Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Výhodný obchod - 3. kapitola

12.05.2014 (07:00) • beer • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 1619×

Piatok

Edward:

Zastal som na kraji útesu a hľadel dolu do hlbín vody. Síce som sa pred chvíľou vrátil z lovu, ale musel som odtiaľ vypadnúť, tak som sa šiel prebehnúť.

Stále viac som to tam nemohol vydržať. Doma som bol pod tlakom, ktorý som sám vytvoril. Robil som nepríjemné dusno, v ktorom som nebol napätý len ja. Aj ostaní cítili, že nie je všetko v poriadku. Ale viac-menej sa mi do toho nechceli starať. Svojím odťažitým správaním som doma vytváral riadne napätie...

Pohrával som sa s myšlienkou, že proste odídem, ale musel som ju zavrhnúť. Nechcel som svojím odchodom ublížiť rodine, neviem ako by Esme zvládla, keby jej to spravím znova. A bál som sa, aby sa neopakovalo všetko, čo sa dialo pre desiatkami rokov, keď som opustil rodinu.

Samozrejme, teraz to nebol dôvod, že sa chcem kŕmiť ľudskou krvou, ale mohlo by to tak skončiť. A ja nechcem všetkých sklamať. Hlavne nie seba.

Všetko by bolo iné, keby som na tom bol ako moji bratia. Jasper má Alice a Emmett Rose.

Vidieť tú lásku a úctu všade naokolo mi vadilo, keďže som to nepoznal.

Kedysi som si myslel, že niečo také nepotrebujem. Som upír, môžem mať všetko. Dlhé roky som žil s tým, že láska nie je nič pre mňa... Nebolo to tak dávno, keď som prišiel na to, že večnosť v samote je dosť na nič.

A večnosť stále pretrváva a samota s ňou.

•••

Nemohol som prísť na to, čo Alice odo mňa chce. Bolo mi jasné, že nejdeme do mesta len tak.

Tajila mi niečo. A bola v tom dobrá. Ale nebola sama. Aj Emmett a Jasper sa správali divne. Keď vedeli, že som niekde nablízku, tak mysleli na ešte väčšie sprostosti ako obyčajne.

Bolo mi jasné, že niečo chystajú, ale tak dobre si kryli myšlienky, že som nedokázal nič zistiť. Možno chystajú niečo na Carlislea a Esme, keď sa vrátia, ale to by sa až tak neskrývali. Takže mi z toho vychádza, že terčom budem pravdepodobne ja.

Zvonenie mobilu ma vytrhlo zo zamyslenia.

„Kde si? Už chcem vyraziť,“ ozvala sa Alice.

„Ahoj, Alice.“ Niekto musí mať toľko vychovania, aby pozdravil. „O chvíľu budem doma.“

„Ponáhľaj sa,“ povedala a zložila.

Už boli tri hodiny poobede. Keby mi nezavolá, tak domov asi ani neprídem. V lese bol taký pokoj a ticho, že by som bol schopný tam ostať navždy.

Keď som prišiel domov, Alice práve niečo riešila s Emmettom.

„Nie. Ver mi, že viem, čo robím. Ty choď s Jasperom.“ Pozrela sa na menovaného a potom na mňa. „Hneď môžeme vyraziť, Edward. Len sa rozlúčim.“

Rozlúčiť...

Bez slova som zamieril do garáže a sadol si za volant môjho Volva. Dúfam, že Alice nepočíta s tým, že bude šoférovať.

Snažil som sa nepočúvať dianie v dome, zapol som prehrávač, ktorý pokračoval v naposledy prehrávaných piesňach. Nechápem, ako niekto nemôže mať rád vážnu hudbu.

„Zas tá tvoja deprimujúca hudba?“ opýtala sa Alice so smiechom, keď sa posadila vedľa mňa.

„Vivaldi vôbec nie je deprimujúci,“ namietol som a cúval z garáže. Vedel som, že neútočí na to, čo počúvam, ale že chce nejako začať konverzáciu.

„Alice, čo to chystáš s Emmettom a Jasperom?“ opýtal som sa na rovinu.

„Edward, veríš mi?“ odpovedala otázkou a hľadela mi priamo do očí. Jej myseľ nič neprezrádzala.

„Áno, Alice, ale-“

„Nie. Ver mi a nevypytuj sa.“ No a teraz už začínam mať aj strach z toho, čo moji súrodenci vymysleli.

„To mi k tomu nič viac nepovieš?“ spýtal som sa už trocha namrzene.

„Nie, vlastne áno. Ideme do tvojho bytu.“ Jej myseľ bola úplne niekde mimo. Rozoberala si v hlave charaktery nejakých rozprávkových postavičiek.

„Prečo do môjho bytu?“ Celkom som bol z toho šokovaný.

„Povedala som, že ti k tomu viac nepoviem.“ A tým bol náš rozhovor ukončený.

Mal som chuť to otočiť domov a kašľať na to. Aspoň pokiaľ by nevysvetlila, čo sa to deje... Ale zvedavosť prevážila a ja som potichu šoféroval do Seattlu.

Bella:

Čo mám povedať, keď to zdvihne? Zdravím, ja som Bella a ty si šťastný výherca, čo sa so mnou môže vyspať.

Ach, bože, už to zvoní... Ja nemôžem... Nemôžem to zrušiť....

„Cullen, prosím?“ ozval sa do mobilu tak nádherný hlas, že som zabudla odpovedať. „Je tam niekto?“

„Zdravím, volám sa Isabella Swanová.“ Značne mi to uľahčil tým, že mi skočil do reči.

„Á, slečna Swanová. Takže tento hovor mám brať tak, že som dal najvyššiu ponuku?“ Zalapala som po vzduchu nad jeho priamosťou. Ak to takto pôjde ďalej, tak už večer začnem nový život.

„Áno, presne kvôli tomu volám,“ snažila som sa znieť sebavedomo, ale cítila som, ako sa mi trasie hlas. Neviem, či to počul aj on, ale riadne mi ten telefonát uľahčoval. Možno si to ani neuvedomoval.

„Tak, ako sa dohodneme, Isabella? Kam pre vás prídem?“

„Ehm, poznáte tú kaviareň Wonders na kraji Seattlu?“ opýtala som sa s nádejou. Príliš som mesto nepoznala, keďže som tu len rok a pol. A za ten čas som veľa výletov nepodnikla.

„Samozrejme, o štvrtej vám tom vyhovuje?“

„Áno,“ odpovedala som stroho.

„Výborne. Teším sa, Isabella.“ Až mi naskočili zimomriavky.

„Dovidenia,“ povedala som a ozval sa zvuk ukončenia hovoru.

Tak to bolo na počudovanie až príliš ľahké. Vôbec som netušila ako ten telefonát dopadne, ale myslím, že som to celkom zvládla. Toto... To, čo nasleduje... Nechcem na to radšej ani myslieť.

Vrátila som Carle mobil so slovami, že sa idem pobaliť. Ako dobrá psychologička vytušila, že sa nechcem baviť o tom „čo som si našla“ a neriešila to. Aj keď som jej viackrát na tvári videla zvedavosť. Chcela som sa jej zdôveriť, ale tak som sa hanbila, že som to nedokázala.

Nemala som veľa vecí. Všetko sa mi zmestilo do jedného väčšieho kufra, ktorý mi láskavo podaroval detský domov. Vlastne, ako skoro celý obsah kufra...

Bola som rada, že Edward Cullen pozná tú kaviareň. Je blízko domova a je to jedno z mála miest, čo poznám tu v Seattli.

Môj prvý detský domov bol vo Pheonixe a keďže to bolo moje rodné mesto, tak som to tam poznala. Ale detský domov stratil investorov a začal upadať. Štát ho už odmietal dotovať. Tak obvolali viacero sirotincov a deti umiestnili kde bolo miesto. Ja som skončila tu v Seattli. So mnou nikto nešiel... Našťastie tu bola Carla.

Samozrejme, už ako šestnásťročná som mala dlhšie vychádzky, takže som mohla spoznávať nové mesto, ale nemala som kamarátov, s ktorými by som chodila po vonku, tak som radšej ostávala vnútri a študovala.

Tri hodiny. Mala by som sa začať chystať. Rozhodla som sa, že sa natiahnem do sukne. A k nej len jednoduchý čierny pulóver. A bunda. Nikdy som sa nemaľovala. Nevedela som to a myslím, že to moja tvár ani nepotrebovala. Vlasy som si jednoducho vyčesala do vrkoča. Na moje vlasy som bola hrdá, mala som ich riadne dlhé a napriek tomu, že som in nevenovala nejakú extra starostlivosť, boli pevné a zdravé.

„Bella, niečo pre teba mám,“ povedala mi Carla, keď som poslednýkrát vyšla z mojej izby.

„Carla, nemala si si robiť starosti.“

„To nie sú starosti, len ti chcem dať niečo, čo ti pomôže.“ V rukách zvierala niekoľko bankoviek. „Chcem, aby si si ich vzala.“

„To nemôžem,“ protestovala som. Nechcela som od nej prijať peniaze.

„Neberiem nie ako odpoveď.“ Ďalej sa nedohadovala a vložila mi peniaze do malej taštičky, čo mi visela cez plece.

Do očí sa mi tlačili slzy. Pevne som ju zovrela v objatí, rovnako ako ona mňa

„Ďakujem,“ zaplakala som. „Za všetko.“

„Ozvi sa mi niekedy, alebo príď.“ Horlivo som prikyvovala a zároveň zotierala slzy. „Dávaj si pozor, Bella.“

„Budem,“ sľúbila som a znova ju objala. „Musím ísť, aby som nemeškala. Maj sa, Carla a drž sa.“ Usmiala som sa a vyšla na ulicu.

Ešte som sa otočila, aby som videla, ako mi Carla máva a potom som neisto vykročila smerom ku kaviarni.

O chvíľu som bola na meste, tak som si objednala čaj, aby ma tu nechali sedieť, kým som čakala.

Svoju myseľ som zamestnávala pozorovaním ľudí. Bolo to zaujímavé. Sledovať, ako sa ľudia správajú v rôznych situáciách. Taktiež o oblečení ľudí sa dalo veľa vypovedať...

„Slečna Swanová?“ ozval sa nado mnou ten nádherný hlas z dnešného doobedia. Automaticky som sa postavila, aby som sa mohla zoznámiť. Skoro som onemela, keď som zbadala majiteľa toho hlasu. Vysoký blondiak ku mne natiahol ruku. „Volám sa Jasper Cullen.“

„Isabella Swanová.“ Vonku musí byť riadna zima, keď má tak ľadové ruky.

„Teší ma, Isabella,“ povedal s jemným úsmevom. Mal nádherné zlaté oči. Mohla by som sa v nich utopiť.

„Len Bella, prosím,“ povedala som bez rozmýšľania. Blondiak sa ešte viac usmial.

„Môj brat sa ospravedlňuje, ale nemohol prísť. Odveziem ťa na miesto, kde sa máte stretnúť.“ Bola som jeho vzhľadom taká omámená, že mi až teraz došlo, že to nie je tá správna osoba.

„Och, samozrejme,“ začala som sa červenať. Vie, prečo sa mám s jeho bratom stretnúť? „Zaplatím a môžeme ísť.“

„Ja sa o to postarám.“ Otočil sa a išiel k baru. Ukázal na mňa, teda na stôl, pri ktorom som sedela, a zaplatil. Tak to som nečakala.

„To ste nemuseli, ale ďakujem.“

„Nevykaj mi, prosím. Potom mám pocit, že som aspoň storočný,“ zasmial sa. Zrazu som sa cítila celkom uvoľnene. Až teraz som postrehla, že aj on mi tyká.

Samozrejme, veď nevyzerá odo mňa o moc starší. Ako asi vyzerá jeho brat? Je starší? Má rovnakú farbu očí?

„Bella?“ ozval sa znova Jasper. Myslím, že zdvorilo prehliadol moju chvíľku zamyslenia. Bol dokonalý gentleman, ako z iného storočia. „To je tvoj kufor?“ Prikývla som. Vyzeral trochu prekvapene, ale hneď sa ho chopil. Nasledovala som ho von z kaviarne.

Autor: beer (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Výhodný obchod - 3. kapitola: