Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Takmer najlepší kamaráti - 11. kapitola

Takmer najlepší kamaráti  - 11. kapitolaDnešná kapitola bude o Belle, ktorá strávi čas na detskom oddelení v nemocnici a vďaka nepredvídateľnej Emme si uvedomí, čo je jej životným poslaním.

Bella stepovala pred domov a každú chvíľu sa pozrela do mobilu. Bola nervózna a počítala stotiny, než sa objaví jedno z aut Cullenovcov. Nechcela urobiť zlý dojem na Esme a preto sa z domu vychystala už o čosi skôr. Lenže už desať minút čakala a nikto neprichádzal.

Znova vytiahla telefón, keď sa ozval zvuk pneumatík a pradenie motora luxusného auta. Konečne. Na ceste pred domom zastavil červený kabriolet. Bella zbehla schody na chodník. Dvere sa otvorili a ona vkĺzla dnu. Nestihla si ani zapnúť bezpečnostný pás a Alice už uháňala dopredu. „Prepáč, že meškám. Esme sa ráno zviezla do Port Angels s Carlisleom, ktorý tam mal nejaké vybavovanie a poprosila ma, aby som ťa do nemocnice odviezla ja. Lenže som sa tak zabrala do... istých záležitostí a nesledovala som čas. Ale neboj sa, do Port Angels stihneme prísť včas.“ Nie lenže Alice jazdili šialene rýchlo, ale počas cesty púšťala hudbu, takže počúvali entotechno release. Isabella neustále kričala, aby prehučala hudbu, ak chcela povedať nejakú poznámku. Cestou míňali množstvo dopravných značiek, ale žiadna z nich neupozorňovala ľudí na Alice.

Cédečko konečne skončilo. V ušiach Belle hučalo a hlava jej búchala bolesťou. Nespamätala sa zo šoku hudobnej smršte, ktorá ešte pre pár minútami otriasala celým autom. Jej kamarátke sa to páčilo a preto občas pridala na hlasitosti, kým ju ľudské dievča nedalo “tichšie” ako predtým.

„Zbožňujem tento druh hudby,“ vyhlásila upírka.

Belle ešte stále búšilo srdce a hučalo v ušiach. „Nikdy som nepočúvala entotechno release, ale teraz som prišla na to, že ho robia z veľkej časti tí, ktorým to ostatné až tak nejde.“

„To nie je pravda.“ Alice pobavene vyplazila jazyk. „Náhodou je to veľmi známa kapela.“

„V ktorom vesmíre?“ Bella sa doteraz tak veľmi sústredila na hudbu, že si nevšimla okolie, ktoré sa zmenilo v jednoliatu šmuhu. Až na semaforoch si stihla uvedomiť, že sa nachádzajú v Port Angels.

„Ty máš dnes náladu. To plánuješ takto zabŕdať celý deň?“

„Nie. Prepáč. Včera som nemohla zaspať. Rozmýšľala som o Victorii a o tom, kde teraz asi je a ako sa cíti. Nepoznala som ju. Ale niektoré udalosti v tebe aj tak zanechajú nejaké stopy.“

„Chápem.“ Prikývla kamarátka. „Ale je potrebné si uvedomiť, že vo svete je toľko prazvláštnych príbehov a životných udalostí, že keby si mala rozmýšľať nad každým jedným z nich, už nikdy by si sa nevyspala. Minulosť už nezmeníme, ale budúcnosť stále máme vo svojej moci. Z toho, čo bolo sa môžeš iba poučiť,“

„Máš pravdu.“

„Samozrejme, že ju mám. Časom prídeš na to, že v mnohých veciach mám pravdu.“

Nemocnica nebola presne v Port Angels, ale o pár kilometrov ďalej. Nemocnica bola postavená na trávnatej vyvýšenine. Pred budovou stáli dva páry vysokých košatých platanov a prístupovú cestu lemovali záhony. V nemocničných záhradách pestovali žlté i červené ruže. Úponky popínavej rastliny vykukovali spoza točiaceho sa plota, postaveného pozdĺž celého areálu. Kúsok napravo sa rozprestieral malý rybník, ktorého voda mala farbu tmavého čaju. Budova pôvodne slúžila ako rezidencia. Počas občianskej vojny ju obkľúčili vojaci Konfederácie a zariadili si v nej armádnu liečebňu.

Alice a Bella kráčali cez halu nemocnice.  Vestibul bol skutočne malý v porovnaní s vestibulom strednej školy. Pôvodne staré lustre boli nahradené jasnými, sterilne vyzerajúcimi svetlami vsadenými do stropu a okrové steny boli čerstvo natreté. Dlažba bola dočista vyleštená; malá tabuľka oznamovala možnosť pošmyknutia sa.  

Pokračovali sme ďalej k výťahom. Vedľa nich visela veľká sivá tabuľa s poschodiami. Čiernovláska ani nepostrehla, že tam je. Sebavedomo vo výťahu stlačila správne poschodie. 

„Nebuď nervózna.“ Strčila Alice do Belly. „Keď budeš vyzerať takto strápene, možno si ťa tu nechajú.“ Isabella sa rázom vystrela a začala usmievať. Alice sa znova rozosmiala.

„Alice, to tam môžem ísť len tak?“

„Samozrejme. Deti sa tešia z každej návštevy, ktorá príde. Pre deti je to príjemné spestrenie. Dokonca by si sa mohla stať pravidelným dobrovoľníkom.“ Bella obdivovala jej večnú pozitívnu energiu, čerpajúcu bohvie odkiaľ.

Dievčatá vystúpili z výťahu na detskom oddelení. Bola to obrovská priestranná chodba s pomaľovanými stenami. Disneyho rozprávky vykúkali z každého rohu. Blízko recepcie bol kútik pre deti so zeleným kobercom, farebnými stolmi a stoličkami, v poličkách boli knihy. Vedľa tohto všetkého bola malá ohrádka s plyšovými zvieratkami a nápisom: Adoptuj si ma!

„Vyzeráš nadšene.“ Bella bola naozaj šťastná, ale zároveň stratená. Nevedela, čo by tu mohla robiť a ako pomôcť.

Chodba bola poloplná čakajúcich ľudí na prehliadky a vyšetrenia. Pri pulte stála Esme a čakala ich s nízkou ženou s plavými vlasmi. Postaršia sestra v rúžovej uniforme sa familiárne pozdravila s Alice. „Ahoj, toto je pani Kurimská. Pani Kurimská rada by som vám predstavila Bellu Swanovú. Bude tu nová dobrovoľníčka.“

„To je skvelé.“ Zdravotná sestra pozrela na Esme. „Pani Cullenová k nám vodí čoraz viac ochotných dobrovoľníkov. Keď k nám prišla po prvý raz ihneď pochopila, že máme dosť málo dobrovoľníkov, ktorí by mohli chodiť na pravidelnej báze. Pravidelne k nám chodia deti doktora Cullena, ktoré sa striedajú a každý týždeň príde jeden z nich. Ich náplňou je deti navštevovať, dávať im náš voľný čas, vykonávať kreatívne činnosti, kreslenie, hry, hudba…” vymenúvala na prstoch prostoreká pani v staršom veku.

Esme prevrátila očami. „Všetci by chceli pomáhať v Afrike, ale mnohí zabúdajú, že i u nás sú deti, ktoré potrebujú pomoc.“ Toto však nebolo jediným problémom. Niežeby Esme nechcela pomáhať na južnom kontinente, ale bolo tam priveľa slnka, takže jej rodina s ňou ísť nemohla a všetci by jej veľmi chýbali. „Niežeby som nemala prostriedky, ale mám oslabenú imunitu. Jediná cudzokrajná baktéria by ma mohla zabiť. Takže som radšej tu, kde to poznám,“ vymyslela si.

Sestra šla za vysoký pult, pričom jej trčala len hlava. „Tak zlatko, teraz napíšeme tvoje údaje do systému dobrovoľníkov a vystavíme ti kartu. Fungujeme na systéme zmlúv. Aj keď to podpíšeš nenútime ťa, aby si sem chodila každý deň. Najlepšie je zachovať istú pravidelnosť napríklad raz do mesiaca, ale nájdu sa aj dobrovoľníci, ktorí sem prídu skôr sporadicky.“ Bella podpísala všetky potrebné dokumenty.

„Posledné, čo urobíme je, že zistíme stav detí, ktoré môžete navštíviť. Nemáme tu iba deti s onkologickými problémami, ale aj kardiologickými alebo podobne. Pani Schoderová, primárka detského oddelenia,“ vysvetlila Belle, „vám už rozdala úlohy. Alice, budeš si s deťmi kresliť a ty Bella môžeš deťom čítať rozprávky.“ Esme očakávala Bellynu reakciu. Tá sa len usmiala, dúfajúc, že to zvládne a nebude plakať.

„To znie dobre.“ Bella mala veľmi rada knihy.

„Pri niektorých deťoch je potrebné, aby si mala na tvári rúško. Nemusíš sa báť, nie sú pre teba hrozbou. Práve naopak. Môžeš byť nositeľom nejakých drobných parazitov a baktérii. Preto si pred vstupom do každej izby musíš umyť ruky,“ upozornila ju zdravotná sestra.

„Tam z knižnice si môžeš vybrať nejaké knihy.“ Mávla rukou smerom k spoločenskej časti, kde v tomto čase neboli žiadne deti. Alice, hoc bola nižšia, sa Belle oprela o rameno. „Dám ti radu – vezmi aj nejaké romány pre staršie deti. Raz som prišla k jednému dievčaťu, ktorá poznala hádam všetky knihy sveta. Oveľa radšej sa chcela rozprávať o živote.“

„Ach áno, naša Emma. Pani Schoderová hovorila, že sa jej kráti čas.“ Esme sa leskli oči. „Má len štrnásť rokov...“ zlomil sa jej hlas.

Alice objala svoju adoptívnu matku. „To nič,“ chlácholivo ju pohladila po chrbte. „Je tu množstvo ďalších detí, ktoré majú nádej.“

„Je nejaký systém na čítanie rozprávok, o ktorom by som mala vedieť?“ zaujímala sa Bella.

„Choď od izby do izby a opýtaj sa, či by chceli, aby si im prečítala úryvok z knihy. Radi sa s tebou aj porozprávajú.“ Bella sa na kamarátku prívetivo usmiala. Nejakú chvíľu strávila výberom kníh a následne sa vybrala po chodbe natretej na žlto. V každej izbe bolo niekoľko postelí. Dve alebo tri. Niektoré pri sebe mali rodičov, iné boli samé. Mali rôzny vek a zaujímalo ich niečo iné. Alice mala pravdu, že množstvo času strávila rozprávaním sa o filmoch alebo o úprave vlasov. Nikdy nepovažovala svoje vlasy za krásne, ale pri pohľade na niektoré deti bola vďačná aj za to seno na hlave. 

Z jednej toalety začula krik. Nahla sa dnu a uvidela dvoch šesťročných chlapcov, pravdepodobne dvojčatá. Nevšimli si ju. Jeden sedel na záchode a druhý stál pred ním, držiac sa za rozkrok. „Ja už nevládzem. Roztiahni nohy a ja sa vycikám pomedzi nich.“ Chlapec to naozaj nevydržal a pocikal sa.

„Chlapci, čo to má znamenať?“ Trochu jej myklo kútikmi, ale zachovávala chladnú tvár. Aj keď sú choré, stále sú to iba deti, ktoré čochvíľa niečo vyparatia.

„Ja som sa nepocikal, to je mastný fľak.“

Z chodby sa ozval prísny hlas. „Math, Finn, čo tu robíte? To vás nemôžem nechať na chvíľu bez dozoru?“ Pani Kurimská vbehla do malého priestoru s kachličkami a všetci traja stáli v pozore. Aká bola malá, o to viac bola rázna. „Prepáčte, Bella. Títo dvaja sú naše neplechy. Bez diagnózy by človek ani nepovedal, že majú kardiologické problémy. Behajú kade sa im zachce. Už aj choďte do izby, huncúti!“ ukázala prstom von. Postrkujúc a chichúňajúc sa vyšli von.

Ako sa tak Bella ďalej prechádzala po chodbe a premýšľala, v ktorých dverách ešte nebola (niektoré izby musela vynechať, lebo tam deti neboli alebo odpočívali), zaujali ju jedny dvere, ktoré si predtým nevšimla. Na dverách bola kriedová tabuľka a na nej napísané: „Emma“. Mohla to byť tá Emma, o ktorej sa rozprávala Alice a Esme? Zaťukala na dvere a keď sa dlho nikto neozýval vošla.

Izba nebola zariadená ako nemocničná izba. Samozrejme v nej pípali a blikali prístroje, ale na zemi bol chlpatý koberec, na stenách plagáty, pod oknom bol stolík a na stenách nástenka s fotkami. Jednu celú stenu zaberala polica s knihami najrôznejších veľkostí a žánrov. Na posteli boli ružové vankúše a medzi nimi sa nachádzalo útle dievča s červenou šatkou namiesto vlasov s výraznými lícnymi kosťami. Aj ruky mala štíhle a dlhé s chudými prstami. Jej plné pery vyzerali kriticky. Pripomínali sýtočervený pásik prilepený na jej tvár. Pri pohľade na náštevu zvraštila svoj štíhli nos a roztvorila lesklé modré oči, ktoré mali obrovské vytŕčajúce viečka.  Tmavé obočie jej tvár skrášľovali. Keby nebola chorá musela byť veľmi pekná.

Na vankúši pri hlave ležal plyšový vlk.

„Ahoj, som Bella. Pozvala ma sem Esme Cullenová. Poznáš ju? Predčítavam knihy a rada by som nejakú prečítala aj tebe.“ Matne si stihla spomenúť, že má štrnásť rokov. Vďaka svojmu vyziabnutého vzhľadu však vyzerala o päť rokov mladšia. „Mám tu aj upírske denníky.“ Zdvihla čiernu knihu s priesvitnou tvárou. Bol to paradox, pretože podobne mdlo pôsobila aj Emma. Bledá ako upír.

„Och,“ Emma prevrátila očami. „Všetky dvanásťročné baby to vraj zbožňujú. Aj v televízii občas púšťajú seriál a keď mám obdobia, kedy nemám silu ani na to, aby som zdvihla ovládač, musím sledovať to, čo mi zapne zdravotná sestra. Musí sa venovať iným deckám a nemá čas chodiť kontrolovať, či sa mi program v televízore páči alebo nie.“

Bella prikývla a snažila sa nájsť inú knihu, ktorá by možno Emmu zaujala viac. Lenže pacientka ju zastavila mávnutím sivej ruky. „Nechaj to tak. Chceš si prisadnúť?“

„Dobre,“ Bella si od stola pritiahla otáčaciu stoličku na kolieskach. „Máš to tu krásne zariadené.“ Poobzerala sa.

„Keby si v nemocnici trávila viac času ako doma, tiež by si si radšej doniesla svoj vlastný nábytok.“ V izbe nebolo všetko dokonalo zladené. Niektoré poličky boli biele, iné mahagónové. Bella nevedela, čo na to má povedať. Našťastie nič nemusela hovoriť, lebo dievča pokračovalo: „Veríš na upírov a iné príšery?“

Dobrovoľníčka sa zamyslela. „Asi nie, prečo?“

Emma sa zatvárila, že vie viac ako dala najavo. „Ja verím na vlkolakov.“ Pokrčila ramenami a zavrela oči. „Poznáš legendu o quilletských vlkolakoch, ktorý uzavreli dohodu s upírmi? Túto legendu mi rozprávala stará mama.“

„Možno by si sme sa mohli vymeniť. Ty budeš rozprávať a ja počúvať. Ak máš teda chuť a náladu,“ prehodila Bella. O žiadnej legende nepočula, hoci vedela, že ich je mnoho.

Aj Emma sa potešila, že ju niekto chce počúvať. „Zvyčajne sú ľudia takí, že ma nepočúvajú, pretože si myslia, že sa budem veľa namáhať, ale to nie je pravda. Poznám toľko vecí, o ktorých by som chcela rozprávať. Ty a Cullenovci ste jedna z najlepších výnimiek.“ Bellu trochu zamrzelo, že nechá Emmu „trápiť“ sa a zároveň sa zaradovala, že urobila pacientke radosť.

Bella si vypočula prazvláštnu legendu o ľuďoch meniacich sa na obrovských vlkov a o chladných bytostiach pijúcich krv. „Môj dobrý kamarát pochádza z quilletskej rezervácie a dala by som aj ruku do ohňa, že nie je žiadnym vlkolakom. Neublížil by ani muške,“ zasmiala sa Bella. Jacobove svaly síce vyzerali hrozivo, ale stála si za svojou pravdou. Ešte stále bola na kamaráta nahnevaná.

Emma sa urazila. „Hovorím ti pravdu, nevymýšľam si. Moja stará mama pochádza z kmeňa quilletov a ja jej verím.“ Vyzerala o niekoľko rokov staršia. Privrela oči. „Okrem toho nikto nehovorí, že sú vlkolaci zlí.“

„Ja nehovorím, že tvoja starká klame, ale sama si povedala, že je to len legenda. Tie sú založené na pravde. Možno sa indiáni priatelili s vlkmi a domestikovali si ich. Takto vznikli psi ako domáci maznáčikovia.“

„Nechám ťa v tom.“ Emma by sa bola hádala ďalej, ale nemala na to silu. „Aké knihy sa ti páčia?“ opýtala sa priamočiaro.

Bella zavrtela hlavou. Emma v nej bohužiaľ vyvolala nepríjemné, negatívne pocity. Tón, akým hovorila sa podobal na štyridsať ročnú zatrpknutú ženu, než na mladú tínedžerku. „Ani nie. Mám radšej staré klasiky. Páči sa mi Ernest Hemingway alebo Salinger.“

„Súhlasíš s Holdenovim názorom, že všetko je na nič?“ Táto otázka od dvanásťročnej Emmy Bellu zaskočila. Nečakala, že čítala Kto chytá v žite.

„Ty s ním pravdepodobne súhlasíš,“ vyhodnotila Bella.

„Samozrejme, že s tým súhlasím. Všetci chcú mať nové auto, nový telefón alebo vážiť menej. Človek, ktorý má rakovinu chce iba jedinú vec: bojovať a vyhrať proti rakovine. 97% prehrá. Iba 3% naozaj vyhrajú. Môj život požiera rakovina. Som ako sviečka, ktorej plameň ničí celé moje voskové telo a ja pritom nemôžem nič robiť, iba trpieť.“

„Na druhú stranu tvoj plamienok osvetľuje celú miestnosť, je z neho teplo...“

„Všetci zdraví tvrdia, že treba myslieť pozitívne. Vám sa to povie. Vaše telo nie je požierané zaživa.“  

„Negatívne myšlienky sú škodlivé a pôsobia negatívne aj na telo. Vyčerpávajú, spôsobujú potenie, vytvárajú svalové napätie a dokonca vytvárajú v tele kyslejšie prostredie. Zvyšuje sa tak pravdepodobnosť rakoviny. Rakovinotvorné bunky sa množia v kyslom prostredí.“

Emma si odfrkla. V miestnosti nastalo ticho prerušované tichým pípaním a zvukmi z potvoreného okna.

„Vlastne som si spomenula na jeden príbeh, ktorý mi rozprával otec toho môjho indiánskeho kamaráta.“

„Tak mi ho povedz,“ vyzvala ju Emma neochotne sledujúc svetlé závesy tancujúce vo vetre.

Bella odložila knihy na nočný stolík a zložila si ruky do lona. „V jeden večer zobral starý indián svojho vnuka, aby mu porozprával príbeh o boji, ktorý sa odohráva v každom z nás. Povedal mu: Chlapče, boj, ktorý sa v nás odohráva, je ako boj medzi dvomi vlkmi. Jeden vlk je zlý. Je to hnev, závisť, žiarlivosť, trápenie, smútok, chamtivosť, arogancia, sebeckosť, vina, nenávisť, pocit menejcennosti, falošnosť, namyslenosť, nadradenosť a ego. Ten druhý vlk je dobrý. Je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, pokora, láskavosť, zhovievavosť, empatia, štedrosť, pravda, súcit a dôvera. Vnuk o tom všetkom minútku premýšľal a potom sa opýtal svojho starého otca: A ktorý vlk vyhrá?...Starý indián iba jednoducho odpovedal: Ten, ktorého kŕmiš.“

„Prvý raz v živote počujem jeden dobrý argument, prečo má človek myslieť pozitívne.“ Na to sa Emma začala správať milšie a dokonca sa aj usmiala. Bol to smutný úsmev, ale úprimný a nie sarkastický. Dlho sa s Bellou rozprávali o knihách, o škole a filmoch. Nakoniec mladá pacientka zaspala od vyčerpania. Bella chvíľu sledovala ako sa jej dvíha a klesá hruď a rozhodla sa, že do ďalšej izby už nepôjde. Stretnutie s Emmou ju dostatočne vyčerpalo.

Upíri a vlkolaci. Emma mala bohatú fantáziu a očividne zbožňovala vlčie legendy, čomu nasvedčoval aj vlk na jej posteli. V Belle začínal nahlodávať malý chrobáčik pochybností.

Alice nakukla dovnútra. „Mohla by si mi pomôcť?“ šepla. Dievčatá vyšli na chodbu.

„Je to také nefér. Prečo sme my šťastní a tieto deti, ľudia, umierajú? Neexistuje žiaden liek na rakovinu,“ hnevala sa Bella. Detský kútik už bol plný džavotu. Niektoré deti sedeli na vozíkoch, iné sa hrali s plyšovými hračkami z ohrádky. Ich hra neprebiehala celkom normálne ako u zdravých detí, ale mohli sa s nimi rovnať v energii.

„Čoraz viac detí má záujem o kreslenie a ja sa im nestíham venovať, pretože sa každé z nich chce rozprávať. Keď na to budeme dve, pôjde nám to lepšie,“ vysvetlila Alice a už si aj sadala k malému okrúhlemu stolíku s farbičkami a papiermi. Bellu zamestnali známe dvojčatá Matt a Finn.

Po hodine hrania sa Alice a Bella museli s deťmi rozlúčiť. Mávali im do detského kútika s prísľubmi, že sa vrátia.

„Bella, počkaj! Stoj!“ Dievča sa otočilo.

Emma, opierajúc sa o stenu, zastala uprostred kroku a nevydala ani hlásku, iba začala plytko dýchať a ťukať pohľadmi po celej miestnosti. V jej očiach sa zračila hrôza. Zrazu sebou prudko mykla, až sa potkla o vlastné nohy a zrútila sa na zem. Tvárou spadla na vyleštené linoleum. Z nosných dierok sa jej prúdom začala valiť krv, stekala jej cez ústa, ponad bradu. Oči mala otvorené. Bolo to zvláštne, ale to dievča, iba ležalo na chladnej podlahe, nehybné a tlmené hlasy okolo seba ignorovala.

Alice sa prudko nadýchla a zaťala zuby. Šla skolabovať viac ako hlavný aktér celej tejto scény. Oči jej stmavli a telo stŕplo. „Idem po doktorku.“

Bella okamžite zareagovala. „Poď, postav sa.“ Chytila dievčatko pod pazuchami a postavila ju. „Predkloň sa a chyť si nos. Dobre, tak je to správne.“

Pokúsila sa čosi povedať, ale vyznelo to skôr ako: „Umieram."

„Neumieraš. Všetko bude v poriadku.“ Vďaka Finnovi a Mattovi vedela, kde sa nachádza kúpeľňa a v tejto chvíli bolo jedno, či pre dievčatá alebo chlapcov. Hlavné bolo, že jej mohla pomôcť. Schytila vozík položený neďaleko, posadila ju a odviezla do kachličkovej miestnosti. „Teraz ťa vezmem do kúpeľne. Urobíme tampón do nosa a krv prestane tiecť.“ Ako správny záchranár popisovala Bella všetko, čo robí a bude robiť. Nechcela dievča vystrašiť.

Po chvíli Emma začala rozprávať so zapchatým nosom. „Už som v poriadku. Naozaj. Nepotrebujem doktorku. Už ani nekrvácam. Občas sa mi spustí krv z nosa". Bolo to tak, hoci hrdinka nehody vyzeral ako z hororového filmu.

Keď si bola Bella istá, že je Emma v poriadku a krv naozaj prestala tiecť, vytlačila vozík na chodbu, po ktorej kráčala Alice so ženou v bielom plášti. Malá ohnivo ryšavé vlasy. Tvár mala peknú, bez jedinej stopy po vyrážke, alebo červených fľakoch. Iba na lícach mala prirodzenú červeň. Pripomínala zmiešaninu speváčky Edith Piaf a herečky Audrey Hepburn. Keď sa na ňu Bella zahľadela bližšie zistila, že ma krásne zelené oči a plné pery.

Alice jej niečo šepla a znova odišla do útrob nemocnice.

„Pani Schoderová, už som v poriadku. Prosím, dovoľte Belle prísť aj nabudúce.“ Emma sa držala jej svetru ako kliešť. Bella vedela, že by stačilo urobiť krok dopredu a bola by vyslobodená, ale cítila, že by to Emmu zranilo. Navonok ju už nič viac nedokázalo zraniť, ale vnútri sa jej mohol pretrhnúť každý nerv a nádej.

„Neboj sa, Emma. Bella príde aj nabudúce,“ sprisahanecky na mňa žmurkla lekárka v bielom plášti so stetoskopom na krku. „Teraz sa musíš vrátiť do postele. Stratila si veľa krvi. Potrebuješ infúziu. Vieš, že je pre teba nebezpečné vychádzať z izby. Teraz ťa sestra odvezie do izby. Ešte sa porozprávame a prídem za tebou, dohodnuté?“

Emma neochotne prikývla a pustila Bellu. „Zbohom.“ Sestra ju na vozíku odtlačila k dverám jej izby.

Bella sa pripravila na krik, ktorý od primárky očakávala za svoju nezodpovednosť, hoci to nebola jej chyba, že Emma odišla zo svojej izby, rovnako ako nebolo jej chybou, že spadla a pustila sa jej krv z nosa. Lenže žiaden trest neprišiel. „Som rada, že ste prišli. Pre deti máte naozajstný cit. Ešte som u Emmy nevidela taký záujem. Zvyčajne neodchádza zo svojej izby. Všetko, čo robíme a hovoríme má svoj význam. Čo ste jej povedali?“

„Povedala mi legendu o quilletoch a ja som jej na oplátku povedala tiež príbeh o dvoch vlkoch a že je dôležité, ktorého z nich kŕmime.“

Lekárka chápavo prikývla. „Samozrejme. Tento príbeh poznám. Nikdy mi nenapadlo jej ho povedať. Legendu o quilletoch hovorí každému. Nehovorí ju iba vtedy, keď je jej naozaj zle. Emma bola na svoju starú mamu naozaj naviazaná, ale odkedy jej zomrela, je to s ňou čoraz horšie. Myslím si, že sa k nej chce vrátiť. Totiž, aby ste mi rozumeli, Emmu rodičia opustili, starali sa o ňu iba ďalší rodinní príslušníci. Najviac zo všetkého práve starká.“

„Nevedela som to...“

„Ja viem. Niektoré z detí si prežili za svoj život viac ako my. Niektoré to posilní, iné oslabí. Takí je ich osud.“

„Je to nefér...“

„Nehovorte o tom, čo je nefér. Jednoducho to tak je,“ povedala prísne, ale potom sa usmiala. „Ak niečo zo srdca nenávidím, keď moja práca niekoho dojíma alebo keď niekto naše choré deti ľutuje. Naši pacienti by si priali, aby sme ich brali čo možno najviac normálne, aj keď sú onkologicky choré,“ vyčítala Belle, ktorá sa hanbila ako pes. Nedokázala sa však zdržať zlého pocitu. „Nemajte obavy,“ chlácholivo sa pani Schoderová usmiala na dievča. „Časom si zvyknete na všetko okolo. Dokážem ľudí celkom dobre odhadnúť. Mám pocit, že v deťoch vidíte svoju budúcnosť.“

„Áno, je pre mňa dôležité pracovať s deťmi, ale ešte som sa nerozhodla v akej oblasti.“

„Neviem ako sa vám darilo z pedagogického hľadiska, no môžem vám povedať, že zo zdravotníckeho ste krvácanie z nosa zvládli obdivuhodne. Veľakrát robia dobrovoľníci chyby, pretože si nenaštudujú nič a myslia si, že prídu a nestane sa nič. Všetko okolo sú deti...“ mávla rukou do priestoru. „Samozrejme, že si občas potrebujú rozbiť kolená. Je potrebné odhadnúť do akej miery im to nemôže ublížiť.“

Esme sa k nám pridala v závese s Alice. „Esme, je dobré, že ste ju zobrali so sebou aspoň sa niečo priučí. Ak sa rozhodnete študovať medicínu máte moje požehnanie. Môžete sa mi ozvať. Poznám mnohých profesorov z Harvardu. Zaslúžite si ich spoznať osobne. Len tak ďalej. Verím, že sme sa nevideli naposledy a teraz ak dovolíte, mám neodkladné záležitosti s jednou mladou slečnou.“ Žena jej podala ruku a následne sa rozlúčili. Bella vedela, čo teraz musí urobiť. Aj ona mala neodkladné záležitosti s jedným kamarátom.

Na telefóne vytočila jeho číslo. „Jacob? Musím s tebou hovoriť.“


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Takmer najlepší kamaráti - 11. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!