Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Správna voľba - 2. časť

18.06.2014 (15:30) • Empress, maryblack • FanFiction jednodílné • komentováno 15× • zobrazeno 2284×

Správna voľba - 2. časť

Bella nemohla uveriť tomu, o čo ju otec žiadal. Ako preboha mohol od nej chcieť, aby sa vydala za človeka, ktorého vôbec nepozná, a ku ktorému nechová žiadne city? Človek má predsa vstupovať do manželského zväzku z lásky a nie z donútenia! Lenže na čo je láska?

V Belle sa bili dva pocity, zmätok a zlosť. Nedokázala pochopiť, prečo jej otec nepovedal, že sú na tom s peniazmi tak zle.

„Do čerta s tým!“ zakliala. Pevne zovrela okraje volantu, zamračila sa a ďalej sústredila všetku pozornosť na šoférovanie. Behom niekoľkých minút sa dostala k odbočke, za ktorou sa skrývala cesta vedúca k La Push. Pribrzdila teda a zahla určeným smerom. Prešla okolo ľudoprázdnej rezervácie, kde nezahliadla ani živáčika. Pár desiatok metrov od najbližšej chaty odstavila auto a vydala sa smerom k pláži.

Nebo bolo vyparádené do rôznych odtieňov olovenej sivej, mraky sa objímali jeden s druhým, predháňajúc sa navzájom vo svojej strašidelnosti. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa schyľuje na poriadnu búrku. Silný vietor strapatil Belline vlasy a aj napriek tomu, že bola zababušená do teplej bundy, otriasla sa zimou. Išla však vpred, až kým jej chodidlá nezačala omývať rozbúrená ľadová voda. Sledovala tie vlny, ktoré vďaka sile vetra vyludzovali prazvláštne tvary a premýšľala nad spletitými zákrutami vlastného života.

V mysli sa jej vynoril matkin obraz. Najprv matky zdravej, s krásnymi dlhými plavými vlasmi a s nikdy nemiznúcim úsmevom na tvári. Túto spomienku vystriedala iná, omnoho bolestnejšia, ktorá vypaľovala do jej mozgu nezmazateľnú stopu. Pokiaľ nemajú dostatok financií, a ona už teraz vedela, že nemajú, ako ju budú môcť ďalej liečiť? Uvažovala v duchu. Bola dosť matematicky zdatná na to, aby si spočítala, že kompletné výdaje na liečbu nemajú šancu pokryť, ani keby dali dokopy jej aj otcov plat.

Prečo len miesto angličtiny a histórie neštudovala medicínu?

Znamenalo to však, že sa v záujme záchrany svojej matky musí vydať za nejakého zazobaného fagana?

Zniesla by život po boku takého rozmaznaného egoistického idiota?

Oblohu posiatu hustými mračnami preťal blesk a Bellu to vrátilo naspäť do prítomnosti. Vedela, že by sa mala vychystať na spiatočnú cestu, ale nechcelo sa jej a to ani za cenu, že určite premokne na kosť. Veď len teraz prišla. Myseľ mala naďalej zamestnanú neradostnými vyhliadkami a vyburcovanú na najvyššie obrátky.

Čo ale urobí, ak Edward Cullen taký nie je?

Čo ak by s ním dokázala dobre koexistovať? Vypytovala sa sama seba a tie otázky nemali konca – kraja.

Zamilovaná už bola, plánovala svadbu a ako to dopadlo? Emmett ju opustil bez slovka vysvetlenia. K čomu je potom potrebná láska? Človek len trpí a trápi sa. Aj tak sa dávno predtým, než znova zavítala do Forks, rozhodla, že už nikdy nedovolí, aby sa zamilovala. Tak prečo to neurobiť? Prečo nepomôcť vlastnej rodine a hlavne svojej matke?

Rozoberala tento zamotaný problém zo všetkých svetových strán, pitvala ho doslova na atómy a napokon sa odhodlala. Urobí to. Keď sa vráti domov, tak zájde za mamou, porozpráva sa s ňou a potom povie otcovi, či to naozaj spraví, alebo nie. Po tomto rozhodnutí necítila nijakú úľavu, ale bohato jej stačilo vedomie, že ona je tá, na ktorej visí najväčší diel zodpovednosti.

Rameno jej pokropila prvá dažďová kvapka. S ťažkým povzdychom sa otočila na opätku a vydala sa späť k autu. Ledva stihla dosadnúť na sedadlo, spustila sa poriadna prietrž. Zapla rádio a započúvala sa do pomalej skladby, ktorá sa ozývala z reproduktorov. Zo slzami v očiach vsakovala text krásnej zamilovanej pesničky a privolávala si spomienky na Emmetta. Na neho, na ich spoločné sny a túžby. Takisto na lásku, ktorú k nemu prechovávala, na jeho dotyky, bozky, milovanie... Srdce sa jej zvieralo bolesťou. Končekmi prstov sa dotkla sĺz, čo sa bez prestania rinuli z očí, ako keby chceli udržať tempo s nečasom vonku. Naposledy vzlykla a utrela vlhké cestičky z tváre. Bola odhodlaná zabudnúť a navždy si vymazať Emmetta z hlavy. Vydá sa za sudcovho syna a pomôže svojim rodičom.

Otočila kľúčom v zapaľovaní, zaradila spiatočku a nasmerovala plechového tátoša na rozmočenú cestu. Úspešne korigovala štvorkolesový povoz celých desať minút, keď sa vtom ozvala rana ako z dela a nový hrôzostrašný blesk rozčesol krajinu. Auto sebou zalomcovalo a spod kapoty sa začal valiť kúdoľ čierny ako noc.

„No to si snáď ten hore zo mňa robí dobrý deň!“ zvolala nešťastne. Zašla s autom ku krajnici a zastavila. Porazenecky zložila utrápenú hlavu na volant a zhlboka sa nadýchla.

 Keď si konečne bola istá, že ju nohy udržia vo vzpriamenej polohe, odhodila trpiteľský výraz, vystúpila do lejaku a išla sa pozrieť, čo sa stalo. Zakliatie, ktoré jej akoby mimochodom vykĺzlo z úst, by sa mohlo smelo rovnať z repertoárom hocijakého chlapa. Ľavá zadná pneumatika bola na mraky. S tým by si možno dokázala poradiť, ale starosť jej robil čudný dym, vinúci sa z jeho útrob. Bella v mysli márne pátrala po inštrukciách z hodín autoškoly. Chvíľu tam len bezradne stála a dumala. Keď sa jej nepodarilo vymyslieť nič užitočné, tak zalovila v zadnom vrecku nohavíc, aby vytiahla telefón a zavolala otcovi. Lenže ten prekliaty aparát, ako si vzápätí uvedomila, nechala pekne krásne ležať doma na nočnom stolíku v jej vkusne zariadenej spálni.

„Do... prčíc!!!“ vykríkla a naštvane buchla do zradného kusu plechu. Začínala byť premočená na kosť a okrem zlosti ňou lomcovala aj triaška. Posadila sa teda nazad do vozu a dúfala, že snáď okolo nej prefrčí nejaký dobrodinec, ktorý jej pomôže a to ešte skôr, než ju zožerie nejaká lesná príšera. V duchu sa zasmiala na tejto absurdnej detskej predstave, oprela sa o čalúnené sedadlo a zavrela oči.

•••

„Nebudeš si na krk uväzovať cudzieho pankharta!“ vrieskal Carlisle od zlosti celý červený. Edward sedel v jeho pracovni naproti nemu a prvýkrát v živote nemal ďaleko k tomu, aby otca neudrel.

„Váž svoje slová, otče! To dieťa, čo Rose čaká, je nad všetku pochybnosť moje!“ zakričal na neho Edward. Bolo mu srdečne jedno, že jeho matka počuje, ako sa správa k otcovi, pretože už toho mal vážne plné zuby.

„A si si tým na sto percent istý?“ spýtal sa ho o dve oktávy nižším hlasom a pritom sa mu doslova vysmieval do tváre.

„Som si istejší, než som kedy predtým bol!“ povedal Edward pevne.

„Áno? Nuž, tak to ma mrzí,“ vrátil mu Carlisle a jeho odpoveď doslova prekypovala sarkazmom. „V tom prípade mi určite objasníš, čo sú tieto zábery zač,“ hovoril hlasom, náhle stíšeným do šepotu. Vzápätí hodil po synovi obálku so štyrmi fotografiami. Edward po nich naštvane chňapol a pozrel sa na prvú z nich.

„Ešte si presvedčený, že ti neklame a že vskutku čaká tvoje dieťa?“ Carlisle sledoval Edwardovu meravú tvár a ústa sa mu pritom dvíhali do škodoradostného úškrnu.

„To ešte nič neznamená,“ bránil ju Edward chabo, a kým hádzal fotky naspäť na otcov stôl, ruky sa mu triasli.

„Keď myslíš.“ Mykol Carlisle plecami. „Povedz mi však jednu vec. Bozkával by si a hladkal žene brucho, ak by nečakala tvoje dieťa?“

Edwarda zovrela bezradnosť. Sám sa už nespočetnekrát maznal s Roseiným vypuklým bruškom a teraz mu tá osoba, ktorá si hovorila jeho otec, ukazovala dôkazové materiály, kde nejaký hromotĺk obchytkával jeho Rosalie! Bolo skutočne nepredstaviteľné, žeby ho naozaj podvádzala a smiala sa mu za chrbtom. Žeby klamala o tom, ako veľmi ho miluje. V hlave mu skrsla myšlienka, či celý čas netúžila len po jeho peniazoch.

Otec mu ešte niečo hovoril, ale už ho nevnímal, už ho nechcel počúvať. Sám si zistí pravdu a nepochyboval, v šťastné rozuzlenie. Rose mu to určite nejako vysvetlí. Darmo potláčal červíčka pochybností, ktorý mu vŕtal do hlavy dieru, tušil, že pravda sa mu páčiť nebude. Rázne sa postavil zo stoličky a vykročil k dverám.

„Kam si myslíš, že ideš?“ zastavil ho otcov prenikavý barytón, keď už mal ruku na kľučke. Bez toho, aby sa na neho pozrel, mu odvrkol, že to nie je jeho starosť a odišiel.

Potreboval sa porozprávať s Rose. Potreboval vedieť, kto je ten chlap na fotografiách, ktorý na ňu tak nehanebne siahal. Pred očami sa mu znova mihol ten moment zachytený na jednom zo záberov a srdce sa mu zovrelo bolesťou. Ruky sa mu triasli ako po absťáku, a že rozhodne poznal také stavy... Chcel si z hlavy vyhnať všetky absurdné a lživé podozrenia, ale nešlo to. Nenávidel sa za to. Nenávidel dôstojného pána Cullena, svojho otca, ktorý mu tie snímky predhodil doslova ako na tanieri. Potlačil tras tela, zaškrípal zubami a rozhodol sa. Hneď teraz pôjde za ňou a nebude otáľať ani chvíľu. Ak sa má dozvedieť, že Rose... že to naozaj... skrátka, že to celé mesiace na neho len hrala, tak čím skôr mu to vpáli, tým lepšie.

„Kam si sa vybral chlapče?“ začul matkin hlas, ktorá práve vychádzala z kuchyne, kým on sa snažil bleskurýchlo vypariť.

„Nikam, len si potrebujem niečo zariadiť,“ odpovedal bez toho, žeby jej venoval čo i len letmý pohľad.

Prudko otvoril hlavné dvere a s hlasným tresknutím ich zase zabuchol. Zletel tých pár schodíkov ku garáži, nasadol do svojho auta a s kvílením pneumatík vyrazil.

Malý, stemnený bar bol plný ožranov, medzi ktorých patril už aj Edward. Po niekoľkých panákoch tej najlepšej whiskey, akú tento pajzel ponúkal, sa s ním motal celý svet. Urobil chybu, že tam vliezol. Ale po odchode z domu a po chvíli jazdy usúdil, že by bolo len na škodu, keby za Rosalie prišiel z horúcou hlavou. Urobil ďalší pokus o vzpriamenie svojho tela, no zdalo sa to ako takmer nadľudská úloha. Barová stolička na ktorej sedel, sa rozkývala zo strany na stranu a keby sa Edward nezachytil barového pultu, skončil by na zemi spoločne s ňou.

„Ospravedlňujem sa!“ koktal a pritom sa snažil zaostriť svoj zrak. Barmanke, ktorá ho skenovala od hlavy až po päty, venoval skormútený pohľad. Nakoniec sa mu predsa len podarilo pozbierať sa zo zeme. Keď sa ako tak narovnal, a oprášil si domnelú špinu z nohavíc, hodil na pult pár bankoviek a odpotácal sa von pred lokál. Rose bývala o niekoľko ulíc ďalej a tak sa za ňou vydal. V ten moment mu ani nenapadlo, aby sa strachoval o auto, ktoré nechal na parkovisku za rohom, chcel byť len čím prv u nej. Bol rozhodnutý na ňu zaútočiť a dozvedieť sa, prečo sa s ním zahrávala...

„Otvor!“ kričal pri dverách jej bytu, držiac pritom prst na zvončeku. „Otvor mi, Rosalie!“

Behom niekoľkých okamžikov začul kroky a cvaknutie zámku. „Edward?“ zvolala prekvapene. „Deje sa niečo? Čo sa ti, preboha, stalo, že si sa tak doriadil?!“ nevychádzala z údivu.

Pozorne si ho obzerala a on zase ju. Stála pred ním v bielych tehotenských šatách, na nich mala prehodený starý sveter a vypasovaný strih jej odevu len zdôrazňoval vypuklé bruško a plné prsia v hlbokom výstrihu. Záplava zlatých vlasov žiarila okolo jej hlavy ako svätožiara a snáď ešte nikdy nevyzerala krajšie. Modré oči mala roztvorené od údivu a jej rozkošné, chvejúce sa pery ho priam zvádzali k tomu, aby ju pobozkal.

„Vedela som, že si cvok, ale že sa budeš v tej zime producírovať premočený na kosť je vrchol!“ karhala ho a na tvári jej zaihral úsmev.

„Musím s tebou hovoriť!“ trval na svojom neoblomne a Roseine slová nechal bez povšimnutia.

„Nebudem sa s tebou baviť, kým nevojdeš dnu. Je zima a leje ako z krhly, ešte ochorieš!“ nedala sa. Chytila ho za rukáv bundy a vtiahla ho dovnútra. Ako náhle sa za nimi zabuchli dvere, tak sa Rose odobrala do obývacej časti a Edward ju s potácaním nasledoval.

„Dúfam, že mi vysvetlíš, prečo si sa dnes rozhodol takto vyvádzať?“ spýtala sa ho napoly prísne. Ruky si prekrížila na hrudi a tým ho ešte viac upozornila na svoj výstrih.

„Si klamárka!“ osopil sa na ňu a pozrel sa jej do očí.

„O čom to, dočerta, točíš, Edward?“ lapala po dychu. Bola v takom šoku z toho absurdného obvinenia, až takmer zabudla dýchať.

„Videl som ťa, Rose! Videl som, ako sa ťa dotýka, ako bozkáva tvoje brucho, v ktorom, ako mi stále tvrdíš, nosíš moje dieťa!“ konfrontoval ju. Rose zbledla, náhle bola biela ako krieda a on si to, samozrejme, všimol. „Je to naozaj moje dieťa, Rosalie, alebo ma celý čas len vodíš za nos?“

„Prestaň! Pohovoríme si rozumne, až budeš triezvy!“ vpálila mu do očí a v tých jej sa nebezpečne zablýskalo, pretože bola ozaj nazlostená.

Edward urobil krok k nej a skoro pritom zakopol o koberec. „Robila si celú dobu nášho vzťahu zo mňa blázna? Obalamutila si ma, že je dieťa moje, len aby si sa nabalila a pritom si sa váľala v posteli s tým chlapom?!“ kričal na ňu, až mu preskakoval hlas.

„Ako sa opovažuješ niečo také povedať?! Demetri...“ Rose lomcoval hnev. Jeho slová ju zraňovali. Chcela mu vyložiť celú pravdu, ale nemohla.

„Aha,“ precedil pomedzi zuby, „takže Demetri... Ako si mohla, Rose? Prečo si to dopustila?“ pokračoval ublížene.

„Edward, nie je to tak, ako sa ti marí,“ snažila sa obhájiť. „Neviem, čo si videl, ale...“ chcela sa brániť, podať mu vysvetlenie a to bez toho, aby zradila svojho brata, ale on ju nepustil k slovu.

„Dotýkal sa ťa rovnako ako ja, Rose?“ dorážal na ňu a takmer surovo stisol jej plné ňadro. Rose sa prerývane nadýchla a pokúsila sa jeho ruku odtlačiť, no on ju doslova uväznil na mieste. „Bozkával ťa tým istým spôsobom? Hm?“ neprestával zabŕdať.

Rose sa cítila právom ukrivdená. Edward sa k nej choval ako k nejakej štetke a ona len prosto nemohla pochopiť prečo. Odstrčila jeho ruky zo svojej hrude a zasyčala na neho. „Mýlila som sa. Nie si dokonalý. Si presne taký istý, ako tvoj špinou prešpikovaný otec!“ štekla naňho a poriadne do neho sotila. Edward vytrval v nehybnej pozícii. Šok mu najsamprv vzal vietor z plachiet, ale prinútil ho aj bleskurýchle vytriezvieť. Chladným pohľadom sa jej zavŕtal do očí, no potom očervenel od zlosti.

„Aký otec, taký syn! Nemyslíš, miláčik?“ zavrčal na ňu hrozivo.

Potom sa sklonil a pobozkal ju. Využil moment prekvapenia a jazykom začal hrubo preskúmavať jej ústa. V tom bozku by sa nenašiel ani náznak citu a to na Rose dopadlo so zničujúcou silou. V očiach ju zaštípali slzy a ona sa ich márne pokúšala zahnať žmurkaním. Pozbierala všetku duševnú silu, zaprela sa rukami do jeho tela, odstrčila ho od seba a vlepila mu poriadne zaucho.

„Tiahni k všetkým čertom, Edward Cullen!“ ziapala na neho bez túžby sa ovládať. „Ak ma považuješ za obyčajnú pouličnú predajnú ženskú, tak to je tvoj problém! Teraz si láskavo pobaľ svoju ctenú telesnú schránku a vypadni! Verila som ti, že si sa zmenil, ale hlboko si ma sklamal. Si ako identické dvojča tvojho veľacteného otecka... Žiť s takým chlapom, tak to radšej sama!“ Hnev s ňou vyslovene lomcoval a od hlavy po päty sa celá triasla.

„Myslel som si, že si iná, než ostatné a je mi ľúto, že som bol taký slepý voči tvojej skutočnej povahe!“ reval na ňu Edward, prinajmenšom rovnako vytočený ako ona.

„Tak vieš čo, milý môj? Pakuj sa a vráť sa odkiaľ si prišiel!“ Rosalie toho mala akurát dosť. Bola unavená a necítila sa dobre. Vedela, že má Edward dubovú palicu, ale, že je až taký chrapúň ani netušila. Prahla po pokojnej atmosfére spred pár minút, ale rovnako mohla chcieť let na Mesiac a vyšlo by to narovnako. „Pre mier tvojej duše ti prezradím, že dieťa, ktoré čakám nie je tvoje. A teraz sa mi strať z očí! Máš, čo si chcel...“ zaťala do živého. Rýchlo si zotrela neposlušné slzy, čo jej začali odrazu tiecť a pozrela sa na stále bledšieho Edwarda.

„Rose...“ hlesol sotva počuteľne.

„Myslela som to vážne, Edward. Zober sa a vypadni! Ihneď!!!“ osopila sa na neho a začala ho sácať smerom k vchodovým dverám. Ich pohľady sa však pritom vpíjali do seba a on pochopil, že urobil najväčšiu chybu vo svojom živote.

„Rose... Rosalie... Miláčik, ja...“ jachtal bezo zmyslu. Hodlal sa dotknúť jej zababušených rúk, ale ona uhla nabok a ochranársky si položila dlane na brucho.

„Nie, nesnaž sa už. Je mi ľúto len jedna vec. Hlboko vo vnútri si bezpochyby dobrý človek, ale si doslova zaslepený, keď nevidíš, že si tvoj otec robí  s tebou čo chce. Ale je to tvoj život. Už neexistuje žiadne my a nikdy už ani nebude. A teraz bež, nechcem ťa už vidieť.“

„Je mi to ľúto...“ šepol skrúšene. Všetka zloba a zlosť z neho ako mávnutím čarovného prútika vyprchali a on začal ľutovať, čoho sa dopustil.

 „Prac sa konečne!“ zvrieskla zo všetkých síl. Vedela, že dlhšie to nevydrží. Ak Edward zaraz neodíde, tak sa namieste zosype a to nechcela.

Edward zvesil plecia a jeho ruky ustali v pohybe. Chápal ju, na jej mieste by nezareagoval inakšie. Otočil sa jej chrbtom a rozišiel sa ku dverám. Než za nimi definitívne zmizol, naposledy sa na Rose pozrel a potom odišiel. Rosalie sa zrútila na pohovku a rozplakala sa. Mala zviazané ruky a nemohla sa obraňovať, ako vyžadovala situácia, no musela to urobiť. Inak by hrozilo, že všetka námaha jej brata a jeho spoločníkov vyjde navnivoč. Sudca Cullen si za všetky neprávosti, ktoré napáchal, musí vypiť kalich horkosti až do dna. Toto vedomie, zmiešané s bezradnosťou, v nej vytvorilo prazvláštnu zmes pocitov.

•••

Bella sedela v strnulej pozícií hádam aj niekoľko hodín. V skutočnosti však nemala ani tušenia, koľko ubehlo času, odkedy sa nasúkala do kabíny auta a čakala na zázrak v podobe prechádzajúceho vozu, ktoré zastaví a vystúpi z nej záchranca. Jej fantázia v dôsledku čakania spojeného s utrpením, pracovala na plné obrátky. Duchom neprítomná si predstavila krásneho, pekne stavaného chlapa, ktorý by jej bez nároku na protislužbu podal pomocnú ruku a pozval by ju na čaj, aby sa niekde ohriala a najedla. V najfantasmagorickejšej vidine kráčal švárny princ s tácňou naloženou kopcom steakmi a pečenými zemiakmi priamo k nej. Jedlo! Úsmev jej zamrzol na perách, z kútika úst jej stiekla slina a žalúdok sa tiež prihlásil so svojim nárokom na nejaký pokrm.

Začala prepadať zúfalstvu, no náhle sa zamračila. „Musí predsa existovať nejaký spôsob, ako dám tú šunku do pohybu!“ zamumlala sama sebe, keďže tu nebol nikto iný, čo by ju počúval.

Dážď už nebol taký intenzívny a tak si povedala, že za skúšku nič nedá. Vystúpila na klzkú vozovku a otvorila kapotu. Hľadela na obsah, ktorý sa pod ňou schovával a márne si namáhala závity, čo by asi bolo potrebné urobiť, aby sa auto rozbehlo. Pretože ani hodnej chvíli na nič neprišla, tak sa rozhodla, že aspoň vymení prasknutú pneumatiku.

„Áno, to by som mohla zvládnuť aj sama,“ pokračovala v samomluve. Zavrela kapotu a odkráčala k zadnej časti auta, aby vybrala rezervu. V tom sa ako blesk z čistého neba narušilo ticho noci práve prechádzajúcim károu. Zdvihla ruky nad hlavu a keby mala čím, tak by mávala ostošesť.

„Prosím, prosím, prosím, zastav!“ šomrala si popod nos.

Keď tmavomodrá dodávka zastavila pri krajnici hneď za ňou, tak radostne zavýskala a rozbehla sa k nej.  Pri všetkej smole očakávala, že sa stretne zoči-voči prinajmenšom s masovým vrahom nevinných dievčat, alebo nejakej bájnej príšere. Jej prekvapenie bolo ozaj obrovské, lebo keď sa otvorili dvere, miesto zloducha z nej vystúpil urastený a naozaj pekný muž. Zízala na neho s ústami dokorán.

„Dobrý deň, slečna,“ oslovil ju krásavec. „Alebo skôr večer?“ zažartoval a sledoval, ako k nemu kráča. „Vidím, že zrejme potrebujete pomoc,“ skonštatoval vecne.

Kým k nemu došla, premýšľal, kto je toto neznáme roztomilé dievča. Celkom isto nepatrila medzi stálych obyvateľov z mesta, ani z rezervácie, tam naostatok poznal každú nohu. Usúdil, že sa jedná buď o turistku, alebo novo prisťahovanú obyvateľku Forks.

„Dobrý večer,“ odpovedala mu na pozdrav. „Ach, áno, máte pravdu. Tento vrak prosto vypovedal službu, čosi sa mu aj valilo z motora a vlastne, aby toho nebolo málo, ešte zaštrajkovala pneumatika,“ chrlila Bella zo seba. Zabodla prst do vzduchu a namierila ním na starší model Ford Fiesty.

„Máte šťastie, že som išiel práve okolo, v túto dobu tadiaľto veľa ľudí nechodí,“ vysvetľoval a potom sa jej predstavil. „Som Jacob Black.“ Na perách sa mu zjavil úsmev, ktorý zapríčinil, že sa mu na lícach vytvorili jamky. Belle prebehlo hlavou, že sa jej predstavy o očarujúcom hrdinovi napĺňajú.

„Teší ma, som Isabella Swanová,“ odvetila mu na zoznámenie a telom jej prešlo zachvenie, ktoré si nedokázala vysvetliť.

„Tak poďte, Isabella, pozrieme sa tomu vášmu veteránovi na zúbky.“

A ona išla. Kráčala tesne vedľa neho v obave, že by snáď mohol zmiznúť ako para nad hrncom. I navzdory jej skrehnutým údom sa cítila zvláštne, skoro príjemne. Ani čoby na malý okamih cez mraky presvitlo slnko, a jej utrápeného vnútra sa na sekundu dotklo príjemné teplo. Jediným žmurknutím oka však bol tento nečakaný pocit preč, prevalcovaný drsnou skutočnosťou, ale ovzdušie ostalo akoby nabité elektrinou.

Postavila sa trošku stranou, ale len natoľko, aby dovidela pod jeho dlhé opálené prsty. Napadali ju samé absurdné myšlienky, bola teda plne zamestnaná tým, že ich potláčala. Neboli jej milé, a keď ten muž, Jacob, nečakane vzhliadol a pozrel jej do očí, prisahala by, že sa mu v nich mihlo niečo, čo nedokázala pomenovať. No celkom podobne sa mohli ohlásiť aj halucinácie z vyčerpania.

„Myslíte, že je nádej Alberta spojazdniť skôr, než vyjde slnko?“ opýtala sa ho starostlivo, keď sa pár minút v tichosti venoval útrobám jej plechového tátoša. Nad tým menom pobavene zdvihol obočie a mierne sa pousmial.

„Obávam sa, slečna, že také jednoduché to nebude. Túto patáliu má na svedomí elektrický skrat, ktorý...“ vysvetľoval Belle so súcitom presiaknutým hlasom, ale ona rozumela sotva polovici z toho, čo povedal. „Vidíte?“ ukázal jej kamsi do spleti hadičiek a nádržiek a Bella tam zvedavo nazrela, ale nezbadala nič podozrivé. Pripadala si ako idiot. Zavrtela hlavou a skúmavo sa pozrela krásavcovi do tváre.

„Je vari zrelé do šrotu?“ vyhŕkla napoly vydesene. Nechcela prísť o svoje autíčko. V duchu si premietla hororové scenáre, v ktorých videla, ako Albert mizne v plameňoch kvôli nejakým vyhoreným drôtikom. Jacoba to zrejme pobavilo, pretože sa krátko zasmial. Bella si povedala, že už dlho nepočula taký smiech a na jej perách tiež zaihral mierny úsmev, ktorý bol u nej v poslednom roku taký vzácny.

„Nie, slečna, do šrotu určite nie,“ uškrnul sa nezbedne. „Ale celkom isto bude na mieste resuscitácia,“ zasmial sa.

„Bella,“ hlesla bez rozmýšľania. „Isabella je hrozne sofistikované, radšej mám, keď mi priatelia hovoria Bella.“

„Som teda tvojim priateľom, Bella?“ zažartoval Jacob a žmurkol na ňu. Bella sa najsamprv zarazila, ale potom len prikývla. Prekvapila samu seba. Prečo mu to povedala a miesto toho ho neposlala aj s jeho žartíkmi dočerta?! Striasla sa. Nemala by byť taká dôverčivá. Čo ak je to vlk, ktorý sa skrýva v barančom kožúšku?

„Ale mal by si vedieť, že priateľov si naozaj vyberám,“ riekla smrteľne vážne a on vycítil, že jej výrok nemôže byť bližšie k pravde. Táto Bella s neuveriteľnými hnedými očami ho jednoducho zaujala na prvý pohľad.

„V tom prípade mňa môžeš volať Jake,“ načiahol k nej Jacob ruku a ona ju prijala.

Ten dotyk na Bellu zaúčinkoval nečakane posmeľujúco. Z jeho stisku sálalo zvláštne teplo, temer ako pri horúčke, ale nevyzeral byť chorý, ba práve naopak. Jej samotná reakcia ju prekvapila, ale aj vydesila, pretože nechcela, aby tú ruku stiahol naspäť. Ustúpila o krok dozadu a s dlaňou na ústach si hlasno odkašľala.

Naostatok jej Jacob vysvetlil, že je jediným riešením bude zavolať odťahovku, pretože on na to vo svojom voze nemá potrebné vybavenie. Z vrecka na bunde vybral svoj vlastný telefón, vytočil potrebné číslo, chvíľu tam osobe na druhej strane čosi vysvetľoval a potom zase položil.

„Do polhodinky ich tu máme,“ prezradil jej a ona prikývla.

Tých tridsať minút, ktoré ubehli, kým na ceste zažiarili svetlá Forkskej odťahovej služby, s ním strávila veselým rozhovorom. Uvoľnila sa a sama nevedela, kde sa v nej vzala taká odvaha. Doberala si ho, smiala sa, zistila, že toho s ním má veľa spoločného.

Jacob ju sledoval napoly s obdivom, napoly s čudnou bolesťou. Nechápal čím ho táto Bella dostala, ale už si vedel predstaviť ich budúce stretnutie. Obyčajne nedovolil, aby si ho niekto omotával okolo prsta. K niekomu sa pripútať by znamenalo nový strach z možného sklamania a on ešte nezabudol na to posledné. Nepotreboval to, teraz určite nie.

Keď pracovníci odťahovky naložili Bellino  nepojazdné auto hákom na korbu, dohovorili sa spolu na nasledujúcom postupe a odfrčali, tak ostala svojmu záchrancovi  vydaná na milosť a nemilosť. Jacob na okamih váhal, či nepodľahnúť nutkaniu a túto zaujímavú osôbku niekam nepozvať, no hneď to zavrhol. Jednak nemienil dotierať a potom si povedal, že ak by mali v budúcnosti niekam vyraziť, osud to už nejako zariadi. Obišiel svoju tmavomodrú dodávku, otvoril dvere pri spolujazdcovi a obradne sa uklonil. Bella so smiechom prijala jeho nastavené ľavicu a vďačne sa nasúkala na určené miesto.

Cesta k domu Swanovcov ubehla vďaka veselej nálade tak rýchlo, až Bella pojala podozrenie, či vôbec stihol naštartovať. Pouličné lampy znova štrajkovali, takže sa ulica topila ponorená do tmy. V kabíne nastalo ticho nabité napätím, ani jeden z nich sa nedokázal pohnúť.

„Jake...“

„Bella...“ povedali odrazu.

„Ty prvý,“ pokynula mu.

„Dámy síce majú prednosť, ale dobre,“ súhlasil a potom otočil hlavu, aby sa mohol dívať smerom, kde sa črtala jej tvár. „Rád som ťa poznal, Bella.“

„Nápodobne, Jake Black,“ zašepkala svoju odpoveď. „Cítila som sa s tebou príjemne,“ povedala mu popravde a on prikývol na súhlas.

„Bolo to každopádne zaujímavé zoznámenie,“ pokračoval Jacob a načiahol sa za Bellinou rukou. Stisol ju a ňou prebehla tá zvláštna triaška a zalial ju pocit spriaznenosti. Pomykala hlavou a ruku si z jeho zovretia radšej vytiahla. Povedala si, že zajtra sa určite zobudí a zistí, že sa jej to len snívalo.

„Dúfam, že ešte niekedy dostaneme príležitosť na rozhovor,“ vyslovil s nádejou.

„No, prinajhoršom vieš kde bývam,“ zasmiala sa Bella a otvorila dvierka na aute. „Dovidenia a dobrú noc!“ rozlúčila sa a vystúpila.

„Dovidenia,“ opätoval jej pozdrav a zamával na rozlúčku. Potom otočil kľúčikom v zapaľovaní, odpichol sa od chodníka a vyšiel späť na cestu. No až keď zmizol v húštine stromov, tak sa bola Bella schopná pohnúť. Z hrude sa jej vydral ťažký ston, pretože sa vracala do krutej reality.

Akonáhle za sebou nechala zaklapla vchodové dvere, tak sa v predsieni objavil jej otec.

„Kde si sa túlala, Bells? Už som o teba začal mať strach,“ zastavil ju. Z okna v obývačke videl, že ju doviezol nejaký chlap v modrej dodávke a ani trochu sa mu to nepáčilo.

Belle sa ale nechcelo vysvetľovať, čo sa jej prihodilo a miesto odpovedi na jeho otázku len zaryto mlčala a skúmavo ho pozorovala. Stretnutie s Jacobom Blackom jej dodalo silu, a aj keď vedela, že sa pravdepodobne už nikdy  neuvidia, bola mu vďačná. Po niekoľkých napätých sekundách ticha konečne prehovorila.

„Povedz sudcovi Cullenovi, že so svadbou súhlasím. Dobrú noc,“ povedala stroho a bez ohliadnutia, sa pobrala do svojej spálne. Tými slovami spečatila svoj osud a teraz sa s tým musela vyrovnať. Osamote...

Ubehlo pár, napätím vyplnených dní a keďže v škole začiatkom novembra došlo kvôli mrazom k havárii vodovodných potrubí, udelil riaditeľ všetkým mimoriadne voľno. Študenti samozrejme jasali nadšením, ale Bella bola nešťastná. Zakaždým sa tešila medzi svojich výrastkov, pretože vedela, že pri nich nebude mať na čierne myšlienky čas. Za iných okolností by si danú príležitosť vychutnala do sýtosti, ale okolnosti boli aké boli a ona sa cítila mizerne. Aspoňže jej mama mala dobré obdobie, kedy vyzerala takmer zdravá.

Bella sa celý čas, odkedy otcovi vyslovila svoj súhlas so sobášom, snažila téme menom “Cullen a svadba“ vyhnúť, ale nemohla pred tým utekať do nekonečna. Jeden utorkový večer sa ocitla svojmu osudu tvárou v tvár. Ctihodný Carlisle Cullen totižto prišiel i so svojím vydareným synom k nim domov, aby sa dohodli všetky neodkladné záležitosti okolo svadby. Bella poslušne sedela na gauči vedľa svojho otca, ale súčasne nemohla byť viac duchom vzdialená.

„Teší ma, že sme sa takto pekne dohovorili. Od dnešného dňa za tri mesiace bude svadba!“ jasal Carlisle a súčasne sledoval reakcie svojho syna a nastávajúcej nevesty. Bella nebadane zbledla. No on, všímajúc si len sám seba, pokračoval. „Musím povedať, že som pre svojho syna nemohol vybrať lepšie. Si skutočne nielen krásna, ale aj šikovná a múdra,“ uštedril Belle kompliment. Tá sa len chabo usmiala a zatiaľ si o ňom myslela svoje.

Najradšej by sa zodvihla z pohovky a zavrela sa v svojej spálni, len aby sa na jeho úlisnú tvár nemusela dívať. Potom zdvihla tvár a jej pohľad zavadil o Edwarda, ktorý sa nepochybne duchom nachádzal v úplne inej galaxii. Nebol to bohvieaký krásavec, ale v svojom rozpoložení musela uznať, že má niečo do seba. Mal vysoké, dobre stavané telo a hlboké zelené oči, ktoré by isto iskrili, keby sa schuti smial. Musela uznať, že keď sa pri príchode k nim usmial, a hoci to bol len ironický úškrn, úplne to zmenilo jeho tvár. Ale inak ju nijak zvlášť neoslovil.

Edward prestal hypnotizovať stenu na protiľahlej strane izby a na svojho otca zameral pohľad plný pohŕdania. „Otče, pripadá mi, že jediný, kto má z budúcej svadby skutočne radosť, si ty. A vzhľadom na to, že si všetko dohodol, aj rozhodol za nás všetkých, bolo by namieste odísť a nechať tuná Isabelle trochu priestoru na nadýchnutie a vyrovnanie sa s jej osudom!“ predniesol ironicky a začal sa dvíhať na odchod.

„Si vtipný ako vždy, syn môj. Čo keby si radšej miesto toho vzal Bellu na vzduch, aby ste sa mohli bližšie zoznámiť?“ zapriadol Carlisle s falošným úsmevom na perách. Edward zaškrípal zubami. Potom ale pozrel na brunetku sediacu na gauči, ako kŕčovito žmolí kus nejakého papiera a uvedomil si, že v tejto miestnosti nie je jediný, kto je nešťastný z toho, čo si jeho otec zaumienil.

„Máš pravdu. Mal by som Belle preukázať láskavosť a vziať ju odtiaľto preč, než sa jej z tvojich rečí urobí nevoľno,“ odsekol otcovi a potešilo ho, ako Carlisle sčervenal zlosťou, zatiaľ čo Bella sa nepatrne usmiala.

„Bells, prosím, choď s ním. Ja zatiaĺ s pánom Cullenom dotiahnem ostatné podrobnosti sobáša,“ ozval sa Charlie a prosebne sa zadíval na svoju dcéru. Nechcel, aby sa sudca so svojim synom pohádali u neho doma, nie dnešný večer.

„Iste, ako si len praješ,“ odvetila nevýrazne. Váhavo sa zaprela o operadlo, neisto sa postavila a vzhliadla k svojmu budúcemu manželovi. Belle sa zdalo, akoby sa duchom ocitla niekde mimo vesmír a na zemi v ich obývačke bolo len jej telo. Pri myšlienke na manželský zväzok sa jej srdce zovrelo od úzkosti a za zatvorenými viečkami uvidela obraz kľačiaceho Emmetta a žiadajúceho ju o ruku. Sťažka potlačila túto bolestnú spomienku, rýchlo vykročila ku dverám a nehľadela na to, či ide Edward za ňou.

„Ospravedlňujem sa za to, čo sa stalo vo vnútri medzi mnou a otcom,“ narušil nepríjemné ticho Edward, keď schádzali zo schodov. Bella k nemu prekvapene vzhliadla.

„To je v poriadku,“ dostala zo seba a opäť zmĺkla.

Zišli na chodník, Bella nasledovaná Edwardom a ani jednému z nich sa nechcelo hovoriť. Kráčali teda mlčky, kamsi po lesnej cestičke a obom v hlave šrotovalo, ako veľmi sa nechcenou svadbou ich životy zmenia. Edward myslel na Rose. Vtedy, po jeho opileckej eskapáde, sa mu začala vyhýbať. Nedvíhala mu telefóny, neodpisovala na správy a on sa cítil mizerne. Nenávidel svojho otca, za to čo mu urobil, ako to len šlo. Nenávidel aj sám seba, za to, ako ublížil Rose. A naostatok sa nenávidel aj za to, že miloval peniaze a istoty až tak, že by kvôli zapredal vlastný život a lásku. Ale vedel, že tak to nie je. Chcel v prvom rade ochrániť Rosalie a dieťa ktoré čakala, či už je jeho, alebo nie. Vedel, čoho je Carlisle Cullen schopný. Vždy keď išlo o jeho záujmy, bol sa k nim schopný prepracovať aj cez mŕtvoly. A preto mu bude radšej po vôli.

„Ako dlho potrvá, kým sa budeme môcť bez problémov rozviesť?“ prelomila ticho Bella, zastavila a začala skenovať špičky svojich zimných topánok. Edwarda tá otázka zaskočila, ale zároveň sa mu uľavilo, pretože nemusel s touto témou začať on.

„Podľa toho, čo som vyrozumel z dedovej poslednej vôle, otec ani nevie, že som ju študoval, tak budeme musieť byť aspoň dva roky svoji, alebo aspoň pokiaľ sa nám nenarodí dieťa,“ odvetil jej ticho. Videl, ako zbledla a ani štipku sa tomu nečudoval.

„To sa nikdy nestane!“ povedala pevne a výrazom tváre dala jasne najavo, že to myslí smrteľne vážne.

„Ja s tebou súhlasím,“ prisvedčil Edward. „Nejako budeme musieť tie dva roky prežiť a potom si každý z nás, pôjde vlastnou cestou,“ predložil Belle vlastnú víziu budúcich rokov a ona len prikývla. „Vidíš, na začiatok máme aspoň jednu vec spoločnú,“ skonštatoval ironicky.

„Dvadsaťštyri mesiacov nie je dlhá doba,“ hlesla Bella. „Teda, záleží na uhle pohľadu.“

„Niečo ti prezradím, ale nieže ma potom nabonzuješ,“ stíšil hlas Edward na minimum. „Dedičstvo bude prevedené ihneď po svadbe. Ale ak by sme sa nedajbože rozviedli skôr než v určenú dobu, tak by všetky peniaze získané týmto spôsobom pripadli synovi mojej dávno zabudnutej tety, matkinej sestry. Otec je herec prvej triedy a ide po dedových peniazoch, no mne na nich nezáleží...“ vysvetľoval jej. Bella bola jeho krátkou spoveďou mierne zaskočená.

„Prečo si potom...“ načala prekvapene, ale on ju prerušil.

„A prečo ty?“ vrátil jej smeč.

Bella zmĺkla. Nemala chuť sa mu spovedať, ale predsa len mu krátko odvetila. „Moja mama,“ šepla tíško. Zastavila sa, pozrela na neho a Edward musel uznať, že je naozaj pekná. Ibaže kdesi hlboko v jej čokoládových očiach sa skrývala bolesť a jemu to pripomenulo jeho vlastnú. Za iných okolností, v inom čase a hlavne bez donútenia, by mu nevadilo, keby sa s ňou mal oženiť. Lenže tu bola Rose a jeho láska k nej.

Belle sa viac nechcelo hovoriť. Túžila mlčať, alebo radšej zaliezť pod perinu v spálni a stať sa neviditeľnou. No kdesi v hlave sa jej ozvala obyčajná ženská zvedavosť. „ Zabudnutá teta?“ zaujímala sa a zaviedla tak reč trošku bezpečnejším smerom.

Edward sa usmial. „Áno, fakticky takú tetu mám. Čo som sa dopočul, tak sa volala Sarah. Utiekla od rodiny, aby sa vydala za muža, ktorého môj dedo neschvaľoval. Od tých čias ju nikto nevidel a ani o nej nepočul. Matka mi hovorila, že o nej dostali správu len dvakrát. Vtedy, keď sa jej narodil syn a potom prišla ešte jedna správa, keď niekoľko rokov neskôr zomrela. Nikto ale nevie kde žila a kde a či vôbec žije jej syn.“ Kým rozprával, díval sa uprene pred seba a premýšľal nad tým, aké kroky asi podnikne jeho otec, aby vypátral syna tety Sarah a mohol sa ho zbaviť.

Bella mu načúvala so skutočným záujmom, lebo ju ten príbeh chytil za srdce. „Chceš mi tým naznačiť, že ju tvoj dedo nikdy nehľadal?“ vyhŕkla nechápavo. Nešlo jej do hlavy, ako niekto môže zabudnúť na existenciu vlastnej dcéry a vymazať ju zo svojho života.

„Nie,“ odvetil záporne na Bellinu otázku. „Čo viem od matky, nikdy ju a ani svojho vnuka nehľadal. Vraj až na smrteľnej posteli si uvedomil chyby, ktoré napáchal a zavolal právnika, aby zmenil podmienky závetu. Ale je dobre, že sa nevie, kde môj bratranec žije. Vážený pán sudca by mu nedal pokoj, až kým by sa ho nezbavil,“ odfrkol si pohŕdavo, pri zmienke o otcovi a jeho metódach. 

Bella sa teda dozvedela niečo málo o rodine svojho nastávajúceho a takisto zistila, že by si spolu mohli celkom rozumieť. Jedného dňa by z nich mohli byť celkom dobrý priatelia, ale nič viac.

Kým sa vrátili do domu, tak sa ich otcovia dohovorili na oficialitách okolo svadby. Nepríjemné stretnutie skončilo a po odchode Carlislea Cullena so synom vyšla Bella po schodoch za mamou do rodičovskej spálne. Krehké telo sa doslova strácalo pod prikrývkou. Bella sa zatúžila k nej pritúliť, ako kedysi, keď bola ešte malá. Opatrne dosadla na posteľ na otcovej strane, pomaly položila utrápenú hlavu na vankúš a chytila mamu za ruku. Zaspala k nej privinutá tak tesne, ako to len šlo.

•••

Držal sa spiatky celé nekonečné mesiace a za ten čas sa naučil svoju trpezlivosť a sebaovládanie doviesť k dokonalosti. Vedel, že nikdy, až do konca svojej existencie nezabudne, na prvé tri dni ukrutných bolestí a agónie. Najprv ho držal v okovách nikdy nekončiaci smäd po ľudskej krvi, potom živočíšna túžba po zabíjaní čohokoľvek živého a nakoniec bezradnosť. V počiatkoch mu pomohol jeden párik potulných bytostí, akým bol on sám a ukázali mu všetko, čo bolo nevyhnutné. Nebyť pálčivej nekonečnej bolesti v krku, ktorá mu ho rezala zaživa, mohol by povedať, že po roku bol presne taký, ako predtým. Ale nebol, už nikdy nebude rovnaký.

Znovu si pripomenul deň, kedy si uvedomil, že najhoršie obdobie pominulo a on si bol istý, že žiadnemu človeku neublíži. Niekedy v tom čase začal putovať na vlastnú päsť, skrátka sa z neho stal sa nomád. Občas zavítal aj do civilizácie, aby nezabudol, aké to je a hlavne, potreboval svoje sebaovládanie vycibriť k dokonalosti. Mal svoj cieľ a išiel si tvrdo za ním. Keď si bol takmer istý, že to zvládne, tak jeho prvé kroky viedli do Los Angeles na miesta, kde ju videl naposledy. Na univerzitu, k ich prvému bytu a inam, no neostala po nej žiadna stopa. Nedôvera ľudí ho bolela, ale nečudoval sa im. Nesmel prezradiť svoje skutočné meno a bývalým známym sa musel vyhýbať. Dúfal, že všetko prebehne jednoduchšie, ale nebolo mu dopriate. Jediné, čo ho ešte poháňalo vpred, bola myšlienka na ňu. Keby to bolo možné, srdce by mu krvácalo nad stratou. Ale on nemal ani toľko šťastia, aby na pár hodín denne smel spočinúť v milosrdnom spánku. Trápil sa teda bez prestania.

To utorkové ráno bolo od začiatku iné. Práve keď sa vracal z nutnej nočnej výpravy mu konečne svitlo a nadával si, že ho táto možnosť nenapadla skôr. Neváhal ani milisekundu, nasadil také vysoké tempo, že ani zvieratá nestihli postrehnúť blížiaceho sa predátora. Do večera sa ocitol blízko hranici štátu Washington. Vedel, že dom o ktorom mu toľkokrát rozprávala, nájde aj poslepiačky. Ledva ovládal vzrušenie z radostného očakávania, ale musel vytrvať, kým nezapadne slnko. Tesne pred tabuľou ktorá hlásala „Vítajte vo Forks“, ho náhle niečo zaštípalo v nose. Pach nepatril žiadnemu z tvorov, s ktorými sa doteraz stretol, ale prebúdzal v ňom chuť bojovať. Tomuto nutkaniu sa mu podarilo horko - ťažko odolať. S vypätím síl sa predsa len odtrhol z miesta a skrytý v húštinách tunajších lesov, šiel ďalej. Uvažoval, čo jej povie ako prvé, ale všetky nápady udusil hneď v zárodku, také sa mu videli pritiahnuté za vlasy.

Forks bola skôr väčšia dedina, než menšie mesto, ale i tak sa tam našli vyprázdnené ulice, kde sa mohol skrývať. Tak sa dostal do jednej, ktorá ničím nevynikala, azda len tým, že jej koniec ústil k zarastenému kopcu. Nakŕmil sa síce sotva pred hodinou, ale povedal si, že bude lepšie ak sa ešte dorazí. Vykročil určeným smerom a vtedy k nemu vietor, ktorý nečakane zmenil smer, doniesol vôňu takú sladkú, takú nádhernú a vábivú, až bezmála zabudol na mesiace tvrdého tréningu. No niečo tu nebolo s kostolným poriadkom. To srdce, ktoré ešte stále tĺklo, spoločne s iným, rýchlejším, nepochybne ustávalo vo svojom tempe. Keďže u neho v momentálnom popude zvíťazil zvedavec nad rozumne uvažujúcim tvorom, vykukol spoza rohu a bol odmenený pohľadom na bohyňu. V tom momente a ani nikdy potom, by nedokázal vysvetliť svoje nasledujúce konanie. Videl ju padať, jej životne dôležitý orgán sa vzdával a on konal čisto inštinktívne. Zachytil ju v poslednej chvíli.

•••

„Ahoj Rosalie,“ pozdravila Bella svoju kolegyňu a kamarátku v jednom. „Ty si nám teda nahnala strach, to ti poviem. Len tak si odpadnúť uprostred dňa na ľudoprázdnej ulici, keď sa okolo nenachádza ani živáčik,“ vydýchla úľavou a zviezla sa na stoličku vedľa Roseinej postele. Po očku nakukla na kamarátkinu popolavú tvár a unavený výraz.

„Mala som záchrancu,“ zachrapčala. „Nebyť jeho, tak... Už by sme tu neboli ani ja, ani malý,“ vysvetľovala jej so slzami v očiach.

„Nakoniec sa teda malý George ukázal? To je výborné, gratulujem. Určite je s ním všetko, ako má byť, všakže?“ zmenila Bella tému, aby aspoň na chvíľu odklonila Roseine myšlienky iným smerom.

„Ty sa toho Georga neprestaneš držať,“ pousmiala sa Rosalie.

„Prirodzene, lepšie meno by si nenašla. Vezmi si takého britského korunného princa Georga,“ doberala si ju.

„Isteže,“ uškrnula sa Rose. „Niežeby mal môj syn šancu sa niekedy vydať týmto smerom“

Bella sa zatvárila urazene, naklonila sa k miestu kde sa črtal priestorovo výrazný hrboľ, jemne naň zaťukala a sprisahanecky tvorčekovi v ňom zašepkala. „Malý George, že sa ti to páči? Vidíš, ja som to vedela! Rosie, kukaj ako sebou melie, keď počuje to meno!“ zavýskala Bella radostne. „Páči sa mu!“ povedala naoko vážne.

„Alebo nepáči,“ konštatovala Rose sucho, ale na jej poblednutej tvári sa predsa len objavil úsmev. Necítila sa dobre. Bola slabá, mala strach o svoje dieťa, ale nechcela pred svojou kamarátkou dávať najavo obavy.

„Máš už teda vybrané meno, keď nechceš kráľovského Georga?“ opýtala sa jej. Popritom fascinovane sledovala oblé bruško, ktoré sa mykalo sem a tam, ako sa malý v Rose prevaľoval.

„Anthony. Bude sa volať Anthony,“ vysúkala zo seba. Dívala sa na Bellu pohľadom plným smútku a prosby.

„No, Tony tiež ujde,“ riekla Bella s úsmevom a pohladila hrču na mieste, kde najskôr Tony vypučil svoj zadoček.

„Bella?“ zasipela Rose a dotkla sa jej ruky.

„Áno?“

„Môžem ťa požiadať o láskavosť?“ spýtala sa a privrela oči.

„Samozrejme, že váhaš!“ uistila ju Bella.

„Sľúb mi, že keby sa so mnou čokoľvek stalo, hovorím čokoľvek, postaráš sa o to, aby bol malý v bezpečí!“ Rosalie mala na jazyku, aby si dávala pozor hlavne na istú Cullenovskú famíliu, ale preglgla to spoločne s dúškom vody.

„Rose, prečo hovoríš niečo také absurdné?“ zarazila sa Bella. Rose sa nadýchla na odpoveď, rozhodnutá, že jej to nakoniec povie, ale v tú chvíľu vstúpila do izby sestrička, ktorá mala náruč zaplnenú bielymi ľaliami.

„Ale, ale, komuže patrí táto pekná kytica!? Žeby nejaký tajný ctiteľ?“ šepla Bella mnohoznačne a venovala Rose mnohovravný pohľad.

„Dobrý večer dámy,“ pozdravila obe, no pozrela na Rose. „Slečna Haleová, ten pán, čo vám včera privolal pomoc, vám praje skoré uzdravenie a posiela týchto, podľa jeho slov, pár skromných kvietkov,“ usmiala sa sestrička, zásielku položila na stolík pri posteli a odišla. Rosalie sa poďakovala a pohladila jeden z krehkých lupienkov.

„Je tam kartička,“ skonštatovala Bella. „Chceš aby som ti ju prečítala?“

Rose prikývla. Sledovala Bellu, ako obchádza posteľ a berie do rúk lístok s odkazom. „Je to od neho milé, že ti ich poslal. Asi láska na prvý pohľad,“ žmurkla na ňu ešte prv, ako sa zahĺbila do úhľadne napísaných riadkov.

„Som veľmi rád, že som sa ocitol v pravý čas na pravom mieste a mohol som Vám zavolať pomoc.

Prajem Vám skoré uzdravenie a snáď sa ešte uvidíme, než budem musieť odísť.

Želám Vám, aj Vášmu dieťaťu všetko najlepšie.

S úctou, Emmett M.“

Sotva dočítala, tak sa z jej tváre vytratila všetka farba a kartičku vypustila z rúk. Emmett M...

„Bella, je ti dobre?“ opýtala sa Rose starostlivo, keď videla reakciu svojej priateľky na ten odkaz.

„Nie... Áno... Ja... Len si odskočím, hneď sa vrátim,“ ubezpečila ju a vybehla z izby. Dúfala, že dotyčného ešte zastihne a potvrdí si tak svoje podozrenie.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), maryblack, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Správna voľba - 2. časť: