Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 10. kapitola

Stratený živel - 10. kapitolaBellu ráno prekvapí nečakaná návšteva a počas jednej prechádzky po lese sa môže stať čokoľvek...

Pohľad nikoho:

Tmavé zákutia málo osvetlenej ulice ukrývali rôzne tajomstvá. V jednej slepej uličke, kde by človek nevidel ani na krok, stáli dve osoby – mladík a dievča. Obaja sa dívali na dve nehybné telá mladých chlapcov.

„Porušila si pravidlo. Zasa,“ ozval sa mladík zamatovým hlasom, ale zároveň ostrým ako žiletky, až by každého zamrazilo. Mal krásne bronzové vlasy rozhádzané na všetky strany, čiernu košeľu a rifle rovnakej farby. Jeho oči pripomínali dve jazerá tej najkvalitnejšej ropy. Pohľad upriamil na dievčinu.

Tá sa na neho zadívala očami zelenými ako jarná tráva spoza závoja havraních vlasov.

„No čo? Voňali tak sladko... Nemohla som si pomôcť!“ posťažovala sa a pri spomienke, ako z tých ľudí vysávala krv, si olízla pery. Chcela znova pocítiť na jazyku tú sladkastú chuť.

Mladík ruky zaťal v päsť, zdal sa byť nebezpečnejší, čo však dievča ignorovalo. Malo až príliš veľa guráže.

„Dohodli sme sa. Ešte raz, tak...“ Ani nestihol dopovedať a dievča mu už skočilo do reči.

„Tak teda prepáč, oci. Sľubujem, že sa to už nezopakuje,“ povedala a nasadila nevinný výraz. Ktokoľvek by jej podľahol, ale on nie. Neustále sa na ňu díval s výstrahou v očiach.

„To si povedala aj minule,“ zavrčal. Nepáčilo sa mu, že ho neposlúchla, svoj sľub porušila.

Dievča sklopilo pohľad. „Ja viem, ale...“

„Žiadne ale,“ prerušil ju mladík, „ak sa to ešte raz zopakuje, na mňa sa neobracaj. Dnes to je naposledy, čo za tebou upracem.“ Pristúpil bližšie k tým dvom telám, z ktorých život vyhasol prednedávnom. Bolo mu ľúto, čo spôsobila. Lenže ona rada okúsila všetko, čo mala zakázané. „Choď do auta, Katheryn.“

Dievča len mĺkvo prikývlo a utekalo smerom k čiernemu luxusnému autu, ktoré i zanikalo v tej tme. Našťastie oni mali výborný zrak, až dokonalý, preto im tma nerobila žiadny problém.

Mladík sa za ten čas začal zbavovať tiel a všetkých dôkazov, aby sa zdalo, že oni s tým nemajú nič spoločné...

 

Bella:

Keď som v noci prišla domov, ani som veľmi nemeškala. Jess som povedala, že som sa len trocha zdržala, viac som sa nechcela rozprávať. I keď ona trvala na tom, aby som jej ešte rozprávala o našom pikniku, vyhovorila som sa, že som príliš unavená. Aj som v skutočnosti bola. A to hlavne z toho, čo sa udialo len pred niekoľkými minútami. Stále som tomu nemohla uveriť, nedokázala som si pripustiť, že všetko povedané je vlastne pravda.

Len vďaka horúcej sprche ma všetky myšlienky opustili a hlavu mi ihneď zaplnil Edward. Pri spomienke na neho som sa neubránila úsmevom. On bol mojím jediným východiskom, jedine s ním som sa cítila skutočne šťastná a bez starostí. Nie že by som nebola pri Jess šťastná, bola som, ale to bolo iné. K Edwardovi som cítila i čosi viac. Pripúšťam, asi ho skutočne milujem. Otázne je, čo cíti on ku mne. Tým som sa tentoraz ale netrápila, radšej som spomínala na dnešný krásny piknik.

Po sprche som si obliekla pyžamo, umyla si zuby a konečne zapadla do postele. Cítila som sa nesmierne vyčerpaná. Viečka mi oťaželi a ja som sa poddala spánku...

 

Chcela som si pospať, kľudne aj do dvanástej. Hlavne som sa nechcela vrátiť do reality a premýšľať nad včerajším večerom. Radšej som sa vo sne vracala na tú lúku spolu aj s Edwardom. No tie tri dievčatá, ktoré sa nazývali mojimi sestrami, mi v hlave nedali pokoj. Nie je možné, že práve ony boli mojou skutočnou rodinou. To by bola až príliš veľká náhoda, aby som ich práve tu našla. I keď moje povedomie s tým súhlasilo.

Nie! Veď sú šialené! To, čo sa stalo včera, bolo neskutočné. Ony mi akoby poslali myšlienkami tie obrazy malého dievčatka pripomínajúceho mňa. A o tej energii a príveskoch ani nehovorím.

Vari je možné, že by ony boli vážne mojimi sestrami? Na chvíľku ma zahrialo pri srdci pri predstave, že som našla svoju pokrvnú rodinu.

Pretočila som sa na druhý bok, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Jess,“ zavolala som ospalo. Absolútne sa mi nechcelo vstať z teplej postele. Stále som sa cítila akási vysilená.

Klopanie sa ozvalo znovu.

„Jessica, choď otvoriť!“ zakričala som. Avšak nič. Nepočula som žiadnu odpoveď ani otváranie dverí. To jediné ma donútilo otvoriť oči a vstať. Vyšla som zo svojej izby a rozhliadla sa. „Jess?“ Nič. Pravdepodobne tu nie je. Ale kde by mohla byť? I dnes som našla na chladničke žltý papierik. Asi ju začalo baviť nechávať mi tu také odkazy.

Nechcela som ťa ráno budiť, vyzerala si vážne vyčerpaná. Už som v práci, ale okolo tretej sa vrátim.

Tento krát sa ani nepodpísala, no vedela som, že ten lístoček bol od nej, spoznala som jej písmo a k tomu, kto v tomto byte býva okrem mňa a Jessici?

To otravné zaklopanie sa ozvalo už po tretí raz. Nepríjemne som zvolala, že už idem. Podišla som k dverám a prudko ich otvorila. Osoba, ktorá tam stála ma na plnej čiare prekvapila.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa nie príliš príjemným hlasom. Esme sa na mňa pozrela svetlozelenými očami rovnakej farby, ako sú tie moje, a milo sa usmiala.

„Ahoj, chcem sa s tebou porozprávať.“ Tak na to som vážne nemala náladu.

„Prepáč, ale nemám záujem,“ povedala som a chcela jej zabuchnúť dvere pred nosom, no zabránila mi v tom.

„Bella, mrzí ma, ak sme ťa včera vystrašili, o to nám nešlo. Chcem sa len porozprávať. Daj mi šancu vysvetliť ti to. Prosím,“ naliehala. Pár sekúnd som premýšľala, potom som viac otvorila dvere a ustúpila, aby mohla prejsť. Až keď som za ňou zavrela dvere, uvedomila som si, že mám na sebe ešte pyžamo. Zatiaľ čo si ona obzerala kuchyňu a obývačku, ja som sa rýchlo vyparila do svojej izby, kde som sa aj zavrela. Rýchlo som zo skrine vybrala bledo-modré rifle, biele tielko na ramienka a na to béžový voľný svetrík bez zapínania.

Ani som sa nestihla obzrieť v zrkadle a vrátila som sa do obývačky, kde Esme už sedela na gauči. Hneď na mňa upriamila zrak a láskyplne sa usmiala. Ja som si sadla oproti nej do kresla. Mlčala som a čakala, kedy spustí. Videla som na nej, že nevie nájsť správne slová.

„Bella,“ začala, „včera toho bolo na teba vážne veľa, preto ti dávame času koľko potrebuješ.“ Len som jemne prikývla hlavou, čo neznamenalo, že by som súhlasila s tvrdením ohľadom nášho údajného rodinného vzťahu.

Esme sa ku mne trochu nahla a hrala sa s prstami na rukách. Spomenula som si, ako som to robila ja v škole, keď som bola pred tabuľou. Bol to dôkaz nervozity. Aj keď som nechápala, prečo by práve ona mala byť teraz nervózna. Vari mi chce ešte niečo prezradiť?

„Viem, že sa ti to zdá nemožné, aby sme my boli sestry. My sme taktiež nemohli uveriť, že si to ty, keď sme ťa prvýkrát zbadali v Merlotte’s. Ale si to ty! Pri tom spojení sme i my cítili tvoju energiu, pretože ty...“ Odmlčala sa a zadívala sa do zeme.

„Pretože ja?“ nabádala som ju, aby pokračovala. Zrazu moja zvedavosť prekročila hranice, chcela som všetko vedieť, čo ona o mne vedela.

Zhlboka sa nadýchla. „Neviem, ako ti to povedať. Je to tajomstvo, do ktorého si i ty zasvätená. Nie si človek.“ Šokovane som sa na ňu zadívala. O čom to tu hovorí? „Nie, že by si nebola človek. Ty ním si, len dokážeš niečo, čo ostatní nie. Si niečo viac. Ako aj ja, Rose a Alice. Sme...“ Opäť sa odmlčala. Napäto som čakala na jej odpoveď a zároveň som očakávala nejaké hlúpe vysvetlenie. Predsa, už len to, že mi hovorí, že som niečo viac, už to nemá zmysel. Vari som médium? Nie, nikdy som duchov nevidela, ani som nevidela budúcnosť, či podobné „nadprirodzené“ schopnosti.

Po niekoľkých dlhých sekundách otvorila ústa. „Sme živly...“ vydýchla. V jej očiach som badala obavy.

„Živly?“ zopakovala som pošepky, akoby vysloviť to nahlas vyvolalo nejakú kliatbu.

Prikývla. „Neviem, možno si si to u seba už všimla... Proste každá z nás ovláda iný živel. Ja ovládam oheň, Rose zem, Alice vzduch a ty vodu. Možno sa to u teba nijako neprejavilo, keďže si necvičila...“

„Počkaj,“ prerušila som ju. „Ja ovládam vodu?“ Znova prikývla.

Oprela som sa chrbtom o zadné operadlo kresla. Takže to, čo sa mi stalo pred niekoľkými rokmi neboli žiadne halucinácie, naozaj som ovládala vodu. Dívala som sa na svoje ruky, s ktorými som vraj dokázala ovládať vodu. Možno sa mi postupom času tá moc vytratila.

I tak je to celé šialené!

„Viem,“ prerušila tok mojich myšlienok, „že to potrebuješ nejako vstrebať, preto ti dávame času, koľko len chceš.“ Zopakovala to, čo už vlastne povedala. Pomaly sa postavila a odkráčala ku dverám. „Ty vieš, kde nás nájdeš.“ A už jej nebolo.

Najprv som len plytko dýchala a dívala sa smerom, kam odišla. Až po niekoľkých minútach som dokázala odtrhnúť pohľad od dverí a zadívala som sa do zeme. Postupne som sa to snažila vstrebať.

Je to len šesť dní, čo som opustila moju nevlastnú rodinu. Za ten čas sa toho udialo až príliš veľa. Stihla som sa s Jess spriateliť, stihla som si nájsť prácu, vinila som sa za smrť jedného zákazníka, zamilovala som sa do Edwarda, našla som vlastnú rodinu a dozvedela som sa, že dokážem ovládať vodu. Jediné pozitíva z toho boli Jess a Edward. A možno aj nájdenie pravej rodiny, i keď tým som si nebola stopercentne istá.

Potrebovala som na chvíľu vypnúť, potrebovala som na chvíľu niekam ujsť. Niekam, kde by ma nič netrápilo a kde by som sa nemusela dozvedať nejaké nové prekvapujúce správy. Chcela som sa niekomu s tým zdôveriť, ale nemala som komu. Nemohla som to nikomu povedať. Keď by som niekomu len tak povedala, že vraj ovládam jeden zo živlov, poslal by ma do blázinca. Takže Jess ani Edward neprichádzali do úvahy. Nikoho iného som tu nemala.

Aj keď Edwardovi by som sa mohla zdôveriť, jemu som verila najviac. Ale určite by som mu hneď nepovedala o tom tajomstve. Vlastne by som to nemala nikomu vešať na nos, keďže je to tajomstvo.

Lenže momentálne som sa cítila, akoby som bola uzavretá v malinkej miestnosti, kde sa hrnuli samé starosti, až v nej bolo tak plno, že som nedokázala dýchať.

Hlavu som si skryla do dlaní, ako keby som pred celým svetom mohla ujsť, lenže to bolo nemožné.

Vtom mi ale zazvonil mobil. V tú chvíľu ma napadlo, že by to mohla byť Jessica, jedine ona má na mňa číslo. A potom ešte Samantha.

Rýchlo som sa postavila a pobrala sa do svojej izbe, kde na nočnom stolíku vyzváňal mobil. Schmatla som ho do ruky. Na displeji svietilo pre mňa neznáme číslo. Po chvíľke váhania som to zodvihla a čakala, kto sa ohlási.

„Ahoj,“ ozval sa z telefónu zamatový hlas. Na sekundu sa mi zastavilo srdce. Ako to je možné? Stačí, že na neho myslím a už mi aj volá? A vlastne, odkiaľ má na mňa číslo? Veď som mu ho nedávala...

„Ahoj,“ odzdravila som sa, pričom sa mi na tvári usadil úsmev. V skutočnosti som bola nesmierne rada, že zavolal, aj keď neviem prečo volal.

„Prepáč, že som včera neprišiel za tebou do baru, len som si musel niečo vybaviť.“ Ospravedlnenie som od neho absolútne neočakávala. A slovné spojenie niečo vybaviť vyslovil chladne, až ma zamrazilo. Zvláštne.

„V poriadku,“ šepla som, úsmev sa naďalej nevytratil z mojej tváre. Nastalo chvíľkové ticho. Nevedela som, čo povedať.

„Preto by som sa ťa chcel opýtať, či by si teraz nešla so mnou von,“ navrhol a ja som v nemom úžase párkrát zaklipkala očami. On ma tým chce pozvať...

„Ako na rande?“

„Malo to byť rande, ale ak chceš, môže to byť...“ Nedovolila som mu dopovedať.

„Rada,“ usmiala som sa ešte širšie. Na druhej strane zavládlo na pár sekúnd ticho, avšak hneď nato sa ozval.

„Tak, prídem pre teba o pol hodiny?“ opýtal sa. To stihnem. Len sa možno prezlečiem, trocha namaľujem a môžem ísť. Ach, pri predstave, že pôjdem s ním znova na rande – ak sa teda včerajšok považoval za rande –, mala som chuť skákať od šťastia, no zároveň som bola nervózna.

„Áno,“ pritakala som. Po tom, čo sme sa rozlúčili, som sa hodila chrbtom na posteľ a usmievala sa ako blázon. Zamilovaný blázon. Láska dokáže s ľuďmi robiť divy. Stačí, že počujem jeho hlas a moja nálada je hneď oveľa lepšia.

Rýchlo som sa však postavila a zastavila sa pri skrini, kde som sa začala prehrabovať v oblečení. Vôbec som nemala potuchy, čo si mám obliecť. Nejaké šaty? Nie, na to vonku vyzeralo až príliš chladno. Rozhodla som sa, že tie bledo-modré rifle, čo mám na sebe, si nechám.

Asi až po desiatich minútach som sa rozhodla pre fialovú kockovanú košeľu s tri štvrťovými rukávmi, ktorá mi siahala tesne pod zadok. Keďže mala až príliš hlboký výstrih, dala som si pod ňu obyčajné biele tielko. Svoj outfit som zhodnotila celkom pozitívne.

Maľovať som sa už veľmi nestíhala, preto som si len rýchlo dala lesk na pery a mihalnice pretrela priehľadnou špirálou. Predtým som si ešte umyla zuby, učesala vlasy a nechala ich voľne rozpustené. Následne som skontrolovala čas na mobile. Zostávali mi už len tri minúty. Obula som si tenisky a mohla som ísť. Jediné, čo som si so sebou vzala, boli kľúče, nič viac som nepotrebovala. Teda, dúfam, že nebudem potrebovať mobil alebo peniaze.

Už som bola dole pri hlavných dverách a nechcelo sa mi vracať späť do bytu. Vyšla som von z budovy a v momente uvidela jeho opierajúc a o jeho auto. Na pár sekúnd som prestala dýchať, aj moje srdce vynechalo pár úderov. Ach, prečo musí byť tak dokonalo krásny?

Vybrala som sa smerom k nemu a ani si neuvedomila, že sa opäť usmievam. Bola som šťastná, že ho po dlhom dni konečne vidím. Pri ňom som sa cítila, ako v inom svete, v tom lepšom svete. Vtrhol do môjho života, ako údel z neba. On bol mojím anjelom, ktorého som neustále potrebovala mať pri sebe.

Len čo som k nemu došla, objala som ho. Doslova som potrebovala objatie a práve to jeho. Do nosa ma udrela jeho nádherná opojná vôňa, vďaka ktorej ma okamžite všetky myšlienky, dokázala som myslieť len na neho, na nič iné.

Jeho pevné ruky sa obmotali okolo môjho pásu, čím si ma pritiahol bližšie k sebe. Nato som ucítila, ako mi do vlasov vtisol bozk. Kiežby ma pobozkal na pery...

Edward sa odo mňa odtiahol a ja som len šokovane civela na kyticu nádherných žltých tulipánov, ktorú držal v ruke tesne predo mnou. Ani som si nestihla všimnúť, že by ich držal pred tým, než som ho objala.

Podal mi kyticu a ja som si k nim privoňala.

„Ďakujem, sú krásne.“ Zodvihla som hlavu a pozrela mu do očí. Do tých dvoch jazier plných tekutého zlata, ktoré si ma opäť lapili do pase, odkiaľ nebolo úniku. Edwardovi sa ústa roztiahli do dych berúceho úsmevu a keby ma jednou rukou nedržal stále za pás, skončila by som na zemi. Stačil jeden úsmev a nohy som mala ako z gumy.

Možno odo mňa očakával niečo viac, keď sa na mňa naďalej díval pohľadom, v ktorých hrali iskričky. Neváhala som, rýchlo som ho pobozkala na pery a následne od neho o krok odstúpila. On sa len znova usmial a otvoril mi dvere, ako to pravý gentleman robí. Nastúpila som do toho luxusného auta a počkala, kým nasadne i on.

Keď už sedel za volantom, opýtal sa:

„Chceš sa ísť niekam najesť alebo...“ Hneď som ho prerušila, pretože sa mi vážne teraz nechcelo ísť niekam, kde je veľa ľudí. Chcela som byť s ním osamote a jedno miesto by mi dokonalo vyhovovalo...

„Čo keby sme išli na tú lúku?“ Edward odvrátil hlavu smerom na cestu pred sebou, pričom sa mu mihol na tvári úsmev. Brala som to ako súhlas. Naštartoval auto a pobral sa cestou na lúku, pamätala som si ju zo včerajška. Trvalo nám to necelú pol hodinku. Za ten čas som si nie raz zaborila hlavu do kvetín. Musím priznať, že ma to milo prekvapilo a veľmi potešilo.

Edward zastavil na tom istom mieste, čo včera. Aspoň som si to myslela, pretože všetko sa mi zdalo rovnaké. Pomohol mi vystúpiť z auta, zatiaľ čo ja som si z kytice vzala do ruky jeden tulipán. Už-už si ma chcel vyhodiť do náručia, ale so zdvihnutou rukou som ho zastavila.

„Nie, dnes chcem ísť pešo a ja budem udávať smer.“ Nevadí, ak sa nedostaneme na tú lúku, stačí mi, že sme v lese, mimo od civilizácie. Akurát by sme tu mohli stretnúť nejakého chlapíka na túre. Čo je malá pravdepodobnosť, keďže dnes bolo zamračené, po slnku ani stopy. A to asi Edwardovi vyhovovalo, veď je alergický na slnko.

Vykročila som smerom do lesa, nevedno kam. Hlavne som chcela ísť a zároveň sa porozprávať, lenže nechcela som mu to hneď vešať na nos. Inak by si mohol myslieť, že to bol jediný dôvod, prečo som prijala jeho ponuku na rande.

Prechádzala som pomedzi stromy, keď ma Edward chytil za ruku. V momente som sa zastavila a otočila smerom k nemu. Díval sa na mňa ustráchaným pohľadom, moju ruku nepúšťal.

„Deje sa niečo?“ Nedokázala som odtrhnúť pohľad od jeho očí. Popri tom som viedla vnútorný boj. Nebola som si už istá, či sa mu mám s tým zveriť. „Niečo sa stalo. Počul som to cez telefón na tvojom hlase, aj v tvojich očiach badať, že ťa čosi trápi.“

Povzdychla som si a sklopila pohľad. Tak mu to už povedz, inak ťa to bude trápiť ďalej!

„Bella,“ začal, čím si vynútil moju pozornosť, „mne sa môžeš zveriť s čímkoľvek.“ Verila som mu, nemala som pochýb. Len som musela zvážiť, čo všetko mu poviem.

Pobrala som sa ďalej a pevnejšie ho chytila za jeho veľkú ruku, v ktorej sa tá moja malinká takmer strácala.

„Včera za mnou po práci prišli tri dievčatá a ony... proste povedali, že som ich sestra. Síce sa mi zdalo, že ich odniekiaľ poznám, ale predsa nemôžu byť moje sestry. Je to až priveľká náhoda, že by som práve tu našla svoju rodinu...“ Na chvíľu som sa odmlčala. Stále som išla ďalej, nezastavovala som sa. V hlave sa mi prehrávalo všetko, čo sa stalo včera večer a dnes ráno. Dokola som si opakovala moment, ako mi Esme povedala, že dokážeme ovládať živly.

Z ničoho nič ma napadlo – tým že ovládam vodu, by som možno mohla vyvolať dážď. Na chvíľočku som privrela oči a v duchu si opakovala: nech prší. Avšak nič sa nedialo. Len som sa v duchu uchechtla mojej inteligencii.

„Vraj som sa ako dvojročná stratila a potom o mne už nevedeli,“ pokračovala som. „Mám pocit, že ich poznám, ale prvý raz som ich stretla až v jednej reštaurácii v deň, kedy som sem prišla. Neviem si rady. Jedna moja časť tomu verí a druhá to považuje za klamstvo.“ Zastavila som sa a s otázkou v očiach som sa k nemu otočila.

Edward sa jemne usmial a pohladil ma rukou po líci. „Počúvaj, čo hovorí tvoje srdce.“ Čo hovorí? Nič, len splašene bije z tvojho úsmevu.

Tie myšlienky som nevypustila z úst, len ďalej na neho hľadela. Avšak náhle na moju tvár dopadla kvapka vody. Zodvihla som pohľad k oblohe, odkiaľ sa z tmavých mračien vydrali kvapky vody a dopadali až na zem.

Sprvu som sa len dívala, no až potom som si uvedomila, že začína pršať a my pravdepodobne zmokneme. Dala som sa do behu a Edwarda ťahala za ruku. Popri tom som sa z neznámeho dôvodu smiala. Neviem, či preto, že som nevedela, kam vôbec bežím a za mnou aj Edward, alebo preto, že sa snažím utiecť pred dažďom, aj keď mi vôbec neprekážal. Práveže bolo príjemné cítiť, ako na moju pokožku dopadajú kvapky vody.

Zastavila som sa, až keď som sa ocitla na našej lúke. V hlave som mala spomienky zo včerajška. Napriek tomu, že pršalo, bolo tu krásne. Pustila som Edwardovu ruku a postavila sa do stredu lúky, kde som vystavila tvár smerom k tmavej oblohe a užívala si ten pocit.

Otočila som sa okolo svojej osi a ďalej sa smiala. Cítila som sa šťastná a... voľná. Akoby som bola tou vodou – voľná a bez trápenia.

Vtom sa u mňa zjavil Edward a nechápavo na mňa hľadel. Kto by mňa už dokázal pochopiť? Bola som mladá a uvedomila som si, že si musím život užiť. Chytil moju tvár do dlaní a ja som sa až vtedy prestala smiať, len som sa zahľadela do jeho tváre, po ktorej stekali pramienky vody. Z jeho nádherných bronzových vlasov kvapkala voda na moju tvár, no to mi nebránilo v tom, aby som neprestala v sledovaní jeho dokonalej tváre.

Boli sme len ja a on, okolitý svet nezohrával žiadnu úlohu.

Cítila som, ako medzi nami postupne narastalo napätie, až sa dalo doslova krájať. Edward preťal tú malú vzdialenosť a privlastnil si moje pery. Bozkával ma nežne, akoby som bola nesmierne krehká. Ja som sa snažila nezaostávať. A len čo som otvorila ústa, aby som sa nadýchla, on to využil a vplával do mojich úst jazykom. Ruky som si prekrížila za jeho krkom, aby som sa udržala na nohách a nesklátila sa tu.

Srdce mi bilo o sto šesť. Nevedela som, čo sa to so mnou deje, ale chcela som viac. Avšak Edward sa odo mňa náhle odtrhol. Moju tvár naďalej držal v dlaniach a uprene hľadel do mojich očí. V tých jeho som videla lásku. Alebo sa mi to len zdalo?

„Bella,“ začal. „Od prvého momentu, čo som ťa stretol v bare, som vedel, že ty si tá pravá.“ Srdce mi začalo byť ešte rýchlejšie, ak to bolo vôbec možné. „Milujem ťa,“ šepol. Až po niekoľkých sekundách mi doplo, že mi vlastne opätuje moje city.

„Vtrhol si do môjho života ako blesk z jasného neba. A ja som si to nechcela priznať, ale skutočne som sa po prvýkrát zamilovala.“ Na chvíľku som sa odmlčala. „Milujem ťa,“ vydýchla som. Edwardove oči hrali iskričkami šťastia.

Vzápätí si opäť pritisol svoje pery na tie moje. Tentoraz ma bozkával vášnivo a dravo a mne sa to páčilo. Vyvolávalo to vo mne zvláštne, dosiaľ nepoznané pocity. Bozky som mu oplácala, naše jazyky tancovali svoj vášnivý tanec a ja som mala čo robiť, aby som tu neskolabovala.

Jeho ruky sa z mojej tváre a začali blúdiť po mojom tele, ktoré sa celé chvelo. Vedela som, že to nebolo strachom, ani dážď nebol príčinou. Nevedela som rozoznať ten pocit, nikdy som ho totiž nezažila. Len včera a dnes.

Pomalými pohybmi mi rozopol košeľu a ja som sa nebránila tomu, aby mi ju dal dole a niekam zahodil. Bolo mi jedno, čo s ňou bude, teraz sme existovali len my dvaja. Zatlačila som mu rukami do hrude. Podvolil sa, padol do mokrej trávy a ja na neho. Sadla som si na neho obkročmo, Edward v sekunde tiež sedel. Roztrasenými rukami som mu rozopínala gombíky na bielej košeli.

Nedokázala racionálne premýšľať, ovládali ma moje pocity.

Len čo som mu rozopla košeľu, dal si ju dole a ja som mala dokonalý výhľad na jeho perfektne vypracovanú hruď. Bála som sa ho dotknúť, bála som, aby sa pod mojím dotykom nerozplynul ako ilúzia. Avšak nedokázala som odolať. Prechádzala som mu rukami po hrudi pevnej ako z mramoru a doslova som si to vychutnávala.

Edward mi následne pretiahol cez hlavu úplne zmočené tielko, cez ktoré bolo vidno i moju čiernu podprsenku. Stačil jeden pohyb jeho ruky a podprsenka zmizla. Sprvu som sa hanbila, veď som bola pred ním do pása nahá. Cítila som, ako sa mi do tváre nahŕňa červeň, no dodávala som si odvahu a napokon sa mu pozrela do očí. Lenže už to neboli tie nádherné jazerá plné tekutého zlata, ale nahradili ich dve jazerá plné tej najkvalitnejšie ropy. Zdali sa byť nebezpečné plné túžby, ale vo mne to vyvolávalo ten zvláštny pocit.

Nedokázala som len tak sedieť a odolávať mu, jemu sa vlastne vôbec nedalo odolať. Moje pery vyhľadali tie jeho a splynuli v bozk. Jeho pery sa však presúvali po mojom líci, krku, dekolte, až prešli k prsiam. Prudko som zavzdychala, keď sa jeho jazyk dotkol jednej mojej bradavky. Hlavu som vyvrátila dozadu. Doslova mnou prešla vlna vzrušenia. Už som dokázala identifikovať ten pocit. Túžila som po ňom, moje telo po ňom túžilo.

Rozmaznával moje prsia ústami a rukami a ja som sa pod jeho dotykmi vzpínala. V živote som väčšiu slasť nezažila. Z hrdla sa mi drali vzdychy. Cítila som, ako celá horím túžbou. Dážď príjemne ochladzoval moju rozpálenú pokožku. Edward sa vrátil naspäť k mojim perám, jeho ruky ma hladili po chrbte pričom si ma pevne tisol k sebe.

Bože, vážne sa to dnes stane?

Neviem, ako dlho sme sa bozkávali, no Edward ma rýchlym pohybom dostal z riflí a následne zo mňa strhol čierne čipkované nohavičky, ktoré som si kúpila na Jessicine odporúčania. A teraz som za to bola vďačná, lebo ak by som na sebe mala nohavičky napríklad s kreslenými zvieratkami, tak by asi vybuchol do smiechu.

Mne však teraz do smiechu absolútne nebolo, srdce mi bilo na poplach a dych sa mi podstatne zrýchlil. I keď som tam na ňom sedela tak, ako ma Boh stvoril, nemala som času sa ani zapýriť, pretože si ma jemne vyzdvihol a zbavil sa zvyšku svojho ošatenia. Začala sa ma zmocňovať obava ohľadom toho, aké to bude a zároveň horela nedočkavosťou a túžbou.

Uprene sa mi díval do očí tými svojimi temnými a ja som mu pohľad oplácala. Neviem, či čakal na moje povolenie, ale možno to vyčítal z mojich očí. Náhle do mňa vnikol. Spočiatku to bolelo, zaryla som mu nechty do chrbta a z úst mi unikol tichý sykot. On to však akoby počul.

„Si v poriadku?“ opýtal sa s obavami v hlase a bolo mu to vidno aj na očiach. Vážne sa o mňa bál.

Len som prikývla a pokúsila sa utvrdiť na tom bozkom, do ktorého som vložila všetko, čo som práve cítila – lásku, vášeň, vzrušenie, ale aj strach. Nechcela som to ukončiť, chcela som pokračovať. Edward ma položil do trávy bez toho, aby sme sa od seba čo i len na milimeter odtrhli, a začal sa vo mne pohybovať. Už to bolo dokonalé, žiadnu bolesť som necítila.

Naše vzdychy a stony sme utlmovali v bozkoch. Každým jeho prírazom sa mi telo chvelo viac. Dážď nám neprekážal, práveže naopak. Bola to príjemná sprcha, ktorá ochladzovala naše rozhorúčené telá. Až na to, že on mal stále pokožku neľudsky ľadovú. Stačilo už len raz a ja som pocítila, ako ma zaplavila vlna nekonečného vzrušenia a moje telo sa ocitlo v kŕči orgazmu. Pripadala som si ako v siedmom nebi. Len matne som vnímala úder hromu, to teraz nebolo dôležité.

Lesom sa ozývalo jeho meno, ktoré vychádzalo z mojich úst. O pár sekúnd aj Edward zakričal moje meno, pričom pri mojej hlave vytrhával zo zeme trávu. Následne si ľahol vedľa mňa a spolu sme vydýchavali doznievajúci orgazmus. Toto bola tá najväčšia slasť v mojom živote.

Zhora sa na nás stále lial dážď, ktorý sa postupne menil na lejak.

„Nie je ti zima?“ spýtal sa a celým telom sa ku mne otočil. Popravde, ten dážď začínal byť až nepríjemný – prudký a ľadový. A to ja mám dážď rada, ale tento sa mi už protivil. Prikývla som a Edward sa v momente postavil a začal zbierať naše oblečenie rozhádzané po lúke. To moje mi hodil a ja som ho pohotovo zachytila, avšak nezačala som sa obliekať. Bolo tu niečo oveľa zaujímavejšie – jeho vážne sexy zadok. Kochala som sa skvelým pohľadom na jeho odhalené pozadie. Až pokiaľ si neobliekol boxerky a rifle.

Otočil sa ku mne čelom a podišiel bližšie.

„Mám ti pomôcť s obliekaním?“ Jeho ústa sa rozťahovali do lišiackeho, no zato nádherného, úsmevu. Napriek tomu, že predstava, ako by ma obliekal, bola lákavá, som len nad jeho otázkou pretočila oči a začala sa obliekať. Avšak, nohavičky už boli roztrhnuté, takže som si musela obliecť len rifle. Našťastie podprsenka bola zachránená.

Po tom, čo som bola oblečená, si ma Edward vyzdvihol do náručia a nakázal mi, aby som zavrela oči. Poslúchla som ho a následne som začula svišťanie vetra...


Dúfam, že sa kapitola páčila a že to čakanie vynahradila aspoň jej dĺžka. :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 10. kapitola:

 1
6. Annie
12.07.2014 [12:04]

Dokonalost.. Jsem zvědava jak t bude pokračovat:)

11.07.2014 [12:38]

LittleSmileyLuxus, boží, úžasný!:3:') Moc se povedla fakt že jo:'33

4. :D
10.07.2014 [21:59]

ať prší-začne pršet-jakoby jsem ten déšť byla já

jsem jediná komu se Bella zdá trochu nechápavá??? Emoticon Emoticon Emoticon

3. BabčaS.
10.07.2014 [19:55]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10.07.2014 [17:15]

NatalieVolturinádhera Emoticon Emoticon som zvedavá ako sa to daľej vyvinie a dúfam,že nás nenecháš zase dlho čakať :) Emoticon

1. Lilith
10.07.2014 [17:04]

Pekná kapitolka ... síce dlžka trosku vynahradila tu časovu medzeru, ale dúfam, že daľšia bude skoro Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!