Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 12. kapitola

15.08.2012 (19:45) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1541×

12. kapitola - Tanya

Edward

Vášnivé nočné chvíľky strávené v Tanyinej spoločnosti pominuli rýchlejšie ako ranný opar nad údolím. Už som na uplynulú noc takmer ani nepomyslel. Áno, všetko bolo bezchybné, napokon ako vždy, no na konci to trochu pokazila. Hlavou jej začali blúdiť rôzne sentimentálne myšlienky a predstavy, ktoré ma takmer znechutili. Zachoval som však kamennú tvár, čo nič neprezrádzala a na záver sme sa rozlúčili náruživým bozkom. Tanya si pritom dala dobrý pozor, aby som si v jej hlave už nič nemohol prečítať. Mal som z toho čudný pocit. Odišla tesne pred úsvitom. Chvíľu som postál na priedomí, kým ma z neho nevyhnala Rosalina znechutená tvár. Blesky sršiace z jej očí boli výrečnejšie než akékoľvek slová. Vyhol som sa jej pohľadu a vošiel do domu, kde som zamieril do svojej izby.

Samozrejme, že ma kvôli Belle hrýzlo svedomie, no výčitky som rýchlo zaplašil. Nikto mi predsa nemohol mať za zlé, ak sem-tam vypustím „tigra z klietky“. Hlavne, keď mám krehkú a ľahko rozbitnú priateľku. Mať lepšie sebaovládanie sa pokladal za nutnosť.

Tráviť čas s Bellou bolo... neuveriteľné. Pravdaže, bola len obyčajným človekom, no nedokázal som ju prirovnať k nikomu, koho som za celú svoju upírsku existenciu stretol. Túžil som po nej, bola mojou obľúbenou drogou, vzrušovala ma a ja som sa z toho mohol zblázniť. Nesmel som sa jej prakticky ani dotknúť, stačila iba chvíľa nepozornosti a mohol som jej zlomiť väzy. Musel som sa ovládať aspoň zatiaľ, pokiaľ si nebudem na dvesto percent istý, že pritom ostane nažive. Možnože som bol predátorom a moja podstata sa mi vysmievala, že mi záleží na niečom takom pominuteľnom, ako je ľudský život. No matná spomienka na ten môj mi dodávala potrebnú silu, ktorú som potreboval, aby som všetko zvládal.

Asi tak hodinu po rozlúčke s Tanyou som začal byť celý mrzutý. Alice predpovedala jasný, slnečný deň, čo znamenalo povinnú loveckú výpravu do hôr. Takže dnes sa nebude konať žiadna škola a žiadna Bella. Výprava bola, prirodzene, viac než potrebná hlavne, čo sa týkalo mňa. Emmett sa stále chechtal popod fúzy a doberal si ma, až kým mu Rosalie nepohrozila, že ho vyženie na dva týždne zo spálne. Zatváril sa ako zmoknuté kura a hneď sa jej začal líškať, no ona ho iba odstrkovala. Na mňa stále znechutene zazerala, ako keby som jej vycucal tú najlepšiu srnku. A keď som sa jej opýtal či nebol Emmett v noci dosť prítulný, nebrala si servítky, hodila po mne hrniec a nazvala uslintaným bernardínom. Nadávka sa minula účinkom a ja som vybuchol do smiechu.
Aby som ďalej nedráždil hada bosou nohou, radšej som vošiel do Carlisleovej pracovne, aby som sa vyhol pokušeniu provokovať ju. Myslel som, že tam nikto nebude a v pokoji na neho počkám. Obišiel som veľký masívny stôl vyrobený z tmavého dreva a sadol si zaň. Natiahol som ruky pred seba a potom si ich založil za hlavou.

Začal som uvažovať, alebo skôr by sa dalo povedať, že som pokračoval v uvažovaní. Zrazu sa od vysokej police s kadejakými odbornými publikáciami odlepil tieň. Keby bolo možné, aby upír dostal infarkt, už by som voňal fialky odspodu.

„Fuj, Alice, to som sa zľakol!" vykríkol som prehnane nahlas. Bolo to jedno, aj keby som to len zašepkal, všetci v dome by ma počuli. Nemohol som však odolať pokušeniu, trošku to zdramatizovať. „Nabudúce povedz aspoň bu, bu, bu." Alice sa iba mierne pousmiala a pohybom ľahkým, ako pierko vo vánku, vyskočila a sadla si na stôl. Drobnými bielymi rukami, pomaly uchopila tie moje, rovnako biele, no o poznanie väčšie.

„Vieš, Edward, že medzi spoločenstvom nášho druhu sa hovorí, že keď sa upír zamiluje, je to navždy?" spýtala sa na prvý pohľad úplne nevinnú otázku, ktorej zmysel mi unikal. Iba som zauvažoval o tom, čo to dnes ráno zo všetkými je. Najprv vražedné pohľady, potom otázky ktoré... doprčíc! Vynadal som si do volov, lebo mi došlo kam tým mierila.

„Alice, dúfam, že ty nebudeš ďalším tvorom, ktorý mi bude chcieť vyčistiť žalúdok." Zasmial som sa tej absurdnej predstave. Smiech to bol trochu kŕčovitý, no nepriznal by som to ani za nič. Počastovala ma zhovievavým pohľadom a potom zavrela oči. V hlave sa jej začal odohrávať zaujímavý monológ.


Edward, Bella bude jednou z nás. Dnes ráno som uvidela obraz čistý ako sklo. Ty vieš, že to sa mi stáva len občas. Jeden z vás alebo aj obaja, sa rozhodol, možnože len podvedome, ale je to tak. Vieš, že by som si nikdy nedovolila moralizovať, takže si to musíš prebrať ako chceš ty!

„Skutočne nie je možné, aby upír dostal infarkt? Budem si o tom musieť pohovoriť s Carlisleom." Rozhodol som sa v duchu a obrátil sa na Alice.

Je mesiac pred odchodom na vysokú. Vidím biely závoj, dlhé šaty a dobrú stovku hostí. Chytám ju za ruku a obaja vyslovujeme svoje áno. Cez spŕšku ryže mierime k miestu, kde sa odohráva hostina. Sú tam skoro všetci naši spolužiaci a rodina. V diaľke zbadám toho psa pripraveného na skok, ale napokon si na nič netrúfne a odchádza. Obaja s Bellou vyzeráme šťastne...


Vidina pokračovala, ale to som už odmietal vnímať. Prudko som potriasol hlavou, aby som sa jej zbavil. Áno, bol som rozhodnutý, že bude len moja, hoci aj za cenu svadby. No v žiadnom prípade nie hneď po maturite! Najprv som si ju chcel trochu... vyskúšať, či to bude stáť za ten risk.

Už mi došlo, čo tým „jednou z nás" Alice myslela. Ostane človekom, ale bude spojená s jedným z Cullenovcov, so mnou. Musel som preč.
Pozrel som na svoju sestru, ktorá už na stole nesedela. Nepozerala vyčítavo a to horšie som sa cítil. To som naozaj „potreboval"!
Rozbehol som sa preč, čo najďalej od vily, od Forks a od výčitiek. Tie mi bol skutočne čert dlžný!

„Baf!" ozvalo sa vedľa mňa.

„Emmett, ty si dnes nedáš pokoj, čo? Kde si nechal ostatných?" pýtal som sa škeriaceho sa Emmetta.

„Čo tam po ostatných," hovoril hlasom, z ktorého zaznieval uvoľnený tón. „Dáme pánsku jazdu, čo povieš?" Jeho chlapské tresnutie po chrbte mi napovedalo, že sa nepripúšťajú nijaké námietky.

Utekali sme hlboko do hôr, až celé Forks ostalo ďaleko za nami. Cestou sa nám pod ruky našťastie nepriplietol žiadny dvojnohý smrteľník, ale len čo sme dorazili na vrchol hory, zaňuchal som sladkú vôňu. Poriadne som nastražil uši a zisťoval, z ktorého smeru to bolo.

„Je moja!" zavrčal som varovne na Emmeta a vrhol som sa medzi stromy.

Nemala šancu. Pohyboval som sa tak rýchlo, že sa takmer ani lístok na strome nepohol a ešte skôr, než ma stihla zavetriť som skočil. Zovrel som ju v svojom silnom, oceľovom náručí a zahryzol sa. Spočiatku sa metala, no čím viac mojím hrdlom pretekala jej životodarná tekutina, odpor slabol, až ustal úplne. Oheň v mojom hrdle ubral na intenzite a ja som sa spokojne zvalil vedľa mojej obete do trávy. Opakom ruky som si otrel ústa a pozrel sa na nehybné telo. Kdesi v diaľke Emmet zápasil s medveďom, jeho úmysel bol jasný. Kým toho chlpáča poriadne nevydráždi, nebude spokojný a nebude mu chutiť. Neponáhľal sa, ako som to práve urobil ja. Pre pumu, ktorej inštinkty boli príliš pomalé, sa už nedalo nič spraviť.

„Prepáč, muselo to byť," ospravedlňoval som sa jej šeptom a kým ma stihla celkom premôcť ľútosť, pozviechal som sa zo zeme a začal zahladzovať stopy.

V podobnom duchu sme prežili celý deň. Naschvál sme sa vyhýbali zvyšku našej rodinky a keď začalo slnko pomaly zapadať, vrátili sme sa domov.
Pozrel som na svoje dotrhané, zakrvavené oblečenie a prevrátil očami. Ak v tom prekročím prah domu a zašpiním nový plyšový koberec, Esme ma zaškrtí. A ak túto spúšť na mne uvidí Alice, zaškrtí ma ona.

„Starec, ty si tomu dal!" smial sa mi Emmet, potom ma odsotil trochu na bok a vbehol do domu. Nevyzeral o nič lepšie, ale očividne si z toho ťažkú hlavu nerobil.

Ja som radšej zvolil cestu cez okno mojej izby, ktoré som nechával pre každý prípad vždy otvorené. Všetko oblečenie putovalo nemilosrdne do koša a zvyšok špiny som zo seba zmyl pod horúcou sprchou. Neponáhľal som sa. Každá kvapka dopadajúca na moju ľadovú pokožku, mi pripadala ako jej horúca dlaň, hladiaca moje telo. Nemohol som sa takým myšlienkam ubrániť, na to som mal až príliš slabú vôľu. Nasledovná reakcia na seba nenechala dlho čakať. Vzdychol som a neváhal som tým predstavám trošku pomôcť.

O niečo neskôr som bol vďaka tomu o poznanie spokojnejší, takže ma nemohla rozhodiť ani Rosalie. Nastražil som uši, ale jediné čo ku mne doľahlo, boli zvuky lesa, ktorý sa chystal na nočnú prevádzku. Dole v obývačke hučal televízor a Emmett sa ho snažil prekričať. Sledoval nejaký baseballový zápas, s nohami vyloženými na konferenčnom stolíku.
Na šport som nemal ani najmenšiu chuť a na pichľavé poznámky už vôbec nie. Zdalo sa mi, že jediným prípustným riešením je, ísť za Bellou. Zaujímalo by ma, či aspoň tuší, že som ju už párkrát navštívil. Potajomky, samozrejme. No zakaždým, keď som sa krčil za závesom v rohu jej izby, kričala zo sna niečo o prízraku zo zálivu a vždy sa budila celá spotená.

Čo by asi urobila, keby ma tam našla? Kričala by? Omdlela, vrhla sa na mňa? Netušil som, čo môžem od nej v takej situácii čakať. Nehľadiac na to, že celé moje počínanie a vôbec celý náš vzťah, mali od normálnosti ďaleko. Nikdy som niečo podobné nezažíval a navyše s človekom. Nedokázal som odhadnúť, koľko sily môžem použiť bez toho, aby som ju nezabil.
Ešte sme sa ani poriadne nebozkávali a už som jej stihol pár dní po plese vyznať lásku. Striedavo som ľutoval a jasal, že som si nedal na ústa zámok. Vyrieknuté slová nešli dosť dobre vziať späť, čo mi napokon celkom vyhovovalo.

Kým mi také a im podobné myšlienky lietali hlavou, vrátil som sa na poschodie a natiahol si na seba biele tričko a rifle. Áno, urobím to, pôjdem za ňou! rozhodol som sa.
Postavil som sa k otvorenému oknu a vyskočil na strom stojaci oproti. Nasledovne som sa zošuchol na zem. Tráva sa ešte nestihla pod mojou váhou poriadne ohnúť a už som nasadzoval vysoké tempo. Čím som bol cieľu bližšie, tým mi viac a viac pripadalo, že sa mi vzďaľuje. Až keď ku mne vietor doniesol tú najvábivejšiu zo všetkých vôní, vedel som, že nepotrvá dlho a budem pri nej. Jej jedinečná sladkosť mi stále brnkala na najcitlivejšie struny a prebúdzala vo mne netvora, čo po nej túži najmä ako po koristi. Ako už toľkokrát predtým, aj tentoraz som zmobilizoval všetku svoju silu a vstúpil na trávnik pred ich domom. Cez otvorené okno na jej izbe sa ku mne niesol zvuk nepokojných krokov.

„Ach, prečo len nemôžem čítať tvoje myšlienky, Bella? Všetko by bolo jednoduchšie, keby som to dokázal," vravel som si potichu, kým som sa schovával v tieni stromu.

Kroky ustali a ja som strnul. Nie dlho potom ako matrac na posteli zavŕzgal pod jej váhou, začul som tiché oddychovanie. Zaspala, konečne! Počkal som ešte chvíľu a už-už sa vyhupol hore.

Smrad, ako keď vám popod nos prebehne zmoknutý neumytý pes, ma omráčil takým spôsobom, že som skoro spadol na zem. Čo tu robí ten bastard? Zase sa mi pletie pod nohy! Kým mu nevyprášim kožuch a neukážem, kde je jeho miesto zrejme nedá pokoj. Vystúpil z tieňa a vyzeral ešte väčší ako kedy predtým.

„Jedna ti nestačí, ty pijavica?" precedil pomedzi zuby, no zvuk vychádzajúci z jeho útrob znel skôr ako vrčanie. Skoro ma to rozosmialo. Tak to šteňa si trúfa? Uvidíme, kto odíde so stiahnutým chvostom

„Čo je teba vôbec do toho? Vráť sa pekne krásne k tatíkovi a svojim psím kamarátom. Na tejto fronte som víťazom ja!" posielal som ho kadeľahšie.

„Vieš čo? Nekrič hop, kým nepreskočíš! A keby si nevedel, existuje na to jedno šikovné príslovie, ktoré hovorí, že keď si vyhral jednu bitku, neznamená, že celá vojna je tvoja?" posmieval sa mi, v snahe rozčúliť ma. „Chápeš, alebo potrebuješ titulky?"

„A ty by si sa mal vrátiť do školy a zopakovať si zemepis. Akosi si pozabudol, že tu nie si na vašom území." Vrátil som mu smeč, no bolo to ako hrach na stenu hádzať. Ani to s ním nepohlo. Urobil dva kroky vpred, nakrčil nos, ako keby sa ma chystal oňuchávať a ja som sa musel veľmi ovládať, aby som pred tým smradom necúvol. Alebo aby som nevyštartoval a neurobil z neho mastný fľak. Áno, to by bolo rozhodne lepšie!

„Nerobím nič nezákonné, zatiaľ som ničím zmluvu neporušil a ani nemám podobnú vec v pláne,“ hovoril hlasom, ako keď dospelý niečo vysvetľuje malému dieťaťu. Potom vymenil pokerový výraz tváre za úškľabok a vyslovil niečo, čo na prvý pohľad nedávalo zmysel.

„Aha, myslel som si to!“ smial sa a prišiel až úplne ku mne. „Nebojíš sa ráno pozerať do zrkadla? Že tam miesto vlastného odrazu nezbadáš nič? A keby malo zmysel sa ťa pýtať, rád by som vedel, či môžeš dobre spávať, ty pijavica!“

„Čo ti načisto preskočilo? Zrejme si pri poslednej premene narazil hlavou do nejakého balvanu!“ vysmieval som sa mu a pritom odháňal jeho paprču, ktorou sa pokúšal do mňa strkať.
„Keď si už načal tému o porušovaní zmluvy, myslím, že by bolo na mieste odovzdať ti pozdrav od jednej milej blonďavej upírky!“ povedal ľadovo chladne a vo mne len tak hrklo.

„Tanya, ak sa nemýlim. Poviem ti, poriadne páchla Edwardovčinou, ale to je teraz nepodstatné. Skrátka, nemala na našej strane hranice čo robiť...“

Odkiaľ mohli poznať jej meno? Čudoval som sa, a pritom vo mne bublala zúrivosť.

„Akým právom strkáš, do takých vecí nos? Čo ťa je po Tanyi? Prac sa odtiaľto, lebo skončíš zle!“ radil som mu výhražne a hlas vyšteľoval o pár oktáv vyššie.

„Takým právom, že mi na Belle na rozdiel od teba záleží!“ zvolal víťazne. „Neprišiel som však kvôli tomu. Pre budúcnosť a mier, aký doteraz panoval, drž svoju milú priateľku ďalej od lapushskej rezervácie!“ Nežiadal ma, ale prikazoval.

Okrem šortiek nemal na sebe nijaké oblečenie, nemohol som ho teda vyprevadiť chytením za golier. Jediné, čo sa dalo robiť, bolo strčiť doňho, ale skoro sa nepohol. Začali sme na seba štekať ako zúriví psi. To prirovnanie ma pobavilo. Smiech ma prešiel v nasledujúcom momente, keď do mňa zase strčil a svoj ksicht mi vopchal rovno pod nos. Bez najmenšej námahy som ho odhodil na najbližší strom, kde do neho behom sekundy, spravil svojim telom otlačok.

Spokojne som si oprášil dlane, ale než som spravil čokoľvek ďalšie, zrazila ma k zemi jeho päsť. Chvel sa ako pri záchvate a mne bolo viac než jasné, že ak sa premení, nemám skoro šancu. Či som chcel, alebo nie, musel som urobiť krok vzad. Už ma aj tak celá slovná, aj fyzická výmena názorov prestávala baviť. Aj tak si Tanya za všetko môže sama, čo som však nemienil dávať pred týmto indiánom najavo.

„Prosím ťa, nebuď smiešny. Tanya sa môže na nejakých červenokožcov akurát tak zvysoka vykašľať. Máš pokazené senzory, ty pes! A napokon, teba do toho nič nie je!“ zakričal som na neho a snažil sa ho opäť chytiť pod krkom. Pud a nenávisť boli silnejšie ako ja.

„Všetko sa ma týka viac, než si ochotný priznať si a ty to dobre vieš!“ hovoril ľadovo pokojným hlasom, ale v jeho hĺbke skrýval jasnú hrozbu. „Vstúpila na naše územie a ja, ani nikto z nás, nie sme včerajší, aby sme nevedeli prečo?“

„Tak Tanya?“ ozvalo sa zhora. Nemohlo byť pochýb, komu ten hlas patril. „Zaujímalo by ma, kto to môže byť a čo má spoločné s Edwardom!“

Ticho spojené s napätím, čo nasledovalo potom by sa dalo krájať. Ani rana, ktorú mi uštedril on, nemohla mať väčšiu razanciu. Okenný rám zavŕzgal, ako sa ho snažila vytlačiť celkom hore a vzápätí von vykukla jej ospalá tvár. Ako sa objavila, tak aj zmizla a jej kroky nezamierili k posteli, ale a k dverám.

„Všetko je to kvôli tebe!“ obvinil som ho bez okolkov. „Nemáš tu čo hľadať a strkať nos do vecí, čo sú mimo tvoj dosah!“

„Však uvidíme, kto sa zasmeje naposledy,“ odvetil hlasom, ktorý mal zase pod kontrolou.

„Nemysli si, že Bella uverí tebe! Na môj dar si prikrátky, chlapček.“ Spomenul som si, ako vždy reagovala na moju blízkosť. Carlisle mi síce naznačoval niečo o pute, čo ich k sebe viaže, ale neveril som, žeby niečo také malo nejakú váhu.

„Hm, ono ranené zviera vždy najviac útočí. Nemám pravdu?“ vyslovil zase pokojne, ale celé telo sa mu začalo chvieť. Výborne, už len sekundičku a vybuchne. Len nech Bella vidí, ako sa nevie ovládať. Výrok o zvierati ma viac pobavil, ako naštval.

„Len do mňa!“ vyzýval som ho, no sám som mal čo robiť, aby som mu zas nevrazil.

Boli sme takí zaujatí sami sebou, že sme si ani nevšimli, kedy buchli vchodové dvere. Z neosvetlenej malej verandičky zostúpila na chodník Bella, obutá iba v papučiach. Bleskovo som uvažoval, čoho všetkého bola svedkom. V očakávaní som sklopil hlavu.

„Očakávam, že mi aspoň jeden z vás vysvetlí, čo má celý ten cirkus znamenať!“ prikázala a založila si ruky vbok. Bola rozkošná!

„Spýtaj sa tej smradľavej pijavice, s ktorou chodíš, určite ti veľmi rád podá vysvetlenie,“ odpovedal jej rýchlo a tým ma predbehol. Ja ti ukážem - pijavica!

Už som sa doňho chcel pustiť a poslať ho expresom cez hranice, keď mi na chrbte pristála drobná horúca dlaň. Keby nebolo toho, že som dnes bol na loveckej výprave, asi by ma nebola zastavila. Čakal som, čo mi povie, no obrátila sa na neho. Niekoľkými káravými slovami ho prosila, aby radšej odišiel domov, že ona si už poradí.

„Dobre teda. Keď si praješ, aby som odišiel, pôjdem. Ale budem nablízku, stačí zavolať,“ súhlasil a pohladil ju po tvári. Vrhol na mňa vražedný pohľad a zmizol medzi stromami.
Bella zo mňa spustila svoju dlaň a ja som sa otočil tak, aby sme boli tvárou v tvár. Bola unavená a určite aj nahnevaná a prekvapená.

„Stále som nedostala vysvetlenie celej tej šarády,“ žiadala ma potichu. Odzbrojila ma otázkou, o ktorej som vedel, že tak či onak padne. „A dúfam, že mi vysvetlíš, kto je Tanya!“ zaznelo z jej úst, ale bez stopy žiarlivosti. Bola len zvedavá a čakala na odpovede.

Spočiatku som nemal ani poňatia, čo Belle poviem. Spomenul som si na vášnivú noc s Tanyou, na jej dotyky a bozky na mojom tele... Potriasol som hlavou a zahnal tie predstavy. Musel som si vymyslieť nejakú výhovorku, dosť hodnovernú, aby nemala podozrenie. Samozrejme, že by to bola milosrdná lož. Mohol by som jej povedať, že Tanya je rodinná priateľka, ktorá nás prišla navštíviť. Veď z jednej strany to bola pravda, takže by to až také veľké klamstvo nebolo. Vynechám len tú nepodstatnú časť, že mi celú noc zohrievala posteľ. A ak jej ten smradľavý pes povie, že z nej cítil môj pach, vždy sa môžem vyhovoriť, že som ju objímal na rozlúčku.

Tušil som, že mi Bella uverí, no nevedel som to naisto. Ale tým ako bývala v mojej blízkosti naivná a verila všetkému, čo jej poviem, som v to dúfal. 

ZHRNUTIE

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 12. kapitola: