Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Všade dobre, doma najlepšie pt. 3

lol

Téma mesiaca január

Kapitoly zimy (0) Každodenné maličkosti (0) Predsavzatia (0) Krv na snehu (1) Socha z ľadu (0)

Celkem hlasů: 1


Všade dobre, doma najlepšie pt. 3Tak a máme tu posledný dielik. Pri písaní ma moja hlava úplne zradila a to čo z toho vzniklo... Neviem, dúfam že sa vám posledná časť bude páčiť.

Pretáčala som kartičku v rukách, ako keby sa tam mal objaviť ešte nejaký odkaz. Bola som si istá, že kvety sú od Edwarda. Jedine on je schopný zohnať ľalie v októbri a dopratať ich do Forks. Veď čo je pre upíra nemožné.

Je možné, že mu Alice alebo Rosalie povedali o nočnej návšteve v mojej izbe? Sú ich slová naozaj pravdivé a Edward ma miluje? Moje srdce trepotalo ako krídelká kolibríka. Ak je to pravda, kvety poslal on a aj slová na kartičke odkazujú na jeho lásku ku mne, môžem mu opäť veriť a odpustiť mu?

S týmito myšlienkami a s kartičkou v ruke som sa vybrala do izby. Bolo na čase dať sa dokopy, upratať dom a uvariť večeru, čo som sľúbila ockovi. Pri vstupe do izby som skoro dostala infarkt.

Na posteli totiž opäť sedela Alice s Rosalie, no tentokrát priviedli aj niekoho iného.

„Bella!“ zhúkli dvaja ďalší návštevníci a už ma drvili v objatí.

„Emmette, Jasper, chlapci, nemôžem dýchať,“ zachripela som, snažiac sa popadnúť dych.

„Prepáč, zabudli sme, aká si krehká,“ zaškerili sa na mňa obaja. Neverila som vlastným očiam. Boli tam všetci štyria, ako keby sa pred rokmi nič neudialo.

„Čo tu robíte?“ spýtala som sa.

„Prepáč, tí dvaja blázni ťa chceli vidieť. Nemohli sme im v tom zabrániť,“ povedali dievčatá ospravedlňujúco.

„To nič aj ja vás rada vidím, chlapci, len som nečakala, že sa opäť zjavíte v mojej izbe.“

„Vieš ako sa hovorí Bella. Keď nejde Mohamed k hore, ide hora k Mohamedovi,“ zaškerili sa na mňa.

„Vtipné, chlapci, ale ja naozaj nevidím dôvod vyhľadávať vás.  Nakoniec, nemalo to byť tak, že ste nikdy neexistovali? A teraz mi opäť vletíte do života?“ povedala som mierne ironicky. Ich úsmevy mierne zamrzli ale bola to pravda.

„Prepáč nám to. Nikto z nás to tak nechcel,“ zborovo sa ozval Emmett a Jasper.

„Dobre, dobre to som počula už asi sto krát. Povie mi niekto konečne niečo adekvátne?“ zasyčala som.

„Áno, ja!“ ozvalo sa z rohu izby a ja som sa šokovane otočila za tým krásne známym hlasom.

 

Stál v tichosti v rohu miestnosti, tak aby ho nevidela a sledoval situáciu pre sebou. Sľúbil svojim súrodencom, že sa ozve keď na to bude správny čas, no dianie pred ním ho nútilo vysvetliť jej všetko čo sa stalo. Sledoval svojich bratov, ich radosť, keď ju zbadali vo dverách.

„Bellaaaaa!“ videl, ako ju drvia v objatí a chcel ju strhnúť k  sebe a cítiť jej teplo.

„Emmette, Jasper, chlapci, nemôžem dýchať.“ Videl ako sa snaží dýchať, zabudli, aká je krehká.

„Prepáč, zabudli sme, aká si krehká.“ Vyslovili jeho myšlienku nahlas.

„Čo tu robíte?“ spýtala sa a v jej hlase počul hnev.

„Prepáč, tí dvaja blázni ťa chceli vidieť. Nemohli sme im v tom zabrániť,“ povedali jeho sestry a v myšlienkach ho nabádali aby ešte počkal.

„To nič aj ja vás rada vidím chlapci, len som nečakala, že sa opäť zjavíte v mojej izbe.“

„Vieš ako sa hovorí Bella. Keď nejde Mohamed k hore, ide hora k Mohamedovi,“ žartovali s ňou.

„Vtipné, chlapci, ale ja naozaj nevidím dôvod vyhľadávať vás.  Nakoniec, nemalo to byť tak, že ste nikdy neexistovali? A teraz mi opäť vletíte do života?“

Z jej hlasu cítil iróniu a čakal na vhodnú príležitosť.

„Prepáč nám to. Nikto z nás to tak nechcel,“ zborovo sa ozval Emmett a Jasper.

„Dobre, dobre to som počula už asi sto krát. Povie mi niekto konečne niečo adekvátne?“ zasyčala na nich a vtedy sa rozhodol.

„Áno, ja!“ Vystúpil zo svojej skrýše z rohu izby a sledoval ako sa prekvapene otočila za jeho hlasom.

 

„Edward?“  vykríkla som prekvapene. V tej chvíli bola rada, že je sama doma.

„Bella, chcel by som ti všetko povedať. Dáš mi prosím šancu vysvetliť ti to?“ spýtal sa ma opatrne.

„Nie! A všetci von!“ vykríkla som.

Nevedela som, kde sa vo mne vzala toľká odvaha vyhodiť ich, ale v tej chvíli som bola rada. Všetci na mňa prekvapene pozerali, no nakoniec sa pobrali a postupne začali skákať oknom.

„Ty, počkaj tu!“ zavrčala som na Edwarda a vybehla som z izby. Zbehla som schody, schmatla som kvety a trielila naspäť do mojej izby.

„Toto si vezmi a už sa tu neukazuj,“ šmarila som po ňom tie nádherne voňajúce kvety a otočila som sa mu chrbtom. Stihla som zazrieť jeho prekvapený a ublížený pohľad a potom som už len začula slabé vŕzganie parapety a bol preč.

Otočila som sa k oknu a po uistení, že sú preč, som sa zviezla na dlážku a začala som plakať. Nevedela som, či od zúrivosti, že tu bol alebo od ľútosti, že som ho vyhodila.

Keď slzy v mojich očiach a na mojej tvári konečne vyschli, prebudila sa vo mne zlosť. Akým právom mi vstupujú do života? Akým právom mi teraz po štyroch rokoch chce niekto niečo vysvetľovať? Jasne mi povedal, že je koniec, že to bude akoby nikdy neexistovali. Oni sú ako mor. Votrú sa všade, nechávajú za sebou spúšť, zlomené srdcia, zničené sny. Im je to jedno, sú to predsa večne žijúce tvory, ktoré som kedysi považovala za anjelov, no dnes mám pocit, že sú to skôr výtvory pekelné.

Áno, je pravda že ich milujem a najviac Edwarda, ale predsa tak ako je od nenávisti kúsok k láske, musí to byť aj naopak nie? No môžu sa moje city, ktoré silne pretrvali štyri roky, zmeniť na nenávisť? To asi nie. Najlepšie bude vymazať ich zo svojho života, aj keď žijeme v rovnakom meste.

Tak ako ročné obdobia, kedy na jar všetok život vzniká, môžem jeseň prirovnať k pomalému začiatku konca, kedy sa príroda pomaly pripravuje na nasledujúcu zimu, ktorá môže znamenať aj zánik života. V mojom prípade zánik citov k celej tej rodine.

Pripadala som si ako blázon, keď som si uvedomila, že svoje city prirovnávam k obdobiam a prírode, no musela som si to v mojej hlave nejako odôvodniť. Dúfala som, že moje rozhodnutie zabudnúť na nich, stojí na pevných základoch. Na základoch postavených zo spomienok, bolesti a zlomeného srdca. Áno, presne tak to bude! Keď ma niečo pevné základy neotrasie ním nič.

Za mnou sa ozval nepatrný zvuk. Otočila som sa, mysliac si, že sa vrátil Edward a ja ho opäť s chuťou vyhodím, no keď som zbadala, kto stojí oproti mne zastavilo sa mi srdce. To nie je možné?!

 

Sledoval, ako na neho letí kytica ľalií, ktorú po ňom hodila jeho životná láska. Videl v jej očiach bolesť a nenávisť, ktorú vystriedal chlad. Vtedy vedel, že ju stratil. Stratil ju navždy.

Bežal lesom bez cieľa, bez emócií, čím trpela okolitá príroda. Zakaždým, keď preletel okolo stromov, posledné lístie, ktoré sa na nich držalo opadalo na zem. Padalo rovnako ako jeho sen získať hnedovlásku späť. Dnes už vedel, že sa mu to nepodarí.

Ako letel lesom, vietor mu do nosa zavial známy pach. Pach, ktorý poznal až moc dobre. Pach, ktorý ho pred rokmi takmer pripravil o jeho jedinú lásku. Bola to ona. Bol si tým istý. A hoci ho Bella vyhodila, zmenil smer behu a bezhlavo sa rútil späť k domu, z ktorého bol vyhodený. Musel sa uistiť, že je v poriadku.

Bežal čo najrýchlejšie mu jeho podstata dovoľovala. Neistota ho poháňala vpred rýchlejšie a rýchlejšie.

Keď dobehol k domu, ucítil pach krvi. Pach krvi jeho jedinej lásky. Vyskočil do okna a pohľad, ktorý sa mu naskytol ho zložil na kolená.

„Nie!“ vykríkol ako ranené zviera. Pred ním ležala hnedovláska, okolo ktorej sa rozprestierala kaluž krvi.

 

„To bola ale dlhá doba Isabella, nemyslíš?“ spýtala sa ma moja návšteva. Srdce mi bilo ako splašené. Nohy mi vrástli do zeme, nedokázala som urobiť ani krok. V tejto chvíli som ľutovala, že som ich všetkých vyhodila. Určite zomriem.

„Victoria,“ šepla som, hlas sa mi podivne zadrhával.

„Bolo to hlúpe, vyhodiť svoju návštevu. Pozorovala som ťa celý čas. Čakala som na skvelú príležitosť, kedy sa budem môcť pomstiť. Konečne nastal ten deň! Vieš ako sa hovorí, klin sa klinom vybíja. Ublížim Edwardovi, tak ako on ublížil mne. Neber to osobne. Ty si bola vlastne vždy len korisť. Nástroj mojej pomsty. To Edward zabil Jamesa, ktorý chcel zabiť teba. Lenže ty ako človek, si prirodzená potrava pre upíra, takže to Jamesovi nemohol zazlievať. Ale nie, on sa rozhodol chrániť ťa a tým ma pripravil o moju jedinú lásku. Teraz ja pripravím jeho o to najcennejšie.“

„Victoria, neblázni. Pokiaľ si ma sledovala, dobre vieš, že ma opustili. Že ma nikdy nemiloval. Dokonca ma nechal v lese. To, že sme na seba teraz narazili neznamená, že ma miluje. Je to len nešťastná zhoda náhod. Viem, že si Jamesa milovala. Ale pomsta nie je správny spôsob ako sa s jeho stratou vyrovnať. Ver mi, viem čo hovorím,“ snažila som sa ju opatrne presvedčiť, aby ma nezabila. Myslela som pritom na ocka a na to, ako by ho moja smrť ranila.

„Nebuď smiešna, drahá. Dobre viem, že ťa ten strapatý upír miluje. Sledovala som aj ich a vďaka môjmu spoločníkovi na mňa ich dary nepôsobili, takže o mne nevedeli. Viem prečo ťa opustil. Vraj ťa chcel chrániť. Úbožiak, ani nevie, že ťa priviedol rovno ku mne, tým že ťa v domnienke šťastného života opustil. Vegetariánov až príliš ovplyvňujú pocity. Teraz ťa môžem zabiť a on bude trpieť!“ hrdelne sa zasmiala a začala sa ku mne približovať.

So strachom som sa začala obzerať okolo seba, aj keď som vedela, že proti nej nič nezmôžem.

Už bola pri mne. Schmatla ma za krk a zdvihla do výšky svojich očí. Cítila som ako strácam dych, jej ľadové prsty zvierali moje hrdlo a zabraňovali priechodu vzduchu. Znenazdajky so mnou hodila cez celú izbu. Vletela som rovno do police s knihami a cítila som kusy dreva, zabodnuté v mojom chrbte. Videla som matne ako Victorii sčerneli očí a do nosa ma udrel pach vlastnej krvi. Blížila sa ku mne chôdzou predátora. Toto bol môj koniec, to som vedela naisto.

Zohla sa ku mne, videla som dravosť a túžbu zabiť ma v jej očiach. Pohladila ma po tvári a opäť ma za krk zdvihla zo zeme. Jej dotyk už nebol taký ľadový. Cítila som, ako ma opúšťa vedomie. Telo mi pomaly slablo a chrbát ma od mnohých rán bolel. Bol to môj koniec. Teraz ma zabije.

Victoria sa chvíľku pozerala do mojej tváre a potom ma opäť hodila cez celú izbu. Tentokrát som telom prerazila posteľ a z úst mi vytryskla krv. Začala som sa dusiť vlastnou krvou. Cítila som bolesť už aj v hrudi. Vzduch mi unikal z pľúc a ja som sa už len modlila, aby ma zabila.

„Z... zab... zabi m... m... ma,“ chrapčala som. Len táto prosba ma stála takmer všetku zostávajúcu energiu.

„Drahá Bella, hoci ma tvoja krv láka nebude to tak ľahké. To čo som s tebou chcela urobiť som urobila. Nakoniec vykrvácaš a zomrieš. Nebudem taká ohľaduplná, aby som z teba vysala všetku krv. Zomrieš v bolestiach, rovnako ako James. Konečne môžem spokojne odísť aj ja. Pomsta je dokončená a môžem odísť za Jamesom,“ šepla pri mojom uchu a mne došlo, že sa chce zabiť. Zabije mňa a potom aj seba. V tej chvíli mi jej prišlo ľúto. Celé tie roky ma sledovala len aby ma zabila, no sama trpela a chcela ukončiť svoj život.

„M... mrzí m... m... ma to...“ vydýchla som posledné slová a spod padajúcich viečok som videla len jej ryšavé vlasy, ako miznú za oknom.

 

Čo je vlastne život? Život môžeme prirovnať k ročným obdobiam. Jar je symbolom zrodu, začiatku nového života. Leto symbolizuje obdobie dospievania, radosti zo života mladého človeka. Jeseň je o zodpovednosti, o živote dospelého človek, ktorého čakajú radosti aj strasti života. A zima? Symbolizuje koniec všetkého. Mrazivé ticho, tmu a smrť, ktorá čaká na každého z nás. V mojom prípade prišla veľmi skorá zima. Nestihla som si uvedomiť dôležité veci, podstatu života a lásky. Láska bola a vždy bude súčasťou každého obdobia života. Ja dnes kvôli láske umieram, no neľutujem to. Láska prináša šťastie ale aj bolesť. A práve bolesť z lásky ma dnes zabila...

 

Moje posledné myšlienky prerušil bolestný výkrik. Aj na pokraji smrti som dokázala spoznať jeho anjelský hlas. Bol tu, síce som ho počula z diaľky ale bol tu. . Snažila som sa odlepiť viečka od seba, no boli neskutočne ťažké. Necítila som vlastné telo len zápach mojej krvi, ktorý si razil cestu do môjho nosa. Muselo jej tu byť veľa.

„Bella? Bella, počuješ ma? No tak, láska, otvor oči, prosím,“ počula som z diaľky. Snažila som sa, no moje viečka nepočúvali.

„E... Edward?“ zachripela som.

„Bella, áno, som to ja. Pokojne lež láska. Zavolám Carlislea. Zachránime ťa. Len vydrž, prosím,“ vykríkol a potom som už len matne počula, ako zúrivo telefonoval. V ušiach mi zneli slová ako krv, Bella, záchrana.

„Vydrž, otec tu bude každú chvíľu. Dostaneš sa z toho. Nedopustím, aby si zomrela.“ Hladil ma po tvári a hoci bol jeho dotyk ľadový, cítila som ako mi horí líce pod jeho dotykom. Chcela som sa pozrieť do jeho tváre. Vidieť ju bolo to posledné, čo som pred smrťou chcela.

„Edward, preboha čo sa stalo?!“ začula som známy hlas. Nikto nevedel, čo sa stalo. Iba ja.  Zrazu som pocítila prudkú bolesť v celom tele. Nedokázala som zadržať výkrik.

Z jej hrude sa ozval výkrik plný bolesti nasledovaný posledným úderom jej srdca.

„Bella? Bella!“ kričal chlapec s medenými vlasmi.

„Edward... Je mi to ľúto ale zomrela,“ šepol jeho otec, kľačiaci vedľa neho. Aj jemu zvierala bolesť mŕtve srdce zo straty milovanej dcéry.

„Nie! To nie! Nemôže byť mŕtva! Ona nie!“ kričal chlapec a v tej chvíli sa rozhodol. Sklonil sa k jej zápästiu a uhryzol ju. Pokračoval s tým takmer po celom tele. Potom začal s oživovaním.

„Edward, to nepomô...“ začal jeho otec, ale chlapec ho zúrivým vrčaním umlčal. Masíroval jej mŕtve srdce, aby sa jed mohol dostať do obehu. Bojoval o jej život, aj keď ona ten boj už vzdala.

Netušil koľko času uplynulo, no nakoniec svoj boj o jej život prehral aj on. Zmučene si sadol vedľa mŕtvej dievčiny a vložil si tvár do krvavých dlaní. V tejto chvíli sa nenávidel za to že je upír viac ako inokedy. Nemohol svoju bolesť vyjadriť inak len tichými vzlykmi bez sĺz. Stratil ju. Už nikdy neuvidí jej úsmev, hnedé láskyplné oči, červenajúce sa tváre. Nezačuje tlkot jej srdca, jej teplý dych. Nič z toho už nikdy nebude napĺňať jeho existenciu.

Buch... buch...

„Synak počuješ to?“ opýtal sa s nádejou v hlase jeho otec. Edward na neho pozrel s rovnakou nádejou. Jemný, tichý buchot jej srdca sa pomaly začal meniť na zúrivé búšenie. Jej srdce bilo ako o závod. Bežalo smerom k smrti, ale aj k novému životu.

Chlapec ju opatrne vzal do náruče a mieril k oknu. Vezme ju k nim domov a pošle sestry, aby to tu upratali. Počas jej premeny vymyslia, čo povedia jej otcovi.

 

Bolesť, ktorá zachvátila moje telo bola spaľujúca. Už som ju raz zažila. Niekto ma uhryzol. Mením sa v upíra. Okolo seba som začula známe hlasy, ako si potichu niečo hovoria. Vedela som, kde som. Vedela som, čo sa so mnou deje.

Posledné, čo som si pamätala bol Edwardov hlas. Bol pri mne. To on ma premenil. On mi zachránil život. Ale čo teraz bude s mojim ockom? Povedia mu, že som zomrela? Alebo napíšu list, aby si myslel, že som utiekla? A čo moja izba? Matne si spomínam, že som prerazila posteľ aj policu na knihy. To sa len tak nedá vysvetliť. A tá krv?

Netušila som, koľko času ubehol, no oheň začal pomaly ustupovať. Najskôr zo špičiek nôh, potom z rúk. Dúfala som, že toto je koniec, no oheň sa začal sťahovať do stredu. Útočil na moje srdce. Chcel ho spáliť na popol. Túžila som kričať od bolesti, no vedela som že by som tým ublížila aj osobám okolo seba. Celý ten čas pri mne niekto bol. Rozprával na mňa, no ja som nehybne ležala na studenom stole.

Ozval sa posledný úder môjho srdca a nastalo ticho. Mohla som počuť, ako na zem dopadá zrniečko prachu. Mohla som počuť auto, ktoré prechádzalo ďaleko od miesta, kde som ležala. Pomaly som otvorila oči a prekvapilo ma naraz viac vecí. Videla som dokonale. Mohla som vidieť jednotlivé časti stropu, na ktorý som sa dívala. Mohla som vidieť dokonalú jemnosť omietky, zrnko prachu na lampe nado mnou.

Chcela som sa pomaly posadiť, no moje telo sa vymrštilo do sedu obrovskou rýchlosťou. Prekvapene som na pár sekúnd zamrzla. Žiadne točenie hlavy neprišlo, ako obvykle, keď som sa prudko posadila alebo postavila.

„Bella?“ ozvalo sa kúsok odo mňa. To čo nasledovalo ma prekvapilo asi najviac. Z mojej hrude vyšlo zúrivé vrčanie a moje telo sa samo vrhlo za zdrojom toho hlasu. Jednala som inštinktívne. Už som sa chcela vrhnúť po majiteľovi hlasu, keď som zbadala jeho tvár.

„Edward?“ Zvuk môjho hlasu znel ako rolničky. Bolo to krásny zvuk.

„Bella, vieš čo sa stalo?“ opýtal sa opatrne. Po tej otázke mnou jemne trhlo a potichu som zavrčala.

„Premenil si ma. Premenil si ma, aby si ma zachránil, je to tak?“ opýtala som sa ho priamo.

„Áno, je to tak. Musel som to urobiť. Nemohol som o teba opäť prísť.“

„Bola to ona Edward. Bola to Victória. Chcela sa ti pomstiť. A tou pomstou mala byť moja smrť. Povedala mi to. A povedala mi aj to, že už môže spokojne odísť za Jamesom,“ šepla som.

„Tá sviňa! Prisahám, že ju nájdem a sám ju zabijem!“ zavrčal.

„Nie! Rozumiem tomu, prečo to urobila. Trpela rovnako, ako som trpela ja, keď si ma opustil.“ Po mojich slovách sa Edward zmučene pozrel do mojich očí.

„Vieš, keď som tam ležala a takmer som zomrela, bola tvoja tvár to posledné, čo som chcela pred smrťou vidieť. A dnes, keď som sa prebudila do nového života si to ty, koho prvého vidím. Nie je to bláznivé?“ zasmiala som sa.

„Chápem, že sa hneváš za tú premenu. Ale nedokázal som ťa nechať zomrieť. Mrzí ma to,“ šepol zmučene.

„Nie, Edward, ja sa na teba nehnevám. Zachránil si ma. Skôr ma zaujíma, čo so mnou teraz bude. Premenil si ma a čo ďalej?“

„Samozrejme, najskôr pôjdeme spolu na lov. Musíš byť smädná.“ Áno, dosť jasne som cítila páľavu v mojom hrdle. Vedela som, to znamená smäd, no najskôr som si chcela vyjasniť niektoré veci.

„A potom bude čo? Jasne si mi dal najavo, že do vašej rodiny nepatrím. K ockovi ísť nemôžem, tak kam mám ísť?“ To bola vec, ktorá ma trápila najviac. Môj ocko.

„Bella, samozrejme že zostaneš s nami! Patríš do našej rodiny tak už to pochop. Keby to tak nebolo, nechám ťa umrieť v troskách tvojej postele. Nevolal by som môjho otca, aby ťa zachránil! A už vôbec by som ťa nepremenil! Milujem ťa, Bella! Nedokázal som žiť bez teba, tak som ťa premenil!“

Edward, ktorého som poznala kedysi, by ma radšej nechal zomrieť, ako by ma pripravil o moju dušu. Dnes stojí predo mnou a priznáva sa k tomu, že ma radšej premenil, ako by žil bezo mňa.

„Edwrad, máme celú večnosť na to, aby sme si veci vysvetlili. Teraz ma prosím vezmi na ten lov.“ Usmiala som sa na neho. V jeho očiach sa objavila nová nádej. Nádej, ktorú som cítila aj ja. Rástla vo mne s každým jeho slovom. Milovala som ho a chcela som mu dať novú šancu. Nie preto, že mi dal nový život. Ale preto, že hoc je jeseň predzvesťou zimného konca, medzi nami sa rodilo niečo nové.

 

Hnedovláska a chlapec s medenými vlasmi bežali spolu lesom, tak ako každý deň už dvadsať rokov. Bola opäť jeseň. To obdobie im pripomínalo udalosti, ktoré ich cesty opäť zviedli dohromady. Blížili sa k ich miestu. Boli zas vo Forks. V mieste, kde sa všetko začalo, skončilo a opäť začalo, no teraz už so šťastným koncom.

Dobehli sa ich lúku a spoločne si ľahli do stredu. V tej chvíli si hnedovláska na niečo spomenula.

„Raz som mala sen. Bolo to, keď som sa sem vrátila po vysokej. V ten deň som zistila, že aj vy ste späť. Snažila som sa tváriť nad vecou, no moje srdce vedelo, že si tam. Snívalo sa mi, ako si mi na tejto lúke vyznával lásku. Keď som sa zobudila hrozne som sa trápila, pretože som túžila, aby to bola skutočnosť. A dnes to skutočnosť je. Už dvadsať rokov mi vyznávaš lásku.“ Pobozkala ho a hlavu si položila na jeho hruď.

„Ja viem. Vtedy som ťa sledoval a videl som, ako si plakala. Nevieš koľko síl ma stálo sa vtedy za tebou nerozbehnúť, no bál som sa. Hrozne som sa bál, že mi nikdy neodpustíš. Je to paradox, no môžeme ďakovať Victorii. Ona nás opäť zviedla dohromady, aj keď pôvodne nás chcela rozdeliť.“

„V tom sne som cítila niečo, čo som konečne získala pri tebe. A hoci som stratila už oboch rodičov, cítim teplo domova, ktoré mi dáva tvoja náruč,“ vyznala sa mu dievčina.

„Milujem ťa, Bella.“

„Navždy.“


Tak a je to za nami. Dokopy 10 706 slov môjho trojdielného nápadu. Pôvodne som to chcela urobiť úplne inak, no ako ste čitali aj v perexe moja hlava sa rozhodla ísť iným smerom. Snáď sa vám to páčilo a budem rada za každý komentár, posúva ma to vpred, keď viem, že sa moje dielo páči.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Všade dobre, doma najlepšie pt. 3:

 1
4. Babča.S.
03.11.2021 [19:50]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Romulek
03.11.2021 [3:04]

Super povídka, moc se mi líbila. Emoticon Emoticon Emoticon

28.10.2021 [18:38]

ACullenĎakujem za opravu, pri najbližšej poviedke si na to budem dávať extrémny pozor Emoticon Vážim si každú jednu tvoju minútu ktorú vložíš do opravy článku naozaj. Emoticon Nikdy by som si rady nevzala v zlom, pretože ako my prispievatelia, tak aj vy admini,, ktorí naše články opravujete tomu venujete čas. Emoticon
A rovnako tak ďakujem aj za tvoj názor, čo sa konca týka. Emoticon Nakoľko naozaj veľmi sa obávam reakcie, keď som tú poslednú časť napísala tak ako som napísala. Ešte raz jedno veľké ďakujem Emoticon Emoticon

1. Lorinne webmaster
28.10.2021 [18:28]

LorinneChyby:

- Nepíše sa drtila, ale drvila
- Ak je v priamej reči oslovenie, píšu sa okolo čiarky
Napr.: „Vtipné, chlapci, ale ja naozaj nevidím dôvod vyhľadávať vás."
- Slová zaškerila sa, žartovala atď. sú tiež uvádzacie vety, píšu sa za priamou rečou malými písmenami.
- Aj keď chceš v priamej reči zvýrazniť nejaké slovo nepíš ho veľkými písmenami (Napr. EDWARD alebo Bellaaaaa)
- Nie každá priama reč, pri ktorej je očividné, že to postava kričí musí byť výkričník. Keď je viac výrazov, ktoré vyžadujú výkričník, píše sa výkričník iba za posledným z nich, napr. Chlapci, dievčatá! – Choď už, choď!
Výkričník nepíšeme ani vtedy, keď za vetou s tvarom rozkazovacieho spôsobu v prísudku, keď nejde o striktný rozkaz, ale iba o ponúknutie, pobádanie. Napr. "Bella, počuješ ma? No tak, láska, otvor oči, prosím,“
- Namiesto: "Zavolám Carlisla" sa píše "zavolám Carlislea" (Ak by si mala ešte niekedy pochybnosti o skloňovaní mien, pozri si tento článok: www.stmivani.eu/40-pomoc-autorum/sklonovani-jmen/
- Pri spojke "ako" píšeme čiarku len vtedy, ak sa ňou pripája k hlavnej vete vedľajšia veta. (Napr. vykríkol a potom som už len matne počula, ako zúrivo telefonoval.) Ak máme prirovnanie, čiarka sa tam nepíše
- Veľký pozor si daj najmä na čiarky pred slovami "ale"

Článok som ti opäť opravila a ako vždy pripomínam, že to nie je myslené v zlom. Nabudúce ti pri prípadných rozsiahlych chybách vrátim článok, aby si si skúsila pozrieť chyby sama a mohla ich napraviť.
Nevzdávaj sa, pretože máš veľký potenciál. Vždy, keď už si človek myslí, že je koniec, pridáš do poviedky niečo, čím ma úplne rozsekáš a nadnesieš nad vyriešený konflikt rovno k ďalšiemu problému. Je to fajn taktika. Núti čitateľa byť v očakávaní.
Prajem veľa šťastia!

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!