Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Len jedno prianie - 2. časť

Len jedno prianie - 2. časť„Je tu nádherne.” Rozhliadla sa vôkol.

Pomalým krokom podišiel k nej. Usmieval sa na ňu. Dojem, aký na ňu urobila jazda na koni a okolitá krajina, ho prekvapil. Hoci pochádzala z budúcnosti, ako tam tak sedela s tvárou otočenou smerom k poliam a vlniacim sa kopcom, dokonale zapadala do tejto doby. Jej uvoľnené správanie a úsmev na tvári ho nesmierne potešili.

„Ostaňme tu chvíľu, Edward,” oslovila ho, keď zastal tesne pri nej. Pozrela na neho a on jej daroval krásny úsmev.

Súťažná poviedka v súťaži Zamilovaný červen.

„Nemôžete si na koňa sadnúť obkročmo,” vysvetľoval Edward s úsmevom, „musíte jazdiť ako dáma.” Utiahol koňovi popruhy a potľapkal ho po krku.

„Zblázdnili ste sa?” nahnevala sa Isabella, ktorá sedela na chrbte bielej kobylky a rozplývala sa nad jej krásou. „Veď takýmto spôsobom spadnem skôr, než môj kôň stačí urobiť prvý krok.”

Edward sa zasmial. „Zvládnete to,” uistil ju. „Pôjdeme pomaly.” Chytil svojho vraníka za ohlávku a vyviedol ho zo stajne. Tam ho priviazal o drevený plot. Z vrecka svojho jazdeckého kostýmu vytiahol kus jablka a ponúkol ho koňovi. Ten vďačne schrúmol dobrotu z jazdcovej ruky, až sa po nej zaprášilo. „Ty maškrtník,” prihovoril sa mu a pohladil ho po nose.

„Takto sa u nás nejazdí,” kričala za ním Isabella zo stajne a nervózne zvierala oťaže svojej kobyly Betky.

Edward pribehol k nej. „Ja viem,” ospravedlňujúco sa zahľadel do jej modrých očí, „kým však vyjdeme z kráľovstva, musíte sedieť tak ako sa to od vás očakáva.”

„Ale...”

Podal jej ruku, aby jej pomohol zosadnúť. „Dám na vás pozor, nebojte sa,” povedal rozhodne. „Nespadnete.”

Chvíľu na neho hľadela bez slova, nevedel odhadnúť, či sa hnevá, alebo strachuje. Nakoniec mu podala ruku a on jej pomohol z koňa.

Zosadla na zem a ocitla sa tvárou v tvár mladému princovi. Jeho zelené oči si ju šibalsky premeriavali. „A čo teraz?”

Usmial sa. „Ľavú nohu dáte sem.” Ukázal na strmeň. „A pravú tu.”

Pomohol jej do sedla, a keď už sedela ako mala, vysvetlil jej ako má držať oťaže.

Vyšli zo stajne.

Edward odviazal svojho vraníka, ktorý sa popásal na tráve vykúkajúcej spod zeme. Pozrel na Isabellu. Sedela na svojej kobyle a nervózne zvierala oťaže. „Prosím vás,” oslovila ho bledá ani stena, „berte na vedomie, že na koni sedím asi po druhýkrát vo svojom živote."

„Uvoľnite sa,” poradil jej s úsmevom. „A dôverujte mi."

Elegantným pohybom sa vyšvihol do sedla. Urobil to s ľahkosťou, bez očividnej námahy, z čoho bolo jasné, že okolo koní sa motá po celý život. Princezná sa naňho škaredo zamračila.

„To je nespravodlivosť!”

Zodvihol obočie, vzal do rúk oťaže a popchol zviera do kroku. „Čo je nespravodlivosť?”

„Vy si môžete sedieť ako len chcete.”

Zasmial sa. Jeho smiech znel úprimne a uvoľnene. „Verte mi, tak ako vy by som si sadnúť nemohol.”

Sediac v sedlách vyšli z kráľovského dvora a napojili sa na cestičku vedúcu pomedzi stromy. Chvíľu kráčali v tichosti a ona tak mala možnosť premýšľať, aký vzdialený je jej domov. Nielenže ju od jej izby delí oceán, okrem neho aj dobrých pár storočí. Cítila vôňu ihličia. Cesta, po ktorej kráčali ich kone, bola prírodná a hrboľatá, čo ju ešte viac utvrdilo v tom, aká je to tu odlišné od jej domova.

Zastali.

Pred nimi sa črtal hustý les do ktorého viedla úzka cestička.

Edward sa na ňu šibalsky usmial. „Teraz si môžete sadnúť ako len chcete,” povedal, „tu vás nik nebude kontrolovať.”

Isabella prehodila jednu nohu cez chrbát kobylky Betky a usalašila sa v sedle.

„Lepšie?” spýtal sa.

Prikývla. „Omnoho,” odvetila s úsmevom, „mám problém udržať sa v sedle celkovo, nieto ešte keď mám obe nohy na jednej strane. Je to maximálne nestabilné,” sťažovala sa.

Edward ju kútikom oka sledoval a usmieval sa popod fúz na jej ponosy. Popchol koňa a vydali sa cestičkou vedúcou lesom.

„Naučím vás cválať,” ponúkol sa.

„Ale,” protestovala, „to pôjdeme veľmi rýchlo.”

Opäť sa zasmial. „Nie je to nič ťažké.” Potľapkal svojho vraníka po krku. „Tieto kone nemajú rýchly cval.”

Princ sa pustil do vysvetľovania ako sa udržať v sedle a ako nakláňať telo počas cvalu.

Les hustol a tmavol ako doň cválali čoraz hlbšie. Bolo počuť len dupot konských kopýt odrážajúcich sa od mäkkej zeme. Vzduch bol čistý a svieži, nasýtený vôňou lesnej kôry a ihličia.

Ocitli sa na čistinke.

„Tu môžeme zastaviť,” zakričal Edward, ktorý cválal pred ňou a potiahol oťaže svojho koňa smerom dozadu. Jeho spoločníčka spravila to isté. Alabastrové líca mala teraz rozpálené a vlasy, ktoré boli pôvodne starostlivo začesané jej teraz lietali na všetky strany. Napriek tomu sa usmievala.

„Vravel som, že nespadnete,” povzbudil ju Edward.

Jej úsmev sa rozšíril. „Mala som naozaj šťastie,” odpovedala celá zadýchaná, „ale jazda bola super!”

„Super?” opýtal sa Edward so zdvihnutým obočím. „Zdá sa, že chvíľu potrvá, kým si zvyknem na váš jazyk,” podpichol ju a bez námahy zosadol z koňa.

„Nie je to nič v porovnaní na čo všetko si musím zvykať ja,” povedala, ale tón jej hlasu bol pokojný „nemajte mi to za zlé, ale niektoré zvyky sú naozaj... zvláštne.”

„Ja to chápem.” Pozrel na ňu s porozumením v očiach a vytiahol z vrecka nohavíc ďalšiu maškrtu pre kone. Zodvihol ruky k obom koňom a roztvoril dlane, na ktorých ležali kúsky ovocia. Oba kone ich vďačne zjedli. „Keby som sa ja mal presunúť o pár storočí do budúcnosti, nepočíňal by som si ani zďaleka tak dobre ako vy,” uznal.

Pokrčila plecami. „Mám tú možnosť, že tento svet aspoň matne poznám z učebníc dejepisu,” podotkla, „ani zďaleka to však nestačí na to, aby som tu dokázala prežiť."

Zobral svojho koňa a priviazal ho o strom. „Vy ste sa o našom svete učili na hodinách dejepisu?” spýtal sa prekvapene. Hoci sa to dalo predpokladať, aj tak mu to prišlo zvláštne, že dievča pred ním pozná budúcnosť krajiny, v ktorej žije.

Prikývla. „Zväčša však len politické záležitosti, kto a ako vládol a podobné veci.”

Podišiel k ľavému boku koňa a sledoval ako mu z výšky hľadela do očí.

„Učili ste sa aj o mne?“

„Myslím, že áno,” odpovedala zamyslene. Tých panovníkov z rôznych krajín však bolo také množstvo, že Edward stojaci pred ňou bol len jeden z mnohých.

„Zídete zo sedla?” Načiahol k nej ruky.

Vďačne sa ho chytila a on jej s ľahkosťou pomohol na zem. Ako dopadla na nohy -stŕpnuté z neprirodzeného sedenia na konskom chrbte, podlomili sa jej a ona sa ocitla na zemi. Takmer. Silné Edwardove paže a jeho rýchla reakcia ju zachránili od pádu na vlhkú, špinavú zem.

„Vďaka,” zamrmľala.

„Ak ste unavená, môžeme si oddýchnuť,” navrhol.

Mávla rukou. „Nie je to potrebné. Len nie som zvyknutá jazdiť. Čo sa týka padania, z toho si naozaj nemusíte robiť starosti. Padám skoro stále.” Naklonila sa ku kobylke a pohladila ju po chrbte. „Dobrá práca,” prihovorila sa jej.

Vzal kobylku za ohlávku a tiež ju priviazal o strom. Oba kona sklonili hlavu a s chuťou sa popásali na mladej tráve.

„Poďte, niečo vám ukážem,” ozval sa Edward a jemne ju potiahol za predlaktie. „Nie je to ďaleko, kým sa vrátime, kone si môžu odýchnuť.

Prešli cez čistinku a vykročili cestičkou vlniacou sa medzi hustým lesným porastom. Chvíľu kráčali v tichosti, vyhýbali sa hrubým koreňom a padnutým konárom a vdychovali čerstvú vôňu lesa.

Edward kútikom oka sledoval dievčinu kráčajúcu vedľa neho. Niekoľko prameňov dlhých vlasov mala po jazde na koni uvoľnené z vrkoča a padali jej cez plecia na chrbát. Rukou nežne hladila listy kríkov, ktoré rástli popri lesnej cestičke. Hlavu mala sklonenú, aby tak mohla dať pozor kam stúpa. Tvárila sa zamyslene. Edwardovi sa toto tajomné dievča páčilo. Bolo krásne a jemné, hoci obdobie z ktorého pochádzalo ju odlišovalo od dám v jeho kráľovstve. Nemohol však poprieť, že je pre neho príťažlivá. Príťažlivejšia, než akákoľvek iná princezná z krajiny.

Kráčali a ich ruky sa takmer dotýkali. Akoby mimochodom, Edward sa svojou rukou obtrel o Isabellinu. Zdvihla zamyslený pohľad, ani keby ju dotyk navrátil z budúcnosti, odkiaľ pochádza. Pozrela sa na neho. Usmiala sa.

Venoval jej dlhý pohľad, až kým nesklopila zrak. „Povedzte mi o vašom svete,” prerušil ticho

Zabočili na doprava. Les začal rednúť a pomedzi stromy presvitali lúče zapadajúceho slnka.

Zdvihla ruku, aby sa dotkla lístia visiaceho nad jej hlavou. „Čo by ste chceli vedieť?” spýtala sa.

Pozrel sa na dievča pred sebou, ktoré sa správaním, obliekaním i zvykmi tak veľmi odlišovalo od tunajších dám a súdiac podľa neho sa zamyslel, či jeho otázka nebude zbytočná. „Je váš svet iný? spýtal sa. „Je veľmi odlišný od toho nášho?”

Vzdychla si.

Sledoval ako sa zadívala dopredu a jej pohľad sa stratil v diaľke. Videl ako sa mysľou presunula o pár storočí dopredu, na miesta, ktoré on nemohol zazrieť. A nikdy takú možnosť mať nebude. Hoci kráčala vedľa neho, zdala sa mu veľmi vzdialená. Napadlo mu, že otvárať túto tému nebol najlepší nápad. No zdala sa mu tak tajomná a on túžil vedieť viac. Túžil ju spoznať.

Prikývla. „Veľmi.”

Bolo počuť len spev vtákov v lístí a praskanie vetvičiek ako kráčali lesom.

„Ako veľmi?” vyzvedal a sústredene na ňu hľadel.

Dívala sa pred seba na zem a starostlivo prekračovala hrubé korene stromu. Les sa zdal byť svetlejší, nepochybne sú blízko jeho konca. „To je veľmi všeobecná otázka,” odpovedala zamyslene. „Svet sa za tie storočia priveľmi zmenil. Je až príliš iný, aby som jeho odlišnosť dokázala opísať len niekoľkými slovami.”

„Máme čas,” poznamenal jemne, „môžete mi o ňom rozprávať aj hodiny.”

„Môžem,” prikývla, „ale neviem, či by... ó, to je krásne!” zvolala a rukou natiahnutou pred seba ukazovala do diaľky. Pred nimi sa rozostúpili aj tie posledné stromy a oni sa ocitli v obrovskom priestranstve. Zem pred nimi sa vlnila, stáčala do rôznych kopcov a nížin, pomedzi ktoré pretekala rieka. Okolo nej sa zoskupovali mnohé polia, z ktorých vykúkalo zopár malých drevených domčekov. Široké role hýrili jasnými farbami žltej, zelenej a hnedej. Priestor bol taký dlhý a taký široký, že nedokázala odhadnúť, kde presne tie polia končia a kde sa stráca rieka. Priamo pred nimi sa črtala lúka sfarbená dočervena. Bola plná vlčích makov. Nekonečných. Bolo to nadherné a tak odlišné od Phoenixu - mesta plného betónu a skla - kde vyrastala. Nezmohla sa na slovo.

„Mnoho maliarov si pre svoje obrazy vyberá práve toto miesto,” oznámil Edward rozhliadajúc sa vôkol.

„O tom niet pochýb,” uznala Isabella uchvátená výhľadom, aký sa jej naskytol, „je to úžasné," vydýchla. Vykročila vpred lúkou vlčích makov, oči stále uprené na výjav pred ňou. Zdalo sa jej to také pokojné a romantické. Život tu plynul úplne inak ako v jej uponáhľanom svete.

Edward ju pozoroval ako kráča v ústrety zvlneným poliam. Jej pohyby boli ladné. Okraj jej šiat sa obtieral o stonky lúčnych kvetov. Sledoval ju ako sa sklonila k červeným kvetom vlčieho maku a jemne pohladila jeho okvetné lístky.

„Páči sa vám?” opýtal sa.

Prikývla. „Je tu nádherne.” Rozhliadla sa vôkol. Pricupitala k plochému kameňu a sadla si na naň. Pohltili ju vysoké steblá lúčnych tráv.

Pomalým krokom podišiel k nej. Usmieval sa na ňu. Dojem, aký na ňu urobila jazda na koni a okolitá krajina, ho prekvapil. Hoci pochádzala z budúcnosti, ako tam tak sedela s tvárou otočenou smerom k poliam a vlniacim sa kopcom, dokonale zapadala do tejto doby. Jej uvoľnené správanie a úsmev na tvári ho nesmierne potešili.

„Ostaňme tu chvíľu, Edward,” oslovila ho, keď zastal tesne pri nej. Pozrela na neho a on jej daroval krásny úsmev.

„Ako si prajete, Isabella,” vyhovel jej. Chvíľu nad ňou stál a spoločne pozerali na obraz pred sebou. Potom klesol do trávi blízko vedľa nej.

„Bella,” ozvala sa polohlasne s očami upretými na princovi, „priatelia ma volajú Bella.”

Jeho úsmev sa rozšíril. „Ako si želáte, Bella.” Podoprel sa rukou a jemne naklonil k nej. „Viete, že Bella po taliansky znamená pekná?” opýtal sa.

Začervenala sa. „Áno,” šepla, „ale to nie je dôvod, prečo si želám, aby ste ma tak volali.”

Počula jeho úprimný smiech.

„Možem podotknút, že vaša krása sa stotožňuje s významom vášho mena,” povedal vážne.

„Ďakujem,” zamrmľala a pozrela sa do zeme. Nebola zvyknutá na komplimenty.

Bella sedela tvárou otočenou k slnku, ktorého lúče rozžiarili jej bledú pokožku farbami. Pofukoval slabý vetrík, vďaka ktorému jej dlhé vlasy tancovali okolo nej. Zabolelo ho pri srdci, keď si spomenul, že tejto krásnej dáme dal sľub, že jej pomôže nájsť cestu späť do jej domoviny. Želal si, aby tu ostala s ním.

Vstal. Slnce už pomaly zachádzalo za hory svojimi žiarivými lúčmi objalo okolitú krajinu do oranžových farieb. O chvíľu sa začne stmievať a oni sa budú musieť vydať na cestu do kráľovstva.

Prechádzal sa po lúke rozkvitnutých červených makov a nad tými najkrajšími kvetmi sa sklonil a odtrhol ich. Stonky jasných kvetov zvieral vo svojej ruke. Keď uznal, že ich má dosť, skryl kytičku za chrbát. Potom opäť podišiel k nej.

Sedela so zatvorenými očami a tvár mala otočenú k zapadajúcemu slnku. Túžil vedieť nad čím premýšľa. Citeľne sa ochladilo a on vedel, že ak neodídu teraz, do kráľovstva sa vrátia až za tmy. A vysvetľovať zvedavým jazykom, prečo boli následník francúzskeho trónu a krásna dievčina sami vonku počas noci, je nezávideniahodná činnosť.”

„Bella?” oslovil ju. „Budeme musieť ísť.”

Otočila hlavu k nemu a venovala mu chápavý pohľad. „Som rada, že ste mi to tu ukázali."

Podal jej ruku a ona mu tú svoju vložila do jeho dlane. Vytiahol ju na nohy. Ocitli sa tvárou v tvár oproti sebe. Sklopila zrak. Očividne bola nesvoja z ich tesnej blízkosti.

„Môžeme tu ešte prísť,” šepol jej Edward do ucha, „som veľmi rád, že sa vám tu páči.”

Prikývla. „Môžeme."

Náhle sa pred ňou zjavila kytica červených kvetov.

„Pre vás,” povedal princ mäkko, „všimol som si, že máte rada vlčie maky.“

Venovala mu hanblivý úsmev. „Ďakujem.” Opatrne vzala kyticu do rúk a priložila si ju k nosu. Ľahké sukničky červených kvetín ju pošteklili po tvári. „Zbožňujem ich,” priznala.

„To ma teší,” povedal. „Aj ja ich mám rád.”

 

♥ ♥ ♥

 

Prípravy na kráľovský ples boli v plnom prúde. Všade pobehovali sluhovia a snažili sa do poslednej bodky vyhovieť kráľovniným príkazom, čo bolo častokrát viac ako nemožné. Jej veličenstvo trvalo na tom, že Isabella musí mať na túto príležitosť ušité šaty, preto sa u nej v komnatách už do rána striedali len tí najlepší krajčíri, aby si zapísali jej miery a poukazovali jej tie najlepšie látky. Isabella bola nahnevaná. Ak sa jej úspešne darilo výhýbať sa plesom počas celej strednej školy vo Phoenixe, potom určite neprecestovala niekoľko storočí v čase, aby sa jedného musela zúčastniť. Je to absolútna nespravodlivosť. To nedopustí.

„Edward, musíte niečo urobiť,” sťažovala sa mu jeden večer, keď ju našiel sedieť ukrytú pred prípravami bálu, v jednej z kráľovských záhrad. „Ja na ten ples nepôjdem.”

„Prečo?” čudoval sa, pričom zodvihol jedno obočie.”

„Nemám rada tanec,” posťažovala sa. „Okrem toho ma celý deň naháňajú samí krajčíri, stále ma merajú, otáčajú, prezliekajú a vzdychajú, že tá modrá, ktorú doniesli minulý týždeň z Paríža by skvele ladila k mojim vlasom,” vydýchla nahnevane a pomrvila sa na záhradnej lavičke, kde sedela. „Ja už nevládzem. Neznášam tancovanie,” zopakovala.

Edward sa zasmial. Hoci bola nahnevaná a chápal jej rozhorčenie, nedokázal zachovať vážnu tvár. „S tancom niečo urobíme,” sľúbil, „ale povedzte mi, čo máte rada.”

Vzdychla si. Vôňa ruží vysadených v kráľovských záhradách ju šteklila v nose. „Mám rada kvety a čokoládu a hviezdy,” zverila sa mu. „Aj doma som častokrát pozerala na hviezdy.” Pri zmienke o hviezdách posmutnela. Spomenula si, ako doma takmer každú noc stála na balkóne a sledovala tanec blikajúcich hviezd. Bolo také krásne a také vzdialené. Zacnelo sa jej po domove.

„Poznáte súhvezdia?” spýtal sa, keď videl, že posmutnela.

„Takmer všetky.“ Otočila sa. „Čo sa páči vám?”

Pousmial sa. Jeho úsmev bol záhadný. „Mám mnoho záľub,” zašepkal, „zbožňujem jazdu na koni, umenie a hru na klavír.” Sklonil sa nižšie k jej nej. „Ale ak by ste chceli vedieť, kto sa mi páči, tak ste to vy,” vydýchol a oči mal odrazu priveľmi zraniteľné.

Bez dychu na neho hľadela.

„Bella,” šepol jemne, „ste krajšia než hviezdy.”

Jeho zelené oči znežneli a pomaly sa približovali k tým jej, belasým.

Nepovedala nič. Nedýchala. Jeho pery sa približovali pomaly a nechávali jej tak dostatok času na to, aby sa odtiahla.

Neodtiahla sa.

Jeho pery sa dotkli tých jej. Chutili sladko. Jemne ju bozkával a ona jeho bozky nesmelo opätovala. Cítil sa šťastný. Ich bozk bol ľahší ako motýlie krídla.

Zrazu na perách pocítil niečo slané a vlhké. Odtiahol sa a šokovane pozrel do jej mokrých očí.

„Bella, vy plačete!” šepol zhrozene.

„Prosím, už to neurob,” vzlykala cez slzy.

Šokovane na ňu pozrel. „Myslel som...”

„Na tom nezáleží,” prerušila ho a jej hlas sa triasol. „Edward, ja sa plánujem vrátiť domov. Možno zajtra, možno o týždeň, o mesiac,” šepla a slzy jej padali na šaty. „Hneď ako nájdem cestu späť. Nemôžem tu ostať, nemôžem nechať mamu v dvadsiatom prvom storočí, kým ja žijem v sedemnástom," vydýchla zničene. Mala pocit, že sa dostala do začarovaného kruhu, že narazila na slepý bod. Zamilovala sa do muža, ktorého bude musieť opustiť. Časový rozdiel nepraje ich láske. Ona tu nepatrí.

„Bella, mrzí ma to,” ospravedlňoval sa a ona videla, že mu to je ľúto, „ja...” Nevedel, čo má povedať.

Pokrútila hlavou. „To je v poriadku. Ja neviním vás.”

„Moja láska k vám je večná,” šepol a jemne zotrel jej slzy, „bezohľadu na to, koľko storočí nás delí.”


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Len jedno prianie - 2. časť:

 1
24.06.2014 [13:08]

SusannaMartinkeby je to kapitolovka mohli by sa stretnúť v 21. storočí a Edward by bol upír Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

24.06.2014 [0:03]

Kate3To je překrásné! Emoticon Ten jazyk, kterým mluví Edward. Ach! Emoticon Prostředí, pole s vlčími máky, jízda na koních. Emoticon Vše se mi líbí a úžasně se to čte. Souhlasím s ostatními - tahle povídka si zaslouží víc, než jen 3 části. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23.06.2014 [20:17]

NatalieVolturiNeviem ako ty, ale mne to príde priliš dokonalé aby to bolo iba 3-dielna jednorázovka Emoticon

6. aaali
22.06.2014 [23:25]

supeer Emoticon Emoticon

5. Dommy1
19.06.2014 [20:48]

Aj ja súhlasím z babami Emoticon krásna kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. maily1709
19.06.2014 [18:36]

prekrásne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon a súhlasim s babami, je škoda, že to nemožeš rozviesť na viac kapitol

19.06.2014 [15:04]

SusannaMartinsúhlasím s Šmudla, tiež by som rada túto poviedku ako kapitolovku a čosi mi k tomu aj napadlo ale uvidíme ako bude pokračovať v ďalšej kapitole Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. PCullen
19.06.2014 [11:17]

To byla krása! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Povídka se mi velice líbí ;-) a moc se těším na pokračování.

1. Šmudla
18.06.2014 [22:30]

Myslím, že byla škoda se s tímto nápadem přihlásit do soutěže povídek, jejichž délka je pouze 3 kapitoly... Ta povídka je tak nádherná a čtivá, že bych ji ráda viděla jako kapitolovou... Povídka se krásně čte, absolutně nic bych jí nevyčetla! Emoticon ...Myslím, že se umístíš na prvních příčkách Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!