Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Takmer najlepší kamaráti - 9. kapitola

Takmer najlepší kamaráti  - 9. kapitolaAktuálne som na dovolenke, od čoho závisí aj dnešná pohodová kapitola v La Push. Nie som s kapitolou až tak spokojná, pretože som pri ďalších siedmych ľuďoch v malej ubytovni nemala pokoj ako doma.

 

Edward

Sedel som na naplavenom dreve v oblúku First Beach. Vlny, narážajúce o pás piesku, mi pripomínali utekajúce kone s belasou hrivou, ktorá sa čerila vo vetre. V nose ma pálila soľ. Dnes bolo príjemné teplo, ale mrholenie sme brali ako samozrejmosť.

Celá rodina sa vybrala do La Push. Ja a moji súrodenci sme šli surfovať, mama šla za Sarah a keďže sa otec musel aspoň na čas tváriť, že potrebuje oddych a relax, šli sme na pláž všetci. Carlisle sa v dedine stretol so Samom. Ešte pred kúpaním, surfovaním, leňošením a popijaním sme si urobili krátku poradu a zároveň sme si obliekali neoprény. Nie len surfery, ale aj plachetnice využili dnešné priaznivé počasie.

Na pláži sa neďaleko nás nachádzali aj ďalšie partie ľudí. Emily, Samova manželka, obďaleč rozložila niekoľko stoličiek a sledovala Aarona a Charlotte ako utekajú po pláži naprieč vlnami. Sam sa občas obzrel na svoju rodinu a rozžiaril sa ako plutónium.

„Napriek tomu, že Anne zobrala auto, s dvoma novorodenými sa nedostane ďaleko. A teraz tu máme dve varianty: prvá – James a Victoria budú takí neovládateľní, že zničia svoju stvoriteľku. Druhá – Anne využije ich silu a schopnosti a vráti sa.” Jasper, s prekríženými rukami sledoval okolie, akoby za obzorom oceánu videl obrovský klan upírov prahnúcich po pomste. Bolo zvláštne sledovať ako sa o dosť mladší chlapec tvári múdro a predvídavo ako starec. Niekedy som i ja sám zabúdal, že má za sebou desaťročia života ako veliteľ v upírskej armáde, potom s Alice a nakoniec s celou rodinou.

„Ak sa vrátia, budeme pripravení.” Emmett udrel dlaňou do druhej ruky stiahnutej do päste.

„Samozrejme, že áno. S Alice budeme nepremožiteľní.“ Jacob, považoval Carlislea a Sama, na rozdiel od ostatných vlkolakov, ako návštevu, než vodcov skutočnej, bojovej, porady.

Alice s úsmevom žmurkla na vlkolaka. Tí dvaja sa často postrkovali, našťastie mali i svetlé stránky.

„Jacob,“ oslovil ho Carlisle. „Nikto nie je nezlomný.“ Všetci obdivovali jeho racionálnosť. Dokázal odlíšiť realitu a fantáziu od teórii. Všetky zlé veci, ktoré sa mu v živote stali ho niečo naučili. A okrem lekcií mu dali aj silu sebaovládania a diplomacie.

„A čo Rumuni? Tiež boli kedysi neporaziteľný a teraz nám vládnu Volturiovci.“ Rosalie sa držala Emmettovej paže, ale stála vzpriamene pripravená pobiť sa za šťastný život svojej rodiny.

„To je dobrý príklad. Rumuni sa vystatovali až príliš a prišla porážka.“ Jasper sa cez rameno pozrel na svorku sediacu na brvnách poukladaných okolo vlhkého prachu, ktorý bol kedysi silno páliacim ohňom. Boli to chlapci od pätnástich rokov. Jeden od druhého sa líšili nie len výzorom, ale i povahami. Sam mal na starosti zjednotiť ich. Aby boli ako jeden.

„Opakujem, teraz nám vládnu Volturiovci. Ako dlho už vládnu? Dvetisíc alebo tritisíc rokov?“ zopakovala Rosalie.

„Mali by sme sa sústrediť na niečo dôležitejšie.“ Sam si pošúchal tvár. Povedať, že vyzeral o desať rokov staršie bolo prehnané, ale z malej časti vyzeral vďaka kruhom pod očami naozaj staro. Starosti som mu dokázal čítať z tváre. Mal jedného večne neposedného syna Aarona, dcéru Charlotte a tretie dieťa na ceste. Aby uživil svoju rodinu, musel pracovať ako učiteľ telocviku, čo ho síce bavilo, ale zo všetkého najviac mu však uberalo energiu staranie sa o pubertálnych vlkolakov. Ku všetkému sa na území pohyboval cudzí upír a jeho kolega s ním bol spolčený. Nepovšimol si to a táto chyba ho mohla prísť draho. Teraz sme mali podozrenie, že to, čo bude nasledovať bude horšie. 

„Traja upíri sú v boji proti šiestim upírom, poloupírovi a svorke vlkolakov bezmocní.“ Emmett mal sebavedomia až za hrob.

„Prečo stále hovoríme o boji? Možno Anne pochopila už vtedy, že proti nám nemá šancu, preto musela odísť tak rýchlo. Aby sme ju nezničili,“ zamiešal som sa do rozhovoru. Až doteraz som k nim bol otočený chrbtom. Príliš dlho som mlčal. Okrem toho som tušil, že keby tu bola aj mama, rozhovor o boji by sa jej nepáčil. Nechcela by ohroziť ani jedného člena rodiny alebo blízkych. „So všetkými členmi rodiny máme istú výhodu. Jasper pozná silu a premýšľanie novorodených, Alice čiastočne dokáže predvídať ich plány, Jasper vycíti ich rozpoloženie, Emmett má obrovskú silu a...“

Sam nádejne zdvihol hlavu. „A čo ty Edward? Dokážeš čítať myšlienky a si rýchli.“

„Môj dar je nepoužiteľný. V hlave mám totálny chaos,“ privrel som oči, akoby som pod viečkami dokázal rozoznať pramene myšlienok, ktoré sa v mojej hlave valili do obrovského jazera. „Je zbytočné pripravovať sa na bitku, ktorá možno nikdy neprebehne.“

„Asi je to príležitosť naučiť sa svoj dar ovládať. Tentoraz poriadne.“ Jasperove štetiny plavých vlasov poletovali vo vetre. Prísne na mňa pozrel. Nepozeral sa na brata, ale na nováčika, ktorý potrebuje pevnú ruku. Bol to vlastne on, kto odhalil môj talent. Z času na čas som ako decko plakal, aby hlasy v mojej hlave prestali kričať, aj keď v miestnosti nikto neprehovoril. Ostatní mali podozrenie, že som sa zbláznil, ale Alice a Jasper už mali psychické talenty, preto vedeli dokonale odhadnúť, čo so mnou je. Učili ma ako svoj talent „vypnúť“ a „zapnúť“ a viac som ovládať nepotreboval. Hlavne, že som mal pokoj od cudzieho, dotieravého bzukotu, ktoré v mozgu blokovali môj vlastný rozvoj.

„Ak je to všetko, rád by som sa vrátil domov. Ešte sa s chlapcami,“ Sam nahlas zívol a jediné dievča v svorke zavrčalo, „a Leah dohodneme na hliadkach. Rozmiestnim ich po dvoch okolo celého lesa. Majú prázdniny a i tak nič dôležité nerobia.“ Mávol rukou.

Otec chlapsky pobúchal Sama po ramene. „Sam, ďakujem.“

Chlap sa postavil a vystrel plecia. Znova vyzeral na svoj skutočný vek. Zdravý a plný energie. „Ak dovolíte, so svorkou sa ešte dohodneme a vy môžete ísť robiť, čo chcete.“ So súrodencami sme sa dali do pohybu.

„Teším sa.“ Jacob vykročil k doske. Nemali oblečení neoprén ako mi, ale iba obyčajné sivé tričko. Ani moji súrodenci nepotrebovali tepelnú ochranu, ale Alice nás po pár hodinách v obchode vystrojila od hlavy po päty.

Samova pevná ruka ho vrátila späť „Si člen svorky. Najprv práca, potom zábava.“

Jacob nahnevane odfúkol, keď som naňho vyplazil jazyk a zaškeril sa. Život v svorke som mu nezávidel. Nefungovalo to rovnako ako u vlkov, ale ani vlkolaci nemali od bežnej ďaleko. Vlčie svorky tvorili rodiny zo susedstiev, týmto sa aj lovné revíry vlčích rodín spájali do jedného revíru. Pri premene mali vlkolaci zdieľanú myseľ, takže všetci vedeli o všetkých.

„Ani ty mi ďaleko neujdeš. Zanedbala som rozvoj tvojho daru a Jasper má pravdu. Anne je možno nebezpečná. Ja budem vedieť budúcnosť a ty prítomnosť.“ Alice ma strhla na stranu a Jacob pre zmenu vyplazil jazyk mne, keď ma sestra ťahala za sebou na kopec, sadnúť si na trávu. Trsy trávy tancovali okolo nás.

„Pomaly otvor svoju myseľ,“ radila mi Alice. Zamračil som sa, zatvoril oči a odložil na stranu všetky rušivé elementy. Zhlboka som sa nadýchol a hľadal vo vzdialených kútoch vedomia, aby som vypátral, kde sa môj dar ukrýva. Myšlienky mi vytryskli v hlave ako pramene vody. Vytvárali si vlastné cestičky, ale začali sa vlievať jedna do druhej. Keď ku mne doliehali ľudské myšlienky nedokázal som oddeliť vnútorné hlasy od skutočných.

Nakrčil som čelo a uzavrel myseľ. „Nič nefunguje. Neviem to ovládať.“

„ V Rosalinom jazyku skús otvoriť myseľ, ako keď sa snažíš naštartovať motor. Zaradíš jednotku, držíš spojku, pomaly pridávaš plyn a uberáš zo spojky. Nemôžem to urobiť rýchlo a nasilu, lebo autom trhne. V prípade tvojho daru sa roztrhne vrece s myšlienkami.“ Rosalie nemala žiaden dar, ale do aut sa rozumela.

Skúsil som to ešte niekoľkokrát, ale moja myseľ nechcela poslúchať. Bol som stratený v sebe a iných. Chcel som nájsť všetky odpovede v tomto chaose. Hluk začal byť silnejší. Čo sa týkalo môjho daru, takpovediac som sa vrhol do vody so žralokmi. Dve až tri hodiny som nechal myseľ otvorenú všetkým vonkajším vplyvom a jediné, čo sa s mojou hlavou stalo, bolo, že mi išla vybuchnúť.

„Nejaký pokrok?“

„Nie,“ zavrčal Edward na Alice.

„Možno viem, prečo ti to nejde. Nevidím budúcnosť tvojho rozhodnutia, či si naozaj odsúdený na myšlienkový guláš alebo ti to pôjde. Ty si sa nerozhodol, že sa to chceš naučiť.“

„Prestaň, lebo si ublížiš,“ Jasper mi podal vreckovku. Neuvedomil som si, že pri sústredení som síce civel na Alice, ale vlastne sa nepozeral, som krčil čelo od bolesti (alebo od sústredenia) a z nosa mi pomaly stekala krv. Ovládal ma pocit malátnosti a nakláňalo sa so mnou z jednej strany do druhej ako na lodi brázdiacej po rozbúrenom mori.

Pridržal som si vreckovku pri nose. O chvíľu som do nej vyfúkol hustú krvnú zrazeninu.

„Alice, netlač naňho toľko. V ničom mu nepomôžeš. Dáme si prestávku. Choď po dosky a pôjdeme surfovať s ostatnými.“ Alice musela dať svojmu manželovi neochotne za pravdu. Odišla a s Jasperom sme osameli. Sadol si oproti mne, kde ešte pred pár sekundami sedela jeho polovička. „Mám o svojom dare teóriu - Všetci vieme, že telo vyjadruje stav našej mysle. Pri rozčúlení nám stúpa do hlavy krv, pri strachu zasa bledneme, pri hneve sa nám rozbúcha srdce a pri šťastí má celé telo iný tonus ako pri smútku. To som si dokázal všimnúť už počas Občianskej vojny. Vďaka tomu som dokázal odhadnúť pešiaka vydaného na smrť od človeka, ktorý skutočne bažil po moci a smrti. Svoje nálady prejavujeme mimikou a svoj postoj a city často takými pohybmi a gestami, že ľuďom o nás hovoria viac ako naše slová.“

„Dobre, to je teória tvojho daru a čo ten môj dar?“

„Skús si vizualizovať niečo... napríklad nejakého chrobáka, ktorý letí z tvojej hlavy do mysle niekoho iného. Prechádza sa tam a číta. Skúšaj to hlavne na niekom, koho veľmi dobre poznáš." 

Alice doniesla surfovacie dosky. „Ty si mu nechcel dať žiadnu prestávku, chcel si sa ma zbaviť!“

„To nie je pravda, miláčik.“ Jasper objal čiernovlásku a za jej chrbtom na mňa žmurkol. Vzali sme si surfy a vyrazili vpred. Po lovení a baseballe bolo surfovanie najlepším športom, ktorý využívalo kinetickú energiu pohybu upravenej dosky na prelamujúcich sa príbojoch. Bolo to ideálne pre upírov, ktorých teplota tela sa rovnala teplote severskej vody. Vlkolaci tiež nemali problém, pretože ich telá hriali.

Ležiac na surfe sme so súrodencami dopádlovali dostatočne ďaleko a otočili sa. Vlny neďaleko od nás sa krútili a prehýbali. „Táto bude moja,“ vyhlásila Rosalie a už sa aj postavila na surf. Ale bolo neskoro. Alice videla jej rozhodnutie a už bola bližšie k bodu, kde sa voda lámala a Rose mala smolu. Udrela rukou do vody a vyčkávala ďalšiu. Zo zapleteného vrkoča jej vykĺzlo niekoľko vlasov. Bola to práve Alice, ktorá po otázke čo budeme robiť, predpovedala glassy.

Neskôr sa k nám pripojil i Jacob a chytal vlnu za vlnou. „Jacob,“ vrčala Rosalie, ktorej sa podarilo ovládnuť iba pár vĺn. Stáť na doske a ísť na vlne v oceáne nebolo jednoduché. Je to ako snowboarding bez viazania, ibaže sa pod nami všetko nepredvídateľne hýbalo. Doslova to bola droga. Mnohým ľuďom, aj takým, ktorí dovtedy nikdy nevideli oceán, to úplne zmenilo život a dokonca sa aj presťahovali tisícky kilometrov, len aby si mohli robiť to, čo ich baví. Iní zase vďaka surfovaiu neustále cestovali na nové miesta a objavovali nové vlny a kultúry, ktoré sú s nimi späté.

Pred obedom prišiel na pláž otec a Billy na vozíku s veľkými terénnymi kolesami a ručnými pedálmi, aby sa dostal i na ťažko prístupné miesta. Bol to darček od nás. Medzitým prišla i mama a Sarah s napacovaným mäsom, ktoré chceli upiecť na kovovej trojnožke nad ohňom. Za ním šiel náčelník Swan s udicou a jeho dcéra.

Sedel som obkročmo na surfe a s Emmettom a Jasperom sledoval ako sa Alice, Rosalie a Jacob naťahujú na vlnách. Zamával som Belle. Usmiala sa na mňa oslňujúcim úsmevom. Charlie nebol v uniforme, ale všimol som si, že automaticky siahol do prázdna, kde sa inokedy nachádzal opasok so zbraňou.

Rozhodol som sa, že Belle ukážem ako sa surfuje. Emmett sa začal rehotať a slová zanikli v špliechaní vody. „Hej! Znova si na prvom bode môjho návodu na dievčatá!“ Našťastie sa mi podarilo byť v line-upe v pravý čas, aby ma zobrala hore. Ako mladší som to odpozoroval práve od Alice. Začínal som na pevnom surfe, ktorý lepšie nadnáša a zároveň aj menej bolel, keď som sa oň udrel. So surfom som sa ponoril pod prichadzajúcu vlnu, čo mi ušetrilo množstvo energie. Surfom som prerazil do stredu vlny a kĺzal sa po vode. Otáčal som dosku hore-dole a podarilo sa mi urobiť i niekoľko trikov. Nakoniec vlna splynula so zvyškom oceánu a ja som doplával až na pláž, kde ma čakal Bella v hrubom svetri. Bolo naozaj teplo, ale ona si rukávy žmolila v dlaniach.

„Hovorila som, že sa uvidíme.“ Bella prišla ku mne, pozerala sa na dosku a zároveň obdivovala okolie. Pohybovala sa ako tanečnica a každá línia jej štíhleho tela bola v dokonalom súlade s tými ostatnými. Telo je naozaj symbolom duše a nie jej alergiou.

Kvapky mi z vlasov padali do tváre. Rukami som sa ich snažil rýchlo upraviť. Prečo sa náhodne musíme stretávať práve vo chvíľach, pri ktorých mám nemalé nádeje, že vyzerám ako blbec? Položil som biely surf s čiernymi pásmi naboku. Zo skaly som zobral uterák a prehodil si ho cez krk a plecia. „Prišla si si zasurfovať?“

„Neviem surfovať. Neprajem si po prvej vlne zostať v oceáne s hladným krakenom.“

Jacobovi sa podarilo zachytiť jednu vlnu. Usmieval sa od ucha k uchu a užíval si úlovok.

„Šport mi veľmi nejde. V dvanástich rokoch som s ním sekla. Predtým som mala podobné nešťastné udalosti, ale potom mi na volejbalovom zápase rozbili nos. To bol koniec.“ Zagánila, akoby tú bolesť ešte stále cítila veľmi živo.

„Na športovanie je nutné mať dostatok trpezlivosti. Prvú vlnu som chytil po troch mesiacoch usilovného pádlovania. Buď ťa to odradí a už na dosku nevylezieš alebo sa do toho zamiluješ. Je to atypický šport, pri ktorom nie je jednoduché zlepšovať sa.”

Bella sa pozrela na prskajúce kvapky a otriasla sa. „Videla som aj surferov vo Pheonixe, kde sa nenosia neoprény, ale slnečné okuliare. Tomuto sa nedá hovoriť pláž. Nemôžem si pomôcť, ale niečo mi tu chýba: teplo.“ Nenarážala ani na piesočnú pláž, skaly a ostrovy vyrastajúce priamo z vody.

„Chýba ti slnko?“

S úsmevom vystrela tvár k nebu. „Slnko je ochranou, životodarnou silou, je teplom i láskou.“

Chcel som využiť neprítomnosť Jacoba a jej otca. Byť neustále pod drobnohľadom pána Swana ma iritovalo. Nechcel som ju nechať samú. Bál som sa, že sme sa k súkromného rozhovoru už nedostali. „Odprevadíš ma k dodávke?“ Prikývla. Bok po boku sme sa vybrali k dodávke Jacobovho otca, ktorá nám perfektne slúžila na prepravu dosiek z indiánskej dediny na First Beach.

„Ako pokračuje vyšetrovanie?“

Bella zložila ruky na hrudi a pokrčila ramenami. „Vlastne neviem. Pán Dexter je stále nezvestný. Bree, to dievča, ktoré si videl, akoby nechcela nič povedať. Charlie zašiel aj za Victoriinou rodinou. Doma nie je. Charlie sa neskutočne hnevá, že neohlásili jej zmiznutie. Vnáša to do prípadu nové svetlo. Povedal im, čo sa odohrávalo medzi Riou a Dexterom. Nechceli tomu veriť, ale nevyzerali prekvapene.“

„Naozaj neviem, čo sa stalo ďalej,“ klamal som. „Možno s ním nastúpila do auta dobrovoľne alebo Bree videla ako Dexter uniesol Riu.“

„Hlavne, nech je Ria v poriadku.“ Bohužiaľ som už teraz dopredu vedel, že v poriadku nie je. Stal sa z nej tvor vyskytujúci sa v mýtoch, legendách a hororoch živiaci sa krvou, ktorú pije svojim obetiam. Neboli sme veľmi blízky spolužiaci. Poznal som ju zvidenia, ale napriek tomu bolo divné o nej hovoriť ako o strom mŕtvom človeku.

Prišli sme k dodávke. „Ak ma ospravedlníš, prezlečiem sa a o chvíľu som späť.“ Vošiel som do zadnej časti dodávky. Bolo v nej porozhadzované oblečenie. Utrel som sa do uteráku a prezliekol. Zo zadného vrecka som vytiahol Emmettov návod na dievčatá. Splnené som mal už štyri a chýbalo mi ďalších šesť: vtipkovať, byť priateľský, roztápať ľady, byť citlivý a chápavý, byť úprimný, nežiarliť, nehrať sa na niekoho kým nie som. Podľa všetkého som dnes mohol splniť hneď niekoľko bodov naraz. Vtipkovanie vedie k priateľstvu a s tým súvisí aj roztápanie ľadov.

Vyšiel som z dodávky a zavrel dvere. „Prejdeme sa?“ Napadlo mi, že sa pridáme k ostatným so zbieraním dreva na oheň, ale nakoniec som si to radšej rozmyslel, pretože ak pôjdem niekam s Emmettom a Alice, tak sa nám istotne niečo stane.

Bella nadšene súhlasila. Toto miesto bolo čisté a nepoškvrnené, ďaleko od ulíc rušného mesta a od ľudských príbytkov. Vládol tu iba pokoj a harmónia.

Rozprávali sme o možnom i nemožnom, až sme sa dostali k téme o zvieratách. Doviedli nás k tomu slimáky, ktoré sa po sebe plazili na naplavenom dreve. Hovorenie som nechal na Belle, pretože pri pohľade na nich som nebol schopný si vybaviť nič iné ako: Ste nechutní, okamžite prestaňte alebo kratšie fuj. „Mama mi nikdy nechcela dovoliť domáce zvieratá, pretože z chlpov a peria človek kýcha, potom by sa mohol nafúknuť, udusiť sa a umrieť.“

„To bolo o chlpatých a pápernatých, ale nemala si žiadne rybičky, ani korytnačku?“

„Ale áno. Môj otec má veľmi rád ryby. Dával mi ich už ako malej na tanier.“ Pokrčila plecami a zaškerila sa. Malý detail, že policajný náčelník je známy svojim koníčkom mi pri rozhovore s Bellou unikol.

fAkoby nás počul otec, prišiel k nám a pobúchal ma po pleci. „Bella, rád ťa znovu vidím. Tvoj otec a Billy sa rozhodli nám chytiť rybu na obed.“ Kývol hlavou k mužom, ktorí sa so smiechom blížili k malej úžľabine schovanej medzi kameňmi, vedúcej až do lesa.

„Hej, Edward!“ Charlie sa na mňa otočil a kývol rukou. „Poď s nami!“ Nechcel som ísť preč od Belly, ale potešilo ma, že sa o mňa pán Swan zaujíma. Už skôr som si všimol, že ak sa s ňou rozprával Jacob, Charlie bol prirodzene usmiaty (alebo mal aspoň pery skrútené do podobného výrazu ako je radosť), ale všetko, čo sa mňa týkalo sa mu protivilo a bol nepríjemný. Ak sa dostanem dostatočne blízko do priazne jej otca, možno sa rovnako rýchlo dostanem i k Belle. V takejto chvíli by som bol najradšej, keby som čítal myšlienky alebo prinajmenšom ovládol bzučanie v mojej hlave.

Nechal som Bellu rozprávať sa s mojim otcom o teplej vode.

„Niečo pre nás urobíš. Kým sa sem dotrepe Jacob,“ Billy mávol rukou smerom, kde sa nachádzal jeho syn v oceáne. Zatiaľ, čo sa Jake hral v kaluži, my sme sa pripravovali na tvrdú prácu. Museli sme zaobstarať obed.

„O čo ide?“ Tešil som sa, že Charliemu ukážem svoje rybárske znalosti. Možno mi priamo dovolí, aby som mu tykal, keď nič také doteraz neurobil.

„Vycikáš sa do vody,“ zachechtal sa policajt.

„Pro-prosím?“ zakoktal som. Zopakoval mi, čo odo mňa chce s dôrazom na každé slovo. Počul som ho už po prvý raz, ale prišlo mi to ako veľmi čudná požiadavka. Cikať do vody? „Prečo?“

Charlie už pripravoval udicu. „Teplá voda priťahuje ryby.“

Billy z kufríku vybral kuracie vnútornosti. Krv mi zavoňala a upíri jed sa mi nahromadil v ústach. Naprázdno som prehltol. Lovenie som zanedbával. „Urobil by som to sám, ale nemôžem...“ Jacob nenávidel, keď bol jeho otec nešťastný zo svojej choroby. Myslel si, že človek si svojím postojom k životu do istej miery choroby privoláva sám. Billy bol často preč. Ťažko pracoval na rybárskej lodi, mnohokrát i s nevyležanou chrípkou, aby zaobstaral rodinu. Jacob mal niekedy pocit, že chorobu jeho otec zneužíval, aby z neho dostal nejakú aktivitu naviac. Jeho staršie sestry Rachel a Rebecca boli z domu dávno preč a môjmu kamarátovi neostávalo nič iné, iba sa každý deň prekonávať.

„Prečo krčíš nosom?“ húkol Charlie, keď červené mäso nabodával na háčik. „Už dávno si mal cikať, ale keď ti to nejde, urob Billymu zo žemle guľku.“ Muž na vozíku presunul háčik bližšie k novému asistentovi a podal mu chumáč upečeného cesta.

Chvíľu som s háčikom zápasil a snažil sa vytvoriť požadovaný geometrický tvar, ale dopadlo to celkom inak, než Charlie chcel. „Podarilo sa mi urobiť kocku.“

„To nič. Rybám je to jedno.“ Billy sa napriahol a hodil silón s plaváčikom a návnadou do priezračnej vody. V odraze svetla sa stala žiarivou ako tisíc zrkadiel.

„Hlavne, aby boli tie ryby hladné.“

Keď sa Charlie nepozeral, krv som si pôžitkársky pooblizoval z prstov. „Nemusia byť hladné, stačí ak budú pažravé.“


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Takmer najlepší kamaráti - 9. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!