Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Emmett u zubára

03.07.2010 (16:00) • Kixy25 • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 10344×

Dnes mám konečne pokoj, konečne je v dome ticho! Nemusím stále sledovať myšlienky okolo seba a strachovať sa, či mi zase niečo nehrozí. Emmett vypadol von na lov a zdrží sa tam až do večera, takže hneď, ako som zistil, že ide preč dnes večer, tak som oznámil, že ja ostávam doma.

No už po trištvrte hodine som zvonku začul čudné zvuky a otrávene som privrel oči. Čo sa zase stalo? Málo medveďov?

„Edwaaaaard!“ zakričal na mňa Emmett zvonku, no ja som sa ani najmenej netrápil s tým, že by som mal vstať z gauča a pozrieť sa čo chce, len som znova schytil do ruky ovládač a začal znudene prepínať programy. Telenovela, reality show, politická talkshow, Šmolkovia, film, nuda, nuda, nič...

„Edwaaaaaaaard!!!“ Stále som predstieral hluchotu, no to už Em rozrážal sklenené dvere a vpadol dnu do obývačky. Hodil som na neho zamračený pohľad a vypol som telku.

„Kde horí?“ spýtal som sa ho napokon a nevšímal si jeho myšlienky. V tom som už bol naozaj dobrý a teraz sa mi to celkom hodilo.

„Kde je Carlisle?“ vyhŕkol na mňa rýchlo, no potom porazenecky zasyčal a chytil sa rukou za líce. Snáď na mňa zas niečo nehrá, lebo to si potom odskáče, to sa môže tešiť. Zameral som sa na myšlienky, ktoré plynuli okolo mňa a zachytil som tie Carlislove.

„Hore u seba,“ odpovedal som mu a pritom ho podozrievavo sledoval. V myšlienkach nemal nič o kanadskom žartíku, ktorý by na mňa chystal, iba dookola rozmýšľal o tom, ako je možné, že ho to bolí. Ale čo? Stále sa držal za líce a tváril sa zmučene a keď som mu odpovedal, zmizol hneď hore schodmi.  Bol som zvedavý, tak som sa konečne zodvihol a svižne som to vybehol hore za nimi. Vošiel som ku Carlislovi do pracovne práve vtedy, keď Emmettovi oznamoval, že s tým nič nemôže urobiť. Lenže s čím?

„Prečo by si nemohol? Veď si lekár, nie?“ spýtal sa ho hlasom plným úzkosti a v karamelovo-hnedých očiach sa mu odrážalo zdesenie. Zameral som sa znova na jeho myšlienky a práve spomínal na niečo, od čoho som sa iba znechutene odvrátil. Carlisle sa iba narovnal na svojom kresle, zložil si papiere na kôpku a miernym hlasom mu odpovedal.

„Lekár áno, zubár nie.“ Zubár? Odkedy potrebuje upír zubára? Už už som chcel otvoriť ústa a spýtať sa na to, lenže Emmett ma predbehol a zúfalým hlasom sa mu sťažoval.

„Ale ja nechcem ísť ku neznámemu, ja mám zlé skúsenosti, j-j-ja sa ho bojím...“ pípol nešťastne nakoniec a smutne sklonil hlavu. Už sa mi to všetko začalo vyjasňovať, hlavne vďaka jeho myšlienkam a spomienkam.

„Emmett, počúvaj ma,“ naklonil sa Carlisle cez stôl a pozrel na neho ponad spojené prsty. „Teraz je všetko inak ako to bolo vtedy, keď si tam bol naposledy. Veď sa spýtaj Belly, tá ti určite povie, že to vôbec nie je hrozné...“

„Ja ťa tam vezmem,“ uškrnul som sa na neho, hoci som sa snažil tváriť vážne. Síce neviem, kde je tu najbližší  zubár, to však nevadí, nejako ho nájdem. Ale dnes sa nikam nedostaneme, je nedeľa, môžeme ísť najskôr zajtra... No čo, bude to musieť  vydržať.

***

Keď je dnes Emmett doma, tak je mi jedno, kedy pôjdem na lov. Rozhodol som sa že hneď, lebo aj tak som nemal nič iné na pláne a tak som bežal. Ulovil som zo tri pumy a spokojne som sa vrátil naspäť. Už z diaľky som počul súcitné myšlienky ostatných členov rodiny a keď som vošiel dnu do obývačky cez bočné sklené dvere, čakal ma prekvapivý pohľad.

Na našej veľkej béžovej sedačke sedela Rosalie a objímala Emmetta, ktorý jej bezvládne ležal na ramene. V ruke zvieral zlatú deku a tisol ju ku sebe, na tvári mal zmučený výraz, aký som ešte na ňom nevidel, a oči upieral na našu obrovskú plazmu. Na zemi vedľa sedačky sedela Alice a do skicára si kreslila pravdepodobne nové modely šiat, no keď som sa bližšie prizrel, tak som videl, že je to Emmett s takou smiešnou šatkou okolo líca, aké bývajú v rozprávkach, keď niekoho bolí zub a Carlisle v svojom dlhom bielom lekárskom plášti so zubárskymi kliešťami v jednej ruke a injekčnou striekačkou v druhej. No to keď uvidí Em, tak už vážne nepôjde ku žiadnemu zubárovi, nikdy.

Jasper sedel z druhej strany sedačky a pohľad upieral tiež na plazmu, no mal ho mierne sklený, ako keby ju ani nevnímal. Stočil som oči na telku a zamrzol som od údivu. Do uší sa mi dostala povedomá melódia a slová pesničky...

Sivý čarodej menom Gargamel
znova na šmouli past přichystanou měl.
Pochopil že sám je těžko polapí
vzal si na pomoc nepřátelské ufony...

V telke boli pustení Šmolkovia a Em ich odovzdane sledoval, na tvári mal taký výraz, že som sa ani smiať nemohol. Namiesto toho som sa len potichu prešmykol hore do izby, zo skrinky vytiahol digitálny foťák a rovnako nenápadne som sa preplížil naspäť, postavil som sa do rohu obývačky a cvakol fotku. Tá sa mi hodí na vydieranie, zasmial som sa potichu, no popritom som Ema aj ľutoval. Keď som počúval jeho myšlienky, tak ma to bolelo tak ako jeho, takže radšej som jeho myseľ nechal na pokoji.

***

Konečne sme sa v pondelok ráno vybrali ku zubárovi, stáli sme tam nastúpení už desať minút pred deviatou, skôr, ako vôbec prišiel lekár. S Emmom prišla Rose a ja som ich odviezol, takže sme tu boli len traja. Cestou v aute som provokatívne zapol pesničku Dental Care a začal si ju pospevovať. Rose sa na mňa nahnevane zamračila, no zdalo sa mi, že Emmett to ani nezaregistroval.

„Cullen!“ vyšiel zubár na chodbu a zavolal. Emmett vstal a videl som, ako mu Rose povzbudivo stisla dlaň a usmiala sa na neho. Vošiel dnu a nám nezostávalo nič iné, ako čakať. Najprv som spoza dverí počul iba rozprávanie lekára a to, ako Ema poslal na rentgen, vraj sa potrebuje uistiť, či má pravdu. No tak to mu teda nepomôže, ešte som síce nevidel rentgenovú snímku upíra ale došlo mi, že asi nebude taká, ako snímka človeka. Moje podozrenie sa potvrdilo, keď som počul prekvapené zubárove zapískanie, keď chytil do ruky hotovú snímku. Nazrel som mu do myšlienok a vynoril sa v nich obraz čiernej snímky a tam, kde malo byť vidieť bielym kosti a priesvitným ten zvyšok bol iba čisto biely obrys Emmettovej hlavy. No veď aby aj nebol, keď sme ako z diamantu a rentgenové žiarenie cez nás neprenikne.

Lekár bol zmätený, no približne si myslel, že vie, čo je Emovi, tak musel ísť podľa toho.

Rosalie:

Už tu sedíme cez pätnásť minút a zatiaľ sa dostali iba po rentgen. Chudáčik môj Emmett, neviem, čo mu presne je, len to, že ho strašne bolí zub a ten blbec Edward si z toho ešte robil srandu. Keď som myslela na slovo blbec, tak som po ňom hodila naštvaný pohľad, no nedokázala som sa príliš hnevať, lebo som sa strachovala o svoju lásku. Doslova som cítila, aký je tam vnútri nervózny, keď si sadal na zubárske kreslo a presne som vedela, ako sa cíti.

Počula som hluk nejakých nástrojov, no nevedela som určiť, o čo presne išlo. Po chvíli som zachytila zvuk drvenia a vedela som, že to bolo od toho, ako Em pevne stisol operadlo kresla a doslova do neho vyryl obrys svojej ruky. Snáď si to ten zubár nevšimne... Ale to je vlastne jedno, hlavne, že všetko dobre dopadne.

Ďalších dvadsať minút sa ozýval iba hluk nástrojov a ja som už bola celá bez sebe od obáv a nemohla som obsedieť na jednom mieste, prechádzala som sa po chodbe sem a tam a cítila som, ako ma Edward pokojne sleduje. Potom hluk ustal a ja som tiež zastavila a pohľadom som hypnotizovala dvere, aby sa čo najskôr otvorili. Po ďalších troch minútach sa tak stalo a vyšiel odtiaľ mierne sa usmievajúci Emmett. Vrhla som sa mu okolo krku a šťastne sa usmievala, z jediného pohľadu na neho som vedela, že všetko dobre dopadlo.

„Hej, čo to máš?“ zasmial sa Edward a rýchlo vstal, aby sme už mohli odísť, pričom ukazoval na niečo, čo som si nevšimla, že Emmett držal v ruke. Ten vystrel ruku, otvoril dlaň a ukázal mu to. Edwarda chytil obrovský záchvat smiechu a my sme ho museli dotiahnuť ku autu, lebo sám by tam asi neprišiel.

Edward:

Rozosmialo ma to, veľmi. Keď mi Em ukázal, čo dostal od zubára, prekvapene som na neho pozrel a vybuchol som. Až ma museli nasilu dotiahnuť do auta. Ale keď... Emmett si od neho vypýtal (pochybujem, že zubár by mu to len tak ponúkol) omaľovánku (pre deti) a dostal aj lízatko! Neviem, čo som čakal, že mi ukáže, ale toto bolo teda vážne moc. Celú cestu domov som sa usmieval ako trafený a snažil som sa nevybúrať nás na najbližšej zákrute.

Doma nás už všetci čakali.

„Síce na mne zubár zničil tri diamantové vrtáky a tri rentgeny, ale za tento úsmev to predsa stálo, nie?“ spýtal sa nás Em so smiechom a pery sa mu roztiahli do širokého úsmevu, pričom odhalil všetky svoje dokonalé biele zuby.

„A ešte som dostal aj toto!“ vykríkol nakoniec nadšene a vytiahol svoje „darčeky“ od lekára. Všetkých ostatných pochytil záchvat smiechu a keby nás tak teraz niekto videl...

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Emmett u zubára: