Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 6. kapitola

Bella opäť vo Forks. Ide sa rozlúčiť s otcom.

Príjemné čítanie. LiviaCullen

6. kapitola

Mohla som tušiť, že Adamovo bude drahé, rýchle a luxusné. Čierne BMW s krémovými koženými sedadlami a dotykovým palubným počítačom. Keď som vošla do jeho garáže, vyrazilo mi dych. Toľko drahých áut som pokope ešte nevidela, aj keď garáž Cullenovcov som nikdy nevidela. Možno ich mali viac. Ale to všetko mi bolo teraz úplne ukradnuté.

Sedela som vo vnútri v aute, dva domy od toho ockovho, tak, aby ma nebolo z okna vidieť. Keby sa náhodou ocko pozrel von z okna. Aj odtiaľto som videla jeho auto na príjazdovej ceste.

Sedela som tam a naberala odvahu ísť tam a oznámiť môjmu milovanému ockovi, že odchádzam s neznámym upírom niekam, neviem kam. Problém však nebol len v tom.

Aj keď by som to nikomu - ani sama sebe - nepriznala, nechcela som opustiť Forks. Znamenalo by to, že by som opustila aj jeho. Edwarda. Na tomto miesto som ho naozaj cítila, cítila jeho prítomnosť. Toto mesto a moje spomienky sú jediný dôkaz jeho prítomnosti. Toho, že tu naozaj bol. Tu, v tomto meste mi šepkal, že ma miluje a že som jeho život.

Ale tu ti aj povedal, že ťa nemiluje a nechce ťa už vidieť, pripomenulo mi moje podvedomie. Pripomenulo mi to, na čo som chcela zabudnúť. Keď opustím toto mesto, budú to len moje spomienky a nadej, ktorá ma tých pár mesiacov po jeho odchode držala pri živote, že sa vráti a všetko bude ako predtým, sa vytratí.

Ale keď pôjdeš s Adamom, budeš mať nádej, že z teba urobí nesmrteľnú a budeš môcť nájsť Edwarda a byť s ním navždy, znovu sa pripomenulo moje podvedomie a zase malo pravdu. Možnosť, že Adam zo mňa urobí nesmrteľnú, bol hlavný dôvod, prečo som súhlasila a rozhodla sa cestovať s ním. Mala som rozumné dôvody prečo nie, nepoznám ho, neverím mu, nechcem opustiť otca a Forks, ale táto možnosť to všetko prevážila a bolo jasne.

Teraz zostáva len povedať to otcovi.

Trasúcou rukou som otočila kľúčom v zapaľovaní a naštartovala motor. Hneď naskočil a potichučky ďalej priadol. Podišla som o dva domy a motor zase vypla. Dvakrát som sa zhlboka nadýchla, aby som sa pripravila na to, čo príde a aby som si dodala odvahu vystúpiť.

Vystúpila som z auta a vydala sa cestičkou k domu. Keď som zabuchla dvere od auta, videla som ako sa pohli záclony v okne v obývačke. Ocko zaregistroval môj príchod. Chcela by som vedieť, čo si myslí o tom aute.

Prišla som až k dverám a zastala pred nimi. Znova som sa zhlboka nadýchla. Nemala som tušenie ako Charlie zareaguje. Budem dúfať, že nedostane srdcový záchvat.

Napriahla som ruku ku kľučke, ale v tom sa dvere otvorili a v nich stál prekvapený Charlie. Schmatol ma do náručia a tuho ma objal. Plánovala som, že sa budem tváriť neutrálne bez akýchkoľvek emócií, aby som sa nakoniec nerozplakala, ale keď som ho zbadala, nedokázala som udržať tú svoju masku a opätoval som mu objatie.

Chýbal mi. Nasala som z jeho košele dobre známu vôňu, ktorá mi pripomínala domov a ktorá mi tak veľmi chýbala v La Push. Chýbalo mi naše spolunažívanie. To, ako som vedela, že vždy príde domov a bude sa zaujímať o to či som nažive, zdravá a spokojná v tomto malom upršanom meste. Od kedy som sa sem prisťahovala, chcel, aby sa mi tu páčilo a s malou pomocou od Cullenovcov sa mu to ja podarilo. Chýbal mi ten pocit, že na vás niekomu skutočne záleží, že ste na prvom mieste v jeho zozname priorít. U Jacoba som sa vždy držala na druhom mieste, prvé bola svorka.

„Ocko,“ šepla som a vzlykla som do jeho hnedej flanelovej košele.

„Bella!“ povzdychol si a objal ma rukami ešte pevnejšie.

Odtiahla som sa od neho a pozrela som sa mu do tváre. Videla som ako skáče pohľadom zo mňa na Adamovo auto. „Poď dnu, Bella. Povieš mi, čo sa stalo,“ povedal a ešte niečo si zamrmlal popod fúzy.

Odstúpi od dverí tak, aby som mohla prejsť . Videla som, že sa ešte raz pozrel na auto a až potom zavrel vchodové dvere.

Vošla som so obývačky a sadla som si na starý vyblednutý gauč. V telke išiel dáky futbal a na stole stáli dve plechovky od piva. Táto izba sa vôbec nezmenila, teda okrem mojej a Jacobovej svadobnej fotky na krbovej rímse. Mala som na nej jednoduché biele šaty a Jacob bol oblečený v čiernom obleku z požičovne. Určite musím presvedčiť otca, aby ju vyhodil. Bola to spomienka na jediný slnečný deň, aký som na First Beach zažila. Obrad bol jednoduchý. Pozvali sme celú svorku a ich vyvolené. Z mojej strany tam bol len ocko, mama, Phil, Jessica, Angela a Mike. Bol to pre mňa veľmi smutný a zároveň veselý deň. Smutný, lebo som sa definitívne zmierila s tým, že Edward už v mojom živote nikdy nebude, lebo som sa nemohla vydať za toho, koho som naozaj chcela a preto, že tam nebola ani Alice ani Esme, bola by som rada aj za Rosalie. Proste som tam chcela niekoho z tých, na ktorých mi kedysi, ale aj teraz záležalo.

Keď vošiel Charlie, vzal ovládač a vypol telku. Posadil sa do svojho kresla a uprene sa na mňa pozrel. Čakal, kým začnem ja.

„Jacob ti asi volal, však?“ najprv som si chcela overiť, koľko toho vie.

„Áno. Ale povedal mi len to, že si odišla. Nepovedal mi preč ani kam? Povedal by som, že bol veľmi prekvapený keď zistil, že nie si tu. Tak, čo sa teda medzi vami dvomi stalo? Prečo si odišla? A kam vlastne si išla? A koho je to auto?“

To je celý Jacob, nechá to všetko na mňa. Vyrobí problém a mňa ho nechá vysvetliť. Sebec jeden, mohol pre mňa urobiť ešte jednu poslednú vec.

A čo keď chcel, aby si ty rozhodla o tom, čo Charlie má vedieť o tom, čo sa stalo? A čo si myslíš, prečo sem volal a zháňal ťa? Čo ak mu na tebe po tom všetkom stále záleží? A čo keď s tebou chcel hovoriť? Znovu sa ozvalo moje podvedomie a znovu malo pravdu. Tuším by som mala začať počúvať moje podvedomie častejšie.

Takto som o tom zatiaľ nepremýšľala. Čo ak je to pravda? Čo ak Jacob naozaj chce, aby som ja rozhodla, čo bude Charlie vedieť? Je to predsa môj otec. Myslela som si, že Jacob je obrovský sebec, ale asi som sa mýlila.

Plánovala som, že Jacoba pred Charliem vykreslím ako sebca, čo si našiel inú, ktorá ma dlhšie nohy, štíhlejšiu postavu a väčšie prsia. Ale zmenila som názor. Nebudem sviňa, Charlie by bol nahnevaný aj na Billyho a on ho ma naozaj rád a ja by som bola nerada, keby sa kvôli mne pohádali.

Zvalím teda všetku vinu na seba. Ale budeme musieť s Adamom odísť čo najskôr. Nechcem, aby Jacob zistil, kde som a prišiel sa so mnou porozprávať. To naozaj nechcem.

„Jacob mal pravdu. Ja... naozaj som sa odsťahovala. Ja...“ koktala som. Nevedela som, čo ďalej. Mám mu povedať, že som si našla niekoho iného? Asi to tak bude najlepšie. „Niekoho som si našla. Niekoho, kto nie je celý deň so svojou svorkou a v noci je taký unavený, že pomaly zaspáva už vo vchodových dverách. Navyše som si našla... prácu, vďaka ktorej budem musieť... cestovať po celom svete.“ Bože, ja som ale perfektná klamárka. Kokcem ako keby som mala poruchu reči. V hrdle mam hrču a navyše sa mi niekoľkokrát zlomil hlas.

„Bella, a čo keby si mi povedala pravdu. Poznám ťa, Bella, a viem že mi nehovoríš pravdu. Máš v krku hrču, koktáš a láme sa ti hlas. Tak to skús odznova a tentoraz pravdu.“ Odhalil ma. Pozná ma.

„Ja... naozaj som sa od Jakea odsťahovala. V Port Angeles som narazila na jedného starého známeho...“

„Na jedného z tých Cullenovcov? Že to je jeden z nich, ten Edward.“ Prerušil ma. Ani nevie ako blízko je. Jeho tvar začala naberať červený odtieň. Myslím, že je pravý čas začať sa báť o jeho zdravie.

„Nie, ocko. V jednom máš pravdu. Je to upír. Ponúkol mi bývanie a prácu. Pýtal sa ma či nechcem ísť s ním. Cestovať tak, ako to ostatní upíri robia. A ja som súhlasila.“ Poslednú vetu som zašepkala. Oči som radšej uprela na svoje ruky zložené v lone. Nervózne som sa s nimi hrala. Nechcela som sa pozrieť otcovi do očí. Neviem, čo by som v nich videla. Bolesť, zradu, hnev?

„Čo si urobila?! Ty chceš odísť preč s nejakým cudzím upírom?! Bella, dúfam, že mi nechceš nahovoriť, že si taká hlúpa?“ Postavil sa na nohy a pozeral sa na mňa zhora. Odvážila som sa zdvihnúť pohľad od mojich rúk a jediné, čo som v jeho očiach videla, bol hnev a bolesť. Domnievala som sa, že je to bolesť z toho, že sa nechcem k nemu vrátiť a do jeho milovaného mesta, ale radšej dám prednosť cudziemu nebezpečnému upírovi. Nevadilo by mu, keby to bol dáky normálny ľudský chlap, jemu vadilo, že je to upír. No jasné. Pokrytec jeden!

Keď som si brala Jacoba, vedel o tom, čo Jacob je a vôbec mu to nevadilo. Jediné, na čo bol nahnevaný bolo, že som vedela, čo je zač Edward a aj tak som s ním ďalej chodila. Vadilo mu, že som sa ťahala s nebezpečným upírom a že som sa kvôli nemu dostala do tej šlamastiky v Phoenixe. Jacobovi som to povedala, keď sa ma pýtal, ako som prišla k tej jazve na zápästí. Ako tak rozprával Charliemu, čo boli zač Cullenovci, tak aby tomu dodal efekt, povedal aj to o tej nehode, dokonca mu povedal aj o mojej narodeninovej oslave.

„Ja... Možno som hlúpa, ale ty si pokrytec. Priznaj si, že by si bol radšej, keby to bol vlkolak!“ začala som po ňom kričať. Tiež som sa postavila. Už ma nebavilo to, ako si myslí, že som jeho malé dievčatko, ktoré nemá vlastný rozum a nevie sa samo slobodne rozhodovať. „Oco, mam už dvadsaťjeden rokov, môžem už aj piť a rozhodne si môžem robiť to, čo chcem. Môžem isť kam chcem a s kým chcem. Dokonca tu už ani nebývam. Nemáš mi prečo niečo zakazovať.“ Kričala som na neho. Všetka zlosť, ktorá sa vo mne nahromadila za celé tie roky, od kedy ma Edward opustil, sa teraz uvoľnila a všetko naokolo spálila. Potrebovala som si to na niekom konečne vybiť. Ani som otca neľutovala, že si to odnesie. Zaslúži si to.

„Ako to so mnou hovoríš? Ja som tvoj otec, Bella! Máš sa ku mne správať s úctou. Toto nie si ty! To všetko je zásluha toho hnusného upíra. To on ťa toto naučil. To od neho máš toto všetko,“ kričal, divoko rozhadzoval rukami okolo sem a sliny pľul všade naokolo.

„Tak to teda nie. Takto o ňom rozprávať nebudeš. Je to najlepší človek, akého som kedy stretla, akého kedy stretnem. Milujem ho, aj po tej dlhej dobe ho milujem...“

„Počúvaš, čo vôbec hovoríš?“ prerušil ma. „Človek?! On a jeho rodina nie sú ľudia! Nemajú dušu, sú to len hnusní vrahovia tak ako celý ich druh...“ Tak to nie je! Napriahla som ruku, že mu jednu vrazím, ale zachytil ju. Na tvári mal šok. Šok z toho, že jeho jediná dcéra sa ho pokúsila udrieť.

„Nemáš právo o nich hovoriť. Nepoznal si ich. Boli to tí najúžasnejší ľudia. Áno, volám ich ľudia, lebo je v nich oveľa viac ľudskosti ako v komkoľvek z tohto mesta. A o ich duši nemáš ani šajnu. Vieš ty vôbec, čo je to duša? Ako by to vyzeralo, keby bol niekto bez duše? Duša je niečo, bez čoho nemôžeš milovať, nemôžeš nič cítiť, nemôžeš nič tvoriť. Nemohol by si byť policajtom, lekárom, učiteľom. Mohol by si len chodiť a riadiť sa len základnými pudmi . Jesť, spať a rozmnožovať sa. Toto je duša. Keď si spomenieš, koľko ľudí Carlisle zachránil, koľko nádherných domov Esme postavila a zrekonštruovala, koľko nádherných a zložitých piesní Edward zložil, zistíš, že oni všetci dušu majú a majú ju nádhernú. Ako som povedala, nepoznáš ich, tak si láskavo neotieraj o nich svoje ústa.“ Hlas som stíšila a pozerala som sa do jeho stále prekvapenej tváre. Ruku mi stále nepustil a tak som si ju z jeho zovretia vytrhla.

„Ako... ty... si... ma chcela udrieť!“ koktal. Bol z toho úplne vykoľajený. „Ako si to predstavuješ? Ty si na mňa vztiahla ruku?“ kričal na mňa.

Neplánovala som uhnúť. Už sa pred nikým nebudem schovávať a ani uhýbať. „Áno! Nikdy nedovolím, aby ich niekto v mojej prítomnosti urážal za to, za čo oni nemôžu. Nikto z nich sa nepýtal stať sa tým, čím sú, ale stalo sa. Všetci umierali a Carlisle nechcel, aby umreli, tak ich premenil. A Carlislea napadli.“

Nemo stál sa pozeral sa na mňa. V tváril mal nejasný vyraz, nedokázala som určiť, čo si myslí o tomto mojom výstupe. Ja sama som si o sebe myslela, že som sa asi zbláznila. Myslím, že je čas vydať sa na cesty.

„Je čas ísť. Myslím, že keď odídem, tak to prospeje obom.“ Nečujne som to vyslovila. Hodnú chvíľu som mu hľadela do tváre a čakala, čo tam uvidím. Či tam uvidím, či ma bude chcieť zastaviť alebo ma nechá bez slova odísť. Ale nič som tam nevidela.

Otvorili sa dvere. „Ahoj! Som doma!“ To bola Sue. Pravdepodobne prišla z práce. Teraz to už bolo definitívne, musím odísť.

„Charlie? Deje sa niečo?“ počula som ju ako vychádza z chodby a blíži sa do obývačky. Otočila som sa smerom do chodby a uvidela som ju ako vchádza. Keď ma uvidela, na tvári mala prekvapený vyraz. Nečakala ma tu. Po chvíli sa jej vyraz zmenil a ja som spoznala, že vie o všetkom.

„Bella, som tak rada, že ťa vidím. Ako sa máš?“ Prišla ku mne a objala ma. Bolo to materské objatie, v ktorom bolo cítiť lásku a útechu. Chcela mi tým povedať, že vie, čo som si prežila a čo prežívam, a že je na mojej strane. Aspoň niekto.

„Aj ja ťa rada vidím, Sue. Prepáč, ale akurát som na odchode. Majte sa.“ Otočila som sa a vydala sa do chodby. Charlie sa za celý ten čas ani nepohol. Zobrala som si z vešiaku bundu a vyšla von z dverí.

Bella, ktorá z tých dverí vyšla, bola iná ako tá, čo do nich vošla. V tom dome sa vo mne udiala jedna veľká zmena. Zmena, ktorá bude mať veľký vplyv na môj život. Už si nikdy nenechám od nikoho skákať po hlave. Mám svoj život a budem si ho žiť tak, ako ja chcem.

Vydala som sa cestou k Adamovmu autu. Nasadla som dnu a vydala sa a naspäť do Port Angeles.

 

Adam

Celý jej rozhovor s jej otcom som sedel na neďalekom strome a počúval.

To, čo som počul, ma absolútne ohúrilo. Nielen, že bola krásna, múdra a obetavá. Ona bola sen každého muža, či upíra alebo človeka. Takú tolerantnú ženu som ešte nevidel. Jej priateľ ju opustil a ona sa ho aj za tie roky zastávala. Aj po tom všetkom, čo jej urobil, ho stále miluje a obhajuje jeho existenciu pred vlastným otcom. Nikdy som nič podobného nevidel. Dokonca ho chcela udrieť, keď sa o ňom vyjadril ako o vrahovi.

To, čo povedala o našej duši, bolo nádherné. Nikdy som o tom tak nerozmýšľal. Neexistencia mojej duše ma trápi tak, ako každého iného upíra, aj keď si to niektorí nechcú priznať. Ale to, čo povedala, mi dalo mnoho podnetov na premýšľanie.

Zazvonil mi mobil.

Vytiahol som ho a pozrel na volajúceho. Čakal som Ara, ale toto bolo prekvapenie. Stlačil som zelené tlačidlo a ozval sa.

„Áno, Caius?“

„Ach, Adam, ako sa máš?“

„Dobre, pane. Ale to vás asi nezaujíma. Stalo sa niečo? Čakal som, že mi bude volať iba Aro,“ spýtal som sa úctivým a prekvapeným hlasom.

Bol som naozaj prekvapený, že mi volá Caius. Jediný, kto mi vždy dával rozkazy, bol Aro, niekedy Marcus, ale od Caiusa som nikdy rozkaz nedostal.

„Máš pravdu, Adam. Nič sa nestalo, ale Aro a ja sme dostali nápad. Keď si v Štátoch, mohol by si niečo vybaviť.“ Tón jeho hlasu sa mi vôbec nepáčil. Toto bude tá najhoršia robota a k tomu ešte Bella. No čo, ich musím počúvať.

„A o čo by sa malo jednať? Určite ale musí Isabella ostať so mnou, však?“

„Áno, a nesmie sa o tom dozvedieť. Aro potrebuje, aby si urobil sčítanie ľudu. Zisti, koľko upírov sa nachádza v Štátoch, zisti, koľko upírov kto stvoril. Skrátka potrebujeme osviežiť záznamy. Sú staré už dvesto rokov. Pošlem ti to ešte dnes večer naskenované. Kým to neurobíš, nevracaj sa,“ dokončil hláskom, z ktorého odkopával med. Toto bude ale strašná robota. Na čo, dopekla, potrebujú osviežiť záznamy. Polovicu z nich zabili aj tak oni. A teraz dajú na starosť mne, aby som urobil sčítanie ľudu. Smiešne.

„Áno, pane, nebojte sa, všetko bude urobené.“ To teda áno, inak sa nemôžem vrátiť domov.

„Ó, Aro ti ešte odkazuje, aby si dal na to dievča maximálny pozor. Ak sa jej niečo stane, spraví z teba nič. Tak na to pamätaj.“ Zložil.

Samozrejme, že dám na Bellu pozor, čo by som len robil, keby sa jej niečo stalo. Zbláznil by som sa.

Chcem ju. A chcem ju moc. Ale ona chce toho jej miláčika, toho Edwarda. Musím ju za každú cenu presvedčiť, že ja som lepší ako on. A to o dosť.

Sledoval som Bellu ako práve vychádza z domu jej otca a ako nasadá do môjho auta. Chvíľu sedela na mieste vodiča a pozerala sa pred seba. Po chvíli sa prebrala a naštartovala. Vydala sa smerom k Port Angeles a ja som ju po stromoch sledoval. V hlave sa mi už formoval plán, ako jej dostanem z hlavy toho jej miláčika.

A s tým začneme v Seattli.


Ďakujem za komentáre k predchádzajúcej kapitole, aj keď ich bolo menej než pri predchádzajú, ale to je len moja chyba, lebo mi tak dlho trvalo pridať kapitolu.

Ďakujem aj 9moncici9 za to, že je moji stálym čitateľom a aj Brigite.

Dúfam, že sa vám tato kapitola bude páčiť a aj krátky čas, za aký som ju napísala.

Za opravenie ďakujem Jessy a zase jej sem ako poďakovanie dávam videjko.



« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 6. kapitola:

 1
05.02.2013 [0:02]

AliceSofiaCullenSčvítání lidu! Emoticon Tak to je za všechny prachy! A s Bellou, která je chodící katastrofou! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. Catherine
02.02.2013 [16:52]

Ach skvělé, úžasné, grandiózní!!! Emoticon
Rychle honem další, přečetla jsem to na jeden dech. Emoticon Emoticon Emoticon Prostě ohromné!!! Emoticon

02.02.2013 [16:43]

Rena16 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Brigita
02.02.2013 [15:19]

Nejdřív Ti chci říct, že nemáš vůbec zač děkovat. Pokud jde o kapitolu, četla se moc hezky, byla svižně napsanáa a vtáhla mě do děje. Obdivuji Bellu za to, že nehodila všechnu vinu na Jacoba, jenom bych si přála, aby byla k otci vlídnější. Pokud by vydržela být klidná, nemusel se rozhovor s ním tak vyhrotit, Charlie by možná více naslouchal jejím slovům, nebo o nich později více přemýšlel. Vždyť Bella se s Charliem teď loučí, pokud ne na vždy, tak alespoň na dost dlouhou dobu a je zbytečné odcházet ve zlosti. Hlavně když je jí jednadvacet a může odejít svobodně kam se jí zlíbí. Neber to vůbec jako kritiku, je to můj způsob komentování, píšu, co se mi honí hlavou. Tvoje postavy mohou samozřejmě reagovat, jak se jim zlíbí. A nejspíš mají pro své reakce dobrý důvod, který já teď pouze neznám.
Jsem zvědavá, jak se podaří Adamovi nenápadně procestovat celé USA a spočítat upíry s člověkem za zády.
Těším se na pokračování. Emoticon Emoticon Emoticon

02.02.2013 [13:00]

jesikata Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Jana
02.02.2013 [11:27]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

02.02.2013 [11:19]

9moncici9Jeee Lili. :)

Ja mám dnes hotové Vianoce. Sobota nemohla začať krajšie, ako tvojou poviedkou. Je pravda, že som hore už dlhšiu dobu, ale toto mi urobila skutočne radosť. K tomu ďalšie venovanie, hehe. A to si piš, že som verná čitateľka, ktorá hltá každé slovo. Keď som dnes zbadala tvoju poviedku v stĺpiku, okamžite som sa do nej s chuťou pustila a neľutujem. Opäť bola skvelá. Na čo si už u teba zvykám. Ale bola krátka :( Ja začnem čítať a ono je už koniec. Prečo???? Ty ma snáď nemáš rada Emoticon Ja budem plakať ako malé dieťa. Kým tu dnes nebude pokračovanie, ja nebudem variť obed a budeš mať na svedomí môjho hladného chlapa

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Ale nie žartujem, dosť bolo vtipu, prejdime ku kapitolke:

Chápem, že Bells chce byť upírom, ale v jednej chvíli jej podvedomie hovorí, že ju opustil a v druhej, že budú spolu navždy. Chúďa malé... Nemá to vôbec ľahké v živote, ale aspoň by mala večnosť sa snažiť získať ho späť, lebo ona ho chce späť.

Nezávidela som jej situáciu, kedy išla za Charliem, musí opustiť milovaného človeka, človeka, ktorý tu bol pre ňu celý život, ktorý ju ako jediný nikdy nesklamal. Prajem si, aby začala byť opäť šťastná, chcem, aby jej tvár už zdobil úsmev a nie slzy. :( Jojč...

Vieš, ale mám kritiku :( Nie k tebe, ale k Belle :D Prečo je taká na Charlieho? Ja viem, že si chce brániť svoju lásku a jeho rodinu, ale Charlie chce zase chrániť ju, na jej mieste by som mu povedala, to že to Jacob si našiel inú, že sa otisol možno by zmenil názor... Ja viem aké to je , ked si postavy robia, čo chcú a ty s tým nemôžeš nič robiť :D Poznám to a preto to nedávam za vinu tebe ako autorke, ale Belle by som trošku nafackovala. Dvihnúť ruku na vlastného otca, tssss... Dufam, že ju bude aspoň hrýzť svedomie...

A k Adamovi povie, že nám chlapec pri Belle asi mäkne, ale i tak ho nebudem mať rada, lebo chce Bellu :D a Ona patrí k Edíkovi. Pfuj, už nech príde na scénu prosííím :((((
mám abstáky, keď ho tu nemám :D

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!