Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 26. kapitola

16.05.2010 (19:00) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1579×

Všetci chceli oslavovať, no len mne sa nechcelo. Jasné, bola som šťastná, že sme vyhrali boj, že sa nikomu nič nestalo a že zase pár ďalších rokov môžeme pokojne žiť, ale na oslavu som nemala náladu. Želala som si iba ticho, pokoj a modrú oblohu. Vykrútila som sa Felixovi z objatia a vzala si na ruky Renesmee. Vyšla som s ňou von do záhrady, dozadu za vysoké čerešne, sadla som si do trávy a o jednu sa oprela. Vytiahla som si skicár a začala kresliť Nessie, ako okolo krásnych vysokých stromov naháňala motýle a jej nádherné červené šaty rozfúkaval vietor na všetky smery. Celkom som sa do toho ponorila a keď to bolo hotové, čo bolo dosť skoro, bola som s tým spokojná. Potom som sa len zaklonila dozadu a sledovala oblohu. Svietilo slnko, bolo na nej len pár obláčikov a ja som si to užívala.

Keď sa Ness unavila od toho všetkého behania, prišla ku mne a schúlila sa mi do náruče. Bolo krásne popoludnie, čo sa už chýlilo ku večeru, no slnko sa stále nechystalo zapadnúť a putovalo po oblohe ďalej a ďalej. Sluch som zamerala len na príjemné zvuky, hluk dopravy, ktorý sa niesol hore z mesta som ignorovala. Keby som chcela, mohla by som počuť aj šum mora, ktoré sa nachádzalo pár sto kilometrov ďaleko.

Môj malý Dracula mi zaspal v náručí a ja som sa posunula trochu ďalej, aby na mňa nesvietilo priame slnko, predsa mi len nebolo príjemné, keď sa mi od mojej pokožky odrážalo do očí.

„Bella, kde si? Felix ťa nevie nájsť,“ ozval sa mi v hlave potichu Dominikin hlas. Ale mne sa nechcelo vstať, nechcelo sa mi pohnúť, postaviť sa a kráčať späť do zámku, tak som ostala ležať na tráve so spiacou Renesmee na rukách. Felix si ma nájde, keď bude chcieť. Keby sme nemali Dominiku s jej darom, musel by sa sám potrápiť. Zavrela som oči a presunula sa na slnkom zaliatu časť trávnika, teraz so zavretými očami mi to nevadilo. Na tvári som vyčarila úsmev a zamerala sa iba na slnko, ktoré ma hladilo po lícach. Bolo to nesmierne príjemné.

Po chvíli mi na tvár dopadol tieň. Nenechala som sa vyrušovať a stále som mala zatvorené oči. Tieň sa potom presunul a cítila som, ako si vedľa mňa niekto kľakol. Podľa úžasnej jahodovo-eukalyptovej vône som vedela, že je to Felix. Aj tak som oči neotvorila, len som sa ďalej usmievala a nehýbala sa.

Pocítila som na svojich perách tie jeho. Už som sa nehrala na mŕtvy kus kameňa, ale spolupracovala som. Zdvihla som pravú ruku a objala ho okolo krku. Nadvihla som sa, ale ani na chvíľu som svoje pery neodtrhla od tých jeho.

„Vieš, že ťa ľúbim?“ zašepkala som mu do ucha, keď som sa od neho po chvíli odklonila. Pozrela som mu do očí a usmievala sa. Pohladil ma nežne po tvári a tiež sa krásne usmieval.

„Vážne? Ani som si nevšimol,“ zasmial sa a vytiahol ma za ruku hore. Nessie som položila na zem, do trávy, kde spokojne odfukovala ďalej.

„Naozaj? Tak to ti budem musieť otvoriť oči,“ zatvárila som sa šibalsky a skočila po ňom. Vášnivo som ho začala bozkávať, ruky som mu zaplietla do vlasov a pritlačila som ho ku stromu. Potom som mu jednou rukou zašla po tričko a obmotala si okolo jeho pása nohu.

„No, už vidím,“ odtiahol sa odo mňa a napravil si tričko.

„Ale myslel som si, že mi chceš ukázať, ako ma ľúbiš, nie ako sa vieš hrať na slečnu v extra krátkej sukni stojacej pri výjazde na diaľnicu,“ dopovedal a ja keď som pochopila, čo chcel povedať, tak som sa zamračila. Ale hnev ma prešiel ešte skôr, ako som otvorila ústa.

„Si mi mohol rovno povedať, že ma máš za šľapku. A nejako príliš dobre vieš ako vyzerajú a kde čakajú na svoje „obete“,“ pozrela som na neho skúmavo a tvárila sa svojim „ja viem všetko“ výrazom.

„Čo si tým chcela povedať?“ pristúpil ku mne bližšie a nadvihol jedno obočie. On je krásny, aj keď je naštvaný. A aj keď sa len hrá, že je naštvaný...

„Ale niič,“ zatvárila som sa tajomne a tak isto som sa aj usmievala. Otočila som sa od neho a vzala Ness na ruky. Stále spala, neprebudili sme ju zatiaľ.

„Tak koľko?“ spýtala som sa, keď som vykročila smerom ku zámku, aby som Renesmee odniesla do izby vyspať sa na normálnej posteli. Felix kráčal za mnou a po mojej otázke som mohla vidieť jeho nechápavý výraz, aj keď som na neho nepozerala.

„Čoho koľko?“ dobehol ma a kráčal zarovno so mnou.

„Koľko si ich už stretol?“ opýtala som sa akoby nič a vošla som ku sebe do izby. Ness som položila na posteľ, dala jej dole kabátik a zakrútila ju do paplóna. Potom som z izby s Felixom za pätami vyšla a kráčala som ani neviem kam.

„Ma vypočúvaš?“

„Ja som len zvedavá, s koľkými si bol. Tritisíc rokov, či koľko to máš, je dosť dlhá doba...“ ani som sa neobzrela a kráčala som ďalej.

„O kom je reč?“ vynoril sa spoza rohu Demetri a Felix si len vzdychol, akoby si myslel „Už len ten mi tu chýbal.“ Usmiala som sa na neho a ústami naznačila slovo „šľapky“. Pozeral na mňa ako na zjavenie, no potom sa zatváril ako svätý a povedal mi:

„Zle si sa ho pýtala, že s koľkými. Mala si sa radšej spýtať, koľko z nich to prežilo.“

To som sa rýchlo ku Felixovi otočila, lebo som chcela vidieť jeho výraz. Najprv stuhol na kameň, potom keby mohol, tak by celý očervenel a nakoniec si len potichu vzdychol.

„Vtipné.“

„Ale na teba aj tak nemám, Demetri,“ vrátil mu to. Demetriho to veľmi nevyviedlo z rovnováhy, no len naňho potichu zasyčal:

„Pred Millie ani slovo.“

„Ale, ale, niekto tu má zlé svedomie,“ uškrnula som sa.

„Ty máš čo hovoriť,“ prevrátil očami a usmial sa. Čo to malo znamenať? Žeby som mala zlé svedomie? To odkedy? Nechápavo som sa na neho zahľadela a rozmýšľala, čo tým myslel. Nepovedal to však, len sa tajomne uškrnul, zvrtol sa na päte a už ho nebolo. Len čo jeho plášť zmizol za rohom, Felix sa ku mne otočil a na tvári mal zrkadlový odraz toho, čo ja.

„Žeby si mi niečo tajila?“

„Žeby Demetrimu šiblo? Lebo neviem, čo tým chcel povedať,“ pokrútila som hlavou a ďalej nad tým radšej nepremýšľala.

„Nechaj to tak, ak raz prídem na to, čo to malo znamenať, tak ti to poviem...“ oznámila som mu a pohla sa z miesta.

(Medzitým niekde hodne ďaleko)

„A čo takto armáda novorodených? Alebo nesmrteľné deti? Sami to predsa nezvládneme,“ pozrel jeden vysoký blonďavý upír na svojho spoločníka. Boli vonku, niekde, kde už teraz bola tma. Na míle ďaleko od civilizácie. Sami dvaja.

„Ale Alex, veď vieš, že to je nezákonné. Volturiovci by na to prišli hneď a prišli by nás zničiť. Alebo ti ide o to?“ zdvihol jeho spoločník pohľad a pozrel sa na neho. Nebol veľmi vysoký, zato bol dobre stavaný a pod tenkým čiernym plášťom mu bolo vidieť rysujúce sa svaly. Krátke ryšavé vlasy mal nagélované do špicov a momentálne sa tváril zmätene.

„Ale nezničili by nás, keď tak by sme ich presvedčili, nech nás vezmú do gardy. A potrebujeme buď armádu novorodených alebo nesmrteľných detí, veď sami dvaja proti celému  klanu nemáme žiadnu šancu, Marlin!“ prehovoril Alex potichu a rozhodne a prekrížil si ruky na hrudi. Jeho pohľad bol sebaistý, veril, že by Volturiovcov naozaj dokázal presvedčiť, aby ich vzali.

„Nemáme žiadne dary, neboli by sme pre nich cenní! Zabili by nás na mieste, nečakali by ani na vysvetlenie!“ oponoval mu Marlin. Obaja mali pravdu, ale každý v niečom inom. Museli sa však dohodnúť, ak chceli niečo dosiahnuť.

„Nie všetci z nich majú dary. Stačí, že vedia dokonale bojovať a idú spolu proti nepriateľom a tým, čo porušujú zákon... A nedozvedeli by sa pravdu, čo máme naozaj v pláne...“ Alex vyzeral stále pokojne a nevzrušene mu odpovedal a vysvetľoval svoj plán. Opretý o strom bol skrytý pred svitom mesiaca a bolo mu vidieť iba lesknúce sa červené oči. Marlin stále pochyboval, no nechcel sa hádať. Veď Alex mal väčšinou pravdu...

„A čo vlastne chceš dosiahnuť? Prečo chceš likvidovať ľudí, celé mestá a aj upírske klany?“ položil mu najzásadnejšiu otázku, na ktorú vlastne ešte ani nevedel odpoveď. Alex sa odlepil od stromu, povzdychol si a spravil dva kroky dopredu.

„Vieš, prečo som už tristo rokov sám? Poznáš ten príbeh? Ja som bol vychovávaný inak ako ty. V mojom svete bola krvná pomsta niečo, čo nebolo nezvyčajné. Hodne to súviselo so cťou. Pred tristo rokmi, dlho predtým, ako sme sa my dvaja stretli, som bol zasnúbený. Volala sa Elis. Ona, bola človekom...“ hlas sa mu zlomil a ozval sa v ňom dávny smútok. Stále sa cez to celkom nepreniesol.

„Vtedy bola vojna medzi dvoma klanmi upírov. Do jedného z nich som patril aj ja. Bolo nás tam veľa, čo nie je veľmi obvyklé pre náš druh. Niekto z nás zabil člena druhého klanu a ako krvná pomsta žiadala, museli aj oni niekoho od nás. Týmto spôsobom sa niekedy navzájom povraždili celé mestá, ľudia sa zabíjali, upíri tiež. Elis vedela, že som upír. Sľúbil som jej, že ju premením. No kým som to stihol, tí druhí ju zabili. Nevedel som ju ochrániť,“ tvár sa mu skrivila do čudnej grimasy a pomaly zavrel oči. Spomínal a to ho ničilo...

„Takže nechcem vyvraždiť všetkých a všetko, chcem ísť len proti tým, čo mi vzali lásku. Je to Denalský klan a viem, že keď sme viedli vojnu, na ich čele stál nejaký Carlisle Cullen."

_____________________________________________

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 26. kapitola: