Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V dobrom aj zlom - 26. kapitola

04.01.2012 (19:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 73× • zobrazeno 7312×

Edward:

Bellu odviedli z odletovej haly. Keď sa ten ochrankár vrátil po mňa na chodbu, mal hlavu plnú toho, ako ma neznáša. Častoval ma nadávkami a ja som celkom nechápal prečo.

„Vaša žena do lietadla nenastúpila, je u nás. Ak nemáte záujem o to, aby sme zavolali políciu a nechali to prešetriť, tak zavolajte jej lekárovi. Potrebujeme potvrdenie priamo od neho. Bude to možné?“ opýtal sa napäto. Normálne by mal volať políciu, ale dostal nariadenie zhora, aby sa to pokúsili vyriešiť bez nich. Letisko nechce zlú reklamu v podobe toho, že takmer nechali odletieť ženu s falošným potvrdením.

„Iste,“ povedal som pohotovo a zavolal Carlislovi, aby vystavil ďalšie potvrdenie a osobne s ním prišiel na letisko. Do služby dnes predsa len nenastúpi. Ochrankár stál pri mne, pokiaľ som nepoložil. Potom ma vzal za Bellou, ale tváril sa nad mieru neochotne a tie jeho nevraživé myšlienkové pochody ma dosť udivovali. Vošli sme dnu a keď ma moja manželka zbadala, pozrela na stôl a ani sa nepohla. Sedela ako prikovaná. Ak by to nebolo také vážne, možno by pôsobila aj trocha smiešne. Vyzerala ako ten najväčší previnilec, pristihnutý na susedových čerešniach.

„Môžete nás na chvíľu nechať, kým príde jej lekár?“ opýtal som sa, no muž nesúhlasne zakýval hlavou.

„Nie,“ povedal rázne. Nechápal som to. Tváril sa, akoby strážil celosvetovo hľadaného zločinca. Prešiel som teda k Belle a čupol si k jej nohám.

„Bella, pozri sa na mňa,“ pošepol som. Opatrne otočila hlavu ku mne. Chcel som ju len pohladiť. Vyzerala ako zúbožené mačiatko. Rázne sa odtiahla. Ochrankár sa celý napäl. Ten chlap si myslel, že Bellu mlátim. Teraz mi to jasne v svojej mysli ukázal. Prekvapene som sa na neho pozrel. Mal som čo robiť, aby som po ňom nevyletel. Ucítil som nával tepla v celom tele. Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa upokojiť, aj keď na upírov to vlastne vôbec nefunguje.

„Čo to vyvádzaš? Kam si chcela ísť? Vieš ako to mohlo dopadnúť, ak by ti na palube prišlo zle alebo by si začala rodiť?“ Snažil som sa znieť pokojne a vyrovnane, no šalel som z toho chlapa. Nikdy by som na Bellu nesiahol. Je predsa krehká ako anjel.

„Chcela som za mamou. Nechcem byť s tebou,“ šepla s plačom a ja som sa pri zvuku jej tichého hlasu zachvel. Zabolelo ma to, že nechce byť so mnou.

„Bella, prosím ťa, čo to hovoríš? Milujem ťa a mám o teba strach. Si všetko, čo na tomto prekliatom svete mám. Toto mi nesmieš robiť,“ zašepkal som. Keby len tušila, ako vážne myslím svoje slová.

„Chceš mi zobrať dieťa,“ povedala tak ticho, že som to mohol počuť len ja. Z očí jej padali krokodílie slzy. Nemohol som to zniesť. Túžil som ju objať a tak som sa prudšie postavil, čo si ten hlupák v uniforme vyložil tak, že mám hnev na Bellu. Podišiel k nám, hrdina jeden. Keby čo i len tušil.

„Mali by ste počkať na toho doktora vonku,“ povedal tvrdo.

„No dovoľte? Počkám so svojou manželkou!“ prskol som poriadne vytočene. Bellu by som nikdy neudrel, zato jeho by som si vychutnal.

„Na takých ako si ty by som najradšej okamžite zavolal políciu. Ona sa ťa chudinka bojí, ale ja nie. Ak ťa stretnem na ulici, tak z teba vymlátim dušu, ak sa jej ešte raz dotkneš! Len slaboch dokáže udrieť ženu a len úbožiak a odpadlík udrie tehotnú ženu,“ zasyčal ochrankár. Bella sa rozklepala. Strieľala pohľadom po mne a po tom mužovi. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude. Nechcel som ju traumatizovať. Ak by som tu zostal ešte chvíľu s tým chlapom, tak ho určite prizabijem. Otočil som sa na päte a rázne vyšiel von.

„Manžel ma nebije,“ počul som ešte cez dvere Bellin slabý hlások.

„Nemusíte sa báť. Dám vám svoje číslo, ak by sa vás ešte dotkol, tak mi zavoláte a skončí v nemocnici. To vám sľubujem,“ pošepol jej. Mňa akurát trocha pobavil, ale klobúk dole. Na jednej strane ma príšerne vytáčal, no na tej druhej to bol iste muž na správnom mieste. Pripomínal mi Charlieho.

Oprel som sa o stenu a čakal. Ochrankár po chvíli vyšiel. Nechcel som vyzerať ako násilník. Je mi jedno, čo si o mne kto myslí, ale na Bellu by som nikdy v živote nezodvihol ruku. Pri tej predstave ma striaslo.

„Manželku som nikdy neudrel. Pohádali sme sa pre dieťa. Manželka sa rozhodla si dieťa nechať, aj keď ju tehotenstvo ohrozuje na živote a ja som s tým nesúhlasil,“ povedal som cudziemu mužovi moje veľké tajomstvo. Zvláštne bolo, že keď som to povedal nahlas, trocha sa mi uľavilo.

Ochrankár sa na mňa prekvapene zadíval. Potom automaticky siahol do vrecka na košeli uniformy a vytiahol peňaženku. Z koženého puzdra sa mu vykotúľalo niekoľko fotiek založených na miestach určených pre kreditné karty. Ukázal na prvú.

„Moja žena Karla a dcéra Sára. Doktor povedal, že podľa plodovej vody bude postihnutá a nie je. Je múdra ako opica.“ Potom ukázal na druhú. „Dcéra Mia. Chcel som syna. Žena si tehotenstvo odležala od tretieho mesiaca v nemocnici. Bol to druhý cisársky rez a doktor nám zakázal ďalšie deti. Moja žena by to nemusela prežiť, a tak som šiel na vazektómiu (sterilizácia mužov).“ Potom ukázal na tretiu fotku.

„Viete, že prvé dva mesiace nie je sterilizácia stopercentná?“ opýtal sa a ja som prikývol, že viem. „Vidíš, ja som nevedel. Žena otehotnela a každý jej hovoril, aby si to dala vziať a ja tiež. Pohádali sme sa a takmer od štvrtého mesiaca bývala aj s deťmi u svojej matky. Inak je to poriadna dračica, tá moja svokra. Tretie dieťa na cisársky a je to chlapec. Je zdravý a manželka tiež. Nedal by som ho za nič na svete. Ja si myslím, že ženy majú nejaký šiesty zmysel, či čo. Oni vedia, že to zvládnu. Musíme im veriť. My chlapi by sme to nezvládli,“ povedal pobavene a zbalil fotky. Odrazu mi začal aj tykať a mne to ani trocha nevadilo.

„A ak to nezvládne?“ opýtal som sa zmučene.

„Zvládne. Ak je o tom presvedčená, tak jej ver a urob všetko pre to, aby to zvládla. Bude ťa mať o to radšej a vyhneš sa tomu, aby si ju zas naháňal po letisku,“ povedal uvoľnene. Na to sa na chodbe v sprievode ženy z check-ingu zjavil aj Carlisle. Podal ochrankárovi lekársku správu, že Bella nesmie letieť. Ochrankár ju označil svojim kódom a otvoril dvere. Vošiel k Belle. Ona tam sedela ako kôpka nešťastia.

Šiel som tiež dnu a stiahol zo seba sako. Prevesil som jej ho cez plecia a podal jej malú tašku Carlislovi. Bella sa postavila, akoby šla na porážku. Držala kŕčovite lem saka a šla krok predo mnou k východu. Podal som ochrankárovi ruku. Stále mal pochybnosti o tom, či vážne ženu nebijem, ale veril, že ak sa jej dotknem, tak mu Bella zavolá a on mi s kamarátmi zmaľuje fasádu. Bella nepovedala ani slovo. Odo mňa zaryto bočila a tak sa jej k boku postavil Carlisle. Ponúkol jej rameno. Neisto ho prijala. Mal som pocit, že sa jej kráča dosť ťažko. Vyzerala unavene a trocha ubolene. Zozadu som ju pozoroval. Bola tak nesmierne zraniteľná a krehká. Kráčala opatrne, z nohy na nohu, a pevne sa držala ramena môjho otca.

Vyšli sme pred letiskovú halu. Bella pozrela na môj Aston a na Carlislov Mercedes. Pustila sa jeho ramena a namierila si to k Mercedesu. Ja som sa zmučene pozrel na otca. Pousmial sa a podal mi kľúče od svojho auta. Ja som mu zas podal tie svoje. Bolo to troška komické.

„Myslím, že domov prídeme až zajtra,“ šepol som.  Otec nechápavo zodvihol obočie.

„Moja manželka začala pochybovať o tom, že ju naozaj milujem. Nebudem ju už do ničoho nútiť. Podporím ju.“ Ťažko som si vzdychol. „Potrebujeme sa o všetkom v pokoji pozhovárať. Hlavne to musí byť mimo domu.“

„To je konečne dobrý nápad. Buď k nej dobrý. Uvedom si, čím prechádza. Úlohou manžela je žene pomáhať a v jej stave potrebuje pozornosť, lásku a nehu.  To jej nikto okrem teba nedá.“ Carlisle sa spokojne usmial. Už som si to uvedomoval aj ja a zvláštne bolo, že mi oči otvoril ten chlap, čo si myslel, že si bijem ženu.

„Myslíš, že by som s Bellou mohol aj...“ opýtal som sa trocha rozpačito. Carlisle si dôležito odkašľal.

„Ak nebude mať bolesti, tak iste. Musíš dávať veľký pozor,“ povedal s jemným úsmevom.

Otvoril som na diaľku auto a Bella v presvedčení, že bude šoférovať Carlisle, nastúpila a zapla si pás. Položil som jej tašku na zadné sedadlo a nastúpil aj ja. Bella sa nervózne natiahla po kľučke, no ja som ju chytil za ruku a potom som sa pritlačil na ňu a pobozkal ju na pery. Prekvapene zhíkla a otvorila ústa. Zaprela sa mi rukami do hrude a svojou mušou silou sa ma pokúsila odtlačiť. Tak dlho som ju nebozkával. Chcel som sa hneď odtiahnuť, ale nešlo to. Napriek jej tichému protestu som sa jej znova pritlačil k perám a keďže mala ústa prekvapením pootvorené, vplával som jej do nich jazykom. Potvorka sa ma najprv pokúšala uhryznúť, no nakoniec to vzdala. Uvoľnila sa. Ja som si so zatvorenými očami užíval jej chuť. Nechal som ju sa nadýchnuť a oprel som si čelo o to jej. Musela byť zo mňa pekne zmetená a aj ja som bol. Nepredstaviteľne mi chýbala.

„Bella, musíme sa porozprávať a trocha sa dať obaja dokopy. Nechcem, aby si predo mnou utekala. Ak veríš, že to zvládneš, budem veriť tiež a urobím všetko na svete, aby si bola v poriadku. Čo povieš na dobrú skoršiu večeru a napríklad kino?“ opýtal som sa a Bella otvorila ústa ešte viac než predtým.

„Teraz ma vezmeš niekde do nemocnice a...“

„Toto si vážne myslíš?“ opýtal som dosť ublížene. Bella sa zaborila do sedačky. Uprene mi pozerala do tváre a mal som pocit, že sa ma pokúša analyzovať. Povzdychla si a jemne sa dotkla končekmi prstov svojich pier. Medzi nami dvoma bola vždy neskutočná chémia a to sa ukázalo aj teraz. Zrýchlil sa jej dych, rozšírili zreničky a srdce na malý moment zrýchlilo, keď som ju bozkával.

„Viem, že by si mi neublížil,“ šepla a trocha sa pousmiala. V sekunde sa jej tvár znova stiahla do bolestného výrazu. „Mne by si neublížil, ale moje dieťatko nenávidíš.“ Hovorila úplne tichučko. Privrel som oči. Mal by som byť úprimný, a tak som sa jej zas pozrel do tváre. Napäto čakala na moju reakciu.

„Bella, to dieťa je z polovice rovnaké ako ty. Aspoň v to dúfam. To znamená, že ho nemôžem nenávidieť. Keď si predstavím, že je z polovice ako ja, nemôžem ho zase milovať.“ To, čo som povedal, bolo zvláštne, ale tak nejako som to cítil.

„Ja to dieťa tak šialene milujem práve preto, že je polovicou teba,“ povedala bez zaváhania. Doslova som zalapal po dychu. Natiahol som ruku k jej brušku a dotkol sa ho. Najprv len ľahko a potom som naň pritlačil celú dlaň. Bruško zavibrovalo.

„Presne tak ti vibruje hruď, keď vrčíš,“ pošepla so spokojným úsmevom. Vyzerala zrazu tak vyrovnane a pokojne.

„Chceš povedať, že na mňa vrčí?“ Zodvihol som obočie a snažil sa trocha pohoršeným výrazom odľahčiť situáciu.

„Nie. Je spokojné. Pradie ako mačiatko.“ Bella sa jemne pousmiala. „Aj ty to niekedy robíš,“ dodala a jemne sa jej do tváre nahrnula červeň. Sklopila pohľad a zahryzla si do pery. Stále sa predo mnou hanbila a červenala, pritom teraz by som sa mal červenať a hanbiť ja, lebo viem presne, kedy to robím. Vrčať blahom ma vie prinútiť jediná bytosť na svete.

25. kapitola - 27. kapitola

Dievčatá, som neskutočne rada, že Vás táto poviedka stále baví a zanechávate mi toľko komentárov. Mám teraz hrozitánsky veľa povinností, a tak ďalšia kapitola pribudne až o týždeň. Dúfam, že vydržíte. Ak by sa mi to nejakým zázrakom podarilo skôr, tak to sem samozrejme dám. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V dobrom aj zlom - 26. kapitola: