Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 4. kapitola

14.03.2010 (19:45) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1911×

Na nič som nečakala a hneď som skočila do vody za ňou. Chvíľu bola nad hladinou, chvíľu pod ňou, bezmocne okolo seba hádzala rukami a kričala. Priplávala som k nej a chytila som ju okolo pása tak, aby mala aspoň hlavu nad vodou a ťahala som ju na breh. Vyložila som ju na trávu a Millie k nej hneď bežala, vzala ju celú premočenú na ruky a snažila sa z nej dostať všetku vodu preč. Ja som už chcela tiež vyliezť, no vtom ma nejaká neviditeľná sila chytila za členok a neľútostne ma tiahla pod vodnú hladinu. Pod vodou som všetko videla jasne, nepotrebovala som dýchať, no aj tak som sa snažila dostať odtiaľ preč. Tento vodný prúd by som hravo porazila, no nečakala som ho tu, prekvapil ma. Bola som pod vodou asi päť sekúnd, potom som začala silno kopať a dostala som sa nad vodnú hladinu. Tvár sa mi vynorila zo studenej vody a lapala som po dychu, hoci to nebolo potrebné. Asi mi tento reflex ostal z ľudského života.

Priplávala som k brehu a vytiahla som sa von z vody. Millie a Kika ku mne hneď pribehli a boli úplne vystrašené.

„Bella, Bella! Je ti niečo?”

„Čo sa stalo? Chytila si kŕč do nohy?”

„Báli sme sa o teba!”

„Máme zavolať pomoc?”

Chytili ma okolo pliec a ťahali ma od vody preč. Ja som bola úplne v pohode. Ale čo Ellie?

„Pokoj, baby, som okej, nič mi nie je... Žiadny kŕč, pod hladinou je vodný prúd, to ma mohlo napadnúť, určite je tu kvôli tomu vodpádu,” potriasla som hlavou a snažila som sa dostať z uší vodu. Potom som si vytriasla vodu z trička a vlasov. Určite to bolo aspoň desať litrov!

„A čo je s Ellie?” rýchlo som zdvihla hlavu a pozrela som sa na ňu. Vyzerala, že jej nič nie je.

„Je v poriadku. Vďaka tebe, Bella,” povedala Kika a aj s Millie sa mi vrhli okolo krku. Ani im nevadilo, že sa odo mňa celé zamočili, také boli šťastné a vďačné, že som im zachránila sesternicu. Keď sa odo mňa odtrhli, naozaj mali celé tričká mokré.

Ponáhľali sme sa naspäť na chatu, aby sme my, premočené, neprechladli. Teda aby Ellie neprechladla. Lebo ešte som nevidela prechladnutého upíra, hehe. To bola jedna z nespočetných výhod upírskeho života. Už žiadne vreckovky a návštevy u lekára!      

Keď sme prišli naspäť, dala som si von vysušiť oblečenie a zatiaľ mi baby požičali nejaké svoje. Večer sme sa ešte rozprávali a na ďalší deň sme mali naplánovaný odchod.

Ráno svietilo slnko. Dokelu! Tak som si požičala šiltovku a obliekla som si svoj, už našťastie vyschnutý, sveter. Ešteže vonku pofukovalo, tak som mala výhovorku, že mi je zima. Ruky som mala voľné, lebo Renesmee sa rozhodla ísť po svojich spolu s Ellie. Millie aj Kika mali iba jednu tašku, tak som neniesla nič.   

Po dvadsiatich minútach sme boli na autobusovej stanici, odkiaľ sme sa dostali na letisko. Nemali sme ešte ani lístky kúpené, ale čakali sme. Millie zavolala tomu svojmu kamarátovi, nech príde za nami. Bola som trochu nervózna, dúfala som, že nám to vyjde.

„Čau, kočky, ako sa mi máte?” prišiel k nám vysoký čiernovlasý chalan a usmieval sa. Správne som uhádla, že to bol Michael, ten kamarát, na ktorého sme čakali.

„Ahoj, Mike, super sa máme,” usmiala sa naňho Kika, „ale ešte lepšie sa budeme mať, ak nám pomôžeš,” žmurkla na neho.

„Tak čo pre vás môžem urobiť? Pašujete drogy, či čo? Alebo sfalšované peniaze?” spýtal sa so smiechom. „Alebo túto krásku?” otočil sa na mňa a v očiach sa mu šibalsky zablyslo. Keby som mohla, celá by som očervenela a nesmelo som sa usmiala.

„Trafil si. Šikovný chalan,” pochválila ho Millie a pokračovala: „Ale teraz vážne, Michael. Toto je Bella. Stratila sa v lese a našla nás. Zhodou okolností je tiež z Phoenixu, no nemá so sebou ani pas. A potrebovala by sa dostať domov. Myslela som, že ty by si nám mohol pomôcť. Je to dôležité. Prosíím...” pozrela naňho prosebne. Mike chvíľu rozmýšľal a potom prehovoril:

„Myslím, že by sa to dalo zariadiť. Ale ak ma kvôli vám zavrú, vy zložíte kauciu! Ja si ju z toho platu nemôžem dovoliť!”  

„Ďakujeme, Mike,” objala ho Kika, vzala na ruky Ellie a tašku podala Millie. Ja som vzala Renesmee a nasledovali sme ho. Pri pokladni nám predal lístky a viedol nás cez celú letiskovú halu až do nejakej opustenej časti. Tam sme prešli cez úzku chodbu a vyšli sme do davu ľudí.

„Tak, a sme tu. Už ste za pasovou kontrolou, už by nemali byť žiadne problémy,” otočil sa k nám a chcel sa rozlúčiť. Poďakovali sme, rozlúčili sme sa a išli sme si sadnúť. Myslela som si, že to bude zložitejšie, ale bola som rada, že už to máme za sebou.

Let prebehol v poriadku a teraz sme vystupovali v mojom rodnom meste, slnečnom Phoenixe. Narazila som si na hlavu šiltovku, zapla sveter, vzala Nessie a čakala som na Millie s Kikou. Vzali sme si taxík a najprv sme išli k nám domov, chcela som im vrátiť peniaze za lístok.

René doma nebola, čo som bola a zároveň nebola rada. Chcela som ju znova vidieť, porozprávať sa s ňou, ale o to ťažšie by bolo lúčenie, možno by ma ani nikam nepustila. Spod odkvapu som vytiahla kľúč a odomkla som. Bežala som k mamine do spálne a v skrini som našla peniaze, odrátala som tri stovky a dala som si ich do vrecka. Zišla som dole, dala som babám peniaze a rozlúčili sme sa.

„Bella, sľúb nám, že nás prídeš navštíviť,” začala Millie a podala mi papierik s adresou. Objala som ju, potom aj Kiku a Ellie. „Samozrejme, že vás prídem navštíviť, no teraz asi niekam odcestujem, ale ešte sa niekedy určite uvidíme,” povedala som. Taxikár už netrpezlivo zatrúbil, tak sme sa ešte raz objali a potom som im od dverí kývala a sledovala taxík zabáčajúci za roh ulice. A boli preč.  

Konečne som mohla z tváre zhodiť masku šťastia. Samozrejme, bola som rada, že som  stretla baby, že som vo Phoenixe a mám aj peniaze, no nevedela som, čo teraz. Sedela som na schodoch na verande a rozmýšľala som, čo so životom. Nemohla som sa len tak túlať po krajine, nič nerobiť a ťahať Nessie so sebou. Už len kvôli nej som sa musela posnažiť a zaobstarať nám primerané bývanie. Do Forksu som sa vrátiť nemohla a ani nechcela. Phoenix bol pre mňa s Nessie príliš nebezpečný. Každodenné slnko a neistota, že by sa tu mohli objaviť upíri, čo by kvôli mne ublížili René ma od toho hneď odradili. Takže ako jediné riešenie som videla to miesto, na ktoré som ešte pred pár týždňami prisahala, že ma tam nikto nikdy nedostane. Volterra. Ale okolnosti sa zmenili, musela som sa rozhodnúť.

Vzala som Renesmee na ruky, zamkla som vchodové dvere a posledný krát som sa išla prejsť po svojom rodnom meste. Slnko svietilo, šiltovku som mala narazenú až v čele a vlasy som mala rozpustené, aby zakryli čo najviac z mojej tváre. Prechádzala som sa po ľuďmi zaplnených uliciach, hlavu som mala pred slnkom sklonenú, no i tak som periférnym videním zachytila všetko, čo som vidieť chcela. Lúčila som sa so svojim mestom netušiac, či ho ešte niekedy budem mať možnosť navštíviť. Moje rozhodnutie padlo, odchádzame do Volterry.

No bol tu jeden menší problém, nemala som so sebou pas. Ani občiansky preukaz. Čo teraz? Michaela o pomoc žiadať nebudem, ešte by sa mu to zdalo podozrivé a by ma nakoniec zavreli. J. Jenks je odtiaľto dosť ďaleko, no v krajnom prípade za ním budem musieť zájsť. Peňazí mám zatiaľ dosť. Mohla by som aj preplávať cez celý Atlantický oceán ale to som radšej zamietla... bláznivý nápad...

Prechádzala som práve cez park, stromy tienili tie dotieravé slnečné lúče a ja som tomu bola len rada.

„Bella?” zrazu som začula toľko známy hlas, tak dlho mi chýbal, až moje srdce zaplesalo radosťou, prichádzajúci spoza môjho chrbta. Nessie ho počula tiež a razom mi vyskočila z náruče, oči jej žiarili neskonalým šťastím a rozbehla sa za ním. Nesnažila som sa ju zastaviť, chápala som jej reakciu. Bola si s tým človekom natoľko blízka, tak dlho sa o ňu staral, hral sa s ňou, spravil všetko, čo jej na očiach videl, preto ho mala natoľko rada a nedala na neho dopustiť. Toho nedlhé odlúčenie jej však muselo pripadať ako večnosť. Razom bola pri ňom a skočila mu do náruče a rozplakala sa od šťastia. Slzy zmáčali jej červené líčka, drobné pery sa roztiahli do krásneho úsmevu a malé rúčky ho objali okolo krku. Toto bol jej svet, z ktorého som ju nedobrovoľne vytrhla, teraz bola dokonale šťastná a ja som sa tešila spolu s ňou. Zaborila mu tvár do ramena a stále dookola opakovala dve slová: „Jacob Black...”

Jake ju pevne objímal a tiež mu tiekli slzy šťastia. Hladkal ju po vláskoch a pritom zašepkal: „Tak strašne si mi chýbala, Nessie.” Ja som ich iba sledovala, nechcela som im kaziť túto chvíľu, patrila iba a len im. A mohla by trvať večne.

________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 4. kapitola: