Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 14. kapitola

22.03.2015 (08:15) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1454×

Slnečné svetlo ma donútilo rozlepiť viečka od seba. Len čo som sa rozpamätala, ústa sa mi roztiahli do jemného úsmevu. Avšak necítila som za sebou jeho pevné a chladné telo. Prevalila som sa na chrbát a sklamane si uvedomila, že odišiel, kým som ešte spala. Namiesto neho ležal na vankúši ústrižok papierika.

Pomaly som sa posadila a vzala papierik do rúk, na ktorom bolo úhľadným písmom napísané:

Prepáč, že som musel odísť. Sľubujem, že ti to raz vynahradím. Milujem ťa.

Edward

S úsmevom som sa zvalila na posteľ. Miluje ma...

Niekoľko minút som len tak ležala a nemo civela na strop. Nemala som poňatia, koľko bolo hodín. A už vôbec som nevedela, čo dnes budem robiť. Mala som voľno. Mohla som sa celý deň váľať v posteli, mohla by som ísť do prírody alebo niekam s Jess. Uvidím, na čo budem mať náladu.

Chcela som zistiť, aký je čas, lenže mobil sa povaľoval na komode a to by som musela vstať a prejsť pár krokov. To som až taká lenivá? S nevôľou som sa postavila a vzala mobil, ktorý ukazoval presne bol deviatej. Spala som celkom krátko. Myslela som, že bude vyše desať hodín.

Papierik aj mobil som nechala na komode a pomalým krokom som sa pobrala do kuchyne, kde na mňa čakal malý žltý lístoček na chladničke, na ktorom mi Jess oznamovala, že už odišla do práce. Tak ma napadá... Videla ma s Edwardom skôr, než stihol odísť?

Strhla som ten oznam z chladničky a vyhodila ho do koša. Potom som otvorila doslova prázdnu chladničku. Nehovoriac o pomarančovom džúse a vajíčkach. To bude potrebovať nákup.

Sadla som si na barovú stoličku aj s pohárom džúsu, ktorý som položila pred seba a po troche si z neho uchlipkávala. V byte vládlo ticho, až som sa nevedome ponorila do svojich myšlienok. Včera večer, po tej malej nepríjemnosti v bare, si ma opäť odchytili moje sestry. Musela som sa uchechtnúť. Svet živlov? Akože vážne? To si nič lepšie nedokázali vymyslieť?

Ale čo ak ten „svet“ skutočne existuje? Možno mi predsa len neklamú. Nevedela som, čomu mám veriť. Spomenula som si, čo mi povedal Edward.

„Počúvaj, čo hovorí tvoje srdce.“

Mlčalo. Aj keď niečo mi akoby našepkávalo, že je to pravda. Čo ak by som za nimi zašla? Mohla by som sa ich na to spýtať. Len je tu jeden háčik. Kde ich hľadať? Nemám poňatia, kde bývajú, dokonca ani ich celé meno neviem. Ani kontakt na nich nemám. Tak ako sa im môžem ozvať?

Merlotte’s.

Mňa samú to udivilo. Prečo ma to napadlo? Vari tam ich mám hľadať? Alebo sa mám vykašľať na svoju intuíciu a pýtať sa na ne ľudí? Prvá možnosť sa mi pozdávala viac. Veď za to nič nedám, ak pôjdem do tej reštaurácie. Vlastne aspoň stretnem Jess a hodím s ňou reč. A nebudem sa nudiť.

Práve som vystupovala zo svojho nákladiačika. Zodvihla som hlavu. Nado mnou sa vynímal nápis reštaurácie, ktorý večer svietil červeným neónovým svetlom. Nádychom som si dodala odvahu a dúfajúc, že ich tam nájdem, som vstúpila dnu.

Všetky zraky sa upäli na mne. Nebolo veľmi príjemné. Rýchlym pohľadom som si prezrela zopár ľudí sediacich v boxoch alebo pri stoloch. Niektorí sa iba rozprávali, iní aj raňajkovali. Ak sa to raňajkami ešte dá nazvať, pretože už bolo takmer desať hodín. Predsa, cesta z Port Angeles do Forks nebola krátka. Neviem si predstaviť, ako tu môže takú diaľku Jess cestovať deň čo deň.

Z reproduktorov sa vinula príjemná country hudba, ktorá dodávala tejto reštaurácii taký vidiecky štýl.

Pohľadom som strelila do najbližšieho boxu vpravo. Skutočne tam sedeli. Žeby som svojej intuícii mala dôverovať častejšie?

Podišla som k nim. Prívetivo sa na mňa usmievali. Čo povedať? Viete, prišla som sem len preto, aby som sa presvedčila, že ten náš svet skutočne existuje. Tak šup, ukážte mi ho, inak odchádzam. Nie, to teda nie.

„Ahojte. Ehm... Môžem si prisadnúť?“ spýtala som sa neistým hlasom. Aj keď tie ich úsmevy doslova vraveli: Len si prisadni, dostaneš lízanku. Pokúšali by sa ma zlákať na lízanku?

„Ahoj, iste,“ zaštebotala Alice a pokynula na miesto vedľa seba. Nesmelo som si k nej sadla a usmiala sa na ne.

„Chodíte sem často?“ Musí byť predsa náhoda, že som sa vybrala práve sem, kde ony práve raňajkovali. Teda, vlastne ešte nič nemali na stole. Buď čakajú na jedlo, alebo dojedli. Alebo si ešte neobjednali.

Rose prikývla. „Väčšinou na raňajky. Robia tu úžasné wafle.“ Takže wafle?

Náhle sa pri nás zjavilo dievča s plavými krátkymi vlasmi. Čašníčka.

„Dáte si niečo?“ opýtala sa a v rukách držala malý poznámkový blok aj s perom.

„Dáš si niečo?“ obrátila sa na mňa Rose.

„Nie, vďaka.“ Nešlo o to, že by som nemala chuť. Len som nechcela míňať peniaze. Potrebujem šetriť na nájom a benzín. Nebola to lacná záležitosť.

Tentoraz sa obrátila Rose na čašníčku. „Štyrikrát wafle s čokoládou a so šľahačkou.“

Len čo som si to uvedomila, chcela som namietať, ale čašníčka už zmizla. Už asi nič nenarobím. Veď pár dolárov ma nezabije, keďže tu nebudem jesť každý deň. Pozrela som sa na svoje sestry. Ešte bolo pre mňa ťažké nejako vstrebať, že sú moje sestry, že nám v žilách koluje rovnaká krv. Verila som tomu, ale nebola som s tým úplne stotožnená. Možno ak sa s nimi začnem stýkať častejšie, niečo by som sa o nich dozvedela. V podstate o nich viem len to, že ovládajú živly a že sú mojou rodinou. Ale nič viac. Nevedela som o ich záľubách, vzťahoch a živote.

„Prisťahovala si sa sem nedávno, však?“ preťala hrobové ticho Esme. Asi si neboli isté, či sa ma môžu čokoľvek spýtať. Možno si mysleli, že im ešte všetko neverím.

Prikývla som. Nič viac.

„A kde si žila predtým? Mysleli sme si, že si mr...“ začala Alice, ale nedokončila vetu. Mŕtva. Po celý ten čas si mysleli, že majú o jednu sestru menej. Striaslo ma pri predstave, že by som bola mŕtva. Tak ma napadá, ak žili aj pred šestnástimi rokmi tu, tak ako som sa dostala až do Kalifornie? Žeby ma niekto uniesol? Nie, to znie šialene.

„V Kalifornii.“ Všetky tri si vymenili rýchle pohľady a potom zraky upriamili na mňa. Videla som na nich, že ich to zaujíma, že chcú vedieť viac. „Žila som s Adele a Terrym Maddetovými. Po pár rokoch sa im narodila dcéra a neskôr aj syn. Považovala som ich za vlastných rodičov, ale až pred týždňom mi na moje narodeniny povedali pravdu.“

Dávali si to dokopy, keď sa ozvala Rose.

„Bella?“

„Áno?“

„Ale ty máš narodeniny v máji,“ povedala opatrne. Čože? Ja nemám narodeniny v júli? Po celé tie roky som ich oslavovala v úplne iný deň. Mám vôbec osemnásť alebo iba sedemnásť?

„Koľko mám rokov?“

„Osemnásť,“ odpovedala na moju otázku tento krát Esme. Uf. Aspoňže mám osemnásť, aj keď takmer o dva mesiace dlhšie. Už som sa ako-tak upokojila, pretože toto som vážne nečakala. Vykoľajilo ma to.

„Ktorého mája?“

„Druhého.“ Konečne viem svoj pravý dátum narodenia. Nabudúce ich oslávim v pravý deň.

O niekoľko minút nám doniesli jedlo. Vyzeralo lákavo. Dva plátky waflí poliate čokoládou a navrch ešte pridali šľahačku. Navzájom sme si popriali dobrú chuť a potom sme sa pustili do jedenia. Musela som uznať, že to bola lahôdka.

Počas toho, ako sme jedli, pustili sa Rose a Alice do debaty ohľadom módy a oblečenia. Nadšene sa rozprávali o novej kolekcii nejakej značky. So záujmom som ich počúvala. Boli úplne... normálne. Ako iné dievčatá, ktoré majú rady módu.

„Musíme zájsť v piatok do Seattlu.“ Rose aj s Esme na Alicino tvrdenie iba prikývli. Potom sa však Alice obrátila ku mne. „Nechceš ísť s nami na nákupy?“

„No...“ Servítkou som si utrela ústa, pre istotu, keby som bola od čokolády. „Ja na módu veľmi nie som,“ priznala som sa. Ako nákupy šatstva ako-tak prežijem, aj keď ma to veľmi nebaví. Ale tie značky, o ktorých sa bavili, mi nič nehovorili. Nevedela som rozoznať ani to, či je to názov značky, či meno nejakého človeka.

„Stačí ti deň s Alice a svoj názor zmeníš. Ver mi,“ ozvala sa Esme. Na pár sekúnd zavládlo ticho, ale hneď nato sme sa začali smiať. Bolo mi s nimi vážne príjemne. Cítila  som sa taká... uvoľnená.

Potom sme postupne dojedali wafle. Ja som bola prvá, kto mal prázdny tanier. Chcela som načať tému, kvôli ktorej som sem vlastne prišla, ale totálne som nevedela ako začať.

„Ehm... To, čo ste mi vraveli včera, teda dnes v noci, o tom svete.“ Postupne som hovorila tichšie. Asi by nebolo dobré, keby som tu nahlas začala vykrikovať o svete živlov. Mohla by som nás prezradiť alebo by si ľudia o mne mysleli, že som sa zbláznila.

Výraz ich tvárí naznačoval, že chápu, o čom hovorím.

„Vedeli by ste mi ho nejako ukázať?“ opýtala som sa pošepky, akoby to bolo nejaké tajomstvo. Veď aj bolo. Navzájom si vymenili krátke pohľady, následne sa na mňa Esme usmiala.

„Iste.“ Úsmev som jej opätovala. Počkala som, kým moje sestry dojedli, potom sa pri nás zjavilo mladé dievča – čašníčka. Spoznala som ju, až keď som sa jej pozrela do tváre. Úplne som zabudla na to, že je tu.

Položila nám na stôl bloček. Okamžite som začala šmátrať vo vrecku riflí bankovky, keď ma zastavila Rose.

„To je dobré, zaplatím.“ Raňajky zadarmo? Kto by to nebral! Ústami som naznačila slovo ďakujem. Nemalo zmysel protestovať, tri na jednu. Vyhrali by.

Rose zaplatila požadovanú čiastku a Jessica sa vzdialila. Pomaly sme sa postavili a vybrali sa von z reštaurácie, len ja som zastala. Všimla som si ten spýtavý pohľad Jessicy. Musela som jej to stručne a rýchlo vysvetliť. A aj to, že prečo ráno našla mňa a Edwarda spolu v posteli, aj keď možno ani nebola v mojej izbe. Možno Edwarda vôbec nestretla.

„Hneď som pri vás,“ povedala som rýchlo a kráčala smerom k barovému pultu, o ktorý sa opierala Jess a niečo vravela jednému dievčaťu. Len čo som k nej prišla, prudko sa na mňa otočila s otázkami v očiach.

„Dlžíš mi vysvetlenie,“ vybafla na mňa a prižmúrila oči.

„To je mi jasné.“ Odmlčala som sa. Nevedela som, kde začať a čo presne jej mám vysvetliť. Musím vedieť, čo všetko vie.

„Takže?“ Čakala, že jej všetko začnem rozprávať sama od seba. Stiahla som obočie a nechápavo sa na ňu pozrela, nech začne ona. „Čo sa vlastne včera stalo? Keď si odišla za Edwardom, dala som si pohárik v posteli a potom som nejako podľahla spánku... Uzmierili ste sa či nie? No, vyzeráš lepšie, tak podľa toho usudzujem, že sa mračná nad vami rozplynuli a už ste zase dvaja vášniví milenci, ktorí sa od seba nehnú ani na krok. A kto sú vlastne tie dievčatá? Často sem chodia, poznám ich len z videnia. Raz sa na teba len pýtali, ale viac neviem. Len to, že tu bývajú dlhšie než ja.“ Popri rozprávaní gestikulovala rukami, občas sa chytila zamyslene za bradu. Mne to prišlo tak trochu komické.

„Vlastne áno, uzmierili sme sa a...“ Povedať jej aj to, že ostal cez noc? Je to moja kamarátka a zároveň aj spolubývajúca, ktorej dôverujem viac ako vlastným sestrám. Tak prečo nie? „Pozvala som ho hore a trochu sa zdržal. A tie dievčatá sú Rose, Alice a Esme a sú to moje sestry, čo som sa dozvedela len prednedávnom. Ale až teraz som sa s tým ako-tak stotožnila.“

Sledovala som, ako Jess od údivu padla sánka. To som ju až tak šokovala? Možno toho bolo na ňu príliš zhurta. Mohla som ísť na to pomalšie. Ibaže vonku na mňa pravdepodobne čakali sestry, tak som sa tu nemohla veľmi dlho zdržiavať, a taktiež sa musí Jessica venovať zákazníkom. Nechcem predsa, aby prišla o prácu. Aj keď si myslím, že ju by Paul nevyhodil, aspoň kvôli jej hlasu.

„Čože? Počkať, to akože vážne? Alebo si zo mňa teraz strieľaš?“ Nezmyselne rozhadzovala rukami, až vzbudila pozornosť zopár ľudí.

„Ja už musím ísť, potom ti to doma vysvetlím. Maj sa,“ usmiala som sa na ňu, pohladila ju po paži a rýchlym krokom som si to mierila k dverám, aby ma nestihla zastaviť. Našťastie za mnou nekričala, aby som sa zastavila a v okamihu jej všetko vysvetlila.

Vyšla som von z reštaurácie, kde na malom parkovisku ma už čakali moje sestry. Neisto som k nim podišla a čakala, čo povedia. Napríklad, že teraz nemajú čas, ale môžem sa za nimi zastaviť zajtra.

Rose im ešte niečo zamrmlala, lenže ja som nepočula čo. Chvíľku mlčali, ale potom sa Alice na mňa usmiala.

„Chce sa ti ísť pešky?“ opýtala sa ma.

„Kam?“ Pochopila som, že mi asi chcú ukázať ten svet, na ktorý som bola vážne zvedavá. Len som nevedela, kde sa nachádza nejaký portál, o ktorom včera vraveli. Vraj ich nie je veľa. Ak je to v inom štáte, tak to by som peši teda vážne nešla.

„No predsa do nášho sveta,“ odpovedala mi Rose.

Zavrtela som nad tým hlavou. „Myslela som, ako ďaleko to je.“ Ich nechápavé výrazy sa razom zmenili na prívetivé. Všetky tri na seba podobali. Až na výšku, farbu a strih vlasov a tvar tváre. Ale tie oči... Úplne rovnaké, ako cez kopírku.

„Je to na okraji Forksu, asi dva-tri kilometre odtiaľto. Zvládneš to?“ Alice kmitali kútiky úst smerom nahor.

„Áno, ale čo moje auto?“ Hlavou som pohodila smerom k môjmu nákladiačiku.

Rose nad tým ohrnula nos. „To je auto?“ Asi si žije na vysokej nohe. Ja som si však nič lepšie nemohla dovoliť a k tomu som k tomu autu mala už akýsi citový vzťah. Prirástlo mi k srdcu.

„Hm...“ Esme sa zamyslela. „Mohli by sme ísť tvojim autom, aby si sa poň nemusela zbytočne vracať.“ Ten nápad sa mi pozdával. Na súhlas som bez slova prikývla. Všimla som si, že Rose sa netvári práve nadšene.

Vybrala som sa k dverám šoféra, lenže tam stála Esme.

„Vadilo by ti, ak by som šoférovala ja?“ opýtala sa ma neistým hlasom. Nasala som vzduch do pľúc a zvažovala pre a proti. Nemyslím, že by s ním chcela schválne nabúrať do stromu. To skôr Rose by sa ho pokúšala akokoľvek zdevastovať.

Z vrecka riflí som vytiahla kľúč od auta a podala ho Esme, ktorá ho s úsmevom vzala a nasadla dnu.

„Len... Asi sa dnu nezmestíme všetky,“ poznamenala som. Nanajvýš tri. Takže predsa len pôjdem pešky.

Náhle sa pri mne zjavila Alice. Od ľaku mnou myklo.

„Ja si sadnem na korbu. Milujem vietor vo vlasoch,“ zasmiala sa a ústa sa jej roztiahli to úsmevu. Potom ladne vyskočila na korbu nákladiačika a sadla si na poskladanú plachtu.

Žeby to bolo preto, lebo ovláda vzduch? Mňa samú tá myšlienka prekvapila. Nikdy som sa veľmi nezamýšľala nad tým, ktorý živel ony ovládajú, i keď mi to Esme včera vravela. Včera? Snažila som si rýchlo usporiadať myšlienky, pretože som vo vlastnej mysli mala chaos. Áno, bolo to včera ráno. Navštívila ma a rozprávala mi, že ovládame živly. Vtedy som tomu všetkému ešte nedokázala uveriť. Potom mi zavolal Edward a pozval ma von. Išli sme do lesa, kde som mi povedal, aby som počúvala svoje srdce. A potom sa to stalo. Na večer v bare som si radšej nespomínala. Len po práci za mnou prišli moje sestry, ktoré mi povedali o tom svete a že som vraj porušila pravidlo – ovládanie počasia.

Vrátila som sa späť do reality. Prešla som ku druhým dverám auta, kde stála Rose a pohľadom si premeriavala moje auto. Otvorila som dvere a pokynula rukou, nech si nastúpi. Sprvu na mňa hľadela nedôverčivo, ale napokon si sadla dnu a ja k nej. Ani interiér sa jej nepozdával.

Esme naštartovala a vybrala sa mojím autom nevedno kam. Teda, ony to vedeli, len ja nie. Dívala som sa z okna, ako postupne miznú domy a nahrádza ich hustý zelený les. Niekde tam má byť portál? Skrytý za jedličkou?

Asi o päť minút Esme zaparkovala auto na okraji cesty. Všetky sme vystúpili a ja som sa rozhliadla okolo seba. Všade len stromy, stromy a zase stromy. Ako asi môže vyzerať portál? Niečo ako čierna diera?

„Teraz kam?“ Nadvihla som obočie a očakávala odpoveď na moju otázku, lenže všetky tri mlčali a vykročili ďalej po ceste. To sme sa nemohli odviezť rovno na to miesto?

Bez akýchkoľvek poznámok som sa vybrala za nimi. Kúsky štrku mi vŕzgali pod teniskami. Až teraz som si všimla, že Rose ma obuté lodičky. Akože, vážne? Divila som sa, že na takých vysokých podpätkoch nezakopne. Ale ladili jej k oblečeniu – bledo-modré úzke rifle, čierny top a fialová kožená bundička. Alice mala krátke modro-šedé šaty na ramienka, čierne legíny a tenký svetrík rovnakej farby. Obuté mala balerínky. My dve sme mali topánky bez opätkov. Esme mala lodičky, ale na nižšom podpätku ako Rose. K nim doladila fialovú blúzku bez rukávov a čierne nohavice.

Nie je jej zima? Ja som mala obyčajné rifle, tričko a mikinu a aj napriek tomu by bolo chladno.

Kráčali sme a lesy postupne redli, až ihličnany nahradilo pár listnatých stromov. Po pár minútach sme zmenili smer do lesa, kde sme obišli niekoľko stromov, až sme sa pri jednom zastavili. Obyčajný listnatý dub. Alebo neobyčajný?

Esme sa skontrolovala pohľadom okolie. Vari nás niekto môže sledovať? Nemyslím si.

Potom však nechty zaborila do kôre stromu, akoby sa ju snažila strhnúť. Avšak stalo sa niečo úplne iné. Kôra sa vo veľkom celku oddeľovala od stromu. Dvere. Boli to dvere, aj keď asi iba meter vysoké. A z kôry stromu. Kto si tu zo mňa strieľa?

Za tými dverami sa nachádzala čierňava. Nič. Bola tam len tma, nič som tam nevidela. Ako prvá tam vošla Alice, potom ju nasledovala Rose. Esme sa pozrela na mňa a čakala, že spravím to isté. Lenže ja som tam stála neschopná pohybu. Vážne mám vliezť do stromu? Na to nech zabudne!

„Rýchlo poď, než nás niekto uvidí!“ popohnala ma. Nádych, výdych. To zvládnem. Je to predsa len zázračný strom. Odhodlala som sa a vošla som cez otvor v strome do čierňavy so zavretými očami. Čakala som, že začnem kamsi padať, zvonka to vyzeralo ako čierna diera. Lenže pod nohami som cítila chladivú trávu. Ja som bosá?

S obavami som tvorila oči. Bol to ako krátky tmavý tunel, ktorý mal viacero východísk a na ich konci sa nachádzalo svetlo. Pred každou chodbou sa nachádzala malá drevená tabuľka. Prečítala som si prvý názov. Svet škriatkov? Vážne? Ďalší názov ma tiež prekvapil. Svet víl? Tretí názov ma už neprekvapil. Svet živlov. Vybrala som sa tou chodbou. Čím bližšie som bola k jeho koncu, tým lepšie som vedela rozoznať, čo sa tam nachádza. Bol to hustý ker, cez ktorý sa snažilo predrať svetlo, ale nedarilo samu.

Delili ma už len dva kroky. Jeden. Rukami som odhrnula ker a prešla ním. Na pár sekúnd mi oči oslepilo silné svetlo.

Po niekoľkých sekundách som ich prudko otvorila. V nemom úžase som vydýchla. Bola som v prírode, v krásnom listnatom lese. Tráva mala sviežu zelenú farbu a jemne sa kolísala vo vánku príjemného slabého vetra. Slnko mi nad hlavou žiarilo a rozsvecovalo celý les.

Otočila som sa o sto osemdesiat stupňov a márne som na tom mieste hľadala ker. Všade bol len les.

Tráva ma šteklila na chodidlách. Pozrela som sa na svoje nohy. Vážne som bola bosá. Dokonca som nemala na sebe ani rifle. Ani tričko a mikinu. Namiesto toho som teraz bola odetá do krásnych bielych šiat po kolená. Zapínali sa okolo krku a na pase boli ozdobené strieborným opaskom z... diamantov? Nie, to musí byť len atrapa.

Aj tak som nevychádzala z údivu. Ocitla som sa na nádhernom mieste v krásnych šatách. Toto predsa nemôže byť realita. Určite som si udrela hlavu a toto je iba sen.

Otočila som sa smerom doprava, odkiaľ som začula hlasy. Pár metrov do mňa stáli moje sestry v rovnakých šatách, aké som mala ja. A na každej z nich perfektne sedeli. Vyzerali... magicky. Alice si mohla pokojne zvoliť cestu ku svetu škriatkov. Musela som sa držať na uzde, aby som nevybuchla smiechom.

Podišli ku mne.

„Vitaj vo svete živlov!“ zaštebotala Alice usmievajúc sa od ucha k uchu. Nedalo mi to neusmiať sa.

„Je tu vážne krásne,“ vydýchla som a znovu si tu to obzrela. Ach, keby som tu mohla zostať naveky... Stačí, ak si tu ešte dovlečiem Edwarda a Jess. Ale to asi nemôžem.

„A to nie je všetko,“ ozvala sa Rose. Čakala som, že bude pokračovať, lenže ona zavrela na chvíľku oči. Keď ich otvorila, pred jej tvárou sa zjavilo malé zrkadlo, ktoré aj hneď uchopila do ruky a následne mi ho podala. Vzala som si ho od nej a nemo sa naň dívala. Bolo skutočné.

Vzápätí sa mi z rúk vytratilo. Nechápavo som sa na Rose pozrela. Usmiala sa.

„Môžeš si vyčarovať čokoľvek, čo si predstavíš. Len je tu pár obmedzení. Za prvé, aj ľudí si môžeš vyčarovať, ale tí sa za chvíľku rozplynú. A za druhé, to, čo si tu vyčaruješ, si do sveta ľudí nemôžeš odniesť. Aj keby si chcela, nepodarí sa ti to.“ Dobre, to som zatiaľ pochopila. Ale...

„Ako si to dokázala?“ opýtala som sa hlavnú vec, ktorá ma doslova pálila na jazyku.

„Jednoducho. Musíš si to želať,“ vysvetlila. Nechápavo som nadvihla obočie. To stačí si len želať? „Proste zavrieš oči, predstavíš si to do detailov, v duchu si o to zaželáš a ono sa ti to proste vyčaruje. Skús to.“

Za skúšku nič nedám. Hlavne nemysli na Edwarda. Nechcela by som im vysvetľovať, kto to je, určite by sa ma to pýtali.

Zavrela som oči a predstavovala si jablko. Krásne červené jablko. V duchu som si zaželala, aby sa predo mnou zjavilo ovocie, ktoré som si predstavila. Akonáhle som otvorila oči, zočila som pred mojou tvárou jablko. Úplne rovnaké ako v mojej mysli.

Vzala som ho do rúk. Nerozplynulo sa, stále som ho držala v rukách a dívala som sa na to ako na zázrak. Pre mňa to bol zázrak. Veď vlastnou mysľou som dokázala zhmotniť jablko. Bože, ja som si asi poriadne udrela hlavu.

Skúsila som si zaželať, aby jablko zmizlo a v momente boli moje dlane prázdne. Mágia.

„Je toto skutočnosť alebo sa mi to len sníva?“ opýtala som sa ich a nadvihla som jedno obočie. Bolo by vážne úžasné, ak by to nebol sen. Pripadalo mi to ako rozprávková krajina.

Esme sa zasmiala. „Nesníva sa ti to.“

Otočila som sa k nim chrbtom a kráčala nevedno kam. Všade boli stromy a tráva, ktorá ma príjemne šteklila na chodidlách. Užívala som si každú chvíľu strávenú v tomto svete. Počula som štebot vtákov a žblnkot vody. To je tu aj rieka?

Nebola som vedľa. Blízko mňa sa nachádzal malý potôčik, ktorý viedol do neznáma. Alebo možno niekde ústil do jazera.

Podišla som k mohutnej vŕbe, ktorá sa týčila nad ním, rukou som sa zaprela o kôru stromu, aby som sa náhodou nepošmykla a nespadla do vody. Nechcela som si zmočiť tie krásne šaty, čo som mala na sebe.

Dívala som sa na krištáľovo čistú vodu, ktorá jemne žblnkotala. Potôčik to nebol hlboký, preto som dokázala vidieť na jeho dno plné ploských malých ale aj väčších kameňov. Doslova ma lákala, aby som sa jej dotkla, aby som si do nej aspoň ponorila nohy.

Aj som to plánovala urobiť, keby sa mi za chrbtom nezjavili moje sestry. Uprene na mňa hľadeli a čakali, čo urobím. Možno si mysleli, že do tej vody skočím, aj keď tým by som si vlastne mohla ublížiť. Kto by predsa skákal do plytkej vody?

„Skúšala si ju už niekedy ovládať?“ opýtala sa ma Esme. Jemne som prikývla a zadívala sa späť na potôčik. Mala som nutkanie skúsiť to, ale ako? Mám jej to prikázať? Mám na ňu začať kričať?

Nie, musím to ako vtedy v Edwardovom aute. Zodvihla som svoju ruku a dlaň namierila smerom k vode. V duchu som si priala, aby sa kvapôčka vody vzniesla do vzduchu a zároveň som si to predstavovala.

A skutočne...

S nemým úžasom som hľadela na scenériu pred sebou. Čiastočka vody sa vznášala vo vzduchu presne tak, ako v mojej predstave. Aj keď ma to tak trocha šokovalo, nepohla som sa. Cítila som v dlani jemné brnenie, cítila som ako sa mi do nej vlieva energia.

Naďalej som sa mysľou sústredila na vodu a hlavu som pootočila smerom k svojim sestrám. Všetky tri sa na mňa natešene usmievali. Úsmev som im opätovala.

Po dlhšej dobe nová kapitola. Dúfam, že sa vám páčila a budem rada, ak zanecháte nejaký komentár. :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 14. kapitola: