Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 22. kapitola

Jak se vidí


Stratený živel - 22. kapitolaNemohol som sa zbaviť predstavy ako sedím s Bellou na terase pred veľkým domom v Chicagu, popíjame ľadový čaj a rozplývame sa v náručí toho druhého, pričom slnko pri západe sfarbuje oblohu na oranžovo. V záhrade pobehujú naše deti a my sme dokonale šťastní.

Dni plynuli a ja som sa stále zdokonaľovala. Sestry ma chválili a ja som bola so sebou spokojná. Keď som si však chcela dať dva dni pauzu, najprv odmietali môj návrh. Napokon sme sa dohodli, že aspoň vo svete ľudí si trocha precvičím schopnosti. Minimálne desaťkrát mi pripomenuli, že ma nikto nesmie vidieť. Vraj by to bola katastrofa.

Katastrofa by len nastala, keby sa dozvedeli, že už som to vyzradila Edwardovi a čoskoro som o tom plánovala povedať aj Jess. Stále som však nenašla vhodnú príležitosť.

Nastúpila som do auta a vybrala sa do Port Angeles. Nevedela som sa dočkať! Už len jeden večer v bare, pospať si do obeda a pôjdem na večeru do reštaurácie s Edwardom. Počas práce sme nemali na seba toľko času – jedine ak sme sa stretli po pracovnej dobe. A to som bola väčšinou vyťažená, veď som končila o tretej ráno. Potom som spala asi len päť alebo šesť hodín.

Zajtra a pozajtra budeme mať na seba času dosť. K tomu som konečne mohla využiť tie šaty od Katy. Občas som premýšľala nad tým, či ho na to nahovorila jeho sestra. Možno si to prečítal z jej mysle. Čo ak aj ona číta myšlienky? Veď sú príbuzní.

„Ahoj!“ zvolala som do tichého bytu. O chvíľu sa mi však odzdravila. Našla som ju v jej izbe sediac na posteli v tureckom sede s notebookom na nohách.

„Predstav si! Už mám niekoľko komentárov a viac než tristo odoberateľov!“ Otočila na mňa obrazovku a ja som sa dívala na jej Youtube kanál. Skutočne. Presne tristodeväť ľudí ju odoberalo a videá mali poväčšine kladné komentáre. Aspoň ja som nezahliadla nijaký záporný.

„Vravela som ti to. Si skvelá.“ Objala som ju a verila v to, že to niekam dotiahne. Mala krásny, príjemný hlas a keby sa tu v blízkosti konala spevácka šou, bez jej názoru by som ju hneď prihlásila. Ona sa do takýchto vecí nehrnula, možno iba s podporou. A v tomto som bola ja jej podpora.

Ponáhľala som sa však do práce, preto som sa išla rýchlo prezliecť a o pár minút už nasadala späť do auta. Neďaleko baru už parkovalo jedno známe auto. Z čierneho Volva vystúpil mladý muž s tými krásnymi bronzovými vlasmi a aj z tej diaľky som zahliadla jeho šibalský úsmev. Nedalo mi to nezasmiať sa. Opäť to bude večer plný pohľadov a úsmevov. A také večery som mala rada.

 

Odpočinutá som sa zobudila niekedy po jedenástej. Jess bola dávno v práci a Edward odišiel, len čo ma doviezol domov. Samozrejme, vymenili sme si pár bozkov, ale chcela som sa ešte väčšmi tešiť na dnešný večer. Nemohla som sa dočkať, keby budeme len my dvaja. Sami. Dúfala som, že po večeri v Seattli ma neodvezie späť domov.

Pomaly som sa postavila a vybrala sa prichystať si raňajky. Do večera som mala dostatok času, preto som sa nenáhlila. Aj keď je pravda, že mi zostáva len sedem hodín. Dve hodiny zaberie príprava a naďalej mám veľa času. Päť hodín ničnerobenia.

Pripravila som si šampiónovu omeletu a s tanierom som si sadla na gauč. Popri jedení som sledovala nejaké televízne šou, o ktorých som ja v živote nepočula. Televízor sme doma často nezapínali, iba večer kvôli správam. A u Jess som naň nemala čas. Teraz čas mám, ale nemám čo robiť.

Sestry mi vraveli, že by som mala cvičiť. Tak nech.

 

Kým som dojedla a obliekla sa, ubehla hodina. Cesta do Forks sa mi zdala zdĺhavá a k tomu vo svete živlov plynie čas rýchlejšie, takže by som tam mohla stráviť maximálne necelú hodinu. Možno by to aj stačilo. Nerozhodná som nastúpila do auta a premýšľala, kam ísť. Nemala som veľa možností, no i tak som bola na vážkach.

Les je les. Či už zázračný, alebo nie, sú teoreticky rovnaké.

Naštartovať auto sa mi podarilo až na tretí pokus. Už som sa začínala báť, že bude potrebovať opravu, ktorú by som si nemohla dovoliť. Oblečenie aj benzín niečo stojí. Tiež som začala Jess prispievať na nájomné. Nechápem, ako to zvláda ona, ako to zvládala sama. Pravda, som pre ňu iba na obtiaž – jedlo sa míňalo rýchlejšie a zvýšila sa spotreba vody. Pokrútením hlavy som zahnala myšlienky a sústredila sa na to, kam presne pôjdem. Nechám sa viesť intuíciou.

S autom som sa vybrala za mesto smerom do Forks, ale po pár minútach som zastala na kraji vozovky. Snáď moje autíčko nebude zavadzať ostatným. Vystúpila som a pre istotu ho zamkla, i keď som pochybovala o tom, že by mi ho niekto ukradol. Bolo celkom staré a bolo to na ňom vidieť, ale mne prirástlo k srdcu, len čo mi ho Adele s Terrym kúpili.

Vykročila som v ústrety lesu. Opatrne som prekračovala hrubé a vyčnievajúce korene stromov, o ktoré by som mohla veľmi ľahko zakopnúť. Okolie Forksu aj Port Angeles bolo obklopené krásnymi ihličnatými lesmi, sem-tam sa tu našli aj duby a iné listnaté stromy. Príroda bola všade navôkol a to sa mi páčilo. Možno preto sa tu moje sestry usadili.

Ticho prehlušovalo čvirikanie vtákov a šum vody. Kráčala som za zvukom vody, keď na mňa spomedzi stromov vykukla rieka. Podišla som k brehu a sledovala búrlivo tečúcu vodu v rieke. To žblnkotanie bolo piesňou pre moje uši, bolo upokojujúce. Zohla som sa a ruku zaborila to chladnej vody. Idem cvičiť.

Nabrala som do rúk vodu a vyhodila ju do vzduchu. Rozprskla sa na malé kvapôčky, ktoré zostali visieť vo vzduchu. Riadila sa mojimi pokynmi. Slnko sa predralo pomedzi mraky a lúčmi ožiarilo rieku aj kvapky vody, pričom sa krásne trblietali, ako diamanty. Nechala som ich pomaly dopadať dolu.

Nebolo to také ťažké, ako tvrdili sestry. Možno toto bolo až príliš jednoduché. Tak skúsim niečo iné. V hlave som si predstavovala, čo má voda robiť, lenže nič sa nedialo. Snažila som sa o vlnu, ale asi som nemala až takú moc. Cítila som, ako mi rukami prechádza známa, príjemná energia, no pocítila som aj niečo ako odporovú silu. Akoby mi niekto vravel: Na to nemáš.

Sklamane som spustila ruky pozdĺž tela. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Myslela som na svoju nevlastnú rodinu, sestry, Jess a na Edwarda. Vybavovala som si najkrajšie spomienky, až sa mi žily napĺňali radosťou. Ruky sa mi rozbrneli. Prudko som otvorila oči a dívala sa na neskutočnú scenériu pred sebou.

Nad riekou sa vznášala obrovská vodná stena. Siahala od jedného brehu k druhému a do výšky merala aj desať metrov. A tvorcom som bola ja. Nemohla som tomu uveriť. Ústa sa mi samovoľne roztiahli do úsmevu, chcela som, aby ma teraz videli sestry. Nie vtedy, keď som sa v našom svete pokúšala o jednoduché vodné bubliny.

Stačilo myslieť na to dobré, uvoľniť sa a byť šťastná a dokázala som nemožné. Pokrútila som rukami a z vodnej steny som spravila vír, ktorý sa krútil, akoby ste zapli mixér. Mala som väčšiu moc než som si myslela...

 

„Ahoj!“ ozval sa bytom Jessicin hlas. Osušila som si vlasy uterákom a než som sa stihla odzdraviť, už opäť hrkútala. „Čo keby sme dnes zašli na jednu party?“

Och, zabudla som jej povedať, kto a kam ma dnes pozval. Aj s Jess by som rada niekam zašla, ale už som bola dohodnutá s Edwardom. Pravda, už si ani nepamätám, kedy naposledy sme s Jess boli von.

Nakukla do kúpeľne a zarazila sa. „Ty sa niekam chystáš?“

Zabalená v uteráku som stála pri umývadle a prečesávala si vlhké vlasy hrebeňom. Ospravedlňujúco som sa usmiala.

„Edward ma pozval na večeru do Seattlu.“ Stihla som zbadať sklamanie v jej očiach, než ho zakryla úsmevom. „Ale zajtra budem určite doma a večer by sme mohli niekam zájsť,“ snažila som sa ju rozveseliť. Silený úsmev sa zmenil na úprimný.

„Tak, asi budeš potrebovať pomôcť s účesom a výberom odevu, že?“ Nadvihla jedno obočie. Vedela, že ona je mojou osobnou štylistkou a budem potrebovať jej radu.

„Šaty už mam vybraté. Tie od Edwardovej sestry Katheryn, tie tmavo-modré,“ pripomenula som jej.

„Aspoň mi to uľahčí prácu,“ zasmiala sa a pomohla mi rozčesať vlasy, ktoré následne vysušila fénom. A potom s nimi stvárala kadečo. Zviazala ich čiernou gumičkou, použila malé sponky. Jeden prameň tu, druhý tam... Ale výsledok stál za to. Na hlave som mala drdol, nie obyčajný. Vyzeral veľmi komplikovane, no bol krásny.

Ďalej mi pomohla s líčením. Na mihalnice naniesla maskaru a vynechala linky. Namiesto nich mi naniesla na viečka tmavé očné tiene, ale nie príliš tmavé – také akurát. Zakončila to tmavým rúžom.

Nemohla som sa na seba v zrkadle vynadívať. „Jess... To je dokonalé.“ Postavila som sa a objala ju. „Ďakujem.“ Mám ťa rada. Mala som chuť jej to povedať. Bola mi skvelou kamarátkou od prvej chvíle, čo sme sa stretli. Vtedy by som si ani nepomyslela, že z nás budú kamarátky a spolubývajúce.

„Nie je zač,“ pošepla a opätovala mi objatie. Po chvíli som sa odtiahla a vybrala sa obliecť si šaty. S povzdychom som sa pozrela na čierne ihličky. Som zvedavá, ako v nich zvládnem dnešný večer. Vzala som ich do rúk a zavrela sa do svojej izby. Zhodila som zo seba uterák, obliekla si čiernu čipkovanú spodnú bielizeň. Zostávali už len šaty a topánky.

Opatrne som si ich obliekla, ale potrebovala som pomôcť so zipsom na chrbte. To mi vždy robilo problém. Zvolala som na Jess a o sekundu sa zjavila v mojej izbe. Zapla mi zips a keď som sa k nej otočila, vyšlo z nej och.

„Čo je? Rozmazala som si niečo na tvári?“ Prudko som sa zvrtla k zrkadlu a tiež som sa zmohla len na prosté och. Šaty boli prenádherné, ešte krajšie než na vešiaku. Dokonca mi neprekážal ani hlboký výstrih tvaru V. Jemne mi obopínali postavu po pás, odkiaľ voľne padali na zem. Látka bola na dotyk jemná a ľahká a na svetle sa trblietala, akoby bola popretkávaná drobnými kryštálikmi.

„Už len korunku, malé náušnice a je z teba princezná!“ rozplývala sa. Potom sa oborila na môj náhrdelník. „Ale toto preč, vôbec sa to k tým šatám nehodí.“

Odmietavo som pokrútila hlavou. Prívesok v tvare srdca som si nedala z krku ani raz dole, odkedy mi ho Adele v deň mojich narodenín vložila do rúk. Verila som, že ma ochraňuje a prináša mi šťastie. Aj keď to tak občas nevyzeralo.

Napokon mi Jess doniesla drobné, nevýrazné náušničky, ktoré pôsobili ako malé diamanty, pričom to bola iba bižutéria. S opätovným povzdychom som si obula lodičky, radšej by som ich vymenila za tenisky alebo aspoň balerínky. Do malej čiernej kabelky som odložila mobil, kľúče a peniaze. Napadlo ma, že by som si zobrala niečo na prezlečenie, keby som náhodou ostala cez noc u Edwarda. Ale nebola som si tým stopercentne istá.

Vykukla som z okna svojej izby a zahliadla čierne Volvo. Už je to tu...

 

Edward:

Dvere sa otvorili a čas akoby zamrzol. Uvidel som ju. I keď som ju už videl v myšlienkach jej kamarátky, skutočnosti sa to nevyrovnalo. Vyzerala ako princezná, ako víla, ktorá mi učarovala a ukradla srdce. Čas opäť plynul a ona pomaly kráčala po schodoch, skôr akoby sa vznášala.

Bledá pokožka sa jej vo svetle pouličnej lampy leskla, šaty akoby boli jej súčasťou už oddávna a pri chôdzi sa jemne vlnili. Vybrala sa naprieč cestou smerom ku mne a jej oči sa stretli s mojimi, ale len na chvíľu, než zrak opäť sklopila. Tmavé pery, ktoré by som najradšej v tejto chvíli ochutnal, sa roztiahli do jemného, krásneho úsmevu.

Zastala až tesne predo mnou a ja som nedal na sebe poznať, aký som vykoľajený. Keď mi Katy povedala o šatách, neprezradila ani slovami, ani mysľou podrobnosti. A ja som si mohol len predstavovať, ako bude vyzerať. Bola okúzľujúca. Vedel som, že bez nej by môj život – ak sa to dá nazvať životom – nemal zmysel.

„Slečna Swanová,“ jeme som sa uklonil, ako to bolo v dobe mojej mladosti. Kiežby som ju už vtedy stretol a nepodľahol španielskej chrípke. Nanešťastie sa zo mňa stal netvor, ktorý sa zaľúbil do krásnej a nevinnej víly. Obával som sa dňa, kedy jej budem musieť povedať pravdu a čeliť následkom.

Podal som jej kyticu červených tulipánov, najväčšiu, akú som zohnal. V očiach jej zablysol úžas, ale vzápätí ho vystriedalo nadšenie. Zasmiala sa smiechom, ktorý by som mohol počúvať celé dni, a so slovom ďakujem si vzala kyticu. Nebol som si istý, no niečo mi nahováralo, že tieto kvetiny má rada. Mne na oplátku robilo radosť, keď som jej akokoľvek mohol vyčariť úsmev na tvári.

Zľahka som chytil jej ruku, cítil som to teplo sálajúce z nej. V nose ma šteklila vôňa jej sladkej krvi a aj keď sa dokážem ovládať, niekedy bola tá túžba po krvi veľmi silná. Nikdy jej však neublížim. Nesmiem. Nesmiem nad sebou stratiť kontrolu a zlákať sa vôňou ľudskej krvi. nikdy.

Pomohol som jej nastúpiť do auta. Následne som si rýchlo sadol za volant a naštartoval. Nemal by som problém dívať sa na ňu a zároveň šoférovať, ale bolo by to podľa nej zvláštne. Snažil som sa teda dívať na cestu, avšak pohľad mi často ubiehal k nej. Rukami pohládzala lupene kvetov a občas si k nim aj privoňala. Bol som rád, že sa na mňa nedívala, pretože som na ňu doslova civel. Neustále som si ju premeriaval. V tento večer bola nesmierne okúzľujúca, no aj bez krásnych šiat, líčenia a vysokých topánok sa mi páčila, mala v sebe akési čaro, ktoré donútilo každého zamilovať sa do nej.

Vtom na mňa upriamila pohľad. Uprene sme si hľadeli do očí a ja som sa v tých jej strácal. Pripomínali mi rozľahlé trávnaté lúky počas skorej jari. Jemne sa jej rozšírili zreničky a srdce bilo trocha rýchlejšie a ja som skúsil nahliadnuť do jej mysle. Aj keď som sa všemožne snažil niečo v jej mysli nájsť, číhala tam iba tma a ticho.

Odvrátil som pohľad na cestu a načúval tlkotu jej srdca, tá hudba ma príjemne upokojovala. Občas som ohromne túžil aspoň len na sekundu vedieť, na čo myslí, ale zároveň to ticho bolo na nezaplatenie. Neznášal som preľudnené miesta, akoby všetci ľudia naraz jeden cez druhého kričali. Postupom času som si však zvykal a naučil sa potlačiť ich myšlienky do úzadia, no vždy som počul ich šum. Pri Belle to bol pre mňa relax, mohol som sa uvoľniť.

Cesta ubehla rýchlo, príliš rýchlo. Čas, ktorý som trávil s ňou, mi vždy pretiekol pomedzi prsty ako voda. Musím jej čoskoro povedať pravdu a nechať ju ísť, pokiaľ bude chcieť. Bol som však sebecký a nechcel som ju stratiť. Urobím čokoľvek, len aby ma neopustila.

Zastavil som pred hotelom Four Seasons v Seattli. Vystúpil som a nie príliš rýchlo, aby som nevyzeral podozrivo, som sa premiestnil na druhú stranu auta a už otváral dvere. Jej hrejivá ruka sa chytila tej mojej ako topiaci sa záchranného bodu. Opatrne, ale elegantne vystúpila a očarila svojou krásou nielen mňa, ale aj poslíčka za mojím chrbtom, ktorého myšlienky sa ku mne v momente dostali. Videl som ju jeho očami, premeral si ju odspodu nahor a v mysli ju opisoval ako bohyňu.

Podal som mu kľúče od auta a než stihol akokoľvek zareagovať, spolu s Bellou zavesenou na mojom ramene sme kráčali po červenom koberci. Ďalší zamestnanec nám otvoril dvere hotela a poprial príjemný večer. Pozrel som sa na Bellu, ktorá si len užasnuto prezerala celý hotel. Jej oči blúdili sem a tam, až sa zastavili na mne. Tvár jej zalial rumenec, čo mi prišlo rozkošné, a ja som sa pousmial.

„Do reštaurácie,“ povedal som pánovi pri ovládaní výťahu, keď som nás doviedol do výťahu.

Len čo sme vyšli z výťahu, Bella onemela. Zadržala dych a zastala. Usúdil som, že sa jej tu páči. Reštaurácia bola pomerne veľká, stoly boli z tmavého dreva, stoličky boli potiahnuté kožou a nad každým stolom visel mohutný diamantový luster. Bella plánovala niečo povedať, lenže v tom momente pri nás sa zastavila čašníčka, slušne oblečená a bez otravných myšlienok. Napriek tomu sa mnohé mysle ľudí sediacich navôkol snažili dobyť cez moju ochrannú bariéru, ktorú som si počas desaťročí praxe stihol vybudovať.

„Dobrý večer, máte rezerváciu?“ opýtala sa a do mysle jej aj tak zablúdila myšlienka o mojom zovňajšku.

„Áno, na meno Masen,“ odpovedal som stroho. Dievčina sa rýchlo premiestnila za pult a v zozname skontrolovala rezerváciu.

„Stôl číslo sedemnásť. Tadiaľto, pane.“ Spolu s Bellou sme nasledovali čašníčku a od každého stola som počul o Belle, ako ju ostatní muži hlcú pohľadom. Musel som sa ovládnuť, aby som na nich nezavrčal, že ona je moja. Bol som majetnícky, veľmi.

Stôl sa nachádzal pri presklenej stene s výhľadom na zátoku Elliott bay, ktorá sa kúpala v lúčoch zapadajúceho slnka. Cítil som, ako Bella na chvíľu ustrnula a zadívala sa von.

„Páni,“ vydýchla a srdce sa jej rozbúšilo. Mávnutím ruky som sa zbavil čašníčky a vychutnával si chvíle s Bellou pri tom okúzľujúcom okamihu. Nemohol som sa zbaviť predstavy, ako sedím s Bellou na terase pred veľkým domom v Chicagu, popíjame ľadový čaj a rozplývame sa v náručí toho druhého, pričom slnko pri západe sfarbuje oblohu na oranžovo. V záhrade pobehujú naše deti a my sme dokonale šťastní.

Bella sa ku mne otočila a ja som sa vrátil do reality a zbystril som pozornosť. Jemne mi stisla ruku, ktorou sa ma držala a druhú mi položila na hruď. Aj cez tie vrstvy látok som intenzívne vnímal jej teplo. V očiach sa jej zaleskli slzy a ústa sa vykrútili do úsmevu.

„Edward,“ s jemnosťou v hlase vyslovila moje meno, „to je nádherné.“ Zľahka som sa dotkol prstami jej líca. Bola taká krehká a keby som sa jej raz príliš silno dotkol, mohol by som ju zabiť. Som pre ňu nebezpečný, ale aj tak sa ju snažím mať po blízku. Je pre mňa ťažké byť od nej odlúčený. Akoby chýbala časť zo mňa.

„Nič sa nedokáže vyrovnať tvojej kráse,“ pošepol som, chytil ju za ruku a vtisol bozk na vrchnú stranu dlane. Jej vôňa bola taká intenzívna, až som sa takmer nedokázala od nej odtrhnúť. Napokon som sa vystrel a zbadal červeň na jej tvári. Nedalo mi to a pousmial som sa.

Odsunul som jej stoličku a počkal, kým sa posadí. Až potom som si sadol aj ja a ako na zavolanie prišla čašníčka aj s jedálnym lístkom. Bella nazrela dnu a zahĺbila sa do čítania. Skúsil som to taktiež, ale všetky jedlá mi prišli rovnako nechutné. Nechal som to teda na Bellu.

„Dám si... Jahňacie kotlety s brusnicovou omáčkou a zemiakmi.“ Podala jedálny lístok späť čašníčke, ktorá sa vzápätí obrátila na mňa.

„Dám si to isté,“ povedal som a ona si to rýchlo zapísala.

„Prosíte si k tomu vodu, víno alebo niečo iné?“ opýtala sa ma, pričom som sa celý čas díval na Bellu. Sledoval som, ako si všetko obzerá, ako sa usmieva či klipká mihalnicami. Vtom sa pozrela na mňa a ja som aj z tej diaľky vďaka dokonalému zraku videl jej zelené oči, ktorými ma lapila do pasce a ja som sa už nedokázal pozrieť inam. Dokonca sa mi podarilo potlačiť do úzadia myšlienky ostatných.

„Doneste nám to najlepšie víno,“ s tým som čašníčke vrátil jedálny lístok a už jej nebolo. Bella sklopila zrak a tým ma vymanila z moci jej pohľadu. Dokázal by som sa jej dívať do očí aj celé hodiny. Oči sú predsa bránou do duše. V tých chvíľach, keď sme si mlčky hľadeli do očí, som mal pocit, že aspoň pri nej mám dušu. Avšak keď som bol sám, doháňali ma pocity viny. Zabil som toľko nevinných ľudí, ktorí si to ani nezaslúžili. Katy som už toľko dohováral, že aj po desaťročiach ju to bude kváriť, lenže ona akoby uviazla v puberte. Stále by rada porušovala pravidlá.

Trvalo niekoľko minút, než nám doniesli fľašu vína a naliali nám ho do pohárov. S Bellou sme si pripili a ja som si s nechuťou musel odpiť. Smrdelo to a chutilo to ako voda z močiara. Nie že by som niekedy takú vodu pil, ale toto chutí určite rovnako. Aspoň mne. Bella si však s úsmevom privoňala k poháru a mierne si odpila. Okomentovala ho ako vynikajúce. Chcel som sa zasmiať, ale ovládol som sa. Mohol by som sa prezradiť.

No základom bolo, že jej chutilo. Bol som rád, keď som jej akokoľvek mohol spraviť radosť. Doprial by som jej aj modré z neba, len aby bola šťastná a nič jej nechýbalo. Keby ma prijala takého, aký som, keby sa s pravou vyrovnala, ponúkol by som jej, aby sa ku mne nasťahovala. Zostávalo mi len dúfať. Nebudem ju môcť nútiť, radšej nech je ona šťastná, než by trpela.

Onedlho nám doniesli jedlo, ktoré malo rovnakú nechutnú vôňu ako víno. Bella však s radosťou vzala príbor a pustila sa do jedenia. Urobil som to isté, ale s nevôľou. To jedlo chutilo ako blato. Všetko ľudské jedlo tak chutilo. Katy niečo chutilo, niečo nie, no najradšej mala ľudskú krv. Už roky rokúce sa ju snažím naučiť, aby sa živila zvieracou krvou alebo ľudským jedlom, lenže nad oboma ohŕňa nos.

„Je to božské! Nikdy som nič lepšie nejedla. Prepáč, ak tým urážam tvoje kuchárske schopnosti,“ zasmiala sa a jej smiech mi vykúzlil úsmev na tvári. Samozrejme, že som zlý kuchár, keď všetko chutí rovnako.

Bella mi rozprávala o svojich pokrokoch ohľadom jej schopnosti. Neustále sa pri tom s obavami obzerala.

„Prepáč,“ vydýchla a sklopila hlavu. „Len sa bojím, že stretnem niekoho z nášho sveta a budem mať problémy. Riadne problémy.“

Vtedy to na mňa doľahlo. Bella sa obetovala a prezradila mi pravdu o nej, pričom porušila pravidlá. A to iba kvôli mne, lebo mi nechcela klamať. Je pravda, že som jej povedal aj ja o mojej schopnosti, ale zatajil som, čím v skutočnosti som – krvilačným netvorom, ktorý v minulosti zabíjal ľudí, ale snaží sa nemariť ľudské životy a prešiel na „vegetariánsku“ stravu. Klamal som jej a naďalej klamem.

Bella sa prudko obzrela a ja som si až v tom momente uvedomil, že jemná hudba v pozadí znela hlasnejšie. Pozrel som sa rovnakým smerom k pódiu, na ktorom hrali ľudia na hudobných nástrojoch a mladý muž držal v rukách mikrofón. K prázdnemu parketu pred pódiom sa blížilo pár ľudí.

Vstal som a podišiel som k Belle. Nechápavo preskakovala pohľadom zo mňa na pódium a naopak.

Natiahol som k nej ruku. „Zatancuješ si so mnou?“

 

Bella:

Bola som doslova opojená šťastím a úžasom. Všetko bolo dokonalé, akoby vystrihnuté z rozprávky. Jedlo bolo vynikajúce, prostredie príjemné a Edward sa choval ako pravý džentlmen. A ako úžasne vyzeral v obleku...

Neochotne som prijala jeho ruku a postavila sa a už ma ťahal k parketu.

„Ale... ale ja neviem tancovať,“ namietla som. K tomu som mala plný žalúdok. A tie vysoké topánky, veď v nich zakopnem o dlhé šaty! Edward ma však chytil okolo pása a povzbudzujúco sa na mňa usmial.

Došli sme na parket, okolo ktorého postávalo zopár ľudí. Pán na pódiu začal spievať a Edward ma viedol do stredu parketu a ja som cítila na sebe pohľady ostatných. Srdce mi začalo prudko biť a mala som čo robiť, aby som nezastala a neutiekla odtiaľto. Zastali sme, Edward sa ku mne otočil a moje oči sa stretli s tými jeho. Akoby zo mňa opadla všetka nervozita, dokázala som sa uvoľniť. Jednu ruku nechal na mojom páse a druhou ma chytil za pravú ruku. Ľavú som položila na jeho rameno a náhle sme sa dali do pohybu.

Netušila som, kde mám klásť nohy, ale moje telo to vedelo dokonale. Pod jeho dotykom som sa cítila ľahká ako voda, mala som pocit, ako keby som sa vznášala. Naďalej sme si uprene hľadeli do očí a myslím si, že práve to mi pomáhalo. Nikdy som netancovala, ale na začiatočníka som bola celkom dobrá. Ani topánky mi nerobili problém.

Tanec mi trochu pripomínal valčík, ale nie som si tým úplne istá, keďže až taký odborník nie som a nepoznám presné kroky valčíka. My sme si vymysleli vlastné kroky, ktoré sa občas opakovali. Kroky vzad, otočka, kroky vpred, znova otočka. Pustil ma, obišiel okolo a postavil sa za mňa. Na rukách mi naskočili zimomriavky, keď jemným dotykom prstov prešiel od odhalených ramien až k dlaniam. Chytil ma za jednu ruku, zodvihol ju ponad moju hlavu a ja som urobila zopár otočiek, než si ma opäť pritiahol k sebe.

S Edwardom sme boli zohratá dvojica. Vykrúcal ma na parkete, šaty sa okolo mňa vlnili sťa nočná obloha. Na chrbte som stále cítila pohľady ostatných, no ja som na okolie postupne zabudla. Vnímala som iba Edwarda a hudbu, ktorej sa náš tanec prispôsoboval. Zároveň som intenzívne cítila jeho vôňu a túžbu, čo vo mne narastala.

Koniec tanca som si uvedomila až v záklone. Hudba utíchla a davom sa niesol potlesk. Edward ma postavil na rovné nohy, pričom som prudko oddychovala a srdce mi bilo ako o život, akoby som práve predviedla majstrovský výkon. Podľa davu sa nám to vážne podarilo. Naklonil sa ku mne a jemne ma pobozkal na pery, než sme sa nato predierali pomedzi ľudí ku stolu po kabelku a následne preč z reštaurácie.

Došli sme do výťahu a len čo sa za nami zavreli dvere, rozosmiala som sa. Pán pri tlačidlách od výťahu sa nepatrne obzrel ponad plece, ale to mu už Edward nadiktoval poschodie.

„To bol príšerne skvelý nápad!“ zamumlala som mu do hrude pomedzi smiech. Jednou rukou ma objímal okolo ramien a druhou okolo pása.

„A to si chcela najprv odporovať,“ pripomenul mi s úškrnkom. Hlavu som si skryla na jeho hrudi a až po niekoľkých dlhých sekundách som sa dokázala upokojiť. Pocítila som chladné prsty na brade, ktoré ma donútili zdvihnúť hlavu a pozrieť sa Edwardovi do očí. Už po miliónty raz som sa začínala topiť v tých jazerách tekutého zlata. „Nevieš si ani len predstaviť, aká si bola dokonalá,“ perami sa priblížil k môjmu uchu. „Neznášam, keď tak o tebe premýšľajú iní muži.“

Niekedy som si neuvedomovala, ako sa musí cítiť, keď vie, čo si myslia ostatní. Vedel a možno aj videl presne to, čo sa im hnalo hlavou. A ak skutočne mali niektorí o mne isté myšlienky, pravdepodobne žiarlil ako ja pri prvom pohľade na neho s Katy. Ba možno aj viac. Mňa by istotne vytáčali také myšlienky.

„Som len tvoja. Navždy,“ pošepla som mu do ucha, načo som pocítila jeho pevnejšie zovretie. Už-už som ho chcela pobozkať, no vtom výťah cinkol a dvere sa otvorili. Edward ma rýchlo chytil za ruku a viedol von z výťahu pozdĺž úzkej chodby. Na oboch stranách sa nachádzali iba jedny dvere. Vytiahol z obleku kartu, ktorou otvoril dvere vľavo. Vošla som do priestrannej hotelovej izby. Hneď za dverami sa nachádzala obývačka s béžovým čalúneným gaučom a dvoma kreslami. Od jedálenského stola bola oddelená malým skleneným krbom.

Pomalým krokom som prešla okolo sedačky k presklenej stene s výhľadom na tú zátoku, ktorú sme videli aj z reštaurácie. Obloha naberala farbu tmavej modrej a slnko sa postupne strácalo za horizontom. Bolo to krásne.

Začula som zabuchnutie dverí a ja som sa otočila k Edwardovi kráčajúcemu smerom ku mne. Na tvári sa mi bez vedomia rozlial úsmev. Celý dnešný večer bol dokonalý, prenádherný. Ani sa mi tomu všetkému nechcelo veriť.

„Daj mi minútku.“ A vytratila som sa hľadať kúpeľňu, lebo som si spomenula na svoju dnešnú vizáž. Rýchlym krokom som prešla cez miestnosť so stolom až do miestnosti vpravo, ktorou bola spálňa s veľkou posteľou s baldachýnom. A tu na mňa vykukli dvere.

Zavrela som sa do kúpeľne menšej než bola Edwardova, ale bola celkom podobná. Celá táto hotelová izba bola podobná Edwardovmu bytu, taká menšia napodobenina. Na pult s umývadlom som položila kabelku a pozrela sa na dámu v zrkadle. Pôsobila som staršie a vyspelejšie ako inokedy. Divila som sa, čo všetko dokáže líčenie a účes.

Z pier som si obrúskom zotrela tmavý rúž, aby som ho potom nemala rozotrený po celej tvári. Nato som sa pustila do rozoberania drdolu na hlave. Ach, toľko sponiek! Bolo ich snáď milión. Snažila som sa byť rýchla, ale stále sa objavila nejaká nová sponka akoby sa nejako rozmnožovali. Hrozné!

Odopla som si náušnice a spolu so sponkami som ich chodila do kabelky. Vtom som si ale všimla blikajúce svetielko na mobile oznamujúce novú správu. Okamžite som ju otvorila a preletela pohľadom. Písala mi Jess pred niekoľkými hodinami, že niečo potrebné na dnešnú noc nájdem na spodku kabelky.

Zalovila som v kabelke a na môj veru som tam našla malú igelitku, ktorá sa tam netuším ako zmestila. Nakukla som dnu a zahliadla niečo čierne, čo som následne aj vytiahla von. To niečo čierne bolo čierne čipkované negližé, takmer sa zdalo, že je priehľadné. Ešte som našla čierne čipkované nohavičky, ktoré boli tiež úplne jemné a tenké a zakrývali len to najnutnejšie. Už som chcela preklínať Jess, načo mi to napchala do kabelky, keď som si uvedomila, že je to celkom dobrý nápad.

Rukou som sťažka nahmatala na chrbte zapínanie šiat, ale napokon sa mi to podarilo a modrá látka mi skĺzla k nohám. Rýchlo som si vyzliekla spodnú bielizeň a obliekla si nohavičky a negližé siahajúc do polovice zadku. Oblečenie, topánky aj kabelku som tam nechala poskladané. S pohľadom upretým do zrkadla som si rýchlo prehrabla rozpustené vlasy a potom som chytila kľučku dverí. Nádych, výdych. Stačí nasadiť zvodný pohľad a zlákať ho. Veď je to jednoduché.

Opustila som kúpeľňu a tichučko ako myška som vyšla spoza rohu tak, že ma Edward sediac v obývačke mohol vidieť. Rukou som sa oprela o stenu a prekrížila si nohy. Búšiace srdce sa mi pomaly upokojovalo, ale len čo sa Edward postavil a lačným pohľadom si ma premeral, znova bilo ostošesť.

Pomalým krokom ako kráča šelma po svoju korisť sa blížil ku mne. Čudujem sa, že som sa ani na chvíľku nezačervenala, keďže som pred ním stála iba v tenkých vrstvách látky. Sklonil sa ku mne a mňa v momente obklopila jeho príjemná, omamná vôňa. Jeho oči nabrali farbu čiernej sťa ropa. Znova sa mi na jazyk drala otázka, no vzápätí ma predbehol.

„Chceš ma zabiť?“ Zdalo sa mi, že som začula tlmené vrčanie, ale to sa mi vážne muselo iba zdať.

Na tvári som pocítila jeho chladivý dych a z hlavy mi moja plánovaná otázka vyfučala. Moja myseľ sa zapodievala už iba Edwardom, jeho dokonale vykrojenými perami a jeho pevnou hruďou schovávajúcou sa pod oblekom.

Chytila som ho za kravatu a cúvala do spálne. Videla som na ňom, že mi nedokáže odolať, a preto sa podvolil. Sadol si na posteľ a ja som sa postavila hneď pred neho, ruky položené na jeho ramenách. Prudko ma chytil jednou rukou za zadok a potom ňou skĺzol po stehne. Jeho ľadový dotyk vo mne vyvolával túžbu.

Napriek tomu, že ma jeho pery vábili k bozku, odolala som a pomaly z neho stiahla sako. Nasledovala kravata a košeľa. Celý bol napätý, ako sa snažil držať na uzde. Díval sa na mňa s roztúžením v očiach. Cítila som, ako ma ten pohľad spaľuje zo vnútra, ale stále som sa ovládala.

Sadla som si na neho obkročmo a jemne ho zatlačila do ramien, pričom som mu pošepla:

„Uvoľni sa.“

Padol do perín a badala som na ňom, že sa skutočne snažil uvoľniť. Rukami som prešla po jeho chladnej a pevnej hrudi akoby vytesanej z kameňa. Sklonila som sa a ochutnávala jeho pokožku jemnú ako satén a zároveň sladkú ako med. Perami som putovala smerom nahor až som sa dostala k jeho krku, sánke a napokon aj k perám. Prsiami som sa obtrela o jeho ľadovú hruď, čo mi vyvolalo zimomriavky na tele.

„Prosím, povedz, že tú košieľku môžem z teba strhnúť,“ zavzdychal tesne predtým, než som ho stihla pobozkať. Usmiala som sa a dalo mi veľa námahy, aby som sa nezasmiala.

„Môžeš,“ pošepla som a než som sa nazdala, košieľka bola preč. Obnaženou hruďou som sa na neho natisla a konečne si privlastnila jeho pery. Bozky mi v momente začal oplácať a jeho ruky sa ocitli na mojom zadku, ktorý následne jemne stisol. Zavzdychala som pomedzi bozky a srdce mi divoko búšilo, keď som náhle ja ležala na chrbte a Edward sa skláňal nado mnou.

Rukami začal blúdiť po mojom tele a onedlho nás zbavil posledných kúskov oblečenia...

 

Edward:

Ležal som na chrbte s rukami založenými za hlavou, oči zavreté. Načúval som tlkotu Bellinho srdca a jej pravidelnému dýchaniu. Dokopy to pre mňa tvorilo nádhernú hudbu, symfóniu. Cítil som jej teplé telo natisnuté na mojom, jej teplá rúčka zohrievala moju studenú hruď, v ktorej kedysi dávno bilo srdce. Tento život bol pre mňa prekliatím a zároveň šťastím, malo to svoje pre a proti.

Teraz, v túto chvíľu bolo všetko dokonalé. Vtom som ale začul Katy a jej myšlienky. Utekala od výťahu po chodbe a v mysli kričala moje meno.

Edward! Nerob to! Zabiješ ju!

Čo nemám robiť? Koho zabijem? V jej hlave bol totálny chaos, že som sa ani ja v nej nevyznal.

„Edward!“ volala spoza dverí a päsťou búchala na dvere. Zabiješ Bellu!

Trhol som sebou a pozrel vedľa seba, kde ešte pred chvíľou pokojne spala Bella. Ležalo tu už len jej bezduché telo, prázdna ľudská schránka. Celá posteľ bola od jej krvi. Oči upierala na strop, oči, ktoré už nič neuvidia. Bella bola mŕtva. Zabil som ju. Katy márne na mňa volala, bolo neskoro. Som vrah.

Monštrum.


 

Po dosť dlhej dobe je tu nová kapitola. Mrzí ma, že ste sa toľko načakali. No dúfam, že sa Vám páčila a budem vďačná za každý komentár. :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 22. kapitola:

 1
1. Lola
28.07.2016 [23:02]

Bella nemôže byť mŕtva! Emoticon To predsa nemôžeš myslieť vážne. Muselo sa mu to len snívať, aj keď neviem ako by mohol upír snívať, keďže nespí. Prosím rýchlo ďalšiu kapitolu. Emoticon Inak je to úžasná poviedka. Emoticon Len tak ďalej. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!