Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj nový domov 5. kapitola

Alice Cullen - deers.blog.cz


Volterra je môj nový domov 5. kapitolaPo dlhej dobe ďalšia kapitola. Venujem ju PinkVolturi, ktorá ma doslova dokopala k jej napísaniu. =) Čo sa stalo po tom, ako zistili, že majú v zámku kino? Nico má nápad s trojitým rande a nakoniec si vyberú film, na ktorom som včera bola v kine, preto ma napadol. =D Ku koncu sa tam ale objaví ešte niekto iný a dožaduje sa odpovede čo sa to tam deje.

Poobzerali sme si to tam a potom sa vrátili späť do zámku. Ona sa vybrala po dlhej chodbe ku svojej izbe, no ja som išiel za ňou. Pri dverách svojej izby sa otočila a keď si ma všimla, tak na mňa prekvapene pozrela.

„Čo by si rád?“ spýtala sa ma a usmiala sa. Stlačila kľučku, otvorila dvere a ja som zahliadol kúsok jej izby. Prešiel som ku nim a jednou rukou ich potisol ďalej, pričom som vstúpil dnu do jej izby ešte pred ňou.

„Bude ti vadiť, ak sa na chvíľu ku tebe nasťahujem?“ zasmial som sa a rozhliadal sa po izbe. Mala ju pekne zariadenú, v jej strede mala veľkú  posteľ z čierneho kovu, ktorý vytváral krásne ornamenty a ruže a cez ňu mala prehodenú modro-čiernu deku. Na stolíku mala vo váze ruže a pri závesoch na okne stál veľký hvezdársky ďalekohľad.

„No keď si sa už pozval dnu, tak tu ostaň,“ povedala mi a zatvorila za sebou dvere.

„Vieš, že ešte neviem tvoje meno?“ spýtal som sa jej a jednou rukou prešiel po ďalekohľade. Mala ho nastavený tak, aby s ním videla hore na oblohu, takže s ním asi prednedávnom pozorovala. Potom som ale ruku stiahol, aby som ho náhodou nepokazil. Obrátil som sa naspäť ku nej.

„Vieš, že ja tvoje viem?“ opáčila mi protiotázkou a so smiechom prešla ku skrini, odkiaľ si vytiahla nejaké oblečenie. Vošla s ním do kúpeľne a zavrela za sebou dvere. Ja som prišiel ku nim a spýtal sa jej:

„Ale svoje mi povieš?“ Chvíľu som počul iba šuchot, ako sa prezliekala. Napadla ma šialená vec - kľakol som si na zem a oko priložil ku kľúčovej dierke. Neviem prečo ma to napadlo, nie že by som bol perverzný alebo tak... Aj tak už bola oblečená a teraz si skladala veci, ktoré mala predtým na sebe.

„Christina,“ povedala, keď otvorila dvere. Pritom sa ale zarazila, keďže ešte stále som bol pri kľúčovej dierke. Vyjavene ma sledovala, zatiaľ čo som sa postavil a keby som mohol, bol by som celý červený. Našťastie to vzala celkom dobre, minimálne sa tak tvárila. Capla ma po hlave novinami, ktoré mala práve po ruke.

„Šmírovať sa ti zachcelo?“ spýtala sa s naštvaným výrazom, ktorý sa ale pri pohľade na môj vydesený zmenil na smiech. Vydýchol som si. Prešla okolo mňa a mne do nosa udrela jej vôňa - jemná ako mesačný svit, sladká ako jahody a svieža ako letná búrka. Zalapal som po dychu, no tváril som sa že nič. Odložila si veci naspäť do skrine a obzrela sa na mňa. Prešiel som ku jej posteli a s prekríženými nohami som si na ňu sadol, ona si sadla na koberec vedľa postele. Začali sme sa rozprávať.

„Musím sa ísť prejsť,“ vstala asi po hodine a pol a prehrabla si rukou svoje polodlhé blonďavé vlasy. „Chceš ísť so mnou?“ spýtala sa ma a zo stola si vzala tmavé slnečné okuliare, ktoré si založila do vlasov. Postavil som sa z postele a otvoril dvere, pričom som súhlasil. Vyšli sme spolu von, plece pri pleci a zamierili sme na druhú stranu od mesta, keďže svietilo slnko.

Prechádzali sme sa blízko pri lese po lúke. Slnko na nás svietilo a odrážalo sa od našej pokožky, takže sme sa celí leskli. V tráve neďaleko odo mňa rástol trs fialových kvetín, no v jeho strede bol jeden pekný biely kvet, po ktorý som sa zohol a jemne ho odtrhol. Zastavil som Chris a obrátil sa čelom ku nej. Dlhý blonďavý prameň vlasov som jej opatrne založil za ľavé ucho a potom som jej tam jemne zastrčil ten kvet. Prekvapene sa na mňa usmiala a potom nervózne sklopila pohľad do zeme a poďakovala mi.

Pousmial som sa nad jej rozpakmi, no nehovoril o tom a videl som, že je mi za to vďačná. Obrátil som sa späť a pokračovali sme v prechádzke. Oproti nám sa zrazu objavili dvaja ľudia. Netušil som, kde sa tam vzali, ale obaja sme sa stiahli do tieňa pred slnkom. Chris si dala okuliare z vlasov dole a dala si ich na oči. Keď sme tých ľudí míňali, usmiali sme sa na nich, no nejako zvláštne na mňa pozerali. Pochopil som a obrátil to na žart.

„Tie červené šošovky sú dobré, čo?“  Silene sa na mňa usmiali a pokračovali okolo nás ďalej. Keď boli ďalej, tak som počul, ako jeden z nich zašepkal: „Skôr riadne divné...“

Nezaoberal som sa tým viac, nech si myslia, čo chcú. Obišli sme si celú lúku a pomaly sa vrátili naspäť do hradu. Na dolnej chodbe sme sa stretli s Millie s Demetrim a Bellou s Felixom. Zastavil som ich a sprisahanecky zašepkal: „Vy viete o tom kine, čo je tam dole?“ Všetci na mňa prekvapene pozreli a tak som im to vysvetlil.

„To je super!“ povedali naraz Bella s Demetrim.

„Čo takto trojité rande?“ navrhol som naradostene.

„Trojité?“ ozvali sa teraz všetci štyria naraz. Aj Chris na mňa udivene pozrela. Natiahol som ruku a objal ju okolo ramien, čím som si ju ku sebe trochu bližšie pritiahol. Všetci si vymenili veľavýznamné pohľady a ona keď pochopila, tak sklopila pohľad a jemne sa pousmiala.

„A ty vieš, ako sa s tým kinom robí?“ spýtal sa ma Felix.

„Nie, ale veď to nemôže byť nejaké príliš zložité,“ uškrnul som sa a pobral sa smerom ku dverám dole do podzemia. Všetci ma nasledovali a dlhou tmavou chodbou sme sa pomaly dostávali bližšie a bližšie k nášmu cieľu. Po desiatich minútach sa niekto začal sťažovať, že predsa tak ďaleko to nemôže byť a určite si z nich chcem iba vystreliť. Neotočil som sa, iba som mierne zrýchlil, keď ma zrazu napadlo, že môžeme aj utekať, tak som chytil Chris za ruku a rozbehol sa. Po chvíli sme už stáli na konci, pred nami bola slepá ulička, no nad nami bola mreža, ktorú som rýchlo odtiahol a vytiahol sa cez otvor hore. Ostatní nasledovali môj príklad a po chvíli sme všetci šiesti stáli v tej priestrannej bielej miestnosti s technickým vybavením. Štyria zo šiestich boli prekvapení a zaujato si to obzerali. Ja som prešiel ku počítaču a spustil ho. Zistil som, že tu majú normálne digitálne premietanie, žiadne staré filmové kotúče, tak som si narýchlo prelistoval online manuál, ktorý tam zhodou okolností bol a zistil som, že to vôbec nie je zložité.

„Tak, aký chcete film?“ otočil som sa na ostatných. Bola tu obrovská filmová databáza, ku ktorej sa dalo dostať cez internet, takže som dúfal, že v nej budú všetky najnovšie filmy.

„Titanic!“ vykríkli naraz Bella s Millie, pričom na seba sprisahanecky žmurkli. Demetri s Felixom sa zatvárili otrávene a jednohlasne sa zhodli, že romantický film, preboha, nie, radšej nejaký masaker alebo akčný. To zas protestovali baby, že sa na to nebudú môcť ani pozerať, lebo masaker je nechutný a akčný film nudný.

„Takže romantický film nie, masaker, horor a ani akčný nie, čo nám ešte ostáva?“ zamyslel som sa nahlas a preklikával sa v databáze.

„Čo takto fantasy?“ navrhla Chris a zapojila sa do debaty. „Teraz dávajú jeden nový, volá sa to Posledný vládca vetra a recenzie boli ku nemu vynikajúce. Je tam romantika, je tam akcia. Myslím, že spokojní tak budeme všetci.“

„To je super,“ zahlásili všetci štyria naraz a jednohlasne to schválili. Našiel som ten film a nastavil všetko potrebné, potom sme sa spolu nahrnuli dnu do sály.

„Aj tak stále nechápem, načo im je takéto veľké kino, keď by im stačila štvrtina z toho,“ zauvažoval som, no nakoniec to nechal tak a zapozeral sa do filmu. Chris mala pravdu, naozaj to bolo dobré a dalo sa na to pozerať. Keď som sa obzrel, ako sa to páči ostatným, tak som si všimol, že Bella sa objímala s Felixom a Millie s Demetrim, tak som sa osmelil a pritiahol si Chris za pás ku sebe. Najskôr po mne hodila prekvapený pohľad, no potom sa usmiala a zvyšok filmu dopozerala z môjho náručia.

Nepoznáme sa vôbec dlho, ale cítim sa s ňou príjemne a niečo ma ku nej priťahuje. Ona je zo mňa mierne nervózna, ale takým zlatým spôsobom, že sa mi páči ešte viac. Vedel by som si nás predstaviť ako pár a podľa reakcie ostatných, keď som toto tu nazval trojitým rande by som povedal, že nám to prajú.

Keď film skončil a my sme vychádzali zo sály, tak som všetko povypínal a chceli sme sa cez mrežu v podlahe a dlhú chodbu dostať naspäť do hradu. Zoskočil som dolu prvý, nepozerajúc sa, či tam niekto je a keď som pristál a narovnal sa, tak som si všimol, že stojím iba dvadsať centimetrov od upíra v tmavom plášti. Pozrel som sa hore a zostal prekvapene stáť. Božemôj, Aro!

„Čo sa to tu deje?“ spýtal sa udivene a premeriaval si ma skúmavým pohľadom.

„To by sme aj my radi vedeli,“ ozvalo sa zhora a všetci piati ostatní zoskočili dole ku mne.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj nový domov 5. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!