Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 26. kapitola

Tretia manželka - 26. kapitola„Čo sa stalo?“ opýtala som sa prekvapene.
„Čo sa stalo!“ skríkol môj otec a strčil mi do rúk kus papiera. Nechápavo som sa na neho pozrela. „Toto bol ten najhlúpejší žart, aký ti kedy napadol...“ zasyčal.
Na lístku bolo napísané mojim písmom:
Nemôžem ďalej... Odpustite mi to. Bella

Bella:

Nesmierne bolí, keď sa vám pred očami rúca váš sen, niečo, čo ste v podstate budovali vlastnými rukami a zanechali na tom krv z mozoľou na dlaniach. Keď odvádzali posledné kone zo stajne, Jacob len strnulo stál pri ohrade a nedokázal ukrývať smútok a možno už ani nechcel. Povzbudivo som ho pohladila po chrbte, no keď z drevených vrát vyviedli aj moju Angelu, niečo sa zlomilo aj vo mne samej. Bol to príšerný deň.

Utŕžili sme málo peňazí v porovnaní s tým, koľko tie kone naozaj boli hodné. Topiaci sa slamky chytá a rýchlo sa roznieslo po kraji, že Greenway padá, a tak sa pred našimi dvermi zastavovalo stále viac veriteľov a obchodníkov, čo si mysleli, že z potápajúcej lode ešte niečo ukoristia za smiešny peniaz. Nemala som už silu odpovedať na otázky, nemala som silu už ani na smútok. Proste som len vedela, že musíme vydržať a prejsť týmto obdobím s narovnaným chrbtom, ak to pôjde.

Riešila som stovky problémov, na ktoré ma v škole zabudli pripraviť. Ako písať odvolania pre banku? Ako písať odporúčania pre bývalých zamestnancov, lebo nič viac som im dať nemohla? Ako sa popasovať s krízou? Pri večeri, keď sme všetci už len polohlasom diskutovali o dnešnom dni, požiadala som Jacoba, aby mi do izby namontoval pevnú závoru. Dorota nakrčila čelo, keď počula, ako ho o to žiadam, no mlčala.

„Závoru?“ opýtal sa prekvapene Jacob.

„Mala som tam pred tým závoru, ale...“ odmlčala som sa. Nemienila som mu rozprávať o tom, ako ju môj manžel vyrazil, aby sa ku mne dostal, keď som trucovala. Po chrbte mi prebehli príjemné zimomriavky, keď som si na to spomenula.

„Dobre. Idem sa po niečom pozrieť,“ povedal nezaujato a s hrmotom vstal. Dorota nervózne obišla stôl.

„Dušička, pred zlými snami vám závora nepomôže,“ šepla. Privrela som oči a pozrela na otca, či ju nezačul, no on len vstal zo stoličky a s hŕbou papierov vyšiel z jedálne.

„Mysli si čo chceš, ale v mojej izbe niekto bol,“ šepla som nervózne. Dorota nado mnou pokrútila hlavou. Pripadala som jej možno smiešna, ale ona sa nebudila na divné zvuky, v jej izbe, predmety nemenili svoje miesta, neotváralo sa jej okno a čo ma desilo najviac, bol ten príšerný pocit, že sa na mňa neustále niekto díva, že som sledovaná.

„A kto u vás bol?“ opýtala sa namrzene. Mykla som ramenami. „Ja som spala. Agnesa tiež a váš otec sa ani nezobudil. Jacob s Rolandom spia nad stajňami vo svojich izbách. Dom bol zamknutý.“ Zase pokrútila hlavou. Nie som blázon, aj keď ona si to o mne asi myslela.

So závorou som sa cítila bezpečnejšie. V noci som si spokojne ľahla a keď som skontrolovala okno, zatvorila som oči. Moja hlava sa rozhodla týrať ma. Chýbali mi dotyky, chýbali mi bozky a chýbal mi pocit, ktorý mi dokázal spôsobiť jedine on. Potrebovala som ho cítiť medzi svojimi stehnami a že sa mi nedostávalo uspokojenia ma držalo v bolestivom napätí. Túžila som po ňom a to bolelo. Nechcela som nikoho iného, iba Edwarda, ktorý moje telo poznal lepšie, než ho poznám ja sama.

Prstami som si prešla po priam trýznivo napätých perách. Chýbal mi. Chýbal mi pohľad do jeho peknej tváre. Chýbalo mi to, ako ráno sedel v salóne, prehraboval sa v dokumentoch a keď ma zbadal, vždy sa usmial a prišiel mi dať ranný bozk. Dokonca mi chýbalo aj to, ako karhavo povytiahol obočie stále, keď som povedala niečo, čo sa mu nepáčilo a dala by som všetko na svete, ak by som vyšla z kúpeľne a sedel by vo svojom veľkom koženom kresle.

Pevne som privrela viečka a nechala sa unášať snením o tom, čo by som mu povedala, keby sa dnes, či zajtra vrátil. Hrdosť by šla bokom. Ospravedlnila by som sa, odprosila ho, ohla svoj chrbát a sklonila hlavu. Požiadala by som ho o príležitosť začať odznova. Už by som mu neklamala. Povedala by som mu pravdu a dala si šancu na to, aby som ho začala naozaj milovať. Veď si to koniec koncov zaslúži.

Zaslúži si, aby som ho ľúbila a viem, že teraz, keď som si uvedomila, aký je dôležitý, prišlo by to samé a veľmi rýchlo. Chýbal mi ako topiacemu vzduch a to bol prvý a veľmi dôležitý krok. Nešlo len o jeho peniaze, ale o jeho prítomnosť. Sen, ktorý sa mi dnes sníval, nemal nič spoločné s nočnou morou. Práve naopak. Snívalo sa mi s Edwardom.

Bol to sen, z ktorého som síce precitla upotená, ale malo to iný dôvod. Ešte aj teraz mi srdce bubnovalo o hruď. Dotýkal sa ma, láskal ma a miloval ma. Rozochveto som vstala, odhrnula závesy a šla do kúpeľne. Musela som si umyť mokré stehná. Sen bol nádherný, no precitnutie v realitu bolelo. Zatvorila som ešte oči a snažila sa vybaviť si tie najintímnejšie detaily svojho snenia, keď mi niekto hlasno zabúchal na dvere.

„Bella!“ zreval môj otec a zas silno zabúšil na dvere. „Bella!“ zvolal zúfalo.

„Vyrazíme ich,“ ozval sa Jacobov hlas. Stiahla som na seba župan.

„Idem!“ skríkla som a rýchlo odtiahla malú závoru. Otec ma schmatol do objatia a pritisol na svoju hruď. Vyzeral vydesene e tak som nechápavo pokrútila hlavou a pozrela s myknutím ramien na Jacoba, ktorý pôsobil rovnako vystrašene ako Charlie. Dorota bola celá uplakaná a tak som rýchlo otca odtisla.

 „Čo sa stalo?“ opýtala som sa neisto.

„Čo sa stalo?“ skríkol môj otec a strčil mi do rúk kus papiera. Nechápavo som sa na neho pozrela. „Toto bol ten najhlúpejší žart, aký ti kedy napadol...“ zasyčal. Na lístku bolo napísané mojim písmom:

Nemôžem ďalej... Odpustite mi to.

Bella

Šokovane som sa dívala na dokonalú repliku môjho písma. Prisahala by som, že ide o môj rukopis, no toto som nikdy nepísala.

„Ja som to nepísala.“ Pokrútila som neveriacky hlavou. „Kde si to našiel?“ opýtala som sa trocha kŕčovite.

„Mal som to pod dverami, Bella, a netvrď, že si to nepísala ty. Je to tvoje písmo!“ schmatol papier a otrčil ho pred moje oči. „Toto bolo od teba hlúpe. Prečo si to napísala? Hádam si to nemyslela vážne. Šialene som sa zľakol,“ precedil cez zuby, no hneď ma zas zovrel v objatí.

„Pán Swan...“ pípla Dorota a otec sa na ňu pozrel. Keď som videla, ako jej z hrany sánky odkvapkávajú slzy, pokrútila som hlavou. Rýchlo som pochopila, čo chce urobiť.

„Mlč, Dorota!“ prikázala som rozhnevane. Otec ma trocha odtlačil.

„Ty mlč, Bella! Deje sa niečo, Dorota?“ Dorota hlasno zavzlykala a otec pochopil, že mu chce povedať niečo dôležité.

„Musím mu to povedať, dušička. Nie ste v poriadku... Mal by to vedieť,“ preniesla plačlivo a otec ma okamžite pustil a prešiel k Dorote. Jacob ma k sebe privinul, no ja som chcela utekať za Dorotou, čo mi ale Jake nedovolil.

„Mlč, Dorota! Nič nehovor!“ kričala som za nimi. Vedela som, čo si bude otec myslieť, keď mu Dorota povie o tom okne a ako som ju v noci zobudila. Povie mu, čo som jej hovorila a on si to vyloží po svojom. Jacob ma pevne zvieral v objatí a nechcel pustiť. V zúfalstve som mu začala silno búšiť do hrude, no on nepovolil.

 

Sedela som v kresle a čítala si. K ničomu ma nepustili, chodili okolo mňa po špičkách a tvárili sa, akoby som bola chorá. Keď som chcela s niečím pomôcť, alebo som zisťovala, ako to vyzerá s panstvom a ako si stojíme finančne, otec mi len pokojne povedal, že sa o všetko postará. Považovali ma za blázna a ja som im nechcela dávať za pravdu tým, že sa tak budem aj správať, preto som s pokojným výrazom prijímala, čo mi povedali. Dorota na mňa dávala neustále pozor a v noci zostávala spať pri mne.

Nemôžem povedať, že som nemala zlé sny, no už som sa nebudila na vŕzganie podlahy, či otvorenie okna. Nebyť tých snov a Dorotinho chrápania, vyspala by som sa celkom dobre a preto som aj po troch nociach jej pílenia dreva veľmi pokojne požiadala otca, aby som mohla ostať sama. Moje argumenty zabrali. Musela som mu pre mňa absolútne zbytočne a iracionálne sľúbiť, že budem pokojná, ak by som mala nejaký problém, zavolám Dorotu, alebo jeho.

Večer ma Dorota uložila do postele a dohodli sme sa, že dvere nezaistím závorou, aby sa na mňa mohla prísť pozrieť. Ľahla som si do postele a moja nervozita narastala každou minútou. Nevedela som, čo je pravda a čo lož. Strácala som sa v tom a chvíľami som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Uvažovala som, či naozaj nebláznim. Možno toho na mňa bolo naozaj veľa, ale aby som si nepamätala, že som vyšla z izby a podsunula otcovi lístok pod dvere, vrátila sa, potom spala a mala ešte takéto sny.

V jednom mi to však pomohlo. Prestala som myslieť na peniaze. Tie ma teraz netrápili, zato to, že sa môj manžel o mňa nezaujíma už vyše mesiaca, ma priam ubíjalo. Veľmi som ho túžila vidieť. Chcela som znova čeliť jeho karamelovým očiam, ktoré tak nádherne temnejú, keď som s ním. Dokonalo som si pamätala deň, keď som ho videla prvýkrát, na obraze pod závesom. Bolo to niečo neopísateľne a pre mňa, naivné dievčatko to bolo ako vidieť anjela. Neverila by som, že niekto tak krásny môže naozaj existovať a predsa existoval a čo viac, boli chvíle, keď mi celý patril.

„Ten obraz...“ šepla som v polosne a spokojne sa usmiala. Musím nájsť ten obraz, hnalo sa mi hlavou. Zaspala som, no prebudenie sa mi nepáčilo. Prudko som vyskočila z postele, keď sa mojou izbou ozvalo zabúchanie na dvere. Rýchlo som k nim prebehla a chcela ich otvoriť, no závora bola zastrčená. Chvíľu som s ňou zápasila a keď som ich otvorila, Dorota stála rozmrzene pred dverami a vedľa nej akurát zastal môj otec.

„Mali ste nechať otvorené!“ osopila sa na mňa.

„Ja som nechala,“ šepla som. Otec stiahol  obočie. Rýchlo som sa nadýchla. „Možno som sa zabudla. Mrzí ma to,“ povedala som rýchlo, aj keď som si bola istá, že som závoru nezatvárala.

„Dorota, zostaň tu!“ zavelil môj otec a bolo jasné, že nemá náladu na diskusie a zjednávanie. Dorota si vzdychla a prešla k poodchýlenému oknu. Prekvapene som sledovala ako ho zatvára. Prisahala by som, že keď som vyskočila z postele, bolo zatvorené, ale bola som ticho.

Dorota sa uložila na svoju stranu postele a len čo otec zavrel dvere, hlasno chrápala. Ja som však už nedokázala zaspať. Hlavou sa mi hnali myšlienky ako stádo splašených, divých koní. Nechcela som sa trápiť, no nešlo to. Nič nedávalo zmysel. Ak to tak pôjde ďalej, uverím tomu, že som blázon a možno aj som.

Ráno, keď sa všetci pustili do práce, ja som šla do Edawrdovej pracovne. Kde inde by mohol byť ten obraz? Prešla som jeho pracovňu, zazrela za každú skriňu, za každý záves, pod každé kreslo, či pohovku. Prešla som jeho izbu, aj keď som si bola istá, že tam nie je. Prešla som horné izby, jednu za druhou a nervozita vo mne narastala. Bola som unavená, hladná, lebo som do seba nedokázala dostať ani sústo, a rozladená. Prešla som aj dolné poschodie a keď som neúspešne vyšla z knižnice, zachvacovala ma zlosť a sklamanie. Chcela som ho len znova vidieť. Slzy sa mi z očí začali valiť už úplne samé. Plakali, kedy chceli a už som to ani nevnímala. Zas som začala prezerať izby, ktorými som už raz prešla, no teraz akčnejšie a zúrivejšie. Mala som pocit, že mi ho schovali. Bola som unavená a jediné čo som chcela bol ten prekliaty obraz. Chcem tak veľa?

 „Kde je ten obraz!“ zrevala som trocha hystericky do prázdnej chodby a potom vbehla späť do izby, aby som v zúrivej snahe uvidieť ho, vyhádzala ďalšiu skriňu. Možno som jednala unáhlene a iracionálne, ale zúfalstvo človeka niekedy núti jednať chaoticky a niekedy aj bláznivo. Dorota pribehla celá zadychčaná.

„Čo sa deje, dušička?“ opýtala sa nechápavo a začala pobehovať a zbierať veci, ktoré som vyhádzala. Prevesila si cez ruku niekoľko šiat a košieľ. Prudko som sa zvrtla a pochytil ma amok.

„Prečo to zbieraš!“ Schmatla som ju za ramená a zatriasla ňou. Dorote som vytrhla šaty a hodila ich o zem. Zmierlivo zodvihla ruky pred seba a cúvla. „Hľadám obraz,“ vyštekla som na ňu.

„Aký obraz hľadáte, dušička?“ Vytáčala ma tá jej nechápavosť a hlúposť a vytáčalo ma aj to jej dušička.

„Pánov obraz!“ zrevala som a otvorila ďalšiu zo skríň.

„Pánov obraz?“ opýtala sa prekvapene a poškrabala sa na čele.

„Jeho portrét. Bol v zlatom ráme! Kde je?“ Po lícach mi už tiekli slzy, no teraz to boli slzy zlosti. Dorota ku mne zozadu pristúpila a pevne ma objala. Najprv som sa snažila jej ruky zo seba zhodiť, no nakoniec som sa poddala.

„Ja ho nájdem. Pôjdete si oddýchnuť a skúsite sa poriadne vyspať, dušička a ja ten obraz nájdem. Donesiem vám ho do izby, áno?“ Hovorila so mnou ako s malým dieťaťom a to sa mi nepáčilo, no rezignovala som. Nechala som sa odviezť do svojej obrovskej, opustenej postele a keď ma prikrývala ťažkou perinou, začala som znova prepadať panike. Keď zaspím, budem mať určite zlé sny, no Dorota si sadla ku mne a párkrát ma pohladila po vlasoch. Stačilo to na to, aby som ospalo zívla a rozhodla sa spať.

 

Otvorila som pomaly oči a zdalo sa mi, že som ich zažmúrila len na sekundu, no vonku bola tma a izbu osvetľoval lampáš. Vyspala som sa naozaj dobre, čo bolo prekvapivé, po tak dlhej dobe. Pomaly som sa posadila a keď som zbadala jeho portrét položený v tom obrovskom kresle, vyskočila som z postele a padla pred neho na kolená. Rýchlo som sa končekmi prstov dotkla tej dokonalej tváre a zhrozene zistila, že na plátne je ta jeho krásna podobizeň niekoľkokrát prerezaná.

Srdce mi udieralo o hruď a domáhalo sa ho, akoby nevedelo, že ide len o obraz. Bolelo to. Bolelo to hlboko v mojich útrobách. Netušila som, čo sa s obrazom stalo. Vnárala som prsty do dier a chcelo sa mi plakať. Dvere sa so zavŕzganím otvorili a ja som sa prudko obzrela. Dorota ma prišla skontrolovať a keď ma uvidela na kolenách, rýchlo pobehla ku mne.

„Čo ste to urobili, madam?“ zhíkla, keď pozrela na obraz.

„Čo som urobila? Takto som ho našla!“ povedala som nechápavo. „Kto ho zničil!“ skríkla som na ňu. Dorota pobehla k dverám, naklonila sa za drevenú zárubňu a zakričala na môjho otca. Vrátila sa späť do izby a opatrne prešla až ku mne. Dívala sa na mňa, akoby som zas urobila niečo nepochopiteľné. Do izby vpadol môj otec. Zastal pred obrazom ako pred chvíľou Dorota a nechápavo pokrútil hlavou. Ukázal na portrét.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa. Dorota pritisla ruky k hrudi.

„Doniesla som ho sem celý. Veď ste ho videli. Mali ste ho predsa u seba a  bol celý,“ vysvetľovala a rozhadzovala rukami. Otec sa na mňa pozrel ako na blázna.

„Bella, čo si to urobila?“ opýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„Čo to hovoríš, otec? Ja by som predsa...“ Otec priskočil k môjmu toaletnému stolíku a vzal odtiaľ nôž na otváranie listov. Nebol môj. Nikdy som ho nevidela. Pokrútila som hlavou. „Hádam si nemyslíš...“ šepla som so slzami na krajíčku. On si to však myslel. Z jeho tváre to bolo viac ako jasné.

„Dorota, prezri poriadne izbu a zober všetko ostré,“ precedil cez zuby a ja som začala sklamaním plakať. Ten obraz by som nezničila, alebo áno? Asi naozaj bláznim...

„Spala som, otec. Ja by som ho predsa nezničila. Niečo sa tu deje a ja neviem čo, ale ja predsa nie som blázon. Otec... Ver mi...“ híkala som plačom a naliehaním, no otec rýchlo odišiel a počula som, ako za sebou rázne zabuchol dvere na pracovni. Dívala som sa z kolien na Dorotu, ktorá tiež mala len krôčik k plaču. „Dorota, ja predsa nie som blázon,“ šepla som skľúčene. Rýchlo sa ku mne zohla a chcela ma zodvihnúť, no vytrhla som sa a natiahla ruku k obrazu. Aj napriek tomu, že jeho bledú tvár hyzdilo prerezané plátno, bol úchvatný. „Tak veľmi mi chýba,“ zaplakala som a Dorota si kľakla ku mne a stiahla ma na svoje veľké prsia.

 

Dorota ma nútila jesť, aj keď mi každá lyžica dvíhala stiahnutý žalúdok. Cítila som sa mizerne, bolelo ma vnútro, ale aj unavené telo. Mlčky sme jedli, teda aspoň sme sa tvárili, že jeme, lebo aj otec sa vo svojom tanieri len bezcieľne prehraboval. Posledné dni tu bolo príšerné ticho a ja som sa bála ozvať. Všetko sa zmenilo. Mala som pocit, že sa môj otec na mňa nechce ani dívať a vysvetľovala som si to tým, že som zodpovedná za všetko zlé, čo sa nám stalo. Starosti mu pridávalo aj to, že som mala, ako to nazval, zlé chvíľky. Tie zlé chvíľky trvali...

Keď som zostala sama, cítila som sa zvláštne. Večer som si učesala vlasy a svoju striebornú kefu nechala na okraji toaletného stolíka. Ráno som ju tam nenašla. Hľadala som ju v celom stolíku, vytiahla každú zásuvku, no nebola tam. Pochopiteľne som sa teda opýtala Doroty, kam ju dala. Už typickou odpoveďou bolo, že ona ju nikam neodkladala a keď sa pustila do jej hľadania, našla ju v prvej otvorenej zásuvke. Postupne som stratené veci prestala hľadať a prestala sa na ne pýtať. Niekedy som naozaj vážne pochybovala o svojom zdraví. Po nociach som nespala, doháňala som to cez deň, ak sa dalo, keď som aj zaspala, budili ma zlé sny, zvuky, o ktorých som nevedela, či sú výplodom snenia, či chorej hlavy, zabúdala som a strácala veci, no navonok som sa tvárila, že je všetko v poriadku.

„Predal si ten les?“ opýtala som sa šeptom. Otec vzhliadol a nervózne pokrútil hlavou.

„Nebolo by múdre predávať ho na zimu. Potrebujeme drevo. Nerob si starosti,“ šepol.

„Banka je už vyplatená?“ opýtala som sa trocha hlasnejšie.

„Ty si s tým nerob starosti, zlatko. Všetko ide ako má,“ preniesol vážne, no klamal. Ja som ho poznala.

Do jedálne vošiel Jacob. Pozdravil a pozrel na môjho otca.

„Charlie, môžeš na chvíľu?“ opýtal sa a ja som len naklonila hlavu na stranu a čakala na otcovu reakciu. Postavil sa a šiel s Jacobom. Keď sa vrátil a zasadol zas za stôl, bol celý nesvoj a ruky sa mu trocha chveli.

„Deje sa niečo? Čo chcel od teba Jacob?“ opýtala som sa a otec sa neisto pozrel do mojej tváre.

„Nič vážne,“ povedal  nedôveryhodne. Zodvihla som obočie, no otec pozeral do taniera, tak som sa postavila a pomaly vyšla z jedálne. Otec si najskôr myslel, že idem do izby, no ja som šla za Jacobom, do kuchyne. Keď som odchýlila dvere, sedel vedľa Agnesy a niečo si šepkali. Dvere vrzgli a obaja sa na mňa pozreli. Agnesa hneď vstala a prebehla k sporáku.

„Čo si povedal otcovi?“ opýtala som sa. Agnesa sa na neho nervózne pozrela a Jacob vstal a odsunul stoličku, aby som si sadla. Bolo jasné, že nadšená nebudem.

„Bella, Agnesa dostala prácu slúžky u lorda Whitnera. Vieš, že kúpil väčšinu našich koni?“ Pokrútila som hlavou, že nie. „Opýtal som sa u neho na prácu a on povedal áno. Idem s Agnesou. Bella, musíš ma pochopiť, ja nemôžem pracovať len za jedlo a nocľah. Tiež potrebujem žiť,“ šepol naliehavo. Prekvapene som pokrútila hlavou.

„Samozrejme, že chápem, ale...“ Naklonila som sa k Jacobovi. „Jacob, nemôžeš predsa teraz odísť. Otec a ja potrebujeme...“

„Bella, nepotrebuješ ma. Nepotrebuje ma ani tvoj otec. Ja sa viem starať akurát o kone a tie už nemáme. Agnesa nevidela výplatu vyše mesiaca. To od nej žiadať nemôžeš, aby tu zostala a ja pôjdem s ňou, Bella,“ šepol zmierlivo. Rozochvela som sa.

„Iste. Ja sa ospravedlňujem,“ pípla som k Agnese a v rozpakoch som vstala a radšej odišla z kuchyne. Môj osobný strážca Dorota ma už hľadala po dome. Dostala som ďalšiu bolestivú ranu do rebier. Keď odíde aj Jacob, čo mi zostane?

„Uložím vás,“ pošepla a objala ma okolo ramien.

„Jacob a Agnesa odchádzajú,“ pípla som a kládla nohu pred nohu ako námesačná. Dorota ma pohladila po ramenách, ako by ma chcela zohriať a odtisla k mojej izbe. Tu zo mňa postupne posťahovala šaty a odostlala posteľ. Uložila som sa na chrbát a ona ma rýchlo prikryla.

„Idem ešte upratať do kuchyne a potom si prídem ku vám ľahnúť. Bude to rýchlo, áno,“ povedala mi pri uchu.

„Aj ty odídeš?“ opýtala som sa neprítomne, už so zatvorenými očami. Neviem, prečo som sa to opýtala, ale keď ma všetci naokolo opúšťali, bolo to hádam aj logické.

„Nie,“ šepla a pohladila ma po vlasoch. „Kam by som od vás šla, dušička.“ Spokojne som sa teda pomrvila a povzdychla si. Toto jej ubezpečenie mi stačilo na pokojné zaspanie. Nemyslela som na Jacoba, nejako som otupela.

Prebralo ma mierne zaťahanie za prikrývku a keď som oči otvorila, Dorota zo stĺpov postele sťahovala pokmásanú bielu látku. Prekvapene som sa posadila a hľadela na tú poslednú, ktorú ešte nestiahla. Pozrela sa mi vo svetle lampáša do tváre a pokrútila hlavou.

„Nepoviem to otcovi, ale dajte mi to, čím ste to porezali,“ zachrapčala trocha rozladene. Ja som na ňu vyvaľovala oči, kým som pochopila, čo sa stalo. Našla ma spať a závesy na posteli boli dokmásané, alebo skôr dorezané.

„Dorota, ja...“ šepla som a potom trocha poodkryla perinu, lebo ma na stehne niečo zachladilo. Pri nohe som zbadala lesklý nôž z kuchyne. Opatrne som ho vzala do ruky a vyložila ho na vrch prikrývky. Dorota si ho bleskovo strčila do látky závesov a upaľovala von z izby.

Ja som ešte dlhú chvíľu sedela na posteli, s hlavou v dlaniach a premýšľala, čo sa stalo. Neverila som si. Cítila som sa stratená, akoby som to ani nebola ja, akoby som mala dva životy a pamätala si len ten jeden a to čo sa odohráva v tom druhom, mi bolo utajené a zostávali po ňom len stopy. Dorota sa po pol hodine vrátila a ľahla si do postele. Ani sa na mňa nepozrela a tak som si tiež ľahla a do rána sa trýznila hľadaním odpovedí na veci, ktoré nebolo v mojich silách pochopiť. 

 

Vzdala som sa. Moja hlava jednoducho nedokázala pochopiť tie veci, čo sa stali. Ak by som o tom počúvala a nebola by som hlavným aktérom, priklonila by som sa na stanu tých, čo tvrdia, že som blázon. Nikto mi to do očí nepovedal, ale verili tomu. Videla som to v ich pohľadoch. Videla som na otcovi, ako sa kvôli mne trápi, no ja som nevedela, ako to zastaviť. Radšej som sa stiahla, uzavrela sa do svojho vnútra. Rozprávala som čo najmenej a snažila sa robiť len to, čo odo mňa chceli. Nikdy nič naviac a nič menej, aby sa nemohlo prihodiť niečo, čo by som si nevedela vysvetliť.

Sama som chcela, aby pri mne Dorota zostávala na noc. Prestala som si veriť. Naďalej som počula zvuky a mala ten príšerný pocit, že sa na mňa niekto neustále díva, ale nehovorila som o tom. Načo pridávať ľudom, ktorých milujem, ďalšie starosti. Niekedy som sa cítila ako duch panstva Greenway. Cez okno som sledovala, ako sa všetko rúca, ako prichádzame aj o to málo, čo zostalo. Už som prestala počítať dni, ktoré uplynuli od momentu, čo odišiel môj pán. Keď sa jeho potrhaný obraz z mojej izby stratil, nepýtala som sa kde je. Nemalo to význam.

Jacob kvôli mne odkladal svoj odchod, lebo som sa necítila na to lúčiť sa. Agnesa šla už pred týždňom, no on zotrval, aby som to nemala ešte ťažšie. Keď pochopil, že mi lepšie nebude ani zajtra a ani napozajtra, rozhodol sa. Nechcela som to prijať, lebo to znamenalo zas stratiť blízku osobu. Odmietla som sa preobliecť do šiat a tak som celý deň strávila v izbe. Hlúpo, detsky som si myslela, že sa tak tomu vyhnem a on zostane o deň dlhšie, no nezostal.

Prišiel za mnou do izby a ja, aj keď som samú seba presviedčala, že budem rozumná, nezvládla som to. Zasypala som ho výčitkami a hrozbami. Myslela som si, že ho to hádam udrží na panstve, no mýlila som sa. Prišiel ku kreslu, kde som sedela a aj keď som ho odtláčala a dokonca ho aj poškriabala, stisol mi zápästia, pritlačil ich k opierkam kresla a pobozkal ma na čelo. Potom ma svojou ťažkou rukou pohladil po vlasoch.

„Bella, ja musím,“ šepol a potom odišiel aj on. Vedela som, že musel, ale bolelo to.

Toto bola ďalšia rana pre moje vnútro, pre moje srdce, pre moju pochybujúcu myseľ. V ten deň som nedokázala zísť do salóna, nedokázala nič zjesť a cítila som bezmocnosť. Bola som vďačná tme, že priniesla večer a mohla som si ľahnúť. Dom spal a Dorota vedľa mňa tiež. Len ja som dlho bdela a prehrávala si každú bolestivú chvíľu môjho života. Spánok prišiel, no už som ani nevedela čo znamená prespať celú noc. Budila som sa a usínala. Keď som zas precitla do šera horiaceho lampáša, na vrchu prikrývky som mala položený papier.

Naklonila som si ho, aby som videla, čo v ňom stojí. Zistila som, že je to list, ktorý písal Edward Alice. Prekvapene som sa posadila. Dorota hlasno odfukovala a ja som sa bezradne obzerala po izbe. Niečo na chodbe zavŕzgalo. Bolo to, akoby sa pod niekým prehla podlaha, a tak som spustila nohy z postele a prebehla k dverám. Cítila som sa slabo, no bol to tak zreteľný zvuk, že nebolo možné, aby ho vyfabulovala len moja hlava.

Priložila som ucho na dvere a počúvala. Chodbou sa ozývali kroky, vzdiaľujúce sa od dverí. Musela som vedieť, kto so mnou hrá túto nepeknú hru, kto mi podstrčil ten list. Zatienila som lampáš, skontrolovala ešte raz spiacu Dorotu a opatrne vyšla na chodbu. Našľapovala som bosými nohami opatrne až ku schodom. Nikoho som nevidela a už ani nič nepočula, keď na druhej strane chodby buchli dvere a ozval sa zvláštny zvuk, niečo ako škrekot. Roztriasla som sa, no keď som si uvedomila, že hluk najskôr unikol z Edwardovej izby, rozbehla som sa tam a na strach nepomyslela.

Otvorila som rázne dvere a prievan udrel otvoreným oknom tak mocne, až sklo zarinčalo a v lampáši sa mi plameň celý rozknísal. Stiahla som ho aby nezhasol a vstúpila do prázdnej izby. Zastala som na niečom mokrom a keď som si posvietila k zemi, úľakom mi vypadol lampáš, ktorý sa našťastie nezvalil, len zarachotil o drevenú dlážku a list z druhej ruky pristál v kaluži červenej, lepkavej krvi, ktorá vytekala zo zobáka zahrdúseného krkavca. Úľakom som vykríkla. Bolo to šialené. Chlad prebehol celým mojim telom a na šiji mi nabehli zimomriavky hrôzy.

„Bella!“ skríkol chodbou Dorotin hlas a ja som sa znova zľakla. Zohla som sa pre list, keď vbehla do izby. Jej lampáš ju osvetlil lepšie. „Pane Bože!“ zhíkla. Prikryla si ústa rukou. Hneď za ňou do izby vpálil aj otec. Došlo mi, ako to celé vyzerá a tak som pred seba otrčila krvavý list, z ktorého pár kvapiek spadlo na moje kolená a krv sa mi v bielej bavlne košele rozpila ako rozkvitajúci kvet.

„Našla som ho na posteli a šla za šramotom. Takto som to tu našla,“ obhajovala som sa v náhlivosti, ako som si už pomaly zvykla.

„Bella, máš ruky od krvi,“ zachrapčal Charlieho hlas ubolene, pričom sa mi uprene díval do tváre, akoby v nej niečo hľadal.

Šokom som otvorila ústa a pozrela na svoje zakrvácané ruky. Rýchlo som pustila papier a otrela si dlane do košele. Vyzerala som teraz naozaj strašne, keďže mi už spodok dlhej bielej košele nasal trocha krvi z podlahy. Otec ku mne opatrne pristúpil a chlácholivo mi siahol do vlasov, odkiaľ vytiahol pár havraních pier. Prekvapene som sa dívala do jeho prstov.

„Vletel dnu a vydesil ťa?“ opýtal sa a kmitol pohľadom k vtáčej mŕtvole. Hľadal odpove´d, no ja som ju nepoznala.

„Nie... Ja som to nebola...“ Neprítomne som krútila hlavou v snahe vybaviť si každý detail toho, ako som vstala, prešla chodbou a našla krkavca.

„Kto teda?“ opýtal sa skľúčene. Pozrela som sa mu do očí a v ich vlhkosti videla svoj groteskný obraz.

„Ja... Ja neviem...“ zakňučala som.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 26. kapitola:

 1 2 3 4   Další »
26.06.2014 [13:13]

anissskaWow, tak to je teda pecka... moc by mě zajímalo, kdo za tím stojí

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

31. aliii
14.11.2013 [7:39]

prosíííím už o další díl, nemůžu se dočkat pokračování Emoticon

30. kala
14.11.2013 [6:50]

Lolalita,
Udělala jsi ze mě malou natěšenou holčičku,co každou chvilku běhá kolem počítače a čeká,kdy už to bude.
Děkuju že píšeš.

29. Anamor
13.11.2013 [18:45]

No teda, to snad ne. Bella přece není blázen. Moc by mě zajímalo, kdo to dělá.
Emoticon Emoticon Emoticon

28. cechovicovam
11.11.2013 [21:56]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

27. kolouš :)
10.11.2013 [18:57]

No teda, tak to je síla. Emoticon Emoticon Nemám slov to jak pomalu, ale jistě začíná šílet, jak jí nikdo nevěří... výborně napsáno, už se těším na další dílek. A mockrát děkuji !!!

26. LuLuu
08.11.2013 [20:19]

LuLuuNEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEE... čo sa deje.. ja som uplne zmetena.. coo.. EDWARD?! si to ty?!.. ale asi ne co Emoticon Emoticon Emoticon no taak.. ja potrebujem Edwarda Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

25. Kačka V.
07.11.2013 [20:51]

Jestli je to pomsta, tak opravdu není sladká. Pokud je to Edwardův účel, nevím jak se s tím Bella později vyrovná, až zjistí pravdu, kdo ji takto ubližoval. Ale také se přikláním k řádění Tanji, která se jejich příběh dozvěděla od Rosalie. Myslím, že prve odjela s Emmetem do Denali na návštěvu. Tak uvidíme jaké bude rozuzlení. A nebo je ve hře ještě jiná varianta? Strašně moc se těším na další kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

06.11.2013 [23:46]

AfroditaAliceCullenV životě jsem nečetla líp napsaný pozvolný šílenství..ani u Poea jsem se takhle nenapínala..tady semmi oči rozšiřovala údivem...vážně úžasný, ikdyž takhle děivý moc nemusim... já radši romantiku.. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23. SimonQaCullen
06.11.2013 [23:24]

Robí to Edward,že?

 1 2 3 4   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!