Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Len jedno prianie - 3. časť

26.06.2014 (20:45) • Lisbeth • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 1846×

„Isabella, drahá, nevrťte sa toľko,” rozkázal kráľovnin autoritatívny hlas.

Okolo dievčaťa pobehovali krajčíri a robili na jej šatách posledné drobné úpravy. Sem-tam kúsok látky prišpendlili na jej páse a bokoch, inde zasa uvoľnili nitku. Ich bystrému oku neunikli miesta, kde bola hodvábna látka na jej tele voľná, alebo naopak, príliš tesná. Všetko robili s maximálnou precíznosťou a pozornosť neodopreli ani tomu najmenšiemu detailu. Tancovali okolo nej s krajčírskymi metrami, špendlíkmi a ozdobami na šaty. Boli tak zžití so svojou prácou, až mala pocit, akoby ju vykonávali odjakživa. Krútili sa okolo nej, upravovali látku a prikladali na šaty drahé kamienky. Na žiadosť jej veličenstva sa prehrabávali v drahých látkach a vyberali tú najvhodnejšiu farbu na zdobený klobúčik do vlasov.

„Tá karibská modrá je prekrásna,” ozval sa Jean, jeden z krajčírov. „Veľmi sa hodí k princezninej pleti a jej gaštanovým vlasom.” Zobral kus látky a priložil ju k Isabellinmu alabastrovému ramenu. Chvíľu sa na tkaninu mračil, no potom uznanlivo pokýval hlavou. „Čo hovorí na to vaše veličenstvo?"

Jej veličenstvo si pozorne obzeralo dievča navlečené do šiat, zo všetkých strán a zamyslene prikyvovalo. „Hmm, áno...” odpovedala zadumane, pričom si obzerala Isabellu zo všetkých strán. Zblízka i z diaľky, zhora aj zdola. Bola pod prísnym drobnohľadom kráľovniných očí a doslova cítila ako vidí každú chybičku, či už jej krásy alebo krásy šiat.

„Áno,” prikývla kráľovná rozhodne, keď už po niekoľkýkrát odstúpila od princeznej, aby si ju mohla lepšie obzrieť. „Tá modrá bude skvelá.”

Isabella stála uprostred obrovskej prepychovej komnaty ako soľný stĺp. Nechcela si vyslúžiť žiadnu ďalšiu poznámku o tom, prečo ustavične otáča hlavou a prestupuje z nohy na nohu. Z toľkého státia však mala stuhnuté svaly a potrebovala zmeniť strnulú polohu tela. Želala si, aby už konečne mohla klesnúť do mäkkého kresla a dať si pohár vody. Namiesto toho stála bez pohnutia, kým ju obletovali krajčíri.

„Čo si myslí vaše veličenstvo o tomto náhrdelníku?” spýtal sa Jean, kým Isabelle prikladal na krk zafíry popretkávané zlatými retiazkami.

Sledovala zamyslený výraz francúzskej panovníčky.

Kráľovná naklonila hlavu mierne nabok a nekompromisnými očami zhodnotila šperk. Podišla bližšie a drahé kamene posunula na princezninom krku o trošku vyššie. „Takto,” povedala, čo bola veta, ktorá naznačovala, že náhrdelník, i keď s malými úpravami, prešiel jej korekciou.

Jean sa ponáhľal, aby pripol retiazku do požadovanej výšky. Jeho ruky pracovali rýchlo.

Panovníčka prikývla.

Isabella sklopila zrak, aby videla ťažký šperk, ktorý jej visel na krku. Na jej názor sa nikto nespýtal. Nikoho nezaujímalo, či chce mať šaty posiate drahými ťažkými kameňmi alebo, či si želá ozdobu do vlasov. Nikto sa nezaujímal ani o to, či sa jej to vôbec páči. A hoci pripustila, že jej šaty sú skvostom, nevybrala si ich ona. Rozhodli za ňu iní. Ako mnoho ďalších vecí v tomto impozantnom zámku.

Uvedomila si, že jej chýbajú bezstarostné dni doma, vo Phoenixe. Tie staré časy, keď sa mohla slobodne rozhodnúť, či celý deň preleží doma na záhrade s knihou v ruke alebo si vyjde do mesta na nákupy. Nech sa rozhodla akokoľvek, nemusela sa nikomu spovedať, ani si pýtať povolenie. Mama jej verila a ona bola na oplátku vzornou dcérou. Mama. Ach, tak veľmi jej chýba!

Miestnosťou sa rozniesol jej povzdych, ako premýšľala nad domovom.

Vzápätí ju prebodli prísne kráľovnine oči.

Uvedomila si svoju chybu a ihneď sa vystrela. Princezná predsa nemá vzdychať, nemôže byť unavená, ani nemôže dať najavo svoju vyčerpanosť. To by bolo hrozné! Lenže, ona predsa nie je princezná.

Zažmurkala, aby sa zbavila smutných myšlienok. Bola rozhodnutá, že tu vydrží stáť bez pohnutia, ak sa tým rýchlejšie zbaví tejto ceremónie.

Krajčíri sa prehrabávali v drahých šperkoch a kameňoch a na príkaz kráľovnej ju nimi zdobili. Luxusných látok všelijakých farieb bola plná miestnosť. Krajčíri pobehovali okolo, obletovali princeznú a diskutovali s kráľovnou o tej, či onej farbe, materiáli, ozdobe, doplnku...

Isabella sa čudovala, ako je možné rozoberať jedny šaty a doplnky okolo nich do takých detailov. Mnohé veci, o ktorých sa bavili jej prišli úplne bezvýznamné. Veď ako môže záležať na tom, či bude mať na topánkach o jeden ligotavý kamienok naviac alebo bude oň ochudobnená? Aj tak sú skryté po šatami.

Po dlhých hodinách strávených rozoberaním šiat do tých najmenších podrobností, kráľovná vyhlásila, že stačí.

Isabella takmer počula ako jej unavené kosti kričia od radosti. Usúdila, že jej veličenstvo určite náhlia kráľovské povinnosti a rokovania, inak by bolo schopné rozoberať ples celú večnosť. Počúvala ako pochvalne hodnotí prácu krajčírov.

Od dlhých hodín státia ju oslobodilo až panovníčkino mávnutie rukou.

♥ ♥ ♥

Dni vo Versailleskom zámku plynuli a do plesu ostával jediný deň. Celý zámok bol hore nohami. Ustavične po ňom pobehovali sluhovia a snažili sa vyhovieť kráľovniným rozkazom. Isabella neprešla z nádvoria do svojich komnát bez toho, aby nezazrela ponáhľajúcich sa poddaných, kráľovských kancelárov, radcov a nezacítila sladkú vôňu koláčov, ktorá sa šírila z kuchyne, kde tí najlepší kráľovskí kuchári vo dne v noci piekli dobroty od výmyslu sveta. V zámku sa začali schádzať urodzení hostia, aristokracia z ďalekých miest, aj najvyšší predstavitelia z diplomaticky spriatelených krajín. Každý z nich mal svoje špeciálne požiadavky a tak sa poddaní v zámku nezastavili. A to všetko len kvôli plesu. Isabella by si nikdy predtým nepomyslela, že toto obrovské francúzske sídlo dokáže byť preplnené. Cudzincov stretávala na každom kroku.

Hoci sa Edwardovi snažila vyhýbať, nedarilo sa jej to. Popravde, ani si to neželala. Od ich posledného bozku uplynulo niekoľko dní a ona sa bála, že ak ich vzťah zájde ďalej, nebude možnosť návratu. Bolo však ťažké nemať po svojom boku oporu, niekoho, komu by mohla zveriť svoje tajomstvá z budúcnosti. Edward bol jej sprievodcom po časoch minulých a jednou z mála svetlých stránok života na zámku. Ustavične naňho myslela. Lenže oni si lásku nemohli dovoliť. Nie, ak sa má vrátiť.

Veľa času trávila vo Versailleskej knižnici, kde sa snažila nájsť odpoveď ako sa dostať domov. Poprezerala mnoho kníh o cestovaní v čase a teleportácii, no nebola veľmi úspešná. Väčšina textov bola plná špekulácií a dohád, kde chýbali overené fakty. Nič lepšie jej však nenapadlo. Veď kde inde by mohla dostať odpoveď, ak nie v starých knihách?

„Edward, čo spravíme s tým plesom?” opýtala sa jedno poobedie, keď sedela v knižnici obkolesená kopou zvitkov. Edward hľadal texty, ktoré ju zaujímali a pomáhal jej ako sa len dalo, hoci videla na ňom, že si želá, aby s ním ostala vo Versailles už naveky. Musela pripustiť, že nad takou možnosťou premýšlaľa, avšak následne sa za to pokarhala. Nemôže nechať mamu uväznenú v budúcnosti. Okrem toho, jej miesto nie je tu.

Záhadne sa usmial. „Pôjdeme naň.”

„Edward,” ozvala sa nahnevane, „myslím to vážne.”

„Bella,” vzdychol a venoval jej ospravedlňujúci pohľad, „chápem ako veľmi to trápi vaše srdce, ale nepoznám žiadny fungujúci spôsob ako sa bálu vyhnúť,” objasnil a podišiel ku jej kreslu.

„Ale..." namietla.

Nežne vzal jej ruku do svojej dlane a ona stratila niť myšlienok. 

„Sľubujem vám,” zašepkal Edward, „že urobím všetko preto, aby sa vám táto udalosť pripadala čo najmenej... desivá.”

Chcela namietnuť, že už len samotné pomyslenie na tanec a sálu plnú ľudí je desivé. Chcela mu odvrknúť niečo sarkastické. Chcela, aby si uvedomil, že ona sa nemieni zúčastnovať na nijakých plesoch a že to myslí vážne. Keď však videla ako oddovzdane hľadí do jej očí, stratila reč. Mala pocit, že by jej zniesol aj modré z neba, keby mohol. Odrazu sa z jej mysle vytratili všetky slová.

„Zvládneme to,” zašepkal a povzbudzujúco stisol jej ruku vo svojej dlani.

Usmiala sa.

Stisk ruky mu s horiacimi lícami opätovala.

♥ ♥ ♥

Nasledujúce ráno ju zobudilo neutíchajúce klopanie na dvere jej komnát. Rozospatá sa posadila na posteli a pretrela si unavené oči. Cez vysoké okno jej do izby prúdili prvé slnečné lúče tohto dňa a zľahka ju hladili po tvári. Odhodila nabok ťažkú perinu prešívanú zlatými niťami a vykĺzla z postele.

Klopanie pretrvávalo.

Bosá prebehla k paravánu, strhla z neho mäkký župan a prehodila si ho cez seba na jemnú, až po zem dlhú nočnú košeľu.

Klop, klop. Ozývalo sa spoza dverí.

Rýchlym pohybom očí skontrolovala nástené hodiny visiace oproti nej. Oznamovali pol šiestej. Panebože!

„Vstúpte,” pokynula ospanlivým hlasom.

Dvojkrídlove dvere sa otvorili a dnu vpochodovali štyri slúžky. Dve z nich niesli vedrá plné horúcej vody, ďalšia mala plné ruky Isabelliných plesových šiat a posledná niesla kazetu so šperkami.

Všetky zastali pred ňou a ako na povel sa uklonili.

„Vaša výsosť,” ozvala sa jedna z nich. Plavé vlasy mala zviazané do jednoduchého vrkoča a spomedzi všetkých vyzerala najstaršie. „Prosíme vás, ospravedlňte naše netaktné správanie, avšak od jej veličenstva sme dostali prísny rozkaz začať s prípravami už v týchto skorých hodinách.”

Isabella hľadela na ukláňajúce sa slúžky ako na ňu postupne, jedna po druhej hádžu ospravedlňujúci pohľad.

Prišlo jej ich ľúto. Nielenže museli vstávať oveľa skôr, než ona, museli sa aj naťahovať s ťažkými vedrami a šatami, ktoré neboli práve z tých najľahších a popritom si dať pozor, aby splnili kráľovnine rozkazy do poslednej bodky. Nevedela, čo má povedať a tak sa zmohla len na: „To je v poriadku."

Slúžky sa opäť uklonili a pustili sa do práce. Dve z nich naplnili vaňu v jej kúpeľni horúcou vodou a vhodili do nej voňavé bylinky a oleje. Ďalšie zavesili šaty na ramienko a priam ukážkovo postlali jej širokú posteľ.

Na požiadanie jednej zo slúžok vkročila do kúpeľne a vkĺzla do vane. Voda v nej bola príjemne teplá a šírila sa z nej sladká vôňa kvetín. Slúžky ju namydlil, naniesli na jej vlasy rôzne oleje a opláchli ich prúdom čistej vody. Keď skončili, utreli ju dosucha hodvábnymi uterákmi.

Po raňajkách proces prípravy na ples pokračoval. Isabellu posadili za toaletný stolík a šikovné ruky slúžok sa pustili do zložitého účesu. Splietali jej vlasy do komplikovaného vrkoča, ktorý neskôr stočili do uzla a popridávali rôzne stužky a sponky. Časť vlasov jej vypli na temeno hlavy a ďalšia časť jej voľne padala cez plecia až na chrbát. Konečný výsledok dotvorili ozdobami.

Potom prišli na rad šaty. Zabralo dlhý čas, kým ju slúžky navliekli do ťažkej róby, pozostávajúcej z niekoľkých vrstiev všelijakých látok. Šaty boli široké, nepraktické a vážili hádam pätnásť kíl. Čo im však nemohla uprieť, bola ich krása. Parížski krajčíri sa naozaj vyznajú v tom, čím sa živia.

Slúžky ju bez milosti stiahli do šiat, až zalapala po dychu. Na krk jej pripli zafírový náhrdelník a uhladili objemnú sukňu.

A hoci sa toho desila, konečne bola vychystaná na ples. 

♥ ♥ ♥

Sluhovia v livrejach potiahli za masívne kľučky a dvojkrídlové dvere sa otvorili. Pomalým krokom vošla dnu. Nervóznym pohľadom prečesala miestnosť plnú ľudí. Zišli sa tu hostia zo všetkých zemí, kráľovniní známi, šľachta, francúzska ale aj zahraničná aristokracia. Bolo ich tu toľko, že si nevšimli príchod ďalšieho z hostí.

To jej dodalo odvahy. V duchu ďakovala za to, že na ňu nezívajú všetky prítomné oči.

Všimla si stoly prehýbajúce sa pod váhou jedla, a ktoré zdobili snehobiele, po zem dlhé obrusy. Do nosa jej udrela vôňa čerstvého pečiva a opečeného mäsa.

Opatrne vykročila. Dávala si pozor, aby sa nepošmykla na schodoch. Rukami si jemne nadvihla sukňu z oboch strán a pomaly schádzala dolu. Ťažké šaty ju ťažili na pleciach.

Tam, na konci schodiska stál Edward. Bol upravený a elegantný, ako vždy. Jej srdce poskočilo od radosti. Ich pohľady sa stretli a on jej daroval úsmev. Isabella mu ho nesmelo opätovala.

V momente, ako sa ocitla pri ňom, hlboko sa uklonil a so sklonenou hlavou klesol na koleno. „Vaša výsosť,” zašepkal. Vzal jej dlaň do svojich rúk a na znak privítania jej vtisol jemný bozk na chrbát ruky. Zaklonil hlavu a pozrel do jej tmavých očí. „Ste prekrásna, Bella,” vydýchol v úžase.

Nervózne sa obzerala po sále. To posledné, čo si želala boli uprené pohľady všetkých hostí na nich dvoch. „Edward, moje nervy, vstaňte,” šepla.

Zasmial sa nad jej rozpakmi. „Nebojte sa,” uistil ju a postavil sa na nohy. „Dám pozor aby sa k vám nepriblížili zvedavé oči.” Žmurkol na ňu a ponúkol jej pravé rameno.

Do jej líc vstúpila červeň. Zahanbene sklopila zrak, no napriek tomu sa usmievala. „Ach, Edward,” vzdychla nad jeho galatnosťou a prevesila si ruku cez ponúknuté rameno.

Šibalsky sa usmial. Viedol ju nabok, ku stolom, preč od stredu sály. Hoci to nevyslovila nahlas, bola mu za to vďačná.

Rukou mávol na sluhu a ten na podnose doniesol poháre pravého francúzskeho šampanského. Edward vybral dva a jeden z nich ponúkol Isabelle. Medzitým sa u nich zastavil ďalší sluha, ktorý im ponúkol koláče. Obaja si vybrali jednu z množstva sladkých dobrôt.
Bella po troške ukrajovala z koláča a odpíjala z pohára. Edward ju jedným okom sledoval. Všimol si, že podchvíľou jej oči ustráchane kontrolujú ľudí v miestnosti.

„Ako sa cítite?” spýtal sa mäkko.

Odtrhla zrak od hostí a pozrela naňho. „Zle,” objasnila.

Zasmial sa nad jej úprimnosťou a naďalej hľadel do jej očí. „Čo teda môžem urobiť, aby vám bolo lepšie?” spýtal sa vážne.

„Uneste ma odiaľto,” vydýchla zúfalo, zatiaľ čo kŕčovito zvierala v rukách poloprázdny pohár.

Jeho smiech znel uvoľnene, čo Belle dodalo kvapku odvahy a aj ona sa usmiala.

„Ak by som to urobil, všimli by si to,” namietol veselo a naklonil sa k nej. „Všetkých tristo párov očí,” šepol a tváril sa naoko vážne.

„Ani ma nestrašte," odbila ho, keď jej venoval pobavený pohľad. Nervózne behala očami po miestnosti. Okolo nej sa hmýrili dámy vo večerných róbach a páni v kostýmoch. „Je tu toľko ľudí!” posťažovala sa.

Vážne prikývol ako sa rozhliadal okolo seba. „Moja matka má obyčajne vo zvyku poriadať plesy s naozaj dlhým zoznamom hostí,” vydýchol.

„To vidím,” vzdychla a opäť sledovala ľudí ladne krúžiacich po tanečnom parkete.

„Bella?” oslovil ju Edward jemne, keď videl, ako sa zamyslene obzerá po miestnosti.

Pozrela sa naňho.

Zdvihol dlaň a pohladil ju po chrbte ruky. „Uvoľnite sa,” povedal, „Sľubujem vám, nemáte sa čoho báť,” uistil ju.

„Ale,” namietla, „čo ak sa potknem, postúpam niekomu špičky topánok, či, nedajbože, spadnem?” povedala zdesene. „Čo ak nebudem vedieť odpovedať na otázky zvedavcov podľa protokolu? A čo keď náhodou bude...”

„Bella,” prerušil ju jemne s očami upretými na jej očiach. „Nikdy nedopustím, aby sa niečo také stalo,” vyhlásil a jeho zelené oči na ňu hľadeli vážnym pohľadom. „Veríte mi?”

Iba prikývla. Cítila jeho sviežu vôňu ako sa jej vkráda do nosa a opantáva zmysly. Jeho rozhodný pohľad jej dodával pocit bezpečia.
Edward sa uklonil a vystrel k nej ruku obrátenú dlaňou nahor. „Bude mi cťou, zatancovať si s vami, princezná.”

Zažmurkala. „Edward,” oslovila ho zúfalo, „viete predsa, že ja netancujem.”

„Viem,” vzdychol a ukázal rukou okolo seba, „ale ostatní to nevedia. Ak nebudete tancovať so mnou, začnú vás oni pozývať do tanca. A to, predpokladám, nechcete.”

Rýchlo pokrútila a vložila svoju ruku do princovej nastavenej dlane. „Bude mi cťou, Edward.“

Šibalsky sa usmial a viedol ju k ostatným tancujúcim párom. Svoju ruku ovinul okolo jej pása a ona mu tou svojou zovrela plece. Krúžili do rytmu vznešenej barokovej hudby, ktorá sa vinula z huslí, klavíra a ostatných nástrojov hudobníkov, ktorí sedeli v rohu miestnosti.

„Ide vám to dokonale,” pochválil ju, keď ladne plávali sálou. Isabelline krásne modré šaty sa vlnili okolo nej, ako prepletala nohami. Bola tak nádherná, až mal pocit, že je len výplodom jeho predstavivosti a že mu každú chvíľu zmizne priamo pred očami.

Jej líca nadobudli červenskastý odtieň. Edward nevedel, či je to preto, že sa pýri, alebo je len zadýchaná z tanca.

„Nepreháňajte,” povedala, no usmiala sa. „Iba sa nechávam vami viesť.”

Bolo pravdou, že Edward jej za celý ten čas nedovolil, aby sa potkla, či zatackala. Ladne krúžili, otáčali sa a v tanečných krokoch pobehovali po sále.

„Tanec nie je až taký desivý, čo poviete?”

Chvíľu mlčky hľadela na neho, akoby premýšľala, čo povedať. Napokon sa ozvala: „Nie, keď tancujete so mnou vy,” zdôraznila a potom pokrútila hlavou. „Inak pre mňa tanec rovnako desivý, aký bol aj doteraz."

Edward zdvihol ruku a zatočil princeznú. Isabelline šaty sa elegantne krútili spolu s ňou. Všimol si niekoľko užastnutých pohľadov, ktoré pritiahli.

„Čím som si zaslúžil takú poctu?” spýtal sa a rozkrútil ju opäť.

„To naozaj netuším,” odpovedala pobavene.

Skladba zvoľnila tempo až napokon ustala. Edward sa uklonil, poďakoval za tanec a pobral sa k stolu s nápojmi, aby Belle doniesol pohár vody.

Cítila ako ju ktosi poklepal po pleci.

Otočila sa.

Pred sebou zazrela vysokého muža s porcelánovo bielou pokožkou priesvitnou ako cibuľová šupka. Jeho oči mali silný jantárový odtieň. Mal vysoké čelo a pekne vykrojené plné pery. Tmavé vlasy mu padali na plecia. Vyžarovala z neho desivá krása.
Isabelline oči na neho šokovane hľadeli.

Naklonil sa k nej. „Snažte sa viac, ak chcete zapadnúť,” zašepkal.

Stuhla. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. „Neviem o čom to hovoríte, pane," vykoktala.

Vzdychol si a jeho jantárové oči si ju pozorne premerali. „Vy veľmi dobre viete o čom hovorím.”

Chvíľu na tohto zvláštneho muža bez slova hľadela. Napokon sa spýtala: „Viete ako sa dostanem späť? Ako sa dostanem domov?”

„Prečo by ste sa mali vrátiť späť?” Zasmial sa. „Ide vám to skvele.”

„Pred chvíľou ste povedali, že sa mám viac snažiť," oponovala mu a bola čím ďalej viac zmätená. Čo od nej tento čudný muž chce? „Prestaňte sa zahrávať a vyklopte, čo viete.” povedala rázne.

„Pst," tíšil ju, „sledujú nás.

Rozhliadla sa. Hoci sa miestnosť hmýrila ľuďmi, nezdalo sa, že by si ich niekto všimol. Začínala sa ho báť.

„Isabella," zašepkal.

V tú chvíľu stratila pod nohami pevnú zem a ocitla sa na nádvorí. Oproti nej stál len desivý muž. Čo sa to deje? Chcela zakričať na Edwarda, aby jej pomohol, no z hrdla nevydala ani hlások. Ako sa tu, preboha, dostali tak rýchlo?

„Caius, Marcus, Demetri,” zašepkal a z tmy sa vynorili tri postavy zahalené v plášťoch. „Je to ona,” oznámil im.

„Si si istý, Aro?” spýtal sa jeden z nich.

„Samozrejme,” odfrkol. „má veľký potenciál, bude talentovaná."

„To mala byť aj tá predtým,” zasmial sa jeden hlas.

„Edward!” zakričala a snažila sa rozoznať postavy v plášťoch. Bola tma, nič nevidela. „Pomoc!”

Otočil sa k nej ten istý muž, ktorý sa s ňou dal do reči v sále. „To je zbytočné, Isabella,” objasnil, „nik vás nepočuje.”

Odniekiaľ z tmy sa ozval smiech čistý ako zvončeky. „Ja počujem všetko,” zachichotal sa sopránový hlas.

„Alice!” sykol otrávene hlas muža s jantárovými očami. „Čo, dopekla, tu ty robíš?”

„Strážim,” povedala a z tmy sa vynorila postava nádherného dievčaťa. „Je mi ľúto, páni,” oznámila im, „ale Isabella s vami nepôjde.”

♥ ♥ ♥

„Bál som sa o vás,” zašepkal, keď stáli pod nočnou oblohou.

Ples v sále pokračoval, no oni sa rozhodli, že pôjdu do záhrady nadýchať sa čerstvého vzduchu.

„Kde ste boli? Naposledy som vás videl stáť vedľa jedného z Volturiovcov,” povedal znepokojene.

„Neviem,” pípla. Na nič zo svojho zmiznutia si nepamätala, hoci Edward tvrdil, že ju nemohol nájsť.

Vzdychol. „Na tom nezáleží,“ povedal napokon, „som rád, že ste v poriadku.”

Stáli v jednom zo záhradných altánkov a pozorovali hviezdy. Svieži vzduch im strapatil vlasy a Isabelle vlnil sukňu šiat.

Jemne zvierala drevené zábradlie altánka a so zaklonenou hlavou si vychutnávala svoju obľúbenú činnosť - pozorovanie hviezd. Dokázala rozoznať všetky súhvezdia.

„Bella,” šepol Edward.

Vždy milovala spôsob, akým vyslovil jej meno. Pozrela naňho. „Áno?”

Prikryl jej ruku svojou dlaňou. Chvíľu na ňu hľadel, akoby nevedel, čo má povedať. „Som šťastný, že ste tu,” zašepkal. „Želám si, aby ste vy cítili to isté.”

Pozrela mu do smutných zelených očí. „Ale ja som šťastná,” namietla a zahanbene sklopila zrak. „som šťastná, keď som s vami.”

Vedel, že túži po domove. Vedel aj to, že túži ostať s ním. Oboje však nemohla mať. To vedel tiež. Ich láska je týmto spôsobom zakázaná.

Nežne ju pohladil po líci. Jeho oči boli vľúdne a plné citu.

„Ľúbim vás,” šepol do ticha. Sklonil sa k jej perám, no potom sa zháčil a odtiahol.

Isabella si pamätala, čo poslednýkrát spôsobila zrada jej sĺz. Tentoraz ju však nezradí nič.

Postavila sa na špičky a zo zatvorenými očami sa približovala k jeho perám. Na jej prekvapenie Edward rýchlo zmazal vzdialenosť medzi nimi a ich pery sa spojili v nežnom bozku. Belline ruky zovreli Edwardov krk a on si ju k sebe pritisol ešte viac.

Celí zadýchaní sa od seba odtiahli. Hľadeli jeden druhému do očí a usmievali sa.

„Pozrite!" ozvala sa Bella a ukázala na oblohu. „Padá hviezda.”

Obaja sa otočili tým smerom.

Potom sa pozreli späť na seba a obaja prikývli.

„Len jedno prianie,” šepol Edward.

♥ ♥ ♥

Krútila sa v zbesilom víre rôznych spomienok. Pred očami sa jej mihali najrôznejšie výjavy, z ktorých sa jej točila hlava. Zazrela pred sebou ručičky starých vreckových pozlátených hodín ako sa šialene rýchlo krútili okolo ciferníka.

Dopredu.

Ocitla sa na dlážke vedľa starého zrkadla. Bola späť vo svojej izbe.

Pozrela na hodiny. Displej oznamoval, že je 0:04. Na jej posteli, ešte od obeda, ležali rozložené módne magazíny a na stolíku miska nedojedených čokoládových sušienok.

Vydýchla si.

Nič sa nezmenilo.

Ale zmenilo, zašepkal hlas v jej mysli.

Edward.

Klesla na posteľ a plakala. Nemohla mať všetko. Buď domov alebo lásku. Plakala až kým sa nezačalo brieždiť. Vysilená slzami napokon zaspala.

♥ ♥ ♥

Prebudila sa ako ju niečo šteklí po tvári. Otvorila oči.

Pred sebou zazrela Edwarda, toho istého dokonalého Edwarda ako sa nad ňou skláňa a nežne ju hladí po tvári.

„Dobré ráno, princezná,” pozdravil ju nežne.

„Edward!” vykríkla a hodila sa mu okolo krku. Rozhliadla sa okolo. Bola vo svojej izbe. „Ako je to možné?” spýtala sa celá natešená.

Jemne sa odtiahol a odhrnul jej z tváre prameň gaštanových vlasov.

„Moja láska k vám je večná,” zopakoval z minula. „Bezohľadu na to, koľko storočí nás delí.”

Naklonil sa, aby ju pobozkal.

Tesne predtým, než tak urobil, sa zastavil a šepol: „Aj ja som mal jedno prianie.”

Milé dámy,

ďakujem vám za podporu, ktorú mi dávate prostredníctvom komentárov a milých slov. Ste úžasné! Dodáva mi to chuť písať a zlepšovať sa. Veľmi ste ma potešili a som neskutočne rada, že sa vám poviedka páčila. Snáď, nebola ani táto časť pre vás sklamaním. Vážim si vaše názory, nech sú akékoľvek, preto vás týmto prosím o komentár. Čo sa týka pokračovania, ktoré niektoré z vás minule načrtli, v prípade, že bude oň aj naďalej záujem, sa posnažím niečo pekné zrealizovať. 
Ďakujem všetkým, ktorí to so mnou a touto poviedkou vydržali v tento „zamilovaný červen” až do konca. :-)

S úctou

Lisbeth

Autor: Lisbeth (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Len jedno prianie - 3. časť: