Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 27. kapitola

Asistentka 27. kapitolaZoznámte sa. Edward Anthony Cullen.

Edward: 

Súkromné lietadlo krúžilo nad letiskom v New Yorku a ja som si nervózne poklepkával prstami po operadle. Vyzeralo to, že žiadna dráha nie je voľná a my sme tak museli trčať vo vzduchu. Robiť okruhy ako idioti a čakať, kým sa niečo uvoľní. Niekto by predpokladal, že súkromné lietadlo pristane na súkromnej dráhe. Žiaľ, nie je to tak vždy.

Ale inak let prebehol rýchlo. Akoby som zamrzol v kryospánku a precitol až teraz. Zamyslene som sledoval krajinu.

Ťažko povedať, na čo som myslel. V hlave som mal toľko možných skutočností, že keby myšlienky zabíjali, mne z nich určite roztrhne hlavu. Daň za genialitu. Niekedy by som si želal zostať civieť do prázdna, ako to človek môže vidieť v robotníckej kantíne. Keď sa tí chlapi sústredia len na prežúvanie.

Ja som to nedokázal. Bol som predurčený. Ako by povedal otec. Mám to v krvi vidieť súvislosti a hľadať alternatívne možnosti. Byť citlivý na podnety z vonku. Najviac som bol ale vnímavý na uvažovanie ľudí okolo seba.

Neviem, čím to bolo spôsobené. Pravdepodobne tým pokrytectvom ľudí, ktoré som sa musel veľmi rýchlo naučiť predvídať. V stredisku na výskum a výrobu zbraní som prakticky vyrastal, a tam sa to podrazmi len tak hemžilo.

Môj otec ma vždy chcel mať v Cullen Industries pri sebe. Nie však z trápnej nostalgie alebo nebodaj z lásky k mojej prítomnosti. Chcel, aby sa mi zbrane dostali pod kožu. Aby som premýšľal a kalkuloval automaticky ako ich vyrobiť a čo najdômyselnejšie predávať, už od útleho veku. Vo všetkom ma učil vidieť potenciál, ktorý pre tento účel môžem použiť.

Matke sa to, samozrejme, nepáčilo. Chcela pre mňa iné detstvo, inú budúcnosť. Najradšej by ma poslala na internátnu školu niekam do Londýna, kde by som dostal výchovu vzdelaných profesorov a filozofov. Ale otec si dal na všetkom záležať. Súkromní učitelia a vzdelávacie programy za stotisíce dolárov ročne. Ale povedzme, otcove metódy sa nezhodovali s tými, aké chcela pre mňa moja mama.

Zomrela skôr, ako mohla ovplyvniť nejako vážnejšie môj život. Nemal som ani desať. Španielska chrípka. Ale kto, preboha, umiera na španielsku chrípku na konci dvadsiateho storočia?

Dlho som tomu nerozumel. Bolo mi to podozrivé od začiatku, ale ako asi každé dieťa, som to nechcel vidieť. Zavrel som to kdesi do úzadia a jednoducho sa s tým zmieril.

Až neskôr, keď som mal sedemnásť a začal sa sám túlať po katakombách a laboratóriách v suteréne Cullen Industries, som zistil, že sekcia výroby zbrane nie je to jediné, čo sa v podzemí tejto železno-betónovej konštrukcie nachádza. Boli tu iné Pandorine skrinky, ktoré rozhodne mali zostať zapečatené. Sekcie s prísnym bezpečnostným systémom, výroba chemických zbraní, snaha o štiepenie protónov, pokusy na ľudských DNA.

Našiel som aj starú zložku, na ktorej vývoji pracoval jeden samostatný tím. Vírusové bunky skrížené so chorobami z medicínskej histórie. V tejto oblasti výskumu pracovala aj moja mama. Vtedy mi jednotlivé skladačky zapadli do seba. Nezomrela, lebo sa zle obliekla, alebo žeby sa prechádzala cez španielsku štvrť neskoro v noci, ako mi to otec vtedy nahovoril.

Vražda? Nehoda? Ktovie. Ale ak to bola vražda, bola premyslená do detailu. Zlyhanie imunitného systému bolo skoro okamžité. Vydržala bojovať iba krátko. O pár dní bolo po všetkom.

Doteraz som nezistil, či ju zabil on, alebo to bola hlúpa nehoda pri práci. Zomrel počas autonehody krátko po tomto mojom zistení. Jeden by ho podozrieval, že radšej umrel, akoby sa mi mal postaviť a povedať vysvetlenie. Ale to je absurdné. A ani ma to vlastne nezaujímalo. Mŕtvych nevrátim späť.

Strata sa stala súčasťou môjho života. Niečo ako moje druhé prostredné meno.

Postavil som sa do vedenia spoločnosti a zistil, že zbrojárstvo sa pohybuje na oveľa abstraktnejšej úrovni, ako som si doteraz myslel. Automaty a poloautomaty sú len hračky pre chlapov s nízkym sebavedomím, ktorý chcú mať poriadnu búchačku, aby budili strach a rešpekt. Lebo inak to nedokážu.

Skutoční chladní zabijaci siahajú po vírusoch a chemických zbraniach. To sa používalo v dnešnom svete. Pustili ich do systému pitnej vody a vyvraždili tak celú dedinu alebo mesto. Nikto o nich nevedel, šedé eminencie v pozadí. Bojujúce svoje vlastné malé bitky.

Samozrejme, u nás sa to tak veľmi nepoužívalo. Nie, žeby to bolo nemožné, alebo nedaj bože sme mali tak premyslené systémy ochrany. Kravina. Drbnuté americké filmy. Keby sa niekto odvážil pustiť podobnú sračku do systému napríklad New Yorku, možno by síce získal nejaké prachy na výkupnom alebo splnenie psychopatických požiadaviek, ale zbytočne by na seba upozornil. A o to nikto z nich nestál.

Boli to tichí zabijaci. Bojujúci na svojich frontoch. Vedeli sme o tom. Vláda o tom vedela tiež. Ale každý si hrabal na vlastnom piesku. Tichá dohoda. Vy si terorizujte vlastné územie a sem nestrkajte nos.

Toto bolo len divadlo pre prostý plebs. Chlieb a hry. Tvárime sa, že bojujeme za vlasť a národ. Ale vlastne sa zapojíme len do boja za územie, ktoré potrebujeme získať z jednoduchého dôvodu. Prachy. Alebo teda ropa. Ale v konečnom dôsledku, sú to len zasa prachy.

Bolo mojou povinnosťou odhadnúť, keď nás niektorý z nich chcel ojebať a okradnúť. Bol som z toho už ale vyčerpaný. Na všetkých tých pankhartoch som videl, o čo im ide. Pozrel som sa im do očí, a všetko sa im zrkadlilo na tvári. Preto som bol taký dobrý aj v pokri.

Bolo to akési tušenie. Pocit, že ten druhý si myslí niečo. Nemôžem si ale pomôcť. Všetci sú tak čitateľní a väčšinou aj povrchní. Stačilo sa nad tým len zamyslieť. Bella sa mi vždy smiala, že som skoro ako šarlatán čítajúci myšlienky. Možno má pravdu.

Uchechtol som sa v duchu.

Stačí mi to tušenie a intuícia, vďaka ktorej ich viem odhadnúť a zariadiť sa podľa toho. Ale skutočne čítať myšlienky tých všetkých pokrytcov ľudí? Bože, ale to by som fakt nechcel. Strelil by som si rovno guľku medzi oči, keby som zistil, že to je pravda.

Bella bola však prípad úplne iný. Moja Bella. Dlho som nevedel, čo si tá malá jašterička vlastne myslí. Či ju priťahujem, alebo ma berie ako svojho sexistického šéfa. Som asi masochista. Ale budiž. Trpel som ako pes. Mať ju vedľa seba, jej sexy dlhé nohy a dokonalé telo, ticho ju zbožňovať a napriek tomu netušiť, či to je u nej tak rovnako. Vedel som však, že jej prístup ku mne je bezpečnejší a rozumnejší ako moja súkromná posadnutosť ňou. Jedine jej bezpečie bolo vždy dôležitejšie ako moje chúťky. To jediné ma celé tie roky držalo späť, aby som si ju nepritiahol a nepomiloval rovno na pracovnom stole každé ráno, keď prišla s diárom a šálkou kávy do mojej kancelárií.

Krátko potom, ako som ju prijal a začali sme spolu pracovať, bulvár zavetril potenciálny škandál a všetko líčil hýrivými farbami na prvých stránkach. To, že pracujeme do noci, niekedy u mňa prespí, a že bez nej nespravím ani krok. Rozhodol som sa to ignorovať. Debili, ktorí nemajú o čom písať.

Myslel som si, že bulvár nemá silu pohnúť takými kruhmi, ktorých som bol súčasťou. Ale mýlil som sa. Keď sa ma raz jeden partner zdanlivo ledabolo spýtal, čo mám so svojou asistentkou, s ktorou prakticky bývam, sledoval s prižmúrenými očami moju reakciu. Uvedomil som si, že držať sa od nej ďalej neznamená, že si to myslia aj ostatní a zabezpečí jej to bezpečie, ktoré som pre ňu chcel.

Musel som prijať rázne opatrenia, ktoré všetkých zmätú zo stopy a nenechajú na pochybách.

Vtedy sa začalo moje obdobie vychýreného playboya. Teda nikdy som nedržal celibát alebo iné debiliny. Som zdravý chlap so svojimi základnými potrebami. Ale nikdy som nemal požiadavku robiť zo seba macha. Až kým to nepredstavovalo jediný spôsob, ako môžem Bellu ochrániť bez toho, aby som sa vzdal jej prítomnosti. Na to som bol až príliš veľký sebec. Takto bola dokonale nedotknuteľná a ostatní prestali mať podozrenie na moje city k nej. 

Trvalo to asi rok. Snažil som sa s tým bojovať. Mať ju blízko seba a nemôcť sa jej dotknúť. Tenká hranica. Neustály pohyb a balans na hrane. Pozerať sa do jej očí, keď sa na mňa vešala opäť nejaká salónka ako na stromček. Na chvíľu sa mi zdalo, že vidím bolesť a sklamanie v jej očiach, ale vždy sa ovládla skôr, ako som stihol zistiť, čo jej môže skutočne bežať hlavou.

Zachovávala čisto profesionálny prístup a to ma ničilo. Na moje narážky, ktoré som si sem tam nemohol odpustiť reagovala akoby išlo o tenis. Vždy pohotovo vrátila smeč na moju stranu ihriska. Bolo to frustrujúce. Nevedieť.

Nebudem tvrdiť, že mi bol sex s tými ženami odporný alebo nepríjemný. Ale nebola to ona... Bella. To bola moja múza. Môj ideál, ktorý som chcel. Viac ako čokoľvek na svete. A nemohol ju mať.

Držal som sa. Snažil som sa. Naozaj. Všetko sa mi to ale vymklo z rúk v jednu noc. Keď som si toho riadne vypil. Ešte teraz som to mal živo pred očami.

Odpil som si z whisky. Neobťažoval som sa nájsť pohárik. V krku ma neznesiteľne pálilo a žalúdok mi robil kotrmelec.

Nakopal by som toho hajzla do riti! Zkurvysyn!

Ruky sa mi opäť zaťali samé do päste, keď som si na toho blonďavého pankharta pomyslel. Však vlastne, som ho aj nakopal do tej jeho namyslenej riti! Ešte teraz som cítil, ako mi pulzuje žila na spánkoch, lebo ten kretén sa bránil.

Jerry dnes za mnou prišiel do kancelárie. Celý nadšený a rozžiarený, to neveštilo nič dobrého. Nenechal ma dlho čakať. Hajzel, vmietol mi to do tváre. Pozval Bellu na večeru. Margret ich síce prerušila a tak Bella nestihla odpovedať. Bol si však istý, že keby mala viac času, určite by súhlasila. 

Zatmelo sa mi pred očami aj v tomto momente, keď som na to myslel.

Ako nepríčetný som vyskočil z kresla a chytil toho frajera pod krkom.

„Čo si, kurva, myslíš?“ skríkol som naňho zlostne. Hánky mi zbeleli.

„Ty kretén, pusti ma!“ zasipel pridusene Jerry. Ak sa mu odkrvoval mozog tak aď. Aj tak ho nepoužíval. Pustil som ho na zem a on sa zakolísal. „Čo to do teba vošlo?“

„Si normálny? Vieš si vôbec predstaviť, čo by to znamenalo?“

Nie nevedel. On si len predstavoval, akoby mojej Belle roztiahol nohy. Zahnal som sa pravačkou skôr ako som si to uvedomil. Stratil rovnováhu a hodilo ho do kresla. Z úst sa mu pustila krv. Debil. Nech si jazyk odhryzie!

„Cullen, ty si kokot!“ zkríkol a už sa postavil na nohy. Skôr ako som sa spamätal mi udrel päsťou do spánku až sa mi zatmelo pred očami. „Si len žiarlivý magor. Myslíš, že som si nevšimol tie tvoje túžobné pohľady, keď si myslíš, že ťa nikto nevidí? Ale ona nie je hračka, Edward. Mne na nej skutočne záleží!“

To bolo ešte horšie, ako keby ju chcel iba pretiahnuť. Ale ja sa tu nedržím naspäť, aby ju potom získal tento namydlený frajer a vystavil ju nebezpečenstvu.

Chcel ma udrieť znovu, ale zohol som sa a prešmykol som sa popod jeho napraženú ruku za jeho chrbát. Priklincoval som jeho krk v zovretí ohybu môjho lakťa a paralyzoval ho.

„To je skvelé, že si si to všimol,“ zasipel som, „a napadlo ťa vôbec, prečo sa držím naspäť a prečo by si sa aj ty mal?“

Mätal sa ako slizká ryba. Chcel sa mi vytrhnúť. Ale musel počúvať. Ak je jeho láska k Belle skutočná, pomôže mi ju ochrániť.

„Lebo my, Jerry, nepredávame zmrzlinu, a naši obchodný partneri nie sú naši najlepší priatelia, ktorých pozveme domov na teambuilding,“ šepkal som zlostne a pocítil ako znehybnel. Stále divoko dýchal a fuňel mi na ruku, ale počúval. Skvelé. To som potreboval dosiahnuť. „Všetci sú to zabijaci, ktorí hľadajú naše slabosti. A ja ti nedovolím, Jerry, rozumieš, nedovolím, aby si takto ohrozil Bellu!“

Trhol som a jemu zachraptili kosti. Pustil som ho a narovnal si rukávy na manžetách. Kútikom oka som zazrel ako sa opiera o stenu a chytá dych. Ale nepúšťal zo mňa oči.

„Ale ty si nebezpečnejší pre ňu, ako ja... so mnou by mohla...“ šepol zničene. Chcel nájsť možnosť, ktorá neexistovala. Nemohla.

„Kurva, Jerry! Ja nie som ochotný ju vystaviť ani malému, pojebanému riziku!“ Bol som nepríčetný. Jerry o krok ustúpil. Neviem, čo ma vytočilo viac. Či jeho snaha získať si Bellu, alebo jeho malý záujem o jej bezpečie.

Zrazu sa narovnal a zamyslene prikývol. Šokovane som na neho pozrel. „Dobre, Edward. Súhlasím. Ale budeš sa od nej držať aj ty. Spolu ju ochránime.“

Natiahol pravú ruku mojím smerom. Zhnusene som si ju premeral. Ale tu nešlo o mňa. Podal som mu ju a silno stiskol. „Neznášam ťa, ale pre jej bezpečie som ochotný uzavrieť túto dohodu.“

Čas medzi odchodom z práce a príchodom na Manhattan si nepamätám. Ako v mrákotách som prišiel domov. Ten hajzel. Ako sa opovažuje slintať nad mojou Bellou. Rovno som si to namieril k baru. Whisky som do seba lial a len prehĺtal, nevšímajúc si to pálenie a ťažobu šíriacu sa mojim telom. Potreboval som zabudnúť. Vyventilovať sa. Najhorší dopad alkoholu však je taký, že len podporuje náladu, v ktorej sa začalo piť. Vlny hnevu mnou triasli a ja som rozbíjal všetko, čo mi prišlo pod ruku. Prázdnu fľašu som hodil o zem a chytil ďalšiu.

Toto pokračovalo ešte riadne dlho. Čas sa zastavil. Prestal som ho vnímať. Myšlienky v mojej hlave to však nezastavilo. Videl som ju. Ako sa zvodne usmieva a s nežným úsmevom odťahuje nohy od seba, aby prijala do seba toho retarda Jerryho. Ak nie jeho, tak iného. Kurva! Ja to ale nebudem. Nikdy nebudem môcť byť vedľa nej bez toho, aby som nemusel mať strach o jej život.

Ako som si tak sedel v črepoch a rozjímal o svojom nešťastnom osude, zrazu som započul šramot kľúčov v zámke a chvíľu nato klopot podpätkov.

„Pán Cullen, ste tu?“ ozval sa ľúbezný hlas a ja som zničene privrel oči. Zabudol som, že dnes mala prísť.

Nie, choď preč, Bella!

Nebol som však schopný ničoho.

Čas opäť začal bežať.

Po pár minútach, ktoré sa mi zdali ako večnosť sa otvorili dvere. Nechcel som zodvihnúť pohľad, aby som ju videl. Upieral som pohľad na tie gazelie nohy v lodičkách. Tak som po nej zúfalo túžil a zrazu tu bol niekto iný, kto ju chcel tiež. Dobre, Jerryho som odohnal. Ale čo keď príde nejaký predaváč kvetín, nejaký pianista nebodaj futbalista, ktorý ju zláka na svaly a vtip a ona mi odíde. Možno nie fyzicky, ale vydá sa, bude mať deti. Zrazu som videl jej budúcnosť. Možno by Jerrymu nepovedala áno, ale niekomu inému. Niekomu, komu som tak neskonale závidel – to že bude mať jej srdce.

„Edward, si v poriadku?“ ozvalo sa vyplašene. To už ku mne cupitala v tých svojich profi lodičkách. Bože, veď sa tu ešte poreže. Prinútil som sa vstať, ale zakolísal som sa. Bella ku mne pohotovo priskočila a snažila sa zabrániť môjmu pádu. Čo však zmôže taká útla žena? Zavesil som sa jej okolo krku a spolu nejako ustali ten balanc.

„Nesmieš ma opustiť,“ zamumlal som do jej vlasov. Ruky mi bezvládne klesli a ona ma s ťažkosťami položila do kresla. Chcela sa odtiahnuť, ale ja som ju v panike chytil za ruky a pritiahol si ju na kolená. Fascinovane som jej rukou vošiel do vlasov a vychutnával si tú chvíľu, čo som ukradol zo života niekoho iného.

„Ale ja nikam neodchádzam,“ povedala nechápavo. V mojom náručí sa celá chvela a ja som nevedel, či je jej to príjemné, alebo sa ma bojí.

„Na čo myslíš?“ vystrelil som prvú otázku bez rozmyslu. Trochu som sa narovnal a položil jej ruky na tvár. Uväznil ju vo svojom pohľade.

Začudovane sa na mňa pozrela. Pokrčila obočie a zahryzla si do pery. „Premýšľam nad tým, čo ťa tak rozrušilo, keď si tak takto zriadil.“

„Veď nepijem prvýkrát.“ Jej štýl zmýšľania bol netradičný. Vždy položila otázku, ktorú som nečakal.

„Ale nikdy predsa nepiješ bez spoločnosti.“ Naklonila hlavu nabok a skúmavo sledovala môj utrápený výraz.

Mala pravdu. Poznala ma. Mala ma prečítaného.

„Jerry mi povedal, že ťa pozval na večeru.“ Zničene mi klesli plecia. Bolo mi jedno, či teraz zistí, že mi na nej záleží. „Nechcem, aby si s ním niekam išla.“

„Ani som to nemala v pláne.“ Smiech v jej hlase mi vlial nádej.

Zdvihol som oči a pritiahol si ju bližšie. Jej dych ma ovanul a privádzal ma do šialenstva. „A s niekým iný?“ 

Jednu ruku som z jej tváre spustil. Prešiel som po jej útlom páse a ona sa zachvela. Zreničky sa jej rozšírili a jemne pootvorila svoje jahodové pery. S miernym chvením som sa dotkol je stehna a pocítil som rastúcu túžbu. 

„S nikým,“ šepla trhane a dych sa jej prehĺbil.

Naklonil som sa a chcel ju pobozkať. Za tú chvíľu šťastia by som zapredal vlastnú dušu. Jeden krátky bozk. Uprela pohľad na moje pery a neprítomne si oblízala tie svoje. Rukou som jej vošiel opäť do vlasov a pritiahol si ju bližšie k sebe. Skôr, ako som stihol spojiť naše pery, ona sa odo mňa odtiahla.

Zakolísal som sa, padol späť do kresla a skôr ako som stihol reagovať, ona vyskočila na rovné nohy.

„Toto nesmiete. To nie je profesionálne!“ skríkla rozrušene. Celá sa chcela a ja som vtedy zistil, že jej nie som ľahostajný. V okamihu som vytriezvel.

„No tak, Bella...“ chcel som ju prehovoriť. Potreboval som ju práve teraz cítiť viac ako čokoľvek iné. Euforický ohňostroj spôsobený tým, že opätuje moje city, alebo aspoň tú fyzickú časť z nich, mi spôsobili dočasný výpadok.

„Chcete ma, aby ste ma potom odohnali od seba ako tie ostatné? Stačí povedať, pán Cullen. Ja si môžem zbaliť veci a odísť aj bez toho.“ Hlas jej rozrušene preskakoval a divoko gestikulovala rukami.

„Nie, to nechcem. Bella, ty tomu nerozumieš.“ Tvrdá rana. O čom to hovorí, dočerta?

„A nie je to hádam vaším zvykom? Vyspať sa s niekým a potom ho čaká akurát jednosmerný lístok do minulosti?“ Toto si myslí? Nie, Dofrasa! A ja som sa obával odhalenia mojich citov. Mám pocit, že nie som pre ňu až taký čitateľný ako som si myslel.

„Nie, máš pravdu,“ šepol som.

„Nechcem o túto prácu prísť pre vaše krátkodobé uspokojenie. Mám rada vás aj svoju prácu,“ povedala rozhodne a bojovne vystrčila bradu. Ešte stále bola rozrušená, ale ja som to veľmi nevnímal. Skoro som spravil prešľap, a mohlo to znamenať koniec. Nikdy s ňou nemôžem stratiť kontrolu.

„Ja to bez vás nezvládnem,“ povedal som ospravedlňujúco.

„Tak to už nikdy neskúšajte opäť. Musíme udržať profesionálny odstup.“ Rezignovane som prikývol. 

 ♦ ♦ ♦ ♦ ♦

Povzdychol som si a unavene si vošiel do vlasov. Bolo to tak dávno a odvtedy sa toho toľko zmenilo. 

„Lietadlo pristálo, pane,“ započul som letuškin hlas a zodvihol prekvapene oči. Úplne som stratil poňatie o mieste a čase. Pozrel som jej neprítomne do tváre. Usmievala sa tým úsmevom, ktorý mal znamenať pozvanie. Zvodne zaklipkala dlhými, určite umelými riasami, a nahla sa tak, že sa mi vytvoril kráľovský pohľad do jej bujarého výstrihu.

„Budete si želať ešte niečo predtým, ako vystúpite?“

Jasné pozvanie.

Zdvihol som pohľad a pozrel jej do očí. Bola celá dychtivá a povoľná. Prižmúril som oči. Toto bol ten typ príležitosti, ktorý som si predtým nikdy nenechal ujsť. Predtým.

Postavil som sa a zapol si gombíky na saku. Nahol som sa cez sedadlo a vzal si malý kufrík, v ktorom som mal všetky potrebné veci.

„Nie, nech mi okamžite pristavia auto,“ povedal som ľadovo. Zostala stáť ako po útoku paralyzátora. „Môžete mi láskavo uhnúť, chcem vystúpiť.“

Šokovane zažmurkala a ako v mrákotách odstúpila. Bola nová, nikdy som ju tu predtým nevidel. Ale bol som si istý, že jej predchodkyne si o nezabudnuteľných zážitkoch na palube lietadla šepkali medzi sebou.

Nemohol mi uniknúť jej sklamaný pohľad. Nech si pre mňa za mňa vyleje srdce do denníka. Sliepka. 

Už som jej nevenoval ani pohľad. A ani myšlienku. Hneď som skontroloval mobil, či sa mi Bella neozvala. Služobné hovory som odignoroval. Mal som záujem len o jedno číslo. Prezrel som si aj e-mailovú stránku, či si tam od nej nenájdem odkaz.

Bolo to však málo pravdepodobné.

Odišla rozzúrená ako levica, ale myslím, že tým posledným bozkom som ju prinútil aspoň zvážiť tú možnosť.

Bože, tak som si prial, aby ju prijala. Nie je hlúpa. Určite na to príde. Raz. Ale teraz nie. A nechcel som ju zbytočne vystrašiť. Nechcel som pre ňu to, aby sa musela stále obzerať cez rameno a v každom hľadať hrozbu.

Stačilo, že ja som musel. Bolo to nevyhnutné, pokiaľ som ju chcel udržať v bezpečí. A bolo mi jedno, či ma za to bude nenávidieť, alebo si o mne myslieť že som debil s egom do neba.

Bol som sebec. To áno. Čo sa jej týkalo, nepoznal som hranice.

Schádzal som pomaly pristavenými schodmi. Auto práve zastavilo predo mnou.

No tak aspoň niečo tá letuška dokáže.

Simon akurát vystúpil z auta a išiel mi otvoriť dvere. Zdvorilo som mu kývol hlavou na pozdrav.

„Dobrý večer, pán Cullen. Aký ste mali let?“ spýtal sa prívetivo. Pracoval ešte pre môjho otca a bolo naňho stopercentné spoľahnutie. Málokomu zo svojich ľudí som veril tak ako jemu. A mal som ho svojím spôsobom rád. Teoreticky vzaté. Teraz som však nemal náladu sa vybavovať.

„Ušlo to. Potreboval by som sa však rýchlo dostať na Manhattan.“ Pokynul som hlavou a sadol do auta.

„Samozrejme, pane.“ Zavrel dvere a rýchlym krokom prešiel okolo auta. Otočil kľúčik v zapaľovaní a auto sa ticho rozbehlo.

Vybral som z kufríku notebook a zapol ho. Cesta bude pri najlepšom trvať necelú hodinu. O tomto čase sú cesty plné, aj keď Simon sa vedel prekľučkovať všade. Chcel som využiť čas na prípravu zajtrajšieho rokovania s Apple. Mal som v pláne vytvoriť špeciálny softvér pre zbrane. Nešlo by ale o klasickú verziu – spustenia zbrane cez internet. To už mali aj amatéri. Chcel som niečo veľkolepé. To, čo by vyradilo celý systém nepriateľa. Vírus znemožňujúci napojenie sa na sieť, mobil, počítač. Napadlo ma to pri čítaní tých nezmysloch o prepoľovaní zemskej osi v decembri 2012. Ktovie, ešte stále je tu potenciál, že sa to stane.

Zabráni sa šíreniu akýchkoľvek vĺn. To znamená, že to bude niečo ako antisvorenie – Povedal som buď tma. A bola tma. Žiadne svetlo, žiaden zvuk. Jednotlivé mobily a počítače, zdanlivo nepoužiteľné, by v skutočnosti pôsobili ako vytvorenie pola.

Málokto si uvedomuje, že ľudský hlas sa tiež šíri vďaka vlneniu, ktoré by tieto vysielače odblokovali. A aj svetlo je len forma vlnenia. Jediné, čo by zostalo z ľudských zmyslov je hmat. Ale to je na nič, keďže nepočuje a nevidí.

Nepriateľ by zostal ochromený a pritom by nikomu vlastne nebolo ublížené na živote.

Prísne tajný program, na ktorom pracovalo len zopár dôkladne vybraných jedincov a špecialistov. Oficiálne Apple dostal zákazku pre nový softvér do našej spoločnosti. V prípade, že by sa niekto napichol na moju alebo ich sieť, informácie by im boli zbytočné. Bežná komunikácia, ktorá bola úžasne zašifrovaná. A ako bonus, ešte by som dostal upozornenie, že sa niekto snažil dostať na server.

Dômyselné. Geniálne. Môj nápad.

Uškrnul som sa sám pre seba.

Zrazu mi zazvonil telefón. Bleskovo som kmitol očami, ale iskra nádeje hneď pohasla. Jerry. Nemal som v úmysle s ním hovoriť dlho. Nechcel som, aby blokoval linku. Čo keby zavolala Bella? Možno som sa mal nechať zaviesť do jej bytu...

„Čo je?“ znechutene som štekol bez pozdravu. Nemám toho kreténa rád.

„Zmizla,“ šepol po tichu. Nepýtal som sa, či hovorí o svojej mačke. Vedel som, že mi volá len kvôli jednej osobe na svete. Okamžite som znehybnel. Dych sa mi zadrhol a ja som mal pocit, akoby ma tá viazanka úplne dusila.

„Čože? Ako to myslíš, že zmizla?“ Ledva som našiel vlastný hlas. V hlave sa mi rojili rôzne alternatívy. Nenasadla na lietadlo? Somarina! Predsa mi letecká spoločnosť potvrdila, že nastúpila. Presadla niekde? Rozhodla sa ma opustiť napriek sľubu? Skôr ale, ako som stihol, čo i len formulovať nejakú myšlienku, tak ma Jerry prerušil mrazivým hlasom.

„Uniesli ju.“

A môj svet sa zatriasol. Stalo sa to, čoho som sa bál najviac.


Ďakujem za krásne komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Mnohé boli plné povzbudení, ktoré mi vliali viac síl do písania. Mrzí ma, že ste museli tak dlho čakať. Kvôli práci to nestíham rýchlejšie, ale verte, každú voľnú chvíľku venujem písaniu. 

Špeciálne odkaz pre: 

Danka2830: Wau, 2-dňový maratón. Ďakujem za krásne komenty pri každej kapitolke. 

Ronnie: Ako si prišla na to, že sa hnevám? To je teda riadny nezmysel. Povedala si svoj názor a ja som sa ti len snažila vysvetliť, prečo je to tak. Inak by som nepísala takú slohovku. :D 

LiviaCullen: Tvoje námety a hypotézy su naozaj zaujímavé. Povedala by som, až podnetné pre mňa. ;)

Teraz sa nám to celé rozmotáva a zároveň znova zamotáva. Takže som naozaj zvedavá na vaše dohady a nápady. Priznám sa, teraz sa dej ocitá v jednej križovatke a ešte som sa presne nerozhodla, ktorým smerom sa bude ďalej uberať. Takže, priestor pre vaše názory... 

No a v neposlednom rade, čo hovoríte na Edwarda? Tak dlho ste chceli jeho pohľad, že zrazu je tu. Vraciame sa v tejto kapitole k spomienke, ktorú Edward spomenul v druhej kapitole. 

Edwardov pohľad a mi písal úplne inak, ako ten Bellin - tak verím, že vrhol trochu svetla. Na určitý čas zostaneme pri ňom. Dúfam, že sa vám páčil a vynahradil vám to čakanie. ;)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 27. kapitola:

 1 2 3 4 5   Další »
42. Inoma
17.06.2013 [22:38]

InomaTak tohle byla KAPITOLA!!! Někdy se stává, že když čtu nějakou povídku, která je psaná z vícero pohledů, přestane se mi líbit, protože autor nedokáže psát více styly, aby od sebe byli jednotlivý postavy rozpoznatelný. Ve finále to vypadá tak, že chlap i ženská mají stejný způsob myšlení a to je, jak všichni víme, naprostá blbost. Kdyby to tak bylo, tak by se lidi nehádali a nebyly by rozvody Emoticon
Ale tohle není ten případ. Naopak, celá kapitola měla úplně jinej šmrnc. Krásně se to četlo a hlavně se spousta věcí vysvětlila. Nemluvě o tom, že mě překvapila Edwardova minulost (nějak si to nedokážu z toho loňska vybavit Emoticon ). Prostě to bylo perfektní. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23.12.2012 [10:35]

BellaSetTákže... Pro začátek ti patří obrovský potlesk za Edwardův pohled. Emoticon Emoticon To málokdo dokáže - já se o to pokusila jednou, ale bylo to jen deset řádků, takže jsem toho moc nezkazila.. Emoticon Každopádně, tohle bylo parádní!
Nádherně jsem si v té vzpomínce vzpomněla na Belliny pocity při téhle situaci, takže to šlo jedna báseň.
A že už ji miloval takhle delší dobu... Emoticon Zezačátku jsem si teda myslela, že ji chce celou dobu do postele, ale zpočátku to tak mohlo připadat každému. U téhle scény, myslím, už to vyhrávalo jinak - jen si nejsem jistá, protože přesně nevím, kedy tam bola. (Vidíš, takhle mi ta slovenština leze na mozek.Emoticon)

No a co říct nakonec?! Bellu unesli a já si myslím, že v tom má prsty Jerry... Asi to bude hloupost století, ale nemůžu si odpustit ten pocit, že nějak jde PROTI Edwardovi, když už mu tak ukradl Bellu. Emoticon Doufám, že se víc dozvím v další kapitole... Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

40. Jane
08.12.2012 [10:06]

Mazec tahle povídka :D začala jsem ji číst před pár dny a prostě jsem ji zhltla celou až sem :D Máš můj obdiv za skvělý psaní ;)

05.12.2012 [16:18]

domcamerciTakže kapitolu som čítala v podstatě už dávno, keď si mi ju poslala... Kurva, já už jsem fakt zdegenerovaná tim čtením ve slovenštině. Takže teď se budu snažit psát jako gramotná. Emoticon Emoticon
Chtěla jsem říct, že teď se k ní teda můžu vyjádřit oficiálně. Emoticon
Edwardova hlava - uvažování chlapa a upíra je tu často problém a jsem radši, když se tomu většina vyhne, protože člověk pak neví, jestli se má smát, anebo brečet, když čte dámský, polidštěný úvahy chlapa... Emoticon Ale to neni tvuj případ. Díkybohu naopak, protože já čtu chlapy mnohem radši, než ženský a konečně si můžu dopřát zase naservírovanej, chlapskej mozek... Ako by pravil Hannibal Lecter u večeře. :D Emoticon
Ale pak je tu ta odlišnost normálních chlapů a pana perfektního a úžasnýho Edwarda. Teda, tu Edward sa ještě ani neotře o paradigmu dokonalosti, kterou originál představuje :D ale stejně to bylo pro ženský srdce ruka, co ho stiskne a rozbuší. Emoticon
Jednoduše a stručně řečeno - strašně se mi ta kapitola líbila a bavila mě. Emoticon O těch vnitřních dialozích a rovnováze už jsme se bavili, takže to nemusim rozebírat. Emoticon
Snad už jen, že Jerry je kokot velikosti koně (představuješ si prave tu velikost, lebo ja hej :D a ble :D) a jelikož viem, co bude teď a i dal, neni zrovna vhodný rozvíjet teorie, když už nemusim. Emoticon A vůbec mi to nevadí :D Jsem ráda zasvěcená :D
Perfect. Emoticon Emoticon Emoticon

03.12.2012 [16:32]

Irmicka1Úžasné. Konečně záhada ohledně Edwarda odhalena a musím říct, že s tímhle jsem nepočítala. Úzasný pohled, aspoň všichni víme co si ten krasavec myslí... A chudák Bella doufám, že ji zachrání a oni dva budou spolu, i když má Edward nebezpečnou práci, zaslouží si, aby spolu byli... Těším se na další kapitolku. Jsi jedna z několika úžasných pisatelek... Těším se co si na nás připravíš Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

37. Petronela webmaster
27.11.2012 [17:47]

PetronelaTak, opět jsem se ke komentáři dostala až později, přestože jsem měla kapitolu přečtenou už včera těsně potom, co byla vydána.
Tohle tě ale asi nezajímá. Podle mě jsi hrozně zvědavá na můj názor na to, cos tady vytvořila. Takže jdeme na to? Emoticon
Jojo, jdeme. Předem bys měla vědět, že ti tu plánuju nechat opět nějaký pěkný a hlavně dlouhý komentář, takže doufám, že se mi to podaří. A co se týče kapitoly - samozřejmě byla perfektní jako vždy. O Edwardův pohled jsem sice neprosila (nebyla jsem mezi těmi, co by o něj prosili v minulosti, aby odhalili všechny intriky a nástrahy hned na záčátku - já jsem věděla, proč bych si měla počkat a do jeho pohledu tě nenutit Emoticon) přesto musím říct, že se ti povedl. Ten pohled zpět do minulosti, jak ji chtěl políbit. Okamžitě, jakmile jsem se do toho začetla a objevila se tam Bella, jsem si vzpomněla na její pohled na tuhle situaci... Jenom když tak nad tím uvažuju, asi jsem si to spletla s tou kapitolou, kdy ji políbil úplně - takže vlastně nevím, jak se Bella cítila ani co si myslela, ale to je jedno, jelikož tu máme Edwardův pohled! Emoticon
Ten nám toho docela dost vysvětluje, ale i tak jsou tam pořád některé body nevyjasněné - převážně tedy něco, co bude muset Edward vyřešit. A tedy, kdo se skrývá za únosem Belly. Tohle bude docela záhada a popravdě tam nějakým způsobem čekám upíry - nějak se mi nechce pozdávat to, že se tam jako jediný druh této skupiny objevila Alice a to ještě jenom na kratičký okamžik. Takže bych docela sázela na to, že v tom mají nějak zamotané prsty. Ale jak? Možná to má co dočinění s Edwardovým darem - to, jak dokáže lidi přečíst už jako člověk, je to prostě jasné - takhle se projevuje jeho dar čtení myšlenek.
Každopádně mi to nestačí - kdyby za tím byl jakýkoliv upír ať už Volturiovi a nebo kdokoliv jiný, tak by se zachoval prostě jako upír... Proměnil by ho a na nic se neptal. Nepotřeboval by ho nalákat přes Bellu... Mám toho plnou hlavou a nějak nemůžu přijít na kloudné řešení téhle situace. Ono snad neexistuje! Emoticon Protože kdyby jo, tak na něj snad přijdu, nebo snad ne? No, asi ne - a vlastně za to můžu být jenom ráda, takhle mě čeká nějaké to pěkné překvapení ve vývoji - což naprosto miluju ikdyž se nad tím někdy rozčiluju. Emoticon
Ale to zase řeším Bellu, přestože teď bych měla řešit Edwarda. Je to jeho pohled musím řešit jeho. konečně z něj vylezlo, co ho vede k tomu, aby se choval tak, jak se chová, ale je to nepředstavitelné. Aspoň tedy pro mě - nedokážu si představit, co ho to rozhodnutí stojí a jak... prostě... je to pro mě hrozně složité. Rozhodl se pro ochranu Belly udělat všechno - dokonce kvůli ní začal praktikovat aférky na jednu noc aby ze sebe udělal sukničkáře, co se k nikomu neváže, ale o tak... Nevím, jak ti popsat pocity z toho, co jsem se dozvěděla. Na jednu stranu mám hroznou radost z toho, že jsem se trefila ohledně jeho citů k Belle - v tomhle jsem ho odhadla hned na začátku, toužil po ní už hodně dlouho a všechno to kolem byla jenom zástěrka, aby to nebylo poznat - ale já to poznala! Emoticon Aspoň tedy něco, když už jsem nepřišla na to, že za tím jeho podivným chováním stojí nájemní vrahové, pro které vlastně vyrábí zbraně.
Jéj, jsou to fakt hrozné problémy a mám hlavu plnou možných řešení, co se s Bellou mohlo stát a potřebuju to nějak vyventilovat, takže zajdu asi do kina, abych musela aspoň dvě hodiny myslet na něco jiného než na unesenou Bellu a Edwarda, co se jí snaží nějak zachránit - přestože zatím nevím jak ani proti komu vlastně stojí.
Takže tímhle bych asi ukončila tanhle komentář. S délkou jsem docela spokojená a zřejmě jsem jím vystihla přesně to, co jsem chtěla. Přestože moje myšlenky jsem mnohem zmatenější, než slova v tomhle komentáři. Jediné, co však není zmatené a čím jsem si úplně jistá je to, že se hrozně moc těším na další kapitolu a doufám, že si ve svém nabitém programu najdeš chviličku i na nás a na A a napíšeš jednu kapitolku téhle báječné povídky Emoticon

27.11.2012 [14:53]

N1I1K1O1LMusím říct, že jsem dlouho bádala nad tím, jak Bellu vnímá Edward... A jsem spokojená. Opravdu mu na ní záleží, to je super. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Je perfektní číst kapitolu z jeho pohledu a vědět, jak to vnímá on. Hodně věcí se tu vyjasnilo. Emoticon Emoticon
No a teď bude honit padouchy? Nebo Bella použije svou ultra vymakanou zbraň? Nebo ji zachrání Alice? Emoticon Emoticon Emoticon
Jsem zvědavá a hrozně se na to těším! To čekání je hrozné, zvlášť, když se jedná o tak krásnou povídku. Emoticon Ale co se dá dělat. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

35. LuLuu
27.11.2012 [10:26]

LuLuuMILUJEM EDWARDOV POHLAD Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon no páááni.... teším sa!!! som zvedavá, či Bella použije tu malu pištol Emoticon Edo ide zachrániť Bellu, alebo Bella to zvládne aj sama Emoticon rozhodne sa teším!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26.11.2012 [20:59]

AfroditaAliceCullenWoW! no teda, bylo to vážně něco, číst to všechno v Edwardově pohledu. Musím teda přiznat, že jsem se nedokázala zorientovat v těch vzpomínkách, nebo jsem spíš nedokázala zařdit přesný moment,protože mi to nešlo dohromady, ale přeci jenom už je 27. kapitola(ty jo páni, ani jsem si nevšimla, že už jsem takhle daleko Emoticon ) a tak se mi to asi už trochu plete. No každopádně tenhle Edward už mě moc nebaví, ze začátku se mi líbil víc, víc, že jeho playboyská stránka alias Tony Stark byla jenom kamufláš, ale právě to se mi na celé povídce strašně líbilo, a ty si to teď tak trochu sebrala, což mě dosti mrzí. Taky doufám, že bude Bella ve vězení aspoň trochu aktivní a ne, že tam bude jenom sedět, mlátit do dveří a řvát:"Pomoc, Pomoc, jsem chudinka, která je totálně bezbraná a potřebuje, aby ji odsud dostal nějaký svalnatý a zámožný chlapík, s kterým se vyspala ve Francii!" Emoticon No prostě, aby nevypadala jako Angelika Emoticon Fuuj, teď se mi jen při té představě zvedl žaludek.
Emoticon
Panebože zase jsem se rozepsala. Emoticon Emoticon Jinak ale píšeš dobře, jen mě přestává bavit. MNo, tak kdyby to šlo, tak bych prosím moc moc chtěla trošku ubrat toho přecitlivělího Edwarda. EmoticonDíky Emoticon

33. danka69
26.11.2012 [20:49]

PÁÁÁÁÁÁÁÁÁNI TO BYLO NAPROSTO DOKONALÉ Emoticon Emoticon HROZNĚ DOBŘE SE MI TO ČETLO A I PŘESTO ŽE SE NEVYZNÁM V TOMHLE OBORU TY JSI TO TU TAK DOBŘE ROZEPSAL ŽE JÁ JSEM VŠE POCHOPILA A NECÍTILA JSEM SE JAK POHLUPÁVÁ ŽE NIČEMU NEROZUMÍ MOC OBDIVUJI TVOJE ZANALOSTI A ZPUSOB JAKÝM JE UMÍŠ PREZENTOVAT Emoticon Emoticon
TO NAČASOVÁNÍ S EDVARDEM JE NAPROSTO UŽASNÉ PŘESNĚ JSEI TO VYCHITALA, DOSTALA JSEM SPOUSTU ODPOVĚDÍ NA KTERÉ NJSEM ČEKALA A VSPOUSTE VĚCÍ SE TAK VYJASNILO A UKOJILO TAK MOU ZVĚDAVOST NEZAPOMĚLAS NA NIC A VŠE JSI DOKONALE VYSVĚTLILA OPĚT DO DETAILU NECHÁPU ŽE SE TI TO VŠE VEŠLO DO JEDNÉ KAPYTOLKY ...... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
BUDU SE OPAKOVAT ALE JA SI FAKT STOJÍM ZA SVÝM S TÍM ŽE SI UŽASNÁ A ŽE STOJÍ ZA TO SI NA TVOJE KAPYTOLKY POČKAT MOC SE TĚŠÍM NA DALŠÍ A VUBEC NETUŠÍM CO BUDE DÁL A ANI SI TO NEBUDU DOMÍŠLET PROTOŽE TY MĚ VŽDY PŘEKVAPÍŠ Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon DRŽÍM TI PALCE A DRŽ SE PAPAPAPAPAPA Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2 3 4 5   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!