Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 30. kapitola

28.12.2013 (07:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 46× • zobrazeno 6374×

EDIT: Článok neprešiel kontrolou

Edward:

Niesol som ju tmavou chodbou k otvoreným dverám. Jedna z mníšok sa mi nekompromisne postavila do cesty a vystrčila pred seba ruku.

„Čo si myslíte, že robíte! Okamžite odtiaľto odíďte!“ zavelila a výhražne vystrčila bradu.

„Beriem z tohto ópiového brlohu svoju ženu a samozrejme, že odídem!“ odvrkol som a patrične k svojmu rozpoloženiu aj hlasno zavrčal. Mníška krok cúvla, no nebola ochotná vzdať sa. Jej ruka sa nepohla ani milimeter a to si zaslúžilo obdiv.

„Doktor Frolich,“ skríkla na muža, ktorý otvoril dvere na jednej strane chodby.

„Čo sa tu deje?“ opýtal sa prihlúplo, no situáciu zhodnotil pohotovo, na svoj chabý intelekt. Priskočil ku mne. „Madam Cullenová nie je v stave opustiť zariadenie,“ povedal rýchlo, no potom si uvedomil, že vlastne netuší, kto som. „Kto vôbec ste, dočerta!“ vyštekol po mne.

„Som jej manžel a jej stavu hlavne neprospeje, ak zostane tu, kde ju dopujete utišujúcimi liekmi,“ zavrčal som a ramenom do neho mierne sotil. Zatackal sa a takmer spadol z nôh. Ak by som chcel, prerazím ním stenu a myslím, že som to mal urobiť. Jeho myseľ bola tupá, primitívna a čo je horšie, zvrátená.

„Máte nejaký doklad o tom, že ste jej manžel? To môže povedať hocikto,“ skúsil ešte koktavo. Vtedy sa do otvorených dverí postavil Emmett a starej mníške, ktorá mi otvorila, padla sánka v údive nad jeho monštruóznou postavou. Páchať násilie s Isabellou v náručí by bolo poškvrnenie jej nevinnosti a tak som ju podal bratovi, aby som váženého pána doktora poriadne stlačil pod krkom. Zovrel som ho jediným prudkým pohybom okolo hrdla a prirazil k stene tak, aby mi bol zoči-voči. Dal som do svojho prejavu všetok svoj hnev a musel som sa ovládať, aby som ho nepreniesol aj do stisku ruky.

„Som Edward Cullen, manžel Isabelly Cullenovej a ten, čo ti vyrve srdce z tela, ak ešte niekedy čo i len pomyslíš na to, že sa dotkneš niektorej zo svojich pacientok. Si sprostý, nechutný a prízemný červ! To, čo tým ženám robíš je oplzlé a zvrátené. Sú to chorí ľudia, ktorých zneužívaš a ak by si sa dotkol mojej ženy, odtrhol by som ti...“ Pozrel som bokom na šokovanú mníšku, ktorá sa počas môjho monológu niekoľkokrát prežehnala a radšej som nedokončil vetu. Nechal som doktora padnúť k zemi a prekročil som ho, pričom som samozrejme nedopatrením zakopol o jeho telo.

„Pomôžte mi vstať!“ zasyčal doktor bolestivo, no sestry nereagovali. Potvrdil som niektorým z nich to, čo si už dlho mysleli. Tá, čo sa so mnou pustila takmer do bitky, mala razom vo všetkom jasno. Ten zvrhlík svoje pacientky zneužíval, dotýkal sa ich a uľavoval tak svojim zvráteným chúťkam. Mohol som spokojne odísť a nechať doktora na pospas Bohu a rozhnevaným mníškam. Emm stál pri koči, pričom moju Isabellu držal na svojej hrudi a premýšľal nad tým, že niečo tak krehké a mäkké ešte v rukách nemal. Opatrne som si ju od neho vzal, jej hlavu som si oprel o hruď a môj brat ju ešte pohotovo pozakrýval.

„Čo je to za pach?“ opýtal sa. Vedel som, že sa pýta na vôňu jej krvi. Mykol som ramenami. Pripomínalo to morfium, ale bolo toho ešte viac. Nasadol som do koča a pritisol ju k sebe.

„Ideme rovno do Greenway, alebo chceš ešte navštíviť nejakého lekára?“ opýtal sa opierajúc sa o dvierka.

„S doktormi mi už daj pokoj!“ zasyčal som.

„Tak Greenway,“ šepol. Zatvoril dvierka, no potom ich zas otvoril a uprene mi pozrel do tváre. „Edward, mrzí ma to. Chceli sme ju vytrestať, ale v živote by ma nenapadlo, že sa do toho zapletie niekto z nás a dopadne to takto. Nikdy by ma ani nenapadlo, že pôjde práve po nej. Pre ňu predsa nie je človek súperom.“ Natiahol ruku a odtiahol lem deky na mojej hrudi. Isabella sa ma kŕčovite držala za golier saka a tisla sa ku mne. Môj brat zo seba pohotovo stiahol svoj kabát a podal mi ho.

„Súperom v boji nie, no v láske. Koľko irónie. Ja milujem Isabellu, no ona nemiluje mňa a Tanya zas miluje mňa, no ja nedokážem ľúbiť ju. Viem, ako odmietnutie milovaného trýznivo bolí, ale neodpustím jej, čo spravila mojej manželke a keď ju dostanem do rúk...“ Vetu som nechal otvorenú, lebo povedať nahlas to, čo by som jej chcel za ublíženie môjmu anjelovi urobiť, by bolo pre moju lásku príliš desivé, ak by ma náhodou začula. Rýchlo som Emmettovým kabátom prikryl Belle nohy a keď sme sa konečne pohli, mohol som sebecky, tvárou pritisnúť k jej vlasom vdychovať to teplo a to, čo z jej vône nezničili lieky. Nebol som si istý, či vníma, keď kde tu pootvorila oči. Bola ako dieťa, ktoré tvrdo spí a zo sna otvorí oči, aby skontrolovalo, či je jeho najbližší pri ňom.

Neboli sme od domova ďaleko, ale kone už neboli schopné pokračovať. Bella bola skôr v bezvedomí, než pri vedomí a tak som ju zabalil ešte do svojho kabáta, primkol ju k sebe a rozbehol sa cez les, najkratšou cestou k panstvu. Emmett vzal kone na najbližší statok a po pár minútach sa pridal ku mne. Isabella bola bez jedla a vody, takmer v permanentnom spánku viac ako jeden deň. Museli sme ju prebrať a dať jej niečo aspoň vypiť, aj keď súdiac podľa toho, ako som ju držal naposledy, schudla hádam aj šesť kíl a bolo to vidieť hlavne na jej tvári a kostnatých rukách. O to viac bolelo, že som sa o to zapríčinil svojim odchodom. Emm predo mnou otváral dvere. Vybehol som hore schodmi a zamieril rovno k svojej izbe. Prekvapene som zastal vo dverách, keď som zistil, že je prázdna.

„Je v poriadku?“ vypískla Alice, hneď ako nás zbadala.

„Musí sa najesť, napiť a poriadne sa vyspať,“ šepkal som, ako som svoju sestru nasledoval chodbou k Isabellynej izbe. Jej posteľ stála na svojom mieste a Alice sa pripravila aj na náš príchod. V krbe horel oheň a posteľ bola odostlaná. Okrem nej však v izbe nič nebolo. Položil som Isabellu doprostred a opatrne z nej stiahol kabáty. Stále sa ma však kŕčovite držala a ja som nedokázal jej drobnú pästičku otvoriť. Vlastne som nechcel. Páčilo sa mi to tak veľmi, až som sa za to cítil vinný.

„Prezlečiem ju,“ šepla Alice a okamžite mala v rukách hodvábnu, snehobielu košeľu. S povzdychnutím som si kľakol na posteľ, Isabellu posadil a prevesil som si jej rameno cez svoje a hlavu položil na opačné rameno. Povytiahol som jej košeľu, pričom som prstami prebehol po jej nahej pokožke, ktorá tesne naliehala na stavce jej chrbtice tak, že som mohol nahmatať jednotlivé výčnelky. Pretiahol som jej látku cez hlavu a jej nahé telo spočinulo na mojom. Ruky sa mi viditeľne roztriasli. Alice zneistela. Mierne sa naklonila nad posteľ.

„Nechaj to na mňa. Choď pre Charlieho a ja ju zatiaľ preoblečiem,“ šepla, no ja som nemohol odísť.

„Nechaj ma chvíľu,“ povedal som chvejúcim sa hlasom. Alice s bázňou položila košeľu na kraj postele a vycúvala z izby. Isabellu som opatrne položil do perín a pohľadom prechádzal jej telo. Nebola sexuálnym objektom, ale modlou, ktorú som bol odhodlaný po večnosť priam fanaticky velebiť. Šialený strach sa uvoľnil z môjho srdca a prešiel celým telom v podobe vlny zúfalstva. Čo ak ma pošle preč? Nebol čas utápať sa v strachu, musel som sa o ňu postarať. Stiahol som z nej posledný kúsoček bielizne a potom ju bleskovo obliekol do čistej košele. Keď som ju poprikrýval, do izby priam vletel Charlie. Hodil sa na posteľ a zovrel svoju dcéru tak prudko, že bolestne zastonala. Vo mne sa prebudil pud ochrancu, ktorý Alice pohotovo stlmila silnou, trocha dunivou ranou do mojich rebier. Našťastie bol Charlie natoľko dojatý, že si to nevšimol. Bella pootvorila oči a nadvihla hlavu z Charlieho ramena. Na tvári sa jej objavil náznak úsmevu, ktorý v istej malátnosti rýchlo pohasol a vystriedala ho grimasa paniky.

„Edward...“ šepla skľúčene.

„Je tu, miláčik. Je tu,“ šepkal jej otec, no nepúšťal ju z rúk a to som už nezvládal. Kľakol som si na posteľ z opačnej strany a chcel som si ju vziať k sebe. Bol by som mu ju vyrval z rúk, no nechcel som jej ublížiť. Alice pohotovo chytila Charlieho za ramená a potiahla ho.

„Pustite ju, Charlie, nech sa zvítajú,“ šepla. Okamžite som si ju stiahol k sebe. Otvorila oči a ruky mi omotala okolo hrdla. Namáhavo sa nadvihla a keďže som si nebol istý, či sa nechce len posadiť, pomohol som jej. Pritisla sa ku mne a v sekunde pritlačila svoje ústa na moje. Pery mala suché a popraskané, no na ich chuti to neubralo. Celú som ju ukryl vo svojich rukách a už keď ma nebozkávala, len sa jej pery poddávali mojim, ja som nedokázal prestať.

Stále som si nebol istý ostrosťou jej vnímania. S Alice sme do nej dostali sladký čaj a trocha rozmočeného koláča, no behom chvíľky zas spala. Vedel som, že potrebuje teplo, pokoj a veľa spánku. Charlie chcel so mnou hovoriť, no nedokázal som od Belly odísť.  Ignoroval som aj Emmettovo a Jasperovo frfľanie o tom, že som nebol dlho loviť.

Ráno Bella pomaly otvorila oči. Ležal som povrchu prikrývky vedľa nej. Chvíľku sa na mňa dívala a potom zavrela pevne viečka. Po pár sekundách ich zas otvorila.

„Ahoj,“ šepol som neisto. Zas zavrela oči a po chvíli ich otvorila. Vzal som hrnček, podoprel som jej chrbát a chcel som jej dať napiť, no odtlačila mi ruku.

„Ste tu...“ šepla chrapľavo a neveriacky pokrútila hlavou. Potom pomaly otočila hlavu doprava a doľava. „Sme doma,“ povedala trocha hlasnejšie. Usmial som sa.

„Vzal som ťa odtiaľ pred troma dňami, Isabella. Sme doma. Si vo svojej izbe,“ povedal som tichším, miernejším hlasom.

„Nie som blázon.“ Jej hlas sa zlomil a oči trocha zvlhli.

„Viem, že nie,“ povedal som rýchlo a natiahol ruku, aby som jej pramienok vlasov zastrčil za ucho. Pohotovo vtisla tvár do mojej dlane a pritlačila si ju tam svojou rukou.

„Neopúšťajte ma, prosím,“ zaplakala. Prekvapene som trocha potiahol ruku a ona ju pustila. Jej oči zaliali horúce slzy. Pokrútila nesúhlasne hlavou. „Prosím,“ šepla a nahla sa dopredu, aby sa ma mohla chytiť. Potešilo ma, že ma chce pri sebe, no nerozumel som tej zmene. Zneistel som.

„Čo sa zmenilo?“ opýtal som sa pridusene a nahol sa nad jej telo. Rýchlo po mne siahla a pritiahla si ma bližšie.

„Zistila som, aké je to byť bez vás,“ zakňučala. Ruky sa jej nekontrolovateľne triasli, ako sa snažila pritiahnuť ma k sebe ešte bližšie. Chcel som ju zovrieť v objatí, ale bál som sa. Nechcel som už pretvárku. Potreboval som vedieť, čo ku mne cíti, či mi dá šancu získať si jej lásku. Nedávno cítila len nenávisť. To sa vážne zmenilo len tak málo, že som jej chýbal?

„Si si istá?“ opýtal som sa nedôverčivo. Bella vzlykla. „Ublížil som ti. Nenávidíš ma predsa,“ šepol som tichšie. Bella nesúhlasne krútila hlavou.

„Nie!“ skríkla trocha hystericky. „Mne je to tak ľúto... Odpustite mi to, prosím,“ vzlykla. Opatrne som sa k nej nahol a ona nezaváhala ani na stotinu sekundy. Ruky zovrela okolo môjho hrdla a nedočkavo sa mi natisla na pery. Prsty zaplietla do mojich vlasov. Keď sa odtiahla, aby sa nadýchla, chcel som ju uložiť späť do perín, no chytila lem svojej košele a začala ju ťahať hore. Paralyzovane som sa díval na to, čo robí. Telo ju zradilo, zaknísala sa a bola by padla, ak by som ju nepodoprel. Vyplašene mi pozrela do tváre.

„Bella, musíš si oddýchnuť,“ pošepol som jej.

„Vezmite si ma,“ pípla. Pokrútil som hlavou.

„Musíš si oddýchnuť,“ povedal som rozhodne a ona krútila hlavou.

„Vy mi to nikdy neodpustíte, že?“ hodila sa na chrbát do perín. Dlane pritlačila na svoju tvár a horko sa rozplakala. Rýchlo som jej ich začal ťahať z tváre.

„Ja ti predsa nemám čo odpúšťať, Bella. Ja ťa milujem. Nikdy sa na tom nič nezmení, len chcem mať istotu, že nerobíš niečo, čo nechceš. To by som už viac neustál.“ Bella sa na mňa pozrela spod dlaní.

„Ja chcem... Veľmi chcem,“ šepla. Aj ja som chcel. Veľmi som chcel a stačili dve slová na to, aby som pre ňu urobil všetko na svete. Ležal som vedľa nej a túžil ju utešiť. „Edward, milujem ťa,“ povedala mi do tváre. „Daj mi šancu a ja ti to budem dokazovať každučkú sekundu,“ dodala odhodlane. Nepochyboval som ani na sekundu o tom, že hovorí pravdu. Rýchlo som ju pobozkal a ona priam dychtivo bozky prijímala a dávala. Hladila ma nedočkavo po chrbte. Nemotorne mi začala z pliec ťahať košeľu. Mala na ponáhlo a ak sa mám priznať, sám by som z nej najradšej jediným pohybom všetko strhal a vzal si jej telo, naplnil sa jej vôňou, jej chuťou a všetkým, čo mi mohla ponúknuť. Neopúšťal som jej ústa, stiahol som jej košeľu a aj tú svoju. Vzdychala mi do pier a roztúžene mi prsty vpletala do vlasov. Nadvihol som sa a uvoľnil si nohavice. Hladil som ju po bokoch a žasol nad žeravosťou jej pokožky. Pach liekov bol už preč a ja som si bolestivo uvedomoval fakt, že som nesmierne dlho nelovil. V hrdle som mal žeravé olovo a nárazy jej vône mi v ňom spôsobovalo pocity, akoby mi doň vrazili kutáč. Bolesť sa miešala s vášňou a túžbou po naplnení. Vnoriť sa do jej tela bolo vrcholné blaho. Šiel som sa rozplynúť spokojnosťou a pocit, že ju zapĺňam bol ako droga. Na jej tvári hral úsmev, ktorý jej zmizol len vo chvíľach, keď hlasno zastonala. Netrvalo to dlho, lebo sme po sebe nekontrolovateľne túžili. Bella vybuchla ako vulkán a ja som explodoval sekundu po nej. Díval som sa jej do očí. Nebozkávali sme sa, len sme sa zo vzdialenosti pár centimetrov dívali jeden na druhého. Z očí jej tiekli slzy a na malú chvíľku jej výraz potemnel.

„Čo je?“ opýtal som sa zmätene.

„Mám strach,“ zachrapčala.

„Z čoho?“

„Ak sa teraz prebudím v tom dome a všetko to bol len sen, tak od žiaľu na mieste umriem,“ povedala vážne.  Rukami som jej otrel slzy a jemne ju pobozkal na špičku nosa.

„Nie je to sen... Nedokážeš si predstaviť, ako si mi chýbala,“ šepol som a trocha sa pohol, aby som jej dokázal, že nesníva. Sladko zastonala.

„Ja si to nedokážem predstaviť?“ Vyčítavo sa mi pozrela do tváre a pritiahla si ma bližšie. „Ty si predsa rozhodoval o tom, kedy naše utrpenie skončí. Nevedela som, kde ťa hľadať, ale som vďačná, že si prišiel späť.“ Pohladila ma po tvári.

„Som hlupák,“ povedal som s pokriveným úsmevom. Bella súhlasne prikývla, čo ma ešte viac pobavilo. Presne toto bola ona. Presne to som zbožňoval.

„Ja som. Musel si odísť, aby som pochopila, že bez teba nemôžem žiť. Už to nikdy nedopustím. Si len môj,“ zachrapčala. „Povedz to!“ povedala po chvíli s vážnosťou v tvári a znelo to trocha panovačne. Zasmial som sa.

„Som len tvoj,“ povedal som pokorne. Bella zrazu trocha posmutnela. Privrela oči a keď ich zas otvorila, bola tam bolesť.

„Ja som chorá,“ povedala previnilo. Nechcel som ju tlačiť a tak som sa prevalil na chrbát a ju stiahol na seba. Uložila sa mi na hrudi a ja som ju automaticky trocha zababušil do periny.

„Nie si,“ oponoval som.

„Charlie ti to nepovedal,“ skonštatovala.

„Bella, potrebuješ si oddýchnuť, pospať si, zosilnieť a všetko bude dobré. Musíme sa pozhovárať a...“

„Stávali sa mi veci, ktoré... Ja som... Poplietlo sa mi to a ja neviem, čo sa mi to vlastne stalo.“ Uprene sa mi dívala do očí. Bola zmätená a ja som mal sto chutí povedať jej, že nie je blázon, že jej hlava nezlyhala. Bola len obeťou, obeťou pomsty, ktorú pre mňa pripravil niekto, komu som ublížil a dobre vedel, že najviac ma bude bolieť jej utrpenie. Keď som si predstavil, čo sa mohlo stať, ak by som sa vo Francúzsku zdržal dlhšie. Stačil možno už len týždeň a bolo by neskoro. 

Vianoce majú svoje kúzlo, lebo človeka neteší len dostávať, ale aj dávať. Milujem Vianoce, lebo je to najčarovnejšia časť roku a prajem Vám, nech sa sladké kúzlo týchto sviatkov dotkne srdca každého z Vás a naplní Vás radosťou a láskou. Spomeňte si na svojich blízkych, ale aj na tých, ktorých ste dlho nevideli. Prajem Vám krásne sviatky. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 30. kapitola: