Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Čo by bolo keby alebo ako si Rosalie splnila svoj sen II. diel

Čo by bolo keby alebo ako si Rosalie splnila svoj sen II. dielDruhý a posledný diel tejto jednorázovky. Je o Rosalie, ktorá dostala šancu byť znova človekom. Volturiovci rozhodnú, určia podmienky. Je písaná z pohľadu hlavne Nessie, ale aj Rose.
Čo by bolo keby by mala byť séria jednorázoviek, no neviem, či budú nápady, teda už ich pár mám, ale mám rozpísanú jednu kapitolovku, tak uvidím, ako budem všetko stíhať... :)

 

„Nesmiete porušiť naše zákony, ale to viete. A budeme na vás dávať pozor, z času na čas niekoho pošleme, aby vás skontroloval. To je všetko. Je to vaše rozhodnutie, máte naše povolenie. Neporušte zákon a všetko bude v poriadku. Čoskoro sa znovu stretneme.“

Všetci sme sa úprimne tešili. Rosalie celá žiarila od šťastia a keby mohla, skákala by od radosti dva metre do vzduchu. Teraz to však nebolo vhodné, tak sme len poďakovali, úctivo sa uklonili a odišli sme.

Chytili sme najbližšie lietadlo domov. Prišli sme až na ďalší deň dopoludnia, do nášho večne zamračeného mestečka.

„Rose, Emmett, možno sa pýtam trochu skoro, ale kedy by ste to chceli urobiť? Len tak približne, aby sme mohli všetko zariadiť...“ opýtala sa ich Esme, keď som sa doma hodila na gauč a pozorovala Jaka, ako pokračoval v stavaní našej super pyramídy.

„No, ja neviem, tak za mesiac, dva? Netreba sa veľmi ponáhľať, veď povolenie už máme a viac netreba,“ usmiala sa Rose na Emmetta a ten s ňou súhlasil. Páni, a ja som si myslela, že sa budú čo najskôr chcieť nechať zmeniť, asi som sa prerátala. Ale som rada, no ľudia či upíri, stále sú a budú mojou rodinou. Strašne im to prajem, hlavne, keď som videla, aká bývala niekedy Rosalie nešťastná a potom trpel aj Emmett.

O tri týždne neskôr

„Poďme sa prebehnúť,“ navrhol Emmett Rose a už ju ťahal von do lesa. Jacob ešte stále staval našu pyramídu, teda momentálne ju už lepil dokopy a potom sa chystal vystaviť ju von do záhrady. Ale pri tom daždi, čo tu býva dosť často, tá pyramída asi veľmi dlho nevydrží...

„Ness, vlastne, ešte sa teba nikto nepýtal, či ich chceš zmeniť. Lebo ja ťa do toho nechcem nútiť, ak by ti to bolo proti srsti,“ prišiel za mnou Edward a ako správny rodič sa o mňa strachoval. Pripojila sa ku nemu aj Bella, no ja som nemala pocit, že premena Rosalie a Emmetta by mi prekážala a nechcela som ju spraviť. Mne jednoducho bude stačiť, že potom budú šťastní a ak budú chcieť, aby som ich premenila, spravím to. To som povedala aj rodičom, aby sa o mňa nebáli a Edward sa mi pravdepodobne zase prehrabal v hlave, lebo potom sa usmieval a presvedčil aj Bellu, že som úplne v pohode a nemá sa čoho báť.

„Chceš čokoládu?“ spýtala som sa Jacoba, ktorý bol už napoly dolepený s lepidlom a ak si nedá pozor, tak sa mu podarí pribetónovať sa ku tej pyramíde...

„Jasné, máš?“ opýtal sa ma večne hladný Jake a rozžiarene sa na mňa pozrel.

„Nie, nemám,“ povedala som s naoko vážnou tvárou a pobrala som sa odlepiť ho od tej našej stavby.

„Uch, tak načo si sa pýtala?“ pozrel na mňa mierne nahnevane a snažil sa vymotať spomedzi všetkých tých kariet a lepidla. Chytila som ho za ruku a potiahla, pri tom sa mi podarilo zničiť štvrťku pyramídy, no nevadí.

„Ďakujem. A mohla by si mi zohnať tú čokoládu, keď už si mi ju ponúkala? Taká karamelová a jahodová by nemohla byť zlá,“ oblizol sa a potom vystrúhal kyslú grimasy, lebo lepidlo mal až na tvári a to veru nechutí veľmi príjemne.

„Och, no dobre, keď inak nedáš,“ pokrčila som plecami a pohrabala sa vo vrecku, či mi tam ešte ostali nejaké peniaze. Vytiahla som päťdolárovku a vybrala sa do obchodu. Kúpila som najväčšiu karamelovú čokoládu, akú mali, aspoň bude Jake na chvíľu ticho. Ten priam slintal od blaha (a neskôr aj čokolády), keď som mu ju doniesla.

„Toto mi bude chýbať,“ ozval sa z chodby Emmettov hlas, „ale som ochotný zaplatiť túto daň, aby som mohol byť navždy s tebou, láska.“

„Ale, nepreháňaj,“ zasmiala sa na ňom Rosalie. Už sa asi vrátili z behu a obaja boli takí šťastní, akých som ich asi ešte nevidela.

O ďalšie dva týždne

Rosalie:

Bola som pripravená. Na zmenu. Bola som pripravená vstúpiť späť do ľudského života. Upírsky život vedel byť krásny, keď chcel, ale nie je to nič pre mňa. Dohodla som sa s Emmettom na dnešnom dni. Renn súhlasila, ostatní proti tomu tiež nič nemali.

„No... drž sa Em, doteraz si bol vždy najsilnejší v rodine, ale budem si musieť zvyknúť na to, že ťa o pár dní pretlačím aj jedným prstom,“ zasmiala sa Nessie a objala ho.

„Rose, plní sa ti tvoj sen. Vždy sme pri sebe stáli ako rodina, ani po vašej premene sa to nezmení,“ objal ma Jasper a potom žartom dodal: „Ale stále neviem ovládať svoj smäd úplne, takže si budeme musieť dávať pozor.“

„Okej, som pripravená,“ oznámila som im všetkým.

„Tiež som pripravený,“ usmial sa Emmett ešte viac, preplietol si prsty s mojimi a objal ma.

„Nessie?“ pozrela Bella na Renesmee a tá len prikývla. Zdalo sa mi, že ju niečo trápi. Snáď nemá obavy z toho, že by sa to mohlo nevydariť, veď toľkokrát za posledných päť týždňov som na to myslela a dúfala v to, že sa to podarí, že sa nič iné ani stať nemôže.

Ľahli sme si s Emmettom na posteľ, stále sa držiac za ruky. Pozrela som na svoju rodinu a posledný krát som si ju premeriavala svojimi upírskymi očami. Najdôležitejšiu osobu som si nechala nakoniec. Usmiala som sa na neho, pevnejšie stisla jeho ruku a pomaly som zavrela oči. Po chvíli som pocítila, ako sa Ness nad neho naklonila a potom silný stisk jeho ruky, keď ho jemne uhryzla do ramena. Rozhodli sme sa, že na krku by to bolo veľmi viditeľné. Na ramene skoro vôbec.

Potom sa presunula nado mňa. Sklonila sa ku mne a tiež ma uhryzla do ramena. Pálilo to strašne, horšie ako oheň, no nemohla som sa hýbať. Tak, ako sa nemohol hýbať Marc, keď ho Ness omylom premenila. Aspoň som vedela, že to funguje. Potom sa ten oheň premenil na ľad. Presne opačný pocit, ako keď som sa menila na upíra. Ľad sa mi zabodával hlboko pod kožu, bol taký silný, až to pomaly pálilo, no vydržala som. Cítila som, ako by sa zo mňa niečo strácalo, odchádzalo preč. Neskôr túto prázdnotu zaplnilo niečo iné. Ľadová vlna niečoho sa cezo mňa preniesla. Potom ju vystriedala teplá vlna.

Rátala som sekundy. Jeden, dva, tri, štyri...

Sedemtisíc tristo trinásť, sedemtisíc tristo štrnásť... Pocítila som mohutnú vlnu sily, ktorá sa akoby snažila rozhýbať ma. Rozhýbať moje srdce, môj krvný obeh, môj život...

Dvadsaťdvatisíc dvesto osemdesiatdva, dvadsaťdvatisíc dvesto osemdesiattri... čísla sa mi začínali mýliť, niekedy som sa pozastavila pri tom, že som vôbec nevedela, kde som skončila. Žeby to bolo také rýchle?

A po ďalšej dlhej chvíli, keď som už aj čas prestala vnímať, sa mi všetko začínalo strácať. Prestala som vnímať bolesť, svoje pocity, to čo som počula a domýšľala si. Po prvý raz za posledných sedemdesiattri rokov som upadla do hlbokého bezsenného spánku.

Renesmee:

Už je to cez štrnásť hodín, čo sa nič neudialo. Keby som nevedela, že to toľko má trvať, mala by som o nich vážne obavy.

„Vyzerajú, akoby boli v kóme,“ povedala som nešťastne a len som na nich hľadela a nemohla som prestať.

„Možno aj sú, lekári niekedy vyvolávajú umelý spánok, aby sa mohlo telo zotaviť ľahšie a teraz je toho na nich veľa, predsa len, ľudské telo toho veľa neznesie. Ak sú v ,kóme´, potom to je asi len dobre, lebo to znamená, že všetko ide tak, ako má, predpokladám,“ snažil sa ma upokojiť Carlisle. On je lekár, asi má teda pravdu.

Ak sa niečo nepodarí, ak sa im niečo stane, tak to neprežijem.

Nie, nesmiem takto rozmýšľať. Jasné, že sa to podarí, všetko v bude v poriadku. Ale zas, Marcova premena trvala len deväť hodín a Rose s Emmettom tu bez pohnutia ležia už štrnásť a pol hodiny.

„Za chvíľu sa preberú,“ zašepkala Alice a pozrela na nás.

„Ešte deväť minút a pätnásť, štrnásť, trinásť sekúnd...“ začala odpočítavať a ja som sa pozerala na hodinky. Sekundová ručička vyzerala, akoby sa hýbala čím ďalej, tým pomalšie. Všetci vyzerali nervózne a Jasper tiež, takže nás nemalo kto upokojovať. Koniec čakania sa však pomaly, ale isto blížil.

„Emmett sa preberie prvý,“ povedala Alice, „Rosalie o pár minút neskôr.“

Vtom sa okrem Jacobovho a môjho srdca ozval tlkot ďalšieho. Emmettovho. Od radosti, že všetko zatiaľ ide tak, ako má, som ho chytila za ruku, ktorou nedržal Rose a stisla som ju. Kožu už nemal studenú a tvrdú ako kameň, už bola normálna, ľudská. Pod svojimi prstami som zacítila jeho tep. A zrazu sa aj nadýchol. Prvýkrát trochu trhane, ale potom sa to ustálilo na pravidelnom tempe. Obaja vyzerali tak nevinne a vyrovnane, že premena z upíra na človeka im na kráse vôbec neubrala. Teraz však nemali krásu upíra, ale človeka. Rovnakú a predsa tak rozdielnu.

A keď sa miestnosťou rozľahol pravidelný tlkot štvrtého srdca, oči sa mi zaliali slzami. Neviem, či šťastia alebo od dojatia, že všetko sa skončilo tak, ako malo. Rosalie sa tiež nadýchla a trochu sebou trhla. Ešte neprebudene stisla Emmettovu ruku.

„Čo - čo sa deje. Ja ešte nechcem ísť do školy... nechajte maa...“ zamrmlal Emmett ešte v polospánku a otočil sa na druhú stranu. Potom otvoril oči a keď sa mu vybavilo to, čo sa stalo, rýchlo vyskočil a potom sa hneď chytil za hlavu.

„Bože, točí sa mi hlava. Už som skoro zabudol, aký je to pocit,“ povedal a rýchlo si sadol na kraj postele, aby sa mu prestala točiť.

„Čo je s Rose? Kedy sa preberie?“ spýtal sa vzápätí a pozrel na Carlisla a potom Alice.

„Za minútu a pol, približne,“ odvetila mu Alice ešte stále zahľadená do budúcnosti. Vtom sa mu Bella vrhla okolo krku a objala ho.

„Au, to bolí. Bella, nezabúdaj, že teraz si ešte omnoho silnejšia oproti mne ako predtým,“ usmial sa na ňu a jednou rukou ju objal. Ona sa mu ospravedlnila a povolila zovretie.

„Som taká šťastná, že si v poriadku!“ vykríkla naradostene. Potom, keď ho pustila, som ho bežala objať aj ja.

„Hej, Rose, ako sa cítiš?“ opýtala sa Esme a Emmett sa rýchlo otočil a bežal ku Rosalie. Silno, ale opatrne ju objal, potom pobozkal a zdvihol tak, aby na posteli sedela.

„Všetko je také iné... A vlastne, som dosť hladná,“ pozrela na nás a usmievala sa. Esme hneď bežala dolu vyrabovať chladničku a pripraviť jej aj Emmettovi niečo na jedenie.

„Podarilo sa to, splnil sa nám náš sen,“ vytiahol ju Emmett na nohy a stále ju objímal.

O pár minút sme už všetci sedeli dolu v obývačke a Emmett s Rose (a samozrejme aj Jacobom) mali pred sebou taniere plné čerstvého a chutného jedla. Teda, pre nich chutného. Ja by som sa ho v živote nedotkla. Carlisle chcel vedieť všetko, čo si pamätali z premeny. Veľa toho ale nebolo, ľudská pamäť nebola vôbec taká dokonalá ako upírska. Obaja si pamätali len ten hnusný ľadový pocit a bolesť, ktorú museli pretrpieť a potom až to, ako sa prebrali.

Prvých pár týždňov sme si všetci zvykali na to, že máme o dvoch ľudí viac a dvoch upírov menej. Esme každý deň vyvárala, Carlisle na nich dával pozor a kontroloval ich, no zistil, že sú úplne v poriadku a zdraví. Vytvorilo sa medzi nami všetkými ešte silnejšie puto, ako predtým, hoci som si myslela, že to už ani nie je možné.

A potom nám Rose oznámila úžasnú správu. Samozrejme, Alice s Edwardom o tom už vedeli, no nechceli nám pokaziť prekvapenie, tak sa len tajnostkársky usmievali. Ja budem mať sesternicu! Alebo bratranca! Vážne! Rose zistila, že je už v druhom mesiaci, takže približne o ďalších sedem mesiacov ku nám pribudne ďalší člen do rodiny. Alice hneď usporiadala obrovskú oslavu.

Celé tehotenstvo kontroloval Carlisle a s potešením mohol konštatovať, že všetko je v úplnom poriadku.

„Ale nie, Volturiovci!“ zašepkala Alice v jeden večer, ktorý sme spolu trávili v našej obývačke. Jasper ku nej hneď pribehol a objal ju.

„Kedy prídu?“ spýtal sa potichu a snažil sa ju upokojiť.

„Och, nič vážne, prídu nás len skontrolovať, o mesiac sú tu,“ vydýchla si Alice a uvoľnila sa. Em, ktorý len ustrnul, keď predtým začul o Volturiovcoch, tiež, a začal znova jemne dlaňou prechádzať po Rosalinom stále sa zväčšujúcom bruchu. Už bola v siedmom mesiaci a bolo to na nej aj poriadne vidieť. Nechceli vedieť, či to bude chlapček alebo dievčatko, chceli sa nechať prekvapiť. Jasné, že Alice to už vedela, a potom bol na ňu Edward naštvaný, lebo to prostredníctvom jej myšlienok zistil a povedal, že kvôli nej si neužije žiadneho prekvapenia.

Napadol prvý tohtoročný sneh a bolo ho poriadne veľa. Jacobovi sa hneď topil v rukách, keď ho chytil a preto si aj poriadne zanadával. Nemohol nás kvôli tomu zguľovať, niežeby to niekomu vadilo, teda okrem neho samého. Termín príchodu Volturiovcov sa blížil, no my sme žili tak, akoby sa nič nedialo. Keď prídu, tak prídu. Skontrolujú nás a hneď odídu. Načo sa kvôli tomu vôbec stresovať. A naozaj, keď prišli, našli nás v strede snehovej bitky. Nechcelo sa nám prestať a tak si museli počkať. Em keď chcel trafiť do mňa, tak som sa rýchlo uhla a sneh skončil na Demetrim. Netváril sa veľmi nadšene a len ho zo seba otriasol preč. Felix sa mu potom smial a tak od neho schytal poriadne veľkú kopu snehu do tváre. Tak sa tam tí dvaja začali ohadzovať snehom navzájom a klbčili sa ako malé zúrivé tigre.

„Ehm, páni?“ ozval sa od dverí Carlisle, ktorý sa našej bitky nezúčastnil a tí dvaja sa hneď od seba odtrhli. Otriasli zo seba všetok sneh a všetci sme spolu s nimi pobrali dnu.

„Prišli sme vás skontrolovať, Aro nás posiela. A tiež, máme vás od neho, ehm, srdečne pozdravovať,“ oznámil nám Felix formálne a pohľadom zablúdil na našu šťastnú dvojicu sediacu spolu na gauči.

„Zdá sa, že zatiaľ je všetko v poriadku. Vo vašom záujme dúfam, že to tak aj zostane,“ prehodil Demetri a tváril sa bezvýrazne, jeho karmínovočervené oči neodrážali nijaký hlbší záujem o to, čo sa tu dialo.

„My už aj hneď odchádzame, musíme ísť ešte niečo vybaviť. A ešte jedna vec, to dieťa,“ ukázal na Rosalino nafúknuté brucho, „o nás nesmie vedieť. Viete, aké sú zákony. To, že Volturiovci pre vás spravili výnimku, neplatí aj pre neho. Pamätajte na to.“ Felix s Demetrim sa zvrtli na päte a už ich nebolo, iba za nimi zaviali ich dlhé čierne plášte. Rosalie trochu zbledla, ale vyzerala, že to ustojí.

„Čakal som to,“ oznámil nám Carlisle a vážne na nás pozeral.

„My to zvládneme, nemusíte sa strachovať,“ jemne sa na nás Emmett usmial a dokončil: „Ale je škoda, že naše dieťa nebude vedieť, čím je jeho úžasná rodina naozaj. Ale myslím, že od Volturiovcov sme už žiadali dosť.“ Zamračila som sa, ale nenamietala som. Asi mal teda pravdu.

A už o päť dní som sa stala hrdou sesternicou malého zlatého Lea.

Rosalie:

Som ten najšťastnejší človek na tomto svete. Behom menej ako roka sa mi splnilo všetko, po čom som kedy túžila a čo som považovala len za nikdy neuskutočniteľné túžby. Mám skvelú rodinu, úžasného a milujúceho manžela a som človek! Nikdy som sa so svojim upírstvom nevyrovnala. A hoci náš maličký anjelik Leo nikdy nezistí pravú podstatu Cullenovskej rodiny, chcem, aby bol čo najviac šťastný a spokojný.

„Je to úžasné,“ vydýchla som si očarene a oprela som sa dozadu o Emmettovu hruď. Nežne ma objímal a ja som v rukách držala ten najväčší poklad, nášho synčeka Lea. Všetci traja sme stáli na vrchole kopca a sledovali nádherný západ slnka, ktorý tu, vo Forkse, je vidieť tak dva-trikrát do roka, keď práve neprší a vychutnávali sme si atmosféru dokonalej rodinky.

Neviem, kto všetko mi to už povedal, ale viem, že mali pravdu.

Každý si zaslúži žiť taký život, aký si sám zvolí. Každý má právo na to, byť šťastným. Je len na ňom, ako sa chytí vhodnej príležitosti a využije ju vo svoj prospech. Nám sa to podarilo a ja neľutujem ani jedinej veci, čo som kedy urobila. Veď keby sa len jedna vec v minulosti zmenila, všetko by potom mohlo skončiť úplne inak.

Slnko pomaly zašlo za obzor a na krajinu začal padať súmrak. A boli sme na začiatku. Tak, ako som pred sedemdesiatimi rokmi stála na začiatku svojho upírskeho života, tak tu teraz stojím a začína sa môj ľudský život. Možno, že niekde v kútiku mojej mysle ostanem tou chladnou upírkou, ktorou som bývala. No teraz prevážila moja ľudská podstata a ja som vykročila v ústrety novému životu. Tak známemu, no predsa celkom novému a prekvapujúcemu.

___________________________________________________________________________

I.diel

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čo by bolo keby alebo ako si Rosalie splnila svoj sen II. diel:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!