Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 25. kapitola

30.10.2013 (09:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 31× • zobrazeno 4717×

Bella:

Toľko povinností, toľko neodkladných drobností, ktoré človeku zaberú celý deň. Viedla som dom aj pred tým, ale bolo tu omnoho viac ľudí, ktorí oddane priložili ruku k dielu. Nebolo v našich silách postarať sa o sídlo, hospodárstvo a zvieratá. Robila som, čo sa dalo.

Predala som všetky šperky, dokonca aj niektoré z tých Edwardových. Čo som mala robiť? Zbabelo som šla k zlatníkovi vo Woodsberry v nádeji, že ich nespozná, no stačil mu jediný pohľad na klenoty a presne vedel, že sa zhovára s madam Cullenovou. Otec ma niekoľkokrát nabádal, aby som Edawrdovi napísala, ale načo písať, keď netuším, kde sa adresát nachádza a písať do domu Edwardovej rodiny by bola hlúposť, keď boli na odchode. Možno to tak malo byť. Možno som dostala len to, čo som si zaslúžila.

Večer som sa šla poprechádzať okolo jazera. Chcela som zo seba striasť tú ťarchu a napätie. Ovial ma ľadový vietor a ja som s povzdychom obišla drevené mólo a pridržiavajúc sa neopracovaných dosák, som zišla až k vode. Ubehli dva dlhé týždne a bolestne som si uvedomila, že som nemala ani čas vyrovnať sa so všetkých, čo sa udialo.

Ja aj otec sme boli v jednom kole. Pridala som mu množstvo starostí, ale ani raz mi to nevyčítal. Bolo treba obracať sa, aby sme všetko zvládli. Každým dňom sa nám podarilo vyriešiť nejaký z problémov, no okamžite sa ukázal iný, a tak sme sa z toho nemohli ani radovať. Nemala som predstavu, čo všetko Edward zvládal a koľko toho stihol zabezpečiť a aké astronomické čiastky pohltili tento dom. Neviem, či si uvedomil, čo svojim odchodom spôsobil.

Svojim spôsobom som na neho mala zlosť za to, že ma nechal takto bez prostriedkov. Na druhej strane som si sypala popol na hlavu, lebo prečo by sa mal o mňa po tom všetkom postarať? Chytila som lemy sukne a trocha sa nahla nad hladinu vody, aby som okúsila jej teplotu. Bola ľadová, ako inak. Aj keď som sa snažila byť opatrná, jedna noha sa mi trocha zošmykla nižšie a to ukončilo moju večernú prechádzku.

Nahnevaná sama na seba som sa pustila najkratšou cestou k domu. Ako som obchádzala stajňu, kone hlasno erdžali. Boli nervózne. Pobehla som k sídlu a keď som vstúpila hlavným vchodom, chodbou sa ozýval hlasný krik. Bola to poriadna hádka medzi Jacobom a mojim otcom. Opatrne som prešla k dverám a snažila sa vyzistiť, čo sa deje.

„Stále je jej muž, tak nech požiada o peniaze jeho rodinu, inak bude potrebné predať kone. Za ne ešte dostaneme aké také peniaze, ale ak ich nepredáme teraz, tak o mesiac bude neskoro. Nemám im pomaly čo dať žrať. Včera mali doviesť krmivá, no nezaplatili sme.“ Privrela som oči a zatlačila na kľučku. Prekĺzla som do pracovne. Obaja sa náhle stíšili.

„Chýbajú ďalšie peniaze?“ Vlastne som sa nepýtala, ale konštatovala.

„Treba predať kone, ale to vyrieši situáciu len na chvíľu. Ja by som na tvojom mieste predal dom. Kúpte si niečo menšie niekde v meste a pohodlne vyžijete. Na čo sa ešte hráte?“ Jacob sa otočil ku mne a pozrel mi do tváre. „Naozaj stále čakáš, že sa vráti? Zbytočne tak míňate to málo, čo zostalo. Keď dom prestanete udržiavať, blíži sa zima a schátra, ak ho poriadne nevytopíte a s tými ľuďmi, čo tu zostali to nezvládnete. Buďme realisti!“ Dívala som sa bokom na otca. Viem viesť domácnosť a bolo mi jasné, že už dlho neutiahneme ani dom, nie to hospodárstvo.

„Neviem, čo mám robiť,“ šepla som skľúčene.

„Predaj to, kým to má cenu!“ povedal trpko Jacob.

„Jacob, to nie je tak jednoduché. Patrí to síce Isabelle, no predať to je príliš radikálne. Ona je stále jeho žena. Myslím, že Edward príde a dá to do poriadku,“ povedal otec a Jacob sa trocha hystericky rozosmial.

„Charlie, preber sa, dočerta! Aj ja tu zostávam len preto, že som za to celé tak trocha zodpovedný,“ povedal mrzuto a ja som pokrútila hlavou. Otec sa nahrbil.

„Si za to zodpovedný, Jacob? Naozaj?“ vyprskol otec.

„Nie, nie je. Za všetko si môžem len ja sama,“ schladila som otca a otočila sa na Jaka. „Vážim si, že si tu ešte zostal, ale ak tu zostávaš len z pocitu viny, tak by si mal odísť.“ Jacob zvážnel, povzdychol si a pokrútil hlavou. Toto bolo asi najdlhšie, čo sme sa po tom večeri, čo Edward odišiel, zhovárali. Otec sa na mňa rezignovane pozrel.

„Dobre si to premysli, Isabella,“ preniesol.

„Čo povieš ty?“ opýtala som sa priškrtene. Otec pozrel na Jacoba, potom na mňa a pery sa mu stiahli do úzkej linky.

„Vydržíme. Zvládneme to. Sídlo sa predávať nebude. Ja, aj ty Jacob a aj Edward sme sa tu na tom poriadne nadreli. Udržíme to, kým to pôjde.“

„V tom prípade by sa s ním aj tak bolo treba spojiť. Ak sa s ňou rozvedie, patrí jej renta.“ Jacobova strohosť ma šokovala. Otec sklonil hlavu a mne došlo, že už nad tým sám uvažoval. Bolo už konečne nutné pozrieť sa na celú vec triezvo. Bez slova som vyšla z dverí a namierila priamo do kuchyne. Sadla som si s hrmotom za stôl, ako klbko nešťastia. Jacob prišiel za mnou a sadol si oproti.

„Pozri, nechcem aby si to vnímala tak, že sa ti mstím, alebo som k tebe naschvál zlý. Ja ti len potrebujem otvoriť oči, Bella.“ Sedel ako na tŕni a uprene sa na mňa díval.

„Mal si pravdu...“ šepla som. Prekvapene otvoril doširoka oči a povytiahol obočie.

„Vtedy, keď som prišla zo školy po prvýkrát. Pamätáš?“ Bezradne pokrútil hlavou. „Dala som Edwardovmu žrebcovi jablko a on ho chcel tak veľmi, že sa mu drevo zarývalo do hrdla. Povedal si, že sa pre jedno jablko aj dokaličí a že aj my ľudia sme takí, že urobíme čokoľvek, aby sme dostali viac, než ostatní. Keď som oponovala, povedal si...“

„Že si bola dlho medzi hyenami,“ doplnil moju vetu. Prikývla som.

„Vtedy si mi povedal, že sa len pretvarujem. Mal si vo všetkom pravdu a ja nie.“

„Nie, ty si mala pravdu! Ja si ten rozhovor pamätám pre to, čo si povedala ty mne. Povedala si, že pravda berie ilúzie a ja som bolestivo zistil, aké to je. Pravda, ktorú si mi vmietla do tváre ma ešte stále bolí a pravda, ktorou si počastovala Cullena nás priviedla sem.“ Rukou ukázal okolo seba a potom na mňa. Začala som plakať. Rukami som si prikryla ústa.

„Ako z toho von?“ zaplakala som.

„Nájdi v sebe tú malú Bellu, čo pred rokmi odišla do tej prekliatej školy!“ zasyčal. Vyvalila som na neho uplakané oči. „To je jediná šanca nás všetkých.“ S hrmotom sa postavil zo stoličky vo chvíli, keď do kuchyne vpadla Agnesa. Celá očervenela, keď nás zbadala. Natisla sa chrbtom k stene a ja som pozrela do rozpakmi poznačenej Jacobovej tváre. Postavila som sa tiež. Bolo nutné niečo povedať, aby sme mohli existovať ďalej pod jednou strechou.

„Agnesa, neviem, prečo sa mi vyhýbaš. Ja sa predsa nemám čo miešať do teba a Jacoba a mrzí ma, ako som vás prepadla.“ Pozrela som na Jacoba, ktorý sa mierne usmial. Agnesa sa tiež nervózne uškrnula. Mala som pocit, že sa potrebujú tiež pozhovárať a tak som z kuchyne rýchlo odišla.

Noha v mojej topánke ma už doslova pálila a tak som vybehla do izby, vyzula sa a rýchlo zastrčila nohy pod perinu. Z vonku sa stále ozývalo nervózne erdžanie koní, čo nebývalo veľmi zvykom. Možno im Jacob spomínal, že ich chceme predať. Mala som toho posledné dni nesmierne veľa a keďže sa Dorota musela starať o viac vecí, než len o mňa, musela som sa ukladať sama.

Večer som líhala do postele a cítila som len prázdnotu. Zaspala som až po pol noci. Netuším, koľko mohlo byť hodín, no zobudilo ma zvláštne praskanie. Najprv mi napadlo, že mám v izbe myš, no začalo to silnieť a tak som sa posadila a siahla po lampáši. Kým som zasvietila, hluk prestal, a tak som si zase ľahla. Staré domy sú plné záhadných zvukov.

Otočila som sa na bok, keď sa razom rozrazilo okno a jeho krídla udreli do stien. Vyskočila som z postele a v prvotnom preľaknutí som sa pritlačila chrbtom o čelo postele a zhíkla. Vydýchavala som preľaknutie a potom som opatrne prešla k oknu a vykukla cezeň von. Noc bola jasná a vôbec silno nefúkalo. Nedokázala som si vysvetliť, čo sa stalo. Možno zafúkalo len na chvíľu, presviedčala som samú seba.

Keď som si líhala do postele, bola som celá rozochvetá. Do rána som už takmer oko nezažmúrila a len čo som zaspala, prišla ma zobudiť Dorota. Počas dňa som mala toľko práce, že nebol čas rozmýšľať nad nocou a našťastie ani nad Edwardom. Musela som však horlivo uvažovať nad tým, čo povedal Jacob. Keď som pohľadom prechádzala po zrenovovanej fasáde a vyrezávaných okeniciach domu, srdce mi krvácalo pri predstave, žeby som mala dom predať. S touto myšlienkou som sa však zahrávala čím ďalej, tým viac.

Bol podvečer a ďalší šialený deň za nami. Keď pred domom zadupotali konské kopytá, stiahlo sa mi hrdlo a srdce som cítila niekde až v krku. Bol to posol. Obával som sa toho, že mi doručí niečo nemilé od právnika, prípadne priamo od Edwarda. Keď chcel predať list priamo mne, bola som si istá, že je od Edwarda. V kútiku duše, ešte aj vo chvíli, keď som natiahla ruku k mužovi v čiernom plášti som sa modlila, aby to bol od neho prejav zmierenia, no pri pohľade na drahý, bielený papier s charakteristickým znakom banky som stuhla. Na liste bolo meno môjho manžela, ale posol sa už hádam v mestečku dopočul, že sa tu pán nenachádza a preto si žiadal priamo mňa. Hneď ako som vzala list do ruky, muž sa uklonil a nebolo ho. Otec mi bez slova zobral z ruky kus papiera a rozlepil pečať. Prebehol očami po písme a pokrútil sklamane hlavou.

„Čo sa zas deje!“ opýtala som sa skľúčene.

„To nič... Všetko je v poriadku,“ povedal akoby naozaj o nič nešlo, no ja som natiahla ruku, aby mi list podal. Pri mojom nahnevanom pohľade nemal na výber.

„To do mesiaca neuhradíme,“ šepla som šokovaná tou sumou na konci papiera. Otec sa unavene narovnal a pohodil plecom.

„To je až šialené. Keby tu bol Edward, zasmial by sa na tom a vyrovnal behom sekundy. Bol som s ním v banke, keď od neho odmietali prevziať tak veľkú hotovosť. Mohlo to byť dávno vyrovnané, ak by vtedy...“ Videla som na ňom, že je v koncoch.

„Môžem ešte predať posledné šperky a niečo je ešte u Edwarda.“ Zadívala som sa na svoju ruku a privrela oči. „Myslíš, že by som zaň dostala toľko peňazí,“ opýtala som sa a otec nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Nemôžeš predať snubný prsteň, Isabella. To proste nie, aj keby sme nemali čo jesť, miláčik. Myslím žeby sme mali banke ponúknuť Greenway.“

„Čo keby ste banke odkázali, nech si pána Cullena nájde sama a tie peniaze žiada od neho?“ opýtal sa zrazu Jacob za našim chrbtom a ja som nadskočila. Otec sa na neho zvláštne pozrel.

„Jacob má pravdu. Odpíšem banke, aby vyzvali priamo pána Cullena. Keď ho budú chvíľu zháňať, my dostaneme viac času a ak ho nájdu, aspoň sa to celé urýchli.“ Otec sa víťazne usmial.

„Nie! Greenway je môj jediný majetok. Je môj a ja už od Edwarda viac nechcem. Ponúkni ho banke,“ rozhodla som.

„Tu nie je miesto na hrdosť, Bella. Ten ryšavý sa môže cítiť akokoľvek ublížene, ale nemal ťa tu nechať bez prostriedkov. To proste nemal, tak nech platí svoje pohľadávky. Bola si mu ženou so všetkým, čo k tomu patrí, tak nech sa hnevá ako chce, mal by si splniť svoje záväzky.“

„V tomto s Jacobom plne súhlasím, Bella,“ preniesol otec.

„Urobte, čo chcete,“ povedala som mrzuto a šla do svojej izby bez večere. Pokiaľ som si neľahla do postele, ani som si nespomenula na včerajšiu príhodu s oknom.

Uložila som sa na chrbát a pozerala na vyrezávané stĺpy postele. Kone konečne trocha stíchli. Neviem, či erdžali od hladu, alebo od strachu, že ich predáme. Jacob mal teraz práce za troch, keďže už v stajniach zostal len on a pomáhal mu Roland. Vonku sa rozfúkalo. Počula som, ako sa vietor zapiera do skla. Asi trikrát som vstala a skontrolovala okno, aby sa nestalo, čo včera. Zatiahla som závesy a ľahla si do postele. Prehadzovala som naozaj dlho, kým prišiel spánok.

Mala som sen, čo sa mi nestalo už týždne. Sedela som v záhrade. Po chvíli ku mne prišiel Edward. Vo vnútri som sa celá chvela. Prisahala by som, že cítim jeho vôňu. Oprela som sa o jeho rameno a spolu sme sa dívali na tmavnúcu krajinu. Objal ma okolo ramien a privinul k sebe. Pritlačil pery na môj spánok a ja som mu nedočkavo nastavila pery. Dokonalá idylka.

Cítila som vnútorný pokoj. Scéna sa však náhle zmenila. Bolo to ako zmena počasia. Prihnalo sa to rýchlo a krajina sčernela, akoby ju niekto olial tušom. Videla som sa čierno-bielo. Ležali sme v posteli, no posteľ stála pri jazere. Bolo mi chladno. Doľahol na mňa a láskal ma svojimi perami na krku. Potom ma pobozkal, znova a znova. Odrazu stiahol obočie a jeho tvár pôsobila nahnevane.

„Nenávidím ťa!“ povedal zúrivo a nastalo ticho a úplná tma. Jeho zlostná tvár zmizla a ja som sa počula kričať.

Uvedomila som si, že sa prebúdzam. Počula som kroky, pod ktorými vŕzgala drevená dlážka. Precitala som, no vrzgot som stále vnímala. Prerývane som sa nadýchla. Bola som hore, aj keď som mala oči pevne privreté. Podlaha zastonala hneď vedľa postele. Prudko som sa posadila a zhíkla do ticha. Nikto tu nebol.

Naklonila som sa pre sviecu a pár krát som škrtla kresadlom. Zapálila som potom lampáš a aj ten ďalší v rohu izby. Iracionálne som sa pozrela aj pod posteľ a dokonca aj do almary a za závesy. Mala som pocit, že bláznim. Do rána som nechala horieť lampáše a sedela s prikrývkou vytiahnutou až po oči.

Celý nasledujúci deň vo mne rástla nervozita. Bola som nevyspatá, zničená, ubolená a nočná mora, ktorá mi v noci nedala spať, ma mátala aj cez deň. Vo vlastnom dome som sa začala cítiť nepríjemne a zraniteľne, prenasledoval ma pocit, že sa na mňa neustále niekto díva. Kamkoľvek som sa pohla v okolí domu, cítila som na sebe pohľad. Všetko naokolo mi prišlo nervóznejšie, tak zvláštne nesvoje. Keď som sa zadívala na okolité lesy a hory, aj tie mi prišli iné.

Zastala som na terase a zhlboka sa niekoľkokrát nadýchla. Potrebovala som dostať do pľúc toľko kyslíka, koľko sa len dalo. Mala som pocit, že mi začína hlava vynechávať. Deň bol zas plný drobných problémov a nevyriešených veľkých. S otcom sme sa dohodli, že sa tento týždeň pokúsime zohnať čo najviac peňazí a ak sa to nepodarí, pošleme banke list, aby si môjho manžela našli sami. Už som nemala čo stratiť, lebo to, že ma opustil manžel, už dozaista vedeli aj v hlavnom meste.

Snažila som sa zostať hore čo najdlhšie, aby som čo najskôr zaspala a nemusela uvažovať nad ťaživými otázkami a aby ma netrápili zlé sny. Pred spaním som dokonca počúvla nemožnú radu mojej skvelej Doroty a vypila som pohár whiskey. Tá chuť, čo mi však zostala v ústach vo mne akurát vyvolala staré spomienky. Poriadne som zatvorila okno, iracionálne ho ešte trikrát skontrolovala, posedela som si v tom príšernom, ťažkom kresle a potom si ľahla do postele a zas zostala civieť na vyrezávané stĺpy. Nechala som si horieť lampáš a čakala na spánok, no oči mi stále behali po izbe. Pristihla som sa pri tom, že mám panický strach zo zavŕzgania podlahy, čo bolo smiešne. Starý dom je však hlučné miesto.

„Tak už spi, Bella!“ zavrčala som sama na seba. „Bože...“ Posadila som sa a zúfalo sa oprela chrbtom o čelo postele. Bolo to neuveriteľné, ako veľmi sa mi chcelo spať, no keď som zatvorila oči, každučký zvuk ma donútil ich znova otvoriť. Spánok však k unavenému vždy skôr či neskôr zavíta.

Cítila som chlad. Pomrvila som sa a pretočila na bok. Otvorila som oči a zaklipkala nimi do tmy. Lampáš bol zhasnutý a biela látka visiaca zo stĺpov na posteli povievala izbou. Posadila som sa. Okno bolo otvorené dokorán a závesy stiahnuté na strany. Zrazu som celá stuhla. Edwardovo kreslo bolo prisunuté k posteli. Vyschlo mi v ústach. Sprvu som cítila len číre zúfalstvo. V miernej panike som schmatla lampáš a rýchlo sa ho snažila zapáliť. Keď sa mi to podarilo, neutekala som k oknu, ale von z izby. Prebehla som bosá domom, až k izbe pri kuchyni. Vpálila som do dverí tak prudko, že udreli do steny. Dorota sa na posteli prudko posadila a zdesene vykríkla.

„Čo... Čo sa stalo!“ jačala dezorientovane. Priskočila som k nej a schmatla ju za ruku.

„Bola si v mojej izbe?“ vyštekla som na ňu. Šokovane sa na mňa dívala.

„Nie...“ šepla nechápavo.

„Otvorila si u mňa okno?“ skríkla som na ňu a ruky sa mi neskutočne na jej ramenách chveli. Môj zvýšený hlas zobudil Agnesu, ktorá len v starom vlniaku cez ramená, prišla nakuknúť, čo sa deje. Otočila som sa k nej.

„Bola si v mojej izbe!“ skríkla som na ňu a ona pokrútila hlavou. Dívala sa na mňa ako na blázna. Sadla som si bezradne k Dorote na posteľ.

„Niekto mi v izbe otvoril okno, zhasol lampáš a presunul kreslo,“ šepla som. „Možno to bol Charlie,“ dodala som zmučene, lebo som sa šialene snažila nájsť vysvetlenie.

„Ak by niekto posúval to ťažké kreslo, určite by vás to zbudilo. Veď ho tam z pánovej izby niesli traja,“ povedala Agnesa zamyslene. Prudko som vstala, chytila Dorotu za ruku a či chcela, alebo nie, musela ísť so mnou. Chudinka si ani nestihla zobrať župan. Vpálila som do izby a nechápavo hľadela na pánovo kreslo stojace pod zatvoreným oknom. Závesy boli zatiahnuté a čo viac, moja posteľ bola ustlaná, akoby v nej nikto ani nespal. Šokom som nebola schopná dýchať. Pozrela som na Dorotu, ktorá skrútila ústa do nepeknej grimasy. Agnesa pokrútila hlavou a vyšla z izby. Zmätene som kmitala pohľadom z postele na kreslo a potom na Dorotu.

„Ach, dušička, zaspali ste možno v tom kresle a niečo sa vám prisnilo. Poďte...“ šepla starostlivo, prešla k posteli a začala ju odkrývať. Ja som stále stala uprostred izby a nemohla pochopiť, čo sa tu stalo. „No, hajde...“ povedala Dotora a capla dlaňou po vyšponovanej plachte.

Ako obarená som prešla k posteli, bosými nohami vkĺzla pod prikrývku a nechala sa zakryť až po uši. Cítila som sa ako úplný hlupák. Nevedela som, čomu mám veriť. Hlava mi hovorila, že sa to všetko naozaj stalo, no nedokázala som nájsť rozumné vysvetlenie toho, čo sme tu našli.

„Dorota, zostaň tu so mnou, prosím,“ šepla som skľúčene. Dorota sa usmiala, vzala deku zo stoličky a obišla posteľ. Ľahla si na bok povrchu prikrývky.

„Máte to teraz naozaj ťažké, ale zvládnete to, dušička,“ preniesla starostlivo.

„Dorota... Včera som mala sen. Bola to nočná mora. Zdalo sa mi, že je niekto v izbe, ale keď som otvorila oči, nikto tu nebol a noc pred tým...“ odmlčala som sa. Oči ma pálili a chcelo sa mi plakať. „Deň pred tým sa mi otvorilo okno tak prudko, že vrazilo do stien. Vonku však nefúkalo. Ja mám pocit, akoby...“ Pozrela som na Dorotu, ktorá sa sprvu pokojne usmievala, no ten úsmev sa vytratil.

„Máte toho veľa. Stalo sa toho toľko a ešte ste sa s tým nevyrovnali. Ste unavená a niekedy, keď je hlava unavená, namýšľa si hlúposti. Zostanem tu a vy sa poriadne vyspíte, áno?“ Natiahla ruku a pohladila ma.

„Nehovor o tom Charliemu, Dorota. On by sa o mňa bál,“ šepla som, než som zatvorila oči.

Možno sa Vám kapitola zdala trocha chaotická, ale dočkáte sa vysvetlenia. Ďakujem Vám za komentáre k minulej kapitole. Viem, že kapitoly bez Edwarda sú také nemastné a neslané, ale hádam to nejako pretrpíte. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 25. kapitola: