Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Takmer najlepší kamaráti - 12. kapitola

Takmer najlepší kamaráti - 12. kapitolaPomedzi trávu sa k nám blížil obrovský, vrčiaci tieň. Jeho svalnaté telo bolo pokryté krátkou a na dotyk tvrdou srsťou.  Lebku mal širokú, typickú pre väčšinu vlkov.

Jacob

Zavolala mi včera večer, čo ma veľmi prekvapilo. Myslel som si, že je na mňa ešte stále nahnevaná za ten večierok. Bolo to trochu trápne, že sa dokázala hnevať tak neskutočne dlho, ale čo som mohol robiť? Bola dievča a dievčatá sú schopné hnevať sa kvôli nejakej somarine aj mesiac. Vedel som, že budem mať v dielni veľa práce, takže som ju pozval sem a dúfal som, že sa medzi nami všetko urovná.

Bolo zbytočné hnevať sa nad tým, čo sa stalo skoro pred tromi týždňami. My vlkolaci sme boli, na rozdiel od iných, veľmi výbušní v danom momente. Tak ako hnev príde, tak aj odíde. Niekto sa dlho hnevať nevie, iní s ním však nevedia tak rýchlo bojovať a hnev ich prenasleduje dlhšiu dobu.

V rytme týchto myšlienok som sa skláňal nad otvorenou kapotou. Potom som otočil kľúčom v zapaľovaní, ale motor nenaskočil. Znova som sa teda sklonil k štartéru, aby som ho upravil.

„Nedávno som hovoril s Charliem a on mi hovoril, že v Číne vraj vyrábajú prototyp auta, ktoré jazdí samo. Má vraj nízku spotrebu. Ja sa v autách veľmi nevyznám, ale príde mi to šialené.“ Obzrel som sa na Paula, ktorý dramaticky vkráčal do dielne so svojim arogantným výrazom. Keby som si chcel vo svorke narobiť problémy, stačilo by mu ho zotrieť.

Chvíľu bolo ticho, prerušované mojou prácou. Paul sa ako už mnohokrát prechádzal po dielni, občas niečo chytil do ruky a špinavé ruky si utrel do odstrihnutých rifľových nohavíc.

„Čo tu chceš?“

„Prišiel som sa porozprávať so starým priateľom.“

„Od kedy si ty, vydierač, mojim kamarátom?“

„Jacob, prosím ťa. Ja som ťa ničím nevydieral. Sám si na to kývol, pamätáš sa?“ Paul sa hrdelne zasmial. „Vlastne nie. Ty si to nemôžeš pamätať, pretože si bol tak ožratý, že si sa cestou naspäť nedokázal ani premeniť.“

„Povedz, čo chceš a vypadni.“ Znova som vykonal skúšku správnosti. Tentoraz auto aspoň zakašľalo.

„Tvoj problém.“ Znova som sa pokúsil naštartovať. Auto konečne nabehlo správne. Robil mi šarapatu už poriadne dlho. V jeden deň sa opraví auto a vzťah s Bellou, no čo môže byť lepšie?

„Výborne, Jake. Je z teba celkom šikovný mechanik. Pripijeme si na to?“ Bol som z opravy naozaj potešený, takže jeden malý pohárik mi nemohol zaškodiť. Jedna malá pozitívna myšlienka, mohla zmeniť celý môj deň.

Vybral som fľašu vodky a dve poháriky. Ako stôl nám poslúžila stará plechová skrinka. Ja som si sadol na prevrátené vedro a Paul využil zaprášenú debnu. „Čím budeme brzdiť?“

Paul vybral z bundy plechovku piva. „Síce som si ho chcel vypiť sám, ale podelím sa.“ Zapíjať vodku pivom bol číry zabijak.

„Za posledný týždeň si sa v stávke stal pasívnym pozorovateľom a nič nerobíš.“ Prikývol som. Bella na mňa bola nahnevaná, venoval som sa oprave auta a v podstate som nepotreboval to o čo sme sa stavili. Nikdy som o to nestál. Mohol si to pokojne zobrať. „A to sa mi nepáči.“

„Tvoj problém.“ Nemal som v sebe dostatočné množstvo alkoholu, aby som si začal vylievať srdce.

„Príde mi ta stávka až veľmi nudná a nezáživná.“ Spoza nechtov si vydral kúsok špiny. Vyzeral teatrálne. Všetky jeho pohyby boli strojené ako v trápnom filme, kde sa kapitán bejzbalového tímu vyhráža outsiderovi. Lenže Paul zabúdal, že mimo spoločnosť bol on. Jeho mama zomrela veľmi skoro a do hrobu si so sebou vzala aj tajomstvo, kto bol jeho otcom. Povrávalo sa, že bol synom Quilovho otca, ale táto fáma sa nikdy nepotvrdila.

Vypili sme po ďalšom poháriku. „Mohli by sme stávku prikoreniť," navrhol som sám od seba. Ak sa s Bellou uzmierim a budem pokračovať správnym smerom, nemal som dôvod prehrať.  Bola to príležitosť ako sa Paula v dedine raz a navždy zbaviť. 

„To je nápad!“ Paul sa nadšene naklonil bližšie ku mne, aby som mu mohol zašepkať svoj návrh. 

„Ahoj!“ Plechové vráta sa so zapišťaním otvorili. Dovnútra nakukla dievčenská hlava a Paul sa odo mňa odtiahol. Neviem, čo si o nás Bella musela myslieť, ale podľa jej výrazu to nič dobré nebolo.

„Poď ďalej Bella.“ Kamarátka vošla dnu do prítmia. Spolu s Bellou vošla aj zima, ktorá bola na leto nepríjemná, ale na leto vo Forks úplne bežná.

Vlkolak sa postavil na odchod. „Ahoj Bella, tak sa maj Jacob a to o čom sme sa pred chvíľou rozprávali považujem za dohodnuté.“

„Paul, prestaň,“ štekol som za ním. „To nie je smiešne. Vieš vôbec, čo žiadaš?“

Chlapec sa na prahu búdy otočil. „Aspoň to konečne začneš brať vážne a nenecháš pijavicu vyhrať,“ sykol a kývol hlavou smerom k dievčati.

Osameli sme. Dúfal som, že bude kamarátka taktná. Bella bola od hlavy až po päty zababušená. Z provizórneho vešiaka som si zvesil širokú, čiernu mikinu bez zipsu a vyšli sme pred búdu, ktorá slúžila ako provizórna garáž. Pokrivený plech sa očividne domáhal nového náteru, ale mňa takéto drobnosti nezaujímali. Kovové vráta sa s hrmotom zavreli, keď do nich zatlačil vietor plný prímorskej soli. Dnešok sa zdal byť oveľa viac pod mrakom ako obvykle. Akoby sa niečo temné vznášalo vo vzduchu. Bolo šero. Tvár nám zmáčal drobný studený dáždik a zaliezal aj za golier.

Bella sa zatriasla. „Preboha, Jacob. Mal by si sa teplejšie obliekať. Teplo myslím vrstvami, rúžové oblečenie nechaj radšej doma,“ mávla rukou k môjmu outfitu. Okrem krátkych nohavíc som mal oblečené aj tričko na ramienka, aby vyniklo tetovanie na ramene.

„Ty malá potvorka.“ Uštipol som ju do boku. Vypískla a začala sa smiať do ticha panujúceho okolo. Na chvíľu sa aj svet rozjasnil, než sa opäť dostal do svojej ponurej nálady. „Veď je leto, tak čo ti vadí?“

„Toto nie je leto. Je tu zima ako v mrazničke a ty sa oblečieš ako na pláž v Dominikánskej Republike.“

Postavil som sa do pozoru. „Slávnostne prisahám, že nebudem chorý.“

Neveriacky pokývala hlavou. „Pán domáci, čo dnes budeme robiť?“ Nadhodila s rukami vo vreckách na bunde.

„Bella, mohol by som ťa dnes zobrať na malý výlet? Je to len kúsok za dedinou. Stavím sa, že si tam ešte nebola.“ Pôvodne som chcel Bellu zobrať k nám domov na čaj, pretože dnes skutočne nebolo najteplejšie, ale musel som zmeniť plány. Paul ma nahneval a ja som sa potreboval upokojiť.

Prešli sme naprieč trávnatou plochou a potom pomedzi chatrče dole dedinou. Cesta, ktorá viedla od búdy bola posypaná štrkom. Okolo pobehovali decká, niektoré s holými zadkami a na verande, na malej stoličke vysedávali staré ženy. Pred nimi stáli krosná, ktoré zakrývali výhľad na priestor pred chatrčami. Pomedzi nite presvitali pásiky belasej oblohy a starenine šikovné prsty vypletali na gobelíne ďalší vzor.

Oči jej zahoreli spomienkou. „Čo mi pripomína, že na pláži ma Edward pozval na spoločný výlet s tebou a jeho súrodencami. Bolo by veľmi vtieravé prijať túto ponuku?“

„Myslím si, že to nie je vtieravé. Keďže ťa pozval, asi chce, aby si s nami išla.“ Trochu ma Edwardova drzosť nahnevala. Pozval ju bez môjho vedomia. Keby som poznal jeho úmysly, zavolal by som ju skôr ako on. Teraz som musel počúvať Edward sem... Edward tam.

„Myslíš, že Edward...?“

Zavrčal som: „Neviem, čo si Edward myslí. Neviem čítať myšlienky.“ Ani on nie, dodal som v duchu výsmešne. „Mohli by sme sa teraz venovať radšej môjmu problému? Ako mám získať nejaké dievča?“

Bella si zložila ruky na hrudi. „Keby si nebol taký protivný, už dávno by si sa nejakému dievčaťu zapáčil.“

Prevrátil som očami. „Fajn.“

„Máš už vyhliadnuté nejaké dievča?“ Na odpoveď nečakala a vydala sa ďalej po ulici tým smerom, kde bolo vidno domy s belasými terasami a zábradliami ovinutými popínavými rastlinami. Spiace mačky ležali na parapetoch otvorených okien a vyhrievali sa na slnku. Za úzkymi bránkami sa nachádzali tienisté dvorčeky a v nich viali biele prestieradlá.

„Možno áno, možno nie.“ Snažil som sa pôsobiť záhadne.

Všetok „ruch“ dediny sme nechali za sebou a vošli pomedzi stromy. Chvíľu sme kráčali, potom sme preliezli dierou v plote, odkiaľ sa kopec zvažoval prudko nahor. Bella sa párkrát potkla, pretože úpenlivo premýšľala, hádam, ako by mi mohla pomôcť. V skutočnosti som od nej nepotreboval žiadnu pomoc. Presne som vedel, že je tá pravá, ktorú chcem získať pre seba. Mal som bezchybne premyslený plán. Vlastne aj keby som stávku prehral, nezáležalo mi na tom. 

Za pár minút sme boli na mieste. Bola to záhrada Samovho domu, ale Emily bola taká láskavá a dovolila mi sem chodiť v časoch, keď som potreboval byť sám a premýšľať. To, že som sem zobral aj Bellu malo byť znakom, že jej dôverujem.

„Kde to sme?“ Cez pozemok, schovaní za tujami, pretekal potok, ktorý bol spojení dreveným mostíkom.

„Je to záhrada jedného učiteľa zo školy.“ Bella chcela protestne odísť, ale dotykom ruky som ju prinútil zostať v tieni stromov na chumáčoch machu. Na okamih som sa k nej priblížil a natiahol ruku k Bellynim rozpusteným vlasom. Pár pramienkov som si nechal prepliesť pomedzi prsty, bez toho, aby to cítila. „Je to kamarát. V škole sa síce musíme tváriť, že je autorita, ale tu v rezervácii si tykáme a hráme spolu futbal.“

„Myslíš Sama Uleya, ktorý bol vtedy na pláži?“

Kývol som. Z kríkov som vytiahol fľašu vodky. Toto ma zaručene upokojí. Alkohol a nikotín v krvi doplnení šumením vody a stromov okolo. Malo to svoje kúzlo. Všetko, do posledného listu. Možno to bolo až veľmi dokonalé.

„Ešte je len doobeda...“

Zubami som odkrútil vrchnák a zvalil sa do stredu mostíka. „Treba začať svižne.“

Bella si ku mne prisadla. „Musíš zapracovať na svojom image. Buď sám sebou. Na verejnosti sa správaš ako totálny idiot, opilec a fajčiar a potom vyrukuješ s týmto úžasným miestom a všetko zase zničíš.“

„Hmm,“ zamyslel som sa. „Myslíš si, že keď pijem a fajčím predvádzam sa tak?“ Siahol som do vrecka, kde som mal cigarety a jednu si hneď strčil do úst.

Pošteklil som Bellu na jednej strane a kým sa stihla obzrieť zvalil som sa napravo. „Presne o tomto hovorím! Všetko si pokazil. Prečo sa sám zhadzuješ?“

„Pozri,“ podal som kamarátke fľašu a zapálil si cigaretu. „Nie som dokonalý, dobre? Nemôžeš sa zmieriť s tým, že pijem a fajčím? Iba to ti na mne vadí?“

Neurčito mi odpovedala. „Viem akú máš povesť.“

 Fľašu som zdvihol k ústam, aby som si do útrob vlial ďalší dúšok vodky. „Vieš to alebo si to len počula?“ Bolo ťažké snažiť sa byť lepším, keď to, čo bolo vo mne najhoršie a najlepšie, som bol jednoducho ja.

„Odkedy sme boli deťmi, veľa vecí sa zmenilo.“ Napríklad som sa skamarátil s upírom a premenil sa na obrovského vlka.

„Niekedy mi je ľúto, že som sem prestala chodiť. Poznala by som Cullenovcov oveľa skôr a s tebou by som sa aj naďalej hrávala, neskôr by sme spolu chodili do školy.“

„Aspoň by som si ťa vychoval na alkohole.“ Smutne sa na mňa usmiala. „Netráp sa preto. Od začiatku školského roka spolu budeme chodiť do školy. Veď máme ešte rok.“

„Naozaj sú pre teba alkohol, diskotéky a cigarety také dôležité?“ „Na dne fľaše sa hľadá útecha a jediné, čo nájdeš sú výčitky.“  

„Pozri, keď majú chlapi problémy, ožerú sa. Keď majú problémy ženy idú nakupovať, zmenia účes a pijú až potom. Podstata je rovnaká, ale cesta je trochu iná.”

„Ja som sa nikdy neopila. Ani keď som bola smutná. Dievčatá zvyknú svoje sklamanie vyplakať. Je to lepšie ako opica. Vy chlapci nedokážete pochopiť, že nie je dôvod hanbiť sa za svoje slzy. Sú totiž dôkazom toho, že nemámte srdce z kameňa.“  

„Aké už len ty môžeš mať problémy.“ Nechcel som, aby sa ma pýtala a vyzvedala. Musel som ju priviesť na iné myšlienky. „Dáš si?“ Fľašu som naklonil k nej. Trucovito ako malé dieťa si zložila ruky na hrudi. „Nemusíš, ak nechceš.“ Pokrčil som ramenami.

„Jacob ako som povedala, chcela som sa s tebou rozprávať.“ Pozrela sa na svoje nohy, spustené z mostíka a hučiacu vodu pod nami. „V nemocnici som sa stretla s mnohými deťmi. Bola to jedna obrovská životná lekcia. Veci, čo som si nevážila, neuvedomovala, som si zrazu začala veľmi vážiť.“ Pohodila svojimi dlhými mahagónovými vlasmi. „Musela som tie lekárky a všetok ten priestor vidieť, aby som ocenila ich prácu.“

„Vďaka Bohu, že si dostala rozum.“ Vzduch bol zrazu hebkejší, les zelenší a obloha tmavšia.

„Máš nejaký plán?“

„Nemám žiadny konkrétny plán. V prvom rade som sa ti chcela ospravedlniť.“

„Nemáš prečo. Mala si na to právo. Choval som sa ako idiot, ale keď ja tak nerád spievam. Čí to bol, preboha, nápad, spievať na školskom večierku karaoke? Už nie sme na základnej.“ Pomedzi rozprávanie som sa vrátil k fľaši. Bella sa na mňa škaredo pozerala, ale nijako to nekomentovala a za to som jej bol vďační. Po nejakej dobe moje myšlienky zakopávali jedna o druhú, keď som sa snažil prísť na to, čo robím. Naraz som si pripadal ľahší ako vzduch. Nemal som kontakt so zemou.

„Ty si úžasná. Mám ťa rád.“ Naklonil som sa k Belle, pričom mi do hlavy udrela prudká bolesť. Prázdna fľaša sa skotúľala po mostíku až do potoka.

Bella sa v okamihu postavila. Na mňa príliš rýchlo. Ponášala sa trochu na rozmazanú šmuhu. „Práve si narazil na dno. Asi by bolo lepšie odprevadiť ťa domov.“

„Prosím ťa,“ zamotal sa mi jazyk. „Alkoholu nie je nikdy dosť.“

Chytila ma pod pazuchami v snahe vytiahnuť horu svalov ako som ja. Nedarilo sa jej to, takže som sa musel postaviť sám. Zakolísal som sa, ale nespadol. Podarilo sa mi časť váhy presunúť na kamarátku. Objímal a neobjímal som Bellu, v skutočnosti na nej doslova ležal vo vertikálnej polohe. Až keď sa odtiahla, čo bolo zrejme iba o pár stotín neskôr, bol som našťastie už na nohách.

„Ako sa dostaneme k vám?“ Obaja sme vedeli, že by som cestu dole kopcom a potom cez dieru nezvládol. Alkohol na mňa nepôsobil celkom presne ako na obyčajného človeka. Mal som vyšší prah opitosti, ale už v garáži som vypil jednu fľašu, druhou som sa totálne dorazil. Aktuálne sa vo mne miešali dve stupne opitosti. Prvý mal za následky moju spokojnosť, družnosť, veselý výraz tváre, živú mimiku, výrečný, roztopašnosť, smial sa, bol som priateľský, mal pocit sebaistoty, cítil sa povznesene a starosti sa my zdali byť ľahšie. Druhý stupeň ešte len začínal. Neusporiadanými pohybmi sa tackal smerom späť do dediny a videl rozmazane. „Sem sme prišli skratkou...“

Hladko sme prešli cez les, až sa dostali k plotu, odtiaľ bránkou na jednu zo zadných poľných ulíc.  Kráčal som pred Bellou ako malé roztopašné dieťa. „Zajtra si na nič nebudeš pamätať.“

„V tom je podstata alkoholu. Dáva možnosť zabúdať na problémy,“ povzdychol som si. „Je iba smutné, že ráno ma bude bolieť hlava aj  žalúdok.“ 

Hlbokú, rozjímajúcu debatu nám znemožnil podivný zvuk. Tentokrát sme si z neho veľkú hlavu nerobili. Očakával som, že sa spoza rohu vynorí jeleň aj s frajerkou. Napriek tomu som mal horší pocit ako predtým. Ťažká atmosféra ma donútila na okamih vytriezvieť. Zo stromov zostali už len ich strašidelne pôsobiace obrysy, ktoré sa týčili vysoko nad obzorom. 

Pomedzi trávu sa k nám blížil obrovský, vrčiaci tieň. Jeho svalnaté telo bolo pokryté krátkou a na dotyk tvrdou srsťou.  Lebku mal širokú, typickú pre väčšinu vlkov. „Oh nie,“ vypískla Bella. Seth, vo svojej vlčej podobe, sa zastavil uprostred kroku, v strede cesty. Okrúhle, sústredené oči a uši trojuholníkového tvaru zbystril na ľudské dievča. Začínala prepadať panike, fňukať a poťahovanie nosom mi dalo znamenie, že aj plače. Pravdepodobne sa v duchu lúčila so svojimi rodičmi a blízkymi.

„Čo budeme robiť?“  Znova nahmatala moju ruku. Vyvolalo to vo mne nečakané chvenie, nespôsobené ani hnevom, ani zimou. Teraz som bol Sethovi vďační, ale pri najbližšej príležitosti dostane chlapec výkrik, aký ešte nezažil.

„Nezaútočí, kým nemá dôvod.“ Vlk zdvihol jednu prednú labu. Tento postoj zaujali lovecké zvery tesne pred útokom.  „Choď preč.“ Voľnou rukou som sa ho snažil zahnať preč, aby prestal oxidovať a dávať Belle dôvod na strach. Určite povie všetko Charliemu a ten začne hneď zajtra loveckú sezónu na gigantických vlkov. Seth doslova pretočil očami a odbehol preč.

Obrátil som sa k Belle a vdýchol jej alkoholový oder do tváre. Neurobil som to naschvál, ale potreboval som ju vidieť. Horko-ťažko sa mi podarilo zaostriť. „Upokoj sa.“

„Nemôžem sa upokojiť. Skoro sme zomreli. Ty si nevidel toho gigantického vlka?

„Bella, no tak,“ zatriasol som ňou. Do očí sa jej narinuli ďalšie slzy. Vložila si päsť do úst, aby potlačila vzlyky, ktoré sa drali von.

„Poďme, odprevadím ťa k autu, ty pôjdeš domov, upokojíš sa, dáš si čaj...“

„Čo ak mala Emma pravdu? Jake, v nemocnici som stretla jedno dievča, ktoré mi rozprávalo legendu o quilletoch. Vraj sa menia na obrovských vlkov.“ Telo sa mi natriasalo od hnevu. Seth, Seth, Seth... bilo moje srdce. Kŕčovito som prehĺtal, aby som zahnal zlosť, najmä, keď bola v mojej blízkosti Bella. „Rozprávala mi aj o tom, že bojujete proti upírom.“

„Ja pijem a na teba to má účinky alebo čo?“ Vnútri ma však oblial pot a chlad. Typický príznak strachu. Prehltol som na prázdno. Toto bolo všetko, len nie komické. Prečo som to, preboha, povedal? Úpenlivo som rozmýšľal, kto mohla byť Emma, že pozná naše legendy. Musel to byť niekto z dediny. Poznal som skoro každého člena rezervácie, ale o štrnásťročnej Emme som nikdy nepočul. „Aké má Emma priezvisko?“

„Netuším. Všetci o nej hovorili iba ako o Emme. Viem len toľko, že ju rodičia opustili už ako malú a vyrastala so starou mamou, ktorá jej rozprávala vaše príbehy. Starká jej pred nedávnom zomrela, kto sa o ňu stará teraz netuším.“ Či som chcel alebo nie, musel som sa opýtať otca. „Ani keď som sa s ňou rozprávala nespomenula žiadneho člena rodiny.“

Stará mama... no ja som poznal jednu, či dve bytosti, ktoré by boli schopné natárať úbohému kriplovi celkom dosť. „Cullenovci chodia do tej nemocnice už roky. Chodí k nej aj Alice, Esme alebo Rosalie?“

„Tie ju poznali, ale ja som sa ich nevypytovala.“

Hodinu som upokojoval Bellu a vďaka vode, ktorú som do seba medzitým nalieval, som celkom vytriezvel. Trvalo mi ju presvedčiť, že to čo videla bol len naozaj obyčajný vlk a nie bájny vlkolak z quilletských legiend. Nečakal som, kým sa svetlá nákladiaku stratia v tme. Preletel som po dedine ako neriadená strela, rovno do domu Sue a Harryho Clearwaterovcov, aby som ich syna rozotrel po trávniku. Neobťažoval som sa klopaním, nečakal na pozvanie a vtrhol som do domu ako zásahová jednotka.

Zostal som stáť na chodbe, odkiaľ som mal výhľad do tmavej obývačky, osvetlenej len farbami z televízie. Sue a Harry pokojne sedeli na gauči a sledovali večerné správy. „Kde je, Seth?“

„Jacob, deje sa niečo?“ vystrašila sa jeho mama. V okamihu stála medzi mnou a dverami, oblečená v čiernom župane s drakom na ľavom pleci.

„Hľadám Setha,“ zavrčal som. „Urobil niečo, čo nemal.“

Sue si ma premeriavala pohľadom a potom iba mykla plecami. Jasné, neskorá puberta. „Je na hliadke, ale čoskoro by sa mal...“ Dvere sa znova otvorili a dnu vošiel vysmiaty chlapec, až kým ma nezbadal a cúvol. Narazil pritom do skrinky s vázou, tá s hrmotom spadla na zem a rozbila sa. Bol som celkom pokojný.

„Jake, ja...“

Matne som vnímal, že sa v obývačke zasvietilo a na chodbu prišiel už aj starý Harry. „Čo ty?“ ukázal som na chlapca. „Myslíš si, že to bolo vtipné, Seth? To, že som bol ešte pred dvoma hodinami rozbitý na mraky nič neznamenalo. Vedel som, že v tom lese si bol ty. Vystrašil si Bellu Swanovú skoro na smrť. Včera jej nejaká žaba v nemocnici povedala legendu o nás meničoch a upíroch a stačil jeden jediný pohľad na teba a dala si dva a dva dokopy.“

„Prepáč,“ Seth sklonil hlavu.

„Žiadne ospravedlnenie to nenapraví. Zbláznil si sa? Ešte si aj pretočil očami a lenivo odkráčal.“

„Jacob, upokoj sa.“ Harry sa zozadu dotkol môjho pleca. Tvár mi zaliala horúčava. Srdce mi pod mokrou bundou zúrivo a neúnavne bilo. Zmocnila sa ma triaška a rozklepali sa mi zuby. Klepotali ako spráchnivene kosti.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Takmer najlepší kamaráti - 12. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!