Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Spolu to zvládneme

27.07.2011 (17:30) • Alsee • FanFiction jednodílné • komentováno 13× • zobrazeno 2401×

Spolu to zvládneme

Vystrašene som schytila telefón a vyťukala Edwardovo číslo. Nikto to nezdvíhal a ja som už začínala panikáriť. Nakoniec som pri uchu začula Bellin prekvapený hlas.

„Ahoj, Alice.“ Počula som, ako si odkašľala.

„Bella? Bella, si v poriadku?“ hovorila som rýchlo do telefónu. Od nervozity som pochodovala hore-dolu od Jaspera až po pohovku a naspäť. Ani som si neuvedomila, že sa celá rodina zišla do obývačky a prekvapene sa na mňa pozerajú.

„Áno. Ehm. Je tam Carlisle?“ Poobzerala som sa okolo seba a uvidela Carlisleovu prekvapenú tvár.

„Je. Čo sa deje?“

„Nie som... si úplne... istá...“ povedala nervózne.

„Edward je v poriadku?“ spýtala som sa ostražito a hneď pokračovala v kladení otázok: „Prečo nezdvíha mobil?“

„Neviem naisto,“ šepla. Cítila som, ako napätie v miestnosti rastie.

„Bella, čo sa deje? Práve som videla...“

„Čo si videla?“ prerušila ma prekvapene Bella. Skamenela som uprostred pohybu a v duchu na seba nadávala.

„Dám ti Carlislea.“ Telefón som podala Carlisleovi a rýchlo utekala z domu.

Vbehla som do lesa a našťastie som nikoho za sebou nepočula. Jasper určite vedel, že si potrebujem utriediť myšlienky a pritom musím byť sama. Vyšla som z domu a utekala lesom. Mojim cieľom bolo zanechať za sebou myšlienky, ale vôbec sa mi to nedarilo. Nevedela som, ako dlho som bežala, ale nikdy som nechcela zastať. To, čo som videla, bolo... rozbehla som sa ešte rýchlejšie a začali ma štípať oči. Už som nezvládla nával pocitov, ktoré sa vo mne nachádzali a zrútila som sa na zem. Len tak som tam ležala, až som si všimla, kde som sa nachádzala. Bol to útes, pod ktorým žblnkotali vlny. Bolo to nádherne miesto a práve zapadalo slnko.

Sadla som si na kraj útesu a sledovala západ slnka. Aspoň na chvíľu ma opustili pochmúrne myšlienky.

Keď nakoniec slnko zapadlo, moje mŕtve srdce sa stiahlo hrôzou. Nešťastím. Smútkom.

Pred tým, ako som zavolala Edwardovi, som mala víziu. Boli v nej Edward a Bella. Prechádzali sa po pláži a pražilo na nich slnko. Obaja sa šťastne usmievali a Bella silno držala Edwardovu trblietajúcu sa ruku vo svojej. Keď som videla, akí sú šťastní, bola som aj ja.

Ale potom sa vízia zmenila.

Bola v nej znova Bella aj Edward, ale vyzerali ako bez života. Ruky mali znova spojené, ale tentoraz Edward držal Bellu silnejšie. Akoby nútil Bellu žiť. Nechápala som to.

Celá vízia po desiatich sekundách zmizla, a keď som sa snažila vidieť budúcnosť Belly, bola len čierno-čierna tma.

A toho som sa zľakla. Keď nevidím niekoho budúcnosť, väčšinou to znamená, že... je mŕtvy.

Bolestne som zavrela oči. Ale Bella nie je mŕtva, tak potom čo...

Začula som, ako si vedľa mňa niekto sadá a o chvíľu ucítila na ramenách jeho ruku. Hlavu som si oprela o jeho rameno a povzdychla si. Pohladil ma po vlasoch a ja som vdychovala jeho vôňu, ktorá ma upokojovala.

„Bude to dobré, Alice,“ zašepkal.

„Nebude! Nevidím jej budúcnosť, a keď sa snažím ju vidieť, tak ma hrozne rozbolí hlava. Jasper, ja neviem, čo sa deje a to ma mučí. Ja... ja...“ povedala som mu zúfalo do ramena.

Jasper mi dal palec pod bradu a prinútil ma pozrieť mu do očí.

„Zvládneme to...“ zašepkal a pritom mi uprene pozeral do očí, „spolu.“

Verila som mu, aj keď som nevedela, ako to zvládneme.

Pomaly som pokyvkala hlavou na znak súhlasu. Jasper si dal druhú ruku okolo môjho pása a pritiahol si ma bližšie, takže som bola celým telom otočená k nemu.

Priložil svoje pery k tým mojim a ja som privrela oči. Po chvíli sa odtiahol a ja som si znova spomenula na Bellu a tú víziu... Jasper vycítil moje pocity a utrápene si povzdychol.

„Čo mám urobiť, aby si na to aspoň na chvíľu nemyslela?“ položil mi otázku, na ktorú som nepoznala odpoveď. Sklonila som hlavu a pozrela sa dole útesom na vlny a dostala nápad.

Pozrela som na Jaspera a ten zdvihol obočie, keď si všimol môj úsmev.

„Jasper, vieš, dostala som nápad, ako by si ma mohol rozptýliť.“ Postavila som sa na nohy a spolu so mnou som vytiahla na nohy aj Jaspera.

Pozrela som sa z útesu dolu na vodu a periférnym videním si všimla, ako sa na mňa Jasper pochybovačne pozerá.

Postavila som sa pred neho. „Jasper, bol by si pre mňa schopný urobiť čokoľvek?“

„Áno, ale...“ Priložila som mu prst pred ústa, aby nepokračoval. To „áno“ mi stačilo.

Chytila som Jaspera za ruku a postavila nás na kraj útesu. Zlé myšlienky som odhodila do najodľahlejšieho kúta svoj mysle a vykročila do prázdna.

Cítila som, ako padám a ako mi vietor rozšantil vlasy. Nikdy som nepochopila, prečo vlastne Bella vtedy skočila z útesu, ale teraz som ju chápala.

Keď som padala, cítila som sa úžasne. Akoby som všetky problémy nechala za sebou a ostala som len ja. Alice.

Ľutovala som, keď sa mi topánok dotkla voda a ja som spadla do vody. Aj vedľa seba som začula čľupnutie, ale to už som bola vo vode. Vynorila som sa a za ruku potiahla k sebe Jaspera. Ten ma zobral do náručia a nechali sme sa hompáľať vlnami.

Zavrela som oči.

Jasper mal pravdu. Zvládneme to. Belle sa nič nestane a my budeme konečne šťastní. Len sa trochu pomýlil.

Spolu to zvládneme.

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Spolu to zvládneme: