Posadila som sa na posteli plná toho čudného pocitu z opustenosti. Pritiahla som si ruky k hrudi, aby som zabránila tej hnusnej bolesti, ktorá sa znovu drala na povrch. Presne taká istá bolesť, ktorá ma ničila celý ten čas od Edwardovho odchodu. Príjemné čítanie. LiviaCullen.
28.03.2013 (16:45) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2355×
8. kapitola
Bella
Zobudila som sa sama. Natiahla som ruku a šmátrala prstami na všetky strany, aby som sa o tom presvedčila. Moje prsty však nenarazili na nič studené a tvrdé. Sčasti som bola rada, že tu nie je a sčasti som bola sklamaná, že odišiel. Bohvie kedy. Možno hneď, ako som zaspala. Však prečo by mal celú noc byť pri mne a sledovať, ako spím. On nie je Edward.
Ako som si na to spomenula, prepadla ma strašná myšlienka. Čo všetko som v noci povedala? Čo počul?
Jediné, čo som si z noci pamätala, bol sen, ktorý sa mi sníval. Ten sen sa mi nesníval už riadne dlho.
V tom sne som bola opäť s Edwardom. Ale tentokrát to bolo iné. Nebol tam len on, bol tam aj Jacob, Adam a ešte niekto. Charlie.
Všetci štyria stáli oproti mne a pozerali sa na mňa. Z ničoho nič sa Adam pohol smerom ku mne. Ako sa približoval, Charlie a Jacob sa odďaľovali. Edward sa ani nepohol. Keď už bol pri mne, Charlie a Jacob zmizli, ale Edward tam len stál a sledoval ma.
Adam pristúpil ku mne a chytil ma za ruku. Jeho stisk bol letmý. Pomaličky sa ku mne priblížil ešte viac a dal mi ruku okolo ramien. Ja som sa ani nepohla, len som sledovala Edwardovu tvár a sledovala, ako sa jeho výraz pomaly menil. Z nič hovoriaceho, cez smutný až k zranenému.
Mala som neuveriteľnú chuť ísť k nemu a utešiť ho. Povedať mu, že je to len pre naše dobro, aby sme mohli byť spolu. Ale nepohla som sa. Niečo ma tam na mieste držalo, nedovolilo mi ísť k nemu. Pozrela som sa okolo seba a zbadala, že to, čo mi nedovolí sa pohnúť a ísť k Edwardovi, je Adamova ruka, ktorá je položená na mojom ramene.
Edward sa zrazu otočil a pre neho pomalým krokom odišiel opačným smerom, ako sme stáli ja a Adam. Chcela som sa rozbehnúť a zastaviť ho. Nechcela som, aby znovu odišiel a opäť ma opustil. Chcela som mu povedať, že som na neho nezabudla, že ho ešte stále milujem tak, ako predtým.
Tentokrát ma nedržal Adam len jednou rukou, ale oboma ma k sebe priťahoval, ďalej od Edwarda, od mojej životnej lásky. Od jedinej bytosti, ktorú som kedy milovala a ktorú kedy budem milovať.
Posadila som sa na posteli plná toho čudného pocitu z opustenosti. Pritiahla som si ruky k hrudi, aby som zabránila tej hnusnej bolesti, ktorá sa znovu drala na povrch. Presne taká istá bolesť, ktorá ma ničila celý ten čas od Edwardovho odchodu.
Sedela som na posteli, ruky si tlačila k hrudi a premýšľala nad významom môjho sna. Jediné, čo som pokladala za rozumné, bola skutočnosť, že Charlie a Jacob z môjho života odišli a zostal tam len Adam. Nedokázala som si ale vysvetliť, prečo bol v mojom sne aj Edward a čo znamenal jeho odchod.
Pokrútila som nad tým hlavou a povedala som si, že to bol len hlúpy sen, ktorý nič neznamenal. Len nezmyselný výplod môjho podvedomia, ktoré bolo po včerajšom rozhovore s Charliem plné smútku a samoty.
Postavila som sa z postele s úmyslom vyhľadať Adama. Zakrútila sa mi hlava, a tak som si pre istotu radšej znova sadla na posteľ. Chvíľu som len sedela a pozerala sa do zeme. Snažila som sa presvedčiť svoju hlavu, aby sa prestala točiť. Keby som nemala prázdny žalúdok, možno by to prešlo rýchlejšie.
Preto som sa postavila a vydala sa dole. Dúfala som, že po ceste do kuchyne nenarazím na Adama. Na rozhovor, ktorý som s ním chcela viesť, som potrebovala plný žalúdok.
Vyšla som z izby na chodbu a zamierila k schodom. Už som bola v polovici, keď som zbadala, ako na pohovke sedí Adam a pracuje na niečom na laptope. Otočil sa smerom ku mne a na tvári mal úsmev. Chvíľu sme sa navzájom dívali do očí, ale vtom som si spomenula na všetko, čo sa stalo včera a do tváre sa mi nahrnula červeň a sklopila som pohľad.
Opatrne som zišla po schodoch, pevne som sa držala zábradlia, aby som nezletela. Na sebe som po celý čas cítila jeho pohľad. Prešla som okolo pohovky a sadla si do kresla. Pohľad som stále upierala do zeme. Nechcela som začať hovoriť, iba som mlčala. Ticho prerušil on.
„Dobré ránko! Ako si sa vyspala?“ prihovoril sa mi milým hlasom. V jeho hlase som cítila úsmev. Zodvihla som hlavu a stretla sa s jeho skúmavým pohľadom. Úsmev mu poklesol.
Zhlboka som sa nadýchla a pripravovala som sa na odpoveď. „Dobre,“ šepla som smerom k nemu. Vedela som, že ma bude počuť.
Nekomentoval to a venoval pozornosť zase obrazovke počítača.
Musela som sa s ním o včerajšku pozhovárať. Chcela som mu to vysvetliť. Nechcem, aby si myslel, že sa tak chovám ku každému upírovi. Potrebovala som, aby to vedel, no netušila som, ako začať. Mám mu snáď povedať: „Hej, to, čo sa včera stalo v mojej izbe, bolo nič, len som bola zničená s rozhovoru s mojím otcom a potrebovala som niekoho pri sebe. Nič to neznamenalo.“ To by bolo naozaj hlúpe. Musím niečo vymyslieť.
Na nič som nevedela prísť. Budem mu to musieť povedať bez omáčok. Jednoducho.
„Prepáč mi to, čo sa stalo včera večer. Ja som ťa nechcela uraziť, ale potrebovala som, aby bol niekto so mnou, nechcela som byť sama.“ Nemala som odvahu zodvihnúť pohľad zo zeme a pozrieť sa mu do očí, a vidieť jeho reakciu.
Zrazu sa v mojom zornom poli objavila jeho ruka. Jemne ma chytil za bradu a zdvihol mi hlavu, aby som sa mu mohla pozrieť do očí. „Nechaj to tak. Vôbec mi to nevadilo. Som rád, že je ti už lepšie a že som k tomu mohol prispieť.“ Po celý čas sa mi pozeral do očí.
Zrazu ma pustil. „Poď sem. Niečo ti ukážem.“ Trochu sa posunul, aby som si mohla sadnúť vedľa neho na pohovku. Zadívala som sa na obrazovku počítača. Bola tam webová stránka luxusného päťhviezdičkového hotela v Seattli. Four seasons. Na obrázku, ktorý bol cez celú stranu, bola vidieť predná strana moderne vyzerajúcej budovy.
„Pozri, čo povieš na tento hotel? Už som sa rozhodol, kam pôjdeme. Mám nejakú prácu v Seattli, a tak som myslel, či by si nešla so mnou,“ oznámil mi pokojným hlasom, ale pohľad ďalej upieral na obrazovku.
Nemala som nad čím premýšľať. Rozhodnutá som bola už dávno, ale to bolo ešte predtým, ako som sa pohádala s Charliem. Teraz moje rozhodnutie spočívalo v tom, či sa chcem uzmieriť s otcom. Chcem sa s ním uzmieriť, ale on o to asi nebude stáť.
„Dobre, a kedy odchádzame?“ V hlase sa mi objavilo zvláštne nadšenie, o ktorom som nemala ani poňatie, kde sa tam zobralo.
Otočil tvár na mňa a tváril sa prekvapene.
„O tri dni.“
♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦
Sedela som v kresle a sledovala, ako padá sneh. Bola som prikrytá dekou a v ruke držala hrnček čaju. Vianoce sa pomaly blížili.
Zajtra odchádzame do Seattlu. Za ten čas som s Adamom hovorila len veľmi málo. Väčšinu času som strávila v kresle alebo v posteli. Pripravovala som sa na to, čo ma čaká, ale bolela ma z toho tak strašne hlava, že som to radšej vzdala a prestala si nad tým lámať hlavu. Sedela som a len sledovala dianie vonku.
Nevnímala som, čo sa okolo mňa deje, a tak som nepočula Adamove kroky, ako sa ku mne približuje. Zrazu som len pocítila jeho ruku na mojom pleci. Strašne som sa zľakla a vyskočila z kresla. Hrnček s čajom mi vypadol z ruky a rozbil sa pri dopade na zem. Pozrela som sa na zem, na hrnček a potom som pohľad zdvihla a pozrela na Adama. Veľmi úporne sa snažil potlačiť smiech nad mojou reakciou.
Nechcela som sa s ním baviť a ani som nevedela, o čom by som sa s ním mala zhovárať. Radšej som sa zohla a začala zbierať črepiny. Dávala som si maximálny pozor, aby som sa nezranila. Mohlo by to dopadnúť ešte horšie ako moja nešťastná oslava osemnástych narodenín.
„Prepáč mi to. Nedávala som pozor. Vyšmykol sa mi,“ musela som sa ospravedlniť, aj keď som vedela, že je to tak isto moja chyba ako jeho. Ale predsa len je to jeho dom a on by na mojom mieste určite ten hrnček nerozbil. A nemohla som tam len tak kľačať s črepinami v ruke.
„To nie je tvoja chyba. Nemal som ťa vystrašiť. Je to hlavne moja chyba. Ukáž, daj mi tie črepy, aby si sa neporezala. Choď sa posadiť na pohovku, ja to tu upracem. Si ako mátoha. Je ti niečo?“ dodal ustarostene, keď som mu vložila do rúk črepy a ďalej nehybne stála na mieste, a pozerala sa do zeme.
„Je mi fajn,“ dostala som zo seba, no bolo vidno, že som ho nepresvedčila. Stála som tam a sledovala, ako zbiera tie črepy, čo som ja nezobrala. Postavil sa a bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrel, odišiel do kuchyne. Po chvíli sa vrátil aj s handrou a začal utierať rozliaty čaj. Bolo veľmi komické vidieť upíra s handrou v ruke. Keď sa znovu postavil a zem už bola suchá, pozrel sa na mňa, ako stále stojím na tom istom mieste a zmračil sa. Jeho pohľad mi pomohol, aby som sa prebudila, a tak som si išla sadnúť na pohovku. Po chvíli sa ku mne pripojil.
Sedela som na pohovke, rukami som si objímala nohy a pozerala sa pred seba.
„Bella, prosím, povedz mi, čo sa deje? V poslednej dobe chodíš duchom neprítomná. Možno to nevieš, ale môžeš mi povedať, čo len chceš,“ prihovoril sa mi, akoby to bol môj otec.
Nevydržala som to a povedala mu všetko, čo ma ťažilo na srdci. Chcela som sa o to s niekým podeliť. O to, čo ma zožiera, odkedy som opustila Forks.
„Vieš, pred pár dňami som spravila niečo, čo som nemala. Bola som vo Forks. V tom meste som sa narodila a moja matka odtiaľ odišla aj so mnou, keď som bola ešte malá. Pred asi štyrmi rokmi som sa tam vrátila. Ďalej to už poznáš. Spoznala som Edwarda, a tak ďalej. V ten deň, čo si ma našiel v aute som sa išla rozlúčiť s mojím otcom.“ Odmlčala som sa, zodvihla pohľad a pozrela sa mu do očí. Pozeral sa mimo, nehľadel na mňa. Jeho výraz bol nečitateľný. Znovu som uprela pohľad pred seba a pokračovala. Nedokázala by som rozprávať a ešte sa na neho aj pozerať, na to ma príliš rozptyľovala jeho tvár, jeho upíria krása, ale aj jeho prirodzená. „Nevedela som, ako mu mám vysvetliť, prečo som odišla od svojho manžela. Myslela som, že zo seba urobím mrchu a všetko to zvalím na neho. To som však nemohla urobiť môjmu otcovi. On je s mojím bývalým svokrom veľmi dobrý kamarát a nechcela by som, aby o neho prišiel len kvôli mne a Jacobovi. Ale na tom teraz nezáleží. Dôležité je to, že som sa s ním pohádala. A skoro som mu vlepila facku. Vlastnému otcovi.“ Sklonila som hlavu do dlaní. Nevzlykala som a ani slzy sa neobjavili.
Z ničoho nič som na pleciach ucítila Adamovu ruku. Zdvihla som hlavu z mojich dlaní a pozrela sa na neho. Tváril sa súcitne. Druhú ruku vsunul podo mňa a posadil si ma na kolená ako malé dieťa. Už som to nevydržala a začala plakať. Bez rozmýšľania som mu zaborila tvár do hrude a vzlyky mi otriasali celým telom. Jeho ruka ma zatiaľ upokojujúco hladila na chrbte.
Po hodnej chvíli som sa od neho odtiahla, ale do očí som mu nepozrela. Namiesto toho som pohľadom sledovala jeho hruď. Ani som si predtým nevšimla, že má na sebe bledomodrú košeľu a čierne nohavice. Obuté mal poltopánky. Teraz je na tej košeli veľký mokrý fľak.
„Prepáč, zamočila som ti košeľu. Chystáš sa niekam?“
„Nie, práve som odniekiaľ prišiel. Nevšimla si si to? Musel som si ísť vybaviť dokumenty. A pre tú košeľu sa netráp.“ Jeho ruky zostali v tej istej pozícii, ako som sa od neho odtiahla a lákal ma späť do toho studeného, kamenného objatia. Ponúkal mi útechu, ktorú som tak strašne v tejto chvíli potrebovala. Pozvanie priamo neodolateľné. A tak som sa zase schúlila na jeho hruď, ale tento raz som držala slzy na uzde. Aj keď jeho objatie bolo studené a tvrdé, aj tak bolo príjemné.
Vybavilo sa mi mnoho spomienok, ako som takto ležala v Edwardovom alebo Jacobovom objatí. Jedno studené a tvrdé, druhé mäkké, ale až priveľmi horúce.
Sedeli sem takto veľmi dlho. Neviem, kedy som zaspala, ale zobudila som sa ráno vo svojej posteli. Adam ma sem musel doniesť, keď som zaspala v jeho náručí na pohovke.
Veľmi neochotne som sa postavila z postele a išla do kúpeľne. Dala som si rýchlu sprchu a vrátila sa naspäť do spálne.
Dnes sme mali odísť do Seattlu a ja som ani nebola pobalená. Vzala som svoju cestovnú tašku a začal do nej strkať svoje veci. Našťastie veľa z nich bolo ešte poskladaných a čistých, a tak som bola hneď hotová.
Sadla som si na posteľ a obzrela sa po izbe. Za tých pár dní som si na ňu akosi zvykla. Možno mi bude aj chýbať.
Ozvalo sa klopanie na dvere. To je Adam. „Poď ďalej, Adam!“ zakričala som na neho, aj keď som vedela, že ma počuje až veľmi dobre.
„Ahoj!“ Otvoril dvere a vošiel dnu. Na tvári mu pohrával ľahký úsmev. Vyzeral šťastný. Úsmev som mu opätovala. „Si pripravená?“
„Áno, všetko hotové. Kedy odchádzame?“
„Keď budeš pripravená. Vieš, že si to môžeš ešte stále rozmyslieť a vrátiť sa.“ Úsmev mu z tváre zmizol a miesto neho sa mu objavil výraz, akoby si želal, aby som si to rozmyslela. No zároveň ten výraz prezrádzal, že chce, aby som išla s ním. Bola som z neho zmätená.
„Chceš... Chceš, aby som sa vrátila?“ spýtala som sa na rovinu. Chcela som, aby to znelo sebaisto, ale hlas sa mi zlomil.
Neodpovedal mi hneď. Zadíval sa mi do tváre a pozorne si ma premeriaval. Už som si myslela, že mi neodpovie, keď sa ozval. „Nechcem, aby si sa vrátila. Chcem, aby si išla so mnou. Za tých pár dní som si na tvoju prítomnosť veľmi zvykol.“
„To je dobrá správa. Ja sa totiž nemám kam vrátiť.“
Zase bolo ticho. Obidvaja sme sa pozerali hocikam, len nie na toho druhého.
To ticho som už nemohla zniesť, a tak som sa opýtala prvé, čo ma napadlo: „A čo budeš v Seatlli robiť?“
Keď sa neozval, tak som zdvihla hlavu a pozrela sa na neho. Premýšľal.
„Potrebujem nájsť pár priateľov. Mal som ti to povedať už dávno, ale... Asi budem veľa pracovať a nechávať ťa samú. Dúfam, že sa na mňa za to nebudeš hnevať.“
„Samozrejme, že nie... nepôjdeme už?“
„Ak si už zbalená, tak áno. Pôjdeme autom.“ Postavila som sa, že si zoberiem tašku. Ešte som sa ani nestihla zohnúť a už tam nebola. Otočila som sa a uvidela stáť Adama pri dverách aj s mojou taškou. Nadýchla som sa, že mu poviem, že tašku si viem odniesť aj sama, ale potom som si pomyslela, čo by mi na to povedal, a tak som to radšej nechala tak.
Pozrela som sa ešte raz po izbe. Otočila som sa a prešla k dverám. Zavrela som ich a spolu s nimi aj jednu kapitolu môjho života. Kapitolu s názvom: Black.
Veľmi sa všetkým ospravedlňujem za to, že ste museli čakať. Mala som v škole veľký zhon a nebol čas.
Chcela by som vám tu vysvetliť pár vecí, na ktoré ste sa ma pýtali pri minulej kapitole.
Po prvé: Záznamy z Volterry sú dvesto rokov staré. Carlisle Cullen sa narodil okolo roku 1670. V záznamoch sa ešte píše, že Carlisle nikoho nepremenil. To preto, lebo Edward sa narodil v roku 1901 a bol premenený ako prvý z klanu Cullenovcov, a to v roku 1918. Preto tam o nikom nie je záznam. Možno sa tam píše o Alice alebo Jasperovi, ale pod iným menom.
Po druhé: Jane a Adam spolu spali skôr, ako Adam spoznal Bellu a od vtedy sa s ňou ani veľmi nerozprával – ak to nebolo nutné.
Po tretie: Potom tu je vec, prečo chce Adam dostať Bellu do Volterry. Sú tu dva dôvody, ale poviem vám len jeden, lebo druhý je tajný. Adam vie, čo sa stane človeku, ktorý sa dozvie o upíroch. Buď ho Aro zabije, alebo ak sa mu bude páčiť, tak ho premení. Adam cíti, že je na Belle niečo zvláštne a dúfa, že keď sa Bella postaví vo Volterre pred Ara, Aro to tiež pocíti a spraví z nej nesmrteľnú. Druhý dôvod sa dozviete v niektorej ďalšej kapitole – neviem ešte v ktorej.
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 8. kapitola:
Ahoj, téma je možná obehrané, ale každá povídka je originál, protože ji píše jiný autor a je na něm, jak se příběh vyvine. A taky podle její tvorby můžete vidět, že autorka toho nemá moc za sebou, nemá žádné zkušenosti s dokončenou povídkou, píše první povídku, ostatní autoři přispívají na Stmivani.eu už několik roků. Chce to zapracovat, přidat do povídky něco nového. Kytinka: Kdyby jsi byla dobrá kritička, dokázala bys jí poradit, co má i zlepšit a ne jenom kritizovat. To dokáže každý!
keď som videla že si vydala ďalšiu kapitolu išla som si ju prečítať a tu je môj komentár.
Je to slabé, nič sa tam nedeje,celý dej je akosi chaotický ... proste ako hovorí môj matematikár "celé zle" ...
pri minulej kapitole som sa tam vyjadrila a myslela som to naozaj vážne ... to čo ti tu píšeš je zneuctenie toho čo napísala autorka Twilightu..
odkaz pre tých čo sa tam minule do mňa tak pustili ... neviem prečo sa jej tak zastávate... ja fakt nemyslím že urobila akýsi pokrok... možno že je toho hnusu viacej ale nič iné ... tato téma je obohraná ako gramofónová platna ... nič originálne
takže ja si za svojím názorom naozaj stoím ... a ty ak chceš naozaj písať tak si rozmysli nabudúce čo a kam to budeš dávať ... budeš s tým len poburovať ostatných
inač minule som videla ako si sa zastala tej chudinky ako ju ostatný nazvali keď sa do nej ostatné pusti a musím podotknúť že právom ... ti nemáš čo hovoriť ako píše radšej sa pozri na svoje
konečne daľšia kapitola Ja tu poviedku uplne hltám
paci sa mi to..len castejsie pridavaj...:D inac krasne ako vzdy...mohlo by sa uz nieco udiat medzi bellou a adamom..rychlo pokracko :
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!