Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Záblesk nového života - Kapitola Druhá

20.07.2010 (09:45) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1295×

2. kapitola

________________________________________________________________      

 „Mňa sa nemusíš báť,“ zasmiala sa vysokým zvonivým hlasom a sebavedomo spravila krok ku mne. Zasyčala som znova. Bol to vlastne mladý muž s trochu dlhšími čiernymi vlasmi a teraz roztiahol ruky dlaňami nahor a povedal: „Vitaj vo svojom novom živote.“

________________________________________________________________

Zamračila som sa a akýmsi šiestym zmyslom som skúmala svoje okolie, či mi niečo nehrozí. Prižmúrenými očami som sledovala, ako sa pomaly odlepil od steny a kráčal ku mne. Tajomne sa usmieval, no ruky teraz držal na znak, že mi nechce ublížiť, hoci to ma ukľudnilo iba o maličký kúsok a stále som mu neverila.

Zistila som, že teraz mám v hlave viac miesta, môžem rozmýšľať nad viacerými vecami naraz, takže okrem sledovania nebezpečenstva a neho som rozmýšľala aj nad tým, čo sa stalo, prečo sa cítim tak čudne, inak. Hlavne prečo som inak videla, počula, prečo som cítila tu nevysvetliteľnú silu, ktorú som teraz krotila. Mala som pocit, že sa už ničoho nemusím nikdy báť. Že som silná, neporaziteľná, nebojácna. A ako inak, mala som pravdu.

„Čo sa mi stalo?“ vykríkla som na neho a už som nestála skrčená v kúte, ale mierne naklonená dopredu, pripravená na útok. To ma na tisícinu sekundy zarazilo, lebo ja som nebývala agresívny typ, no prisúdila som to tým zmenám, ktoré som cítila a tak som na neho iba ďalej nepriateľsky zazerala. Jeho to však ani v najmenšej miere neznepokojilo, ako keby očakával, že budem takto reagovať a to ma dopálilo ešte viac. Ale keď mi odpovedal: „Teraz si upír,“ tak to ma úplne dorazilo a v náhlom návale šialenstva a čistého hnevu som po ňom skočila.

Tak toto už nečakal. Usmiala som sa nad jeho prekvapením, keď som ku nemu priskočila a odletela spolu s ním do steny za nami. Bol to strašný buchot, dokonca sa na tej stene objavila tenká trhlina a na hlavy sa nám zosypala omietka. Síce som bola silná, to som cítila, aj tak ma premohol. Hneď, ako sa spamätal, tak vyskočil, zovrel mi ruky za chrbtom a už sa neusmieval.

„Toto už viacej neskúšaj,“ zasyčal na mňa, tvár mal od mojej vzdialenú na menej ako centimeter a mňa ovanul jeho sladký dych. Až teraz som si uvedomila, že vo všetkej tej zmesi pachov okolo cítim aj jemnú citrusovú vôňu v kombinácii s ľadovou vôňou mentolu a tá mohla patriť iba jemu.

Keďže som naozaj cítila, že má nado mnou prevahu a jediný inštinkt, ktorý je nad všetky - pud sebazáchovy - ma varoval, tak som prehltla všetku moju agresivitu, hoci to šlo ohromne sťažka a nič nehovoriacim pohľadom som na neho pozerala.

„Teraz ma počúvaj,“ začal, pevne ma držal a pozeral sa mi do očí. Ja som sa pred tým trhla a zadržala dych. „Máme tu pravidlá, tie ti poviem za chvíľu. Ale teraz si už iste smädná.“

Počúvala som ho na pol ucha, lebo ma fascinovalo, na ako dlho dokážem zadržať dych. No keď spomenul slovo smäd, tak som spozornela a sústredila sa iba na neho. „Smädná?“ opakovala som po ňom nesústredene a musela som vyzerať ako trafená.

„Nepáli ťa hrdlo? Necítiš sa ako v plameňoch?“ vyzvedal a pritom ma pomaly pustil, lebo usúdil, že som taká rozčarovaná, že by ma ani v najmenšom nenapadlo znova na neho zaútočiť. Keď to takto povedal, tak som si tú bolesť uvedomila.

„Ale hej, len oproti tej bolesti, čo ma trápila predtým je to absolútne nič,“ povedala som mu po polsekundovom rozmýšľaní a zodvihla ruku k hrdlu, aby som si ho pošúchala. Stiahla som ju však pri dotyku, lebo som nečakala, že moja koža bude taká pevná a dokonalá. No vtom som zacítila niečo, kvôli čomu sa mi hrdlo rozpálilo do biela a cítila som, ako sa mi ústa plnia slinami. Teda, nechutilo to ako sliny, ale teraz som nemala čas sa tým zaoberať. Myseľ sa mi zatemnila a nechala som sa viesť inštinktmi.

Nasledovala som vôňu takú opojnú a neodolateľnú, že som ju nemohla ignorovať, ťahala ma k sebe a ja som sa nechala. Vybehla som von, neľudskou rýchlosťou som preskočila drevený plot a šprintovala som ďalej. Nos ma viedol, ja som sa nechala. Už z diaľky som videla, že na muške mám človeka, čiže tá vôňa bola určite z neho, jeho krvi.

Teraz som sa neriadila svojimi ľudskými inštinktmi, teraz ma ovládla úplné iná nová časť môjho nového ja, bežala som za tou vôňou bez rozmyslu. Začula som tlčúce srdce a krv valiacu sa žilami, náhliacu sa ku svojmu cieľu, no vedela som, že už to tak dlho nebude. Moja obeť si ma ešte nevšimla, bola som od nej vzdialená asi tak na sto metrov a pohybovala som sa tak potichu, ako sa len dalo. Keď som bola už iba na skok ďaleko, tak som sa odrazila od kameňmi vykladaného chodníka a tých pár posledných metrov som preletela ku nej. Tá žena si ma všimla - no pre ňu to už bolo neskoro. Skôr, ako jej telo stihlo zareagovať na nebezpečenstvo, ako vyplavilo do jej krvi adrenalín a zrýchlilo jej tep, tak som ju už držala pod krkom. Hoci som to nikdy nerobila, tak to pre mňa bolo inštinktívne, cítila som, čo mám robiť, ako sa mám dostať ku krvi. Zahryzla som sa tam, kde som jej tep cítila najsilnejšie - do jej hrdla. Ústa mi rýchlo naplnila horúca červená tekutina, kĺzala sa mi dolu krkom a ja som ju chcela tým viac, čím viac som jej mala v sebe.

Ona však stihla ešte vykríknuť, jej vysoký ostrý prenikavý hlas naplnil vzduch okolo nás a odrážal sa od všetkého naokolo - stromov, skál, vysokej tehlovej budovy, v ktorej som sa pred chvíľou prebrala. Nedala som jej však šancu, aby si svojim krikom privolala pomoc - bez toho, aby som sa odtrhla od jej hrdla som ju chytila za hlavu a trhla ňou do boku. Výkriky hneď ustali a ja som sa lačne hlasno napchávala ďalej. Mala som však pocit, že tak rýchlo, ako ma naplnil ten príjemný pocit z jej krvi, tak rýchlo bolo jej bezduché telo prázdne. Pustila som ho na zem, oblizla si pery a lačne sa obzerala okolo seba.

Zavrčala som a prikrčila sa, keď mi pohľad padol na postavu opretú o stenu, sledujúcu ma - bol to on, prvý a jediný upír, s ktorým som sa zatiaľ stretla. S miernym úsmevom a prižmúrenými očami sledoval moje počínanie a keď som sa na neho zahľadela, tak sa odtrhol od steny a pomaly vykročil ku mne. Drsne som si prešla rukou po tvári a zotrela si odtiaľ krv, ktorú som tam cítila.

„Na novorodenú to bolo dobré,“ pochválil ma uznanlivo a podišiel bližšie. Trhla som sebou, no necúvla som. Natiahol ku mne ruku a palcom mi jemne zotrel posledný fliačik krvi z kútika úst, červenými očami sledoval tie moje. Ruku mi nechal položenú na líci a ja som mu na dve sekundy pohľad opätovala. Potom som sa mu vyvliekla. Hrdlo ma už pálilo menej, no stále som nebola plná.

„Nasleduj ma,“ prikázal mi a zvrtol sa smerom ku lesu. Rozbehol sa a ja za ním, no stále podozrievavo a s určitým odstupom. Medzi stromami som už takú lákavú vôňu znova neucítila, len pach krvi zvierat, nad ktorým som znechutene pokrčila nosom a ani sa za ním neobrátila.

Bežali sme mimo chodníka, ledva sme sa pri odrazoch dotýkali zeme a boli sme potichu - ani vetvička nepukla, no zvieratá cítili našu prítomnosť. Všetky do jedného stíchli a ani sa nepohli, keď sme ich míňali.

Pomaly sa z lesa pred nami vynoril hlboký dunivý zvuk a my sme smerovali ku nemu. Ozývalo sa špliechanie a aj keď bolo ďaleko, pre nás to nebol žiadny problém. Za menej ako päť sekúnd sme už boli tam, pri obrovských vodopádoch stratených v tomto tmavom zlovestnom lese. Dokonale som si ich stihla obhliadnuť, no v tme nevrhali žiadne odlesky, boli úplne tmavé a nevýrazné. Nezastavili sme sa, iba sme sa na jednej strane rieky, ktorá od nich viedla odrazili od veľkého plochého kameňa a preskočili na druhú stranu. Do skoku som vložila neprimerane veľkú silu, pristála som v lese asi sto metrov pred mojím „vodcom“.

S ľahkosťou a svižnosťou som sa zachytila hrubej dlhej vetvy a skĺzla sa po nej dolu. S ľahkým buchnutím som dopadla na zem na opadané ihličie a zakryla ma tma.

Prehľadávala so  les predo mnou a preto som si nevšimla jeho, ako sa vynoril spoza mňa a skočil ku mne. Rukami zovrel tie moje v silnom stisku a ja som nevedela, čo sa deje. Vyvinula som preto v obrane čo najväčšiu silu a skočila som do výšky. Inak sa nedalo, do boku by som mu neušla. Prekvapilo ho to, no nepustil ma, ja som sa mu však sama vytrhla, zvrtla sa a pristála na konári nad ním. Ťažko skrýval prekvapenie, no hneď sa spamätal a vyskočil ku mne.

„Chcel som ti len ukázať, čo sa stane, keď si nedáš pozor na chrbát, ale ako vidím, poradila si si sama,“ povedal mi pochvalným tónom a usmial sa na mňa. Potešilo ma to, lebo ako som na ňom videla, tak nepredpokladal, že by som si sama poradila.

Keď som si ho tak prezerala, tak som začala uvažovať nad tým, ako veľmi som sa zmenila ja sama. Pokožku mal neprirodzene bledú, no ja som teraz mala takú istú, takže som chcela vedieť, či aj oči mám ako on - jasnej červenej farby. Skôr, ako som na niečo prišla, tak mi do nosa udrela znova tá vôňa - taká ako predtým, len táto sa drobne líšila. Bola ostrejšia a pre mňa lákavejšia a to ma dohnalo ešte k väčšiemu šialenstvu ako predtým. Vedela som, že je to ďalší človek a keďže som bola ešte smädná, tak som sa za ním rozbehla. Ale viem, že aj keby som bola plná, tak by som neodolala, ťahalo by ma to rovnako silno a intenzívne. A aj by som sa nechala, minimálne pre tú úžasnú lahodnú chuť, ktorá opantala všetky moje zmysly a zbavila ma všetkej ostražitosti.

Vrátila som sa späť ku vodopádom, tam, kde bola vôňa najsilnejšia. Moja obeť bola muž a skôr, ako si ma všimol už ležal mŕtvy na zemi. Rýchlo som z neho vysala všetku krv a potom sa na neho z výšky pozrela. Na tvári mal vydesený výraz a mňa bodla výčitka svedomia. Práve som zabila nevinného človeka, ktorý bude chýbať svojej rodine, tak, ako ja asi teraz chýbam svojej. Teda, ak prežili ten hurikán...

´Musím zistiť, čo sa s nimi stalo! Musím sa vrátiť domov!´ napadlo ma náhle a už som sa chystala rozbehnúť sa odtiaľto preč.

„Hej, kam sa chystáš?“ vynoril sa z tieňa stromov on. Stále nepoznám jeho meno, no asi ani on moje. Zastavila som sa v polovici otočky a pozrela na neho.

„Musím zistiť, čo sa stalo s mojou rodinou,“ oznámila som mu rozhodným hlasom. Zachmúril sa a hneď mi to zatrhol. Povedal to tónom, ako keby mal moc nado mnou rozhodovať a to ma trochu naštvalo. Chystala som sa protestovať, no on bol rýchlejší.

„Nemôžeš ich vidieť, teda ak ich nechceš zabiť,“ povedal prvý zo svojich dôvodov a tým ma zarazil. Začala som rozmýšľať, čo mu na to povedať, lenže nemala som čo. Mal pravdu - aj sama som cítila, že by som sa pri vôni ľudskej krvi, aj keby to bola moja rodina, neovládla. Chytila som sa nešťastne za hlavu a chrbtom som sa zviezla po kmeni stromu na zem, na opadané ihličie a vlhkú hlinu.

„Každý si tým prešiel, takže viem, ako sa teraz cítiš, no možno sa po pár rokoch budeš vedieť ovládať natoľko, aby si ich mohla ísť pozrieť, aby si odolala krvi...“ pokúsil sa ma utešiť a ja som cítila, že to myslel dobre. Lenže aj pár rokov je strašne dlhá doba, ale keďže nemám inú nádej, tak to vydržím.

„Inak, ja som Charlie, teraz ťa zavediem ku ostatným. Ale najprv uprac to telo,“ predstavil sa mi a pokynul hlavou na moju obeť, teraz bezduché telo pri mojich nohách. Zodvihla som jedno obočie a behala som pohľadom medzi tým telom a Charliem. On si pri tom iba povzdychol a vysvetlil mi to. „Nesmieme pútať pozornosť ľudí, a ak by toto telo našli, zistili by, že je na ňom niečo čudné.“

„No ale kam ho mám schovať?“ riešila som ďalšiu otázku. On to bude vedieť, no ja som to predsa ešte nerobila. Nakázal mi, aby som ho sledovala, vyhodil si telo na chrbát a prešiel s ním tých pár krokov ku jazeru. Skočil do vody, takže sa mi stratil z dohľadu, no chcela som vidieť, čo robí, tak som si kľakla na breh. Rukami som sa zaprela do trávy, prsty sa mi dotýkali hladiny vody a hlavu som odhodlane strčila pod ňu. Charlie práve odtiahol veľký kameň na dne, vtisol tam telo a kameň hodil naspäť. Jednoduché. Vyšiel z vody a ja som sa tiež postavila a otriasla sa. Zahľadela som sa na svoj odraz na vode a premeriavala si ho. Keď sa hladina ustálila, tak som sa konečne videla jasne. Vyzerala som strašne a dokonalo zároveň. Z jednej strany perfektné rysy, porcelánová pokožka a celkový vzhľad iný, lepší, no na druhej strane oblečenie dotrhané a od krvi, tvár tiež celá zamazaná a mokrá od vody, vlasy pomotané a vlhké z jazera. Len som si nemohla celkom zvyknúť na to, že som teraz mala červené oči. Síce mi stále ladili s vlasmi, ktoré na slnku získavali červenkastý odtieň, ale aj tak to bola obrovská zmena. Aj keď iba schovaná v mori iných.

„Poď, ideme, ehm...“prehovoril na mňa Charlie a ja som odtrhla pohľad od svojho odrazu. Síce bola tma, no aj tak som sa na hladine celkom jasne videla.

„Bella,“ dokončila som jeho vetu a zodvihla pohľad do jeho tváre. Vyzeral ustarane, alebo skôr mierne udivene a keď som sa mu predstavila, tak mi iba kývol hlavou.

Rozbehli sme sa, ja som nasledovala jeho chrbát v čiernom plášti. Preskakovala som po kameňoch, po ktorých aj on a o ktorých som si preto bola istá, že sú bezpečné. Les pomaly redol, zosvetlil sa a po desiatich minútach sme sa dostali na veľkú lúku ku obrovskej plechovej budove tmavozelenej farby, ktorá vyzerala ako nejaký sklad.

Bolo tu ticho, nikoho som necítila. Žeby sme ešte neboli na mieste? No Charlie zamieril dnu a tak som ho poslušne nasledovala. Staré tenisky mi odierali nohy, hoci bolesť som necítila, džínsy som mala celé od blata a predtým biele tričko bolo teraz hnedočervené od zaschnutej krvi a sivé od prachu a blata, dokonca bolo aj dotrhané. Budem si musieť zohnať nejaké nové oblečenie.

Posadila som sa ku balíku sena, ktorý ležal na hlinenej udupanej zemi a oprela sa o neho chrbtom. Charlie ostal stáť predo mnou a začal rozprávať. Najprv o tom, prečo tu nikto nie je. Všetci sú na love alebo sa iba poflakujú vonku. Potom o mojom novom upírskom živote. Ak by ma nepremenil, zomrela by som, stala by som sa obeťou hurikánu. Ale to by aspoň moja rodina vedela, čo sa so mnou stalo. Takto teraz ani netušia, kde som, čo je so mnou. Telo nikdy nenájdu, takže možno im ostane aspoň trochu nádeje, že som niekde živá a zdravá. Ale o tom pochybujem...

Od mojej premeny sa Charlie dostal ku mojim novým schopnostiam. Oceľovej sile, úžasnej rýchlosti, vynikajúcim zmyslom. Celé mu to netrvalo veľmi dlho, no kým skončil, začalo už aj svitať.

„Slnko nám neublíži?“ spýtala som sa zvedavo a trochu vystrašene, keďže sa ešte nikto nevracal a slnko už začalo vystupovať vyššie a vyššie. Niežeby som verila tým povedačkám o upíroch, ale predsa museli nejako vzniknúť. Charlie sa len usmial a vysvetlil mi, ako sa veci naozaj majú.

Ak sa budem lesknúť ako diamant, tak to chcem vidieť na vlastné oči. Aj tak jediní ľudia, ktorí ma uvidia v priamom slnečnom svetle budú moje obete.

Chvíľu som sa zamyslela nad tým, či je správne piť ľudskú krv, zabíjať ľudí, keď som ešte pred chvíľou bola jednou z nich, ale nakoniec som si povedala, že platí zákon prírody, silnejší vyhráva. Tak ako predátori lovia svoju korisť, tak isto ja a ostatní upíri lovia ľudí. Trošku ma to upokojilo a zmiernilo výčitky.

A ak sa aj budem cítiť zle, že lovím ľudí, tak potom, keď už sa budem vedieť aspoň trochu ovládať, budem loviť iba tých zlých, nijakých nevinných. Keby teraz moje myšlienky počul nejaký iný upír, asi by sa mi vysmial.

Neskôr slnko zahalili mraky, takže dnes sa lesknúť neuvidím. Začali pomaly prichádzať ostatní a všetci sa zhromaždili vnútri. Charlie im povedal pár slov, potom odišiel. Neviem kam, no ja som ostala na svojom mieste, opretá o seno. Ostatní sa o mňa nezaujímali, iba niektorí po mne vrhali zvedavé pohľady, no neprišli bližšie, tak som ich odignorovala. Zatvorila som oči a naklonila sa viac dozadu. Začala som rozmýšľať nad tým, čo robí asi normálny upír cez deň, ako dlho sa nebudem vedieť ovládať - až som sa pomaly cítila, ako keby na mňa liezol spánok. Ale už som vedela, že upíri nespia, takže to bol iba klam mojich myšlienok.     

Mávala som rada spánok, no teraz som sa sťažovať nemohla, lebo ak by ma Charlie nepremenil, tak by som už bola mŕtva. Vlastne som mu celkom vďačná. Hoci navždy ostanem sedemnásť ročná, -nedosiahnem plnoletosť. Bude to ešte riadne zvláštne.

___________________________________________________________________

Ocitla som sa znova v tom zámku. Teraz som sa však konečne mohla hýbať, takže som neváhala a pohla sa. Otvorila som si obrovskú drevenú bránu so širokými tepanými železnými pásmi a vošla som dnu. Brána sa za mnou sama zatvorila a ja som sa ocitla v polotme. Prešla som vysokou honosnou halou vykladanou mramorom  a tmavým drevom hore dlhými schodmi, až som sa ocitla na dlhej chodbe s červeným kobercom, malými hrubými oknami a starodávnymi lampami po stenách, v ktorých sa mihotali plamienky. Na stenách po oboch stranách boli zhruba v rovnakých rozstupoch drevené dvere, všetky navlas rovnaké. Nestretla som nikoho a ani som si nebola istá, či ma to potešilo.

Rozbehla som sa, lebo všetko bolo stále rovnaké a ja som sa odtiaľ chcela čo najskôr dostať preč. Zahla som za roh chodby a s niekým sa tam zrazila. Zaúpela som nad vlastnou hlúposťou, že som si nedávala pozor a chcela som sa zvrtnúť a zmiznúť. Lenže keď som zodvihla pohľad, tak som sa stretla s navlas rovnakým, len nie červeným, ale čokoládovo hnedým. So svojím pohľadom. Zrazila som sa sama so sebou, teraz oproti mne stálo moje ja a vyzeralo tak, ako keď som  ešte bola človekom. Vykríkla som a ozvena sa niesla dlhou chodbou ďalej odo mňa - od nás - oboma smermi. Nedokázala som sa pohnúť, len som vydesene sledovala svoju „kópiu“ predo mnou. Triasla som sa, neuvedomovala som si, že snívam.

Za aj predo mnou sa ozvali jemné tiché kroky a vtedy som sa spamätala. Chcela som ujsť preč odtiaľto, no nestihla som sa ani nadýchnuť a už som pocítila dve silné mocné ruky, ako ma schytili a už som bola bezmocná. Porazenecky a vydesene som sa pozrela hore dozadu na toho, kto ma väznil. Keď sa naše pohľady stretli, skoro ma porazilo a keby som mohla, tak by som sa rozplakala od zúfalstva. Bol to ten istý, ktorý ma v snoch prenasledoval už dvakrát a až teraz som pochopila, že je to upír tak, ako ja. Bledá pokožka, červené oči, sila... Tváril sa chladne a bezvýrazne. Za ním stál druhý upír, ktorý držal moje ľudské ja. Mal špinavo blonďavé vlasy a rovnaký výraz.

Ani jednému sa podľa všetkého nezdalo divné, že ja som tu vlastne dvakrát - raz ako upír a raz ako človek. Bez slova ma odtiahli chodbou preč až do vysokej siene. Vsotili nás dnu a postavili sa ku dverám, ako stráž. V miestnosti bol už iba jediný upír, starší, s dlhými čiernymi vlasmi a porcelánovou pokožkou. Nevedela som, čo mám robiť, tak som sa len bezmocne oprela chrbtom o moje  druhé ja a pohľadom som behala po sieni. Ten upír, čo pred nami stál nič nepovedal, iba roztiahol dlhé chudé ruky v čiernom plášti a opísal nimi kruh. Okolo nás sa zrazu zjavili plamene, kruh z ohňa, a približovali sa ku svojmu stredu - ku nám dvom. Keď sa ma ale dotkli, tak som nepocítila bolesť, iba jemné šteklenie na tvári. Čiernovlasý upír sa začal smiať, nahlas, a vyzeral ako šialenec.

Zrazu začalo všetko miznúť, všetko, okrem toho šteklenia na mojej tvári a jeho smiechu. Šialeného smiechu, ktorý ma desil.

___________________________________________________________________

Prudko som otvorila oči a narovnala sa, pritom som čelom vrazila do upíra, ktorý sa predtým nado mnou pravdepodobne skláňal, až odskočil. Chytila som sa za hlavu a pozrela na neho. Bol to mladý upír, asi v takom veku ako ja, mal blonďavé vlasy a ofinu cez čelo, oči trochu tmavšie ako ja a ak sa aj predtým usmieval, teraz, keď som doňho vrazila, sa tváril prekvapene. Chcela som sa mu hneď ospravedlniť, no v hlave sa mi znova začal ozývať ten šialený smiech toho starého upíra a keby sa mohli, tak by sa mi do očí nahrnuli slzy strachu a zúfalstva z toho, že ma to prenasleduje aj mimo sna. Vzlykla som, zakryla si oči rukami, vyskočila som na nohy a vybehla von do lesa.

/Ďalšia kapitola/

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Záblesk nového života - Kapitola Druhá: