Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Októbrová súťaž: Jeseň lásky čas

117794

Mali by ste záujem o Tému mesiaca?

Áno (16) Nie (2)

Celkem hlasů: 18


Októbrová súťaž: Jeseň lásky čas

1. kategória - Napíš na tému: Recept na jeseň „Ja.. ďakujem za odvoz domov. Aj mne sa s tebou dobre rozpráva.“ Usmiala som sa na neho. „A rada si vypočujem tvoj recept na jeseň.“

Príjemné čítanie. LíviaCullen

Poviedka sa umiestnila na 1. mieste v októbrovej súťaži!

Neznášam jeseň!

Ročné obdobie počas, ktorého najviac prší. Počas jesene je voda všade, na zemi zostávajú mláky alebo sa po cestách valia prúdy vody, na stromoch zostáva dážď, takže aj keď na chvíľu náhodou  prestane pršať, stačí jemný pohyb listov a znovu je všade mokro. A ak náhodou ste to vy, kto pohol listami a v tej chvíli stojíte pod nimi, mokrý ste vy.

Dážď je číslo jedna na mojom zozname, ale jeseň zo sebou prináša aj iné veci, ktoré z nej robia najhoršie ročné obdobie. Napríklad opadané lístie. Je všade, hneď je mokré a stačí už len jeden nepozorní pohyb, vaša noha sa zvrtne a vy už sa váľate v tej mokrej, špinavej veci, na ktorej ste sa šmykli.

Ďalšia veľmi nepríjemná vec, okrem studeného počasia, všade sa váľajúcich sa kôp spadnutého lístia a všetkej tie vody vo vzduchu, na ulici a na stromoch a rastlinách, je tma. Počas jesene slnko skoro nesvieti. Dni sa skracujúcu, obloha je večne zatiahnutá a slnečné lúče nemajú šancu sa cez mračná predrať a potešiť trochu v tomto pochmúrnom, tmavom a zamračenom čase.

V každom prípade, toto je moja predstava, ako vyzerá jeseň. Takto som si ju vždy predstavovala podľa tých pár návštev u môjho otca. Doma vo Phoenix pršalo len pár krát do roka. Jeseň tam nebolo skoro vôbec poznať. Boli tam len dve ročné obdobia, zima a leto. Teplo a veľmi teplo. A tak to presne ja mám rada.

A pre všetky tieto dôvody som sa rozhodla, že sa presťahujem do najopršanejšieho mesta v Spojených štátoch. Rozhodla som sa opustiť môj útulný teplý domov a vydala som sa do studeného, večne mokrého a zeleného Forks. Rozhodla som sa, že aj keď je to podnebie pre mňa absolútne nevyhovujúce, urobím to a pôjdem zase pre zmenu bývať k otcovi.

Lenže to nie je pravda. Áno, bolo to moje rozhodnutie, presťahovať sa zase naspäť k otcovi do malého, daždivého mesta, kde som naposledy bola pred desiatimi rokmi. Ale nebolo to moje slobodné rozhodnutie, ani dobrovoľné. Takto to chodí, keď niekto býva s mojou mamou. Samozrejme, že vás do ničoho netlačí, nevnucuje vám aby ste sa rozhodli pre niečo, čo nechcete. Len problém je v tom, že vy nemôžete povedať nie. Samozrejme, že to nikto nezakázal ani priamo nepovedal, že nesmiete povedať nie alebo nesúhlasiť s tým, čo chce alebo čo si myslí moja mama. Jednoducho sa od vás vyžaduje, aby ste mali rovnaký názor, aby ste s ňou súhlasili. Bola to lekcia, ktorú som sa naučila veľmi rýchlo a tak isto aj jej nový manžel.

Mama a jej nový manžel sa rozhodli, že budú cestovať spolu. Phill hral v druholigovom baseballovom tíme a preto odchádzal z domu za prácou a mama zostala doma len so mnou. Preto sa po Vianociach rozhodli, že budú cestovať spolu. A preto zostal problém, čo so mnou. A preto som sa vlastne rozhodla, že po skončení školy, na konci prázdnin sa presťahujem k otcovi. Vidíte, bolo to moje rozhodnutie. Moje rozhodnutie, ktoré navrhla moja mama počas raňajok. Viem, že ma moja mama má rada, len nemá rad, ak s ňou niekto nesúhlasí a mám na vec iný názor ako ona.

Preto som tu. V policajnom aute na ceste z letiska v Port Angeles do Forks. Okolo sú len samé lesy. Zelená, hnedá, žltá sa bijú o nadvládu. Po ceste tečú potoky vody, stierače na aute sa ešte nezastavili. Každú chvíľu by sme mali vojsť do mestečka Forks.

Môj otec, Charlie Swan, náčelník miestnej polície, ma bol vyzdvihnúť na letisku, aby som so všetkými taškami nemusela ísť autobusom. Aspoň dnes sa vyhnem zoznamovaniu s autobusovou dopravou na tomto mieste. Zajtra ale budem musieť nejaký autobus nájsť. Cesta do školy od domu môjho otca, teraz už aj môjho, trvá viac ako dvadsať minút pešo. Dúfam teda, že sa tu nájde nejaký autobus, ktorým by som mohla chodiť. Nerada by som chodila do školy pešo, ale ak bude ta druhá alternatíva ísť do školy v policajnom aute, rada sa prejdem. Poriadna prechádzka pred vyučovaním mi padne vhod.

Práve sme vošli do mestečka. Pozorne som sledovala mesto za oknom a snažila sa zapamätať, kde čo je ako orientačné body. Mestečko bolo tiché, kde tu bolo vidieť skupinu ľudí ako kráčajú do miestneho bistra, páriky prechádzajúce cez cestu. V meste bola jeseň viac viditeľná ako po ceste v lese. Stromy a kríku tu už boli viac hnedé, žlté a oranžové ako zelené a väčšina listou už nedržala na konároch, ale ležala všade naokolo. Presne to po čom túžim, poriadna prechádza do školy v tomto, bude to čo potrebujem. S mojím šťastím spadne a niečo si zlomím a to ešte ani nevyjdem na cestu.

Pomaly sme sa už blížili k domu. Videla som ho na konci ulice. Bol to posledný dom v rade, z dvoch strán a naproti cez cestu obklopoval hustý les. Bol to skromný domček s jednou kúpeľnou a dvomi spálňami na poschodí. Otcova spálňa mala výhľad na cestu a moja na les za domom. Rodičia si tento dom kúpili po svadbe, keď mama zistila, že je tehotná. Dva roky na to sa mama aj so mnou zobrala a odišli sme do Phoenixu. Otec tu od vtedy bol sám, občas si ma bral na prázdniny k sebe, ale posledné roky cestoval on za mnou. Bolo to jedno z ocových „vlastných“ rozhodnutí.

Zastali sme pred domom. Otvorila som dvere a stúpila som rovno do mláky. Perfektný pozdrav v novom domove. Cítila som, že aj keď som prezieravo zvolila nepremokavú obuv, voda sa mi aj tak dostala do topánok a moje ponožky začali byť nepríjemne studené a mokré. Presne toto som mala namysli, keď som vravela, že neznášam jeseň, dážď a všetko, čo k tomu patrí.

Oklepala som si vodu s topánok a prešla ku kufru, kde už môj otec vykladal moje tašky. Zobrala som tie menšie a už bez ďalšej nehody ho nasledovala ku dverám.

„Vítaj doma, dcérka!“ povedal otec, keď položil tašky na zem hneď za dverami. Ustúpil mi, aby som mohla prejsť ďalej do miestnosti. Boli otcove prvé slova od letiska. Celú cestu sme prešli v tichosti. Otec bol ako ja, ticha osoba, ktorá je radšej zahĺbaná do svojich myšlienok a pokiaľ nevie čo povedať, tak radšej mlčí.

Prezrela som si obývačku a zistila som, že sa tu za tie roky vážne nič nezmenilo. Všetko je tak, ako si pamätám, až na to, že je to trochu viac zošúchané za tie roky používania.

„Ďakujem, ocko.“ Kývla som jeho smerom.

Zobral tašky zo zeme a prešiel ku schodom. Vyšiel na poschodie prvý, ja som išla tesne za ním. Vošli sme do mojej izby a tašky mi položil ku posteli.

Zostal stáť v prostred izby, ruky si založil v bok a prezeral si izbu zatiaľ čo ja som si sadla na posteľ.  „Všetko máš tak ako si to mala, nič som nezmenil. Ak budeš chcieť, môžeme to tu potom trošku prebiť, možno vymeniť alebo dokúpiť nábytok.“ Pohľadom prešiel po zastaralom počítači položenom na písacom stole a zastal na hojdacom kresle v roku miestnosti, ktoré sem dala mama, keď som bola malá, a v ktorom ma zvykla uspávať.

Prikývla som otcovi a zohla sa pre prvú tašku. Otec pochopil moju narážku a bez slova odišiel a nechal ma samú.

Veľa vecí som so sebou nemala. Zobrala som si len to najteplejšie. Dlhé nohavice, dlhé rukávy, mikiny a svetre a tých pár kúskov oblečenia do zimy, ktoré som mala, zo školského výletu z minulého roka. Krátke nohavice a tiekla som nechala doma, pochybujem, že by som ich tu mala kde nosiť. Veľa oblečenia sme museli s mamou ešte dokúpiť pred odletom, viac ako polovica mojich veci bola nová, ešte nenosená.

Pustila som sa do vybaľovania vecí a čas mi ubiehal veľmi rýchlo. Keď som skončila s vybaľovaním  svojich veci, skočila som si do komory po metlu a handru. Izba nebola úplne špinavá alebo zanedbaná, no zišlo sa jej poriadnejšie utretie prachu, otec evidentne utrel prach len tam, kde ho bolo hneď vidieť. Keď som s tím skončila, v žalúdku mi škvŕkalo od haldu a ako som zistila pohľadom na budík na nočnom stolíku, bol už takmer aj čas na večeru.

Vyšla som z izby a zbehla po schodoch do obývačky. To bol aspoň môj plán. Na poslednom schode som sa pošmykla a nohy skoro vyleteli nad hlavu. Neskočila som na zadku len vďaka otcovi, ktorý práve stál pri päte schodiska a rýchlo ma schmatol za pažu, aby som sa pred ním nenatiahla na zem ako široká tak dlhá. Podarilo sa mu ma narovnať a postaviť na nohy. Keď si bol istý, že už nezletím na zem, pustil ma, ale ešte predtým ma prezrel celú, či som sa niekde nezranila. Otec si bude musieť zvyknúť na moje dve ľavé nohy.

„Práve som išiel za tebou. V chladničke nič nie je a preto som myslel, že by sme sa mohli ísť najesť von?“

„Aha, ja som práve išla do kuchyne, že niečo uvarím.“ Pozrela som smerom ku kuchyni. Možno by po ceste z bistra nebolo na škodu zastaviť sa v obchode a doplniť zásoby. Kuchyňa bude od teraz pravdepodobne moja starosť, pochybujem, že otec je kulinársky typ.

***

Večera dopadla v celku dobre, otec aj ja nie sme práve zhovorčiví a spoločenskí ľudia. Po ceste do miestneho bistra/reštaurácie mi otec ukázal dôležité miesta ako poštu, policajnú stanicu, miestnu strednú školu a obchod. Ako som sa obával všetko je celkom ďaleko od nášho domu, neostáva mi teda iné ako poprosiť otca, keď budem chcieť ísť do obchodu, aby ma odviezol. Cestu do školy budem musieť prežiť v autobuse. Dúfam, že tu je možnosť autobusu, ešte som nevidela zastávku.

Počas večere sme boli ticho. Otec sa spýtal pár krát na mamu a jej nového manžel, ešte nemal šancu ho vidieť. Ja som nebola práve v nálade na rozhovor o nich dvoch. Stele si trvám na tom, že to bolo moje rozhodnutie, presťahovať sa sem. Keď otec pochopil, že nemám náladu na rozhovor, prestal s otázkami. Zdalo sa mi, že si aj oddýchol, že nemusí udržiavať rozhovor.  Otec ma ešte predstavil zopár jeho známym, ktorí nás prišli pozdraviť ku stolu a išli sme domov.

Keď sme prišlo domov, stihla som sa len prezliecť do pyžama a už som spala.

***

Čas vo Forks ubiehal rýchlejšie ako doma vo Phoenixe, rýchlejšie ako som bola zvyknutá. Ani som nezistila ako a zajtrajší deň už bol školský deň. Celý ten čas, od kedy som prišla bývať do otcovho domu, som strávila upratovaním domu, varením, presúvaním nábytku vo svojej izbe a čítaním. Za celý čas som bola mimo domu len raz, otec ma odviezol do supermarketu na nákup základných potravín. Keďže som nemala auto, dohodli sme sa, že po nákupy bude chodiť on, stačí ak mu napíšem lístok, čo potrebujem.

Trvalo mi dva dni, kým som dom dala do takého stavu, že som sním bola na 100% spokojná. Dom na tom nebol zle, otec vážne musel upratovať poriadne, aj keď nie často. Začala som svojou izbou. Popresúvala som nábytok, s otcovou pomocou som vyniesla staré veci na povalu a keď už som bola rozbehnutá, vydrhla a vyprala som aj zvyšok domu.

Keďže som sa zbavila starého počítača, pár krabíc s knihami a stôl som presunula bližšie k oknu, izba zrazu vyzerala viac vzdušnejšia a väčšia. Chvíľu som sa krivo pozerala na hojdacie kreslo v rohu izby, ale potom som zistila, že aj keď ho asi nevyužijem, nevzdám sa ho.

Keď som bola s upratovaním a presúvaním nábytku hotová, našla som využitie pre kreslo v mojej izbe. Jedného večera som sa doň schúlila s dekou a knihou. Bolo perfektné veľké na to aby som mohla pritiahnuť nohy k sebe a celá sa zabaliť do deky. Svetlo tam bolo veľmi príjemné, kreslo bolo blízko pri okne a pokiaľ bolo ešte svetlo nebolo treba zapnúť lampu na písacom stole. Čítalo sa mi tam ešte lepšie ako vo Phoenixe za domom, prečítala som toho oveľa viac ako by som prečítala za ten istý čas v hojdacie sieti alebo na deke na dvore za domom.

Na druhý deň som si pripravila do najavšej šálky, akú som v dome našla, čaj a aj s ním sa vydala do svojho čítacieho kútika.  

A tak som tu sedela aj dnes. Knihu, ktorú som mala na dnes v pláne čítať, som dokončila pred chvíľou. Večeru som mala naplánovanú až za hodinu, jednoduché zemiaky, steak a k tomu trochu naparenej zeleniny. To je chvíľková záležitosť a všetko som mala už pripravené. A tak som tu len sedela, knihu, ktorú som čítala som mala položenú na kolenách a v rukách šálku s čajom. Opierala som sa o kreslo a pozerala von oknom.

Za oknom vládla jeseň, prvý krát od kedy som nepršalo, ani len nemrholilo. Vonku fúkal vietor a listy na zemi vzlietali, občas sa niektorému podarilo dosiahnuť moje okno na poschodí. Vďaka deke a čaju som sa cítila pohodlne a v teple. Bolo krásne sa pozerať listy šantiace vo vetre. Musela som uznať, že takáto jeseň mi nevadila, možno sa mi ja páčila.

Keď som po chvíle zavadila očami o budík na nočnom stolíku, zistila som, že je už čas na prípravu večere.

***

Na svoj prvý školný deň na Strednej škole vo Forks som sa tešila a zároveň sa ho bála.

Nikomu by som to nepovedala, no školu mám rada, ale hlavne som sa tešila na zmenu. Týždeň, ktorý som v tomto meste zažila bol zatiaľ... bezproblémový. Nebol ani trochu taký, ako som sa obávala. Ale bola som len zavretá v dome. Netešila som sa na chlad a dážď vonku, ale tešila som sa do školy.

Večere som išla do postele nervózna. Nemohla som zaspať, ale bála som sa, že ráno nebudem počuť budík. Hrozne nerada chodím neskoro. Vždy sa snažím, aby som všade prišla načas, najlepšie, ak sa mi podarí prísť ešte s predstihom. Vždy si naplánujem dostatok času, ale nakoniec sa aj tak ponáhľam a prídem len tak tak.

Bola som tak nervózna, že som vstala ešte pred budíkom. Cítila som sa rozlámaná a nevyspaná. Za oknom bola ešte hlboká noc a na parapetu bubnoval silný dážď. Počasie vonku bolo presne také, aké som si predstavovala, že počasie vo Forks bude. Bolo to, ako by sa Forks rozhodlo ma tu konečne privítať v celej svojej kráse.

Počasie bolo možno príšerné, ale nemala som na výber.

V kúpeľni som strávila viac času, ako som myslela. Keď som pustila na seba teplú, skoro až vriacu vodu, vzdychla som si. Bolo to ten správny liek na moje rozlámané telo. V sprche som nakoniec strávila viac, ako dvadsať minút. Šťastie, že som mala čas navyše. Veci na oblečenie som si pripravila ešte večer a tak som za chvíľu bolo pripravená.

Opatrne som zbehla po schodoch do obývačky. Práve včas, aby som zastihla otca, ako si zapína opasok.

„Ahoj, ocko!“ Prekvapene som pozrela na hodiny na stene. Boli sme dohodnutí, že ma dnes odvezie do školy, ale mala som ešte pol hodinu.

„Dobré ráno, zlatko. Prepáč, viem sľúbil som, že ťa vezmem dnes do školy. Ale zabudol som ti to včera povedať. Kvôli tomu prípadu sme všetci v pohotovosti. Už dávno som mal byť na stanici.“ Previnilo sa na mňa pozrel.

„Aha, nevadí, to nebude problém. Ja to zvládnem aj sama,“ usmiala som sa a snažila sa, aby bol môj úsmev presvedčivý.

Mohol tento deň začať ešte horšie? Teraz pôjdem naozaj pešo do školy v daždi, zime a vetre. Presne to som dúfala, že sa nestane.

„Určite, zlatko?“ namiesto odpovede som len prikývla a pokúsila sa o ešte presvedčivejší úsmev.

Otec si povzdychol a prišiel až ku mne. Položil mi ruku na rameno a pritiahol si ma do náruče. „Prepáč, dnešok bude pre teba ťažký a chcel som ti aspoň trochu pomôcť.“

Prekvapene som objatie opätovala. Ocko nikdy nebol na objatia, prekvapil ma. Zrazu som pocítila, že sa mi do očí tlačia slzy. Nemôžem plakať, nie v môj prvý školský deň v tomto meste.

Po chvíli sa otec odtiahol, ale nechal ruky na mojich ramenách. „Dobre. Vieš ako sa dostaneš do školy? Pôjdeš po Hlavnej ulici, keď prídeš k bistru na rohu Wood street pôjdeš doprava. Školu by si už potom mala vidieť. Zvládneš to?“ Všimla som si ako pohľadom rýchlo prešiel po hodinách na stene.

„Áno, ocko, zvládnem. Choď už, prídeš neskoro!“ ubezpečila ho a jemne ho rukami postrčila smerom ku dverám.

„Áno, máš pravdu, idem.“ Pustil ma, otočil sa ku dverám. Po ceste ešte schmatol kľúče z misky pri dverách. Predtým, než zavrel dvere, sa ešte pozrel mojím smerom, možno aby sa naposledy uistil, že všetko bude v poriadku. Zabuchol dvere a potom som už len počula ako naštartoval auto.

Povzdychala som si. Znovu som pozrela na hodiny. Ešte pred chvíľou som mala dosť času. Teraz idem do školy pešo a to znamená, že už teraz idem neskoro. Dočerta!

***

Stála som pred vchodovými dverami, už dávno som mala byť na ceste do školy, ale už tu stojím asi päť minút bez pohybu. Nechcelo sa mi ísť do toho mokra a zimy. Než som sa pripravila a zjedla raňajky, dážď prešiel do jemného mrholenia. Mala som oblečený svoju novú bundu do dažďa a obuté nové nepremokavé vysoké topánky. Začínalo mi byť pod všetkými vrstvami oblečenia už nepríjemne teplo.

Posledný krát som pozrela na hodiny. Hrozne som meškala. Do začiatku vyučovania zostávalo už iba dvadsať minút. Dvadsať minút na cestu do školy, vyzdvihnutie rozvrhu v kancelárii a nájdenie triedy. Nemožné.

S povzdychom som otvorila dvere a vyšla von.

***

Kráčala som po chodníku smerom do školy. Znova sa spustil dážď. Chodník bol jedna veľká mláka. Voda sa mi postupne dostávala do topánok a začala mi byť zima na nohy. Po ceste tiekli potoky vody a každé auto, čo išlo okolo udelilo spŕšku vody na chodník. Zatiaľ sa mi podarilo vyhnúť takej spŕške, no voda sa mi postupne začala dostávať pod kapucňu bundy a vlasy sa mi začali lepiť k tvári. Bola som ešte len v polke cesty a mám už iba desať minút.

Chvíľu som nedávala pozor na autá na ceste, práve, keď okolo prechádzal veľký pick-up. Keď ma voda zasiahla, od ľaku som zostala stáť so zdvihnutými rukami. V okamihu som bola do nitky premočená. Začala mi byť hrozná zima.

Zrazu vedľa mňa zastalo strieborné auto. Dvere na strane spolujazdca sa otvorili a vykukla z nich chlapčenská hlava. Z tej najnádhernejšie tváre, akú som kedy videla, na mňa zasvietili nádherné zlaté oči a nádherný dokonalý úsmev. Niečo v mojom vnúti sa pohlo. Nejaká sila vo mne ma ťahala bližšie k tým nádherným očiam a úsmevu, bližšie k tej nádhernej, anjelskej tvári. Nabádala ma dotknúť sa jej, zistiť aký by to bol pocit, aké by bolo pod bruškami prstov.

Zároveň sa vzadu v zákutí mojej mysli vynoril malý hlások. Hlások, ktorý bol oproti tej druhej sile sotva počuteľný, veľmi ľahko ignorovateľný, ale predsa len tu bol. Bol tu a chcel, aby som spravila presný opak. Chcel, aby som sa otočila, zabudla na tu tvár a pokračovala ďalej do školy. Chcel, aby som sa natáčala a rýchlo odišla. A hlavne, aby som nepočúvala nič z jeho slov.

„Nepotrebuješ pomoc? Môžem ťa niekam odviezť, ak chceš.“

Jeho hlas, tak jemný, tak melodický. Ako zvonkohra, ale zároveň jemne drsný a zvláštne zafarbený. Cítila som každé jeho slovo, ako mnou prešlo, ako sa mi obtrelo o rebrá zvnútra. Jeho úsmev sa zmenil, povytiahol jeden kútik vyšiel a celý jeho úsmev sa premenil na šibalský, viac chlapčenský a hlavne viac krajší. Prinútilo ma to hneď zabudnúť na ten malí zastrčený hlások, ktorý ma varoval.

Neverila som svojmu hlasu, nebola som si istá, či by som vôbec vedela zo seba vydať hlások a tak som len jednoducho prikývla.

Pomaly som pristúpila k autu. Zrak som nespúšťala z tej nádhernej tváre predo mnou. Teraz mi už dážď, zima a všetko okolo pripadalo ukradnuté. Prestala som čokoľvek z toho vnímať. Dôležitá bola už len tá tvár, tie oči a ten hlas.

Opatrne som nasadla do auta a zavrela dvere auta. Ruksak som si položila na podlahu medzi nohy. Na moment som prerušila kontakt s tou nádhernou tvárou a moja hlava sa akoby vyčistila. Bolo to zvláštne, lebo som ani nepostrehla, že by som bola v tranze alebo niečo také. Zrazu som si až veľmi jasne uvedomovala ten malí hlások v mojom vnútri, ten, ktorý ma varoval, radil mi, aby som sa otočila a pokračovala v ceste.

„Som Edward Cullen.“

Znova ten hlas. Otočila som hlavu tým smerom a bol tam znovu, znova ta krásna tvár. Mojím smerom, aj v tomto obmedzenom priestor, bola natiahnutá ruka.

Opatrne som ju chytila a jemne ňou potriasla. Jeho dotyk bol ako zásah elektrinou. Jeho pokožka bola na dotyk pevná ale aj jemná, bola chladná, ale tam kde sa dotýkala mojej pokožky bola žeravá a do tela mi posielala iskričky. Jeho ruka tu moju jemne stisla a hneď pustila. Jeho dotyk zmizol, ale pocit, ktorý vo mne vyvolal, stále pretrvával.

„Ja, ehm.. Ja som Bella, teda Isabella Swanová.“ Mala som problém zo seba dostať tie slová. Jeho prítomnosť bola na moje vnímanie ako dokonalo rozptýlenie.

Ešte predtým, ako sa otočil na cestu, a my sme vyštartovali, sa otočil ku mne a pokrivene sa na mňa usmial: „Teší ma, Bella. Takže idem do školy?“

Nepočkal na moju odpoveď a vyrazil smerom, ktorým som tušila, že bude škola.

Teraz, keď sa nepozeral na mňa, ale svoju pozornosť venoval ceste, mohla som si ho konečne prezrieť celého. Bol vysoký, ak by sa na sedadle poriadne vystrel, jeho rozstrapatený účes by delilo od strechy auta iba pár centimetrov. Jeho pleť bola veľmi svetlá, skoro až biela. Bol veľmi dobre oblečený, jeho oblečenie vyzeralo veľmi draho, ako z prehliadkového móla, ale zároveň bol oblečený veľmi jednoducho, účelne, ale nie veľmi teplo. Jeho vlasy boli hnedé až skoro bronzové učesané do ležérneho strapatého účesu. Pripadali mi presne tak, ako by si ich prechádzal prstami každú chvíľu. Pohľad mi padol na jeho ruky, obe pevne zvierajúce volant. Mal dlhé, rovné a štíhle prsty s perfektne upravenými nechtami.

Znovu som zdvihla pohľad k jeho očiam a zistila som, že sa pozerajú priamo na mňa. Pristihli ma.

Aj keď mi celé moje vnútro radilo neodvracať zrak, utopiť sa v tom jeho zlatom pohľade, moje zahanbenie bolo silnejšie, a preto som sa odvrátila a uprela zrak na cestu pred nami.

Prekvapene som zistila, že sme práve vošli na parkovisko školy. Ani som si nevšimla, ako sme sa dostali cez mesto. Podľa hodiniek nám cesta netrvala ani päť minút. Zostávalo mi vďaka tomu ešte dosť čas na to, aby som zašla do kancelárie po rozvrh.

Našiel miesto hneď pri schodoch ku škole. Vypol motor, no zostal sedieť. Otočil sa mojím smerom a stále sa na mňa usmieval. „Akú máš prvú hodinu?“

Mala som sucho v hrdle. Musela som si odkašlať: „Ehm, neviem. Som tu dnes prvý deň, ešte som si nebola pre rozvrh.“ Hlas som mala zastretý. Ten jeho pohľad ma zrazu znervózňoval. Zrazu to bolo iné a nevedela som sa na neho pozerať, cítila som, že sa mi líca zafarbujú na červeno.

Ak to vôbec bolo možné, usmial sa ešte viac. „Tak to potom budeš dcéra nášho šerifa Swana.“

Nevedela som, či to bola otázka alebo nie ale aj tak som prikývla. Nečakala som, že ma ľudia budú poznávať, že budú vedieť kto som.

„Ak chceš, ukážem ti cestu do kancelárie, je to tu tak trochu bludisko.“ Asi si začínal myslieť, že som mentálne zaostalá, keď nedokážem ani normálne odpovedať. Ale bolo to od neho milé, že sa ponúkol. Bude fajn, že tu nebudem blúdiť.

„Ehm, ja... Ďakujem, to bude super.“ Odvážila som sa na neho na chvíľu pozrieť ale potom som znovu sklopila zrak. Lepšie sa mi rozmýšľalo, keď som sa na neho dívala. Už len jeho samotná prítomnosť my zahmlievala rozum. Čo to so mnou ten chalan robil? Poznám ho len pár minút, povedali sme si dokopy možno dvadsať viet ale mne sa len zo samotného pohľadu na neho točí hlava. To snáď nie je pravda.

Zohla som sa po ruksak, pripravená vystúpiť sa otočila ku dverám, aby som ich otvorila. Dvere už ale boli otvorené a môj záchranca mi ich držal otvorené. Nevšimla som si, že by bol vystúpil. Ako stihol tak rýchlo obísť auto? A ako je možné, že som si ho nevšimla? Nepočula som ani ako zavrel svoje dvere a otvoril tie svoje. Na ramene mal zavesený ruksak, nemožné aby si ho stihol tak rýchlo vybrať bez toho aby som si to všimla.

Zistila som, že celý čas na neho pozerám z otvorenými ústami. Rýchlo som ich zavrela a zatriasla hlavou. Už mi z neho začína preskakovať. Rozmýšľam nad hlúposťami a vôbec som nevšimla jeho milé gesto. Ešte nikdy mi nikto neotvoril dvere, keď som vystupovala.  

„Ďakujem,“ zamumlala som a vystúpila. Znovu sa na mňa usmial. Zavrel za mnou dvere a potom sa postavil vedľa mňa.

„Takže, naľavo ta veľká budova je telocvičňa. Napravo je budova C, tam sú hodiny španielčiny a angličtiny. Budova B je tá nepravo a budova presne pred nami je budova A, tam sú kancelárie, zborovňa a tak. Jedáleň odtiaľto nie je vidieť. Je za budovou A. Má jednu celú stenu presklenú...“ ako sme spolu kráčali ku budove A ukazoval na jednotlivé budovy v okolí. Snažila som sa dávať pozor a zároveň si zapamätať, ktorá budova je ktorá. Bohužiaľ, nezostávalo veľa času na to aby som sa pozeral pod nohy. Moje nohy si všimli nedostatok mojej pozornosti a tak ma za to potrestali.

Ako som sledovala okolité budovy, zakopla som o hrboľ na chodníku. Stratila som rovnováhu a začala som padať dopredu. V hlave som už videla ako som ležala na zemi, rozvalená pred jeho nohami. Budem mať šťastie ak si nič nezraním a nič si neroztrhnem. Bol by to hrozný trapas ak by som ešte pred začiatkom školy skončila zo zlomeninou v nemocnici. Horšie by už len bolo ak by som musela chodiť celý deň v roztrhnutých nohaviciach po škole.

Než sa ale čokoľvek mohlo stať, než som stihla vôbec natiahnuť ruky pred seba aby som stlmila pád, niečo ma pevne schytilo za pravé rameno aby ma udržalo vzpriamene. Tá ruka, ktorá zabránila môjmu pádu, si ma pritiahla na kamennú hruď. Zrazu sa mi pred očami zjavila modrá košeľa s rozhalený golierom. Oboma rukami som sa inštinktívne chytila košele a hrude predo mnou. Jeho druhá ruka chytila aj moju druhú ruku.

Pomaly som zdvihla pohľad do jeho tváre. Jeho oči sa pozerali na mňa alebo niečo bolo inak. Niečo v jeho tvári, výraze sa zmenilo. Už sa neusmieval. Jeho výraz tváre bol vážny, skoro až nahnevaný. Čelo mal pokrčené vráskami ako sa mračil ale to nebolo ono. Nevedela som prísť na to čo bolo iné, možno to bol pohľad v jeho zlatých očiach, ktorý..

Jeho oči! Už neboli zlaté, boli tmavé, skoro až čierne. Nevedela som rozoznať jeho zreničky. Bola som si istá, že jeho oči boli zlaté keď som nastupovala do auta. Teraz boli tmavé, studené. Ten hrejiví pocit, ktorý som mala z jeho zlatých očí bol preč. Celá jeho tvár sa zmenila, išiel z nej strach. Ten malý hlások, vzadu v hlave, sa znovu ozval, hlasnejšie než predtým. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.

O úder srdca neskôr bol o dva kroky ďalej, jeho ruky stále zvierali tie moje ale ja už som sa nedotýkala jeho hrude. O ďalší uder neskôr jeho ruky postili tie moje. V mojom vnútri sa usadil divný pocit, keď už sa jeho telo nedotýkalo môjho. Mala som taký pocit, že ma jeho prsty pohladili ešte predtým ako ma pustili.

„Uf, ďakujem.“ Šepla som jeho smerom a uhla pohľadom.

„Nič sa nestalo, hlavne, že sa ti nič nestalo.“ Jeho hlas bol zrazu chrapľavý. Okašlal si a znovu vykročil ku kancelárii. Trvalo mi to pár sekúnd kým som sa spamätala a vykročila za ním.

Konečne sme prišli ku kancelárii. Prišiel ku dverám ako prvý a znovu ich predo mnou otvoril a nechal ma vojsť ako prvú. Ako som okolo neho prešla, znovu som mu pozrela do očí. Bolí zlaté! Znovu mali farbu tekutého zlata. Na perách mal znovu ten pokrivený úsmev. Pokrútila som hlavou a vošla do budovy. Vošiel hneď za mnou.

„Kancelária je hneď na konci chodby.“ Ukázal smerom na sklenené dvere z nápisom kancelária na konci chodby. Rozišla som sa tým smerom, no nestačila som spraviť ani dva kroky, keď ma zastavili jeho slová: „Bella, rád som ťa spoznal. Dúfam, že sa ti bude v našej škole páčiť.“ Usmieval sa na mňa.

„Ja... Ďakujem. Neviem, čo by som si bola počala, keby si mi nezastavil, asi by som ešte stále kráčala ku škole.“ Konečne som mu poďakovala. Dúfam, že si o mne nebude myslieť, že som nevďačná.

„Rád som pomohol. Dúfam, že sa ešte dnes uvidíme.“ S úsmevom na perách vycúval z miestnosti.

Kto bol Edward Cullen?

***

Počas celého dňa som stretávala Edwarda Cullena skoro na každom rohu. Nehovorili sme spolu, iba sme okolo seba prešli alebo sa na seba pozreli keď sme boli v jednej miestnosti. Mali sme spoločné tri hodiny, no ani na jednej sme spolu nesedeli v spoločnej lavici.

Vždy keď sme sa spolu stretli alebo sa na seba pozreli usmial sa na mňa. Počas hodín som na sebe cítila jeho pohľad. Vďaka všetkej jeho pozornosti som bolo po väčšinu dňa červená. Vždy keď som ho zazrela na konci chodby, krv mi vystúpila do líc.

Bála som sa, že tu budem celí deň blúdiť, no na každej hodine sa ma niekto ujal a ukázal mi cestu na ďalšiu hodinu. Spoznala som úžasných ľudí. Jessica a Angela mi pomohli po angličtine. Mike mi pomohol po matematike a na španielčine som spoznala Erica. Na histórii som sa stretla znovu z Angelou a spoločne sme šli do jedálne.

Sedeli sme pri stolu spolu s Erikom a Mikom. Prisadol si ku nám ešte jeden pár, no mená som si nestihla zapamätať. Bolo super obedovať s tak veľkou skupinou ľudí, takto sa pozornosť neupriamovala na mňa. Teda aspoň nie toľko ako keby som sedela pri stole sama alebo len s jednou osobou.

Všimla som si v jedálni aj Edwarda. Sedel v rohu jedálne s ďalšími štyrmi deckami. S niektorými z nich som mala spoločné hodiny. Vysokú blondínu som videla na matematike a vedľa nej sediaceho tmavovlasého obra som videla na chodbe s Edwardom. Sedela s ním ešte drobná tmavovláska a štíhly blondín. Aj týchto dvoch som niekde videla, no už si nemôžem spomenúť kde.

Snažila som sa ich nenápadne pozorovať. Boli zvláštny. Všetci vyzerali rovnako ale zároveň boli úplne odlišný. Nie je možné aby boli súrodenci. Všetci boli približne rovnako starý. Jediné čo mali spoločné bola bledá pokožka a aj z môjho miesta na druhej strane jedálne som videla, že sú všetci rovnako krásny, až nadpozemsky krásny. Presne tak ako Edward.

Zrazu sa tá tmavovláska otočila mojím smerom. Pozrela sa priamo na mňa a usmiala sa. Rýchlo som odvrátila pohľad a po zvyšok obeda ho neodtrhala od stolu. Občas som na sebe cítila pohľady od ich stolu, hlavne ten Edwardov. Viem, že to nie je možné, no ja som vedela, kedy sa na mňa pozerá práve on.

***

Po obede som mala biológiu. Bohužiaľ, nikto z mojich nových priateľov nemal so mnou túto hodinu. Našťastie mi ukázali kde nájdem svoju triedu. Aj keď som sa na obede zdržala viac ako by som chcela prišla som do triedy ešte pred učiteľom. Do triedy som vošla ako posledná. Rozhliadla som sa po triede.

Prvé čo som si všimla bol Edward. Bol tam, sedel v lavici a pozeral sa na dážď za oknom. Druhá vec, ktorú som si všimla bolo prázdne miesto vedľa neho. Rozhliadla som sa po triede a všimla som, že to bolo jediné voľné miesto. Znervóznela som. Cítila som ako mi sčerveneli líca, znovu.

Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa k svojmu miestu. Nepozrel sa na mňa až kým som neprišla k lavici a nepoložila svoje veci na stôl.

„Je tu voľné?“ opatrne som sa spýtala. Pozerali sme si do očí. Usmieval sa na mňa. Spoznala som to vďaka jeho očiam, úsmev sa dotkol aj ich. Ak to bolo vôbec možné, začervenala som sa ešte viac.

„Áno, prosím posaď sa,“ odpovedal mi milým hlasom. Posunul sa so stoličkou bližšie k oknu aby smi spravil viac miesta a posunul si svoje veci na svoju polovicu.

Dosadla som na stoličku presne v moment keď do triedy vošiel profesor. Stačila som si ešte vyložiť veci z tašky keď profesor začal okrikovať študentov.

Profesor začal s úvodnou, informatívnou prednáškou. Okrikoval každú dvojicu, ktorá sa snažila medzi sebou šepkať. Bola som za to rada, neviem čo by som povedala svojmu susedovi ak by sa chcel rozprávať. Čím ďalej tým viac som vola z neho nervózna. Nikdy som nestretla nikoho jemu podobného. Bol priateľský a milý, neustále sa na mňa usmieval. Teda až na ten jeden moment pred budovou kancelárie.

Stále som si nevedela vysvetliť, čo to bolo. Vymyslela som si to? Naozaj jeho oči zmenili farbu? Skutočne si ma privinul na hruď?

Čím viac som nad tým premýšľala tým viacej otázok sa vynáralo. Jeho reflexy, ani sa na mňa nepozeral, keď som zakopla a bola som si istá, že som nevydala žiaden zvuk keď som zakopla. Ale aj tak ma dokázal chytiť skoro hneď ako som zakopla. Jeho pokožka bolo studená. Pamätám si, že jeho hruď pod mojimi rukami bola tvrdá a studená. Veľmi studená. Rýchlosť s akou ma pustil. Otázok bola viac a viac.

Zrazu som si spomenula na rozhovor s mojím otcom s predchádzajúceho večera.

***

Otec bol už pravdepodobne na ceste zo stanice. Ráno keď odchádzal nebol práve nadšený, že ma musí nechávať samú počas môjho prvého víkendu vo Forks ale na stanici mali pohotovosť. Na otcovi som videla, že o tom nechce hovoriť, alebo aspoň nie so mnou. Posledné dni vyzeral ako by ho niečo trápilo, po večeri si na stole rozložil papiere a študoval ich, raz nad nimi sedel, až pokiaľ nešiel späť.

Aj dnes tomu tak bolo.

Práve som vyberala steaky z panvice, keď som pred domom začula buchnúť dvere od auta. Netrvalo dlho, v chodbe buchli dvere a otec zavolal na celý dom: „Bella, som doma!“

„V kuchyni,“ odpovedala som tak, aby ma počul. Do kuchyne vošiel presne vo chvíli, keď som položila na stôl taniere z jedlom.

 Počas večere som si všímala jeho zlú náladu, niečo ho zrejme trápilo, viac ako predošlé večery. Veľa sme to ho za tie posledné dni nenahovorili. Nevedela som, či sa môžem spýtať na jeho prácu a čo ho trápi. Nevedela som ani ako sa ho to mám spýtať, neboli sme si moc blízky.

Spoločne sme sa pustili do večere. Potichu sme jedli svoje porcie, každý ponorený vo svojich myšlienkach.

Možno je ale toto cesta ako to napraviť, ako sa zblížiť. Rozhodla som sa, že tu budem bývať a je to môj otec, mali by sme si byť blízky. Na začiatku, keď som prišla sa otec snažil. Zaujímal sa ako sa mi darí v škole, ako sa má mama s Philom, no ja som premýšľala len nad tým nám čo sa mi tu nepáči. Musím ale uznať, že moje očakávania sa nenaplnili. Možno je teraz rada na mne aby som prejavila záujem.

„Čo nového v práci?“ snažila som sa, aby z môjho hlasu bol poznať záujem, no stále som sa dívala iba do taniera.

Oproti mne sa ozval veľký povzdych. „V Port Angeles sa pred pár dňami stratilo dievča z Forks. Jej rodina nahlásila, že sa stratila v ten deň keď si prišla. Bola nakupovať so svojou staršou sestrou. Bola o pár rokov mladšia od teba. “

„Bola?“ tentoraz záujem mojom hlase bolo jasne počuť.

„Áno, bola. Dnes ju našli kolegovia z miestnej polícii. Rodičia dnes prišli identifikovať jej telo na stanicu.“ Z jeho slov mi naskakovala husia koža.

„Čo sa stalo?“ šepla som.

„Rodina tvrdí, že sa stratila keď išli cez parkovisku k autu. Polícia z Port Angeles viac krát prehľadali to parkovisko aj celé okolie, no našli ju až dnes. Nikto nevie čo sa stalo, nevedia si to vysvetliť. V jednu sekundu bola so sestrou a zrazu bola preč.“ Krútil hlavou ako mu to nedávalo zmysel. Z jeho výrazu bolo poznať, že ho to trápi. To dievča bolo miestne, možno ho poznal alebo jej rodinu. „Najhoršie je, že ani jej rodina ju nemohla identifikovať. Museli sme počkať na výsledky z laboratória.“

„Čo to znamená?“ Nerozumela som jeho slovám.

Moja otázka ho akoby prebrala, pozrel sa na mňa s vážnym pohľadom.

„Bella, prosím sľúb mi, že si dáš na seba pozor. Nevieme čo sa tu deje. Je možné, že sa tu túla nejaký šialenec. Toto dievča nie je prvá, ktoré sa tu v poslednej dobe stratilo. Ona je len prvá, ktorú sme našli.“ na chvíľu sa odmlčal a pozrel niekam nad moje rameno. Zhlboka sa nadýchlo a pokračoval ďalej. Pozeral sa pri tom rovno do očí: „Bella, musíš mi sľúbiť, že sa budeš správať rozumne. Nebudeš sa túlať po nociach. Nechoď nikde sama. A hádam ti nemusím hovoriť, že nemáš sadať s cudzími ľuďmi do auta a chodiť sama na miesta, ktoré nepoznáš.“ Jeho hlas bol vážny. Počas toho ako rozprával ma chytil za ruku a stisol ju.

„Jasné, ocko. Dám si pozor, sľubujem.“ Stisla som mu ruku späť.

***

Ako som mohla byť taká hlúpa? Stačila malá chvíľka a zabudla som na všetko, čo mi môj otec povedal. Pomaly som sa odtiahla na stoličke až na kraj lavice, tak ďaleko ako mi to lavica dovolila. Bola som rada, že sa mu teraz nemôžem pozrieť do tváre.

Edward predsa nespravil nič zlé. Teraz sa ale ozvala tá moja čas, ktorá bola Edwardom ohromená a ktorej sa páčil. Len ma odviezol do školy. Pomohol mi, keď som to potrebovala. A vlastne odo mňa vôbec nič nechcel. Nechcel, aby som s ním niekam išla.

Možno som len paranoidná.

Na ďalšie rozmýšľanie som nemala čas, hodina sa skončila. Všetci okolo sa ako na povel začali zdvíhať zo svojich miest. Trvalo mi pár sekúnd kým som sa spamätala a vstala som aj ja. Pozrela som na svojho spolusediaceho. Veci mal už pobalená a stál na nohách. Vyzeral, že čaká na mňa.

„Akú máš poslednú hodinu?“ otázka ma zaskočila. Musela som siahnuť do tašky po rozvrh.

„Hmm.. Telocvik. Ale nie.“ Posledné slová som si šepla len pre seba. Och, ako ja nemám rada šport. Niekde inde som nezískala toľko úrazov ako pri pokuse o šport.

„Asi nemáš rada telocvik. Ale mám pre teba dobrú správu. Aj ja mám šiestu hodinu telocvik a prvý týždeň, kým sa rozvrh neustáli šiesta hodina odpadá.“ Pozitívne na mňa žmurkol.

Tak to mi odľahlo. Týždeň bez telocviku, Forks sa mi začína páčiť.

Spoločne sme sa vydali na parkovisko. Boli sme obaja potichu. Nevedela som, čo povedať. Hlavou mi stále behali nezodpovedané otázky ale násilne som ich potlačila dozadu. Nebudem na ne teraz myslieť. Ale musím nájsť niečo o čom sa s ním rozprávať.

„Ešte raz ďakujem za tvoju pomoc ráno. Neviem ako by som sa dostala do školy v tom daždi.“ Myslela som, že bude fajn ak mu ešte raz poďakujem. Bol to zázrak, že tam ráno bol.

„Nemusíš ďakovať. Videl som ako ťa ošplechlo to auto. Vyzerala si nešťastná a chcel som ti pomôcť.“ V jeho hlase bola úprimnosť. Pozrela som kútikom oka na jeho výraz. Jeho zlaté oči boli úprimné a hlboké.

„Ja.. máš pravdu. Ráno mi dalo celkom zabrať.“ Neochotne som priznala. „Nemám rada jeseň. Je príliš mokrá, príliš studená a ... temná.“

„Ja myslím, že jeseň je krásna. Mám ju dokonca veľmi rád, vlastne najradšej. Všetko je tak farebné a príroda sa mení takmer každý deň. Jeseň nie je tak chladná ako si myslíš. Jar a zima sú podľa mňa chladnejšie a nie je tak hrozne horúca ako leto. Jeseň vnímam ako predlženie leta, keď sa počasie upokojí, teploty nie sú tak strašne vysoké a môžeš sa prechádzať až do včera lesom alebo mestom. Aj keď sa večery predlžujú, tma nie je taká temná. Keď sa prechádzaš mestečkom po zotmení, skoro každý dom je upravený, osvetlený. Všetko dýcha tajomnou atmosférou. Taká je podľa mňa jeseň a preto ju mám tak rád. “ Jeho slová my vzali dych. Ešte nikdy som nepočula tak krásny opis ročného obdobia, hlavne od tak mladého človeka. V jeho slovách bola úprimnosť a nadšenie. Bolo počuť, že to čo vraví myslí vážne. Znelo to veľmi nádherne.

Zatiaľ čo rozprával, prišli sme spolu na parkovisko. Bolo skoro prázdne. Väčšina ľudí už odišla, zostalo tu už len pár skupiniek pri niektorých autách. Dážď stihol znovu ustať, na parkovisku bol len pár veľkých mlák.  

Edward automaticky zamieril ku svojmu autu ale ja som ho nenasledovala. Nechcela som ho znovu obťažovať. Bola som mu vďačná, že ma ráno odviezol ale predsa ma nemôže odviesť aj domov. A hlavne sa musím naučiť cestu do školy. Zajtra pôjdem do školy znova pešo a budem musieť vedieť koľko mi cesta zaberie. Nemôžem sa spoliehať, že ma niekto odvezie.

Po pár krokoch si všimol, že nejdem za ním. Rýchlo sa otočil a vrátil ku mne.

„Viem, že som to už vravela ale vážne ďakujem za tvoju pomoc ráno. Už ťa nebudem ďalej zdržovať, určite sa ponáhľaš domov alebo niekam.“ Usmiala som sa na neho. Chcela som mu dať najavo, že už môže odísť.

„Ja som myslel, že by som ťa mohol odviesť domov. A po ceste by som ti mohol dať recept ako si užiť jeseň dokonalo.“ Znova ten jeho pokrivený úsmev.

Uprene som sa na neho zahľadela. Poriadne som si ho prezrela.

Bol slušne a dobre oblečený. Tmavé nohavice, bledomodrá košeľa z rozhaleným golierom a na tom mal oblečený šedý kabát. Všetko už na pohľad vyzeralo draho. Podľa výzoru mal iba sedemnásť, tak ako ja. Počas obedu bol so svojou rodinou, neschovával sa pred ostatnými ale ani nevyhľadával pozornosť. Bol slušne vychovaný. Každý krát, keď sme prišli ku dverám, mi ich podržal a nechal ma prejsť ako prvú. Nekládol mi skoro vôbec žiadne otázky, žiadne osobné otázky. Vlastne sa toho o mne dozvedel menej než som sa dozvedela ja o ňom. Skoro nič.

Keď som dlho nereagovala na jeho ponuku, zobral to ako odmietnutie: „Ja sa ospravedlňujem. Nemyslel som tým nič zlé. Len sa mi s tebou dobre rozpráva. Tak teda zajtra v škole?“ usmial sa na mňa.

Nepatrne som prikývla a sledovala ako sa otočil a vykročil ku svojmu autu. Stačilo mu pár krokov a už otváral vodičové dvere. Predtým než nasadol sa naposledy na mňa otočil a s úsmevom mi zamával.

To ma prebralo z môjho zadumania. Bez premýšľania som rozbehla k jeho autu. „Edward!“ zavolala som na neho.

Prekvapene vystúpil z auta práve keď som dobehla k jeho autu. Bola som prekvapená, že sa to zaobišlo bez jediného úrazu.

„Ja.. ďakujem za odvoz domov. Aj mne sa s tebou dobre rozpráva.“ Usmiala som sa na neho. „A rada si vypočujem tvoj recept na jeseň.“


 

Ďakujem všetkým, ktorý dočítali až sem. Po veľmi dlhej dobe je to prvé čo som napísala. Dúfam, že sa mi to podarilo stihnúť, aby som sa mohla zúčastniť súťaže.

Budem nesmierne rada za každý váš komentár.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Októbrová súťaž: Jeseň lásky čas:

 1
31.10.2021 [20:57]

LiviaCullenĎakujem, všetkým za hlasy. Neverím, že som sa umiestnila na prvom mieste. Je to prvé, čo som napísala po veeeeľmi dlhom čase. Ešte raz všetkým moc ďakujem.
Lorinne: ďakujem za opravenie. Je pravda, že som si to po sebe neskontrolovala tak dobre ako som chcela ale tlačil ma čas. Článok som vkladala do administrácie už po polnoci. Som rada, že sa ti obsah páčil. Pôvodne som to plánovala zakončiť trochu inak, ale neviem ako sa sa stalo, ale zrazu som bola v polovici a napísaných som mala 7000 slov a môj koniec sa mi nezmestil.
V práve mám už rozpracované pokračovanie a tak sa možno v najbližšom týždni dočkáme pokračovania a záveru.

3. Lorinne webmaster
29.10.2021 [19:10]

LorinneAhoj, opravila som ti druhú časť poviedky. Je to dobré cvičenie a pri mnohých nedostatkoch alebo často sa opakujúcich chybách sa vážne zamýšľam koľkokrát a aké chyby robím ja, ale ono je ťažké nájsť chyby na vlastnej poviedke, keď s ňou človek dennodenne pracuje a zameriava sa na všetky možné aspekty textu, takže je ťažké myslieť na všetko.
Musím sa priznať, že druhá polovica poviedky sa mi páčila viac a bola akčnejšia. Zároveň som zostala v napätí a chcela by som pokračovanie, pretože ma veľmi zaujíma, aký recept na jeseň by Edward Belle odporúčal. Chcelo by sa ti napísať pokračovanie? Emoticon Emoticon Emoticon

2. Selena18
28.10.2021 [10:56]

Moc hezky napsane moc by me zajimalo jak by to pokracovalo Emoticon

1. Lorinne webmaster
26.10.2021 [9:01]

LorinneAhoj,
videla som v nedokončených článkoch, že na poviedke usilovne pracuješ a vyhradila som pre teba dnešný termín a zaradila ťa do ankety, ktorú môžeš nájsť na ľavej strane stránky.
Keď som videla, akú dlhú kapitolu si nakoniec stvorila za pomerne krátky čas, zostala som ohúrená.
Dnes ráno som ti stihla opraviť polovicu a potom neskôr opravím aj tú druhú. Niekde ti chýbali čiarky, z, zo namiesto s, so, niekedy si nemala mäkké i na konci v množnom čísle... Všetko sú to prirodzené chyby a v dlhom texte ich robí každý, takže nič dramatické sa nestalo.
Niekedy si hovorím, že by som sa mala viac venovať škole ako písaniu a svojim ďalším koníčkom, ale aspoň to ospravedlňujem tým, že si trénujem gramatiku na pravopisný seminár. Emoticon Emoticon
Čo sa týka obsahu, začiatok s jeseňou sa mi veľmi páčil. Bol to skvelý vnútorný monológ, ale potom, keď si začala písať o príchodu do Forks a starostlivosti o dom, to ma veľmi nebavilo, na druhú stranu to však asi bolo potrebné spomenúť a vyjadriť tu tieseň, že Bella nemá auto a čo to pre ňu všetko znamená. Také prirodzené Slovenské pomery, že stredoškoláci sa nevozia sami, ale sú odkázaní na rodičov a autobus Emoticon Emoticon Ešte sa tu Edward neobjavil, ale preletela som tú druhú časť aspoň tak zbežne a veľmi sa teším, takže môžeš očakávať aj ďalší môj komentár. Prajem zatiaľ pekný deň a veľa šťastia!

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!