Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 23. kapitola

Stratený živel - 23. kapitolaNezadržala som vzlyk. „Jessica... Moja kamarátka. Ona zmizla.“

Opäť sa ozvalo klopanie a ja som sebou trhol. Pohľad mi okamžite padol na posteľ, kde naďalej ležala spiaca Bella. Celá a živá. Rytmus jej srdca ma v tom utvrdil, no stále som bol rozrušený. Nehlučne som vstal, rýchlo si obliekol nohavice a došiel k dverám, za ktorými stála Katy. Len čo som ich otvoril, vbehla dnu a nadľudskou rýchlosťou skontrolovala spálňu.

„Čo to malo znamenať?“ zavrčal som. Katy sa na mňa pozrela s ospravedlním v očiach. Nahliadol som do jej mysle a odhalil, že to bola len vízia. Pokiaľ sa jej sny dajú nazývať víziou. Neobjavujú sa pravidelne v nejakých intervaloch a nie vždy sa skutočne udejú.

„Mrzí ma to, oci. Ja... Proste videl si môj sen, vydesilo ma to. Nezdvíhal si mi. A...“ vzlykla. „Strašne som sa bála o Bellu. Viem, čo by to s tebou spravilo.“ Nevedela, či ma môže objať, nebola si istá, ako veľmi sa na ňu hnevám.

Natiahol som k nej ruku a ona to gesto pochopila a prudko ma objala. Znova vzlykla, na hrudi som pocítil jej horúce slzy. Nechcel som, aby plakala. Nehneval som sa na ňu. Hneval som sa na seba, že by som bol schopný ublížiť Belle, keby som sa len na malú chvíľku prestal ovládať.

Po chvíľke pošepla to, čo som si sekundu predtým stihol prečítať v jej hlave: „Mal by si jej to konečne povedať.“ Možno by ti pomohla dodať dôveru v sebaovládaní.

„Nehnevám sa na teba.“ Rukou som ju pohladil po vlasoch. Odtiahla sa a pozrela sa mi do očí. Zotrel som jej posledné slzy z líc, načo sa usmiala a pomaly odišla. A ja som mohol ostať sám so svojimi myšlienkami.

Pre istotu som vošiel do spálne a opäť skontroloval posteľ. Ten Katyin sen bol taký živý, až som si myslel, že všetko je skutočné. Bella však spokojne spala s úsmevom na perách. Chladnými prstami som jej prešiel po sánke, pokožku mala príjemne teplú. Nato sa pomrvila a spod prikrývky vystrčila jednu nohu. Ruku som okamžite stiahol. Keby som sa jej dotkol príliš silno, v okamihu by som jej dokázal polámať kosti.

Prešiel som k presklenej stene v obývačke a zadíval som sa na spiace mesto. Kiežby som mohol byť obyčajným človekom s obyčajnými ľudskými problémami. Čo by som dal za klasický život s Bellou. Rád by som sa vzdal aj svojej schopnosti.

Som však netvorom a musím si pri nej dávať pozor. Nesmiem sa ani na chvíľku prestať ovládať. Počas sexu sa obávam, že jej ublížim. Avšak jej energia... Akoby ma brzdila, akoby som sa jej silnejšie ani nedovolil dotknúť. Akoby ma niečo upozorňovalo.

Keď bola Katy malé dieťa, bolo to s ňou rovnaké. Spočiatku som sa jej bál dotknúť, veď poloupír je krehký. Nie tak veľmi ako človek, ale nie je odolný ako upír. Keby bola mojou biologickou dcérou, možno by som sa nikdy nebál, že jej ublížim, pretože by som toho nebol schopný.

Mal by si jej to povedať, ozýval sa mi v hlave Katyin hlas, ktorý prehlušoval toto ticho vypĺňané iba bitím srdca a dýchaním mojej milovanej vo vedľajšej izbe. Jej srdce však bilo o čosi rýchlejšie, prebudila sa. Začul som šuchot posteľnej prikrývky a následne tiché kroky.

„Edward?“ ozval sa miestnosťou jej jemný, vystrašený hlas. Obzrel som sa ku vchodu do spálne, z ktorého vyšla Bella zakrútená v prikrývke. S úľavou si vydýchla a podišla ku mne. Aj keď som nepočul jej myšlienky, vedel som, čo vysloví. Nechcel som ju vyľakať, nečakal som, že sa zobudí uprostred noci.

„Bála som sa, že si odišiel.“ Natisla sa ku mne a ja som ju pevne objal a nadýchol sa jej opojnej vône. Voňala ako zmes kvetov na rozkvitnutej lúke, jej krv ma lákala svojou piesňou a sladkastou vôňou, ale ja som odolal. Uvedomoval som si, že v náručí držím krehký kvietok, ktorému nemôžem a nedokážem ublížiť.

„Nikdy neodídem,“ pobozkal som ju do vlasov. Cítil som jej teplo sálajúce z tela aj cez prikrývku. Perami sa obtrela o moju holú hruď, načo sa pozrela očami zelenými sťa jarná tráva do tých mojich. Mal som pocit, akoby ma opantávala, obmotávala si ma okolo prsta.

Postavila sa na špičky a natiahla sa k bozku. Nemohol som odolať. Jej pery boli jemné ako motýlie krídla a chutili tak sladko. Ruku mi obmotala okolo krku, zatiaľ čo druhou ma hladila po hrudi. Každý jej dotyk ma vzrušoval a takmer som sa jej úplne poddal, keby som si nespomenul na Katy a jej sen.

Odtiahol som sa, na čo sa na mňa nechápavo pozrela. Za chvíľu sa však výraz jej tváre premenil na zahanbený a sklopila pohľad na zem.

„Bojím sa,“ uviedol som na pravú mieru. „Bojím sa, že ti ublížim.“ Srdce sa jej rozbúšilo. Znova mi pozrela do očí a nadýchla sa, že niečo povie, no zarazila sa.

Natiahla sa k mojím perám, pričom neprerušila očný kontakt. „Neublížiš. Verím ti.“ Na tvári som pocítil jej hrejivý dych, ale nepobozkala ma. Vyčkávala ako zareagujem.

Verila mi. Istotne mi nerozumela, o čom hovorím, ale vkladala do mňa dôveru a to ma posilnilo. Bez obáv som si privlastnil jej poddajné pery, ktoré ma neustále vábili k bozku. Obmotala okolo mňa aj druhú ruku, načo jej z tela skĺzla prikrývka až k nohám a nahým telom sa na mňa natisla. To som už nevydržal. Vyzdvihol som si ju do náručia a položil ju na posteľ bez toho, aby sa naše pery od seba oddelili.

Nebál som sa. Vedel som, že jej neublížim.

 

Bella:

Kráčala som hore po schodoch s úsmevom na perách. Včerajší večer aj dnešok s Edwardom bol úžasný. Stráviť s ním po týždni dvadsaťštyri hodín bolo neopísateľné, nevedeli sme sa jeden druhého nabažiť. Ale predsa sme dnes popoludní zašli do mesta. Našťastie myslel na všetko – alebo Katy myslela na všetko – a ja som sa nemusela plahočiť po vonku v slávnostných šatách. V skrini som mala pripravené letné šaty, spodnú bielizeň a sandále na klinovom opätku. Nebola som veľkým fanúšikom šiat, mala som radšej rifle, ale musela som uznať, že krémové šaty bez ramienok áčkového strihu po kolená mi sadli. Dokonca som si nemusela robiť starosti o zubnú kefku či make-up.

V meste sme sa naobedovali a následne zašli do cukrárne na zmrzlinu. Je pravda, že Edward toho veľa nezjedol, no užívala som si s ním každú chvíľu.

Pred dvere som položila lodičky a zalovila som v kabelke rukou. Vytiahla som kľúče, odomkla dvere a zapadla do tmavého bytu. Lodičky som premiestnila k ostatným topánkam a zažala som svetlo.

„Jess?“ zvolala som, no nedostala som žiadnu odozvu. Je streda večer, nemala by byť už doma? Odložila som si modré šaty s kabelkou na posteľ do izby, potom som nakukla aj do Jessicinej izby, či náhodou nespí, ale jej niet. Nebola tu. Skontrolovala som chladničku, či nenechala odkaz. Márne.

Určite je ešte v práci. Vyzula som si sandále, z ktorých ma už začínali bolieť nohy, a hodila som sa na gauč. Vzala som diaľkový ovládač a zapla televíziu. Práve išiel nejaký komediálny film, a keďže som nemala nič lepšie na práci, zapozerala som sa.

 

Za desať minút dve a Jessicy stále niet. Od nervozity som si začala obhrýzať nechty. Veď v stredu nemáva vystúpenia v Merlotte’s. A aj keby áno, reštaurácia už bola zatvorená. Zobrala som do ruky telefón a asi už po stý raz jej zavolala.

Nič. Odkazová schránka. Vypla som to. Porazí ma z nej, ak sa práve vykrúca na parkete v nejakom bare a ja tu zatiaľ zomieram strachom. Už viem ako sa cítila, keď som nebola tam, kde som mala byť, a začínalo ma skutočne mrzieť, že som ju niekoľkokrát takto vyľakala.

Povzdychla som si. „Kde trčíš?“

 

Nevedno ako som zaspala na gauči a zobudila sa až o siedmej ráno. Slnko už stúpalo po oblohe, rozžarovalo byt teplými lúčmi. Rýchlo som sa spamätala a s nádejou som sa prudko postavila a rozbehla sa skontrolovať celý byt. Avšak dvere od jej izby ostali odchýlené, ako som ich nechala ja včerajší večer. Zo zúfalstva som skontrolovala kúpeľňu, ale tá sa ponárala v tichej tme. Znova som si prezrela chladničku, či som náhodou neprehliadla nejaký odkaz, ale farebné papieriky by na bielom podklade na mňa svietili už dávno.

Kašlala som na hlad, na prezliekanie sa do čistého či umytie zubov. Schmatla som sandále, kľúče a mobil a bežala k autu. Nejako sa mi počas toho podarilo obuť si topánky bez zakopnutia.

Naskočila som do auta a sprudka naštartovala, na čo mi auto odpovedalo chraptením, za ktorým nasledovalo ticho.

„No tak, toto mi teraz nerob,“ prosila som. Vyčkala som pár sekúnd a potom opatrne otočila kľúčikom v zapaľovači a motor naskočil, pričom robil zvyčajne veľký hluk. Edward ma tak často brával niekam, až som si odvykla na taký rámus.

Trvalo mi vyše hodiny, než som sa dostala do Merlotte’s. So sklamaním som si prezrela parkovisko bez malého žltého auta. Nie je ani v práci, tak kde, dopekla, je? Vošla som dnu a poobzerala sa po poloprázdnej reštaurácii. Pri barovom pulte postávala mladá blonďavá žena.

„Ehm, dobrý deň. Neviete, kde je Paul?“ Bol mojou poslednou nádejou, jedine on ešte mohol vedieť, kedy tu bola naposledy.

Zdvihla ku mne pohľad a prstom ukázala na dvere ďalej od toaliet. Poďakovala som sa a prešla k dverám, na ktoré som dvakrát zaklopala.

„Ďalej,“ ozval sa spoza nich hrubý mužský hlas. Vošla som dnu a uvidela Paula sediaceho v kresle za mohutným dreveným stolom. Mal dlhšie svetlohnedé vlasy a jemne opálenú pokožku, na tvári sa mu črtali vrásky. Pozrel sa na mňa svetlými očami. „Želáte si?“

„Dobrý. Som Jessicina kamarátka Bella a...“

Vtom mi skočil do reči. „Dostala zápal švindľov?“ Odmlčala som sa. Zápal švindľov? Čo vyviedla?

„Čože?“

„Fajn, chápem, že sa jej včera ráno po zábave nechcelo prísť, ale mohla sa ozvať. Dúfam, že dnes večer sa dostaví.“ Díval sa na mňa vcelku prísnym pohľadom, až som takmer iba prehltla ďalšiu otázku.

„Takže, ona tu včera nebola?" v hlase som nedokázala skryť prekvapenie.

„Veď ste jej kamarátka, nie? Prišli ste mi vari povedať, že ani dnes nepríde?“ Srdce mi od strachu vynechalo jeden úder. Mysli, Bella, mysli! Čo robila v utorok večer? Pomáhala mi a... Išla na party. Žeby si niekoho našla? Ale kvôli niekomu cudziemu by predsa neriskovala miesto v práci.

„Ja... Zariadim, aby večer prišla.“ Najprv sa ju pokúsim nájsť. „Vôbec sa vám neozvala?“

Rozhorčene rozhodil rukami. „Vyzerám na to, že by som o nej niečo vedel?“

Ospravedlnila sa a potom rýchlo opustila Paulovu pracovňu. Dobehla som k autu, kde som sa usadila a snažila si utriediť myšlienky. Čo posledné o nej viem? Predvčerom večer mala ísť niekam von, predtým mi ešte napísala správu. Je možné, že ju niekto zdrogoval? Alebo znásilnil a zabil?

Prehltla som výkrik. Nie, Jess musí byť zdravá. Živá a zdravá. Určite sa popoludní alebo ešte skôr ukáže v byte a bude sa ponáhľať do práce. Možno len u niekoho prespala. Možno sa do niekoho zamilovala a zahodila povinnosti za hlavu.

Musím zistiť, v ktorom bare v ten večer bola. Ale ako? Mohla ostať v Port Angeles, no mohla ísť pokojne do susedného mesta. Skúsim obvolať všetky bary v okolí, či ju náhodou nevideli? Ako mi to pomôže? Možno si ju ani nevšimli a pochybujem, že by vedeli, kam mohla odísť. Aj keby si pamätali s kým, ja som toho dotyčného nemusela poznať.

Dokelu! Je to ako hľadať ihlu v kope sena. Sama ju nedokážem nájsť. Všetci jej známi, ktorých som poznala, o nej nevedeli. Jedine ak... Samantha. Pokúšala som sa nájsť jej číslo v mobile, ale akosi som ho nemala. Áno, bola mojou šéfkou a ja som ešte stále nemala jej číslo, ale ona moje číslo mala. Naštartovala som a vybrala sa späť do Port Angeles. Počas cesty som rýchlo napísala správu Esme, že dnes neprídem.

Zastavila som pred barom, hodiny na mobile ukazovali pár minút pred desiatou. Možno tu bude, veď aj predtým tu o takomto čase bola. Alebo to bolo iba kvôli mne?

Vyskočila som z auta a utekala k šedým železným dverám. Potiahla som za kľučku, zamknuté. Silnejšie som zaklopala a počkala minútu. Dve. Nič. No tak, prečo keď potrebujem pomoc, nemá mi kto pomôcť?

Zo zúfalstva som po miliónty raz vytočila Jessicino číslo. Opäť len odkazová schránka. Skúsila som iné číslo. Po pár zvoneniach sa ozval zamatový hlas:

„Bella?“

„Edward,“ hlas sa mi triasol a po tvári mi stekali teplé slzy.

„Bella, čo sa deje? Si v poriadku?“ V jeho hlase bolo badať paniku.

Nezadržala som vzlyk. „Jessica... Moja kamarátka. Ona zmizla.“

„Kde si?“ Na druhej strane bolo počuť šum a následne tiché štartovanie auta.

„Príď ku mne domov.“

„Budem sa snažiť prísť čo najrýchlejšie.“ Ukončila som hovor a sadla som si späť do auta. Hlavu som si oprela o volant a plakala som. Jess, kde len si? Kam si mohla zmiznúť? Nemohla sa predsa len tak vypariť, musí niekde byť. Musí byť živá.

Po chvíľke sa mi podarilo naštartovať a dostať sa k bytovke. Vzala som kľúče do rúk, ale nemala som síl postaviť sa a prejsť tých pár krokov. Bála som sa o Jess. Nedokážem si predstaviť, že sa jej niečo mohlo stať. Čo ak ju už nikdy neuvidím? Už jej nikdy nebudem môcť povedať, ako ju mám veľmi rada. Neviem, čo by som si bez nej počala. Bola mi ako sestrou, mohla som jej dôverovať, zveriť sa jej s čímkoľvek, vždy mi pomáhala, dokonca aj v ťažkých chvíľach.

„Bella!“ začula som Edwardov hlas. Alebo sa mi to iba zdalo? Vykukla som z otvorených dverí a všimla si neďaleko stojace čierne Volvo, no to už bol Edward takmer pri mne. Otvoril dvere dokorán, avšak ja som nenachádzala v sebe silu. Chytil mi tvár do dlaní a ja som sa pozrela do tých zlatých očí. Niečo hovoril, jeho slová mi však splývali, až som im nerozumela.

Z rúk mi zobral kľúče a vyzdvihol si ma do náručia. Okolie som videla len ako rozmazanú šmuhu. Brána, schodisko, dvere, interiér bytu. Posadil ma na gauč a kľakol si predo mňa, pričom mi z tváre zotieral slzy. Šepkal, prihováral sa mi, no ja som sa na nič nezmohla.

Doniesol mi pohár vody a ja som si až vtedy uvedomila, aká som smädná. Vypila som ho na jeden hlt. Díval sa na mňa ustaraným pohľadom.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa už stý raz. Chytil ma za ruky a dožadoval sa odpovede.

Hlas sa mi vrátil. „Ja... Včera večer tu Jess nebola. Ani ráno neprišla. V práci povedali, že sa včera neukázala. Nikto o nej nič nevie. Neviem sa jej ani len dovolať.“ Z očí sa mi spustil nový príval sĺz.

„Volala si na políciu?“ Pokrútila som hlavou. Čo by som im povedala? Moja priateľka je nezvestná. Už len tá myšlienka ma zasiahla ako blesk. Skutočne je nezvestná. Šanca, že nezvestných nájdu živých, je mizivá.

Edward už držal pri uchu telefón a pery sa mu rýchlo pohybovali, ako niečo hovoril. Všetko som vnímala akosi trhane, ako keby som chvíľu bola pri vedomí a následne na pár minút omdlela.

„Bojím sa,“ hlas mi zlyhal a znova som sa rozvzlykala. Sadol si ku mne a zovrel ma v pevnom objatí.

„Všetko bude v poriadku.“ Pohliadla som do jeho hrejivých očí a na malinkú chvíľku tomu klamstvu uverila.

 

Asi o hodinu – neviem to isto – do bytu vtrhla polícia. Vtedy som sa už musela pozviechať, prezliecť sa a vypovedať ako svedok na výsluchu. Pýtali sa ma na všetko o Jess – aký je medzi nami vzťah, aké mám o nej posledné informácie, kam často chodieva,...

Po celý ten čas pri mne stál Edward a bol mi oporou. Vyšetrovatelia si všetko zapisovali, prehľadali jej izbu a aj zvyšok bytu. Keď zistili všetko potrebné, odišli s tým, že v prípade nových informácii mi zavolajú. Alebo ja mám zavolať im, ak niečo zistím.

Ulica už bola pohltená tmou, lialo ako z krhly a hodiny ukazovali deväť hodín večer. Ako to tak rýchlo zbehlo? Vôbec som si neuvedomovala plynutie času. Celý dnešný deň bol zvláštny. Akoby som polovicu dňa prespala, pričom som ani na okamih oka nezažmúrila. Odkedy polícia odišla, tŕpla som. Napäto som sedela na gauči a hypnotizovala mobil. Dúfala som, že mi čochvíľa zavolajú, že našli Jess živú. Bože, len nech je v poriadku.

Edward sa odo mňa ani nepohol. Neustále sa ma dotýkal, objímal ma, akoby sa bál, že sa mu tu rozpadnem na kúsky. Zapol aj televízor, snažil sa ma tým rozptýliť, ale nedarilo sa mu.

Vtom však program v televízii prerušili naliehavé správy. Na obrazovke sa objavila čiernovlasá reportérka.

„Devätnásťročné dievča menom Jessica Hambyová v priebehu posledných dní bez stopy zmizla. Jej najbližší o nej nemajú žiadne informácie. Podľa jej kamarátky sa mala v utorok večer nachádzať v bare v blízkosti Port Angeles. Od toho večera sa nikomu neozvala. V prípade akýchkoľvek...“

Reportérka prerušila reč, zatiaľ čo na obrazovke ukazovali Jessicinu fotografiu. Zadržala som vzlyk a natŕčala som uši, aby som zachytila každé slovo, ktoré vysloví.

„Práve sme dostali nové informácie. Polícia našla žlté auto, ktoré by malo patriť menovanej nezvestnej. Nachádza sa neďaleko železného mosta na okraji Port Angeles. Nanešťastie, nezvestnú sa doposiaľ nepodarilo nájsť.“

Počas jej reči mi začal vyzváňať mobil. Počkala som než dohovorila a potom som rýchlo schytila mobil.

„Prosím?“ Môj hlas vyletel o pár oktáv vyššie.

„Slečna Swanová? Máme nové informácie. Mohli by ste sa dostaviť k starému mostu?“

Naprázdno som prehltla. „Samozrejme.“ A zložila som.

 

Jej auto sa našlo pri starom železnom moste. To nemôže znamenať nič dobré, hlavne keď nenašli ju. Stála som vonku v daždi pri policajtoch a bolo mi jedno, že budem mokrá až do špiku kostí. Chcela som vedieť všetko, čo zistia.

K hŕstke policajtov prišiel muž s gumovými rukavicami, aké nosia vyšetrovatelia, keď nechcú zanechať odtlačky.

„Na sedadle vodiča sa našla krv. Pošleme ju na expertízu, a tak zistíme, či patrila nezvestnej.“ Potom pozrel na mňa a vzal do rúk priehľadné igelitové vrecko, v ktorom sa nachádzal žltý svetrík. „Spoznávate to?“

„Á-áno,“ zakoktala som. „To je Jessicin svetrík.“

Vymenil si pohľad s jedným policajtom, potom sa pozrel späť na mňa. „Našlo sa to na zábradlí mosta. Keďže takmer celý deň prší, nenašli sme žiadne iné stopy.“

Čím ďalej pátrajú, tým je to iba horšie. Privrela som oči a pocítila chladné objatie. Prečo by tu nechávala auto? A sveter na zábradlí mosta? Vari... Nie, to určite neurobila. Nemala k tomu dôvod. Ak by mala nejaké problémy, povedala by mi o nich.

Strelila som pohľadom k mostu ožiarenému baterkami, pomocou ktorých sa policajti snažili nájsť dôkazy. Pod mostom sa búrila čierna rieka. Bola vyše dvadsať metrov pod mostom. Obávala som sa toho najhoršieho. Čo ak nájdu jej telo na brehu rieky?

Telo sa mi otriasalo vzlykmi a bez Edwardovej pomoci by som sa sklátila na zem. Prečo sa to deje? Prečo sa to pokazilo, práve keď môj život vyzeral byť dokonalý? Potrebujem Jess, bez nej to tu nezvládnem. Vždy mi pomohla v najhoršom, vždy sa ma snažila rozosmiať. Nemôže byť predsa...

Potriasla som hlavou. Na to slovo nechcem ani pomyslieť. V mojom vnútri žila malá dušička s nádejou, že Jess je v poriadku a čaká ma v byte, aby som jej opísala večer s Edwardom.

„Okolie prehľadávajú psovodi, no počasie nám hľadanie komplikuje,“ podišiel ku mne vyšetrovateľ. „Hliadku s člnom a potápačov môžeme vyslať, až keď sa vodný stav rieky upokojí.“ Pozrel na mňa a v jeho očiach som zahliadla ľútosť. Určite som vyzerala ako premočená kôpka nešťastia. „Choďte domov. V prípade akýchkoľvek nových informácii vás budeme kontaktovať.“

Nechcela som ísť. Chcela som tu ostať a počkať na... Počkať, kým nájdu Jess. Lenže Edward ma napriek mojim chabým protestom vzal do auta a odviezol do bytu.

„Myslíš...“ vzlykla som. „Myslíš si, že je...“ Nedokázala som to slovo ani len vysloviť. Dívala som sa na Edwarda, no slzy mi zatienili výhľad. Nohy som razom mala ako z gumy a keby ma Edward nezachytil, zviezla by som sa k zemi.

„Bella,“ zašepkal zamatovo jemným hlasom moje meno a odhrnul mi mokré pramene vlasov z tváre. Podoprel ma a pomohol mi dôjsť do spálne, kde ma posadil na posteľ. Zo skrine vybral čisté oblečenie a začal ma vyzliekať z premočenej mikiny, trička a riflí a následne ma obliekol do suchého. Nechala som so sebou narábať ako s bábkou.

Moje vnútro ma bolelo, akoby sa mi orgány rozsypali. Akoby som bola roztrieštená. Chcelo sa mi plakať, kričať, chcela som vrátiť čas a ísť s ňou na tú hlúpu party. Nič z toho by sa potom nestalo, nezmizla by. Vedela by som o nej, kde je, s kým je a čo robí.

Ako v mrákotách som vyzliekla Edwarda z koženky a trička a obmotala okolo neho prikrývku, aby nezmrzol. Ľahol si spolu som mnou napriek tomu, že som sa vzpierala. Nechcem spať. Nesmiem spať. Musím byť v strehu, kedykoľvek mi môže zazvoniť mobil.

„Bella,“ znova vyslovil moje meno s nehou. „Musíš si pospať. Ostanem hore a zobudím ťa, keď sa ozvú.“ Pritiahol si ma do náručia a držal ma pevne, aby som nemohla ujsť. Nie, musím ostať bdelá. „Nedokážem sa pozerať na to, ako trpíš.“ V jeho hlase bolo badať zúfalstvo.

Vtisol mi bozk do vlasov a ja som vdychovala tú opojnú vôňu, ktorá ma akoby upokojovala. Až sa mi začali zatvárať oči...

 

Rozlepila som viečka od seba a rýchlo precitla do skutočnosti.

„Koľko je hodín?“ vyhŕkla som a už som sedela v pozore. „Preboha, ja som zaspala!“ V mojej izbe som bola sama. Prudko som vyskočila z postele, no vtom sa mi zamotala hlava a hrozilo, že stratím rovnováhu. Nato som však ucítila chladné, pevné ruky, ako ma objali.

„Si v poriadku?“ vystrašene sa opýtal. Prikývla som, ale to, čo som teraz potrebovala, bolo posadiť sa. Klesla som na posteľ, hlava ma začínala príšerne bolieť a môj žalúdok hlasno zaškvŕkal. Deň som nejedla. Celý jeden deň, pretože som hľadala Jess... Och, Jess!

Pozrela som na Edwarda. „Volali?“

Pokrútil hlavou, načo ma pichlo pri srdci. Stále je nezvestná.

„Poď. Musíš sa naraňajkovať.“ Pomaly mi pomohol postaviť sa a doviedol ma do kuchyne, kde to nádherne rozvoniavalo. Sadla som si k barovému pultu a dávala si pozor, aby som z vysokej stoličky náhodou nespadla.

Nabral mi raňajky a postavil predo mňa tanier s lievancami, ovocím a javorovým sirupom. Odkiaľ to zohnal? Nad tým som sa dlho nezamýšľala, pretože sa mi žalúdok skrútil bolesťou od hladu. Vzala som do rúk príbor a pustila sa do jedenia. Bolo to vynikajúce, až som na chvíľu zabudla na realitu a vychutnávala si sladké sústa.

Len čo som dojedla, moja myseľ sa znova začala zaoberať Jessiciným zmiznutím. To, že mi ešte nezavolali, môže znamenať, že je živá. Ale nemusí...Všetko sa na mňa začalo valiť ako prívalová vlna. Jess je preč, netuším kde. A bez nej... Neviem, čo so mnou bude. Ak ju nenájdu, budem sa musieť odsťahovať? Sama by som to platiť nezvládala. Bez nej nič nezvládnem.

Spomínala som na večer, kedy som s ňou bola naposledy. Čo ak to bola posledná chvíľa, keď som jej mohla povedať, že ju mám rada? Čo ak už nikdy nebudem mať príležitosť jej to povedať? Budem si to navždy vyčítať.

Och, práca! Včera som mala ísť do práce! Pátranie po Jess je dôležité, ale práca takisto. Nemôžem si dovoliť teraz o ňu prísť.

„Deje sa niečo?“ Edward si musel všimnúť zdesenie v mojej tvári. Dialo sa toho dosť...

„Popri tom všetkom som včera zabudla ísť do baru.“ Šprintovala som do izby po kľúče, ale nevedela som ich nájsť. Kde som ich len mohla dať? Rozpamätávala som sa, že ich mal Edward.

Objavil sa vo dverách mojej izby. „Samantha ti volala. Nebola zo mňa nadšená, akoby aj cez telefón vedela, kto som,“ pousmial sa, ale potom zvážnel. „Vysvetlil som jej situáciu a dala ti neplatené voľno, ako len dlho budeš potrebovať.“

S úľavou som si vydýchla a jedna z mnohých starostí mi opadla zo srdca.

 

Keďže Edward ma nehodlal opustiť v týchto dňoch, musel si zájsť domov po nejaké veci. Teda som ostala na pár hodín v byte sama, pričom mi sľuboval, že sa bude ponáhľať. Sprvu ma nechcel nechať samú, ale ja som ho ubezpečila, že to zvládnem. Pár hodín zvládnem. Viac nie, bez neho nie.

Napísala som sestrám, že sa im ozvem, keď budem môcť prísť. Nemala som chuť im volať. Zrazu som mala pocit, akoby mi ostal len Edward. Akoby náš vzťah so sestrami behom dňa ochladol. Možno by mi boli oporou, no možno by mi nerozumeli. Pri Edwardovi mám pocit, že rozumie všetkému, čo poviem, že ma chápe.

Opatrne som vošla do Jessicinej izby. Stačil mi jeden pohľad na jej gitaru a zabolelo ma pri srdci. Jemne som prešla po strunách, ktoré vydali melódiu. Musí sa vrátiť, musí ukázať celému svetu svoj talent.

Na tvári som pocítila teplú slzu. Nahnevane som si ju zotrela. Nemám dôvod plakať. Jess predsa žije a čoskoro ju nájdu.

Otvorila som jej skriňu, načo som zacítila závan jej voňavky, jemne sladkej a sviežej. Vzala som do rúk modrú látku. Boli to tie šaty, ktoré mala v ten večer, keď som išla s ňou na party. Tak to malo byť aj tentoraz...

Sadla som si na posteľ, pričom som zazrela jej notebook. Opatrne som ho vzala a zapla. Bez uváženia som sa preklikla na jej Youtube kanál a pustila si jej videá.

„Ahojte! Moje meno je Jessica, ale priatelia ma volajú Jess. A toto je moje prvé video, kde vám zaspievam a zahrám na gitare známu pieseň I See Fire od Eda Sheerana. Určite mi dajte do komentára vedieť, či sa vám video páčilo.“

Už len pri jej hlase sa mi začala triasť spodná pera. Keď vzala gitaru do rúk a začala hrať a spievať, nedokázala som zastaviť príval sĺz, stekali mi po tvári a vpíjali sa do trička. Čo ak sa nevráti? Nezoberie gitaru, nebude spievať a nikto už nebude môcť naživo počuť jej medový hlas.

Vzala som notebook a zavrela sa do izby. Ležala som na posteli a prehrávala si jej videá stále dokola a dokola a snažila si predstaviť, že sedí pri mne, hrá a spieva. Že je živá a zdravá a je tu so mnou.


Tak, konečne je tu ďalšia kapitola! V prvom rade dúfam, že sa vám páčila. Pomerne ťažko sa mi písala a ďalšia je pre mňa ešte ťažším orieškom. Snáď sa tu pokračovanie objaví pred Vianocami, pretože popri gymnáziu mám veľmi málo času. Budem vďačná za každý komentár. :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 23. kapitola:

 1
26.10.2016 [18:32]

NatalieVolturipekna kapitolka Emoticon

2. Veronika :)
21.10.2016 [0:42]

Rychlo dalej som zvedava ako to vsetko dopadne a či sa Jess najde živá a v poriadku Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. BabčaS
19.10.2016 [21:09]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!