Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 26. kapitola

Asistentka 26. kapitolaPomaly sa začína klbko nejasností rozmotávať...
Stane sa však niečo, čo celkom otočí situáciu.

 

Rýchlo som sa prešmykla popri dverách a prešla na chodbu. Bola široká a na oboch stranách mala točité schodisko, jedno smerovalo hore a druhé dolu. Na chodbe bolo šero, ktorým prenikalo iba slabé svetlo z okien. Koľko je vlastne hodín? Bude svitať, alebo je noc?

„Bella, no tak stoj,“ ozýval sa za mnou z izby Edwardov naliehavý hlas.

Nesmiem otáľať. Otočila som sa rozhodne doprava. Pridala som ešte viac do kroku a snažila sa, čo najrýchlejšie vypadnúť. Nohy ma samé unášali preč.

Prečo som taká naivná a čakala nejaký ten kúsok šťastia pre seba? Slzy sa mi začali tlačiť do oči a ja som nevedela, či je ich dôvodom zúfalstvo, alebo hnev.

Rýchlo som zbehla schody vedúce na prízemie. Podvedome som sa chytila zábradlia a snažila sa bez ujmy zísť schody. Na počudovanie, moja chôdza bola istá a napriek roztraseným kolenám sa mi noha nepodvrtla.

Dokelu, čo sú to za diabolské topánky?

Opätok som odhadovala, že má viac ako desať centimetrov a ja som sa napriek tomu stále nezviezla k zemi. Nebodaj do nich zabudol aj nejaký stabilizátor polohy a protišmykový povrch.

Zavrtela som nespokojne hlavou nad takýmito myšlienkami. Budem o tom môcť uvažovať v lietadle. Zišla som posledný schod a bezradne sa poobzerala na obe strany. Na domovú prehliadku sme kvôli neustálemu sexu nemali čas, takže teraz som vôbec netušila, ktorým smerom sa vydať, aby som našla východ.

Okná na prízemí neboli zatiahnuté ako tie na poschodí. Všimla som si že vonku je síce stále tma, ale na horizonte sa pomaly začalo predierať svetlo nového dňa a prinášalo tak na chodbu viac svetla. Po stenách boli maľby a vitrínky s porcelánom. Hustý koberec tlmil moje kroky a ja som sa rozhodla rýchlo otočiť tento krát doľava. S Edwardom som sa teda nemala v úmysle naháňať, ale nechcela som zbytočne strácať čas nezmyselnou konfrontáciou.

„Bella, nie sme predsa deti,“ začula som Edwarda a jeho hlas znel o dosť bližšie, ako som ho práve chcela mať. „Viem, že si teraz pravdepodobne nahnevaná, ale spolu nájdeme riešenie.“

„Samozrejme, veď ty máš riešenie na všetko. Prečo si teda zatiaľ nevyriešil hospodársku krízu?“ sykla som a dovolila si jeden letmý pohľad cez rameno.

Bol už na vrchu schodiska a rýchlo sa snažil dostať, čo najbližšie ku mne. Natiahol si na seba len rifle a tmavú košeľu, ktorú zatiaľ nemal ani zapnutú. Na krátky okamih som stratila nad sebou kontrolu. Keby som naňho nebola taká naštvaná, tak by som povedala, že je k pomilovaniu s tým divokým rozcuchom na hlave, ale teraz...

Zaťala som päste. Podišla som rýchlo na koniec chodby a otvorila dvere. K môjmu šťastiu som sa ocitla vo vstupnej hale a cez podlhovasté okná siahajúce od stropu až k podlahe som rozoznala príjazdovú cestu. Aspoň myslím, že to bola ona. Za sebou som počula kroky. Už som nemala veľa času.

Keď som zbadala kľučku, pochytila ma neskutočná túžba, byť už na druhej strane tých dverí. Rozhodla som sa viac pridať do kroku. Skoro som utekala a ani som si to neuvedomila. Natiahla som sa po kľučke a potiahla.

Dvere sa ani nepohli. Zamknuté! Dočerta!

Očividne sa moja dávka šťastia pre dnešný deň vyčerpala. 

Dlaňou som zlostne buchla do nich a pokrútila hlavou.

Mohlo ma napadnúť, že takto skoro ráno žiadne dvere nebudú otvorené. Obzrela som sa rýchlo po náhradnej únikovej ceste.

Zvrtla som sa na päte a vrazila do Edwardovej hrude.

Skôr ako som stihla protestovať a vytrhnúť sa mu, obmotal svoje paže okolo môjho drieku a pritiahol si ma k sebe. Rázne som sa mykla a snažila sa z jeho zovretia vytrhnúť. Bez výsledku. Iba čo jeho objatie viac zosilnelo. Z celej sily som rukami rozhadzovala na všetky strany a rozdávala údery.

Bez slova znášal môj výlev hnevu. Jeho zovretie však nepoľavilo.

„Pusť!“ zlosťou som bola celá bez seba. Neviem, na koho som sa hnevala viac – naňho, že sa stále so mnou zahráva, alebo na seba, že som mu verila, žeby to mohla byť pravda. Môže byť táto situácia ešte viac zúfalejšia?

„Bella, kam chceš takto ísť?“ spýtal sa ma nežným hlasom a ja som bola ešte viac vytočená. Hovoril so mnou ako s trucovitým deckom.

Nie ty hlúpa, záleží mu na tebe. Moje podvedomie ho odhodlane bránilo. To tu nie je nikto, kto by bol na mojej strane?

„Dočerta s tebou, Cullen!“ skríkla som a päsťami som búchala do jeho mohutnej hrude. Celá som bola zadýchaná zo zápasenia s ním a mojím nepodareným útekom. „Ak sa za vzťah so mnou hanbíš, tak si na mňa nemal pokladať tie svoje chlípne pracky!“

„Vieš, že to nie je pravda,“ šepol ublížene.

Bolestne na mňa pozeral svojimi hlbokými zelenými očami, ale ja som mu pohľad neopätovala. Iba som z celej sily snažila mu aspoň trošku blížiť tak, ako on mne. Bezradne som mlátila okolo seba rukami. Vzlyky sa mi začali drať z hrdla a ja som sa bezvýsledne snažila prehltnúť tú guču, čo sa mi tvorila v hrdle. Sily ma začali opúšťať a ja som mu zrazu len zostala bezvládne v náručí.

Keď si všimol, že som sa upokojila, jeho ruky sa opatrne uvoľnili. Pocítila som, ako mi jednou rukou vošiel do vlasov. Naklonila som hlavu na stranu, aby ma jeho dlaň úplne podoprela. Ískal mi vlasy a vtisol mi bozk na čelo. Byť tak blízko neho pre mňa začínalo znamenať oveľa viac, ako by som chcela. Milovala som ho. To áno. Ale toto už naberalo smer akejsi nevysvetliteľnej potreby byť s ním. Akoby som bola jeho dvojhviezda. 

Oprela som sa o jeho rameno a vdychovala jeho vôňu, ktorá ma upokojovala. Privrela som oči a pomaly začala nachádzať zdravý úsudok.

Prestal mi hladkať vlasy a prešiel mi opatrne rukou na bradu. Jemne ju chytil do dlane a donútil ma naňho sa pozrieť. Pomaly som zdvihla svoje oči a opätovala mu pohľad. Ponorila som sa do jeho očí a mala pocit, že prestal existovať celý okolitý svet. Slová boli zbytočné. Teraz spolu hovorili naše srdcia. Jeho pohľad odzrkadľoval toľké zúfalstvo. Mala som pocit, akoby odrážali moju vlastnú dušu a jej pocity.

Po chvíli dlhšej ako celý vesmír sa sklonil a zľahka ma pobozkal na pery. Nebola v tom žiadna vášeň ani túžba. Iba neskonalé zúfalstvo a smútok. Jeho pery mali slanú príchuť a až vtedy som si uvedomila, že opäť plačem. Prežili sme toho tak veľa spolu, a ja som zrazu mala pocit, že sa to všetko rúti. Ten bozk bol jemný ako dotyk motýlích krídel. Skoro ako bozk na rozlúčku.

Prečo my dvaja nemôžeme byť šťastní? Prečo sa moje šťastie musí rozbiť ešte skôr, ako som si ho stihla plne vychutnať.

Zhlboka som sa nadýchla. Áno, je hlúpe utekať. Odísť som však musela.

„Musím ísť,“ šepla som a trochu sa odtiahla.

„Viem,“ prikývol, ale ruku z môjho pása nepustil, „bol by som rád, keby si si zobrala auto. Sme v sídle Cernay, niekoľko míľ od Paríža, tak by to bolo bezpečnejšie.“ Podal mi kľúče s logom Volvo a ja som ich so slabým úsmevom prijala. „Je zaparkované pred domom.“

„Ďakujem.“ Zrazu sa mi od neho nechcelo odísť. Akoby to bolo jediné bezpečné miesto na svete.

„Nechceme predsa, aby si zablúdila v okolitých lesoch,“ povedal veselo a žmurkol na mňa, ale v jeho očiach sa tá hraná bezstarostnosť viac neodrážala. Pristúpila som na túto hru a tiež sa sílene usmiala. Takto vyzerá rozlúčka? Nie, určite nie. Vyriešime to. Ak si uvedomí, že mu na mne skutočne záleží, tak sa za náš vzťah nebude hanbiť. A ja mu to všetko odpustím. To som vedela.

Konečne spustil obe ruky a ja som tak od neho úplne odstúpila. Rukou si siahol do vrecka nohavíc a vytiahol kľúč. Nahol sa cezo mňa a odomkol dvere. Pokynul mi rukou, aby som prešla von, ale on sám zostal stáť bez pohybu.

„Ako ti vrátim auto?“ chcela som tú chvíľu nejako umelo predĺžiť, ale čas hral proti nám. Nervózne som prestúpila z nohy na nohu a pozrela naňho spod mihalníc.

„Je zapožičané z letiska. Nerob si s tým starosti. Všetko vyplatím, keď tam prídem. Len ho nechaj u strážnika.“ Snažil sa znieť bezstarostne, ale ja som vedela, že to vôbec nie je v poriadku.

Dočerta, samozrejme, že to nebolo v poriadku. Chcel odo mňa, aby som bola jeho tajná milenka. Mala by som byť naňho nejako rozzúrená a jednu mu vraziť, ale keď stál takto predo mnou, nedokázala som sa viac naňho hnevať.

„Tak ti prajem šťastnú cestu. Uvidíme sa v pondelok v práci.“ Otočil sa a ja som pocítila tú hroznú prázdnotu, keď nie je pri mne. Bolo to ako silná diera v mojom vnútri. 

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ Ďalšia zámienka, ale toto ma naozaj znepokojovalo, aj keď doteraz som nad tým poriadne nepremýšľala.

Otočil sa na mňa so záujmom a zdvihol obočie. „Na čokoľvek.“

„Prečo si mi dal topánky s tajnou zbraňou?“ Keď opomeniem tie neskutočné náklady na výrobu a techniku, čo to celé predchádzalo, muselo to byť čertovsky drahé – viac ako nejaké Lamborghini.

„Každý sa bráni, ako môže,“ povedal zamyslene a vošiel si rukou neprítomne opäť do vlasov. „Niekto sa modlí a niekto strieľa. Bol by som rád, keby ty si si zvolila tú druhú možnosť.“

Zalapala som po dychu. Prekvapene som na neho pozrela. „Myslíš, že budem po niekomu musieť vystreliť v sebaobrane?“

„Dúfam, že nie.“ Uprel na mňa pohľad, z ktorého ma zamrazilo. Bez ďalšieho vysvetlenia sa otočil sa a odišiel.

Zostala som chvíľu nehybne stáť a uprela pohľad na špičky svojích bôt. Nebol to však ten typ rozpačitého pohľadu, ktorý majú niektorí ľudia, keď nevedia, čo robiť. Ja som sa na svoje topánky pozerala s rešpektom. Nemala som ich v pláne nosiť, ale keď to má znamenať ochranu, tak v nich budem radšej aj spávať.

Tie myšlienky ma celkom pohltili. Neprítomne som zavrela za sebou dvere a podišla k striebornému Volvu, ktoré parkovalo na príjazdovej ceste. Štrk mi chrastil pod nohami, ale vôbec som na tom nerovnom povrchu nestrácala balanc. Mala som zrazu pocit, že v týchto chodúloch by som mohla aj utekať a ani by som si nevšimla, že nemám tenisky. Bezmyšlienkovo som stlačila automatický kľúč a odomkla auto. Vhodila som si tašku na sedadlo spolujazdca a obzrela sa okolo seba. Slnko práve vychádzalo a na hladine jazera tancovali malé iskričky. Lístie chytalo nádych žltej v blížiacej sa jesene. Muselo tu byť krásne. Škoda, že som nemohla zostať dlhšie. Nemohla? 

Zavrtela som hlavou. Nasadla som a zapla si bezpečnostný pás. Zamyslene som uprela pohľad na staré sídlo a neviem, či som čakala, že v okne zbadám Edwarda, aby mi zamával na pozdrav, ale nikoho som nevidela. Bola som si však istá, že ma pozoruje. Že tam stojí a čaká, či naozaj odídem. Zronene som si povzdychla. Musím byť silná. Len tak sa nám podarí nájsť riešenie, alebo aspoň kompromis.

Odhodlane som vložila kľúč do zapaľovania a otočila. Motor hneď zareagoval a mohutne naskočil. Akoby som naozaj počula to stádo erdžiacich koni pod kapotou. Pousmiala som sa tomu. 

Zatočila som volantom, aby sa auto otočilo a ja som tak vyrazila na cestu na letisko.

♦ ♦ ♦ ♦ ♦ 

 

O pár hodín neskôr, niekto iný - niekde inde: Bonus 

Roztržito hádzal svoje veci do kufru. Našťastie toho nemal veľa, ale nechcel sa zbytočne zdržovať. Zavolal na súkromné letisko a prikázal, aby mu prichystali lietadlo. Sľúbil jej, že nepôjde s ňou, ale nemieni čakať na ďalší let, ktorý letí až na druhý deň.

V tom sa ozvalo zvonenie. Reflexívne sa vrhol na telefón. Čo keby to bola ona a niečo potrebovala? Pozrel sa na display. Naštvane sykol, ale aj tak to zdvihol.

„Ako to dopadlo?“ bez pozdravu, bez zdvorilostí. Načo budú predstierať.

„Dobre aj zle,“ odvetil netrpezlivo a zavrel kufor. Pohľadom skontroloval miestnosť, či niečo nezabudol.

„Čo to znamená?“ ten na druhej strane sa odmietol vzdať bez získania nejakých podrobností. On však naňho nemal vôbec náladu.

„Vysvetlím ti to, keď prídem do štátov,“ odvetil netrpezlivo a prešiel na chodbu. Musí sa poponáhľať.

„Dobre teda. Je aspoň s tebou?“ zastavil sa. Toto je presne to, čo nechcel, aby rozoberali.

„Nie,“ povedal stroho.

„Čo?“ zaťal ruku v päsť. Naňho nikto kričať nebude! Teraz nebol ale čas na osobnú pomstu a urazené ego. Prvoradá bola ona.

„Odišla,“ objasnil. Nebolo mu ale vôbec do reči.

„Nežartuj o takej veci.“ Z druhej strany linky sa ozval zvuk rinčiaceho skla. Aj jemu sa do niečoho chcelo kopnúť, ale musel ju nechať ísť. Nie je barbar, aby ju viazal k posteli alebo ako praveký muž dotiahol proti jej vôli do svojej jaskyni.

„Nežartujem. Keď som sa jej to snažil vysvetliť, tak...“ chcel ho upokojiť. Síce ho nemohol vystáť, išlo im o tú istú vec. A museli spolupracovať.

„Počkaj, ty si jej povedal pravdu?“ hlas na linke bol iba tichým šepotom.

„Nie, samozrejme nie. Vystrašila by sa zbytočne.“ Toto si už vyjasnili. Sám vedel, čo je nevyhnutné jej povedať. A ak by pristúpila na jeho návrh, pravdu by sa nikdy nemusela dozvedieť.

„Ako myslíš. Čo sa vlastne stalo?“ tichý povzdych a rezignácia z jeho spoločníka bola hmatateľná, aj keď ich delilo niekoľko tisíc míľ. Dobre tomu rozumel. Cítil sa presne tak isto.

„Odišla na letisko,“ šepol skľúčene.

„Edward, ty si taký idiot. Namaľoval si jej na hlavu terč.“ Akoby to sám nevedel. Kretén. 

„Nemysli si, Jerry, že to neviem. Vyriešime to. Hlavne, že je teraz na ceste do štátov.“ Bez ďalších rečí zložil telefón a pozrel na horizont. Slnko bolo najvyššie na oblohe, ale on už chcel byť tam, kde ešte len vychádza.

(Koniec Bonusu) 

♦ ♦ ♦ ♦ ♦ 

 

Sedela som v lietadle, na ceste domov. Po dlhej dobe som mala čas si sadnúť a premýšľať. Byť sama so svojimi myšlienkami. V Paríži som sa snažila nemyslieť, zahltiť svoju myseľ podnetmi. Teraz som však potrebovala presný opak. Pokoj a rozvahu.

V hlave mi hučalo a ja som si preberala všetko, čo sa za posledných pár dní stalo. Potrebovala som všetko prefiltrovať a nájsť spojitosti tam, kde som ich doteraz nevidela.

Cítila som, že význam všetkých udalostí je takmer na dosah ruky. Len som ho nedokázala definovať. A to ma znervózňovalo.

Keby Edwardovi na mne nezáležalo, bolo by to jasné a predvídateľné. Poplakala by som si pár dní, chodila možno mesiac ako telo bez duše, ale všetko by prešlo do starých koľají. Ak by som napriek všetkému zostala pracovať v Cullen Industries. Ale takto? Keď sa Edward správal ako... zamilovaný?

Mohlo by mu na mne skutočne záležať? Prečo by potom inak išiel za mnou do Európy!

Zamyslene som sa pozrela von oknom, ale svoje okolie som nevnímala. Pozerala som sa na ubiehajúce oblaky a oceán pod nami, ale akoby som nič z toho ani nevnímala. Nevidela som modré hlbiny Atlantického oceánu, lebo mi vo výhľade na ne bránila tvár s očami zelených hĺbok. Jeho bolestný pohľad mi zostal vypálený v mysli.

Privrela som viečka, akoby som sa predtým chcela ukryť.

Keby mu na mne skutočne záležalo, predsa by odo mňa nežiadal vzťah v tajnosti!

Edwardove slová mi neschádzali z mysli. Je možné, že to všetko bolo kvôli tomu jeho nemožnému imagu playboya? To bola hlúposť. Toto mi k nemu nesedelo. Úplný nezmysel. Poznala som Edwarda lepšie ako ktokoľvek iný. Nie je vôbec povrchný.

Áno, často je impulzívny a chce robiť veci, ktoré sú nekonvenčné, ale vždy to bolo preto, že to chcel on sám. Vždy kašlal na názor iných. Nezávislý a voľný.

Čo ho potom donútilo zmeniť názor? Muselo by to byť niečo obrovské, s čím si sám nevedel rady. Alebo bol takýto vždy a ja som to len nevidela?

Povzdychla som si a oprela sa o sedadlo. Odpoveď na to nezistím. Môžem sa rozhodnúť len sama za seba. Milujem ho a chcem byť s ním. Ale, či by som dokázala predstierať ľahostajnosť, kým by sa po ňom válali prsnaté ženské, tak to určite nie. Aj keby s nimi nespal. Toto je už ujete. To nemôže odo mňa chcieť. 

Nepokojne som si začala podupkávať nohou. Trvalo mi chvíľu, kým som si uvedomila, čo robím. 

Dokelu. Musím s tým prestať, lebo spustím ten lokalizátor. Ako to vlastne povedal? Signál SOS? No ale ktovie, čo si teraz podvodome vyťukávam o podlahu.

Hneď ma napadla ďalšia nejasnosť, ktorá dnes pribudla na zoznam. 

Čo majú znamenať moje technické topánky, ktoré mám ubuté na nohách v tejto chvíly? Chvíľu som čakala, či ma na letisku neobkľúči banda policajtou a pracovníkov bezpečnostnej služby. Ale na počudovanie, som cez kontrolu prešla bez najmenšieho zapípania detektoru. Zbraň bola vyrobená síce z odolného plastu, ale náboje boli stále kovové. Platforma musela byť z materiálu, ktorý neprepúšťal žiarenie bezpečnostných prístrojov. Iné vysvetlenie ma nenapadlo.

Unavene som si tvár skryla do dlaní. Toľko otázok a žiadna odpoveď.

A bol tu ešte Jerry. Čo to vlastne vtedy povedal presne? Spravíš to aspoň raz správne? Čo to mohlo znamenať?

Vtom akoby niekto zapojil moje vnímanie do zásuvky a mne sa rozsvietilo. Jedna vec mi minimálne zrazu dávala zmysel. Keď Jerry vtrhol do Edwardovho domu a vykrikoval tie strašné veci, ale keď sa dozvedel, že sme spolu spali zostal úplne paralyzovaný. Žeby Jerry bol ten dôvod, pre ktorý sa Edward snažil, aby sa o našom vzťahu nikto nedozvedel? Prečo mi to však nepovedal? Prečo táral tie nezmysli o imagi playboya!

Prvýkrát som zapochybovala o svojom sebaovládaní. Zrazu ma naozaj napadlo, že nie len ja som sa snažila držať ďalej od Edwarda, ale aj on sa snažil držať ďalej odo mňa. Pokiaľ nám obom nedošli sily, držať sa od toho druhého ďalej. Až kým sme to obaja nevzdali - tú zbytočnú snahu o záchranu.

Vzájomnou blízkosťou sme sa trápili obaja. Nemôcť byť bez druhého a napriek tomu nemôcť byť spolu.

Jedna vec sa vyjasnila a ďalšia nejasnosť vznikla. Žeby sa Edward bál Jerryho? Nie! To je blbosť. Úplne absurdné. Koľko krát ho zosmiešnil, keď prišiel s nevhodným nápadom, alebo niečo zbabral. Nie. Tí dvaja sa nemali radi, ale z nejakého zvláštneho dôvodu spolu držali. Pre firmu?

Nie, toto musím zistiť. Hneď v pondelok dám Edwardovi na výber. Ak mi povie pravdu, tak som ochotná s ním hrať hru na skrývačku, predstierať nezáujem a vzťah držať v tajnosti. Hlavne, ak sa konečne už dozviem pravdu.

♦ ♦ ♦ ♦ ♦ 

Let bez meškania pristal v New Yorku. Bola som unavená. Nezažmúrila som ani oka počas celej dĺžky letu. Mala som pocit, akoby som po prvýkrát po dlhej dobe videla svet okolo seba - so všetkými súvislosťami. Mozog pracoval na plný výkon a ja som mala vymyslených milión možných scenárov. Časový posun ale nepomohol k mojej duševnej pohode. Najhoršie boli však myšlienky. Ako je možné, že som si to všetko nikdy neuvedomila? Potrebovala som sa zavrieť do oceľovej klietky a visieť niekoľko míľ nad zemou, aby som si uvedomila všetky premenné? Teraz budem môcť Edwardovi klásť konkrétne otázky, z ktorých sa nevykrúti. Za žiadnu cenu.

Pomaly som kráčala halou letiska Johna F. Kennedyho smerom k východu. Našťastie som mala iba malú tašku ako príručnú batožinu, takže som sa nemusela postaviť do tej neskutočne dlhej fronty na kufre. Vytiahla som si z vrecka mobil, ktorý som si vypla počas letu. Starý zvyk, ktorý v súčasnej dobe nemal už väčšie opodstatnenie. Zapla som ho a zadala pin. 

Mobil sa mi okamžite rozoznel prichádzajúcou správou. Neprítomne som potvrdila a otvorila správu.

Zmeškané hovory, počas vašej nedostupnosti: Alice Brandon – pätnásťkrát.

To nie je možné! Tá malá potvorka. Kašle na mňa celý čas od mojich narodenín a ozve sa až teraz. Určite zbadala niekde sveter mojej veľkosti a chce mi ho kúpiť na uzmierenie. Ach Bože, ako mi chýbala.

Skôr ako som ju však stihla vytočiť, mobil sa opäť rozoznel. Tento krát to ale nebola sms, ale hovor. Od Alice.

Uškrnula som sa a sekundu som premýšľala nad tým, že ju trochu vytrestám za tú ignoráciu, ale nakoniec som to zdvihla.

„Áno, miláčik?“ spýtala som sa veselo. Toto bola presne osoba, ktorú som potrebovala. Nechcela som sa hádať, ale prísť na iné myšlienky.

„Bella, okamžite príď ku mne do bytu.“ Naliehavosť v jej hlase ma prinútila zastaviť na mieste.

„Aj ja ťa rada počujem, ty moja bývala kamarátka,“ doberala som si ju. „Kde si, dočerta, toľko bola, volala som ti.“

„Bella, zober si prvý taxík, rýchlo. Prosím, počúvaj...“ Znela zúfalo, ale ja som nemala čas sa nejako vyrozprávať. Znechutene som si povzdychla. V tomto žiaden super sveter nebude. Bola som uťahaná z letu. A vlastne zo všetkých udalostí. Nechcela som nič riešiť.

Prešla som hlavným východom a ocitla sa pod nebom New Yorku. Na počudovanie bolo jasno a svietilo slnko.

„Nie, Alice, ty ma počúvaj. Volala som ti, keď som ťa potrebovala. A ty si sa na mňa vykašlala,“ povedala som vyčítavo. Nehnevala som sa. Trápilo ma príliš veľa vecí, aby som bola nahnevaná na ňu. Ale bolelo to. Pôvodne som vlastne vôbec nemala v úmysle zaviesť konverzáciu týmto smerom, ale jej tón mi dal ľadovú sprchu.

Poobzerala som sa okolo a hľadala voľný taxík, ktorým by som sa mohla zviesť do bytu. Alebo k nej. Ak ju vezmem na milosť.

„Bolo to od teba...“ chcela som pokračovať, ale zastavila ma.

„Bella, buď ticho!“ zvolala autoritatívne. Otvorila som prekvapene ústa. Nikdy som ju takto nepočula rozprávať. „Okamžite vypadni z toho letiska.“

„Ako vieš, že...“ habkala som.

„Bella, na vysvetľovanie bude času dosť. Nehovoriac o tom, že toto som ti už povedala.“ Hovorila príliš rýchlo a ja som jej rozumela len každé druhé slovo. Bola očividne riadne rozrušená, ale to čo mi povedala mi vyhnalo akékoľvek myšlienky z hlavy. „Budú pri tebe každú chvíľu. Máš málo času. Bella, vypadni odtiaľ! Si v nebezpečenstve!“

„Kto tu bude každú chvíľu? V nebezpečenstve?“ povedala som priškrtene.

Skôr ako však Alice stihla dopovedať, všimla som si dvoch mužov, ktorí kráčali priamo ku mne. Mali na sebe čierne obleky a slnečné okuliare. Pohybovala som sa v medzi mocnými dlho a toto bol rozhodne ten typ chlapov, ktorý s vami nesedia pri čaji.

Cúvla som o dva kroky a chcela sa rýchlo otočiť a utekať. Narazila som však do niečoho, respektíve niekoho. Otočila som sa na opätku a uvidela robustného muža stojacieho priamo pri mne a ďalšieho po jeho pravici. To už k nám pristúpili tí dvaja muži. Bola som v pasci. Celá som sa roztriasla a srdce mi bilo až v hrdle. 

Muž stojací najbližšie ku mne natiahol svoju obrovskú ruku a chytil môj mobil. Bezvládne som ho pustila. Šok opantal moje zmysly a oblial ma studený pot. Ešte som stihla začuť Alice, ako v panike volá moje meno. Doliehalo to ku mne ako v ozvene.

„Čo odo mňa chcete?“ šepla som bez dychu.

Muž si ma premeral od vrchu po spodok a naklonil hlavu na bok. „Od vás nič, slečna Swanová. Vaša prítomnosť nám postačí. Na nejakú dobu budete naším hosťom,“ povedal hlasom plným opovrženia.

Surovo ma chytil za rameno a ja som sa neubránila bolestnému syknutiu. Dokelu, som na verejnosti, nemôžu ma uniesť pred davom plným ľudí. „Nikam s vami nepôjdem,“ povedala som odhodlane, ale nohy sa mi triasli ako osika.

On sa len uškrnul. „Ale pôjdete. Aj keď nie dobrovoľne.“

Zrazu som na ramene ucítila tlak a prenikavú bolesť. Prestrašne som sa pozrela tým smerom. Silnou injekciou, ktorá prerazila aj látku bundy, mi niečo vpichol do pleca. Skôr, ako som stihla vydať čo i len hláska, som stratila vedomie.


Ďakujem Vám za úžasné komentáriky. Som rada, že sa nápad s Bond-topánkami páčil. :) Taká vlastná inšpirácia. A nad tým patentom pouvažujem. :D Každopádne, celkom by som mala rada takýto skvost vo svojom šatníku. 

Vznikli však také dôležité otázky, na ktoré by som rada odpovedala, aby som dala veci do pravej miery.

Edward je človek - písala som to už viackrát, ale opakovanie je matka múdrosti. Viem, že je tam veľa vecí, čo zostáva nejasných, ale Edward je veľmi vnímavý a vzácny človek. 

Sigma SX5 sa naozaj zmestí do platformy - pištoľ vo veľkosti Sigma SX sa do topánky zmestí celkom ľahko. Pre vysvetlenie prečo, vychádzajme z porovnania objemu dvoch telies

a, platformy topánky

b, zbrane SX5

Ako vieme, objem je zjednodušene povedané veľkosť priestoru, ktorý teleso zaberá. Aby sme sa zbytočne nezaoberali zložitosťou nepravidelných telies, uvažujme o platforme ako o kvádri (v reáli je samozrejme zaoblená a nemá štandardný tvar, ale len pre ilustráciu). Veľkosť môže byť ako dxvxš min. 22x10x7 cm. Smerom k špičke sa samozrejme výška zmenšuje z 10 na 3,5 cm, ale to nič nemení na základnom rozložení. Zbraň SX5, ktorá sa Belle vošla do dlane a musela pri tom ohnúť ukazovák, aby si ho neodstrelila, môže mať rozmery 11x7x3,5 cm (ak neveríte, opäť si prečítajte kapitolu č. 7).

Z porovnania je celkom zrejmé, že sa do platformy zbraň môže zmestiť. Samozrejme, nepokúšala som sa to konštrukčne vyskúšať, takže možno by pri realizácií vznikol nejaký problém, ale tu išlo skôr o ten nápad. Ale na základe porovnania veľkostí rozmerov by som mohla tvrdiť, že to vôbec nie je nereálne. ;)

Menej technických pojmov - dostalo sa ku mne "obvinenie", že som zmenila poviedku a že je v nej menej zaujímavých výrazov a vedeckých pokrokov. Hmm, priznám sa, ani som si to veľmi neuvedomila. Ide skôr o to, že ja som tam tie veci nedala na silu, alebo aby som vás nebodaj nejako ohúrila. V danej situácií sa mi tam jednoducho hodili a ja som ich tam napísala. Bolo to väčšinou v dieloch, kde boli Edward a Bella v práci, čo predstavuje prostredie ako stvorené pre rozvoj vedy a techniky. Ale keď sme sa presunuli na dovolenku, tak sa tam veľmi nedá špekulovať...  iba ak by Bella strávila chvíľku zadumania nad úžasnou konštrukciou a statikou Eiffelovky. ;)

Hádam som vás týmto mojím výlevom nejako neodradila - niektoré veci potrebovali jednoducho vysvetlenie. Ak máte otázky, tak sa pýtajte. ;)

Dúfam, že táto kapitola sa vám bude páčiť. Samozrejme som zvedavá na váš názor, ako vnímate vývoj situácie a čo si myslíte, že bude nasledovať ďalej. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 26. kapitola:

 1 2 3 4 5   Další »
44. Inoma
17.06.2013 [22:07]

InomaTak to asi Edward posral na plné čáře Emoticon Ne, myslím továžně- sám přiznal, že to potentil, když ji nechal odejít a že jí na hlavu namaloval terč. No a tady to má. Měl prostě jednou sklopit hlavu a požádat ji, aby tam zůstala. Mohl jí třeba navrhnout, ať zůstane a on že se přestěhuje někam jinam... nebo jí prostě měl zařídit soukromej let. Chjo, ti dva jsou úplně nemožní - jedna to kazí neověřenýma teoriema a útěky do paříže. Druhej to zas rozbíjí polopravdama... Asi si z nich vykroutím hlavu Emoticon Emoticon Emoticon
Ne je to skvělý a povídka tímto novým směrem získala akčnější nádech. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

12.12.2012 [23:04]

BellaSetTák jsem se k tomu konečně dostala. Kapitola byla úplně dokonalá. Zajímalo by mě, jestli ty boty vážně použije, i když to vypadá, že si na ně asi vůbec nevzpomene. Emoticon No, kdo ví. Každopádně, netušila jsem, že Bella bude v nebezpečí už tak brzy, hned na letišti, ale tušila jsem, že až bude, Alice bude na příjmu. Doufám, že to stihne brzy. Několikrát mě napadlo, že to možná má co do činení s Volturiovými, ale pak... Emoticon Ne, asi ne. To bude nějaké "tajné konfrontace" mezi Edwardem a někým dalším. Podle mě Jerry rozhodně nehraje na "stranu dobra". Určitě ne. Bella ho odmítala, Edward ho předbíhal ve všem, co život přinesl... - proč by potom ještě měl nějakou potřebu ty dva bránit? Počkám si, co z toho vzejde.
Ještě mě napadlo, jestli třeba Edward nějak nevyvádí s upíry, ale to byla jen taková postranní myšlenka, jejíž nedokonalost mi došla hned, jak jsem si ji položila v hlavě. Protože, kdyby jednal s upíry, určitě by věděl, že je jen tak nějaké zbraně nezastaví.. Ne, v tom bude určitě nějaká mafie. Pozitivní na tom je, že mají Alici, která je vyřídí raz dva. Emoticon Emoticon

No, pádím dál. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20.11.2012 [11:29]

Danka2830Tak toto je ozaj ako nejaká Bondovka Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
No neviem sa dočkať toho rozlúštenia!!!!!
Super kapitola, teším sa na pokračovanie.
Celé som to zhltla za dva dni, tak neviem čo budem teraz robiť, keď musím čakať na pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.11.2012 [16:48]

LiviaCullenJa by som chcela ešte doplniť svoj komentár.

Aj keď som napísala že si myslím že Edward len predstiera to že mu na Belle zaleží ALE keby mu na nej nezáležalo tak by nehral divadielko s tím svojím "image" a ani by s ňou nespal ak by nechcel alebo by jej to aspoň povedal, aby sa od neho nevzďaľovala moc ďaleko a už vonkoncom by pre ňu nerobil zbraň a nevymýšľal topánky(bond-topanky Emoticon)

Preto som chcela svoj komentár doplniť lebo mi to pripadalo pripadalo nedokončené alebo ako pohľad z jedného uhla.

A mám ešte jednu otázku a prosbu.
Otázka: Čo je zač Alice? Upír alebo dáky senzibil s "chorobami"?
Prosba: Viem že som to už spomínala ale tak to spomeniem ešte raz to spomeniem. Mohla by si dať prosíííííím celú kapitolu z Edwardovho pohľadu. Všetko by to bolo aspoň menej zamotané
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

40. ronnie
14.11.2012 [22:18]

Vedela som dokonale, že mi na môj odkaz odpovieš. Emoticon Pôvodne som to ani nechcela napísať, predsa len nerada píšem niečo "obviňujúce", ale proste som sa musela vyjadriť, pretože táto poviedka jednoducho bola "vedecká" a ľúbostná zároveň. Proste si skvelo dokázala skbiť tú technickú časť, ich prácu a doberanie s ich láskou, aj keď to, čo hovorí LiviaCullen celkom dáva zmysel (ale snažím sa tomu neveriť! Emoticon )... Proste mám pocit, akoby si trošku vyšla... Len málinko odbočila, aj keď Bond-zbraňou si sa jasne vrátila a zaujala svoje miesto. A myslím, že touto kapitolou si to úžasne ZABODKOVALA. Emoticon Ja som len mala ten pocit, tak ak som ťa nahnevala, ospravedlňujem sa - máš pravdu, jednoducho to vyplynulo z toho, že boli na dovolenke - akurát som si nemyslela, že sa niečo podobné stane. Ale už predtým si spomínala, že sa rozhoduješ medzi piánkovou poviedkou alebo akčnou, takže som mala na to myslieť.. Emoticon Každopádne, TERAZ to začína byť veľmi zaujímavé a veľmi sa teším na ďalšie časti, čo ti poviem. Zaslúžiš si poctu.
Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi chcem vedieť TÚ informáciu - zatajenú! Ktorá všetko objasní. Aj keď mi je jasné, že po Edwardovi niekto ide. Alebo po niekom inom... Emoticon Emoticon Emoticon

14.11.2012 [16:32]

LiviaCullenNeviem či to tak pripadá len mne ale zdá sa mi že tí dvaja niečo pokazili a Edward len hra to že miluje Bellu a chce s ňou biť a že ju potrebuje len preto že sa niečo stalo a oni potrebujú aby Bella bola pri nich a nikto by ich pomocou nej nemohol vydierať .... Najprv to skúšal Jerry ale keď Bella nejavila záujem tak sa dohodli že to na ňu bude skúšať Edward

inač kapitola bola užasna Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Poviedku som začala čítať v nedelu a celú som ju prečítala za 3 dni tak moc ma to chytila

musím ti povedať že neskutočne užasne píšeš... dúfam že poviedtka len tak skoro neskončí

mohla by si napísať celú kapitolu ako Edwardov pohlad aby sa konečne všetko vysvetlilo ... prosíííím prosííím prosíím

si proste užasna a píšlen dalej a čo najrýchlejšie

38. viki
14.11.2012 [0:35]

Pěkná kapitola ! Děkuji

13.11.2012 [23:19]

Irmicka1Je to už nějaký čas co jsem odkládala, že si kapče přečtu a jsem ráda, že jsem to udělala dnes. Za prvé jsem se nudila a psát se mi moji povídku nechtělo a za druhé aspoň jsem měla co číst :D :D Bond-botičky- no tak to je něco úžasné, něco mi říká, že to teď v blízké době Bella použije... Edward a jeho tajemství to je pro mě i dodnes záhadou. Už se nemůžu dočkat, až se dozvím víc, protože je to děs, i když to k povídce patří, prostě se nemůžu dočkat... Edward, je fakt zamilovaný... Teda to jeho chování tomu nasvědčuje, to je úžasné, Konečně. Teď už víme, že není "neutrální"... Tahle povídka už od první kapče má své kouzlo a já se těším na její pokračovaní. Hodně štěstí v psaní, je dobře, že tě to baví, alespoň mám co číst Emoticon Těším se na další dílek, tenhle skončil napínavě... Tahle povídka je jedna z mých nejoblíbenějších... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
P.S. Píšeš úžasně. Líbí se mi jak vše popisuješ, seš úžasná. Jde vidět, že ses pro psaní narodila. Emoticon
P.P.S. Ještě jsem si vzpomněla, že ty asi s tím musíš mít hodně práce, co? Hledání informací, atd... Ale když tě to baví není co řešit Emoticon

13.11.2012 [20:47]

AfroditaAliceCullenWOW tak nakonec to vůbec nebylo tak, jak jsem si myslela, mno.. ikdyž poslední dva díly už hodně přibližovaly jsem ráda, že to nebylo jasné hned od začátku, jako u jiných povídek. Takže už jen za to překvapení máš u mě jedničku! Emoticon Emoticon
Mno jinak jsem pořád stejného názoru, že kdyby mě chtěl Edward(a třeba i jen za skrývanou milenku)tak bych mu neutekla, obzvláště, kdybych byla do něj blázen - což teda už jsem. Ale zároveň taky chápu Bellu, protože sama se nerada pod to... sakra jak se to řekne, mno... prostě se nerada podrývám. Co jsem to jen.... jo´! Ještě mi je trošičku divný, jak Bella se svou vysokou, ba dokonce i nadprůměrnou inteligencí nepřišla na to, že Edwarda, respektive ji díky Edwardovi něco ohrožuje, obzvláště v téhle kapitole to bylo velmi citelný, když se zmínil o tý její obraně. Mno, ale třeba je trochu jako Sheldone a chybí jí nějaký sociální cítění, který si kompenzuje svojí vysokou inteligencí, ale o tom docela značně pochybuji, mno... i když Emoticon Emoticon Emoticon Ale jinak jak už jsem řekla máš ode mě samé jedničky! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

35. Petronela webmaster
13.11.2012 [19:09]

PetronelaFajn, tenhle komentář na sebe nechal trochu čekat, protože kapitolu jsem měla přečtenou už včera, ale musela jsem si dojmy z ní nechat trochu uležet, než jsem se dala do tohohle psaní. Stále však nevím, co bych ti sem měla napsat a docela pochybuju, že bych to věděla někdy později - takže proto píšu teď. Emoticon
Co se týče téhle kapitoly, tak byla přímo dokonalá. Bella udělala jenom dobře, že od něj odešla - pokud ji chce i nadále tahat za nos, tak ať se aspoň pořádně snaží - ona přece není žádná z těch naivních husiček, které si Edward tahal do postele, než nechal padnout ty zábrany, které byly mezi ním a Bellou. Ona je přece inteligentní mladá žena, která ho k životu vlastně vůbec nepotřebu... kecám, potřebuje - ale jenom proto, že ho miluje. Kdyby tomu tak nebylo, tak by ho vlastně vůbec nepotřebovala Emoticon. Ikdyž po konci téhle kapitoly bych možná trochu váhala, že nikoho nepotřebuje... Ale to teď předbíhám.
Edward... Co k jeho chování v téhle kapitole říct? Tak to je další dilema, které řeším, protože mě nic nenapadá - asi nechám volně plynout slova. Copak nemohl přiznat barvu, aby si ji udržel? Stejně by ho to ve Státech čekalo - a teď vlastně nečeká - ale to opět předbíhám. Nemohl vědět, co se na letišti semele, takže proč to tak oddaloval? Kdyby jí to řekl hned, tak jí mohl dát nějaký ten čas na to, aby to do pondělí vstřebala a mohla nad tím uvažovat - i na cestě tam, kam ji teď ti tajemní neznámí vezou. Emoticon
A samozřejmě, první, co mě v té souvislosti z neznámími lidmi napadlo bylo to, že to nebyli až tak úplně lidé. Co kdyby to byli Volturiovi? Nad čím však teď, jak jsem to napsala, trochu váhám. To by s nimi totiž musel mít co dočinění i Edward a s ním i Jerry.... A ne jenom Alice. Emoticon Jenže Alice jo varovala - respektive snažila se jí varovat, takže... fůůů já fakt nevím. Asi se mi z toho všeho uvažování a intrik zavaří celý mozek Emoticon, to by bylo docela nemilé, co? Jenže já mu nedokážu poručit, aby nad tím nemyslel. Pořád se k tomu poslednímu okamžiku musím vracet a přemítat, co se tam asi tak stalo a jak je to spojené s Edwardem a Jerry.
To tajemství, které ti dva mezi sebou mají se mi totiž vůbec ale vůbec nelíbí. Doufám tedy, že Belle aspoň pomůžou ze šlamastiky, do které se, podle mě, dostala jenom jejich přičiněním. Kdo jiný než ti dva by za to mohl? Buď je to mafie a nebo má Edík přece jenom nějakou spojitost s upíry. Jenže jakou? Sakra, další otázka, já s nimi asi nepřestanu. Můžeš mi laskavě odpovědět, jak mám po něčem takovém dneska usnout? Už ze včerejška na dnešek jsem se celou noc jenom převalovala a přemítala nad všemi variantami - nepřej si vědět, jak jsem ráno vypadala, když jsem se podívala do zrcadla - lekla jsem se sama sebe!
Ale to teď fakt odbíhám. Emoticon Takže - co dodat závěrem - doufám, že budu mít odpovědi co nejdříve, abych se mohla potom opět vyspat, protože bez nich to půjde jenom ztěží. Takže moc prosím Emoticon - kapitolku co nejdřív se podaří Emoticon.

 1 2 3 4 5   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!