Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 29. kapitola

Tretia manželka - 29. kapitolaNiekedy som mala pocit, že je večná tma a v mojom vnútri bola. Ak by ma teraz rozrezali, tiekol by z môjho tela čierny blen a moje orgány by boli sivé a spráchnivené.

Bella:

Sedela som na širokej parapete a prstom naháňala kvapku dažďa na skle okna. Cítila som sa unavene a mala som pocit, že sa môj mozog nedokáže rozhýbať, že ma zrádza myslenie, postreh a vlastne aj samotná koordinácia pohybov. Niekedy mi prišlo všetko rozmazané a až neskôr som si uvedomila, že je to tým, ako mi padajú viečka a nie som schopná udržať ich hore a zaostriť na predmet, ktorý som chcela vziať do ruky, stálo nadľudskú námahu.

Hluk, ktorý som z okolia počula a výkriky, ktoré sa nocou ozývali tak hlasno, že prenikli do mojej izby, do môjho spánku, ako nepozvaný hosť, mi prišli vlastne nepodstatné. Často som nemala ani silu otvoriť oči a ráno som netušila, či to bol sen, alebo som naozaj počula krik. Počas času, ktorý som tu strávila, bolo len zopár chvíľ, kedy som si uvedomila, kde som sa vlastne ocitla. 

Chýbal mi otec, plakávala som za Dorotou a Edward... Edward sa stal niečím, ako mýtická bytosť, o ktorej som si prestala byť istá, že vôbec existoval. Bol snom a ak som sa na neho takto dívala, nebolelo to, akurát som chcela večne snívať. Bola som tu dni, mesiace, či týždne? Nemám ani tušenie, koľkokrát sa slnko vymenilo na oblohe s mesiacom.

Niekedy som mala pocit, že je večná tma a v mojom vnútri bola. Ak by ma teraz rozrezali, tiekol by z môjho tela čierny blen a moje orgány by boli sivé a spráchnivené. Čím viac som o tom uvažovala, tým viac mi to prišlo reálne. Na tomto mieste som umierala za živa a všetkým to bolo jedno a dokonca už aj mne samej.

„Dieťa, neseď na tom okne a obleč sa,“ povedala mníška. Musela som na ňu prižmúriť oči, aby som jej zaostrila do tváre. Bola to sestra Agáta.

Podišla ku mne a svojimi kostnatými prstami obopla moje zápästie a stiahla ma z parapety dole. Moje bosé nohy narazili o vyšúchané drevené dosky, až to zabolelo a podlaha zastonala a na opačnej strane sa trocha nadvihla. Ťahala ma k posteli. Len čo som si sadla a zodvihla nohy z podlahy, strčila mi do rúk hrnček s páchnucim, čiernym, trocha lepivým čajom. Odpila som si a aj keď som sa snažila schovať znechutenú grimasu, neovládla som sa. Bol horkejší, než inokedy.

Na lyžičku zatiaľ odliala z hnedej fľaštičky kvapky. Rezignovane som otvorila ústa. Strčila mi do nich lyžičku a ja som kvapky zapila dúškom toho odporného odvaru. Nestihla som hrnček odtiahnuť od pier, keď sa jej ruka ocitla za mojim krkom a druhá na spodku hrnčeka. Pridržala jeho dno a keď som sa nechcela udusiť a pooblievať, hltavo som pila. Agáta nemala trpezlivosť a musela dozrieť na to, aby sme kvapky a odvar vypili do dna. Rozkašľala som sa a čaj my vyprskol sčasti do jej tváre a sčasti na moju bielu košeľu. Rozhnevala sa.

„Čo to robíš! Decko jedno nepodarené,“ skríkla. Položila hrnček na podnos, teda skôr nim poriadne buchla a už zo mňa ťahala košeľu. Pretiahla mi ju cez hlavu tak prudko, že mi všetky vlasy spadli do tváre. „A budeš nahá, keď si sa zas zašpinila. Nemám ti čo obliecť, perie sa až v stredu!“

Schmatla podnos a šmarila ho so zlosťou na stolík. Pokračovala k ďalším pacientom a mne bolo ľúto, že som ju nahnevala. Nahé prsia som si zakryla rukami a pomaly prešla k obitej skrini, ktorej farba sa dala už len hádať, kde som mala zopár svojich vecí, ktoré boli schválené, aby som ich tu mohla mať. Vzali mi dokonca aj zrkadlo. Obliekla som si župan a vrátila sa na okenný parapet, čakať na ďalšiu dávku čaju a na stredu, kedy sa bude prať.  Za oknami sa zotmelo, keď sa dvere zas otvorili. Škrípanie kovovej závory mi stále spôsobilo zimomriavky na zátylku.

„Jedla si dnes, Isabella?“ Ten hlas bol príjemný.

Otočila som sa za svetlom, ktoré vychádzalo z otvorených dverí. Sestra Mária prišla až ku mne a spod zástery vytiahla košeľu. Rýchlo ma stiahla na nohy a šikovne mi rozviazala župan. Navliekla na mňa drsnú látku, potom župan a pozapínala mi ho. Vlasy mi stiahla dozadu a hneď sa zohla k mojím nohám. Najprv zodvihla jednu a nazula mi topánku, druhu som zodvihla sama.

„Vezmem ťa najprv do kuchyne. Schovala som pre teba koláč a potom pôjdeme do salóna. Príde farár a bude slúžiť omšu. Po omši sa s tebou porozpráva lekár. Hovorila som mu, že si veľmi pokojná a že by si nám tu mohla aj dosť pomôcť, ak by si mala viac energie.“

Niekoho mi tým svojím ustavičným a rezkým rozprávaním pripomínala. Bola ako malé tornádo. Popod rameno ma odprevadila do kuchyne, kde mi dala sľúbený koláč a čaj. Nakrčila som čelo, keď predo mňa položila hrnček. Zasmiala sa.

„Šípkový čaj, Isabella, a dala som ti doň aj med. Ochutnaj,“ šepla mi a pohladila ma po vlasoch. Napila som sa a bolo to naozaj lahodné. Za posledný čas som v ústach nemala nič lepšie. Pozrela som na Máriu a usmiala sa.

„Volajú ma Bella,“ šepla som trocha zachrípnuto, lebo som naozaj dlho nehovorila. Nikto sa ma na nič nepýtal a ostatní pacienti žili vo svojich tichých svetoch.

„Bella? To je krásne,“ povedala uvoľnene a postavila sa za mňa. Kým som jedla, vlasy mi zviazala stuhou do dlhého vrkoča a potom sa posadila vedľa mňa.

„Snaž sa vychádzať so sestrou Agátou. Na ňu doktor aj duchovný dajú viac ako na nás.“ Pohladila ma po ruke a naznačila, že už musíme ísť do salóna. S námahou som sa postavila. Bola som slabá. Podoprela mi svojim bokom ten môj a vykročili sme. „Tvoja gazdiná z domova sa tu každý druhý deň zastaví a pýta sa na teba. Doktor jej povedal, že ešte nezvládneš jej návštevu, ale skúsim ju nabudúce pustiť.“

Keď som počula o Dorote, srdce mi podskočilo radosťou. Neopustila ma. Zaujíma sa o mňa... Prešli sme chodbou, keď sa ozval hysterický rev. Dvere na boku, kde mal doktor vyšetrovňu, sa otvorili a jedna zo žien, ktorú som vídavala pri spoločných večerách, vybehla ako zmyslov zbavené a vrazila hlavou do steny. Ručala ako zviera. Zodvihla sa zo zeme a zatackala. Doktor vybehol na chodbu, chcel ju chytiť za zápästia, no schmatla kvetináč s vyschnutou fialkou a udrela ho. Doktorovi sa z čela pustila krv a tiekla mu pramienkom cez tvár. Mária ma bleskovo pustila, zatackala som sa a padla chrbtom k stene, po ktorej som sa zviezla k zemi. Vytrhla žene z rúk kvetináč, n ona sa na Máriu zaháňala ďalej. Doktor sa ju snažil stiahnuť k zemi a keď jej podrazil nohy, začala okolo šialene kopať a mlátiť rukami.

„Sestry sem!“ zreval hromovým hlasom. Takéto zvuky nevplývali zle len na moje ušné bubienky, ale aj na ostatných pacientov.

Zo salóna sa ozval nervózny šum. Vybehla sestra Agáta a sestra Tereza. Ako na povel obe skočili po tej vetchej chudere a pritlačili ju svojimi telami k zemi. Žena sa vzpierala, ako umierajúce zviera. Dala do toho všetky svoje posledné sily. Chrčala a kvílila, cvakala okolo zubami. Keď bola znehybnená, doktor vbehol do svojej miestnosti a keď z nej zas vyšiel, celú tvár mal krvavú a odkvapkávala a prskala mu na všetky strany. V rukách mal obrovskú striekačku. Priskočil ku kôpke ľudských tie, vytiahol z tej kopy kostnatú, sivastú ruku ženy a vpichol jej do ruky ihlu. Zlatistá tekutina sa vyprázdnila do jej žíl. Posledné kŕče vzdoru a posledné výkriky a nastalo ticho, ak nerátam, tie nervózne stony zo salóna.

„Otočte ju nabok, aby sa neudusila,“ povedal doktor a žena bola zrazu otočená tvárou ku mne. Jazyk jej visel z úst, akoby bola mŕtva. Hlasno zachrčala, čo bolo jediným dôkazom, že ešte žije. „Berte ju do izby a priviažte k posteli. Je nebezpečná,“ zavrčal zlostne doktor a zrazu mu padol pohľad na mňa. Nahnevane nakrčil skrvavené čelo a pri tej grimase sa mu z tej rany na hlave vyvalilo ešte viac krvi. Prišlo mi nevoľno.

„Čo tu robí táto!“ zvreskol na mníšky. Mária sa akurát dvíhala s ostatnými ženu zo zeme.

„Viedla som ju do salóna,“ povedala placho, priam so strachom. Jedna zo sestier prisunula vozík a ženu položili. Maria sa prestrčila poza doktorov chrbát a priskočila ku mne. „Nechám ju v salóne a prídem vám ošetriť to čelo,“ povedala miernym tónom a rýchlo ma vytiahla na nohy.

Ťahala ma za sebou tak rýchlo, že som nestíhala prepletať nohami. Posadila ma do môjho kresla pri kozube a utekala preč. V salóne boli všetci pacienti. Prvý deň, čo som tu bola, som ich niekoľkokrát spočítala, ale nepamätám si, koľko som ich narátala. Dlhú chvíľu tu nebola žiadna mníška. Prišiel už aj kňaz na večernú omšu. Stará mníška, ktorú všetci oslovovali len matka, začala dvíhať pacientov a pobádala nás, aby sme prešli do kaplnky.

Pomaly, držiac sa steny, som teda šla s ostatnými. Väčšinu z nich previezli na vozíkoch. Keď sme zasadli na svoje miesta a farár chcel začať, objavila sa vo dverách Agáta a pobehla k duchovnému. Niečo mu rýchlo vysvetľovala, on vzal do ruky svoju tašku a odišiel z kaplnky. Stará mníška šla s ním a sestra Agáta zostala strážiť. Opatrne som vstala a držiac sa steny som chcela ísť k nej, opýtať sa, či je tá žena v poriadku, no pribehla ku mne a tvrdo ma pritlačila späť do lávky.

„Kňaz je hneď späť, tak počkáme!“ povedala rázne.

„Je v poriadku?“ opýtala som sa šeptom. Nakrčila čelo.

„Iste, ale ty sa radšej staraj o seba a modli sa,“ prskla a vrátila sa dopredu, kde sa pod krížom prežehnala a vybehla z kaplnky aj ona. Kňaz prišiel po pár minútach a odslúžil krátku omšu. Mali sme ísť za lekárom, no poodvádzali nás do izieb a zamkli. Zas som skončila na svojom mieste na okennej parapete. Vonku pršalo a dážď primŕzal. Do rána bude hádam aj bielo. Pred ústavom zastal kočiar. Videla som len jeho obrysy a počula erdžať kone. Pritlačila som sa na sklo. Najradšej by som otvorila okno, aby som videla lepšie, no bolo priklincované.

Do domu vošli traja muži s nosidlami a keď po pár minútach dom opustili, na nosidlách mali náklad. Zamrazilo ma a v očiach som ucítila slzy. Nepoznala som tú ženu, ale na umretie nevyzerala. Mala som zlé tušenie, že to, čo jej vpichol, spôsobilo jej odchod. Nebili nás tu a poväčšine ani nekričali, ale doktor Frolich bol nesmierne zvláštny muž a nemala som z neho dobré pocity, obzvlášť, keď som nebola ako ostatní pacienti, lebo ja som realitu s vynaložením všetkých síl, ešte ako tak vnímala a hlavne, keď sa o mňa starala Mária, mala som jasnejšie chvíľky, čo najskôr súviselo s tým, že jej čaj nebýval tak horký a aj na kvapky sem-tam zabudla.

Jedno som však pochopila, aj keď dnes nebol môj najbystrejší deň. Musím odtiaľto odísť, lebo ak som doposiaľ bláznom náhodou nebola, tak sa ním stanem. Z môjho uvažovania ma vytrhla závora na mojej izbe, ktorá sa so škrípaním otvorila. Bol to doktor. Vošiel do dverí a s lampášom v ruke prešiel doprostred mojej malej kobky.

„Isabella... Hádam sme vás veľmi nevydesili. Pani Sacherová mala záchvat zúrivosti. Veď predsa dobre viete, že naše sedenia prebiehajú v pokoji.“ Hovoril na neho až príliš pokojne a vľúdne. Spustila som nohy na zem. Zahľadel sa na okno a pristúpil ešte o krok. „Je nebezpečné takto sedieť na parapete. Mohla by ste vytlačiť sklo a padnúť dole, Isabella,“ zachrapčal a ja neviem, či som si to namýšľala, ale prišlo mi to ako istá vyhrážka.

„Dám si pozor,“ pípla som. „Ako sa má pani Sacherová?“ opýtala som sa nahlúplo, aby si nemyslel, že som videla, ako vynášali mŕtvolu.

„Má sa dobre. Môžete byť pokojná, Isabella. Bude však musieť do iného zariadenia, lebo tu by bola nebezpečná pre seba aj ostatných,“ povedal trocha neisto.

„Samozrejme,“ šepla som chvejúc sa, lebo pristúpil ešte bližšie a natiahol ku mne ruku. Pohladil ma po hrane sánky a ja som trocha trhla hlavou dozadu. Zaškeril sa.

„Už nemaľujete anjelov?“ opýtal sa posmešne, keď stiahol ruku a mne sa na jazyk dralo len to, že pri pohľade na neho ma napadajú len obrázky diabla. Namiesto výlevu som len kývla hlavou, že nie. Nerada by som dostať rovnakú upokojujúcu injekciu, ktorá ma upokojí naveky. „Som to ale hlupák. Nemáte čím, však?“ Zasmial sa a siahol do vrecka bieleho plášťa. Vytiahol odtiaľ poskladané hárky hrubšieho papiera a uhlíkovú ceruzku. Cez gázu na jeho čele presakovala krv a ja som odvrátila tvár. „Nechceš to?“ opýtal sa. Dni sa tu vliekli a vidina toho, skrátiť si čas pár ťahmi po papieri mi prišla veľmi svieža a samozrejme aj vidina toho, že mať papier a ceruzku znamená môcť napísať odkaz pre Dorotu, či môjho otca. Natiahla som sa, no on pred mojou rukou uhol a pristúpil ešte bližšie a ja som radšej ustrašene cúvla.

„Pán doktor, čo tu robíte!“ oslovila ho z dverí Agáta a ja som si hlasno vydýchla.

„Doniesol som madam Cullenovej uhlík a papier. Vie celkom dobre kresliť. Mohla by načrtnúť niečo pekné do salóna a ak to bude mať niečo do seba, donesieme jej aj farby. Čo poviete?“ opýtal sa teatrálne. Agáta vošla do izby, obišla doktora a pomohla mi do postele. Nedala mi dole ani župan, len ma prikryla až po krk a pozrela na Frolicha. Vzala mu z ruky papier a ceruzku a položila ich na môj stolík.

„Doktor, nemáte sám navštevovať pacientky. Myslím, že to viete a ani pri vyšetreniach nemáte byť s pacientkami sám. Zapamätajte si to.“ Bola naozaj nahnevaná. Doktor len pokrútil hlavou a vyšiel pred dvere. Závora sa zas zavrela a ja som si vydýchla.

Na druhý deň som sa obávala sedenia s doktorom ... Ten včerajšok mi prišiel znepokojivý. Za svitania prišla Mária, a tak som namiesto páchnuceho odvaru dostala šípkový čaj. Bola nervózna, oči klopila k zemi a neštebotala, ako to bolo u nej celkom zvykom. Všetci dnes boli dosť napätí. Mníšky chodili ako bez duše a okrem toho, že sa medzi sebou pozdravili, bolo ticho.

Po obede, ktorý som nebola schopná zjesť, mňa a ďalšie dve ženy posadili pred dvere doktora Frolicha. Doktor dnes meškal. Bol niekde mimo ústavu, preto sme museli čakať. Nebolo by to náročné, pokiaľ by staršia žena na pravo v jednom kuse zvláštne nebzučala. Vydávala zvuky ako roj včiel. Pár minút sa to dalo zniesť, no po pol hodine som začala byť sama dosť nervózna. Hlavne som bola nesvoja z toho, do akej neznesiteľnej prázdnoty sa prehupol môj život a vyhliadka na niečo lepšie nebola.

Aj preto, keď okolo prešla Mária a usmiala sa na mňa, začala som premýšľať nad tým, čo mi povedala. Mohla by som im tu pomôcť, naplniť svoje dni a trocha viac sa zas zorientovať v realite. O tomto však rozhodoval doktor Frolich. Musím presvedčiť hlavne jeho, že to zvládnem a aj keď som s ním nezačala veľmi dobre a v podstate to bol odporný netvor, bolo na čase zaťať zuby a urobiť to, čo mi tak dobre šlo už roky. Pretvárka.

Keď doktor konečne prišiel, doniesol so sebou chlad. Na kabáte mal biely poprašok snehu a nevrlú náladu. Bez toho, aby sa na nás čo i len pozrel, vošiel do svojej pracovne, a keď dvere zas otvoril, podoprel ženu na kraji a voviedol ju do izby. Dvere boli masívne, hrubé a nebolo cez ne nič počuť. Za ten čas, čo som tu sedela som mala možnosť, prezrieť si ich do najmenšieho detailu a poznala som každý zárez, každú ryhu v dreve. Keď zas ženu vyviedol von, prišla mi ešte malátnejšia, ako keď vstupovala. Na chodbe sa práve objavila jedna z mníšok a tak na ňu zamával. Svižne pribehla a hneď uchopila ženu popod rameno.

„U madam sa liečba nemení, akurát Dormium bude dostávať trikrát denne,“ povedal sestre a tá prikývla. Doktor vzal ženu vedľa mňa a tentokrát mi venoval dlhší pohľad. Raz-dva bola von aj ona a prišla som na radu ja. Snažila som sa postaviť a prejsť do jeho pracovne sama, no aj tak ma chytil popod rameno, na čo som sa odtiahla a nesúhlasne pokrútila hlavou. Tackavo s rukami natiahnutými dopredu som prešla ku kreslu a sadla si. Doktor obišiel stôl a posadil sa.

„Tak, Isabella, ako sa máme?“ opýtal sa s povytiahnutým obočím. Gáza na jeho hlave bola presiaknutá hnedou, zaschnutou krvou. Nedokázala som sa na to dívať, lebo som mala pocit, že dokonca cítim pach tej rozkladajúcej sa krvi.

„Dobre, pán doktor. Včera som vám nepoďakovala za papier a ceruzku, ale bola som unavená,“ šepla som. Doktor sa pomrvil na stoličke, zložil si ruky pod bradu a zaškeril sa na žlté zuby.

„Nie je zač,“ šepol.

„Viete, naozaj sa cítim lepšie, len mám pocit, že tie lieky, čo dostávam... Som po tom čaji a kvapkách dosť...“ Hľadala som slová, v ústach som mala sucho a jazyk sa mi lepil o podnebie.

„Ste po nich pokojnejšia,“ šepol, aby mi akože pomohol vyjadriť myšlienku.

„Nie... Som unavená,“ povedala som polohlasom, lebo ma aj rozprávanie vyčerpávalo.

„To je len vedľajší účinok a to je dobré.“ Postavil sa a sadol si na kraj stola.

„Nechcem byť unavená, aj sestra Mária povedala, žeby som mohla pomôcť s ostatnými pacientmi, ako by som bola silnejšia a...“

„Sestra Mária je lekár? Tu nie ste vo svojom sídle, madam. Tu ste pacientkou a ste tu preto, že nie ste zdravá. Možno ste dokázali oklamať svojho otca, alebo tú gazdinú a možno aj sestru Máriu, ale vy nie ste schopná postarať sa ani sama o seba. Aby ste však videli, že to s vami myslím dobre...“ Nahol sa ku mne a ja som sa posunula hlbšie do kresla. Zaškeril sa. „Viem zariadiť, aby ste dostávali lepšie jedlo, dostali viac svojich osobných vecí a mali izbu oveľa útulnejšiu, ako teraz.“ Zas sa trocha viac nahol a ja som už nemala kam cúvnuť. „Nechcem za to veľa, krásna Bella...“ šepol a mne razom všetko došlo. Pochopila som aj prečo pani Sacherovu pochytil amok, lebo sama som mala chuť, udrieť ho po hlave.

„To nie!“ skríkla som z plného hrdla a sotila doň, ako som sa postavila. Mala som silu ako malý motýľ, ale keďže sedel na kraji stola, zošmykol sa na zem. Ja som sa držiac sa kresla pokúšala dostať k dverám. Hrubo zaklial a pozbieral sa na nohy. Razom bol pri mne. Čakala som hádam, že ma zvalí na zem, no otvoril dvere a vystrčil ma von.

„Sestra Agáta,“ skríkol. Trvalo to len chvíľu, no tá chvíľa bola hrozivá. Besne sa na mňa díval, ako ma zvieral pod pazuchou a keď si ma Agáta prevzala, pohŕdavo na mňa kývol hlavou.

„Dostane do liečby Dormium dvakrát denne a pohovorte si so sestrou Máriou. Má pocit, že môže liečiť pacientky ona. Osobne dozriete na liečbu pani Cullenovej a nech sa sestra Mária neopováži ani priblížiť, inak ju pošleme preč. Jasné?“ Agáta len prikývla a na nič viac sa nepýtala. Vliekla ma po schodoch do izby, kde za mnou zatvorila závoru.

Už v ten deň večer som pochopila, čo je Dormium. Len čo som dostala prvú dávku a zapila ju blenovým čajom, nevedela som kde začína a kde končí Isabella Cullenová. V posteli som splynula s prikrývkou a prepadla sa matracom do tmy.

Potom som už stratila prehľad o čase, o mieste a vôbec o všetkom, čo sa naokolo dialo. Aj dnes som sedela v kresle pri kozube. Bolo mi chladno. Dívala som sa na svoje bosé nohy a nechápala som, prečo nemám aspoň ponožky a nevedela som si spomenúť, kde mám topánky. Látka mojej bielej košele zvláštne svietila a záhyby na nej mi prišli ako vlny na mori. Oči mi plávali po veľkej izbe. Nespoznávala som to tu a cítila som sa stratená. Bola som niekde, netuším kde a naokolo bolo toľko cudzích ľudí. Cítila som úzkosť a knísala som sa zo strany na stranu v rytme vĺn, ktoré sa preháňali po mojej košeli.

Z boku sa ku mne niekto pohol. Pozrela som sa tým smerom. Vysoký, mladý a krásny muž sa tu zhmotnil z hmly. Vyzeral ako anjel, ktorý sem prišiel pre mňa. Cítila som, že prišiel kvôli mne  a zrazu som ho poznala. Nepoznávala som nikoho na okolo, no jeho áno. Chytila som sa opierok kresla, spustila nohy a postavila sa. Nohy ma však neudržali a dokonca ma bolestivo pálili chodidlá, keď sa stretli s chladnou dlážkou.

„Edward...“ šepla som, no z vyprahnutých úst zvuk nevyšiel. Vedela som, že snívam, že žiaden Edward neexistuje.

Privrela som oči a čakala, že keď ich znova otvorím, bude preč a rozplynie sa ako každý sen, no keď som ich naozaj otvorila, kľačal pri mojich nohách. Koncami prstov sa dotkol mojej tváre a keď som ucítila ten známy chlad, rozochvela som sa ako vtáča. Moje vnútro explodovalo. Nebol to sen, nebol to prelud...

Roztiahla som náruč a zviezla sa k nemu. Keď ma pevne objal, plakala som. Chcelo sa mi kričať šťastím. Vdychovala som jeho vôňu a tisla sa k nemu. Zovrel ma, jeho ruky sa okolo mňa pevne ovinuli a zodvihol ma do vzduchu. Tvár som si tlačila na jeho hruď a zhlboka dýchala, aby som si bola istá, že je to on. Oči sa dajú ľahko oklamať, ale jeho vôňa je tak unikátna, tak jedinečná a dokonalá... Toto by nešlo oklamať.

Niesol ma v objatí a kde tu sa jeho hruď rozvibrovala, ako som si to pamätala. Niekomu niečo hovoril, ale ja som to už nevnímala. Cítila som ešte, ako ma zabalil do niečoho mäkkého a teplého a potom už nič.


Viem, že ste čakali posunutie v deji, ale nechcela som vás pripraviť o to, čo sa dialo v liečebni. Dúfam, že sa kapitola páčila a hlavne chcem poznamenať, že píšem preto, že ma to baví a baví ma to preto, že ma čítate a dávate mi vedieť, že sa na kapitolu tešíte. Neskutočne ma potešili tie krásne slová na mojom zhrnutí a aj keď si niektorí myslia, že písať neviem, idem dole vodou a podobné veci... Mne je to jedno. Stačí, že bude jediný človek, ktorý bude chcieť moje poviedky a ja mu ich budem ochotne posielať. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 29. kapitola:

 1 2 3 4 5   Další »
26.06.2014 [13:53]

anissskaNad praktikami v tom ústavu se mi zvedá žaludek... a nad doktůrkem taktéž. Doufám, že si to s ním Edward ještě vyřídí.

Jinak konečně jsou spolu... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

48. LuLuu
14.12.2013 [14:07]

LuLuuAhoj Lol, ja sa citim strašne.. Emoticon tak dávno som ti zanechala komentík.. vždy si to prečítam kapitolu a poviem si, že cez vikend ti zanecham koment, kedže pocas tyzdna nemam pocitac, iba cez mobil som, a tam sa fakt divne nechavaju komentare.. neviem preco.. a cez vikend mi to nejak vyleti z hlavy.. ja ti chcem len povedat, že aj ked niekedy ti nezanecham komentar, tak som tu a citam tvoje poviedky a som tvoj obrovsky fanusik Emoticon Emoticon naozaj prepáč, veci sa zmenili a nestiham Emoticon

kapitolka je krasna.. mne sa to veľmi paci.. ano chcela som posun v deji, ale páči sa mi že si tak nespravila Emoticon Emoticon takto je to krajšie podla mna Emoticon neviem sa dočkať pokračovania Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

13.12.2013 [14:13]

jesikata Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

46. domca
12.12.2013 [21:34]

Uzasna kapitolka Emoticon Emoticon Emoticon

45. Anamor
12.12.2013 [17:21]

Krásná kapitola, ani nevadí, že jsme se neposunuli v čase. O to víc se na další těšim.
Emoticon Emoticon Emoticon

44. ssendy
12.12.2013 [16:04]

To bylo úžasné. Moc se těším na další kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11.12.2013 [23:56]

AfroditaAliceCullenno páni.... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon úžasný!!musím říct, že když se na to kouknu zpátky, tak mě poslední díly asi moc nebavily, ale bylo opravdu málo protože jsem to zaznamenala jen s porovnáním s tímhle....úžasem, asi nejlepší léčení bláznění a tak vůbec, nic vynucenýho ani tvrdýho všechno volně plyne prostě pááááni Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

42. PCullen
11.12.2013 [22:46]

Kapitola se mi moc líbila. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon A už se nemohu dočkat pokračování. ;-) Doufám, že bude brzy. Emoticon

41. Melwen
11.12.2013 [22:42]

MelwenNádherné, dojímavé, smutné...
Děkuju a těším se moc na další kapitolu Emoticon

40. evelsten
11.12.2013 [19:51]

Lolalita: Neviem, nerada sa opakujem, ale čo ti môžem povedať, alebo napísať po prečítaní tejto úžastnej časti... Emoticon
Zas som ei riadne poplakala, ned tým čo musela naša Bella musela prežiť. A pýtam sa tak sama seba, čo pre ňu ešte chystáš, lebo podľa mňa už viac hrôzy, samoty a odlúčenia od najbližších, nemôže prežiť Emoticon
Ja len dúfam, že za tým všetkým utrpením, ktoré prežila, čaká Bellu už KONEČNE to vytúžene šťastie a svetlo, z toho beznádejného tmavého tunela Emoticon Ale myslím, že teraz keď ju už Edward našiel už bude dôvod na radosť a ja sa nesmierne teším, že sú už títo dvaja konečne spolu, tak ako to má byť, som nesmierne zvedavá na tú pomstu, ktorú Edward sľúbil tomu neznámemu dotyčnému, ktorý Bellu skoro utýral až k smrti Emoticon
Ako som spomínala na začiatku, že sa nerada opakujem, ale čo už s tebou Lol, aj keď nás vždy prekvapíš a nesmierne potešíš svojím talentom, ktorý uchváti každého... Emoticon sa musím opakovať, na tejto stránke budeš vždy patriť medzi tých najlepších z najlepších a v mojom súkromnom rebríčku na prvom a poprednom mieste, veď každý kto niečo od teba z tvojej tvorby prečíta musí byť ohromený a zanechávaš u čitateľa nesmierny dojem a obdiv. Máš neskutočný dar, nadanie a talent a som nesmierne rada, že sa oň delíš s nami
Emoticon
Blížia sa Vianoce,a sú to také sviatky pokoja a radosti a presne túto tvoju poviedku môžem k nim prirovanť. Človek pri jej čítaní nachádza harmóniu, duševnú krásu a obohatenie. Ďakujem za to, že SI a zato, čo nám dávaš, lebo je toho nesmiene veľa Emoticon
P.S.: Ohromné ĎAKUJEM za rýchle pridanie tejto časti,nesmierny obdiv a úcta. A ten kto dokáže napísať niečo také, ako že nevieš písať, alebo to ide dole vodou... Emoticon vtedy ma prekvapí, kam až siaha tá ľudská hlúposť a závisť Emoticon

 1 2 3 4 5   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!