Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 11. kapitola

11.06.2013 (16:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 4590×

Edward 

Prešľapoval som na mieste ako idiot. Žmolil som si dlane a snažil sa dýchať vyrovnane. Pomaly a zhlboka. Prečistiť hlavu. Myšlienky mi však v hlave robili biliard, a na nič som sa poriadne nemohol sústrediť.

Slúchatko hand-set akoby ma začalo páliť na uchu. Nervózne som si ho rýchlo stiahol a hodil na stôl, kde s tichým buchnutím dopadlo. Vyčítavo som sa zahľadel na očividný dôkaz mojej posadnutosti.

Opäť som sa nadýchol. Zľahka, cez pootvorené ústa.

Udržiavať priamy kontakt a pôsobiť nenútene. Snažiť sa o nenápadné zbližovanie.

Roztržito som si vošiel rukou do vlasov.

Prešiel som okolo stola a sadol si na kancelársku stoličku.

Nie. To je príliš upäté. Je to jej prvý deň.

Vyskočil som na rovné nohy a prešiel k oknu a uprel pohľad na Manhattan.

Čerta starého! Nie som poflakovač.

Rozhliadol som sa zúfalo po miestnosti a snažil sa nájsť vhodné miesto.

Na chodbe sa ozval približujúci sa klopot lodičiek. Popadla ma panika a ruky sa jemne roztriasli. Prudko som vydýchol ústami, ale bol to planý poplach. Do dverí bez zaklopania vošla Lilly s nejakými papiermi.

„Teraz nie,“ podráždene som sykol, „bež preč!“

Kurva, nepozná elektronickú poštu?

Rukami som si uvoľnil vrchný gombík na košeli. Zrazu mi bola tesná ako kazajka. Zakrúžil som hlavou a s ramenami spravil pomyselný kruh na uvoľnenie. Mal som si ísť ráno zabehať. Bol som celý stuhnutý. Za celú noc som nespal dokopy ani hodinu. Prehadzoval som sa na posteli a aj tak som nakoniec skončil v jej izbe, prehrávajúc si všetky možné scenáre dnešného dňa.

„Nebuď smiešny, Edward,“ povedala upokojujúco a vstúpila do kancelárie, akoby som nič nepovedala. „Priniesla som ti nejaké podklady a...“

„... a kontroluješ, či som sa nervovo nezrútil?“ šepol som podráždene.

Prešiel som okolo kresla a oprel sa o stôl. Áno, toto bola pohodlná pozícia. Prekrížil som ruky na prsiach a prižmúril oči.

„Tak nejako,“ hravo sa usmiala, ale v očiach mala ostražitosť a kontrolovala, či mi netreba podať nejaké analgetiká.

„Rád by som bol s Bellou sám,“ šepol som ostro tónom, ktorý nestrpí námietky.

Našpúlila pery a merala si ma, akoby chcela zistiť, či to myslím vážne. Ovládol som svoj nervózny výraz a snažil sa vyzerať, čo najviac odhodlane. Po chvíli si rezignovane povzdychla.

„Neboj sa, neukradnem ti ju. Chcela som ti len dať tieto podklady. Prosím ťa, potom ju za mnou pošli,“ podala mi nejakú zložku z nadácie a otočila sa na päte.

To bolo rýchle. Nezdržovala sa tu. Možno som jej krivdil. Už stála vo dverách a ešte periférne som zbadal, že chytila kľučku, aby ich za sebou zavrela, no nakoniec ich za sebou iba privrela.  

Vzal som zložku do ruky a skúmavo sa zahľadel na podklady výstupov za prvý kvartál roku, vyhodnotenia projektov a bilancia potrebných zdrojov.

Potreboval som svoj mozog zamestnať. Nedokázal som sa však poriadne sústrediť a po chvíli som si uvedomil, že čítam prvú vetu správy už po tretíkrát.

Nadácia, v nadväznosti na nové udalosti, ktoré sa udiali počas nepokojov v Južnej Amerike, sa rozhodla rozbehnúť projekt Deti nemôžu za násilie...

Spomínala mi to už predtým. Nové zameranie nadácie, ktoré sa okrem pomoci v oblasti vývoja v rozvojových krajinách malo začať zameriavať aj na humanitárnu pomoc a preventívne opatrenia.

Je to dobrá vec. Lilly mala v tomto šiesty zmysel a vedela, kde je potrebné pomoc presmerovať. Nevedel som však myslieť na nič iné, ako na približujúcu sa Bellu. Musí byť už niekde na poschodí. Hádam sa len nezasekla vo výťahu alebo neušla výťahovou šachtou.

Pretrel som si oči rukou.

Začal som mať absurdne predstavy. Toto musí prestať!

A vtedy to prišlo. K mojim ušiam doľahol zvuk. Ten, ktorý som chcel počuť. Výťah sa zastavil a otvoril sa. Chvíľu na to sa začali chodbou rozliehať jemné neisté kroky.

To je ona.

Moje srdce hneď zareagovalo. Začalo rýchlejšie biť a už som vôbec nevnímal papiere, ktoré som stále zvieral v rukách. Oči som uprel na chodbu a čakal, kedy sa zjaví.

Nerozmyslela si to?

Neuvedomila si, že je to omyl a teraz mi prišla povedať, že o tú prácu nestojí?

Nasucho som prehltol a očami rozšírenými od náhleho návalu adrenalínu a vzrušenia som nehybne sledoval úzky priestor, ktorý vznikol vo verajach dverí.

Ešte som ju nevidel. Skôr cítil jej prítomnosť. Celé moje telo akoby udrel elektrický výboj. Prišla.

Najskôr som uvidel jej dlhé nohy, ktoré vykúkali zo sukne v dĺžke pod kolená a tesne obopínala jej oblý zadok.

Oh môj bože!

Za čo ma to trestáš?

Očami som skenoval jej telo a v ústach som mal sucho.

Úzka blúzka zvýrazňovala jej štíhly pás a priliehavý výstrih dával priestor pre fantáziu, ktorá mi už v tomto momente pracovala na plné obrátky.

„Zdravím, Bella. Som rada, že si prišla.“ Započul som ako v ozvene Lillyn hlas. Stretli sa na chodbe.

„Dobré ráno, Lillian. Dúfam, že nemeškám veľmi. Nebola som si istá, v akom čase sa mám dostaviť, keď je piatok,“ Bella sa usmiala a naklonila jemne hlavu nabok.

Lilly mi čiastočne brala výhľad, ale napriek tomu som sa fascinovane pozeral na toho anjela na chodbe.

Bella bola k Lilly milá, aj keď tá sa k nej včera správala nie práve najmilšie. Ale čo ja o tom viem, chceli ísť spolu na nejaký babský záťah. Možno si budú nakoniec rozumieť.  

„Ideš presne akurát. Bola som práve odniesť Edwardovi nejaké podklady. Mohla by som ťa poprosiť, aby si sa potom zastavila u mňa v kancelárií? Potrebovala by som s tebou prebrať jedno podujatie, ktoré práve pripravujem,“ povedala Lilly profesionálne a ja som sa snažil analyzovať, či v jej hlase zachytím nejakú hrozbu.

Bella len prikývla a urobila krok stranou, aby vošla do mojej kancelárie. Lilly jej však ešte niečo povedala, čomu som nerozumel.

Zažmurkal som a snažil sa prečistiť hlavu.

Už je to tu.

Prichádza. Ešte keď ju tá bosorka prestane zdržovať.

Venoval som skúmavý pohľad jej vzhľadu. Vlasy mala vyčesané v cope, ale krásne sa jej vlnili na chrbte a vytvárali tak vodopád mahagónových prúdov. Najradšej by som jej ich vlastnoručne stočil okolo zápästia a pritiahol ju k sebe...

Zrýchlil sa mi dych a moje telo začalo reagovať na smer mojich myšlienok. Ako veľmi som ju chcel! Hneď! Tu v kancelárií!

Svojím spôsobom vyzerala tak ako vždy, ale zároveň úplne inak. Akoby celá žiarila. Kurva, len aby za tým nebol chlap a toto nebola nejaká poorgazmická aura.

Zaťal som zuby pri tej myšlienke a zovrel ruky v päsť.

Ja toho hajzla...

Nie, uvoľni sa! Máš napäté celé telo!

Zadrhol sa mi dych. Tak veľmi som po nej túžil a zároveň chcel zneškodniť každého, kto by mal podobný nápad.

Zrazu sa otočila a uprela na mňa svoje hnedé skúmavé oči. Všetky myšlienky sa mi rázom vykúrili z hlavy. Jemne sa spoza Lilly usmiala a ja som mal čo robiť, aby som jej ako idiot neodkýval. Na tvári sa mi však vytvoril úsmev, ktorý mohol vyvolať pochybnosti o mojom duševnom zdraví. Áno, chlapec v škôlke by to zvládol dôstojnejšie.

Lilly sledovala smer jej pohľadu a pozdvihla obočie, čím ma prinútila upraviť svoj šteňací výraz, na výraz maximálne fascinovaný. Prevrátila oči a otočila sa smerom na Bellu.

Usmial som sa na Bellu znovu.

„Ahoj,“ naznačil som ústami. Nebudem na ňu predsa kričať, nie?

Bella sa ešte viac usmiala a ja som mal pocit, že mi srdce úplne zastane z jej anjelskej krásy.

„Ahoj,“ pozdravila bez slov naspäť.

Cítil som sa ako teeneger, ktorý sa rozhodol pozvať na rande kráľovnú plesu. Nervózny a neistý.

Lilly začala niečo šepotať Belle a tá sa zasmiala. Pritiahlo to moju pozornosť a snažil som sa zbystril na plný výkon.

„Takýto nezvykne byť. Zájdem s ním k logopedičke,“ zachichotala sa Lilly.

Bella sa na ňu usmiala a urobila ďalší krok ku kancelárií.

„To nie je potrebné, ja to vybavím. Ak sa to však nezlepší, dám ti vedieť,“ šepla sprisahanecky.

Čo tým myslela?

Tvorila sa tu nejaká aliancia za mojím chrbtom?

Obe sa len usmiali a každá išla svojím smerom. Lilly do svojej kancelárie na druhej strane chodby, a Bella ku mne. Áno!

Sklopila pohľad a prešla cez chodbu. Mal som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude. Zovrel som tie papiere o niečo kŕčovitejšie a snažil sa na ňu prestať civieť ako na zázrak.

Je tu a vôbec som si to nevymyslel. Teraz som bol rád, že sa s ňou Lilly rozprávala. Ak by to bol len výplod mojej fantázie, určite by som sa podobnými predstavami nezaoberal, ale práve naopak, celú si ju privlastnil.

„Prajem dobré ráno,“ pozdravila milo, keď vošla dnu. Jej hlas znel ako zvonkohra a ja som sa strácal v jej melódií.

„Také už nebolo niekoľko rokov,“ šepol som potichu a ona prekvapene zdvihla pohľad. Nemohla ma predsa počuť! Odkašlal som si.

„Prišla si,“ povedal som nakoniec a nervózne spravil pár krokov ku skrinke s dokumentáciou. Vôbec som si narýchlo ale nemohol vybaviť, čo by som odtiaľ mohol vziať. Takže som sa v polovici pohybu otočil a vrátil opačnou stranou k stolu. Vynikajúce. Ako zúrivý tiger v klietke.

„Samozrejme. Preto som sa včera bola o to miesto uchádzať,“ odvetila prekvapene a trochu sa zamračila, akoby hľadala logiku, môjho argumentu. Samozrejme, ak nepočíta s premennou totálnej posadnutosti, tak to žiadny zmysel nedáva.

„To áno, ale keď si prišla po takej dobe, obával som sa... nie, myslel som si, že už máš lukratívnejšiu prácu,“ zmätene som splietal a odlepil sa od stola. Musím sa hýbať.

Trochu mysli, Cullen!

Máš snáď priškvarené káble?!

„Nie, mám rada svoju prácu. Vrátila som sa,“ šepla obozretne a ja som si uvedomil, že to brala ako výčitku.

Kurva!

Vošiel som si rukou do vlasov a snažil sa zmeniť tému. Poobzeral som sa okolo seba a hľadal narýchlo inšpiráciu.

„Vidím, že ste sa s Lilly rozprávali. Ako sa ti pozdáva?“ zdvihol som ruku smerom k dverám, akoby to nebolo samé dosť zjavné.

Idiot na tretiu! Nič lepšie ťa nenapadlo?

„Je milá. Myslím, že by úplne bola vhodná na pozícií asistentky. Nerozumiem, prečo ste jej tu pozíciu nepridelili. Je veľmi šikovná,“ usmiala sa a podišla pomaly bližšie. Snažila sa pôsobiť uvoľnene, ale celá akoby stuhla overujúc akési neviditeľné hranice.

„Som rád, že si rozumiete,“ zasekol som sa a premýšľal ako pokračovať. Druhú časť jej otázky som sa rozhodol ignorovať. Niektoré veci sa ťažko vysvetľujú. Viem si to celkom živo predstaviť. Odvrátil som sa od nej a nechal sa unášať svojim alternatívnym scenárom.

Ahoj Bella. Som rád, že si tu. Držal som tvoje miesto, kvôli chorobnej posadnutosti tvojou osobou a odmietal si priznať, že si sa vyparila z môjho života ako rozprávková víla. A teraz si tu, a ja sa vonkoncom nehodlám vzdať šance si ťa pripútať hoc aj oceľovými reťazami okolo seba.

Dúfam, že som ťa nevydesil.

Hmm. Máme dnes ale prekliato zamračené, však? Že vraj nejaký monzún narušil klímu...

A mimochodom, pomiloval by som ťa hneď tu a teraz. Bez otázok a bez odpovedí.

Zaúpel som. Rukou som si prešiel po tvári. Musel som sa rýchlo dať dokopy. Otočil som sa opäť k nej a mal som, čo robiť, aby som nelapal po dychu. Podvedome som si špičkou jazyka navlhčil pery, lebo mi úplne vyschlo v ústach.

Stála tam úplne bezchybná a uprene ma sledovala. Prisahal by som, že sa mi pozerá na pery, ale boli to len zlomky sekundy a ja som nevedel, či to nie je len moje zbožné prianie.

Odkašlal som si a rýchlo sa posadil za stôl, aby nevidela, aký účinok má na mňa jej prítomnosť.

„Je potrebné pripraviť nejaké nejakú maškarádu. Neviem, čo to má byť. Ale Lilly, má na starosti vzťahy s verejnosťou, takže podrobnosti bude ti vedieť povedať ona.“ Hlas som mal chrapľavý od túžobných myšlienok.

Áno. Správne. Pracovné nasadenie je ten správny smer, ktorým zahnať schyľujúcu sa katastrofu.

Chvíľu na mňa pozerala, akoby v sebe zvádzala ten istý boj. Oči mala plné zvláštnej emócie, ktorej som dobre nerozumel, ale skôr ako som sa stihol na to spýtať, jemne sa pomrvila, až som mal pocit, že som si to celé iba vymyslel.

„Idem za ňou a zistím, v čom môžem byť užitočná,“ usmiala sa a jej hlas znel tak zvodne, žeby to malo byť trestné.

„Skvelý nápad!“ vydýchol som si, akoby som ubehol maratón.

Otočila sa na podpätkoch a chcela vyjsť z dverí. Jej dokonalý zadok sa jemne vlnil, keď kráčala a ja som mal problém s túžbou, ktorá vonkoncom nemala nič spoločné s pracovným nasadením. Ticho som opäť zaúpel. Nie, nič nie je zabudnuté.

Vo dverách sa otočila a prichytila ma, ako som sa pozeral na jej perfektné pozadie, ale venovala mi len plachý úsmev.

„Edward?“ moje meno z jej úst znelo priam božsky. Chcel som, aby ho šepkala stále znova...

Prehltol som bolestne a zložil ruky na pracovnom stole.

„Áno?“

„Som rada, že som sa mohla vrátiť.“

 ♦ ♦ ♦ ♦ ♦

„Neviem, čo to nacvičuješ, ale vyzeráš pri tom ako postrelené šteňa,“ preniesla priamo Lilly, keď sme sa poobede vracali autom z rokovania s donormi nadácie.

Chcel som so sebou zobrať Bellu, tá sa však z toho vykrútila prefíkane. Skôr ako som sa nazdal, mi v aute už sedela Lilly. Vraj ide spraviť revíziu svojich poznámok, aby si to cez víkend celé spracovala a od pondelka spravila potrebné zmeny, naplánovať aktivity a nabehla na plný pracovný režim.

Zmeny? Aktivity? Ja som chcel len, aby bola pri mne a mohol som cítiť jej parfém, ktorý vo mne vyvolával silný pud vlastníctva. Nemusela by nič robiť. Len by sedela oproti mne a ja by som myslel, že som v nebi.

„Ako to myslíš?“ zamračil som sa a odvrátil pohľad od monitoru, na ktorom som spracoval svoje poznámky. „Postrelené šteňa?“

Pretočila oči a založila si ruky na prsiach. „Samozrejme. Pozeráš na ňu ako na svätý obrázok. Mám pocit, že každú chvíľu sa ti roztečú sliny.“

Na tvári mala znechutený výraz, no napriek tomu som v jej očiach nezazrel žiadnu vypočítavosť. „Čo tým sleduješ?“

Nerozumel som tomu.

„Čím prosím ťa?“ nechápavo zvraštila obočie a oprela sa hlbšie do sedadla.

„Ak chceš zosmiešňovať moje city k Belle, tak si toho prosím ušetri pre niekoho, kto sa v tom vyžíva,“ povedal som príkro a ona len dotknuto otvorila ústa. „Verím, že Jerry by ocenil tento kultúrny príspevok pre jeho piatkový večer.“

„To si o mne myslíš? Tak počuj, milý Edward. Zmierila som sa s tým, že Bella je tvoja femme fatale a dalo to dosť knock out môjmu sebavedomiu...“ ohnivo sa rozcítila a začala gestikulovať rukami, a ja som vedel, že ju musím zastaviť.

„Lilly, už som ti povedal, že kvôli mne sa takto cítiť nemáš,“ nechcel som viesť túto tému, ale nechcel som jej ubližovať. „Si krásna žena, ktorej sebavedomie nesmie byť závislé od odmietnutia nejakého chlapa...“

„Mlč už!“ povedala príkro, „a nechaj ma konečne dokončiť.“

Zdvihla obočie a čakala na môj súhlas. Len som prikývol a rezignovane mlčal.

„Dobre, takže ma počúvaj. Vieš, že mi na tebe záleží a chcem aby si bol šťastný. A napriek tomu, čo sa medzi nami stalo, respektíve nestalo, chcem aby si bol s Bellou šťastný,“ povedala odhodlane a ja som užasnuto hľadel do jej tváre.

Naozaj, žiadna pretvárka? Žiadna intriga a postranný boj?

V jej hlbokých modrých očiach sa zráčila úprimnosť. Lilly bola nesmierne húževnatá a jej sebavedomie a seba láska z nej robila neskutočne vyrovnanú ženu. Keď som sa nad tým zamyslel, bola ako ja predtým než som spoznal Bellu. Len v ženskej forme.

Napriek tomu, že Bella bola pre mňa zmyslom môjho života, Lilly bola rodina, ktorú som nikdy nemal. Ako sestra, ktorá ma spražila, keď som utápal vo vlastnej depresií a ona to brala ako osobné zlyhanie.

Bolo to zvláštne. Uvedomiť si to tak naraz. Ako keby ste odstúpili od obrazu a zrazu vidíte celú koláž.

„Ďakujem, za všetko,“ šepol som úprimne na oplátku.

Prekvapene na mňa zostala pozerať. Nečakala to, tak ako ani ja. Trochu som sa nervózne zamrvil na sedadle auta. Lilly sa priškrtene zasmiala, situácia bola pre ňu určite rovnako rozpačitá ako pre mňa.

Nervózne som si rukou prehrabol vlasy a pozrel sa na ňu kútikom oka. Na tvári sa jej usídlil hravý výraz. Trochu si odkašlala.

„Ďakujem. Ja budem na oplátku k tebe ešte úprimnejšia. Priznám sa ti. Beriem to už osobne. Ak by ťa Bella odmietla, to by moje sebavedomie už totálne zabilo,“ povedala roztopašne a ja som sa musel rozosmiať.

„Takže to tak či tak, robíš pre seba?“

„Rozhodne, a ty mi to vôbec neuľahčuješ!“ povedala káravo a prstami si začala bubnovať po brade, ako vždy, keď premýšľa.

„Ako to myslíš?“ zamračil som sa. Celá hravosť bola preč.

„Edward, možno si to neuvedomuješ, ale si celý preľaknutý, že sa ti rozplynie, ako ranná hmla. Koktáš v jej prítomnosti a strácaš niť. Toto určite nie je predstava sexy boha, ktorý jej drásal nervy, zvádzal ju a z ktorého sexuálne napätie priam žiarilo na kilometre.“

Toto som nečakal. Prekvapene som otvoril ústa.

„Chceš povedať, že teraz taký nie som?“ spýtal som sa, ale dobre som poznal odpoveď. A sakra!

Neochotne sa pomrvila, ako keď lekár má pacientovi povedať, že umrie do hodiny. „No si skôr niečo ako plyšový macko, ktorému príde človeka ľúto a tak ho aspoň poíska za ušami.“

„To som v riti!“ šepol som zhrozene.

„To si,“ pritakala. „Ak si ju chceš získať, musíš zmeniť taktiku.“

Nemo som len prikývol a uvedomil si, že má pravdu. Ona medzi tým z kabelky vytiahla telefón a rýchlo vytočila nejaké číslo.

„Komu voláš?“ prekvapene som sa na ňu obrátil.

„Psst!“ sykla na mňa potichu a obrátila oči k stropu limuzíny.

Ticho bubnovala prstami na operadle a ja som začínal byť z toho šialene nervózny.  

„Ahoj, Bella. To som ja, Lilly. Viem, že sme sa nedohodli, kedy skočíme na tú večeru, ale čo by si povedala, keby zajtra spolu niekam vyrazíme?“ povedala zvesela a ja som sa podvedome natiahol k telefónu, aby som lepšie počul. Ona ma však udrela po ruke a ja som sa automaticky stiahol.

„Ehm, hm...“ pritakala a oči sa jej zúžili. Bella sa určite snaží z toho vykrútiť. Ale ja sa jej ani nečudujem. Je v práci nová, a hneď sa na ňu niekto ako Lilly vrhne. Napäto som vysel Lilly na perách a čakal, čo povie. Ona si ma však vôbec nevšímala.

„Ak ti večera nevyhovuje tak zájdime aspoň na drink,“ nedala sa odbiť Lilly. Ak si niečo zmyslela, tak to dostala. Teda okrem mňa.

„Bella, veľmi by si mi tým spravila radosť. Pôjde aj Edward!“ povedala zrazu a ja som zostal pozerať na ňu ako blázon.

„Pôjdem?“ šepol som potichu.

Lilly sa len usmiala a odklonila slúchatko. „Samozrejme.“

Potom si vrátila telefón naspäť k ústam. „Takže platí?“

Zostala zrazu ticho a len párkrát vydala nejaké súhlasné citoslovce a potom sa rozlúčila. Sklapla telefón a pozrela na mňa, akoby čakala na reakciu. Ale ja som bol na pokraji z nervami.

„Čo povedala?“ šepol som potichu a pripravoval sa na odmietnutie.

„Súhlasila, zajtra večer sa stretneme v bare Corso,“ povedala víťazoslávne a ja som mal pocit, akoby ma malo šťastím roztrhať.

„Si úžasný manipulátor Lillian Haleová,“ povedal som uznanlivo.

„Ja viem. Už len musíme popracovať, aby si to zajtra nepokašlal,“ povedala spokojná sama so sebou.

Posadil som sa hlbšie do kresla a uprel pohľad von oknom. Zrazu som sa cítil živšie ako dávno nie.

Zajtra rozohráme novú partiu, slečna Swanová.

Ďakujem veľmi krásne za hlasy v ankete o Naj poviedku mesiaca. Wau, zostala som na to pozerať v nemom úžase. Prekrásny darček... Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila a užili ste si ju.

Dej tej budúcej je jasný. Bude záťah v bare. Ten posledný, za ľudského života, sa Belle nepodaril zrovna najlepšie a u Edwarda vyvolal vlnu žiarlivosti. Ako dopadne ten, čo ich práve čaká? 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 11. kapitola: