Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 21. kapitola

04.10.2012 (16:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 47× • zobrazeno 7501×

„Ľutujeme, slečna Swanová. Nič nie je voľné.“ Žena s nacvičeným ľútostivým úsmevom pozrela na mňa a potom späť na monitor.

Nervózne som si povzdychla. Toto je snáď zlý sen. Hotel Crown Plaza má všetko plné. Absurdné. Dobre som vedela, že držia rezervný apartmán, keby prišiel nečakane niekto významný. Už som sa mohla mnohokrát presvedčiť, že obsadené a obsadené nemusí vždy znamenať to isté. Veď koľkokrát, keď si náhle Edward zmyslel, že cestujeme...

Dočerta! Zase! Toho chlapa som nedokázala vyhnať z hlavy. Odkedy som včera odišla z New Yorku sa mi v myšlienkach bez dovolenia premával ako toreádor a nehorázne ma vytáčal. Zhlboka som sa nadýchla. S takýmto šialeným výrazom v tvári strechu nad hlavou nezískam.

„Prosím, pozrite sa ešte raz. Nebolo by možné nájsť nejaké riešenie?“ čo najnevinnejšie som sa usmiala a zatvárila ako roztomilé šteniatko. Inak skončím na ulici a moja veľká kariéra cestovateľa sa  skončí skôr, ako sa stihla začať.

„Ľutujem. Jedine, že by sa banka zaručila za vyššiu zálohu...“ Nadvihla okuliare v hrubom ráme a nahla sa ku mne bližšie.

Narovnala som sa a prižmúrila oči.

Čože? Banka? Odkedy majú v Európe takéto šialené nápady? Alebo sa ma tá milá tetuška snaží nabádať na úplatok? Ale na druhej strane, ak je to potrebné na získanie strechy nad hlavou...

Na malú chvíľu som uvažovala, žeby som to prijala. Keď v tom mi zablikalo výstražné svetlo. Zbláznila som sa? Vďaka takému presunu peňazí by ma ten pankhart našiel v sekunde. Teda, niežeby ma hľadal, ale pre istotu...

Nabudúce budem musieť vybrať viac peňazí v hotovosti, aby som mala viac možností. Nabudúce? Pohoršene som si sama nad sebou odfrkla. Nie je možné aby som situáciu vždy riešila takto.

Cítila som sa ako natlačená do rohu, bez možnosti úniku. Bez slova som len prikývla a porazená odstúpila o krok späť. Vzala som si svoju malú tašku a otočila sa. Zvuk klopkajúcich podpätkov sa ozýval halou a ja som sama pociťovala narastajúcu paniku, keď som sa priblížila k dverám.

Vonku nebolo vôbec lákavo. Bol začiatok septembra a už sa začalo zmrákať. Navyše sa začalo nebezpečne zaťahovať, z čoho mohol byť ešte celkom výdatný dážď. Prečo som len nepočúvala svoj zdravý rozum a nezostala v New Yorku? Hmm, možno to bude tým, že môj rozum v poslednej dobe vypínam nejako často.

V hlave som začínala preberať svoje možnosti. Na ulici som teda spať nechcela. Ale po viac ako desiatich hodinách letu a cestovania som bola až príliš unavená, aby som dokázala niečo vymyslieť. Pokrčila som znechutene nos a vytočila hlavu k oblohe s tichým „prečo“.

Hotelové dvere sa s buchnutím zavreli a ja som od ľaku trochu nadskočila. Kaviarne boli stále plné a na ulici náhlivo kráčalo množstvo ľudí. Rezignovane som si povzdychla a vydala sa dole ulicou. Pomaly som si začala uvedomovať dopad svojho konania.

Som sama v cudzom meste, ktorého jazyk, okrem základných fráz Bonjour, Au revoir, Excusez-moi, vôbec nepoznám. A samozrejme Je t´aime, ale to mi bolo vážne na nič. Ako asistentka som ovládala nemčinu a ruštinu a základy čínštiny. Ale kto by sa učil jazyk, ktorým hovorí len jedna krajina?! Možno sa za tie dva týždne niečo na mňa nalepí. Cítila som strach? Nie, to by bolo slabé slovo. Začínala ma pohlcovať panika. Rýchlo som sa zhlboka nadýchla, aby som sa upokojila a mohla lepšie uvažovať.

„Excusez-moi, mademoiselle,“ ozval sa tichý hlások blízko mňa a ja som sa obzrela.

O múrik blízko hotela sa opieral malý, asi desaťročný chlapec, v obyčajných tmavých nohaviciach, kockovanej košeli a čiernej baretke. Hádzal si o zem loptičku a veselo na mňa žmurkol.

„Myslíš mňa?“ neisto som sa spýtala. On však iba prižmúril oči a premeriaval si ma nechápavým pohľadom. Ktovie, či vie vôbec po anglicky. Zložitá situácia si vyžaduje komické riešenia. Tak som to skúsila ešte raz s posunkami. Ukázala som na seba prstom. „Ja?“

Chlapec sa rázom usmial a prikývol. „Oui. Suivez-moi.“

Otočil sa, vyrazil dole ulicou a za chvíľu mi zmizol v dave. Úžasné, on nevie síce v takom cosmopolitnom meste ako je Paríž po anglicky, ale úplne samozrejme by malo byť, že ja viem po francúzsky. Síce, pravda je, že on je doma a polemizovať o národnej hrdosti na rodný jazyk by v prípade Američana a Francúza nebolo na mieste. Kyslo som sa usmiala. Skôr ako som viac rozvila svoje ďalšie úvahy, bol opäť pri mne. Postavil sa rovno predo mňa.

„Venez donc! Hotel.“ Nedočkavo ukázal rukou smerom, ktorý poznal asi len on sám, chytil ma za ruku a potiahol dolu ulicou.

Na krátky moment sa ma zmocnili obavy. Kam ma toto chlapča vedie? Nechystá sa ma odviesť do nejaké miesto, kde mi vezmú pas, doklady a budem tu musieť pracovať ako prostitútka až kým sa nepredávkujem nejakým svinstvom? Oči sa mi rozšírili a automaticky som trhla svojou rukou. Chlapec sa na mňa prekvapene pozrel.

To je absurdné! Môžu byť Európania taký zvrhlí, žeby pre obchod s bielym mäsom zamestnali malé deti? Nie, určite nie. To bola práca pre krásnych mladých mužov, ktorý svoje obete nalákajú na sladké reči o láske a pekných zážitkoch. Musím byť ale v každom prípade opatrná.

Skúmavo som sa pozrela na chlapca, ktorý stále trpezlivo čakal na moju reakciu. Rýchlo som zvážila svoje možnosti. Dofrasa! Nechcela som dovolenku práve preto, lebo som začala byť paranoidná?

Povzdychla som si a opäť mu podala ruku. On len nepatrne pokrútil hlavou a váhavo mi ju stisol. No každopádne. Teraz nemám dobre vyhliadky, hádam to horšie byť nemôže...

Ťahal ma malými uličkami a ja som ho poslušne nasledovala. Zabočili sme párkrát vpravo, potom vľavo a nakoniec som bola úplne stratená. Netušila ani v najmenšom, kde sa práve nachádzame. Po pár minútach blúdenia v úzkych parížskych uličkách sa zastavil. Ukázal na jedni úzke dvere rožného, päťposchodového domu. Ako som si neskôr všimla, v Paríži sa väčšinou stavali iba takéto nízke domy. Fasáda bola trochu vyblednutá a biele okenice z dreva toho museli pamätať veľa. Budova svoje najlepšie roky mala už dávno za sebou. Možno tak po druhej svetovej. Keby som prechádzala okolo, vôbec by som si ju nevšimla. Podozrievavo som zdvihla hlavu a celý si ho premerala. Chlapec sa na mňa len povzbudzujúco usmial.

S povzdychom a odhodlaním som stlačila kľučku a vošla do starej ošarpanej miestnosti. Na stene, oproti vchodu bol vyblednutý nápisu - Hotel Beauté. O kráse mám teda vlastný názor, ale oči mi zasvietili úľavou. Otočila som sa na chlapca a usmiala sa. On zdvihol oba palce hore a tiež mi úsmev opätoval.

„Bonjour. Puis-je vous aider?“ ozval sa príjemný ženský hlas a ja som sa rozhliadla po miestnosti. Pri pulte, ktorý pravdepodobne slúžil ako recepcia, stála žena v stredných rokoch. Jednoduché kockové šaty s dĺžkou pod kolená presne zodpovedali mojej predstave Paríža v päťdesiatych rokoch. Obzrela som sa. Možno som prešla nejakou časopriestorovou bránou do minulosti.

„Je ne parle pas français,“ vykoktala som jedinú vetu, ktorú som sa stihla doteraz naučiť. Nehovorím po francúzsky! Akoby to už aj tak nebolo z môjho vystrašeného výrazu dostatočne jasné.

Žena sa milo usmiala. „Vítam vás v našom hoteli.“

Zo srdca mi spadol veľký kameň. „Hovoríte po anglicky. Vďaka Bohu! Potrebovala by som ubytovanie na niekoľko dní.“

„Samozrejme. Máme voľné.“ Milo sa usmiala a pokynula mi rukou, aby som prešla bližšie.

„Potrebujem izbu minimálne na týždeň. Volám sa Bella Swanová.“ Podala som jej ruku a jemne ňou potriasla.

„Marion. Nebude problém. Cena je šesťdesiat eur na noc. Raňajky sú o ôsmej.“ Pozrela do starej knihy, kde mala popísané pravdepodobne izby a dátumy. „Izba dvanásť je volná. Matheo, môj syn, vás tam zavedie.“

Podala kľúče Matheovi a opäť sa usmiala.

Prekvapene som sa na ňu pozrela. „Váš syn? Čo robil vonku tak neskoro?“ Nemala som právo na takéto otázky, ale moja zvedavosť bola neudržateľná. Potrebovala som sa uistiť, že ma nepredajú nejakému pasákovi, čakajúcemu za rohom. Navyše, vraví sa, že Američania sú priamočiari a prehnane asertívni. Takže hambu na svoj národ neuvrhnem. Napriek tomu som sa trochu začervenala.

„Privádza hostí, ktorí nevedia nájsť inde miesto,“ trpezlivo odpovedala a nežne sa usmiala na chlapca.

Obzrela som sa na Mathea a zdalo sa mi, akoby samou pýchou podrástol. Musela som sa usmiať. Vyzeralo to tu síce, akoby sa to malo zrútiť každú chvíľu, ale srdečná atmosféra dokázala všetko prevýšiť.

Hneď sa otočil a prešiel cez chodbu smerom ku schodisku. Aby som ho nestratila, rýchlo som ho nasledovala. Tmavou chodbou sme prešli na druhé poschodie a zastavili pri dverách číslo dvanásť. Podal mi kľúč a už ho nebolo. Váhavo som odomkla a otvorila dvere.

Izba vyzerala... no mala štyri steny, posteľ, stoličku a malú skrinku... Podlaha pod mojím neistým krokom zavŕzgala. Nesmiem byť náročná. Ešte pred pár minútami neboli moje vyhliadky také ružové. Poobzerala som sa po tej malej miestnosti a všimla si ďalšie slabé dvere. Nakukla som dnu a oddýchla si. Úzke umývadlo a malá toaleta. Bohu vďaka, kúpeľňu je vlastná. Myši som zatiaľ nikde nevidela, ale radšej som sa na zem ani nepozerala. A pod posteľ už vôbec nie. Zbežne som prebehla izbu pohľadom. Zariadená bola skromne, ale bolo tu čisto.

Prešla som naspäť k dverám. Jednou nohou som do nich kopla a s buchotom sa zavreli. Izba bola úzka, viac menej len na šírku postele ale znamenala ochranu. Môj malý akt nezávislosti síce nie je taký veľkolepý ako som si predstavovala, ale cítila som sa zvláštne slobodne. Spustila som malú cestovnú tašku na zem a hodila sa na posteľ. Trochu zaprotestovala, ale bola dokonale mäkká a automaticky sa prispôsobila môjmu telu.

Zhlboka som sa nadýchla a chcela si vychutnať ten pocit slobody, ktorú som si tak náhle dopriala. Celý svet sa však akoby zastavil a ja som namiesto úľavy pocítila zvláštny osteň opustenosti. Prišiel tak náhle, ako nepozvaný hosť.

Túžila som po objatí, aby ma niekto pohladil po chrbte, pritiahol k sebe a užil si tento výlet so mnou...  Niekto... Mala by som byť úprimná. Aspoň k sebe.

Ten niekto bol až príliš konkrétny. Viac akoby som chcela. Som sama, čo si budem klamať. Túžila som po Edwardovej spoločnosti a jeho dotyku. Cítiť jeho korenistú vôňu, ktorá vo mne vyvoláva pocit, že niekam patrím. K nemu. To som si aspoň myslela. Všade sme chodili spolu. Jeho prítomnosť pre mňa bola viac potrebná, ako som bola ochotná sama sebe priznať. V plnej sile to na mňa doľahlo až teraz. Keď nás delí niečo okolo tritisíc sedemstoštyridsať míľ respektíve päťtisíc šesto kilometrov. Znelo to až nereálne, akoby sme ani neboli na tej istej planéte.

Nerozumela som tomu. Viac ma trápilo to, že nie som s ním, ako jeho zrada? Musela som si rýchlo pripomenúť, prečo som odišla. Veď je to odporný chlap, ktorý si neváži ženu, ktorá preňho... Nie, toto nebolo to správne smerovanie myšlienok. Začala som sa pohybovať po tenkom ľade a moja krehká rovnováha zakolísala. Oči ma začali nebezpečne štípať. 

Rýchlo som zažmurkala a posadila sa na posteli. Nesmiem plakať. Nie hneď v prvý večer. Detoxikácia od Edwarda začína. Bude to ťažké, ale zvládnem to!

Postavila som sa a prešla ku kúpeľni. Tenký záves oddeľoval úzky sprchový kút od ostatného priestoru. Začína byť toho na mňa veľa. Udalosti posledných dní mi dali zabrať a cesta sama bola tiež náročná. Bola som naozaj vyčerpaná a sprcha bola to pravé riešenie.

Rozopla som si blúzku a vyzliekla jeansy. Predstava teplej vody ma prinútila rýchlo zo seba zhodiť aj posledné kúsky oblečenia a rýchlo vliezť za záves. Nezdržiavala som sa vyberaním kozmetickej taštičky. Vlastne, ani neviem, či som ju v tom zhone zabalila. Pustila som kohútik na plné a čakala dávku uvoľnenia.

Nič. Z trysky nevyšla ani kvapka.

Zamračila som sa. Žeby sa minula voda? Dávajú ju na prídel? Vtom trubky zahučali a sprcha sa trochu zatriasla. Od ľaku som nadskočila a narazila o studené kachličky za sebou.

Opatrne som sa rozhliadla po tom predpotopnom prívodnom systéme. Všetko vyzeralo v poriadku, ale vtom som si všimla, že prívodová hadica je zalomená a bráni tak prietoku vody. Opatrne som ju zdvihla a vyrovnala. V sekunde mi telo obliala spŕška horúcich kvapiek.

„Áaaa,“ zvreskla som. Pustila hadicu a voda sa okamžite zastavila.

Po chvíli, keď som prekonala prvotný šok, odhodlala som sa pokračovať. Jednou rukou som chytila hlavicu a nasmerovala ju do kúta, druhou nadstavila priateľnú teplotu vody a pridŕžala lakťom hadicu, aby zostala v rovnej polohe. Voda sa spustila a ja som si tak mohla konečne dať sprchu, aj keď v pozícií indického boha Šiva. Tak toto bude ešte veľmi, veľmi zaujímavé. No čo, aspoň sa naučím viac samostatnosti.

Bonus:

Miestnosť bola ponorená v tme, ktorú pretínalo len svetlo prichádzajúce z vonku.

„Utiekla.“ Larry by bol radšej celú noc bosý v daždi ako sa postaviť šéfovi a oznámiť mu, že zlyhal. Stál pri dverách a najradšej by bol už preč.

„Čo prosím?“ Tón ostrý ako čepeľ sa zabárala do ticha. Nebolo vidieť do jeho tváre, ale Larry dobre vedel, že sa hnevá. Nasucho prehltol.

„Ušla,“ zopakoval aj keď vedel, že ho šéf dobre rozumel.

„Ujsť by mohla, ak by si ju niekde násilne držal,“ precedil ľadovo a postavil sa z kresla. Edward zovrel ruky v päsť. Musí sa ovládať a nekonať impulzívne. Larry preňho pracoval už dlho a veril, že ho nezradí. Teraz bol však nahnevaný. „Ale ty si ju mal iba strážiť.“

Larrymu sa začali potiť dlane. „Vzala si taxík a vyšla pravdepodobne zadným východom...“ naliehavo začal vysvetľovať, ale Edward nemal s ním trpezlivosť.

Gestom ruky ho poslal preč a prešiel k oknu. Chvíľu nehybne stál, ale pohľad na Manhattan nevnímal. Všetko sa mu vymklo z rúk. Pokrútil hlavou a otočil sa. Schytil sako a vyšiel zo svojej kancelárie.

Chcela by som sa vám všetkým ešte raz poďakovať za hlasy a podporu pri písaní Asistentky. Prvé miesto bolo pre mňa neuveriteľné prekvapenie. Bez vás by to nebolo ono. Každý váš komentár je pre mňa radosť a energia na ďalšie pokračovanie. Ďakujem všetkým čitateľom. 

Osobitne by som chcela napísať odkaz Jade (nie si registrovaná a nemám ako získať tvoj kontakt, tak dúfam, že si to prečítaš). Prirovnanie Asistentky k Úteku do raja od Tilly bol pre mňa neskutočný kompliment! Nevedela som, že je tu niekto, kto si túto poviedku ešte pamätá. Ja sama som predtým na stránky chodievala a Tilly bola jednoznačne trieda, ktorej prácu obdivujem. Je mi veľmi ľúto, že UdR nedokončila, hoci sme si za to viackrát písali. Ešte raz ďakujem! Som červená až za ušami. ;)

Pre lepšie vystihnutie atmosféry som využila pár francúzskych fráz. Chcela by som sa ospravedlniť za ich gramatickú správnosť, ktorú som sa snažila overiť čo najlepšie. Nie je to žiadne terno, tak prosím tých, čo ovládajú lepšie francúzštinu, o prepáčenie. :) 

Dúfam, že sa vám dnešná kapitolka páčila. Mimoriadne aj s bonusom. ;) 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 21. kapitola: