Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 7. kapitola

11.02.2013 (10:00) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2522×

7. kapitola

Bella

Zastavila som pred garážou Adamovho domu a zostala sedieť v aute. Po ceste domov na mňa doľahlo všetko, čo sa stalo. Spustili sa mi slzy, ale ja som ich držala na uzde, aby som videla na cestu, ale ako náhle som došla do cieľa, tak som sa zrútila.

Ako som mohla vztiahnuť ruku na môjho otca? Čo sa to so mnou stalo? To nie som ja! Bože, prečo som to urobila.

Hlavu som mala položenú na volante a mojím telom otriasali vzlyky. Z očí mi tiekli potoky a bolela ma tá diera v hrudi. Teraz to bolo definitívne, opustila som všetko, čo som mala. Otca, manžela, priateľov, všetko. Jediné, čo mi zostalo, čo ma momentálne držalo pri živote a čo mi zabránilo podľahnúť mojej túžbe ostať tam, v bezpečí a otcovej náruče, bola nádej. Tá predsa umiera ako posledná. Mojou nádejou bolo to, že Adama presvedčím, aby ma premenil.

Vedela som presne, čo urobím, ak sa mi to podarí. Ten plán som mala v hlave od kedy odišiel. Vyhľadala by som ho a modlila sa, aby ma k sebe zobral naspäť, už by nám totiž nestálo nič vtom, aby sme boli spolu až navždy.

A kvôli tomuto som skoro udrela môjho otca. Jediného človeka, ktorý ma mal vždy a za každých okolností rád a ktorý mi nikdy neublížil. Ale ja som proste nemohla len tak sedieť a počúvať ako nadáva na niekoho, na kom mi záleží tak ako na ňom.

Takto som ležala opretá o volant a čas ubiehal. Po čase mi došli slzy a ja som len vzlykala. Musela som tam zaspať, pretože som sa s trhnutím zobudila na to, ako sa otvárajú dvere. Bola tma a ja som len vďaka svetlu, ktoré sa zažalo pri otvorení dverí, videla Adama ako ma sa na mňa pozerá. Bola som celá rozospatá a tak som sa nebránila. Pokrútil nado mnou hlavou a sklonil sa ku mne. Chytil moje ruky a obtočil si ich okolo krku. Vsunul podo mňa ruky a vyzdvihol si ma na ruky. Zdvihol ma a pritiahol si ma na hruď. Pätou zavrel dvere a niesol ma do vnútra.

Bola mi zima. Vonku bolo okolo päť stupňov pod nulou, ale ja som bola zohriata z teplého vnútra auta, tak som sa pritisla ešte viac k jeho hrudi. Vedela som, že je studený ako ľad, ale mne bolo teplejšie.

„Vydrž, hneď budeš v posteli,“ povedal tichým hlasom a ďalej pokračoval v ľudskej chôdzi. Pravdepodobne nechcel ísť svojou prirodzenou rýchlosťou, aby ma nevystrašil alebo aby mi nebolo zle, ale to som sa len domnievala.

Bola som príliš unavená na to, aby som mu odpovedala a tak som bola ticho. Aj tak som nevedela, čo by som mu povedala. Dnes som zraňovala a nechcela som zraniť aj jeho. Zachoval sa ku mne milo a to ma ani nepoznal, ponúkol mi bývanie a ja som mu za to bola nesmierne vďačná. Nechcela by som byť k nemu nevďačná a hnusná.

Bol veľmi milý. Po ceste do Forks som rozmýšľala, že by som mu mohla začať veriť. Už len keď sa pozriem na jeho oči. A to, čo urobil teraz, bolo tiež veľmi milé. Nenechal ma mrznúť v aute a rozhodol sa odniesť ma dnu.

Zdvihla som hlavu a pozrela sa na neho. Poriadne som sa na neho pozrela. Mal krásnu tvár. Nebola to len upíria krása, musel byť krásny aj pred premenou. Vlasy mal mierne rozstrapatené, ale stále upravené. Keď som ho odhadovala na štyridsať, musela som sa mýliť. Teraz nevyzeral ani na tridsať.

„Čo sa deje? Prečo sa na mňa tak pozeráš?“ Všimol si, ako som si ho prezerala. Zdvihol obočie a uprel na mňa svoj pohľad. Aj keď som bola unavená, zapýrila som sa a odvrátila od neho svoj pohľad. Stopercentne si to všimol. Ale nekomentoval to, len na mňa ďalej upieral svoj pohľad.

„Nič, čo by sa malo diať?“ Nikdy som nevedela klamať. Odvrátil odo mňa pohľad a pozeral sa pred seba. Ďalej sa k tomu už nevrátil.

Vošli sme do domu. Stále sa pohyboval ľudskou rýchlosťou. Prišli sme ku schodom a on ma vyniesol hore až k izbe, v ktorej som spala minulú noc. Pravdepodobne to bude už moja izba. Otvoril dvere, došiel k posteli a jemne ma na ňu položil. Pozrel sa na mňa a otočil sa znovu k dverám. Chcel ma nechať samú, ale to som nemohla dovoliť. Dnes som už nechcela zostať sama ani len sekundu.

„Prosím, zostaň tu so mnou! Dnes už nechcem byť sama,“ zavolala som na neho, aby som ho zastavila v odchode. Bol už pri dverách, keď zastal z rukou na kľučke. Moja žiadosť ho pravdepodobne úplne prekvapila. Chvíľu tam stál, pravdepodobne rozmýšľal, čo má robiť, ale potom sa otočil a pozrel sa ma mňa. Jeho pohľad bol neistý, akoby váhal či to má alebo nemá urobiť. Nakoniec sa príliš pomalým krokom aj pre človeka vydal ku mne.

Keď bol pár krokov od postele, zastal. Opatrne sa posadil na kraj postele a díval sa na mňa. Prekvapil ma. Myslela som, že odmietne a nechá ma tu samú.

Po chvíli odvrátil pohľad a zadíval sa na moju tašku hodenú na stoličke. Predtým som si ju nevšimla, myslela som, že je ešte stále v obývačke, kde som ju nechala. Asi ju sem doniesol.

„Nechcela by si... ísť... sa prezliecť? Musí ti v tom byť teplo,“ koktal. Môže upír koktať? Jeho otázka ma prekvapila a podľa jeho výrazu aj jeho.

Pozrela som sa na svoje oblečenie a zistila som, že mám na sebe stále svoju bundu, rifle a ešte aj topánky. Stále som bola unavená, ale nehodlala som predsa spať v bunde a topánkach.

„Máš pravdu.“ Posadila som sa, vyzliekla si čiernu obyčajnú bundu a vyzula topánky. Vyzliekla som si aj svoj zelený sveter. Postavila som sa, zobrala veci z postele a dala ich na stoličku. Topánky som položila ku dverám. Po celý čas som cítila na sebe jeho pohľad. Pri dverách som na moment zastala. Rozmýšľala som nad tým, čo sa to tu vlastne stalo.

Pokrútila som hlavou, aby som sa zbavila myšlienok, inak by som sa do tej postele nevrátila. Otočila som sa a pristihla som Adama, ako si ma dôkladne prezerá. Tvárila som sa, že som si to nevšimla a vrátila sa k posteli. 

Ľahla som si na bok tvárou k nemu. Sedel strnulo na kraji a uprene sa na mňa díval.

Už som to ticho nemohla vydržať a tak som prehovorila. „Nechceš si ísť ľahnúť sem ku mne? Prosím!“ uprela som naňho prosebný pohľad.

Tento raz neváhal ani minútu. Postavil sa pristúpil až k mojej hlave. Posunula som sa do stredu postele, aby som mu urobila miesto. Ľahol si na sami kraj postele.

Trochu som sa posunula bližšie k nemu, ale nie úplne blízko. Naraz na mňa padla vlna únavy a už som ju nedokázala prekonať.

Zívla som a zavrela oči. Ešte raz som ich otvorila a ubezpečila som sa, že je Adam stále vedľa mňa.

Bol tam. Teraz som sa mohla ponoriť do ríše snov s pocitom, že tu nie som sama.

Adam

Sedela v aute a plakala. Bola opretá o volant, vzlykala a slzy jej tiekli prúdom. Po čase zaspala opretá o volant a tak som sa rozhodol preniesť ju do postele.

Prišiel som k autu a otvoril dvere. Zažalo sa svetlo a ona sa s trhnutím zobudila. Pokrútil som nad ňou hlavou a zohol sa k nej. Chytil som jej ruky, ovinul si ich oko svojho krku a vsunul ruky pod ňu. Vyhupol som si ju do náručia a zavrel za nami dvere od auta.

Striaslo ju a privinula sa bližšie k mojej hrudi. Vedela, že som studený ako ľad a zdalo sa, že jej to neprekáža.

„Vydrž, hneď budeš v posteli.“ Užíval som si jej blízkosť a nechcel som ju len tak pustiť ale vedel som, že ako náhle dôjdeme do jej izby, budem ju musieť pustiť, tak som sa radšej neponáhľal. Navyše som nevedel, ako by zareagovala, keby som išiel svojou prirodzenou rýchlosťou.

Zrazu na mňa uprela svoje hnedé studničky a pozorovala ma. Páčilo sa mi to. Bol som zvedavý, čo ju na mne tak upútalo. Pozrel som na ňu a pozdvihol jedno obočie v spýtavom pohľade. Zrejme si to nevšimla a ja som to už nemohol vydržať, tak som sa spýtal. „Čo sa deje? Prečo sa tak na mňa tak pozeráš?“

Pozorne som sledoval je tvár. Vedel som už, že mi nepovie pravdu a tak som dával pozor, aby mi nič v jej tvári neuniklo. Zapýrila sa a odvrátila svoj pohľad od mňa.

„Nič, čo by sa malo diať?“ klamala, poznal som to na jej hlase a cítil som, že do tváre sa jej do tváre nahrnula krv. Usmial som sa nad tým a odvrátil som od nej pohľad.

Boli sme pri schodoch a ja som vedel, že môj čas v jej blízkosti sa kráti. Vyšiel som po schodoch a ona sa ma stále pevne držala. Jednou rukou som ju na chvíľu pustil a otvoril dvere do jej izby. Prišiel som až k posteli a položil ju na ňu. Rýchle som ju skontroloval pohľadom, otočil sa a vydal sa na odchod. Stál som už pri dverách, keď sa ozvala a povedala niečo, čo ma naozaj prekvapilo a čo som od nej nikdy nečakal a po čom som túžil.

„Prosím, zostaň tu so mnou! Dnes už nechcem byť sama,“ ozvala sa prosebným hlasom plným samoty.

Stál som tam ako obarený. Nevedel som, čo mám urobiť. Či mám odmietnuť a nechať ju tu samú alebo čo najrýchlejšie utekať k nej a schytiť ju do náruče. Všetko na mňa kričalo, aby som išiel k nej, mozog, srdce, hrdlo.

Cítil som na chrbte jej pohľad a tak som sa rozhodol. Pomaly som sa otočil sa vydal sa k nej. Pri jej nohách som sa zastavil. Opatrne som si sadol na kraj postele, pripravený okamžite sa postaviť a odísť, ak si to rozmyslí a pošle ma preč.

Pozorne som si ju prezrel od hlavy až po päty. Stále mala na sebe svoju čiernu hrubú bundu a topánky. Muselo jej byť v tom teplo. Pozrel som sa po izbe a pohľad mi padol na jej cestovnú tašku, ktorú som dnes našiel položenú na zemi v obývačke. Zobral som ju odtiaľ a doniesol ju sem. Rozmýšľal som aj nad tým, že jej ju vyložím, ale mohla by to pokladať za to, že som sa jej hrabal vo veciach a mohla by sa na mňa za to hnevať.

Znovu som sa pozrel na ňu, ale hneď som sklopil pohľad k svojim rukám, ktoré som mal položené na kolenách.

„Nechcela by si... ísť... sa prezliecť? Musí ti v tom byť teplo.“ Bože ja som ale nemožný! Mám viac ako tisíc rokov, ale chovám sa ako zbabelý adolescent. Čo som to ja za trápnu paródiu na upíra? Ja kokcem?! To už je moc. Pretiahol som množstvo upírok a aj ľudských žien, bez žiadnych komplikácii som ich k tomu prehovoril a dokonca niektoré ani nebolo treba a jedna takéto ľudské žieňa s tvárou anjela zo mňa urobí hlupáka. Áno, je síce krásna, múdra a nesmierne milá a obetavá, ale predsa je to len ľudská žena.

Ktorú miluješ, tak si to priznaj!

Ale ja si to nemôžem dovoliť. Čo by asi urobila, keby vedela, že ju milujem? Utiekla by? Zostala by? Neviem. Jediné, čo teraz viem, je, že ju musím dostať do Volterry. Živú s živím srdcom.

Po mojej poznámke sa pozrela na svoje oblečenie. „Máš pravdu.“ Posadila sa a začala sa vyzliekať. Vyzliekla si bundu a aj zelený sveter, ktorý mala pod tým, vyzula si topánky a postavila sa. Zobrala svoje veci a položila ich na stoličku. Topánky si odniesla ku dverám. Každý jej krok som pozorne sledoval. Pri dverách sa zastavila, otočená chrbtom ku mne, a tak som to využil a pozorne som si ju prezrel odhora dolu. Pohľadom som sa zastavil na jej perfektnom zadku v obtiahnutých rifliach. Mal som chuť pristúpiť k nej a chytiť si ho do dlaní. Bohužiaľ, otočila sa a ja som stratil možnosť pozerať sa naň. Okamžite som ale zdvihol zrak a pozrel sa jej do očí.

Odišla od dverí a išlo sa ľahnúť do postele. Ľahla si nabok, tvárou ku mne. Sedel som strnulo na kraji postele a díval so sa na ňu ako sa snaží vyhrať boj so svojimi viečkami. Zatiaľ sa jej to darilo.

Zavládlo ticho. Neplánoval som ho prerušiť, celkom mi vyhovovalo. Mohol sa na ňu len dívať a vychutnávať si ten pohľad. Myslel som, že už každú chvíľu zaspí.

„Nechceš si ísť ľahnúť sem ku mne? Prosím!“ prosebným hlasom prerušila ticho.

Neváhal som ani minútu. Postavil som a prešiel k jej hlave. Posunula sa do stredu postele, aby mi urobila miesto. Ľahol som si na úplný kraj. Prisunula sa ku mne trošku bližšie a zívla si. Zavrela oči. Po chvíľke ich zase otvorila, aby ma skontrolovala, ale potom ich zavrela a zaspala.

Posadil som sa do tureckého sedu, aby som mal lepší výhľad na jej tvár.

V spánku vyzerala tak nádherne. Ako padlý anjel. Nie ako tí hnusní barokoví tuční anjelici, ale ako naozajstný anjel, stelesnenie krásy.

Celú noc som sedel a pozeral sa na ňu ako spí, keď natiahla ruku, aby ma nahmatala a ako ucítila moju ruku, ktorú som jej hneď postavil do cesty, aby som ju nezobudil, položila ju na ňu a nechala ju tak ležať, kým sa znovu neprevrátila. Toto sa zopakovalo trikrát.

Okolo jednej v noci, keď už utíchli jej nezmyselné slová a ja som si myslel, že už tvrdo spí, všimol som si ako jej po líci niečo tečie. Načiahol som sa a zachytil to jedným prstom skôr ako to dopadlo na vankúš. Rýchlo som si to vložil do úst. Bola to jej slza! Ona plakala zo spánku! Priblížil som sa k nej a znovu si ľahol vedľa nej.

Zrazu sa otočila smerom ku mne a prehodila ruku cezo mňa. Úplne ma tým zaskočila a vykoľajila. Nevedel som, čo mám robiť a tak som, aj keď som si to užíval, zdvihol jej ruku zo mňa a položil jej ju vedľa tela.

To som ale nemal robiť. Slzy sa jej znovu, ale tentoraz intenzívnejšie, pustili z očí a znovu prehodila ruku cezo mňa. Tentoraz som ju nedal dole a nechal ju tak.

Celú noc už bol pokoj. Ja som rozmýšľal, čo také sa jej mohlo snívať, že by plakala zo sna. Jediné, na čo som prišiel, bolo, že sa jej to, čo sa stalo v dome jej otca, veľmi dotklo. Musím sa jej to spýtať. Musím prísť na to, čo ju ťaží na srdci a prečo plače. Nechcem, aby bola smutná.

Začalo svitať. Nechcel som, ale musel som od nej odísť. Musel som ísť vybaviť našu cestu do Seattlu.

Zdvihol som jej ruku z môjho hrudníka a postavil sa. Jej ruku som nepustil. Chytil som ju za zápästie a pobozkal som ju na naň. Potom som jej ruku položil na posteľ a nahol sa nad ňu. Pobozkal som ju jemne na líce, tak aby som ju nezobudil. Chcel som jej dopriať dlhý spánok. Zrejme ho bude potrebovať po včerajšom dni.

Vyšiel som z jej izby, zišiel po schodoch do obývačky a posadil sa na pohovku. Zapol som notebook, ktorý bol položený na stole a otvoril si emailovú schránku. Ako som očakával, bol tam email od Jane.

Drahý Adam!

Dúfam, že sa Ti na tvojej ceste bude dariť a že sa čo najskôr vrátiš naspäť na hrad, ku mne. Čakám Ťa od tvojho príchodu, celá netrpezlivá a nadržaná.

Tvoja milovaná Jane

Ako som očakával. Jedna noc a už vám nedá pokoj.

Kedysi som sa z Jane vyspal. A tým som všetko dosral. Jane sa do mňa zamilovala, ale tým najhorším možným spôsobom. Začala za mnou doliezať a myslela si, že sa z nás stane pár. Nikdy som jej to síce nepovedal, ale nikdy som nemal v pláne s ňou mať akýkoľvek vzťah, či už len priateľský. Ale to ona nikdy nepochopí. Keď ma potom pristihla, ako si užívam s jednou cudzou a neskutočne krásnou upírkou, urobila neskutočnú scénu – Ako som jej to mohol urobiť? Boli sme taký úžasný pár! A ja som to teraz všetko pokazil! – no hrôza. Vtedy som sa radšej zdekoval z hradu a vydal sa na túto cestu, na túto úlohu. A ani teraz mi nedá pokoj.

Asi mesiac po mojom odchode mi prišiel od nej email. Všetko mi v ňom odpustila a chcela, aby som sa k nej vrátil. Písala tam, aká bola strašná hlupaňa, keď ma nechala odísť. Ona ma miluje tak strašne, že ostatných mužov už ani nevníma. Neodpovedal som jej naň tak ako na ostatné, ak to teda nebolo nevyhnutné. Deň nato som sa dozvedel, že tá upírka, s ktorou som sa nechal prichytiť, je mŕtva. Vraj ju chytil neznámy upír, po ktorom sa pátra a upálil ju v jednej uličke vo Volterre. Myslím, že ten neznámy upír nie je ďaleko od hradu. 

Niektoré emaily som preposlal mojím priateľom vo Volterre. Napríklad jej odhalené fotografie. Nemohol som sa o ne nepodeliť a keďže viem, že Demetri po Jane strašne dlho túži, musel som mu tie fotografie poslať. Pokiaľ viem, tak tie fotografie videlo celé obyvateľstvo hradu.

Jej mail som ignoroval a prešiel k prílohe. Bola obrovská. Stiahol som si ju do počítača a že to aj poriadne dlho trvalo.

Prvé, čo som hľadal, bolo meno Cullen.

Jediné, čo som našiel, bolo Carlisle Cullen. Podľa záznamov nikoho nepremenil.

Tak ten jej upírik musí byť mladý. Mladší ako ja. Mladý a hlúpy.

Keďže tu nie sú žiadne záznamy o nikom ďalšom z Cullenovcov, tak ich budeme musieť navštíviť. Teda aspoň ja. Bola pri ňom poznámka: Vegetarián, stály obyvateľ. Upíri sa tu delili do troch skupín: nomádi, stáli obyvatelia a cestovatelia. Medzi cestovateľom a nomádom je ten rozdiel, že cestovateľ sa na mieste zdrží dlhšie ako na lov, založí si tam hniezdo.

Odsunul som tieto myšlienky napotom a pustil sa do roboty.

Prepisoval som jednotlivé mená a tentoraz podľa abecedy. Vyškrtával som tých, o kom som vedel, že sú mŕtvi. Ohľadom poznámok pri nich som nevedel ako ďalej. Väčšina upírov nežije stále rovnakým štýlom života, menia ho, ak sa začnú nudiť. Nedovolil som svojmu smútku nad stratenými priateľmi, aby ma ovládol, tvrdo som ho potlačil do úzadia svojej mysle. Ničomu by to už nepomohlo.

Po čase som si všimol, že mi neposlali záznamy týkajúce sa Štátov alebo Severnej Ameriky. Poslali mi záznamy z celého sveta a to znamená len jedno. Dostane ďalšiu úlohu, hneď ako dopravím Isabellu Arovi.

Dúfal som, že do vtedy bude Bella moja a bude cestovať som mnou, ale už ako nesmrteľná. Ako moja partnerka, ako moja družka.

Zrazu sa z poschodia ozvali kroky. Pozrel som sa von oknom a bol som prekvapený, ako rýchlo čas beží. Vôbec som nevenoval času pozornosť, bol som zažratý do práce. Hodiny ukazovali pol desiatej.

Kroky sa už ozývali z chodby a ja som vedel, že za chvíľu sa objaví na schodoch. Zavrel som email a do vyhľadávača som zadal: Hotely v Seattli.

Otočil som sa smerom ku schodom a stretol sa s jej prekvapeným pohľadom. Zastala a pozrela sa mi do očí.

Chvíľu sa mi dívala do očí, ale potom náhle sklopila zrak a začervenala sa. Pokračovala v ceste po schodoch, ale asi sa na ne nevedela sústrediť, pretože išla pomalšie a pevnejšie sa držala zábradlia, aby nespadla.

Nespúšťal som z nej zrak a premýšľal nad tým, čo sa jej preháňalo mysľou.

Prešla až ku kreslu a posadila sa doň. Bola ticho a tak som začal ja.

„Dobré ránko? Ako si sa vyspala?“ spýtal som sa milým hlasom a zdvihol som jeden kútik do zvedavého úsmevu. Pozorne som si ju prezrel a všimol som si kruhy pod očami a to bola odpoveď na moju otázku. Jej sny museli byť horšie ako som si myslel. Môj úsmev poklesol.

Zhlboka sa nadýchla a chystala som na odpoveď. „Dobre.“ Keby som nebol upír, mal by som menší problém s tým, aby som ju počul.

Radšej som to nekomentoval a otočil hlavu naspäť k obrazovke počítača. Vyskočilo mi tu asi päťdesiat odkazov na jednotlivé hotely v Seattli, ale to som nevnímal. Periférnym videním som videl, ako sa Bella ošíva. Čakal som, čo mi povie. Musí to byť pre ňu buď veľmi dôležité, alebo nepríjemné.

„Prepáč mi to, čo sa stalo včera večer. Nechcela som ťa uraziť, ale potrebovala som, aby bol niekto so mnou, nechcela som byť sama.“ Keď mi to rozprávala, pohľad mala uprený do zeme. Ani raz ho nezdvihla.

„Nechaj to tak. Vôbec mi to nevadilo. Som rád, že ti je už lepšie a že som k tomu mohol prispieť.“ Natiahol som ruku, jemne ju chytil za bradu a zdvihol jej hlavu hore, aby som jej to mohol povedať do očí, aby aspoň z časti vedela, čo k nej cítim aj keď nie, to by nikdy nepochopila.

„Poď sem. Niečo ti ukážem.“ Pustil som ju a trochu sa posunul, aby si mohla sadnúť vedľa mňa na pohovku. Bolo nádherne mať ju zase tak blízko pri sebe, znovu cítiť to teplo, čo jej vychádza z tela na svojej koži.

„Pozri, čo povieš na tento hotel. Rozhodol som sa už kam pôjdeme. Mám dáku prácu v Seattli a tak som myslel, či by si nešla som mnou.“

Pre istotu som sa na ňu nepozrel a pohľad som upieral na obrazovku.

Chvíľu bolo ticho, ale potom sa ozvala. „Dobre a kedy odchádzame?“ povedala s nadšeným. Zase ma prekvapila.

„O tri dny.“

Všetkým veľmi ďakujem za komentáre k predchádzajúcej kapitole a veľmi sa chcem všetkým ospravedlniť, že som na Bellu nedávala väčší pozor a takto sa mi vymkla z kontroly. Pôvodne sa mala zachovať ako neviniatko a všetko zvaliť na Jacoba, ale asi som na ňu nedávala pozor. :D

Dúfam, že sa vám tato kapitola bude páčiť. Mám ju napísanú už dlho, ale nechcela som ju vydať, pretože sa mi zdá strašná. Ale našlo sa pár ľudí, ktorí mi povedali, že je dobrá a rozhodne ju mám vydať. Tak dúfam, že bude spokojní aspoň z dĺžkou kapitoly

Ako vždy aj pri tejto kapitole ďakujem Jessy za opravenie a pridávam jej sem za to videjko.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 7. kapitola: