Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Záblesk nového života - Kapitola Štvrtá

22.09.2010 (11:15) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1206×

„Je nás už dosť, tak vám poviem, čo máme v pláne. Naše poslanie je zničiť jeden klan upírov,  Cullenovcov. Je to úloha, ktorú musíme splniť pre kráľovský klan Volturiovcov, ak by sme to nespravili, tak by na nich Cullenovci zaútočili a presadili by svoje zákony a pre celý upírsky svet by bolo zle. Robíme to pre dobrú vec. Ak si splníme svoju úlohu, ste voľní a môžete si robiť čo chcete.“

4. kapitola

Prekliatie, nie dar

Chvíľu som na neho prekvapene hľadela s otvorenými ústami, no potom som sa spamätala a otočila sa späť ku Justinovi. Ten na tom nebol inak, ako ja, zdalo sa, že tento plán hovoril Charlie po prvý krát a nikto o ňom zatiaľ nevedel.

„Ste novorodení, ste silní, neporaziteľní. Cullenovci sú oveľa starší, nemajú takú silu a máme nad nimi aj početnú prevahu, takže to bude hračka,“ pokračoval Charlie. Znova som sa obrátila ku nemu, aby som sa dozvedela, o čo presne ide.

„Od dnes vás začnem trénovať. Máme ešte dosť času, kým zaútočíme a tento tréning bude pre vás dobrý aj potom, ako to všetko skončí na my sa rozídeme. Ak by ste potom narazili na iných novorodených, alebo upírov, ktorí sú dobre trénovaní, tak si s nimi budete vedieť poradiť, alebo minimálne ich zneškodniť, kým stihnete ujsť.“ Zasmiala som sa. Som upír, nebudem predsa odnikiaľ utekať. Nebála som sa, že by mohol byť niekto, kto by ma dokázal zničiť, cítila som sa sebaisto. Cítila som sa inak, ako keď som bola ešte človekom.

„Takže sa teraz rozdeľte do dvojíc a môžeme rovno začať,“ preniesol poslednú vetu a povzbudzujúco sa usmial. Bolo tu dosť miesta pre nás všetkých a keď som sa obzrela, tak som si všimla, že je nás tu viac, ako som si sprvu myslela. Narýchlo som narátala dvadsať tri upírov spolu so mnou a Justinom. Vonku pri budove bola veľká trávnatá plocha, kde budeme asi trénovať.

„Budeme spolu?“ spýtala som sa Justina a prešla za ostatnými upírmi. Prikývol a usmial sa. Chytila som ho za ruku a potiahla, aby sa viac ponáhľal, lebo ktovie prečo som sa na tréning tešila. Rozmiestnili sme sa rovnomerne po celom priestore a zaujato som sledovala Charlieho a čakala, kým začne.

„Takže, budete bojovať ako najlepšie viete, ako keby vám išlo o život. Ale žiadne odtrhnuté hlavy alebo končatiny, prosím. Budem chodiť pomedzi vás a hovoriť vám, čo robíte zle a čo máte zlepšiť. Môžete začať.“

Obrátila som sa späť k Justinovi a čakala, či zaútočí prvý. Je odo mňa starší, takže možno aj skúsenejší, hoci predtým nemal kde trénovať, takže asi budeme narovnako úspešní. Pohol sa a ja tiež. Začali sme okolo seba krúžiť a každý vyčkával svoju chvíľu, v ktorú by mohol najlepšie zaútočiť. Po pár sekundách ma to ale omrzelo a bezhlavo som sa na neho vrhla. Ako keby to čakal, tak uskočil a objavil sa mi za chrbtom. Schmatol ma za zápästie a skrútil mi ho dozadu. Nenechala som sa vyviesť z miery a podkopla mu nohy.

Spadol na zem a chcela som ho doraziť, no on ma stiahol dole na seba a pretočil sa, takže ma priľahol. Pritisol mi zápästia vedľa hlavy a víťazoslávne sa usmial. Ja som ho ale nechcela nechať vyhrať a zďaleka som sa nerozhodla vzdať sa. Nadvihla som sa a vykopla nohy do vzduchu, čím so si ho prekopla ponad hlavu a jediným trhnutím som ho donútila pustiť ma a vyskočila som. To už bol na nohách aj on.

„To bolo dobré,“ pochválil ma Charlie, ktorý sa zničoho nič objavil za mnou. Otočila som sa ku nemu, aby som sa pozrela, či to myslel ironicky alebo naozaj. Usmieval sa, takže naozaj. Skôr, ako som sa stihla vrátiť sa do boja, tak som už ležala na bruchu s lícom pritisnutým k zemi a rukami za chrbtom. Justin!

„Prvá vec, nikdy sa neotáčajte súperovi chrbtom!“ povedal Charlie nahlas, aby ho každý počul a ukázal na mňa. „Za žiadnych okolností, lebo inak ste mŕtvi. Ak počas tréningu ostanete desaťkrát na zemi len preto, lebo ste sa otočili súperovi chrbtom a on to využil, tak v normálnom boji by ste už boli desaťkrát mŕtvi. Myslite na to.“

Justin zo mňa zoskočil a nechal ma vstať. Vrátili sme sa do boja. Teraz som si dávala väčší pozor, no stále som nemala dosť šťastia na to, aby som ho premohla, o pár minút už visel na mojom chrbte so zubami na mojom hrdle. Povzdychla som si, no s o to väčšou chuťou som sa vrhla do ďalšieho boja.     

Charlie nám počas celého tréningu radil a kým sme skončili, tak už bola dávno tma, na východe už aj začalo pomaly svitať, no mesiac svietil celú noc a aj bez neho by sme videli dobre na to, aby sme mohli trénovať. Justin na mňa skočil, ale ja som ho odrazila tak silno, ako to šlo, až odletel dvadsať metrov dozadu, no ostal stáť na nohách. Prirazila som ho ku najbližšiemu stromu a pritisla sa na neho tak, aby mi nemohol odporovať. Víťazne som sa usmiala a potešila, že konečne som ho dokázala poraziť.

Zrazu mu stmavli oči z karmínovočervených na čierne a celý podo mnou stuhol. Nevedela som, čo sa s ním deje, ale aj tak som ho nepustila. Zničoho nič sa na mňa vrhol a drsne pritisol svoje pery na moje, na čo som prekvapene odskočila.

„Čo to robíš?“ dostala som zo seba a opatrne ho sledovala. Po pár sekundách sa mu oči znova zosvetlili a trhane sa nadýchol.

„Uch, prepáč, ja len že ty si bola tak blízko a ja som stále novorodený, to je zložité,“ sklopil oči a znervóznel.

„To nič, netráp sa tým,“ snažila som sa ho upokojiť, práve keď Charlie oznámil, že končíme. „Poď,“ kývla som mu hlavou, aby sme išli. Odlepil sa od stromu a vydal sa za mnou, zamierili sme niekam do lesa. Všetci ostatní sa tiež rozpŕchli, každý na inú stranu, takže nikoho sme po ceste nestretli.

„Nevieš, kde by sa tu dalo zohnať nejaké nové oblečenie?“ spýtala som sa ho zamyslene a prezerala si potrhané tričko od boja a biele od soli z mora, nutne potrebujem niečo nové.

„Jasné, že viem. Chceš tam teraz ísť? Ešte nebude otvorené a je stále tma.“

„Tak pôjdeme neskôr, keď otvoria, ak to vadí.“

„Ale nie, my nejdeme nakupovať. Len si vezmeme to, čo potrebujeme a chceme, aj tak to nebude nikomu chýbať,“ uškrnul sa a ťahal ma opačným smerom ako sme išli. Spoločne sme sa rozbehli a netrvalo dlho, stáli sme na kraji mesta. Nasledovala som ho až do veľkého nákupného centra a cez strešný vchod sme sa dostali dnu, kde šikovne odpojil alarm a kamery a mohlo sa ísť nakupovať.

Prebehla som väčšinu obchodov, všetky narýchlo a pobrala som, čo sa mi páčilo, bez skúšania. Oblečenie a knihy, aby som mala čo robiť. Napchala som to do tašiek a tak nepozorovane, ako sme prišli, tak sme aj odišli. Vôbec mi nevadilo, že som práve vykradla obchod, aj keď som pobrala aj to, čo mi nebolo nevyhnutne treba. Ako človeka by ma to zožieralo, no teraz som bola úplne iná, takmer...

Prezliekla som sa do voľných čiernych nohavíc a červeného trička a staré veci vyhodila, tak som sa zbavila poslednej veci, okrem spomienok, ktorá ma spájala s domovom.    

„Ako sa ku tebe vlastne dostal Charlie?“ pýtala som sa Justina na ceste naspäť do lesa. Pri behu a skokoch bol elegantnejší a obratnejší ako ja, no ja som bola spokojná aj s tým, čo som mala, lebo ako človek som dokázala zakopnúť na rovnej zemi - kvôli tomu som sa dostala sem.

„Jednou vetou? Charlie ma zachránil, keď som skoro zhorel pri požiari nášho domu a keďže som prišiel o celú rodinu, nemal ma kto hľadať... Ale po premene si z ľudského života veľa nepamätám, takže ani nemôžem smútiť. Ale to nikto si veľa nepamätá.“ Ja si pamätám všetko, možno aj viac, ako predtým. Povedala som mu to a len nado mnou udivene pokrútil hlavou. Prišli sme naspäť na lúku, lebo sa mi nechcelo nikam inam ísť a sadla som si na svoje miesto, Justin vedľa mňa. Boli sme ticho, iba som zatvorila oči a oprela sa dozadu.

__________________________________________________________

Stála som na kraji útesu chrbtom k moru a pevne zvierala ruky v päsť. Pozerala som do očí svojej rodine, mojim rodičom a bratovi a oni mi pohľady opätovali. Zatiaľ čo môj bol však prosebný a utrápený, oni sa tvárili opovrhujúco a znechutene, ako by ma súdili.

„Je z teba netvor,“ prehovorila mama.

„Zabíjaš ľudí,“ pridal sa otec.

„Nechceme ťa už viac vidieť,“ dokončil to môj malý brat a prepichol ma nenávistným pohľadom hnedých očí. Rozvzlykala som sa, lebo moja vlastná rodina mnou opovrhovala a nenávidela ma, a to len preto, lebo som sa bez toho, aby som to chcela, stala upírom, bytosťou, ktorej sa všetci báli alebo v ňu neverili.  

Myslela som si, že to je všetko, lenže najhoršie bolo, keď všetci traja podišli úplne blízko ku mne a ja som na nich vzhliadla s poslednou kvapkou nádeje, no iba do mňa naraz strčili a ja som sa začala nekontrolovateľne rútiť dole útesom.

Zničoho nič, keď som už čakala smrť, tak som sa objavila v Justinovej náruči a on ma pevne držal a utešoval.

„Neviem, čo sa deje, ale to bude dobré...“ hovoril chlácholivým hlasom stále dookola a hojdal ma. Bezmocne som sa opierala o jeho rameno a nevedela, čo je skutočnosť a čo sen.

________________________________________________________

Mykla som sebou a otvorila oči. Vystrela som sa a prudko sa nadýchla, pričom som sa otočila a pozrela napravo na Justina, ktorý vedľa mňa stále sedel a doteraz som pravdepodobne ležala na jeho ramene, ako v tom sne na konci. Chvalabohu, že to bol iba sen, lebo inak by ma porazilo.

„Neviem, čo sa deje, ale to bude dobré,“ zopakoval posledný krát a vyzeral, že sa o mňa bojí.

„Ja... som v poriadku,“ vydýchla som a snažila sa usmiať.

„Vyzerala si, ako by si spala, no to sa mi asi iba zdalo.“

Nepokojne som sa pomrvila a rozmýšľala. „Neviem, čo sa so mnou deje, Charlie mi hovoril, že upíri nespia, ale mala som sen, alebo víziu, ktovie, proste to vyzeralo ako sen...“ stíchla som a nevedela, ako pokračovať.

„Veľmi sa v tom nevyznám, ale ževraj majú niektorí upíri dary, alebo schopnosti, ktoré iní nemajú, napríklad vedia nájsť hocikoho a hocikde, alebo čítajú myšlienky... Možno je toto tvoj dar.“ Prekvapene som ho sledovala a myslela na jeho slová. Dary. Schopnosti...

„Podľa toho, čo sa mi sníva, je to skôr prekliatie ako dar,“ vzdychla som si a bezmocne sa mu oprela o rameno. Opatrne ma objal okolo pliec a stále sa ma snažil utešiť.

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Záblesk nového života - Kapitola Štvrtá: