Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Maľovaná kapitola

20.09.2021 (09:00) • Lorinne • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 368×

1950 - 1960 - Christina Lake

Cullenovci, ako sa nazývala "rodina" upírov podľa ich prvého člena, mali sídlo v Christina Lake na pobreží jazera ležiaceho pozdĺž Crowsnest Highway v juho-centrálnej oblasti Britskej Kolumbie známej ako Boundary Country, ktorá oddeľovala región Okanagan od Kootenays. Pri navrhovaní tejto chaty sa ochránkyňa rodinného krbu Esme nechala inšpirovať anglickým vidiekom, ale zároveň nechala na povrch preraziť pastelové farby súčasnosti. 

Rosalie Lilliana Hale si na zmyselné pery naniesla sýty rúž s prirodzeným leskom. Najprv si od stredu smerom k vonkajším kútikom naniesla farbu. Keď bola nanesená na spodnú aj vrchnú peru, pery pritlačila k sebe a jemne nimi pohla. Ďalej si medzi ústa vložila obrúsok, aby sa zbavila prebytočného výrobku. Dlhé plavé vlasy s medovým odtieňom si natočila na horúce želiezka, aby sa jej v prstencoch stáčali okolo podlhovastej tváre s pleťou bielou a hladkou ako mlieko. Pokožka jej ostro kontrastovala s karamelovými očami, ktoré si zvýraznila ceruzkou. Na záver si k dokonalému make-upu obliekla vínovú blúzku s dlhými rukávmi s lodičkovým výstrihom, kruhovú, karovanú sukňu a čierne pančuchy a obula si lodičky na nízkom opätku rovnakej farby.

Aj po tom, čo so svojimi skrášľovacími procedúrami skončila, neverila, že by zrkadlo mohlo odrážať jej skutočnú krásu. Nedokázalo totiž zahrnúť pôvab jej pohybov, intelekt, talent, ani slušné vychovanie. Iba Emmett McCarty bol toho všetkého hodný. Už veľmi dlho si maľovala ich nasledujúcu kapitolu. Bude stáť pred oltárom v čiernom fraku, rozstrapatené husté kučery skrotí do uhladeného elegantného účesu a s jamkami v lícach bude čakať, kým vojde do kostola v dlhých bielych šatách, krútiacich sa jej okolo nôh ako hladina. A ona bude konečne šťastná. 

Keď vkročila do obývačky, Edward Anthony Masen Cullen prestal čítať a so zdvihnutým obočím pozrel na Rosalie. Myslela si, že ho v týchto šatách konečne ohúrila, ale on len potriasol hlavou a prevrátil očami nad jej myšlienkami. „Ešte ťa nepožiadal."

„Ale urobí to. Možno šiel s Carlisleom a Esme do Denali preto, aby tam vybrali krásny prsteň a on ich v pokoji mohol požiadať o moju ruku."

„Už sme ti hovorili, že tam má Carlisle známych."

„No a čo?" odvrkla jedovato a upravila tulipány vo váze.

Narastajúci nepokoj medzi nimi prerušilo zvonenie telefónu. Bol to úžasný vynález spájajúci ľudí ďaleko od seba a ešte lepšie bolo, že si ich mohli dovoliť koľko len chceli. 

To bude určite Emmett, vykríkli jej myšlienky.

„Nebuď taká dychtivá," upozornil ju Edward. 

Rosalie sa snažila ovládať, ale láska je láska. Popiera všetko racionálne, čo nezamilovaní vo svojom živote poznajú. Odstrihne ich od zeme ako balónik a oni potom plávajú na oblakoch v broskyňovom západe slnka jemným ako plnka do koláča. 

Edward sa nadýchol a znova pretočil očami. 

„Nerob to. Kde si sa naučil ten hlúpy zlozvyk?" zavrčala na jeho reč tela.

Bronzovlasí upír pokrčil plecami. „Robia to ľudia dnešnej doby. Zdá sa to byť ako trefné vyjadrenie pocitov znechutenia."

Telefón v kuchyni ešte stále zvonil. 

Rosalie si naposledy upravila kučery a telefón zodvihla. „Prosím?"

Na druhej strane sa ozval Emmettov mäkký, poddajný hlas, aký používal iba pri rozprávaní s ňou. „Rosalie."

„Ahoj, ako sa máš?“

„Veľmi dobre. Boli sme na lov, neboj, nepotrhal som žiadnu košeľu. Potom sme sa prezliekli a šli do jednej krčmy."

„Aj si si zatancoval?“

„Najprv som nechcel, ale nechal som sa presvedčiť. Potom som si všimol, že nejaká slečna potrebuje utešiť. Viedli sme veľmi hlboký rozhovor."

Rosalie stisla ruku a slúchadlo prasklo. Celá sa začala triasť od hnevu. Bolo pre ňu typické naviazať sa na pár ľudí, a keď mala pocit, že ich začína strácať alebo od nich očakávala nejakú bolestivú ranu, začala ako obrannú schopnosť využívať hnev. 

Edward sa začal smiať. „Veď povedal, že sa s ňou iba rozprával, nie že jej dvoril."

„Buď ticho!" 

Upírka prebehla cez dom k druhému telefónu a sama vytočila číslo do domu Eleazara a Carmen z Denali. 

„Čo všetko si tomu dievčaťu povedal?“ zaujímala sa bez okolkov. 

„Všetko, čo som mal na srdci a chcel som sa pozdieľať.“

„Napríklad?“

„Napríklad, že nemáme najčistejší vzťah.“

Rosalie zaškrípala zubami, lebo na to nebola hrdá. Bola pravda, že obaja boli vždy počestnými veriacimi ľuďmi, ale za posledné roky si kresťanské pravidlá veľmi nevšímali. Ani raz spolu "nezdieľali posteľ v noci", ale ich vášnivé bozky a dotyky na istých miestach sa nezhodovali s kostolným poriadkom. 

„Nabudúce, ak sa budeš potrebovať porozprávať, možno by si sa mal obrátiť na svoju priateľku a nie na neznáme dievča." Stíšila hlas a viac menej pre seba dodala: „Ale kto vie, možno tvojou priateľkou už ani nebude veľmi dlho.“

„Len som jej hovoril o našom vzťahu. Nepýtal som si žiadnu pomoc. Ona sama hovorila.“

„Prečo bola smutná?“

„Neviem.“

„A prečo si jej začal rozprávať o nás?“

„Lebo mi rozprávala svoje veľmi súkromné veci.“

„A to nemá žiadnu kamarátku?“

„Má.“

„Tak nech to vešia na hlavu im ako každé normálne dievča.“

„Ako by si sa cítil, keby som ja to všetko povedala neznámemu mužovi?“

„Záleží na tom, či mu veríš alebo nie. Ja tomuto dievčaťu verím a predom som ju poprosil, nech to ostane medzi nami. Ak by to bol rovnaký prípad, cítil by som sa fajn.“

„Nie všetkým ľuďom sa dá veriť.“

„Ja viem. V tomto som si istý.“

„Ale ja už nie,“ poznamenala dvojzmyselne.

„V čom si si nie istá?“

Neodpovedala.

„Ak si si nie istá, či ťa ľúbim, tak ti aj teraz hovorím: ľúbim ťa. Veľmi.“

Zostala ticho a nereagovala.

Chlapec si povzdychol. „Musím už ísť. Ideme v noci na súkromné premietanie do kina.“

Nechala telefón položený na stole a odišla do jeho izby. Spomenula si ako reagovala, keď bola ešte človekom a niekto jej ublížil. Na posteli, kde mal Emmett nohy, keď z nudy ležal, si dala vankúše a prikryla sa opačnou stranou periny. Tam vzlyky naplno prerazili všetky jej bariéry. Bola to skromná náhrada sĺz.

Prežívala svoje vnútorné boje, ktoré spali v jaskyni jej duše a čakali na prebudenie. Ona sama sa cítila ako neozbrojený rytier stojaci proti sedemhlavému drakovi iba so štvrť palicou. 

Prvotná láska, ktorú k Emmettovi pocítila bola tá najčistejšia zo všetkých, ničím nepoznamenaná a vyliata ako panenský olej. 

Od Emmettovej záchrany až po ich vzťah bola Rosalie tou, ktorá všetko začínala. Bola dosť odvážna, aby mu povedala, že sa mu páči. To bol jeden týždeň a on na jej vyznanie odpovedal iba: „Uhm." Urazená a potupená jeho neochotou sa teda ďalších sedem dní skrývala ako netopier v jaskyni, kým napokon nazbierala odvahu znova mu to povedať. Jeho odpoveď bola rovnaká a jej hnev bol teda ešte väčší. Čo sa to s ňou deje? Stratila ako upírka nejakú iskru, keď ju nechce, ani Edward, ani Emmett? Alebo sa to týka iba mužov upírov s menami začínajúcimi na písmeno E? Ak však bolo niečo, čo ona nedokázala, bola to práve prehra. Znova pozbierala odhodlanie a skúsila to na tretí týždeň. 

Postavila sa pred neho v najkrajších šatách, aké mala a dúfala, že aspoň to na jeho slabú škrupinu zapôsobí. „Emmett, páčiš sa mi. Tak mi aspoň povedz, či aj ja tebe alebo nie."

„Áno, Rosalie, páčiš sa mi." 

„Výborne."

Lenže to bolo jeho jediná reakcia. Nesnažil sa ju dobývať, ani ju nevzal do náruče a netočil sa s ňou, ako si to predstavovala. Ale nebol celkom nečinný. Pomohol jej obliekať si kabát, podržal jej dvere, robil jej spoločnosť na love a dokonca jej rozprával o autách a fyzike, čím ju väčšmi priťahoval. Ona sa ho snažila z času na čas dotknúť, keď mu podávala kľúč na opravu alebo mu oprašovala kabát od lístia.

Pri jednej z prechádzok v lese sa chystala opäť posunúť ich vzťah ďalej. „Emmett, mohla by som ťa objať?"

„Áno." Roztvoril veľkú medvediu náruč a celú ju v nej schoval. 

Rosalie ani nevedela, aké dlhé bolo ich objatie, ale keď skončilo, držali sa za ruky. To ona z popudu chytila jeho ruku alebo to bolo naopak?

Aj keď bola upírom, ďalšie kroky mala v nejasnej pamäti. Ich vzťah sa skutočne prehlboval, držali sa za ruky častejšie, Emmett ju dokonca pri výhľadoch objal zozadu... Všetko začalo romanticky naznačovať, že aj ona sa páči jemu. 

Prvý bozk prebehol podobne ako míľniky predtým. Ležali spolu pri rieke a zohrievali si telá na kameňoch ako hady. Keď už bol čas ísť späť domov, Rosalie sa posadila ako prvá a keď sa Emettovi zadívala do tých nádherných sviežo zlatých očí, neodolala a pobozkala ho. Krátko, skoro až detsky.

Potom si už prisahala, že ďalšie kroky nechá na neho. Prvé vyznanie "ľúbim ťa", prebehlo rovnako školácky. Emmett jej na papierik napísal odkaz. Pár dní potom spolu konečne začali oficiálne tvoriť pár. 

Nekresťanské myšlienky začali dlho potom, tým, že jej prezradil o svojich snoch, keď bol ešte človekom, čo pokračovalo k dotykom na najrôznejších miestach. Najprv pociťovala hanblivosť, ale na prekvapenie ju Emmettove nežné dotyky presvedčili, že začala cítiť túžbu a zabudla na desatoro a všetko ostatné, čo ju v detstve a dospievaní učili.

Sama bola presvedčená, že sa chce vydávať v bielych šatách, ktoré všeobecne znamenajú čistotu srdca a života nevesty, takže sa jej myseľ roztrhla na dve strany. Jedna túžila po Emmettovi a tá druhá sa bránila, chcela niečo zmeniť. Od kedy robili tieto veci, ich komunikácia sa zhoršila. Prešli aj týždne, keď sa jej partner s ničím nezveril a keby nepočula, ako sa rozpráva s Esme, nevedela by nič o tom ako sa cíti alebo čo aktuálne prežíva vo svojom dočasnom zamestnaní. A netýkalo sa to iba rozhovoru s rodinou. V meste stretával množstvo paničiek, ktoré o Emmettovu pozornosť stáli až priveľmi. Rosalie išlo potrhať od zlosti. Nevidela dôvod, prečo by sa mal zaujímať o také ničotné ženy. 

Keď si uvedomila všetky skutočnosti, ktoré ich vzťah narušili, veľmi sa snažila niečo zmeniť, ale vždy to končilo rovnako. Maznaním sa v posteli a odpustením.

Spoločnú budúcnosť už nebrali iba ako predstavu, ale ako istú skutočnosť, aj keď o ruku ju naozaj ešte nepožiadal. No žartoval s takou nadnesenosťou o stratenej romantike a slobode po svadbe, že ju to rozčuľovalo. Nehovoriac o ich spoločnej noci, o ktorej sám uznal, že keby mohol spať, tak by ju najradšej celú prespal. Bolo to isteže samozrejmé, i ona videla tento "reálny" obraz prvých nočných hodín s jeho priezviskom za svojim menom, ale nevedomky sa jej do hlavy pretlačili aj ďalšie slová, ktorými opísal ich prvé partnerské spojenie: „Chcel by som zapnúť hudbu, zapáliť sviečky, naliať ti do pohára krv namiesto šampanského..." Uskutoční to niekedy alebo sa iba poddajú túžbe mátožiacej v ich srdciach, zakaždým, keď v váľande ležia vedľa seba? Jedno vedela naisto. Chcela byť hodná bielych šiat a kytici z ľalii. Chcela, aby ostatní obdivovali jej čistotu. Že sa nepoddala narastajúcemu trendu odhaliť svoje telo ešte pred svadbou. Lenže keby sa s ním o tom poradila, znovu by sa vysmial a otočil to celé na vtip. 

Keď nad tým teraz premýšľala, nedávala mu veľmi na výber. Vymaľovala si každú kapitolu podľa seba, tlačila na neho, nech jej povie, či sa mu páči alebo nie, prvý raz ho objala ona, prvý raz mu dala pusu ona. Možno ho do toho všetkého uhnala a nedala mu žiaden priestor sa rozhodnúť. Možno bolo Emmettovi tak veľmi ľúto, že ju znásilnili, že sa rozhodol jej vo všetkom vyhovieť bez nárokov túžiť po niečom, čo chce on. 

Má ešte nejaký zmysel vo vzťahu pokračovať?

Ak by sme sa rozhodli do kvetináča zasadiť semienko lásky, mal by tento cit rovnaké nároky ako každá iná rastlina. Semienko sa na začiatku musí zasadiť do výživnej pôdy a postupom času vyklíči. I láska na začiatku potrebuje výživnú pôdu. Môžu to byť isté sympatie alebo fyzická príťažlivosť, ktorá nás donútila vybrať z vrecka semienko a darovať ho inej osobe, vďaka ktorej postupom času vyklíči. Ale to ešte stále nie je všetko, pretože rastlina potrebuje omnoho viac:

Potrebuje pozornosť: Musíme sa výhonku lásky venovať prostredníctvom komunikácie. Niektorí ľudia s rastlinami veľa rozprávajú. Najhoršie, čo môžu partneri urobiť, je uzavrieť sa do hlbokého ticha. Najväčšie spory často vznikajú z nedorozumenia a z neschopnosti hovoriť o veciach, ktoré ich trápia. Partner nám do hlavy nevidí a pokiaľ mu jasne (a pokiaľ možno bez emócií) nevysvetlíme, čo chceme a prečo je to pre nás dôležité, nemôžeme čakať, že to sám vydedukuje.

Potrebuje malé potešenia: Nemusia to byť veľké gestá, drahé dary a početné kytice. Najväčšou radosťou je séria drobných zázrakov - krátka správa, požičanie vreckovky, objatie, spoločná prechádzka, láskavý pohľad, pohladenie po ruke, podanie knihy, urobenie večere, pochvala druhej osoby, že je krásna, aj keď ma strapaté vlasy... na tom skutočne záleží.

Potrebuje, aby sme burinu okolo nej vytrhali, potrebuje cítiť slnko a napiť sa vody. Voda je chemická zlúčenina vodíka a kyslíka. Je základnou podmienkou pre existenciu života na Zemi. Tak ako žiadna rastlina, tak ani láska, nedokáže existovať bez týchto zložiek. Slnko je centrálna hviezda slnečnej sústavy a jediná hviezda tejto planetárnej sústavy. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Slnko dáva potrebnú životodarnú silu, dáva zmysel všetkému. Centrom všetkého je nejaký zmysel.

Čo na začiatku bolo zasiate ako malé, bezbranné semienko a v strede sa mohlo stať slabým steblom trávy, sa s tou správnou trpezlivosťou, môže stať pevnými koreňmi, tvrdým kmeňom, konármi a rozkvitnutým stromom, z ktorého vzniknú kvety, plody a ďalšie semienka. Takéto úkazy sa dajú zakresliť do rodokmeňa. 

Napokon zmyslom života je láska a zmyslom lásky je život. A to všetko dohromady tvorilo odpoveď na otázku, či to má zmysel...

Takýmito myšlienkami strávila skoro celú noc. Všimla si, že Edward odišiel preč. Pravdepodobne ho už nebavilo počúvať o jej blahosklonnej bolesti a myšlienkach, ktoré on nazýval plytkými. 

Keď vyšlo slnko, objavila sa v Rosalie malá škára, ktorá to svetlo priniesla aj do jej vnútra. Možno ju už Emmett bral ako veľkú samozrejmosť. Ako niekoho, kto zostane, nech sa deje čokoľvek. Bolo to dobre alebo zle?

Telefón opäť zazvonil. 

„Prajem ti dobré ráno.“

„Aj tebe.“

„Ako sa dnes máš?"

„Zle.“

Došlo mu, že je to kvôli nemu. „Prepáč mi to. Zajtra sa už vraciam domov. Čo budeme robiť?“

„Ja idem písať listy, čo budeš robiť ty, neviem.“

„Mám prísť skôr?"

„Prečo?“

„Chcem byť s tebou.“

„Chcieť je pekné," pokračovala rovnako odmeraným tónom. 

„Ľúbim teba, nie niekoho iného.“

„Ja viem.“

„Mám ťa rád.“

„Viem.“

Emmett si povzdychol. „Niekedy rozmýšľam nad tým, či ti nezačnem klamať... Takéto situácie ma nebavia a keď ti chcem odhaliť svoje súkromné konverzácie alebo oveľa viac zo svojho života, tak sa nahneváš. Doteraz som ti v tomto neklamal a ani neplánujem.“

„Klamstvo je to najhoršie, čo by si vo vzťahu mohol urobiť.“

„A občas sa cítim tak, ako keby som mal byť introvertom a najlepšie s nikým sa nerozprávať a sedieť doma.“

Zobrala to osobne ako výčitku na vlastnú osobu.

„Môžem prísť skôr,“ navrhol.

„Prečo?“

„Lebo sa chcem s tebou stretnúť.“

Ďalší záujem už bol malou skúškou. „Prečo?“

„Lebo mi chýbaš.“

„To je milé.“

„Ja viem. Dnes chceš mať deň pre seba?“

„Každý deň mám pre seba.“

Na dobrú odpoveď, dobrá otázka. „Chceš, aby som v tvojom dni bol aj ja?“

„Ja neviem.“

„Tak sa rozhodni.“

Na druhej strane linky bolo opäť ticho.

„Teraz ma plánuješ ignorovať? Skvelé.“

„Ja ťa neignorujem,“ donútila sa k odpovedi, aj keď do reči jej príliš nebolo.

„Ty nevidíš o čo sa snažím? Je ti jedno, že s tebou chcem tráviť čas? Ja už neviem čo odo mňa chceš. Ja už neviem, ako inak by som sa s tebou mohol stretnúť a porozprávať sa.“

„Odrazu sa chceš rozprávať so mnou? Kde si bol, keď som sa s tebou chcela rozprávať ja? Sedel si vedľa mňa a stále si iba mlčal, lebo si sa so mnou zabudol rozprávať.“

„Keď sa chcem s tebou porozprávať, tak sa hneváš. Poviem ti to popravde kvôli tomuto sa s tebou nechcem rozprávať. V tomto sa cítim byť obmedzený a musím zvážiť akékoľvek slovo poviem, aby som ťa nenahneval.“

Dýchala, aby upokojila rozvírený adrenalín, ale nedarilo sa jej to. „Dobre, tak sa so mnou nemusíš rozprávať. Nebudem ťa nútiť.“

„Nezmysel. Chcem sa rozprávať. Mám tú snahu, ak si si nevšimla.“

„Hej, aj ja som ju veľakrát mala,“ odvrkla.

„Áno, mala. Aj si sa so mnou rozprávala.“

Nepochopila význam tejto vety, ale ak niečo nevedela, snažila sa to zakryť tým, čo vedela.

„Rozhovor je rozprávanie dvoch osôb. Jedna tam vždy chýbala.“

„Chceš mi tým naznačiť, že sa nechcem zmeniť? Že chcem, aby bolo všetko po starom? Táto hádka nevedie nikam.“

„Lenže ty si to začal chcieť, až keď si sa tento víkend rozprával s niekým cudzím o súkromných veciach. Ja som ťa toľkokrát prosila o zmenu, o rozhovor, o snahu, o prosby k Bohu...“

Hovoril úplne vyrovnane. „To nie je pravda. Popieram to.“

„A ty si si to nevšímal, nepovedal si mi nič, nesnažil si sa.“

„Snažil som sa. Len som ti o tom nikdy nepovedal, lebo sa to odohrávalo vo mne. Bolo mi to príliš príjemné," priznal zahanbene.

„Ja neviem čítať myšlienky.“

„Toho som si vedomí.“

„Snahu treba dokázať,  nie iba na ňu myslieť.“

„To je pravda. Mne sa to nedarilo.“

„Mňa si nepočúval, keď som ťa volala vonku, keď som chcela hrať šach, nakupovať, pozerať film... Robil si si zo mňa srandu, že som workoholik. Ale stačilo pár slov od cudzej a všetko sa ti rázom v tej tvojej guli na krku, ktorú nazývaš hlavou, zmenilo... To som naozaj taká zlá?“

„Nezmenilo!“ vykríkol pohoršene, čo nebol jeden z jeho prirodzených prejavov. Rosalie mu ďalej v hlase počula úsmev. „A keby to bol chlap? Správala by si sa ináč?“

„Samozrejme, že áno,“ priznala sa.

„Tu je problém zakopaný.“

„Povedala by som ti, že sa ti počúvať to stále od dievčaťa možno nezdalo vážne, ale že si potreboval chlapský rozhovor.“

„Bojíš sa, že si nájdem iné dievča?“

Toho sa nebála. Chcela mu povedať, že jej to začína byť jedno, či si niekoho nájde alebo nie. Niekedy sama premýšľala, že sa s ním rozíde. Nie preto, že by sa nesnažila usilovať o vzťah alebo že by mala niekoho iného, ale len tak. No keby na to prišiel, už len z princípu, že to urobila ako skúšku vernosti, nechal by to tak. Nemala pocit, že by sa o ňu snažil bojovať. Nechal by ju ísť, pretože ju naozaj ľúbil. Chcel by, aby bola šťastná, aj keby to znamenalo jeho smútok. Čo sa týkalo vnútorného prežívania vzťahov, nanešťastie mal niekedy v svaloch a sile veľké množstvo trpezlivosti. Neublížil by nikomu, koho by si vybrala.

Na prízemí udrel Edward dverami. 

„Už musím ísť," rozlúčila sa s ním neurčito a položila slúchadlo na svoje miesto. 

Edward sa do sekundy postavil vedľa nej a so záujmom ju sledoval. „Bude to v poriadku. Emmett nie je zlý muž. Nikdy by ti cielene neublížil."

Rosalie zdvihla bradu. „Nemusíš sa pretvarovať, že ti na mojich pocitoch záleží,“ odvrkla v mysli.

„Nepretvarujem sa. Ale aby som ti to dokázal, rád by som ti niečo ukázal," ponúkol jej ruku.

Neisto ju prijala. „Keď sa veľmi snažíš, dokážeš byť príjemným spoločníkom, Edward." 

„Jedného dňa urobíš nejakú ženu veľmi šťastnou.“

„Kiežby," reagoval opäť na jej myšlienky.

„Budeš ku mne protivný."

„Budem sa snažiť byť milý, ak sa o to isté pokúsiš ty."

Spolu prešli do garáže, kde mali niekoľko rýchlych spoločníkov na cesty. Hneď vedľa červeného auta stál  1945 stál Mercedes-Benz 300SL Gullwing. Edward mal najradšej Ford Thunderbird, ale Rosalie ho nevyužívala veľmi často, pretože bol bez strachy a ona nechcela, aby jej vietor postrapatil vlasy, takže radšej nastúpila do Ford mustangu z roku 1945. 

„Vieš, že nie som mačka, ktorú zavezieš na koniec mesta a tam ju necháš, aby sa už nikdy nevrátila domov?"

„Viem."

„Ak si zo mňa chceš vystreliť, viem, kde bývaš, Edward Anthony Masen Cullen."

„Nejde o žiaden vtip, Rosalie. Nemysli si, že je proti tebe polovica celého sveta a tá druhá ťa miluje. Nie si stred vesmíru."

Rosalie chcela zase niečo odseknúť, ale vypustila to z mysle a nechala sa unášať rýchlosťou, akou Edward brázdil cesty. Čiastočky oblohy posiate v mesačnom svite jej šteklili tvár. Stromy stojace v rade ako zápalky už dávno neboli odeté do garderób jesenných farieb a les za oknom už nevyzeral ako chameleón. Márne by stála v predsieni lesa a snažila sa zízať a napínať viečka, aby uzrela spenené závesy blankytných vodopádov vlniacich sa po skalách pohoria ako čipkované závesy vo vetre.

„Berieš ma do Denali za Emmettom?"

„Kým si v noci revala, dohodol som sa s ním, že sa stretneme na hraniciach Yukonského územia a Britskej Kolumbie. Potrebujete sa porozprávať ako dvaja dospelí ľudia."

„Ty si poriadny egoista. Keby si mi povedal, či ma vníma ako ženu s vlastnosťami alebo ma chce iba na jedno, všetko by bolo oveľa jednoduchšie."

Edward zavrčal. „Musím sa veľmi premáhať, aby som na teba nebol zlý. Slovami spisovateľa menom Osho ti poviem, čo si o tvojom probléme myslím ja: Ľudia sa rozhodli, že nebudú citliví. Postavili okolo seba múry, aby im nikto nemohol ublížiť. Je to ale za veľkú cenu. Nikto im síce nemôže ublížiť, ale nikto im tiež nemôže urobiť radosť." 

Rosalie uznala, že má pravdu a po zvyšok cesty nechala myšlienky zmiznúť ako čerstvý prašan pomedzi prsty. 

O niekoľko hodín na miesto určenia Edward zaparkoval auto a spolu s Rosalie sa rozbehli do lesa. Keď dorazili na dohodnutú čistinku, namiesto Emmetta našli na snehu rozložené kvety, ktoré pre Rosalie vytvárali uličku ku najbližšej skale. Po každom kroku sa plavovláska zohla a na konci mala obrovskú kyticu prevažne z fialových rastlín z preparovaných ruží ozdobených sušenými trávami.

Cítila prevažne prach a zimu, ale najmä vôňu svojho milého. Do nosa nasala prvotné tóny sviežeho sladkastého bergamotu a morských akordov. K omamnému štartu sa následne pripojili rozmarín a šalvia. Intenzívny zážitok finálne dotvorila výrazná kombinácia pačuli a kadidla v základe vône, ktorú ucítila ako posledné a najdlhšie zo všetkých.

„Emmett?" 

Oslovený vyšiel spoza skaly, kde sa bez pohnutia a dychu pripravoval na to, čo ich čaká. U Rosalie človek nikdy nevie...

„Zaslúžiš si všetku krásu živých kvetov, ale teraz v zime a tak na rýchlo som iné nenašiel."

„Nevadí."

„Tuším som nezaradil ručnú brzdu, idem sa pozrieť," odkašľal si Edward taktne, aby im doprial potrebné súkromie. 

Emmett urobil krok dopredu. „Pýtaj sa na čo chceš."

„Ľutoval si niekedy, že som nenechala urobiť prvé kroky teba?"

„Áno," priznal úprimnejšie, než by sa obom páčilo.

Rosalina nálada ešte viac poklesla. 

„Teraz s tým už nič neurobíš."

„Je to základ nášho vzťahu,“ namietala.

„Nie, základ nášho vzťahu je to, že sme spolu a máme sa radi."

„Máš pravdu.“ Kyticu si pritisla bližšie k sebe. „Chcela by som byť ako ty. Nič neľutovať a ísť ďalej. Brať život taký, aký je, bez potreby ľutovať."

„V živote, dokonca i v takom, akí prežívame my, nemôžeme nič ľutovať, pretože keby sa to nestalo, neboli by sme takí ako dnes."

Plavovláska využila kyticu ako štít medzi nimi a zväčšovala vzdialenosť medzi nimi. Hoc boli od seba vzdialení iba pár krokov, pomyselne sa medzi nich dokázali vtesnať vinice, rozľahlé lúky i široké rieky.

„Čo ťa trápi najviac?" 

„Mňa netrápi to, že spolu robíme nemravnosti. Dokonca aj ja, keď som si počítala deväť mesiacov od svojho narodenia po počatie, existovala som už tri mesiace pred svadbou svojich rodičov. Myslím si, že aj tie najviac kresťanské páry robia také veci, aj keď to nikomu nepriznajú. Aj mne sú tvoje dotyky príjemné a veľmi som ti v seba zapieraní nepomohla. Prepáč. Najviac ma z toho trápi, že si sa mi prestal zverovať. Nechcem s tebou kvôli telesnej láske pretrhnúť komunikáciu."

Rukou si vbehol do vlasov. „Počuj, Rosalie. Som na teba veľmi naviazaný. A ostanem ti verný. Ak to tak nevnímaš, prosím, odpusť mi. Naozaj to tak cítim.“

Rosalie ani nezažmurkala. 

„Chcem ťa uistiť, že si moja vysnívaná! Nechcem inú. Tvoje vlastnosti, tvoja krása sa mi veľmi páčia. Doteraz som nenašiel dievča ktoré by sa ti aspoň trošku podobalo. Naozaj ťa veľmi ľúbim a nedokážem si predstaviť, ako by to vyzeralo bez teba v mojom živote. Jednoducho už ťa beriem ako moju spoločníčku do konca svojich dní.“

Takéto slová nečakala ani v tých najromantickejších snoch.

„Emmett, ak mal byť toto pokus na žiadosť o ruku, veľmi ti to nevyšlo."

„Rosalie," zaúpel. 

„Prosím?"

„Nie každý príbeh sa musí končiť žiadosťou o ruku. Teraz sme sa udobrili, mal to byť dôkaz lásky. Ale keď ťa neskôr požiadam o ruku, vezmem si ťa aj tisíckrát, aby som ti dokázal, že ťa milujem."

„Emmett, veď ja to už dávno viem, ale beriem ťa za slovo," žmurkla a prilepila sa mu na pery. 

Táto poviedka nepatrí medzi moje klasické, veselé príhody z Twilight sveta. Z veľkej časti zahŕňala moje vlastné rozhovory, pocity a myšlienky, ktoré som v poslednom čase cítila a mala som pocit, že ich potrebujem dať na papier. Rosalie mi prišla práve ako tá správna osoba, ktorá by to všetko dokázala zosobniť. Ako som písala už v úvode, je to veľmi vášnivá upírka, ktorá si z ničoho nerobí ľahkú hlavu a najmä pocity hnevu a žiarlivosti prežíva veľmi intenzívne. 

Autor: Lorinne (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Maľovaná kapitola: