Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nič netrvá večne, ani bolesť, ani láska

02.09.2009 (19:00) • niktoska • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2672×

„Niééééé“ zaznel do tmy hlboký mužský hlas, ktorý prekričal aj burácanie hromov.

„Nessie, miláčik, nenechávaj ma tu. Bez teba tento svet pre mňa nemá zmysel. Zostaň tu so mnou. Prosím“ teraz už iba zúfalo šepkal a prosil.

Keď mesiac na chvíľu vykukol spoza mrakov, ktoré boli predzvesťou búrky, jeho svetlo zalialo muža, ktorý v náručí držal krásnu mladú ženu.

Ona sa len s námahou usmiala, zdvihla ruku a pohladila ho po tvári.

„Ty si môj hrdina. Ty musíš zostať tu. Postaráš sa o to, aby si bol šťastný. Rozumieš mi. Nijaké vylomeniny. Sľúb mi to.“ zašepkala s láskou, no on len zúfalo krútil hlavou a zadržiaval slzy, ktoré sa mu tisli do očí.

„Prosím, sľúb mi to.“ nevládala už ani šepkať, len otvárala ústa, ale on aj tak pochopil.

„Nechci to odo mňa“ povedal zúfalo, ale vedel, že už vyhrala. Nedokázal jej nič odoprieť. Videla mu v očiach tú rezignáciu. Spokojne sa usmiala.

„Ľúbim ťa, budem dávať na teba pozor“ zašepkala z posledných síl. Položila mu ruku na tvár a zatvorila oči. Jemu sa začal v hlave mihať film. Ich prvé stretnutie, prvé oficiálne rande, ich pláž, svadba, svadobná noc a medové týždne. Zrazu to skončilo. Je ruka nevládne klesla na jej hruď. On ostal sám. Sám uprostred desiatich mŕtvych upírov, ktorý mu zničili dôvod jeho existencie. Ostal sám s mŕtvou poloupírkou v náručí, ktorá bola tým dôvodom.

Už nedokázal ani kričať od zúfalstva, len ju tíško kolísal v náručí. Akoby sa už ani mesiac nedokázal pozerať na tú bolesť. Schoval sa za mraky, z ktorých sa pomaly spúšťali kvapky dažďa a padali na zem. Zmývali mu z tváre krv a slzy. No on to nevnímal, tá bolesť ho celkom zlomila.

Muž si ani neuvedomoval koľko času prešlo. Keď prestalo pršať a vyšlo slnko zmätene sa pozeral okolo seba. Videl okolo seba len kusy tiel, čo sa podobali na kamene. Zrazu sa pohľadom zastavil na dievčine v jeho náručí. Vyzerala ako keby spala. No vedel, že to nie je pravda. Silno si ju pritisol na hruď.

„Ideme domov. Sľúbili sme predsa, že sa dnes vrátime.“ prehovoril a nezpustil z nej oči.

Postavil sa a kráčal lesom. Bol zranený, z rán mu ešte stále tiekla krv, ale on si to nevšímal. Kráčal ďalej.

Už z diaľky videl pomedzi stromy biely dom, ktorý skôr patril do milionárskej štvrti ako na opustenú čistinku v lese. Ten dom sa mal stať jeho domovom.

Keď vyšiel na čistinku všimol si, že dom je celý vyzdobený a nad vchodom bol zavesený obrovský transparent: VITAJTE DOMA PÁN A PANI BLACKOVI. Keby ona žila aj by ho to pobavilo, ale teraz to len znásobilo jeho bolesť. Z domu sa ozval výkrik.

„Jasper, miláčik čo sa ti stalo? Čo ti je? Prosím, povedz niečo“ kričal ženský hlas.

„Nie, to nemôže byť pravda!“ ozval sa iný hlas a zrazu sa pred domom objavilo šesť nádherných ľudí. Veľmi podobných tej, ktorú držal v náručí. Pri pohľade na neho stuhli hrôzou. Sklonil hlavou, pobozkal jej nádherné čelo a povedal: „Už sme doma láska“ zdvihol svoj pohľad od nej a uprel svoje zúfalé oči na hnedovlasé dievča, ktorej sa podlomili kolená a padala na zem. Zachytil ju sedemnásťročný chlapec, ktorému v očiach bolo vidieť, že toho prežil oveľa viac ako by sa patrilo na jeho vek. Svoj pohľad vrátil späť k svojej životnej láske a chcel vykročiť, ale už to nezvládol. Klesol k zemi a jeho myseľ pohltila milosrdná tma.

Tá tma trvala večne, ale čas tu pre neho nemal význam. Nemohol sa z nej dostať, ale ani nechcel. Svetlo bez nej nemalo zmysel. Pár krát k nemu doľahli hlasy, ale bolo ich počuť akoby z nejakej veľkej diaľky.

Najskôr to bol dievčenský hlas plný smútku: „Ďakujem ti, že si ju doniesol domov, ďakujem ti za to, že si ju chránil, ale hlavne ti ďakujem za to, že si ju miloval. S tebou bola šťastná“ tento hlas pomaly stíchol až počul len tiché vzlyky.

Potom to boli mužské hlasy:

„Už to trvá príliš dlho. Jeho zranenia sa dávno zahojili a on je stále mimo. Neviem, čo mám robiť“

„A ty sa mu čuduješ. V jeho mysli je len tma a nič iné. Nechce sa vrátiť. Veď aj Jasper sa musel odsťahovať, lebo nedokáže znášať tú jeho bolesť.“

A zas len tma. Po nejakom čase ho už ani tma nechránila pred tou bolesťou v jeho srdci. Chcel zomrieť. Chcel ísť za ňou. Nechcel tu byť sám. Chcel zomrieť.

Zrazu počul hlas: „Nie, nesmieš. Predsa si jej sľúbil, že nebudeš robiť vylomeniny“

Jej. Reneesme. Nessie. Srdce mu zachvátila taká bolesť, že to nemohol vydržať.

„Niééééé“ zakričal do tichého domu. Vtom momente­­ sa do izby kde ležal nahrnuli ľudia. Poobzeral sa po ich tvárach. V každej videl len strašnú bolesť a ľútosť.

„Kde je? Chcem ísť za ňou?“ ozval sa jeho hlas, aj keď ho takmer nespoznával. Znel mu tak cudzo ako keby mu ani nepatril. Boli ticho. Nikto mu nič nepovedal.

„Pýtal som sa kde je?“ zjavne mu už dochádzala trpezlivosť.

Nakoniec sa ozvala ona. Jej oči boli presnou kópiou tých, ktoré ho už nikdy nepohladia pohľadom. „Bol si mimo takmer mesiac. Pochovali sme ju na vašu pláž.“ povedala smutno, sklonila hlavu a ukryla si ju na hruď chlapcovi, ktorý ju objímal.

Vybehol von a bežal na miesto, ktoré bolo svedkom ich lásky. Tam, kde si toľko krát prisahali večnú lásku. Tam, kde mesiac osvetľoval ich telá, keď sa milovali. Tam teraz bol postavený náhrobok, akoby tichý výsmech ich lásky. Mysleli, že budú žiť večne. Prečo by aj nemali. Obaja boli nesmrteľný. Klesol na kolená a vzal si hlavu do dlaní.

„Prečo si ma tu nechala. Sľúbila si predsa, že budeme šťastní. Že budeme navždy spolu. Ja viem, že som ti sľúbil, že tu ostanem, ale bez teba to nedokážem. Ty si predsa tiež porušila sľub. Odišla si. Tak aj ja poruším ten svoj a potom budeme spolu a šťastní. Ľúbim ťa. Za chvíľku som pri tebe láska moja“

Postavil sa a kráčal k útesu. Chcel skočiť. Tak ako už toľko krát, ale teraz to bude iné. Nevidel pred sebou nič iné iba ten útes. To miesto, ktoré malo byť pre neho vyslobodením od tej nepredstaviteľnej bolesti.

Zrazu vrazil do niečoho mäkkého. Počul jemný výkrik a zvuk pádu. Nechcel sa otočiť, chcel pokračovať ďalej, ale niečo ho prinútilo pozrieť sa. Otočil hlavu a zahľadel sa do modrých očí, ktoré boli také jasné a priezračné ako oceán. Zrazu tá bolesť zmizla. Cítil ako ho tie oči vťahujú hlbšie a hlbšie.

„Nestalo sa vám nič? Ospravedlňujem sa, ale mysľou som bol úplne inde“ pomohol tomu zázračnému stvoreniu na nohy. Mal pocit akoby ho vyliečila už len tým pohľadom. Zdvihol ju do náručia aj keď proti tomu protestovala. Muž už úplne zabudol, na to čo chcel urobiť.

Medzi stromami sa niečo zatrblietalo. Keby sa pozrel bližšie videl by tam obrys mladej a krásnej ženy, ktorá sa usmievala. Ako on mizol v diaľke, ďalej od útesu mizla aj ona. Rozpadala sa v hmle, ktorú prinášal oceán. Posledný krát sa usmiala a vietor niesol do diaľky jej slová: „Buď šťastný láska moja“

Autor: niktoska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nič netrvá večne, ani bolesť, ani láska: