Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 15. kapitola

Strom - ukázka


Stratený živel - 15. kapitola„Ako vidím,“ prehovorila hlbokým hlasom, „svoju sestru Isabellu ste oboznámili s naším svetom. A dúfam, že ste jej vysvetlili aj pravidlá, aby sa neopakoval včerajší priestupok, inak sa to neskončí len výstrahou. Ovládanie počasia je prísne zakázané! Bolo to nerozvážne a hlúpe.“

Prechádzala som sa po tom zázračnom lese a obdivovala všetko navôkol. Ešte stále mi to pripadalo ako sen, že som sa tu ocitla, že tento iný svet vôbec existuje.

„Vieš,“ ozvala sa Esme, „niekedy sa stáva, že ak dlhú dobu nevyužívame svoju moc, stráca na sile, až o ňu môžeš nadobro prísť.“ Zastala som a šokovane sa na ňu pozrela.

„A sme rady, že teba to nepostihlo,“ usmiala sa na mňa Alice. S úľavou som si vydýchla. Nikdy by ma nenapadlo, že by som za tie roky mohla stratiť moc. Aj keď... Možno by som si to ani neuvedomila. Keby sa to u mňa neprejavilo pred niekoľkými rokmi, keby som neprišla do Forks, nevedela by som o tom.

Sadla som si do trávy ku stromu a oprela sa oň chrbtom. Bolo mi tak príjemne.

Moje sestry si sadli ku mne tak, že sme prakticky vytvorili taký malý kruh.

„Ale budeš musieť začať cvičiť,“ ozvala sa tentoraz Rose.

Nechápavo som stiahla obočie. „Cvičiť?“

„Ak sem budeš s nami chodiť častejšie a budeš precvičovať svoje schopnosti, postupom času sa zdokonalíš.“ Ako zdokonalím? Ešte viac som tomu nerozumela.

„Ako napríklad ja.“ Svoj zrak som upriamila z Rose na Esme. „Sprvu som dokázala ovládať len malý plamienok, ale potom som to dokázala aj s veľkými plameňmi. A neskôr som dokonca dokázala z ničoho vytvoriť plameň, aj mimo tohto sveta.“

Bolo by fajn byť uprostred púšte osamelá a len tak vytvoriť vodu, bola by som voči ostatným zvýhodnená. Ale čo ma to napadá? Púšť? Vážne? Veď ja ani nemám rada púšte. Všade je len piesok a... piesok.

V podstate, ja a Esme sme boli voči Rose a Alice znevýhodnené. Vzduch a zem nás obklopuje všade naokolo, lenže voda a oheň nie. Aj keď živle, ktoré sme ovládali mali nejaké využitie, ale ako Rose môže využívať zem? Vie rozpoliť obrovskú skalu? Alebo svojou mocou dokáže nasekať zo stromu polená, aby mohla v krbe zakúriť? Nemyslím. Dokonca aj Alice mohla využívať svoju moc na niečo užitočné. Možno dokonca vie vyvolať tornádo, čo by vlastne nebolo až také užitočné v bežnom živote.

„Takže... V ľudskom svete sa ťažie ovládajú živly?“ Nechcela som, aby nastalo trápne ticho, a žiadna inakšia otázka ma proste nenapadala.

Esme prikývla. „Tu je všetko oveľa jednoduchšie. Tu sme doslova späté s prírodou, nič iné nás neobklopuje. Márne by si hľadala nejaké obchodné centrá, fabriky alebo čokoľvek iné.“ Ku koncu sa zasmiala. Fabriky by som tu rozhodne nehľadala a ani obchodné centrá. Čo by som tu vlastne mohla hľadať? Je to les a v lese sa môžu nachádzať akurát chalúpky, ale nie som si istá, či sú aj tu.

Niekoľko minút sme tam mlčky sedeli, keď Alice ladne vyskočila na nohy, pričom sa usmievala. Neusmieva sa tak náhodou neustále?

„Musíme ťa zoznámiť so Salome,“ vyhŕkla a Esme aj Rose sa postavili. Nechápavo som sa zadívala na Alice.

„S kým?“ To meno mi prišlo starodávne a... čudné. Proste nezvyčajné. Ani jedna mi neodpovedala na otázku, len Esme mi bez slova podala ruku a pomohla mi postaviť sa. Potom sa kamsi vybrali a ja som ich nasledovala. Až vtedy sa Alice uráčila prehovoriť a vysvetliť mi, kto to vlastne je.

„Salome je jedna z najmocnejších a najstarších, čiže tu vládne. Nie že by tu panovala diktatúra, ale... Jednoducho, musí tu byť niekto, kto všetko bude riadiť, aby sa nestalo niečo zlé. Následníkom sa stane vždy ten...“

„Následníkom trónu?“ dodala som uštipačne. Rose nad tým pretočila očami, ale Alice som tým nijako neodradila.

„Teoreticky áno,“ odpovedala. „Takže, následníkom trónu sa stane najmocnejší a najstarší, ale závisí to aj od rodu.“

„Od rodu?“

Alice sa pousmiala. „Áno. Sú tu viaceré rody alebo klany, volaj to ako chceš.“

„A náš klan Swanovcov je jedným z najstarších,“ poznamenala Rose pyšná na to, z akého rodu pochádza. A ja som k nim patrila, bola som rovnakého rodu. Isabella Swanová. Znie to oveľa lepšie než Maddetová.

„Rose má pravdu. Naše korene siahajú do čias starovekého Grécka. Približne v tom období sa začalo vyskytovať pár ľudí ovládajúcich živly. Vtedy boli považovaní za mágov či čarodejov. Nevieme o tom veľa, ale niektorí z nás sa venujú študovaniu kníh o histórií našich predkov. Ak chceš, môžeš sa k nim pridať,“ usmiala sa na mňa Esme s očakávaním, či to prijmem.

„No... Pouvažujem o tom.“ Nechcela som ju sklamať, aj keď som vedela, že to mňa nikdy zaujímať nebude. Rozhodla som sa zmeniť tému na tú predošlú. „A koľko nás vlastne je? Myslím z nášho rodu.“ Mohli sme predsa mať nejakých bratrancov alebo sesternice.

„Len my štyri.“ Esme sa pousmiala, ale v jej očiach som zbadala záblesky smútku. Alebo sa mi to len zdalo?

My sme boli posledné svojho rodu. Posledné. To znamenalo... Ak nebude mať ani jedna z nás potomka a my zomrieme, náš klan zanikne. Nahnalo mi to obavy. Doposiaľ som ešte neuvažovala o deťoch, či ich vôbec chcem mať. Veď mám len osemnásť, mám dostatok času. Ale náš klan je vzácny, nemôže zaniknúť. Nikdy. Odrazu som bola rovnako hrdá ako aj moje sestry. Bola som hrdá na to, že som Swanová. I keď môj občiansky tvrdil niečo úplne iné.

Ďalej sme niekam kráčali, až stromy postupne začali rednúť a my sme sa ocitli na širokej lúke. Aj keď neviem, či sa to lúkou dalo nazvať. V jej strede sa nachádzal kruh z mramorovej dlažby, ktorého stred zdobil veľký mohutný trón taktiež z mramoru nachádzajúc sa na vyvýšenej podstave obkolesenej tromi schodíkmi dookola. Bolo to starobylé a magické.

A na tom tróne sedela žena. Salome. Vyzerala už vyše na päťdesiat, ale stále z nej vyžarovala energia. Mala tmavohnedé vlasy popretkávané šedými prameňmi a bledú pokožku, no bola príliš ďaleko, aby som dokázala rozoznať detaily jej tváre.

Nebola tu však sama. Okolo nej sa nachádzalo minimálne desať ľudí, nie obyčajných. Zatiaľ, čo sme sa pomalými krokmi blížili k Salome, každý si nás obzeral. Alebo skôr mňa? Ja som tu bola nová, nikto ma nepoznal.

Všimla som si, že všetci boli v skupinkách a že všetci mali biele šaty, aj keď nie rovnakého strihu. Samozrejme, boli tu aj muži. Tí mali na sebe košeľu a nohavice. A bolo ich tu viac než žien.

Prechádzali sme okolo jednej skupinky, ktorú tvorili dve mladé dievčatá v mojom veku a jeden chalan starší od nich. Dievčatá na mňa vrhli nepríjemný pohľad, zatiaľ čo ten chalan si ma premeriaval so záujmom. Rýchlo som však od nich odvrátila zrak.

Uvedomila som si, že tu bolo ticho, len kde-tu som začula tiché šuškanie. Dokonca som niečo rozpoznala.

„Kto je to?“

„Neviem. Nikdy som ju ešte nevidel.“

Až keď sme zastali tesne pred schodíkmi vedúcim k trónu, upriamila som svoj zrak na Salome. Jej bledohnedé oči hľadeli na mňa. Určite vytušila, kto som, musela si všimnúť istú podobnosť medzi mnou a mojimi sestrami. Mala som pocit, ako keby mi videla až do duše. Pripadalo mi to, že na mňa hľadí niekoľko hodín, pritom to bolo len pár sekúnd. Potom preskočila pohľadom zo mňa na moje sestry.

„Ako vidím,“ prehovorila hlbokým hlasom, „svoju sestru Isabellu ste oboznámili s naším svetom. A dúfam, že ste jej vysvetlili aj pravidlá, aby sa neopakoval včerajší priestupok, inak sa to neskončí len výstrahou. Ovládanie počasia je prísne zakázané! Bolo to nerozvážne a hlúpe.“ Všetko vravela dostatočne hlasne, aby to každý počul. Možno ma chcela pred všetkými ponížiť, že ja som tá drzá, ktorá si dovoľuje porušovať pravidlá. Lenže ja som vtedy ešte ani len nevedela, že ja počasie dokážem zmeniť.

Za sebou som počula šum, ľudia si o mne všeličo šuškali. Všimla som si, že Esme chce niečo povedať, pravdepodobne ma obhájiť, lenže ja som sa dokázala obhájiť aj sama. Toľko odvahy som v sebe mala, aj keď neviem odkiaľ. Moje sestry pred ňou mali istý rešpekt a ja takisto, ale nedovolím, aby po mne niekto šliapal.

„Nemáte právo.“ Môj hlas bol pevný, bola som rada, že mi nezlyhal hneď pri prvej vete. Salome sa na mňa otočila s prekvapeným výrazom, ktorý zároveň aj pominul a nasadila si tú svoju kamennú masku. „Nemáte právo ma obviňovať. Včera som nevedela, že vy vôbec existujete. Tak ako som mohla vedieť, že som toho schopná? Nevedela som o tomto svete. A celý svoj život predtým som žila v domnienke, že som obyčajný človek. Nikto mi do hlavy nevtĺkal žiadne pravidlá a neviem čo. Preto by ste mohli byť zhovievavejšia a viac to už nerozoberať. Poučila som sa a pravidlá poznám, stačí vám to?“

Celý čas sme si uprene hľadeli do očí. Keď som dokončila svoj „prejav“, nastalo ticho. Všetci mĺkvo čakali, čo mi na to Salome odvetí. Ibaže aj ona mlčala, ale pohľadom neuhla. Ja som bola tá, kto prerušil náš očný kontakt. Obzrela som sa. Moje sestry mali v očiach obavy. Otočila som sa a pozrela sa na ostatných. Tí len stáli či sedeli a nevydali zo seba ani hláska. Asi čakali, že mi Salome skosí hrebienok a budem len mlčky prijímať obvinenia a priznávať si, že je to moja vina.

Zhlboka som sa nadýchla a so zdvihnutou hlavou som kráčala pomedzi tých ľudí, ktorí si ma ešte stále premeriavali pohľadom. Bola som tu nová, neznáma, niečo ako novinka.

Neviem prečo som zavadila pohľadom o chalana, okolo ktorého som predtým prechádzala. Díval sa na mňa. Jeho bledomodré oči hľadeli do tých mojich, jeden kútik úst sa mu nadvihol do úškrnu. Jemne potriasol hlavou aby si napravil svoje havranie vlasy.

Odvrátila som zrak od neho a pomaly sa blížila k lesu. I tak som na sebe cítila pohľady ostatných. Dala som sa do behu a v lese som bola ani nie za pár sekúnd. Ďalej som bežala, až som nebola dostatočne ďaleko. Vtedy som spomalila a rozhliadla sa dookola. Všade samé stromy. Žiadne tabuľky s nápisom únikový východ. Tak trochu ma začala pochytávať panika.

Nie, nesmiem spanikáriť. Vybrala som sa nevedno kam, až som narazila na prašnú cestičku. Nenapadalo ma iné riešenie, preto som si zvolila tú cestu. Za neurčitý čas som zahliadla domy. Áno, skutočne to boli domy. Síce, skôr také menšie domčeky, ale aspoň niečo. Aj keď... Mňa by vôbec nenapadlo, že by som tu mohla objaviť nejaké obydlia.

„Hej!“ ozvalo sa za mnou. „Pekné predstavenie.“

Prudko som sa otočila a pred sebou uvidela toho chalana. On ma prenasleduje alebo čo? Ešte stále som bola trocha vytočená a nabrúsená z rozhovoru so Salome.

„Kto si?“ opýtala som sa nie veľmi príjemným tónom.

Uškrnul sa, vytiahol jednu ruku z vrecka a natiahol ju ku mne. „Victor Raven. Ty musíš byť Isabella. Tá stratená Swanová, že?“ Nadvihol jedno obočie.

Ruky som si prekrížila na hrudi, čím som dala najavo, že jeho ruku nehodlám prijať. Prižmúrila som oči. Nepozdával sa mi. A nepáčilo sa mi to, ako ma nazval. Že vraj stratená.

„Bella!“ Zľava na mňa doľahli hlasy mojich sestier. Boli rady, keď ma našli, avšak keď zbadali aj moju spoločnosť, zastavili sa tesne pri mne a Victora si premerali rýchlym pohľadom, ktorý následne upäli na mňa.

„Tak nič. Uvidíme sa neskôr,“ povedal na rozlúčku a pomaly sa začal vzďaľovať. Len čo zmizol z môjho dohľadu, obrátila  som sa k mojim sestrám. Ich obavy čiastočne pominuli, ale i tak sa netvárili bohvieako nadšene.

„Ako veľmi som si to u Salome zavarila?“ Ani neviem, akú reakciu som od nich mohla očakávať? Budú mi to vyčítať, že som mala mlčať? Budú sa hrať na nahnevané staršie sestry?

„No... Bola prekvapená, ale zatiaľ sa k tomu nevyjadrila,“ Alice sa jemne usmiala, i keď oči ju prezradili. Bála sa.

„Je to v poriadku,“ ozvala sa Esme a ja som sa na ňu prudko pozrela. Ona ma podporuje? „Zastala si sa sama seba. Možno bude Salome trochu pobúrená, ale to ju hádam prejde.“ Kútiky úst jej kmitali smerom nahor.

Podpora mojej sestry zahnala všetok hnev a akékoľvek obavy z toho, čo ma bude čakať pri ďalšom stretnutí so Salome. Ani som si neuvedomila, že sa tiež usmievam. Nato som sa však otočila smerom k domčekom.

„Oni tu aj bývajú?“ Jasné, mohlo ma napadnúť, že keď  tu bolo toľko ľudí, niektorí tu mohli normálne žiť. Tak ako ja žijem bývam vo Forks.

„Áno. Niektorí sa rozhodli, že budú žiť radšej tu, než v ľudskom svete. Väčšinou sa tu cítia bezpečnejšie.“ Pozrela som sa späť na Esme.

„Bezpečnejšie?“

Namiesto nej prehovorila Rose. „V ľudskom svete by nás mohli odhaliť a nemôžeme tam precvičovať svoje schopnosti ako tu. Taktiež, niektorí tento svet považujú za svoj domov, do ľudského sveta nechodia a opovrhujú ním.“ Vôbec ale vôbec som si nedokázala predstaviť, že by som po celý svoj život žila iba tu. Žiadne nákupné centrá, žiadni normálni ľudia. Ani Edward, ani Jessica. Nie. Rozhodne neplánujem zvyšok svojho života prežiť tu. Chcela som sa vrátiť späť do ľudského sveta.

„Aha,“ šepla som a nič viac k tomu nedodala. Nastalo trápne ticho. Ale Esme opäť zachránila situáciu.

„Poď, ukážeme ti knižnicu.“ Knižnicu? Nič som nepovedala, iba ich nasledovala. Viedli ma cestičkou pomedzi tie domčeky, ktoré mi skôr pripomínali chalúpky. Až na to, že mali pekné kamenné obloženie. Majú tu aj ony svoj dom alebo žijú prevažne v ľudskom svete?

Po zopár domčekoch po oboch stranách ich nahradil les. Kráčali sme niekoľko minút, keď som v diaľke zahliadla... kostol?

Rose sa pustila do rozprávania. „Kedysi veľmi dávno to býval kostol, lenže málokto veril v Boha. Časom ale pustol, preto sa zopár ľudí rozhodlo, že to z toho spravia knižnicu. Budovu nijako nezmenili, len interiér upravili. Vyzerá to ako knižnica, ale márne tam budeš hľadať diela nejakej modernej známej autorky. Sú tam len knihy o živloch, o našich predkoch... Proste je to skôr ako archív, kde sa zhromažďujú všetky záznamy o ľuďoch ovládajúcich živly.“

Už sme boli celkom blízko tej knižnice a ja som si ju mohla lepšie prezrieť. Vyzerala vážne starodávne. Bola to malá budova postavená z červenej tehly, ktorú vpredu zdobili dve malé ihlanovité vežičky, jedna na ľavej strane a druhá na pravej. Na veľkej sedlovej streche z tmavej krytiny sa týčil malý kríž. Čudo, že ho neodstránili.

Mňa hlavne upútali vysoké gotické okná. Ich výplň tvorila farebná mozaika znázorňujúc nejaký obraz, ale z tohto uhla pohľadu som ho nedokázala rozoznať.

Došli sme k budove, vyšli po dvoch malých schodíkoch a ocitli sa pred vysokými drevenými dverami v gotickom štýle. Celá budova bola postavená v gotickom štýle. Ale musela som uznať, že to bola krásna stavba, aj keď trocha starodávna. Mala svoje čaro.

Esme chytila kľučku dverí a pomaly ich otvorila, pričom dvere jemne zavŕzgali. Vošli sme dnu a mne sa naskytol nádherný pohľad.

Dnu sa popri stenách nachádzali drevené regály plné kníh, ktoré sa tiahli od zeme až po strop. V strede miestnosti stáli lavice a stoličky z tmavého dreva na obyčajnej šedej dlažbe. Ale to nebolo to, čo ma upútalo. Boli to tie vysokánske okná, dvoje vľavo, dvoje vpravo a jedno okno na druhej strane miestnosti rovno oproti nám. Každé znázorňovalo jeden živel. Cez okná prenikalo svetlo, ktoré dnu vykúzlilo hru farieb. Jednoducho, bolo to tu čarovné.

Obzrelo sa k nám zopár ľudí čítajúcich nejaké knihy, ďalší niečo písali, avšak hneď sa vrátili späť k svojej práci. Esme za nami zatvorila dvere, zatiaľ čo ja som pomaly kráčala a obdivovala tú krásu so zatajeným dychom. Pozrela som sa na okná vpravo. Na tom bližšie ku vchodu bola žena, ktorá v rukách držala malinký strom ohraničený v kruhu, lenže mne to pripadalo, akoby ten strom rástol priamo z jej dlaní. Na ďalšom okne bol muž držiac v rukách kruh, z ktorého sa ako keby blížila k nám vlna. Boli to úžasné umelecké diela.

Obrátila som hlavu na protiľahlú stenu v miestnosti. Na prvom okne bol muž držiac v rukách kruh s malým tornádom. Napravo od neho bola žena, z jej rúk šľahali plamene, ktoré nepresahovali čiaru kruhu. Dokopy sa tu nachádzali štyri živly, ktoré som poznala.

Avšak na okne oproti nám bol ďalší muž. Počkať... Ďalší? Ak tieto diela mali zobrazovať všetky živly, prečo je ich päť? Veď existuje len oheň, vzduch, zem a voda. Alebo azda nie? Existuje aj ďalší živel? Neviem, čo mala symbolizovať tá žiara nachádzajúca sa v kruhu.

Ešte raz som si prezrela všetky okná. Neboli to rovnaké postavy, mali rôzne farby vlasov a črty tváre. Len som nechápala, prečo je niekde zobrazená žena a inde muž. Nedávalo mi to žiaden zmysel.

S otázkami v očiach som sa otočila k svojim sestrám. Esme sa na mňa usmiala, postavila sa tesne ku mne a zhostila sa úlohy sprievodcu.

„Toto je Galene, vládkyňa zeme.“ Ukázala smerom na ženu so stromom vpravo, pričom šepkala. Asi aby nevyrušila ostatných pohrúžených do svojej práce. „Apollonios je vládcom vody. Agapetos vládcom vzduchu a Pelagia je vládkyňou ohňa.“

„Prečo sú označovaný za vládcov?“ opýtala som sa jej pošepky.

„Sú totižto prvými, kto dokázal ovládať daný živel.“ Dávalo to celkom zmysel. Tie mená boli vážne, ale vážne starodávne. Kto by sa v dnešnej dobe volal Agapetos? Typické Grécko.

„A tamten?“ Jemne som prstom ukázala na muža na poslednom okne. Esme si povzdychla.

„To je Erastos.“

„A on ovládal...“ Čakala som, že to za mňa dopovie, ale nie. Nič nepovedala. Len mlčky hľadela na to okno. Až po minúte sa uráčila pokračovať.

„Je to veľmi ojedinelé. V knihách sa spomína len zopár ľudí, ktorí dokázali ovládať energiu. Čiže všetky živly a s nezvyčajnou veľkou mocou.“ Zahľadela som sa na toho Erastosa, prvého, kto ovládal energiu. Nikdy som o tom ani len nepočula. Niet divu, keď to nie je bežné. Musel byť veľmi mocný a určite bol vládcom sveta živlov. Ako aj tí ďalší ovládajúc energiu, i keď ich bolo málo.

Nenápadne som sa prechádzala a prezerala súmerne poukladané knihy. Snažila som sa rozlúštiť ich názvy, lenže tie písmena boli pre mňa veľkou neznámou. Možno to je ruské písmo. Alebo to je gréčtina? Predsa, sú to knihy o živloch a sestry mi povedali, že korene nášho rodu siahajú do čias starovekého Grécka, čo je rok... Aký to je rok? No tak, Swanová, zalov v pamäti a spomeň si na hodiny dejepisu. Hmm, žeby tretie storočie pred Kristom?

Odtrhla som pohľad od kníh a zamerala sa na ľudí sediacich v tejto miestnosti. Presnejšie na jedného staršieho pána, ktorý tušom zapisoval niečo do knihy rovnakým písmom, aké som videla na knihách.

„Čo to robí?“ spýtala som sa tichučkým hlasom Esme, ktorá sa ocitla hneď za mojím chrbtom.

„Zapisuje najnovšie záznamy o ľuďoch ovládajúcich živly. Aj tvoje záznamy sa museli zmeniť, keďže si sa vrátila.“ Kútikom oka som sa na ňu pozrela a všimla si, že na perách sa jej pohráva úsmev. Asi bola vďačná za môj návrat.

„A to písmo, to je gréčtina?“

„Starogréčtina.“ Jemne som prižmúrila oči a očakávala, že sa tichučko zasmeje a povie žartujem, lenže ona sa na mňa dívala s vážnym výrazom v tvári. Takže to myslí vážne? Starogréčtina? Veď tá sa používala ešte pred naším letopočtom, tak ako ju môže postarší pán v súčasnej dobe ovládať? Kebyže je to normálna gréčtina, nič nepoviem.

Z druhej strany sa ku mne postavila Alice a šepotom mi to objasňovala:

„Niektoré najstaršie rody učili svojich potomkov výhradne starogréčtinu. Tak ako naším rodným jazykom je angličtina, ich je zas starogréčtina, rumunčina, portugalčina, arabčina... Sú tu ľudia z rôznych krajín. Ale väčšina mladých ovláda aj angličtinu.“

Pohľadom som preletela po všetkých ľuďoch. Len dvaja zapisovali záznamy, ostatní traja boli zahĺbený v knihách. Pravdepodobne študovali dejiny živlov. Muselo to byť nudné.

Následne sme potichu, aby sme ani jedného z nich nevyrušovali, opustili kostol. Vlastne knižnicu. Vracali sme sa po cestičke späť.

„Tak,“ začala Esme, keď sme boli ďaleko od kostola, „rozhodla si sa?“

„Rozhodla?“ Nechápavo som stiahla obočie, ale nezastavila, ďalej sme všetky štyri kráčali.

„Či by si mala záujem študovať históriu živlov a našich predkov,“ usmiala sa na mňa. Eh... Ako jej to vysvetliť, že medzi moje koníčky nepatrí dejepis? Nechcela som ju zas raniť, keďže asi ani jedna z nich sa toho neujala.

„No... Ja neviem grécky, nieto starogrécky,“ povedala som prvú rozumnú výhovorku, ktorá ma napadla. Hádam to budem mať z krku.

„To nie je problém, väčšina kníh je preložená do angličtiny a pár iných jazykov.“ A sakra. Vari budem musieť s pravdou von? Na chvíľku som sa zamyslela.

„Neviem, ja... Možno...“

Rose si povzdychla. „Bella sa ti snaží povedať, že by ju to nebavilo.“ Zadržala som dych, čakala som od Esme sklamaný pohľad. Predsa, pripadala mi najstaršia a najrozumnejšia z nás. Ale ona sa zasmiala. Vážne sa zasmiala.

„Ach tak.“ Úsmev jej nemizol z tváre.

„Nehneváš sa?“ opýtala som sa opatrne. Esme na mňa hodila udivený pohľad.

„Prečo? Nemám dôvod. Nebudem ťa nútiť do niečoho, o čo nemáš záujem. Ja som si len myslela, že práve dejepis bol tvojím obľúbeným predmetom na škole.“ Vedľa jak ta jedľa. Bola som však rada, že to brala s takou ľahkosťou.

„Skôr biológia,“ priznala som a ďalej sme pokračovali mlčky, čím bola téma kto bude študovať históriu živlov uzavretá. Prechádzali sme okolo tých domčekov, kde som zahliadla dve malé deti, ako sa hrajú. Prvé deti, ktoré som v tomto svete spozorovala.

Odbočili sme z cestičky do lesa bez nejakých označení, kadiaľ sa dá niekam dostať. Keď sme si našli miesto s miernym úbytkom stromov, sadli sme si do trávy. Vládlo hrobové ticho.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ vyhŕkla Alice. Prikývla som. „Čo máš s Victorom?“ Márne som sa tvárila nechápavo, vedela, že viem, o koho ide. Ale i tak povedala celé jeho meno aj s priezviskom.

Pokrčila som ramenami. „Nič. On za mnou prišiel, ale hneď ste prišli vy.“ V podstate som neklamala. Až na to, že sa mi stihol predstaviť a niečo povedať.

„Tak ti radím, ani si s ním nezačínaj.“ Myslela to smrteľne vážne, videla som jej to na očiach. Ale prečo?

„Prečo?“ Je to záletník? Alebo by som si na neho mala vážne dávať pozor? Môže byť nebezpečný?

„Je to idiot,“ zamrmlala Rose. To som si stihla všimnúť. Možno je troška pekný, ale zdal sa mi sebecký.

„A naše rody sa veľmi nemusia. V minulosti mali medzi sebou nejaké nezhody,“ dodala Esme. Aha. Tak to mi už nedávalo zmysel. Keďže naše rody sú asi na ostrie noža, tak by ma mal neznášať, nie sa mi milo predstaviť. Aj keď... Bolo to milé predstavenie? Až na tie poznámky aj hej. No ak sa mám od neho držať ďalej, nemám s tým problém. Nemám záujem o nikoho iného, než o Edwarda.

Stačila mi spomenúť si na neho a mala som schmatnúť mobil a vytočiť jeho číslo. Lenže tu si asi mobil nemôžem „vyčarovať“. Vlastne, vyčarovať si ho môžem, ale asi by som nemala signál.

„Hm...“ Niečo mi zišlo na um. „Ako sa dá odtiaľto dostať? Myslím späť do ľudského sveta.“

Rose sa usmiala a ako na povel sa postavila. Esme aj Alice taktiež. Nestačilo to povedať? Predsa mi to nemusia ukázať. I tak som vstala a pobrala sa za nimi. Po pár metroch sme došli k malému jazierku. Všetky tri na mňa upriamili svoj zrak. Počkať, hádam si nemyslia...

„To... Akože tam mám skočiť alebo čo?“ Preskakovala som pohľadom z jednej na druhú. Nemala som dnes v pláne zaplávať si.

„Je to jednoduché. Stačí si v duchu zaželať, že chceš ísť domov a intuícia ťa navedie na to miesto. Stačí sa ponoriť, nemusíš práve skákať.“ Rose pokynula smerom k jazierku a asi čakala, že to otestujem. Eh, vážne? Po tom, čo som zažila dnes, sa vlastne ani nemám čomu čudovať.

„Nechcem ísť prvá,“ pošepla som a cítila, ako sa mi do líc nahŕňa krv. Musela som pred nimi vyzerať ako padavka. Super, Bella, len tak ďalej!

Alice išla ako prvá. Ladne vhupla do jazierka, ktoré jemne zažiarilo a už jej nebolo. Nasledovala ju Rose a bol rad na mne, keďže Esme išla ako posledná. Pravdepodobne na mňa dávala pozor.

„Niet sa čoho báť.“ Priateľsky ma pohladila po paži, čím sa mi snažila dodať odvahu.

Hlboký nádych. To predsa zvládnem. Nie je to nič hrozné. Len sa trocha vykúpem v lesnom jazere a som späť v krutom ľudskom svete bez kúziel. Budem mať naisto premočené šaty, ale čo už. Pôjdem domov, dám si sprchu a nájdem si nejakú zábavnú činnosť. Ako napríklad pozeranie televízie.

Podišla som k jazierku a proste som sa doň ponorila. Na sekundu ma obkolesila voda, keď som sa ocitla späť v lese vo Forks pred tým zázračným stromom – portálom. Ihneď som skontrolovala svoj odev. Rifle, tričko, mikina, tenisky. Všetko suché. S úľavou som si vydýchla a obzrela sa navôkol. Alice a Rose stáli opodiaľ, no vtom sa spoza mňa vynorila Esme, až som ľakom nadskočila.

„Stretneme sa tu zajtra?“ opýtala sa Alice a v oči jej žiarili radosťou.

Zajtra ráno mám času, ale... „Prečo?“

„No aby sme začali precvičovať tvoje schopnosti.“ Rose sa na mňa nechápavo dívala. Aha, už by som na to aj zabudla. Dnes som sa toho celkom dosť dozvedela, preto bude pre mňa ťažšie rozpomínať sa, čo všetko sa v onom svete udialo.

„Jasné, len si nie som istá, či trafím.“ Lesy tu boli rozľahlé a husté a ja si mám vybrať jeden strom? Hľadaním toho správneho by som sa zapodievala roky.

„Neboj, neďaleko na krajnici necháme zaparkované auto, potom nás už poľahky nájdeš,“ pousmiala sa Esme. Bude to mať niečo spoločné s tou mojou intuíciou?

„Dobre. Tak zajtra okolo jedenástej?“ navrhla som. Esme súhlasne prikývla a ja som sa začala pomaly vzďaľovať. Ale po pár sekundách som sa zastavila. „Nemám vás odviezť?“ Predsa nepôjdu domov pešky. Veď môžu bývať ďaleko a nebola som si istá, či by niekoľkokilometrovú trasu zvládla Rose so svojimi lodičkami.

Rose pokrútila hlavou. „To je v poriadku. O náš odvoz sa už postaráme.“

Ešte raz som si ich s obavami premerala, či náhodou nezmenili názor, ale ani jedna sa neozvala. Pred tým, než som sa otočila na odchod, som im zamávala na rozlúčku. Vyšla som z lesa a po niekoľkých minútach som našla svoje auto. Nastúpila som doň a vybrala sa ním domov.

Konečne som bola sama, ticho prerušoval len zvuk motora. No i tak som bola zahĺbená vo svojich myšlienkach a postupne si uvedomovala, že na zajtrajšok sa celkom aj teším.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 15. kapitola:

 1
2. miky
24.03.2015 [6:26]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. BabčaS.
22.03.2015 [20:40]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!