stúpal čoraz vyššie a vyššie, až zmenil farbu na oranžovú a nakoniec zvyčajnú striebristú. Tak, ako stúpal, tak zapadalo na opačnej strane slnko, až obloha potemnela a nastal súmrak. Najsmutnejšia a zároveň najšťastnejšia chvíľa - deň sa končí, ale zajtra začína nový. Blúdil som pohľadom po oblohe a uvidel prvé najjasnejšie hviezdy, až moju pozornosť upútalo niečo iné. Na kraji zorného poľa sa mihlo niečo strieborné a trblietavé, čo ma zaujalo, tak som tam stočil zrak. Pár metrov odo mňa medzi stromami sa vznášalo niečo ako jemná hmla, niečo, pre čo som nemal pomenovanie. Ako som to pozornejšie sledoval, zistil som, že pomaly nadobúda nejaký tvar, až sa objavila silueta ľudskej bytosti, ženy v dlhých šatách farby mesiaca s úsmevom na perách a smútkom v očiach. No, možno nie až tak ľudskej bytosti, ako mystickej, vyzerala totiž ako víla.

Ľudia neverili v mystické bytosti, no ja som bol upír, existovali vlkolaci, tak som nemal dôvod myslieť si, že sme jediní „výnimoční“, hoci o vílach som doteraz nikdy nepočul.

Blížila sa ku mne a ja som ju ostražito sledoval - niežeby mi mohla nejako ublížiť, ale vždy je lepšie dávať si pozor, ako neskôr ľutovať. Mesačné svetlo bolo v porovnaní s jej krásou nič, to ona prežiarila celú lúku a mala ma v moci svojich uhľovočiernych očí. Bola krásna, dokonalá, zrazu som zatúžil priblížiť sa ku nej ešte viac a dotknúť sa jej. Bol som v pasci, nemal som kade ujsť. Keby som sa aspoň trochu venoval mytológii, zmizol by som v sekunde, keď som ju zbadal, ale nemal som ani potuchy, čo je zač, akú má moc a že práve som narazil na mesačnú vílu, na dokonalosť ktorej stačil jeden pohľad a nikto neodolal. Ani ja som nebol výnimkou.

„Ako sa voláš, pútnik?“ jej plné pery vyčarili láskyplný úsmev a odhalil rad bielych zubov. Zalapal som po dychu a horko-ťažko som seba dostal:

„Edward, madam.“ Nevadilo mi, že ma oslovila pútnik, hoci som nevedela, čo tým myslela, zarazene som ju sledoval s otvorenými ústami a zabudol na všetko ostatné. Akoby sa celý vesmír zrazu točil iba okolo nej, cítil som sa ako vlkolak, ktorý sa pripútal. Už som nemyslel na ostražitosť, hoci stále som bol z väčšej miery sám sebou, len tá jedna zradná časť mozgu mi zakázala myslieť na Bellu a vymazala nateraz všetky pocity, ktoré som k nej choval.

„Pôjdeš so mnou?“ zatrilkovala vysokým hlasom a natiahla ku mne ruku zahalenú v rukáve dlhých šiat. Fascinovala ma jej jemná dlaň a štíhle prsty, ktoré ku mne naťahovala a neodolal som, natiahol som aj ja svoju ruku a chytil ju. Naozaj bola taká hebká, ako vyzerala na pohľad a mala takú teplotu ako moja, aj keď som mal najprv pocit, že sa mi pod prstami rozplynie ako dym, no bola dokonale skutočná.

Vstal som a s úsmevom sme vykročili cez celú dlhú lúku až ku stromom na druhej strane.

Čo sa to so mnou deje? Prečo má na mňa taký silný vplyv? Kto je to vlastne? Nemal by som ujsť a vrátiť sa ku...

Nemohol som si spomenúť na meno osoby, ktorú som miloval, lebo krása vedľa mňa mi to nedovoľovala. Racionálna časť mysle bojovala a snažila sa prebojovať cez hradbu v mojej mysli, ktorá vyzerala ako hmla, no bola pevná, presne ako jej dlaň.

Vstúpili sme medzi stromy a keď znova prehovorila, svojim dokonalým sluchom som vnímal všetky odtienky jej hlasu a smiechu.

„Povedz mi, ako sa do teba môžem naozaj zamilovať?“

Nepozastavoval som sa nad tým, aká to bola divná otázka, lebo pri nej mi ani divná neprišla.

***

Konečne narazila na svoju ďalšiu obeť. Vysoký, bledý a neskutočne krásny mladík sedel na lúke na kmeni stromu a sledoval nebo. Keď ho zahliadla, vedela, že tentoraz sa jej to podarí a splní svoje poslanie, cieľ...

Natiahla ku nemu ruku a on ju prekvapene prijal. Krátke bronzové vlasy sa mu neposlušne vlnili v slabom vánku a jantárové oči sa usmievali. Spoločne prešli cez lúku a vstúpili medzi stromy.

„Povedz mi, ako sa do teba môžem naozaj zamilovať?“ spýtala sa. Vedela, že je to zvláštna otázka, ale nechcela riskovať ďalšiu nehodu, že by sa to znova, po dvadsiaty prvý krát nepodarilo a musela by hľadať niekoho ďalšieho. Chcela sa konečne naozaj zamilovať, aby mohla splniť svoje poslanie a láska bola aj tak jediný cit, ktorého bola bez ľudského tela schopná, lebo láska pramenila z jej podstaty a duše...

Raz ale predsa len bola naozaj zamilovaná. Ale vtedy sa jej on vzoprel, bol jediný, kto odolal a ušiel. Za hranicami svojho lesa ho už nemohla sledovať.

Strávila s Edwardom celú noc a nadránom už videla, že sa cez ďalšiu noc vráti, lebo ňou bol doslova posadnutý. Rozprávala sa s ním, prezradila mu o sebe všetko, okrem svojho cieľa. Keď rozprával on, počúvala ho a smiala sa na jeho vtipoch, páčilo sa jej to, no to ešte nič neznamenalo. Niečo cítila, ale zďaleka to zatiaľ nebola láska. To bol ešte iba začiatok. To, čo doteraz cítila takmer pri každej svojej obeti.

Keď začalo pomaly vychádzať slnko a mesiac zapadal, jej rysy sa rozmazávali a vlnili ako horúci vzduch nad cestou, bledla, ale predtým, ako sa celkom zmenila na hviezdny prach, tak stihla ešte zašepkať:

„V noci sa mi vráť.“

Posledný konček mesiaca zmizol za horizontom a už jej nebolo.

***

Zmizla. Otupene som potriasol hlavou a začal sa zberať domov. Vyčistil som si hlavu od myšlienok a keď som cez otvorené okno skákal dnu do svojej izby, tak som na ňu myslel už len okrajovo.

Bella spala na posteli, ktorú som tu mal len kvôli nej a bola zakrútená do zlatej deky. Všetky spomienky boli späť a hoci som vedel, že ešte včera pred odchodom do lesa by som na ňu nedal dopustiť, teraz som pri pohľade na ňu necítil nič. Možno bola roztomilá, ako sladko snívala, ale nič hlbšie som nevidel, akoby som odvčera oslepol. Bol som zaslepený svojou vílou.

Akokoľvek som sa snažil presvedčiť sa, že Bellu stále milujem, necítil som to. Pomrvila sa a otvorila oči. Keď ma zbadala, posadila sa a rozospato zamrmlala:

„Kde si bol tak dlho? Chýbal si mi. Nenahneval si sa na mňa, však nie?“

„Nie, nenahneval. A bol som v lese.“ S týmto strohým vysvetlením som vyšiel cez dvere na chodbu a zamieril dole do obývačky. Myšlienky všetkých boli pokojné, keď som ich počúval, tak Jasper iba v mysli zhodnotil, že cíti, že som niekým pobláznený a pripísal to Belle a Alice nemala žiadnu víziu, moja budúcnosť bola podľa nej v poriadku.

Za mnou sa ozval dupot a pohľady všetkých sa zamerali na schody, po ktorých dole zbehla už oblečená Bella a náhlila sa ku mne. Hodila sa mi okolo krku a objímala ma. Obtočil som okolo nej ruky, ale mal som pocit, ako by som objímal neznámeho človeka, proste som nič necítil. Postrehla to a odtiahla sa, aby mi mohla pozrieť do očí.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa so strachom v hlase a utrápene sa na mňa pozrela. Snažil som sa usmiať a pokrútil hlavou, že je všetko v poriadku. Natiahol som sa ku nej a objal ju ešte raz, vierohodnejšie, aby si myslela, že som okej.

Celý deň prebiehal v podobnom duchu, tváril som sa, že je všetko ako po starom, no nevedel som sa dočkať súmraku a keď bolo slnko nízko nad obzorom, tak som s výhovorkou vyskočil z okna a rozbehol sa do lesa. Nečakal som dlho a v už dostatočnej tme sa mi zjavila. A mal som oči iba pre ňu.

Bella:

Tak mi plán znova nevyšiel, ale keď Edward sa tak bráni. Tentoraz dokonca ušiel, no nezazlievam mu to. Ľahla som si na jeho posteľ a pozerala na strop, rozhodla som sa, že tu na neho počkám, aj tak som nemala čo iné robiť. Slnko úplne zapadlo a keď sa ani do jedenástej nevrátil, tak som pomaly zaspala. Keď sa ráno zobudím, pravdepodobne už bude ležať vedľa mňa a báť sa o neho nemusím, predsa si v lese hravo poradí aj sám.

Sníval sa mi ten sen, čo aj minule. Bola som na vlakovej stanici spolu s rodičmi a čakala som na svoj vlak. Odchod mal o 3:01 ráno, no keďže to bol iba sen, nezaoberala som sa tým. Päť minút pred odchodom sme ešte boli v nejakom obchode a ja som ich odtiaľ ťahala preč, aby som nezmeškala. Zmeškala som, tak som čakala na ďalší vlak. Opakovalo sa to, čo predtým a potom som sa zobudila. Divný sen, vážne, no čo narobím.

Keď som otvorila oči a uvidela Edwarda stáť vedľa postele, ako práve prišiel, tak som sa posadila a spýtala sa ho.   

„Kde si bol tak dlho? Chýbal si mi. Nenahneval si sa na mňa, však nie?“

Čakala som hocičo, len nie to, že s jednou strohou odpoveďou sa vytratí z izby, dokonca bez toho, aby ma aspoň objal. Nečakala som, iba som na seba natiahla oblečenie, čo bolo po ruke a utekala za ním dolu. Hodila som sa mu okolo krku, no akoby to nebol on. Stál ako socha s rukami okolo mňa a keď som sa ho opýtala, či sa niečo nedeje, iba sa usmial a pokrútil hlavou.

Celý deň bol trochu divný, ale nechcela som do neho rýpať. Keď mi nechcel povedať, čo sa deje, tak som sa rozhodla, nech si to vyrieši sám, ak nechce moju pomoc. Po západe slnka znova vyskočil z okna a rozbehol sa do lesa.

Keď sa to všetko opakovalo už pár dní, tak som sa začala strachovať naozaj a nevedela, čo robiť.

„Edward, čo je s tebou?“ vyštekla som na neho podráždene, keď sa znova tváril bezvýrazne a zamyslene.

„Nič,“ povzdychol si a snažil sa usmiať. Vážne si myslí, že mu to uverím?

„Edward!“ zvýšila som na neho hlas a zamračila sa. Stiahol obočie k sebe a prepichol ma pohľadom.

„Nechaj ma tak, Bella!“ štekol on po mne a vstal, pričom vyšiel z izby. Prekvapene som ostala sedieť na posteli a sledovala dvere, ktorými vyšiel. Čo sa to, preboha, deje? Čo si to ostatní nevšimli? Prečo je na mňa taký?

„Do pekla, Edward!“ zajačala som už vytočene a vyskočila na rovné nohy. Zbehla som za ním znova do obývačky a pozerala na jeho chrbát, ktorým bol ku mne otočený.

„Ale, ale, naše hrdličky sa hádajú?“ zachechtal sa Emmett od plazmy a veselo si nás premeriaval. Šibla som po ňom naštvaným pohľadom, aby stíchol a vrátila sa späť ku Edwardovi.

„Čo sa stalo?“ soptila som a pýtala sa znova na to isté. Takto sa ešte nikdy nesprával, čo tak zrazu? Otočil ku mne hlavu a neusmieval sa, tváril sa chladne.

„Nič,“ sykol a prevrátil očami. Skôr, ako som stihla vybuchnúť, tak zmizol vonku za domom medzi stromami. Bezmocne som stála v strede obývačky, slzy mi začali tiecť po tvári a nevedela som, čo robiť. Sledovali ma všetci Cullenovci, ktorí boli nablízku a netušili, čo povedať. Vyzerali však, že tiež nevedia, o čo ide.

Zrazu ma niečo napadlo a bodlo ma z toho pri srdci. Snáď si len vymýšľam a nie je to pravda, prosím!

„Že si nenašiel nikoho iného?“ vrhla som prosebné pohľady na všetkých naokolo, ale hlavne na Alice. Vyzerala zmätene, ale zďaleka nie tak, ako ja.

„To by som bola videla,“ prehlásila udiveným hlasom a neveriacky krútila hlavou. Pozrela som na Jaspera, ktorý ju objímal.

„Jeho pocity sú stále zamilované,“ prehodil pokojným hlasom, ako maskoval svoje pocity z Edwardovho správania. Zamilované? Tak potom som mala pravdu! Má niekoho iného, lebo keby bol zamilovaný stále do mňa, správal by sa úplne inak! Zaúpela som a chytila sa za hlavu. Triasla som sa od vzlykov a zosypala som sa na kolená na koberec.

Prečo? Prečo je šťastie také vrtkavé? Nemám nárok na viac šťastia? Našiel si niekoho iného, lebo som na neho príliš naliehala s tým milovaním a mal ma plné zuby? Nehovoril, že ma bude milovať navždy?

Zaslepená slzami a roztrasená od vzlykov som len matne vnímala, ako ma ktosi zodvihol a preniesol hore naspäť do izby na posteľ. Zamotala som sa do prikrývky a vzlykala do vankúša, zatiaľ čo Alice, ktorá ostala jediná v mojej izbe, ma hladila po vlasoch a snažila sa ma upokojiť.

***    

Edward:

Znova som ju mohol vidieť, byť v jej prítomnosti a cítiť sa tak skvele. Pomohla mi zabudnúť na to, čo ma čaká ráno doma - hysterická Bella, ktorá sa stále pýta, čo sa so mnou deje, akoby to bola jej vec. Povzdychol som si a vrátil sa do prítomnosti ku mojej víle. Bola taká nádherná a dokonalá, že som sa od nej nemohol odtrhnúť.

***

Mala ho presne tam, kde chcela. Bol ňou očarený a zamilovaný do nej, každú noc sa vracal, aby mohol byť s ňou. Ona sa s ním cítila inak, ako pri ostaných. S Edwardom sa dokázala smiať, hoci nemohla cítiť šťastie. Keďže jediný cit, ktorý mohla cítiť bola láska, tak presne vedela, či je zamilovaná alebo nie. Cítila, ako v nej niečo silnie, rastie a prekvitá - vedela, že je to zárodok lásky. Zaradovala sa, lebo jej plán pomaly, ale isto vychádzal.

***   

Jasper:

Tento týždeň sa Edward naozaj správal až nanajvýš divne, hoci jeho zamilované pocity sa skoro vôbec nezmenili. Iba som v nich cítil miernu posadnutosť, ale myslel som, že to kvôli Belle. Keď sa s ňou však pohádal a zmizol v lese, tak som si nebol až taký istý. Ona si myslela, že si našiel niekoho iného a odvtedy mi to vŕtalo v hlave. Čo ak by predsa? Čo na tom, že tvrdil, že bude Bellu milovať navždy? Veď ľudia a aj upíri sa menia... Je to možné?

Bellu to vzalo a z jej pocitov som sa išiel až zblázniť, tak som sa ich snažil ignorovať, pre tentoraz, lebo som nevedel, čo by som mal robiť. Prenechal som to Alice, tá s ňou ostala a snažila sa ju utešiť.

Mal by som ho sledovať. Aby som videl, čo sa deje a prečo každý večer mizne do lesa. Hoci to bude ťažké, lebo so svojím čítaním myšlienok ma môže hneď odhaliť, ak sa nebudem chrániť a v lese môže zacítiť môj pach. Ale za pokus to stojí, robím to minimálne kvôli Alice, ktorá je zdrvená z Bellinho stavu a usiluje sa jej pomôcť.

S povzdychom som vstal a svižne vybehol hore po schodoch až ku Carlislovej pracovni, kde som zaklopal na tmavé mahagónové dvere a počkal, kým ma nepozval dnu. Vošiel som dnu a našiel ho pri rozrobených spisoch, ktoré odložil, aby sa mohol spýtať, ako mi môže pomôcť.

„Edward sa v poslednej dobe správa dosť divne a aj sa pohádal s Bellou, ktorá si teraz myslí, že už ju nemiluje a našiel si inú,“ vybalil som na neho spriama. Jeho pocity sa zo spokojných zmenili na prekvapené a pozorne ma počúval, hoci sám vedel, čo sa tu včera večer udialo, veď tu aj steny majú uši.

„Znova zmizol v lese, tesne pred západom slnka a predpokladám, že sa objaví až na svitaní, ako vždy, tak som ťa chcel požiadať o radu, čo by som mal robiť.“ Miešal sa v ňom mierny zmätok a túžba po tom, aby mi mohol pomôcť, zatiaľ čo ja som prešiel bližšie ku nemu a usadil sa do pohodlného kresla blízko jeho pracovného stola.

„Rozmýšľal som, že by som ho išiel sledovať, aby som zistil, čo sa deje. Ak len prechádza zlým obdobím, tak mu pomôžem a ak mala Bella pravdu, tak mu to pekne vytmavím, lebo teraz sa kvôli nemu trápi nielen ona, ale aj Alice a vieš, že potom nie som pokojný ani ja a láme mi srdce vidieť ju takú...“ Dokončil som to, povedal som, čo som povedať chcel a trpezlivo som vyčkával na jeho reakciu, alebo radu. Chvíľu bol ticho, ako rozmýšľal a zlaté oči mu potemneli, no nakoniec sa naklonil ku mne a nanajvýš pokojným a jemným hlasom, ktorý bol v úplnom rozpore s jeho pocitmi, mi povedal:

„Viem, čo sa tu včera dialo, ale pochybujem, že Edward by prestal milovať Bellu. No aj tak, choď za ním a aspoň tak zistíš, čo s ním je a možno mu budeš vedieť pomôcť. Nikdy som nebol za špehovanie, ale teraz je to jediný spôsob, ako tomuto všetkému pomôcť. Ak zistíš, že ju predsa len podvádza, tak si to s ním vybav a navrhni mu, nech aspoň prizná farbu a povie to Belle z očí do očí - zlomí ju to, ale radšej nech vie pravdu, ako by mala žiť v neistote. Ak však len prechádza zlým obdobím, tak ho pošli ku mne, že mu s tým rád pomôžem...“

Prikývol som na znamenie, že som pochopil a poďakoval mu. Zodvihol som sa z kresla a rozmýšľajúc o svojom pláne sa pobral po chodbe ďalej až do mojej a Alicinej izby. Treba sa rozhodnúť rýchlo a tak isto aj konať, tak netrvalo dlho a vedel som, že musím ísť za ním, hneď teraz a zistiť pravdu. Bez jediného slova som prebehol cez obývačku a von do lesa medzi stromy. Pri behu som sledoval jeho stopu a keďže, chvalabohu, fúkalo smerom ku mne, nie odo mňa, tak som bol vo výhode, lebo ma nemohol cítiť. Pre istotu som myslel na niečo, kvôli čomu by mi z hlavy nevyčítal plán a vďaka svojej koncentrácii som to vydržal bez chyby a zaváhania.

Dobehol som až ku väčšej lúke a tam som zastal, lebo koncentrácia jeho vône tam bola najsilnejšia, hoci som ho nikde nablízku nevidel. Nechcel som sa odhaliť, tak som sa nepustil krížom cez trávu, ale po okraji popod stromy. Pomaly som sa blížil po jeho najčerstvejšej stope a bol som na sto percent ostražitý, každý pohyb v mojom zornom poli zachytil moju pozornosť a cítil som, že o chvíľu ho nájdem.

Prešiel som pár desiatok metrov hlbšie pomedzi stromy do lesa a napravo od seba ma niečo upútalo. Ihneď som sa zvrtol tým smerom a uvidel slabú striebristú žiaru vychádzajúcu akoby z pokožky ženy v dlhých šatách, ktorá kráčala, alebo sa skôr vznášala vedľa Edwarda. Všimol som si jeho pohľad a zhodnotil jeho pocity - všetko napovedalo tomu, že je ňou posadnutý a vysvetľovalo to, prečo sa ku Belle správal tak, ako sa správal.

Chcel som sa ku nemu rozbehnúť a nasilu ho odtiaľ vziať, lebo som videl, že sám by to nedokázal, aj keby sa akokoľvek usiloval. Ona vyzerala ako víla a o tých som prečítal toľko povier a legiend, z ktorých minimálne jedna črta bola skoro všade rovnaká a to, že dokážu hocikoho uchvátiť svojim zjavom a šarmom, že sa z neho stane úplne iný človek. A to sa zjavne stalo aj Edwardovi.

Dlhšie som neváhal a rozbehol som sa smerom ku nim, skočil som pred Edwarda, skôr ako si ma stihol všimnúť a zastavil som ho.

„Čo tu chceš?“ zasyčal na mňa a nahrbil sa do bojového postoja. Bol naštvaný, trochu prekvapený mojím vpádom a totálne pobláznený, aj keď nie vlastnou vôľou, do bytosti stojacej vedľa neho. Oči mu stmavli a ruky zaťal v päsť.

„Prišiel som ťa zachrániť,“ postavil som sa do obranného postoja a vyslal ku nemu vlnu upokojujúcich pocitov. Veľmi to však nepomohlo, vyzeral takmer rovnako naštvane.

„Je to víla, Edward, pobláznila ťa, len ty to nevidíš!“ vyštekol som nahnevane, keď môj dar nepomohol. Nepozrel som sa na ňu, lebo som nechcel skončiť ako on, snažil som sa uchovať si jasnú myseľ a vlastné pocity. Vlastnú, nefalšovanú a pravú lásku k Alice by som v žiadnom prípade nevymenil za takéto nedobrovoľné pobláznenie a posadnutosť.

„Ty o tom nič nevieš,“ švihol po mne ostrým pohľadom a postavil sa pred ňu, ochranne. Asi sa z neho zbláznim, ale nemôžem mu nič vyčítať, veď všetko toto robí nedobrovoľne, pod jej vplyvom. Videl som, že ho nepresvedčím, tak to bude musieť ísť po zlom. Napol som svaly a skočil po ňom s úmyslom ho odtiaľto nasilu odtiahnuť preč. Nestihol sa mi vyhnúť, ale zachytil ma a s obrovskou vlnou nenávisti ma odhodil, až strom, ktorý som trafil, sa zlomil na polovicu a dopadol tesne vedľa mňa. Vyskočil som na nohy, no tých dvoch už nebolo.

Cítil som, kade odišli, no sám by som to nezvládol, ako som to videl a tak budem musieť buď požiadať Emmetta, aby mi pomohol, alebo zabrániť Edwardovi, aby sa na ďalší večer znova vytratil do lesa.

„Jasper!“ ozval sa spoza mňa výkrik a než som sa stihol otočiť, už ma objímala Alice. „Si v poriadku?“ pýtala sa ma hneď rýchlo a prezerala si ma. Určite mala víziu o tom, čo sa stalo a hneď mi pribehla na pomoc. Jej pocity boli zmiešané - bola vystrašená, ale zároveň neuveriteľne rada, že som v poriadku.

„Je to pravda?“ spýtala sa ma po chvíli, keď sa odo mňa odtiahla. Vedel som, že myslela na Edwarda a tú vílu, no ona nevedela, že je to víla. Myslela si, že sa potvrdili Belline obavy a Edward si našiel inú.

„Nie tak celkom,“ začal som jej vysvetľovať. Povedal som jej o tom všetkom a aj o pláne zastaviť Edwarda.

***

Z ničoho nič sa pred nimi objavil ďalší človek veľmi podobný jej Edwardovi. Keby mohla cítiť prekvapenie, cítila by ho práve teraz. Snažil sa Edwarda presvedčiť, že ona je tá zlá, že je jej vina, že Edward je ňou pobláznený. Chcel ho od nej oddeliť.

Edward sa však nedal a odhodil ho do najbližšieho stromu, keď na neho skočil. Ochranne sa pred ňu postavil, keď sa o nej hádali a nakoniec spolu ušli preč, aby sa mu vyhli a nechal ich na pokoji.

Tentoraz konečne pocítila, že sa do neho naozaj zamilovala, lebo bol ochotný kvôli nej bojovať a zachránil ju. Aj keď by sa jej nebolo nič stalo, ale išlo o ten princíp.

Je načase dokončiť svoj plán. Počká ešte aspoň do zajtra, aby si bola plne istá, že sa jej to tentoraz podarí. Cítila ku nemu lásku, takže by malo byť ťažké obetovať ho, no nemohla cítiť smútok, hnev alebo stratu, takže keď ho zabije, nebude jej chýbať, iba ho bude stále milovať. Nepozná ľudské pocity, tak ani nevie, aké to bude v ľudskom tele, ale z rozprávaní svojich obetí si dala kadečo dohromady a má svoju predstavu.

Už iba jeden deň a splní svoje poslanie.

***

Bella:

Ráno som sa prebudila a chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, čo sa deje. Edward tu nie je, včera sme sa pohádali a ktovie, ako to bude dnes. Smutne som sa odšuchtala do kúpeľne a snažila sa dať dokopy. Už oblečená a umytá som zišla dolu do kuchyne prichystať si niečo na raňajky.

„Dnes nikam nepôjdeš!“ syčal Jasper a keď som sa obzrela, videla som, že na Edwarda. Neusmiala som  sa a ani som nebola rada, že ho vidím, iba som sa odvrátila naspäť, veď ak ma už nemiluje, tak za ním predsa nebudem stále chodiť.

„Nemáš mi čo rozkazovať, môžem si robiť, čo chcem,“ zavrčal  a odvrátil sa. Jasper mu zase niečo zasyčal, ale bolo to príliš potichu pre moje uši.

„Na nej mi už nezáleží,“ bola Edwardova odpoveď a mne do očí vyhŕkli zradné slzy. Sedela som k nim otočená chrbtom a jedla svoje raňajky, takže to nemohli vidieť. Vedela som však, že tým myslel mňa a stále som sa cez to nevedela preniesť, veď akoby aj, iba po pár dňoch.

Pocítila som vlnu upokojujúcich pocitov a zotrela si z očí slzy.

„Ďakujem,“ zašepkala som Jasperovi, ale neotočila som sa. Za mnou už bolo ticho a keď som sa po chvíli obzrela, Edward tam už nebol.

***

„Viem, čo sa s ním deje,“ povedal mi Jasper a posadil sa oproti mne, keď som pri kuchynskom pulte jedla večeru. Celý deň bol dnes nanič. Nezodvihla som pohľad, iba som si povzdychla.

„Našiel si inú, však?“

Na chvíľu váhal a čím dlhšie bol ticho, tým som si bola istejšia, že mám pravdu. Keď však prehovoril, prekvapene som na neho pozrela a nevedela, čo urobiť.

„Nie je to tak, ako si myslíš,“ začal a poobzeral sa, aby sa uistil, že Edward nie je nikde nablízku. „Včera som ho sledoval a zistil, že sa stretáva s nejakou... vílou.“ Pri slove víla ma napadlo, či na svete nestačia len upíri a vlkolaci, prečo musia byť aj víly. Neverila som na ne, ale ani som nebola taká prekvapená, keď mi to Jasper povedal. Zvykla som si, že okolo mňa nie je nič normálne, tak som si len povzdychla, že mám zase dočinenia s niečím nadpozemským.

„Tak nech si ju má, nemôžem ho nútiť, aby miloval mňa, keď to nechce,“ vzlykla som a snažila sa nerozplakať, v čom mi Jasper znova pomohol svojím darom. Odtlačila som od seba tanier s nedojedenou večerou, lebo ma úplne prešla chuť.

„Nie, Bella, tak to nie je,“ uisťoval ma znova a ja som len neveriacky pozrela do jeho očí. Neklamal by mi, nemá na to predsa žiaden dôvod.

„Ono... on je ňou... posadnutý. Víly majú takú moc, že to dokážu, pripútať ku sebe niekoho, že zabudne na všetko ostatné. To sa stalo aj Edwardovi. Viem, že si na neho naštvaná, ale keby si videla, ako sa pri nej správa, tak by si hneď vedela, že to nie je len tak. Je to nedobrovoľné... Musíme mu pomôcť.“

V hlave sa mi roztočil kolotoč splašených myšlienok, domnienok a odhadov. Neverila som, ale zároveň verila. Môj rozum sa rozdelil na dve časti - jedna neverila, neodpustila Edwardovi, nechcela sa o neho zaujímať. Tá druhá však verila a láska, ktorú som neprestala cítiť, znova ožila a túžila som mu pomôcť, aby viac netrpel.

Ak je toto všetko pravda, tak by som mu mala ísť pomôcť, potom uvidím, na koľko sa mi vráti. Či je to naozaj iba pobláznenie a posadnutosť, alebo niečo hlbšie, čo si Jasper nevšimol.

Znovu vo mne ožila nádej a vyskočila som zo stoličky, akoby som už mala plán, čo budem robiť.

Rozbehla som sa von presklenými dverami do lesa a hoci som netušila, ktorým smerom sa pobrať, utekala som rovno za nosom. Ešte že bol Jasper so mnou, aby ma zaviedol správne, lebo ako sa ukázalo, išla som zlým smerom. Dokonca ma aj odniesol, lebo to bolo ďaleko a sama by som tam nedobehla.

Zoskočila som mu z chrbta, keď zastal a pomedzi stromy prebehla pár posledných metrov na veľkú lúku, kde som ich zbadala. Ju, vysokú a neprehliadnuteľnú a jeho, ako sa v jej moci od nej nemohol odtrhnúť. Videla som, čo som vidieť potrebovala - nerobil to zámerne. Tu v lese pri nej to bolo ešte zjavnejšie.

Všimli si ma a obaja sa ku mne obrátili. Edward zúrivo zavrčal, že som ich vyrušila a v tmavých očiach sa mu blysol záblesk šialenstva, už sa predo mnou nehral na človeka, teraz z neho bol dokonalý upír. Aj by som sa ho bála, keby som nevedela, čo ho k jeho čudnému správaniu viedlo.

Jasper ostal stáť na kraji medzi stromami, lebo toto bolo len medzi mnou a Edwardom, no dával pozor, aby sa niečo náhodou nezvrtlo. A tiež sa ku nej nechcel pripútať.

Prešla som ku nim pár posledných krokov a zastala asi meter od oboch. Po nej som hodila znechutený pohľad a po ňom poľutovaniahodný.

„Po čo si prišla? Povedal som, že už pre mňa nič neznamenáš,“ vyštekol po mne a obranne sa postavil pred svoju vílu. Skoro mi vyhŕkli slzy, keď to zopakoval, jediná osoba, ktorú som kedy nado všetko milovala, ale nedala som sa tak ľahko. Súcitne som na neho pozrela a potom sa zamerala na jej tvár. Nevšímala som si očividnú krásu, ale videla som zlobu a skrytý úmysel - ako jediná, kto ju kedy stretol, som zahliadla niečo iné, ako dokonalosť.

„Prečo toto robíš?“ zasyčala som a snažila sa tváriť suverénne - tak, ako som sa necítila. Jej tvárou sa nemihla žiadna emócia, len bezvýrazne na mňa pozrela.

„To je moja vec. On ma miluje, ja milujem jeho. Chceš mu snáď brániť, aby bol šťastný?“

Skoro som sa rozplakala od hnevu. Ako mohla toto povedať? Vážne si myslí, že som až taká sprostá a slepá? Najradšej by som jej dokonalú tvár rozmlátila o pekne tvrdú skalu a nával agresie ma úplne zachvátil v takom množstve, ako ešte nikdy. Jasper mal čo robiť, aby ma ako-tak upokojil a ja sa na ňu nevrhla.

„Bol šťastný so mnou! Až kým si neprišla ty a nevzala mi ho! On ťa nemiluje, nie naozaj, veď ako by mohol? Prišla si a očarila svojím zjavom a vílím šarmom, padol do tvojich osídel a slepo sa do teba zahľadel...“ dupla som nohou a zovrela ruky v päsť. Zase žiadna emócia v jej tvári, ako by bola necitlivý kameň.

„Takto sa s ňou nebudeš rozprávať!“ ozval sa Edward obranne a nahrbil sa do bojového postoja. Nevyzerala však, že by stála o jeho ochranu. Vystúpila spoza neho a venovala mi dlhý, bezvýrazný pohľad.

„Na toto nemám čas. Chystala som sa to ukončiť neskôr, ale ak to spravím teraz, nič tým nepokazím,“ začala a spoza šiat vytiahla ligotavú dýku. Na chvíľu som prestala dýchať, ale povedala som si, že nič nehrozí, lebo Edwardovi neublíži. Vôbec ma nenapadlo, že by to mohlo byť mierené na mňa. Jemne prešla prstom po čepeli a vzápätí zodvihla zrak naspäť ku mne.

„Obetovať lásku, získať telo. Nikto nikdy neprišiel na môj zámer skôr, ako som dokončila svoju prácu. Nikdy nevyšla správne, ale dnes je ten osudný deň, keď vyjde.“ Nerozumela som jej slovám, ale cítila som skryté nebezpečenstvo. Inštinktívne som o krok ucúvla z dosahu ostrej čepele a zachvela sa.

Keď začala konať, svet sa mi akoby mnohonásobne spomalil a tak som všetko vnímala toľkonásobne intenzívnejšie. Zodvihla ruku s dýkou a tá sa zaleskla v mesačnom svetle. Edward ju sledoval s fanatickým oddaným výrazom a za mnou Jasper už nestál tak, ako predtým. Rozbehol sa smerom ku nám, no v mojom spomalenom ponímaní sveta bol príliš pomalý na upíra. Skôr, ako som pochopila, skôr, ako k nám dobehol a skôr, ako Edward odtrhol zrak od čepele a zistil, o čo ide, vtedy sa dýka spustila dole a hladko si rezala cestu vzduchom, až zastala tesne pred jeho hruďou.

Vykríkla som, ale všetko to okolo netrvalo ani pol sekundy a skôr, než som stihla hocičo urobiť, striebro rovnomerne zmenilo svoj smer a zabodlo sa do neho. Pozerala som na to s vyvalenými očami, lebo som absolútne netušila, o čo ide. Čo sa stalo? Ako to, že tá dýka mu dokázala ublížiť, že sa nerozlámala na jeho mramorovej pevnej hrudi? Prečo v záchvate bolesti začal padať k zemi a moju hlavu naplnil krik, ktorý som nespoznávala? Ako to, že som až po hodnej chvíli zistila, že ten krik bol v skutočnosti môj?

Jasper práve dobehol, ale už neskoro. Edward ležal s dýkou zabodnutou presne tam, kde malo byť srdce, na zemi a už sa nehýbal. Ona stála nad ním a ruku držala stále zodvihnutú. Všetko som pochopila tak náhle, až toho bolo na môj mozog príliš a upadla som do čierňavy, nevedomosti.  

***

Dielo bolo dokonané, tentoraz vyšlo. Obetovala svoju jedinú skutočnú lásku a keď tak spravila, pocítila nával tepla a šťastia - to, čo nikdy doteraz nepoznala. Zahalil ju závoj mesačného striebristého svitu a vyniesol do výšin. Už nebola dieťa luny, obmedzovaná tým, či svietil alebo nesvietil mesiac. Splnila poslanie, dostala odmenu, dostala ľudské telo, konečne po štyristo rokoch. Keď sa premena skončila, dostala sa späť na zem, ale úplne na iné miesto, ako z ktorého odišla. Nechala za sebou nočnú scénu lúky s mŕtvym telom muža na zemi, bezvedomým telom dievčaťa vedľa neho a nariekajúcim upírom, ktorý sa snažil dať si všetko dokopy.

Zaplavili ju doteraz nepoznané pocity a so šťastným úsmevom na tvári urobila prvý krok ku svojmu novému životu. Čo na tom, že bude mať koniec, aj tak ho za to bude stáť žiť.  

______________________________________________________

Ak ste sa dočítali až sem, budem rada za komentár. Bolo to dosť dlhé, ale dúfam, že nie príliš nudné. =D Pôvodne som plánovala happy-end, ale nakoniec som sa rozhodla takto.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Mesačná víla:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!