Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 21. kapitola


Stratený živel - 21. kapitola„Ja...“ Na chvíľu sa odmlčal a hneď aj pokračoval. „Dokážem čítať myšlienky.“

Edward zastavil na okraji cesty pri lese, kde bol vyšliapaný chodníček. Vystúpil a už mi aj otváral dvere a podával ruku, aby mi pomohol vystúpiť. Prijala som ju, bolo to milé gesto.

Spolu sme vykročili do lesa, pričom som jeho ruku naďalej pevne zvierala. Počas cesty sem som uvažovala, ako mu to poviem, ako začnem. Obávala som sa jeho názoru a reakcie. Možno si bude myslieť, že som čudná, možno ma opustí. Chcela som však, aby vedel o mne pravdu. Teraz som už nemohla cúvnuť, rozhodla som sa a budem čeliť tomu, čo bude nasledovať.

Išli sme po cestičke, lenže ja som vykročila do lesa a Edwarda ťahala za sebou. Riadila som sa inštinktom, vďaka ktorému som nás po niekoľkých dlhých minútach chôdze doviedla k malému potoku. Pustila som Edwardovu ruku a došla tesne k potôčiku. Hľadela som na priezračnú tečúcu vodu, lákala ma k sebe.

Na chvíľu som zavrela oči a zhlboka som sa nadýchla.

„Musím ti niečo povedať.“ Pomaly som sa k nemu otočila čelom. Stiahol obočie a s obavami očiach sa na mňa díval. Neskoro som uhla pohľadom, všetky moje vopred premyslené vety mi vyšumeli z hlavy. „Ja... Nie som úplne obyčajná.“

Rukou som mu naznačila, nech ku mne príde, zatiaľ čo ja som si vyzula topánky a vkĺzla nohami do príjemne chladnej vody. Hneď som pocítila prepojenie medzi mnou a vodou, bolo to akési neviditeľné puto.

Pristúpil ku mne, ale zotrvával tráve.

„Naber si do rúk vodu.“ Bez hláska urobil, čo som od neho žiadala. Teraz som bola na rade ja. Musím sa sústrediť, inak sa to možno vôbec nepodarí. Sčasti mi tu chýbalo slnko, pripomínalo by mi to väčšmi svet živlov a dodalo by mi to viacej sily. Vedela som, že čarovať tu bolo ťažšie. Aj keď neviem, či sa to dá nazvať čarovaním, je to skôr moc ovládať živel.

Zamerala som sa celou svojou mysľou na vodu v jeho rukách a predstavovala si, ako voda opúšťa jeho ruky a pomaly sa vznáša vo vzduchu. To isté sa dialo aj tu predo mnou, tu v realite. Dlane som mala namierené smerom k vode, pričom som cítila, ako sa mi do nich vlieva energia, také príjemné teplo. Pohla som rukami a voda iba kopírovala moje pohyby.

Keď som ruky spustila pozdĺž tela, voda po kvapkách dopadla späť do potôčika.

V duchu som sa pousmiala, dokázala som to. Bola som na seba pyšná, že sa mi to podarilo aj v tomto svete. Už len to vysvetliť Edwardovi. Hlboký nádych a výdych. Toto bude zaiste ťažšie. Ako to všetko vysvetliť človeku? Veď ani ja neviem úplne všetko.

Obrátila som sa k nemu. Zatiaľ čo predtým sa mračil, teraz len stál a šokovane na mňa hľadel .

„Viem, je to divné, ale nechaj ma...“ Nenechal.

„Páni... Zopakuj to,“ pošepol pretrvávajúc v nemom úžase. Momentálne som bola prekvapená aj ja. To neboli tie slová, ktoré som od neho čakala. Napríklad: Čo si, dopekla, zač? Ale takýto pozitívny prístup?

Potriasla som hlavou, ale spravila to isté s vodou, čo aj pred minútou.

„Asi chceš vysvetlenie.“ Pozrela som sa na neho s čiastočnými obavami, či náhodou nezmenil názor.

„No, zišlo by sa,“ zasmial sa, čím odľahčil situáciu. S úľavou som si vydýchla a usmiala sa. Spolu sme si sadli do trávy blízko potôčika. Malo to na mňa celkom priaznivé účinky, cítila som sa ako doma. Prosto príjemne.

„Keď som bola malá, stala sa taká príhoda s vodou.“ Konečne som sa mohla s tým niekomu zveriť. Vyrozprávala som mu tú príhodu aj svoje prvé stretnutie so setrami, aj večerné stretnutia. Prezradila som i čo to ohľadom sveta živlov. Ale ako sa tam dá dostať som si nechala pre seba. „Máme tiež pravidlá. Základným je, že to nesmieme nikomu prezradiť. No, ja len, či by si si to, prosím, nechal pre seba.“

Pohľadom som zaletela k nemu.

„Samozrejme,“ jemne sa pousmial. Odvrátila som zrak na vodu, rukou si zašla do vlasov a uchechtla sa.

„Celé je to také divné... Ja som divná.“ Bola som čudáčka. Nebola som úplne človekom ani mýtickou bytosťou, bola som niečo medzi tým. Patrila som ku skupine ľudí s magickými schopnosťami, s vlastným svetom, s vlastným štýlom života.

„Aj ja som divný.“ Vytrhol ma z krátkeho zamyslenia a vyslúžil si moju úplnú pozornosť. Nechápavo som nadvihla obočie. Z tváre som mu vyčítala, že sám so sebou vo svojom vnútri bojuje. Alebo som sa azda mýlila? „Musím ti niečo povedať.“

Díval sa mi priamo do očí. Usmiala som sa, čím som ho chcela povzbudiť, lenže v skutočnosti som začala tŕpnuť obavami. Tiež predo mnou čosi skrýval?

„Ja...“ Na chvíľu sa odmlčal a hneď aj pokračoval. „Dokážem čítať myšlienky.“

Akoby mi niekto chrstol do tváre ľadovú vodu a akosi ma prebral. Číta myšlienky? Prišlo mi to také absurdné, pričom by ani nemalo. Veď ja sama nie som obyčajná, tak prečo ma zaráža, že mi niekto vidí do hlavy?

Počuje aj to, o čom teraz uvažujem? Nedozvedel by sa tak už skôr o mojom nadaní? Preto bol taký pokojný?

„Čítaš aj... aj moje...“ Než som stihla dokončiť, pokrútil záporne hlavou a mne kúsok odľahlo.

„Si jediná, komu nedokážem čítať myšlienky. Ticho, tma. Je to pre mňa také upokojujúce na rozdiel od ostatných ľudí. Ako keby sa všetci snažili navzájom prekričať. Je to dosť otravné,“ zasmial sa. Potom však zvážnel. „Len niekedy... Niekedy sa cítim skľúčene, keď neviem, čo ti skutočne behá po rozume, čo si skutočne myslíš. Ale zároveň je to zaujímavé.“

„Ako je to možné?“ nechápala som. „Prečo mne nie?“ Ako je vôbec možné, že má takúto schopnosť? Vari nie je človekom? Ešte predo mnou niečo tají?

„Netuším. Nejako si voči mne imúnna.“ Vpíjal sa do mojich očí a mňa pochytila chuť vyskúšať, či som skutočne odolná. V hlave som si prehrávala včerajší večer, pričom som náš očný kontakt neprerušila. Lenže jeho výraz sa nijako nezmenil. Nevedel, na čo myslím.

Prečo som chvíľu pochybovala, že mi nehovorí pravdu? Veď mu plne dôverujem a toto tajomstvo to nijako nemalo zmeniť. Stále mu verím a vždy aj budem.

Ľahla som si do trávy a hľadela na koruny stromov nad nami. Premýšľala som, či ho pravda o mne šokovala rovnako, ako mňa pravda o ňom.

Edward si ľahol vedľa mňa a chytil ma za ruku. Preplietla som si s ním prsty a naďalej sledovala pochmúrnu oblohu, pričom sa mi na tvári rozlial úsmev. Verila som, že naše priznania iba posilnili náš vzťah.

 

Zaparkovali sme v meste pred nejakou reštauráciou. Rýchlo som vyhladla, asi som si pripravila slabé raňajky. Keď Edward začul, ako mi v lese zaškvŕkalo v žalúdku, zasmial sa a pozval ma na obed. Bola som príliš hladná na to, aby som jeho ponuku odmietla.

Galantne mi otvoril dvere na aute a počkal, kým vystúpim, aby ich mohol zavrieť. Následne sme sa ruka v ruke vybrali do malej reštaurácie a usadili sa pri stole v rohu. Čašníčka, ktorá sa pri nás zjavila, pokukovala po Edwardovi, ten jej však nevenoval pozornosť. Ani pri otázke, čo si dá, sa na ňu nepozrel.

„Nemusím byť tebou, aby som vedela, na čo myslela,“ zamrmlala som potichu, keď odišla. Nad mojou poznámku sa zasmial a následne súhlasne prikývol. Sčasti mi aj lichotilo, že jej nevenoval pozornosť. Bola celkom pekná, ale on sa díval len na mňa. Možno ho odradili jej myšlienky?

Trvalo asi desať minút, kým nám doniesli jedlo. Teda, skôr len mne, pretože Edward si objednal iba kolu.

„Vážne nie si hladný? Veď si ani neraňajkoval.“ Prezerala som si jeho tvár prižmúrenými očami, no z jeho tváre som nedokázala nič vyčítať.

„Mám zvláštny metabolizmus,“ pousmial sa, ale razom sa z jemného úsmevu stal ten lišiacky, ktorý som zároveň na ňom zbožňovala a zároveň som nechápala. Ušla mi pointa? Alebo nejaký nevyslovený vtip?

Nechala som to zatiaľ tak, lebo mi do nosa udrela vôňa pečeného mäsa a zemiakov. Neváhala som a pustila sa do jedla. Bolo to vynikajúce. A lepšie než včerajšia večera. Nie že by som chcela nejako podceňovať jeho kuchárske zručnosti, ale... Pikantné nemám rada.

Po obede som sa chcela ešte prejsť, tak sme s Edwardom kráčali po uliciach Seattlu. Nemal žiadne námietky, veď po slnku ani stopy. K tomu nevyzeralo, že by sa malo vyjasniť, práve naopak. Nad nami sa vznášali tmavé baldachýny mrakov, ktoré predpovedali príchod dažďu. Obvyklé počasie na toto mesto a jeho okolie.

Počas chôdze sme sa zhovárali, pričom ma Edward držal za ruku. Bolo ľahké zabudnúť, že sme čudáci so zvláštnymi schopnosťami. Akoby sme boli iba dvaja tínedžeri, zaľúbení až po uši. Užívala som si chvíle, kedy som si pripadala viac človekom...

 

„Vieš, že mi musíš všetko porozprávať, že?“ štuchla do mňa Jess lakťom a usadila sa na gauči očakávajúc dlhý romantický príbeh.

„To mi bolo jasné už včera večer, keď som odchádzala,“ zasmiala som sa. Sadla som si do kresla vedľa, napila som sa pohára vody a spustila. Hovorila som o tom, kde býva, ako všetko bolo pripravené, aj o nepodarenom jedle, aj o hre na klavír, aj o vyzdobenej spálni. To, čo sa stalo v noci, som nemusela spomenúť, aj bez toho jej to došlo. Opísala som aj dnešné ráno, kedy som sa zoznámila s jeho sestrou a čo sa ešte udialo. Vlastne toho nebolo veľa – boli sme sa prejsť do prírody, najesť do reštaurácie, prejsť sa mestom a vrátili sme sa k nemu, kde sme si pozreli spoločne vybraný film.

O mojom a jeho tajomstve som sa však nezmienila. Na moje odhalenie nebola práve ta správna chvíľa.

Jess sa následne ešte pýtala na jeho sestru. Musím sa priznať, že som si ju celkom obľúbila. Napadlo ma, či tie šaty brala ako odškodné za napáchané nezhody, kvôli ktorým sme sa s Edwardom trochu povadili. V takom prípade by som tie šaty nezobrala. Považovala som ich za kamarátsky dar.

Keď som jej všetko vyrozprávala, išla som sa osprchovať, umyť si zuby a ľahnúť do postele. Bola som celkom unavená. Žalostne som si povzdychla. Zajtra ma čaká precvičovanie schopností a budem musieť dobehnúť zameškaný dnešok.

Vtom mobil pípaním ohlásil novú správu. Rýchlo som sa po ňom načiahla a prečítala si nasledujúcu sms od Edwarda.

Ďakujem za krásny deň. Prajem dobrú noc. Milujem ťa.

E.

Cítila som, ako sa mi do žíl vlievalo šťastie. Ústa sa mi samovoľne roztiahli do úsmevu. Odpísala som mu, chvíľu ešte hľadela na slová, ktoré mi napísal, ktoré ma hladili na duši. Následne som odložila mobil na nočný stolík, vypla lampičku a s myšlienkami na Edwarda som zaspala.

 

Ráno mi nezvonil budík a kebyže neskontrolujem čas a mobile, zmeškala by som stretnutie. Aj tak som tam prišla pár minút po desiatej. Sestry ma už netrpezlivo čakali pri strome. Ako vždy – načas.

„Čo si mala včera lepšie na práci?“ štuchla do mňa lakťom Rose a pousmiala sa.

„Och, vari máš nejakého chlapca?“ zaštebotala Alice.

Následne sa k nám pripojila Esme. „Aj mňa by to zaujímalo?“

Pochybovačne som pokrútila hlavou. Ako došli na túto tému? Vari ony mi vidia do hlavy? Neviem, čo všetko so sebou prináša príbuznosť. Ešte si stále živo pamätám, ako mi v jednu noc po práci ukázali v mysli obrazy mňa z detstva. A to len držaním sa za ruky! Keď my dokážeme toto, Edward číta myšlienky, asi začnem veriť aj veštkyniam. Ktovie, aké iné mýtické bytosti či ľudia so zvláštnymi schopnosťami existujú.

„No, už nejaký čas áno.“ Cítila som, ako mi tvár zalieva rumenec. „A čo vy?“ Nadvihla som obočie, či som ich náhodou neprekukla. Vymenili si pohľady, následne sa šibalsky usmiali a pozreli na svoje ruky. Skontrolovala som si svoje ruky. Blik-cvak. Došlo mi to ešte skôr, než mi zrak padol na ich ruky.

 

Pohľad nikoho:

Malý chlapec s tmavými vlasmi padajúcimi do očí otvoril dvere a vzhliadol na vysokých mužov zrak. Odniekiaľ spoza neho sa ozval ženský hlas.

„Tommy, vravela som ti, aby si cudzím ľuďom neotváral dvere!“ Žena stredného veku pribehla ku dverám. Chlapec však ešte stále užasnuto hľadel na troch mužov. Matka ho postrčila a on so smiechom utiekol do kuchyne. „Želáte si?“ S chrbtom dlane si utrela spotené čelo a druhou rukou si oprášila zásteru.

Aj keď sa zdalo, že ju nečakaná návšteva neprekvapila, v skutočnosti sa bála. Nevedela, čo mohla čakať od tých mužov. Mali strašne bledú pleť, oči zvláštnej zlatej farby, vysokú a svalnatú postavu, pričom jej sčasti pripomínali anjelov. Boli krásni, očarujúci, no čo tu hľadali?

„Vy ste Adele Maddetová?“ prihovoril sa jej muž s krátkymi blond vlasmi a prívetivo sa usmial.

„Áno,“ odpovedala pevným hlasom.

„Máme pre vás pár otázok, samozrejme, ak môžeme.“ Vyšší a podstatne svalnatejší muž s tmavými vlasmi za ním sa uškrnul. Nebola si istá, či pustiť ich za prah domu je dobrý nápad.

„O čo ide?“ Stála vo dverách tak, aby nemali možnosť prejsť okolo nej, ale keby použili násilie, nemala šancu.

„Ide o vašu dcéru. Isabellu,“ ozval sa muž s vlnitými plavými vlasmi a jemne prižmúril oči.

„Stalo sa jej niečo?“ vyhŕkla vystrašeným hlasom. I keď Bella nebola jej skutočnou dcérou, vždy ju za ňu považovala. V mladosti sa s Terrym snažili o dieťa, ale roky sa im to nepodarilo. Raz však jej muž našiel v lese opustené malé dieťa plačúce za matkou. Bolo však ešte veľmi malé na to, aby súvisle rozprávalo, vedelo len nezmyselne bľabotať. Adele si myslela, že to je ich šanca, že Boh im umožnil mať dieťa aspoň takýmto spôsobom. Preto si ju nechali a až do dospelosti sa o ňu starali. Keď bola Bella desaťročná, narodila sa im dcéra Debbie a o dva roky nato syn Tommy. Boli nadmieru šťastní, aj keď vedeli, že raz musia Belle povedať pravdu. Nečakali však, že ich opustí.

Prvý muž pokrútil hlavou. „Môžeme sa o tom porozprávať dnu?“

Adele ustúpila nabok, aby mohli vstúpiť dnu a následne ich zaviedla do kuchyne.

„Deti, choďte do svojej izby.“ Dievča aj chlapec poslúchli a už ich nebolo. „Ospravedlňujem sa za ten neporiadok.“ Rýchlo odpratávala veci zo stola, aby bol v kuchyni aký-taký poriadok. Následne sa všetci usadili k stolu. Nervozita, ktorú dusila v sebe, vyplávala na povrch, ruky sa jej samovoľne triasli, preto ich schovala pod obrus.

„Prepáčte, ešte som sa vám nepredstavil. Ja som Carlisle a toto sú moji bratia. Sme Bellini príbuzní, presnejšie bratranci.“

„Och,“ vypadlo z nej. „Takže viete, že Bella nie je...“ Carlisle ju prerušil prikývnutím, vedel, čo mu chcela povedať.

„Nemusíte sa o ňu báť, je v poriadku. Chceme však vedieť, ako ste k nej prišli.“

Adele sklopila pohľad. „Manžel ju našiel opustenú v lese tu neďaleko. Netušíme, ako sa tam dostala. Viem, nebolo správne si ju nechať a nepátrať po jej skutočnej rodine.“ Bála sa. Do očí sa jej nahrnuli slzy. „Prosím, nekontaktujte políciu! Nemáme ako splatiť vašej rodine odškodné, žijeme len z mála, čo manžel zarobí.“ Z ničoho nič sa začala uvoľňovať ani ruky sa jej netriasli.

„Nie! Tak sme to nemysleli.“ Pokrútil Carlisle hlavou.

Vtom do kuchyne vtrhol vysoký muž s tmavšími vlasmi a strniskom. „Čo sa to tu deje?“ Jeho hlas sa odrážal od stien. Adele vyskočila na nohy a pohladila manžela po paži, aby ho rýchlo upokojila.

„Terry, toto sú Bellini bratranci. Prišli sa nás spýtať na to, ako si ju našiel.“ Obaja obrátili hlavy k mužom sediacim pri stole. Po chvíli si tiež sadli. Adele spočítala stoličky. Presne päť. Kedysi ich pri večeri potrebovali všetky, no posledné týždne jedna stolička ostávala prázdna. Pripomínalo im to, ako veľmi im Bella chýba.

„Našiel som ju v lese, keď som išiel po drevo.“ Terry sa zahľadel kamsi za mužov. „Plakala opustená pri strome.“ Tá chvíľa sa mu zaryla do mysle, ešte živo si ju pamätal.

„Nič nehovorila?“ zaujímal sa Carlisle.

Terry pokrútil hlavou. „Vedela iba svoje meno a vek. A keď bola väčšia, na nič si nespomínala.“

Muži prikývli a postavili sa. Opäť prehovoril Carlisle.

„Chceme sa vám poďakovať, že ste sa o ňu postarali.“ Zalovil vo vnútornom vrecku bundy a na stôl položil hrubú obálku. „Prijmite aspoň takýto dar.“

 

Bella:

„Kedy ste mi chceli prezradiť, že ste vydaté?“ Premerala som si ich prižmúrenými očami, zatiaľ čo som rukami pohládzala trávu. Bolo to pre mňa upokojujúce. Celkom dosť ma šokovalo, že moje sestry, ktoré poznám pár týždňov, majú manželov. Ako som mohla prehliadnuť lesklé obrúčky na ich prstoch? Nie sú na to primladé?

„No... Vieme, že doteraz toho bolo na teba veľa, tak sme ťa nechceli zaťažovať ďalšími zbytočnosťami,“ pousmiala sa Esme.

Prekvapene som zaklipkala očami. „Zbytočnosťami? Vy manželstvo považujete za zbytočnosť?“

„Samozrejme, že nie!“ vyhŕkli všetky naraz. Ďalej pokračovala Rose. „Nepokladali sme to za podstatné. Je toho ešte veľa, čo nevieš. Raz by sme ti to však isto povedali.“ Kedy raz? O pár rokov? Och...

„Čo všetko ešte neviem?“ Nadvihla som obočie. Tajili predo mnou niečo?

„Nenecháme túto tému na neskôr? Potrebuješ predsa cvičiť.“ Alice vyskočila na nohy a s úsmevom ku mne natiahla ruku, aby mi pomohla postaviť sa.

„Fajn,“ rezignovala som a prijala jej ruku. Istotne sa plánujem vrátiť k tejto téme. Chce vedieť všetko zbytočné.

 

Keďže dnes bol štvrtok, večer som musela ísť do baru. Okolo pol štvrtej som sa rozlúčila so sestrami, nasadla do svojho auta a vybrala sa do Port Angeles, kde som dorazila o hodinu a pár minút.

Nemala som veľa času, preto som sa ponáhľala. Len čo som vošla do bytu, pozdravila som Jess a utekala som sa prezliecť. Rozhodla som sa pre riflové kraťasy a károvanú košeľu, ktorú som doplnila výrazným náhrdelníkom požičaným od mojej skvelej spolubývajúcej. Už som si len naniesla maskaru na mihalnice, pery pretrela pomádou a vlasy rýchlo prečesala prstami.

Schmatla som mobil a kľúče a onedlho som sedela vo svojom aute naproti baru. Žiadne iné auto sa tu ešte nenachádzalo, čo ma trochu sklamalo. Akosi som nádejala, že tu bude. Ale možno príde neskôr.

Vystúpila som z auta a kráčala cez ulicu k baru. Keď som chcela otvoriť dvere, pocítila som na ruke čísi dotyk. Prudko som sa otočila s búšiacim srdcom, no vzápätí som sa radostne usmiala.

„Prekvapil som ťa?“ opýtal sa a nadvihol obočie.

„Celkom áno. Ale dúfala som, že prídeš.“ Sklopila som zrak. Edward ma objal a ja som si užívala jeho prítomnosť a vôňu, tú sladkú, opojnú vôňu. Naposledy sme sa videli včera. Ach, už za ten čas mi začal veľmi chýbať.

„Každú voľnú chvíľu chcem stráviť s tebou. Veď to vieš.“ Zľahka ma pobozkal do vlasov a ja som mala čo robiť, aby som sa neroztopila z jeho sladkých slov a pier. Následne som sa od neho odtiahla, už bolo na čase aby som vošla do baru. Hádam neuplynulo veľa minút, kým sme tu postávali.

Ospravedlňujúco som sa na neho usmiala, otvorila dvere a vkročila dnu.

 

Dnešný večer mi pripomínal večery, kedy som ešte nepoznala jeho meno, kedy sme po sebe iba poškuľovali a usmievali sa. Nejako takto som sa doňho zaľúbila. Popravde, ani neviem ako sa to stalo. Prosto od jednej chvíle som si tým bola istá.

Bola som vďačná, že som spoznala Jess, inak by som túto prácu nezískala a o Edwardovej existencii by som sa nedozvedela. Už som si ani nedokázala predstaviť, čo by bolo, keby som ho nestretla. Aký by bol môj život? Prázdny.

Pred jednou v noci sa začal bar vyprázdňovať. Edward sedel pri bare neďaleko odo mňa a po celý čas ma sledoval. Ja som už len čakala, kedy sa minútová ručička na hodinách presunie z desiatky na dvanástku. Čas sa vliekol pomaly, ale onedlho sa moje pokukovanie po hodinách vyplatilo. Presne jedna.

Došla som k dverám, kde ma už čakal Edward a s úsmevom na perách ma chytil za ruku. Vtom som za sebou začula známy hlas.

„Bella!“ Chce ma vari opäť varovať pred Edwardom?

Znudene som sa otočila k Samanthe, ktorá sa opierala o zárubňu jej kancelárie. Kývla na mňa rukou a zmizla dnu. Povedala som Edwardovi, nech ma vonku počká, a pobrala som sa do jej kancelárie. Už ma tam čakala aj s Annou. Takže toto nebude žiaden osobný rozhovor.

„O čo ide?“ opýtala som sa.

„Mením otváracie hodiny. Pracujete od siedmej do tretej. Platí to od zajtra a vaše mzdy sa nemenia.“  Do tretej? Budem musieť sa dohodnúť so sestrami, pretože mne menej ako päť hodín spánku nebude stačiť. Nebola som z toho nadšená, ale čo sa dá robiť.

„Môžete ísť,“ povedala nadradeným tónom. Neváhala som a v rýchlosti som opustila bar. Edward sa opieral o stenu budovy.

„Vedel si to?“ Možno si to už predtým prečítal v jej mysli. Aj keď stále o tej jeho schopnosti neviem veľa. Ako najviac vzdialeným ľuďom vidí do hlavy? Iba tým, čo sú v jeho blízkosti alebo aj tým, ktorí sú v iných miestnostiach? Budem sa ho musieť na to spýtať.

Prikývol. „Mám ťa nabudúce varovať?“ Nadvihol jedno obočie a jemne sa usmial.

„Ak to bude dôležité, tak áno.“ Zasmiala som sa. Ešte stále bolo pre mňa absurdné, čo dokáže. Aké by bolo vedieť, na čo ostatní myslia?

Nechcelo sa mi stáť v tej zime a zároveň som chcela ostať s Edwardom. „Nemáš chuť na čaj alebo kávu?“ S nádejou v očiach som sa na neho pozrela. Dúfala som, že ma pochopil.

Šibalsky sa usmial. „Rád.“

 

Ráno som sa zobudila v jeho náručí. Srdce mi plesalo radosťou, že zostal až do rána, že som sa zobudila pri ňom. Opatrne som zodvihla hlavu a zistila, že ešte spí. Alebo sa mi to iba zdalo? Rukou som mu prešla po hrudi a aj cez tričko som cítila jeho chlad. Užívala som si chvíľu, kým nebol bdelý. Čo najjemnejšie som sa otočila, aby som skontrolovala čas. Za tri minúty osem. Ak chcem stihnúť stretnutie a pokojne sa najesť a prichystať, mala by som vstať. I keď som nechcela. Dokázala som si predstaviť ležať s ním v posteli celý deň.

S tlmeným povzdychom som pomaly vstala bez toho, aby som ho zobudila. Tváril sa anjelsky nevinne. Odolala som nutkaniu dotknúť sa jeho tváre a odišla do kúpeľne, kde som sa rýchlo osprchovala, učesala sa a umyla si zuby. Vrátila som sa do izby zabalená v osuške. Ako je možné, že tak dlho spí? Väčšinou už bol dávno hore, keď som sa ja zobudila.

Prešla som ku skrini, odkiaľ som si vzala čierne rifle a fialové tričko, a z komody som vytiahla spodnú bielizeň. Obzrela som sa ponad rameno. Čo ak to na mňa iba hrá? Ale pokojne dýchal a nepohol ani brvou. Kašľala som na to a rýchlo sa obliekla. Stále som mala pocit, že ma sleduje.

Mala chuť som si k nemu ešte ľahnúť, ale už som nemala veľa času. Odkráčala som do kuchyne.

 

„Dobré ráno,“ pozdravil sa, práve keď som ho zbadala vychádzajúc spoza rohu.

„Dobré,“ usmiala som sa a pokračovala vo varení. Podišiel ku mne a zozadu ma objal, pričom mi na krk vtisol bozk. Zasmiala som sa, bola som trocha šteklivá.

„Čo to je?“

„Lečo.“ Pozrela som mu do tváre. Ďalej sa mračil. „Mama... Teda, Adele nám to často pripravovala na obed. Nie je to tunajší recept, ale Terryho rodina pochádza z Európy. Je to vážne dobré.“ Posledný raz som pokrm premiešala a následne som vypla sporák. Edward ma pustil a usadil sa na stoličku pri pulte.

Zo skrinky som vybrala dva taniere. „Dáš si?“

„Nie, ďakujem.“ Pousmial sa a moja nálada pohasla.

„Prosím, aspoň kvôli mne. Uvidíš, bude ti chutiť.“ Pokúsila som sa o psí pohľad. A zrejme sa vydaril, pretože sa zasmial a prikývol. Už opäť s pozitívnou náladou som nabrala na taniere menšie porcie, k tomu som požila plátok chleba.

Vybrala som príbor a spolu s tanierom som ho položila pred Edwarda. Rýchlo som ho pobozkala na líce. „Dobrú chuť.“ Sadla som si na barovú stoličku vedľa neho a pred sebou mala svoju dávku raňajok. Do nosa ma udrela vôňa jedla a hneď sa mi začali zbiehať sliny.

Počkala som však, kým si nabral sústo a pomaly prehltol.

„Tak?“ Čakala som na jeho reakciu.

Otočil hlavu smerom ku mne a usmial sa. „Je to vynikajúce.“ V duchu som sa pochválila a bola hrdá, že som ukuchtila jedlo lahodiace môjmu priateľovi.

Aj ja som sa pustila do jedenia a onedlho som mala prázdny tanier. Na počudovanie i Edward. Možno mu vážne chutilo. Svižne som zobrala riad a položila ho do umývadla. Počas umývania som prehovorila:

„Dnes mám stretnutie so sestrami.“ V hlase som nedokázala zakryť sklamanie. Ale aspoň som už Edwardovi nemusela klamať, kam idem. Uplynuli dva dni, odkedy som mu prezradila, kým som. Respektíve, čoho som schopná. Vie, že musím precvičovať svoje schopnosti so sestrami v inom svete.

Utrela som ruky do utierky a oprela sa o linku. Podišiel ku mne a chytil mi tvár do dlaní, že som mu musela hľadieť do očí. Topila som sa pod jeho pohľadom a dotykom. Mal takú hebkú pokožku...

„Odveziem ťa, dobre?“ Nemala som ako prikývnuť, tak som sa len usmiala. Sklonil sa ku mne a jemne ma pobozkal. Pripomenula som si, že sa uvidíme večer a takýchto bozkov si vymeníme neúrekom.

Obliekla som si čiernu koženú bundičku, do vrecka nohavíc dala kľúče a mobil a už ma vzal Edward za ruku. Doviedol ma k autu, nastúpili sme a vybrali sme sa do Forks. Cesta trvala hodinu, ale mne sa zdala akási prikrátka. Nechcelo sa mi s ním rozlúčiť, ale nemala som na výber. Musela som si precvičovať a zdokonaľovať schopnosti. Akoby som chodila na nejakú zvláštnu školu.

„Prídeš večer?“ opýtala som sa, aj keď odpoveďou som si bola celkom istá.

„Vždy.“ Stisol mi ruku a ja som sa k nemu nahla a pobozkala ho na líce. S nevôľou som pustila jeho ruku a vystúpila. O chvíľu som sledovala, ako jeho auto mizne v diaľke.

„Fíha, kto ťa sem doviezol?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Prudko som sa otočila a zahliadla svoje sestry vychádzajúce z lesa pár metrov odo mňa.

„To bol tvoj priateľ?“ natešene vyzvedala Alice.

Na chvíľu som sa zahľadela tam, kde som naposledy videla jeho auto a potom som sa s úsmevom obrátila sa späť k sestrám.

„Áno.“


Po dlhej dobe nová kapitola. Snáď sa Vám páčila. :)

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 21. kapitola:

 1
1. miky
28.12.2015 [23:11]

Prosim rychlo o pokracovanie je to uzasne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!