Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 11. kapitola

06.08.2012 (18:15) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1464×

11. kapitola - V jeden jasný deň...

Jacob

Už od začiatku som vedel, že ten hlúpy nápad, sledovať jej okno, nedopadne práve najlepšie. Najprv som tam išiel s nádejou, že snáď by... proste, dúfal som, že všetko bude inak. Všetko sa vyvíjalo dobre, keď vtom začala tú pijavicu brániť. Vedel som, že sa rozhodla pre neho a ani mi to nemusela hovoriť. Spôsob vyjadrovania, reč jej tela a fakt, že sa postavila na jeho stranu, mi prezradilo viac než akékoľvek slová. Ničilo ma to. Bol som k nej pripútaný a miloval som ju. Zaujímalo ma, či by to tak zostalo, aj keby niečo také ako pripútanie neexistovalo. Bol som si istý, že áno. No problém bol v tom, že ma nechcela. Chcela jeho. Poznal som ju a vedel som, že by nemalo zmysel presviedčať ju. Aspoň zatiaľ nie. Bolo to zbabelé? Možno. No opätovný útek do Kanady už neprichádzal do úvahy. Čím viac som sa jej chcel vyhýbať, tým viac ma to nútilo pri nej ostať. Taký paradox...

A dnešný deň nebol odlišný od iných. Stál tu pri škole, vedľa jednej z mojich motoriek a čakal. Dnes bolo slnečné počasie, takže pijavice nemohli do školy a ani nikde medzi ľudí. Sam vedel, že nemá zmysel mi zakazovať sem chodiť. Tak som teda hneď po skončení hliadky vyrazil do Forks.

Ach áno, hliadky... Kvôli nim som často chýbal v škole, no bolo potrebné zúčastňovať sa ich. Ak by sme kmeň pre studenými nebránili my, tak kto? Bol som však pevne rozhodnutý školskú dochádzku nevzdať úplne. Mala by snáď Bella záujem o nevzdelaného idiota, čo ledva vychodil základnú školu? Čo iné by som jej potom mohol ponúknuť? Iba ak jazdu lesom na obrovskom vlkovi a z toho sa predsa nedá žiť. Paul si preto denno-denne zo mňa uťahoval. Už ma videl ako manažéra s kravatou a vlastnou kanceláriou. Táto nevýhoda kolektívneho myslenia vlkolačej svorky ma mierne rozčuľovala, lebo všetci hneď vedeli, ak sa niečo zomlelo. Alebo ak si niekto dostatočne nedržal pod uzdou svoje myšlienky.

Aký teda má celé moje pachtenie zmysel, keď už viem, že sa rozhodla pre Edwarda? Jeho meno mi automaticky, hneď po vyslovení, zhorklo v ústach. Nikdy sa však nevzdám nádeje! Čo iné mi napokon ostáva? Ak raz dôjde k tomu, že budeme môcť byť spolu, budem pripravený!

Zhlboka som sa nadýchol a pripravil si jeden zo svojich kamarátskych úsmevov. Nevravela, že jej môj úsmev rozžiari deň? Vtom sa vynorila spoza rohu jej štíhla postava a mne poskočilo srdce. Ľavou rukou som pevne zovrel riadidlo na motorke a znova sa nadýchol. Nebola sama, ale nebola ani s „nimi“. Hneď, ako ma zbadala, rozlúčila sa a utekala smerom ku mne. Vletela mi do náruče a ja som sa v momente mohol od šťastia priam zblázniť.

„Bells, ak ma ešte viac stisneš, tak ma rozpučíš!" smial som sa. Bol som rád, že moja posledná výprava do jej izby, čo skončila tak neslávne, bola zabudnutá. Alebo mi ju aspoň nepripomínala a nevyčítala ju.

„Pozor na mňa, Jake, v poslednom čase som dosť posilňovala!" uťahovala si zo mňa. Potom ma pustila a o kúsok odstúpila.

„Však nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že si bol zase celú noc na hliadke?" opýtala sa a v hlase jej zaznela výčitka, zmiešaná so starosťou.

„Dnes výnimočne nie, ale od rána až do druhej poobede som spoločne s Paulom hliadkoval na tom najväčšom okruhu," priznal som.

„Aha. Tak potom sa mi nemôžeš čudovať, že začínam mať viac sily ako ty!" povedala smrteľne vážne a súcitne ma pohladkala po ruke. Telom mi prebehla príjemná triaška. Vzala ruku do svojich dlaní a začala ju skúmať z každého možného uhla. „Presne ako som si myslela, vážený pán Black nebral moje lekárske inštrukcie vážne..." hnevala sa naoko.

„Tak už nešomri a nasadaj!" skočil som jej do reči, nahlas sa smejúc. Potom som ju lakťom jemne štuchol do boku a tým vyzval, aby nasadla.

„Kam to bude dnes?" vyzvedala.

„Ak slečna nemá nejaké iné špeciálne prianie, navrhoval by som, aby sme si zašli na pláž?“ šibalsky som na ňu žmurkol a pritom jej podával prilbu, ktorú si vzala bez rečí. Potom, naoko vážne, povedala:

„Prisaháš na svoj vlčí chvost a uši, že tam nebude Paul ani Embry?“ Snažila sa, aby znela nervózne, ale uvoľnený tón hlasu ju prezradil.

„Bells, ty sa na tých zloduchov normálne tešíš!“ vypadlo zo mňa, pričom som sa nemohol prestať smiať.

„Ja? Hrozne! Ani nevieš ako veľmi túžim celé poobedie počúvať ich dvojzmyselné poznámky.“ Narážala na vtipy o nás dvoch a jej „randenie“ s upírmi. V ich podaní mi také poznámky nevadili. No zakaždým, keď bola Bella z dosahu, vyprášil som im kožuch.

„Tak ideme, alebo čo?“ popohnala ma nedočkavým hlasom a pritisla sa tesnejšie ku mne. Pre niekoho by bol tento pohyb úplne normálny, mne však spôsobovalo hotové muky. Urobila ho tak prirodzene, akoby sme k sebe naozaj patrili. A ja som vedel, že patríme. Navždy! Do čerta aj s pripútaním.

Potom si oprela hlavu o môj chrbát a ja som svojej dlani na sekundu dovolil, aby spočinula na jej pravici. Ten dotyk pálil ako žeravý kutáč! Radšej som rýchlo naštartoval svoj pekelný stroj, ako mojej motorke s obľubou hovorila Bella. Zaplnil som tak revom motoru celé parkovisko. Všetky hlavy sa otočili našim smerom a ja som priam cítil ich pohľady, ktorými nás sledovali. V prvom rade som sa však sústredil na to, aby sme sa čo najrýchlejšie zaradili do cestnej premávky. Podarilo sa mi to bez najmenších problémov.

Úsek cesty deliaci Forks a La Push sme prešli ako nič. Motorku sme odstavili u mňa v garáži a keďže otec nebol doma, hneď sme sa aj vybrali na pláž. Vonku som zaváhal, či ju môžem chytiť za ruku. Napokon som tú svoju „nenápadne“ vytrčil z vrecka von a prosto ju uchopil. Čo tam po nejakej odpornej, storočnej pijavici, dnešné poobedie bude patriť nám!

Bella na mňa pozrela najprv zarazene, trochu sa jej sfarbili líca, ale potom jej stisk zosilnel. Príjemné počasie vylákalo vonku veľa ľudí a niektorí z nich na nás zvedavo pozerali. Vzájomne sme sa zdravili, no napokon mi padol kameň zo srdca, keď som zbadal pomedzi stromy presvitať rôzne odtiene spenenej vody.

„Uf, chvalabohu, už sme skoro tam,“ povedal som naschvál teatrálne a nahlas si vydýchol.

„Tak poď už!“ vypískla Bella a chcela ma donútiť utekať. Neubehli sme ani dva metre a zakopla. „Prepáč, akosi som pozabudla, že túto činnosť zo zrejmých dôvodov za normálnych okolností neprevádzkujem!“ lapala po dychu, pričom sa stihla ospravedlňovať.

„Neboj sa, na ochranu pre tebou samou a inými príšerami tu máš mňa,“ smial som sa.

A nielen preto, dodal som už len sám pre seba. V hlave sa mi na okamih mihla tvár tej krvilačnej Cullenovskej beštie. Ak by som však mal byť úprimný, musel som si nasypať popol na hlavu. Keby nebolo môjho nepremysleného úteku po prvej premene, tak možno...

Stále som však veril, že sa môže všetko zmeniť. Aj napriek tomu, že som vedel, akým darom oplýva ON. Budem to skúšať zas a znova, až pokiaľ ma nepošle do horúcich pekiel. A možno aj potom. Napokon, nemal som ani veľmi na výber.

„Ahá, pozrite kto ide, Black so svojím dievčaťom!“ volal na nás už z diaľky Embry. Teda musel som uznať, že takého kamaráta mi bol čert dlžný. Hneď som si v duchu sľúbil, že mu to oplatím.

„Mal si ráno príliš veľa kávy, Embry?“ podpichol som ho. Keď videl, že bitka nebude, aspoň nie hneď, sklamane cmukol. Stiahol chvost a dal sa na ústup. Bellu celá situácia tak rozosmiala, že celá rozžiarená do mňa štuchla a mne tep vyskočil do závratnej výšky. Uistil som sa, že ju pevne držím a hneď na to sme si to zamierili na pláž, k skupinke ľudí, čo hrala futbal. Školský rok sa pomaly chýlil ku koncu, tak bolo možné podobné výjavy vidieť pravidelnejšie. A tešil som sa aj ja, dúfajúc, že si trochu odpočiniem, aspoň od školy.

Neďaleko sme zbadali potulovať sa pár turistov, spoločne s Harrym Clearwaterom, ktorý im robil sprievodcu. Dokonca dvaja odvážlivci z rezervácie zdolávali vlny na surfe. V jednom z nich som spoznal Jareda, ako sa práve nechutne predvádzal pred spolužiačkou Kim. Už dlhšie som mal tušenie, hraničiace s istotou, že naša trojčlenná vlkolačia svorka, sa rozrastie.

Všetkých sme pozdravili iba mávnutím ruky a, ako vždy, sa pobrali k nášmu naplavenému kmeňu, nevšímajúc si provokačné pískanie v úzadí. Chvíľočku sme zaváhali, no potom sme si obaja sadli a ja som nabral odvahu a chytil ju okolo pliec. Myslel som, že sa vytrhne, že sa bude brániť, no nestalo sa tak. Uprela na mňa svoje veľké hnedé oči, teraz navyše rozšírené niečím ako prekvapením. Privinula sa ešte tesnejšie a začala hovoriť o veci, ktorá bola na prvý pohľad, úplne banálna.

„Jake, keďže sa končí školský rok, tak by ma zaujímalo, čo plánuješ robiť počas prázdnin? Za posledných pár mesiacov si bol na roztrhanie a ešte ja som... ja som ti kradla čas, ktorý si mohol stráviť odpočinkom," povedala hrozne oficiálnym tónom, akoby sa bála, že ju preruším a ostala mi visieť na perách.

„Keby som nechcel, tak ten čas s tebou netrávim, Bells. Nebolo to také hrozné, ako sa na prvý pohľad zdá. Ale prisahám, že sa pokúsim stráviť, aspoň päť minút denne odpočinkom!“ Žmurkol na ňu a potom pokračoval: „Musíš mi však sľúbiť, že sa občas zídeme a urobíme si nejaký ten piknik!" Napokon som šepol vážnym hlasom, „Ty si však bledá ako Rusalka. Všakže si tiež ponocovala?"

Stačilo sa jej pozrieť poriadne do tváre a poznal som odpoveď.

„Tak trošičku!" priznala. Ja som však poznal, že to bolo viac než trochu. „Iba nejaká nočná mora, nič vážne..." snažila sa ma presvedčovať. Previnilo sa usmiala, ako keby čakala, že za vlastné zlé sny, dostane vynadané. Typická Bella, ospravedlňovať sa za všetko, aj za veci, ktoré naozaj nemohla ovplyvniť.

„Bells!" zvolal som ustarostene. Nikdy nevedela klamať, či len predstierať niečo čo si nemyslí. Očividne ju to trápilo viac, než mi bola ochotná priznať.

„Jake, nemaj strach. Keby niečo, budeš o tom vedieť prvý. Čestné skautské!" povedala smrteľne vážne a zdvihla ruku na znak prísahy.

Náš výbuch smiechu sa rozľahol po pláži hlasnejšie, ako keby explodovala bomba.

„Beriem späť, určite si spala výborne, len tak sršíš vtipom!" smial som sa.

„Ty snáď neveríš, že som kedy navštevovala skautský oddiel?" opýtala sa ma neveriaco. Pritom na chvíľu roztvorila oči tak, až boli veľké skoro ako taniere.

Krásne hlboké studničky. Opäť som zvážnel a odrazu nevedel čo povedať, aby som všetko nepokazil. Vyznanie ktoré ma pálilo na jazyku, sa mi v ústach prevaľovalo ako horúci zemiak a ja som kvôli tomu ešte viac znervóznel.
Bella uhla očami, akoby presne vedela, čo ma v tejto chvíli trápi. Zatvorila ich a tuho stisla viečka. Ak sa neodhodlám teraz, tak už asi nikdy. Musím to skúsiť, nesmiem všetko odpísať ešte predtým, ako niečo podniknem. V hrudi ma pichlo, lebo som už dopredu tušil, aká bude odpoveď.

Váhavo som zdvihol ruku a jej bradu čo najopatrnejšie uchopil medzi palec a ukazovák. Jemným tlakom som ju prinútil, aby hlavu zase zdvihla a pozrela na mňa.

„Bells, ja..." Hlas sa mi však zadrhol, akoby mi v krku narástla veľká hrča. Ako pokračovať, keď mám namiesto hlasiviek v hrdle veľkú kysnutú knedľu? Normálne som chodenie okolo horúcej kaše neobľuboval, tentoraz sa mi to ale videlo ako najlepšia možnosť.

„Vieš, rád spomínam na ten deň, keď som ti rozprával o našich quiletských legendách. Aké bolo vtedy všetko ľahké, takmer žiadne starosti," začal som. „A naše vrelé stretnutie na parkovisku? Myslel som, že ťa zaškrtím, keď si sa smiala môjmu úbohému, zlisovanému autíčku."

A vtedy som sa k tebe pripútal, od tej doby ťa bezhranične milujem! No tak, Jake, už to vyklop! Začal som si v duchu nadávať do hlupákov. Hlas sa mi zasekol a nebol som schopný vydať zo seba ani hlásky. Jacob Black, si zbabelec!

„Hotový adrenalínový zážitok," uškŕňala sa Bella, no oči mala vážne.

Teraz, alebo nikdy!

„Bells, nechajme teraz vraky vrakmi a legendy legendami, niečo ti musím povedať. A nehnevaj sa, prosím, preto na mňa, nemôžem inak..

„Jake, nehovor to," zvolala Bella prosebne. „Nehovor, prosím ťa, Jake."

„Musím. Nemôže to tak pokračovať do nekonečna." Nadýchol som sa a...

Ten smrad, čom som ucítil, bol taký intenzívny, akoby mi niekto vrazil päsťou do žalúdka. Pustil som Bellu a pohľadom sa jej ospravedlňoval. Očami som rýchlo vyhľadal Paula, ale jeho chrbát miznúci v lese mi prezradil, že TO zaregistroval o malú chvíľu skôr ako ja.

„Prepáč!" zvolal som kajúcne a do toho jediného slovíčka vložil toľko citu, koľko sa len dalo.

Pohladil som ju po líci a bez ďalších okolkov, sa otočil o stoosemdesiat stupňov. Zavolal som na ostatných a prosil, nech na ňu dajú pozor, kým sa vrátim. Ak by náhodou... Zahnal som čiernu myšlienku a rozbehol sa za Paulom do lesa.

Bol som si istý, že tí, čo sa opovážili prekročiť našu hranicu, rozhodne neboli z vegetariánskej rodinky z Forks.

Bella

Pritisla som sa k jeho telu tak tesne, akoby mal v sebe magnet. Pocit, že letím sa vkradol do mojej mysle ešte skôr, než Jake stihol naštartovať. A môj mozog začal vysielať splašené signály, keď svojou rukou pritisol tú moju k svojej hrudi. Vynadala som si do hlupaní a už sa v duchu objednávala na vyšetrenie k Chocholúšikovi.

Áno, chodím s Edwardom a milujem ho, o tom niet pochýb. No zároveň sa nedokážem vzdať stretnutí s mojim najlepším priateľom. Potrebujem ho. Tak ako vyschnutá zem potrebuje dážď...

Očervenela som, no prilba našťastie zamaskovala moje rozpaky. Tým pádom nikto nemohol vidieť, ako som bola vyvedená z miery. Všimla som si Jessicu s Lauren, ako stoja neďaleko nás a niečo si šuškajú. Dnes boli obe mimoriadne pichľavé, mne to však bolo srdečne jedno.

Jake navrhol, aby sme zamierili do zálivu v La Push a ja som neprotestovala. Nechcela som Jakeovi niečo hovoriť, ale mala som zvláštne tušenie. Moje obavy však vyzerali ako zbytočné, veď doteraz sa mi nič nestalo. Prekliaty sen! Kedy by ma na pláži mohol nejaký studený alebo studená prepadnúť? A obzvlášť pri počte ochrancov, čo by v prípade potreby boli po ruke. To by ani ten najhlúpejší upír nemal odvahu, čo i len sa priblížiť. A hlavne, budem tam pri sebe mať Jacoba.

Jazda ma na malý okamih oslobodila od ťaživých myšlienok. Kým sa vietor pohrával s mojimi vlasmi, trčiacimi spod prilby, podarilo sa mi vypnúť. Jednoducho som prepla z tlačidla on, na tlačidlo off. Hlavu som položila na jeho chrbát a ešte viac sa pritisla. Áno, takto to má byť, takto sa cítim ako doma, v bezpečí. Nechcela som, aby sa ten pocit istoty a šťastia stratil, priala som si aby trval večne. Takisto ako jazda na plechovom tátošovi, alebo pekelnom stroji, ako som Jakeovej motorke s obľubou hovorila. A on sa vtedy smial, krásne a slniečkovsky a ja som sa smiala s ním.

Keď od kolies začali odlietavať kamienky, vedela som, že sa blíži cieľ cesty. Onedlho na to, ako sme odbočili z hlavnej cesty na vedľajšiu, smerujúcu do rezervácie, sme pristávali pri dome Blackovcov. Tešila som sa, že po dlhej dobe pozdravím Billyho, no dom sme našli prázdny. Na stole ležal len jeho odkaz, že je na návšteve u rodičov Sama Uleyho. Pripadalo nám zbytočné zdržiavať sa, tak sme hneď vykročili k pláži.

Videla som, ako svoju ruku vystrčil von z vrecka a po chvíľkovom váhaní ma chytil za tú moju. Okamžite som očervenela ako paradajka, akoby nikdy predtým nič také neurobil. Pekné počasie vylákalo veľa ľudí von. Mnohí, ktorých sme cestou na pláž stretali, mňa a Jakea zdravili. Ruku, ktorou ma držal, do mňa prúdila energia. V duchu som si spokojne povzdychla.

Predpokladala som, že dnes bude rozhodne veselo. Na tých výrastkov, Embryho či Quila, som sa vlastne tešila a Jake si ma kvôli tomu stále doberal. Konečne som si obľúbila aj Paula, aj keď jeho mierne výbušná povaha, mi nebola vždy po chuti. Často sa mu darilo vyprovokovať ma a potom sa s Embrym na mne zabávali. Ich oslovovanie, upírske dievča, ma však skôr pobavilo a oplácala som im to podobnou mincou.

Srdce mi poskočilo radosťou, keď som zbadala šumiaci záliv a okrem toho ma stihol pobaviť aj Jakeov výrok o tom, že sme konečne dorazili. Pevnejšie som mu stisla ruku a chcela sa rozbehnúť. No popritom tešení sa som akosi pozabudla na moje nešikovné končatiny a zakopla som. Nebyť toho, že som mala oporu, už by som tvárou vyrývala brázdu do zeme. Na moje ospravedlňovanie iba mávol rukou s tým, že je tu predsa na to, aby ma chránil. Veselosť v jeho tvári však narúšal trošku vážnejší výraz v očiach. Niečo ho trápilo.

Embry však nesklamal a už z diaľky na nás začal vykrikovať svoje typické narážky, nedbajúc na skupinku ľudí, stojacu neďaleko nás.

Inokedy by sa hneď strhla improvizovaná bitka, no dnes Jake iba čosi poznamenal o prílišnej konzumácii kávy a nechal to tak. Aj keď iskra v jeho oku sľubovala neskoršiu odvetu. Natoľko som ho už poznala. Musela som sa zasmiať na Embryho výraze, zatváril sa totiž ako zmoknuté kura. Štuchla som Jakea do boku aj napriek tomu, že to bolo skôr náhly popud.

Minuli sme skupinku hrajúcu futbal, na ktorú sme zamávali, a z diaľky zaregistrovali aj pár turistov, ktorým robil sprievodcu Charlieho kamarát Harry.

Ako už mnohokrát predtým, aj tentoraz sme sa pohodlne usadili na náš kmeň. Začali sme sa len tak nezáväzne rozprávať o všetkom možnom, hlavne o blížiacich sa prázdninách. Obaja sme samozrejme vedeli, že pre neho nebudú znamenať odpočinok v pravom zmysle slova. Ja som sa však bola za neho rada, že bude mať pokoj aspoň od školy. Všetky jeho aktivity mu museli brať viac sily, než ako dával najavo. Škola i svorka súčasne. A napokon som tu boal samozrejme ja. Hrýzlo ma svedomie, že mu kradnem chvíle, ktoré mohol stráviť odpočinkom. Vždy mi len sľúbil, že sa bude šetriť, ako to len bude možné, ale nikdy som tomu celkom neuverila. Ani teraz nie.

Pozrel na mňa a utrúsil na prvý pohľad nevinnú poznámku o mojej bledosti a ponocovaní. Len tak vo mne hrklo. Zatvárila som sa akože nič, ale neuveril mi. Bola som preňho ako knižka, ktorú má už dávno prečítanú.
Ale keď som sa svojim slovám pokúsila dodať vážnosti tým, že som prisahala na skautský oddiel, vybuchli sme potlačovaným smiechom.

Potom na mňa zase pozrel tým svojim pohľadom a ja som bola v rozpakoch, ani som nevedela ako. Tuho som privrela oči a ani za nič na svete ich nechcela otvoriť. Toto predsavzatie, stojace na chabých základoch, prelomil jemný dotyk jeho ruky na mojej brade. Tým ma pádom ma nenásilným spôsobom prinútil, aby som mu pozrela do očí. Bála som sa, čo v nich uvidím. No zároveň ma opantal strach z toho, čo ak v nich neuvidím nič zvláštne.

Začal však spomínať na náš deň na pláži, keď som tu bola aj s Angelou, Mikeom a ostatnými. Zabrúsili sme aj k nášmu opätovnému stretnutiu po rokoch, ktoré sa rozhodne nedalo považovať za obyčajné.

A potom sa stalo niečo, čoho som sa obávala. Chcela som sa onej situácii vyhnúť, lebo som vedela, akú odpoveď mu dám. Zároveň som mala ešte väčší strach z toho, že ho neodmietnem. Prosila som ho aby mlčal ešte skôr, než vôbec niečo vyslovil.

Bol však rozhodnutý. Mala som strach, nechcela som oňho prísť. Vedela som, aké je to hrozne sebecké. No niečo hlboko vo mne mi šepkalo, že ho potrebujem k životu rovnako ako vodu.

Zrazu nastal nečakaný obrat. Jake sa naježil skoro ako dikobraz a pustil ma.

„Prepáč!“ zaznelo z jeho úst. Obyčajné slovo, ale povedané tak precítene, až mi vyhŕkla slza.

Potom sa iba otočil a čosi zavolal na skupinu hrajúcu futbal. Nevnímala som jeho slová, triasla som sa ako osika. Spoločne s Paulom zmizli v lese a mňa zamrazilo až do morku kostí, keď mi došlo prečo.

Upír! Cudzí upír niekde nablízku. Vedela som, že Cullenovci kvôli zmluve nemajú dovolené prekročiť hranicu rezervácie. Poznala som ich natoľko, aby mi bolo jasné, že ani jeden z nich by tú dohodu neporušil.

Náhle mi ostalo zima aj napriek stále teplému počasiu. Z ničoho nič sa mi vybavili všetky moje zlé sny. Bola som hlúpa, že som o nich nepovedala Jakeovi a všetko otočila na vtip.

Stále som sedela, ako by som bola k tomu kmeňu prirástla. Embry na mňa čosi pokrikoval, no takmer som ho nevnímala. Iba mávol rukou a naďalej sa venoval nejakému dievčaťu.

„Bella, ak chceš, poviem Sue, aby ťa odviezla domov!“ ozval sa hrubý hlas vedľa mňa. Od šoku sa mi takmer zastavilo srdce. Samozrejme to nebol nikto iný, iba mierumilovne sa tváriaci Harry. Vydýchla som si a keby nebol práve hlučný príliv, bolo by hádam aj počuť, ako mi zo srdca padol balvan. S radosťou som jeho ponuku prijala.

„A neboj sa, všetko dobre dopadne, nič sa mu nestane!“

O čom to hovorí? On vari niečo vie? Skúmavo som preletela jeho tvár, no nedal na sebe ani najmenej poznať, žeby vedel o čo sa jedná. A momentálne mi to bolo jedno, chcela som sa čím skôr dostať domov, aby som sa poddala slzám.

Sue, ktorá, samozrejme, súhlasila s tým, že ma odvezie, celou cestou mlčala. Mne to však nevadilo. Zdalo sa mi, akoby ma plne chápala. Pred našim domom sme narazili na Charlieho, ktorý bol viac ako prekvapený.

„Teda, to je mi návšteva!“ radoval sa. A bol... v rozpakoch? Bolo mi viac než jasné, že zo mňa to nebolo. „Sue, poď ďalej! Dáš si aspoň kávu, alebo čaj, nie!?“ pozýval ju.

„Rada, ale nemôžem sa veľmi zdržať, Harry ma čaká,“ odpovedala a prešla otvorenými dverami do nášho domu.

„Bells, dnes si sa u Jakea veľmi nezdržala,“ poznamenal otec, pričom sa pokúšal sprevádzkovať kávovar. Očividne bol už zvyknutý, že ho obsluhujem ja, tak mu to veľmi nešlo. Bola som rada, že moja správa oznamujúca kde sa zdržím, mu prišla.

„Bola to iba chvíľka, niečo mu do toho súrne prišlo,“ obhajovala som ho a modlila sa, aby ma neprekukol. Nikdy, ani keď to bolo treba, som nevedela predstierať. Pre tentoraz to chvalabohu vyšlo. Rýchlo som urobila dve kávy, poďakovala ešte raz Sue za odvoz a hneď som zmizla hore vo svojej izbe.

Začala som po nej nervózne prechádzať sem a tam.

„Čo robiť? Asi si od nervozity ohryziem nechty!“ zúfala som si. Koniec koncov som aj tak nemala žiadne nechty, ktoré by sa ohrýzať dali.

Otvorila som si jednu z knižiek, čo sme mali ako povinné čítanie zo školy. Písmenká mi začali pred očami lietať ako splašené a uspávali ma. Nechcela som spať, obávala som sa ďalšej nočnej mory. Prevalila som sa na brucho a podoprela si hlavu dlaňami. Nikdy som nebola žiadny strachopud, ale teraz som sa bála a to veľmi. Nie o seba, ale o neho. O Jacoba. Bodaj by som nevedela, kam musel odbehnúť. Keby som tak nemala tušenie, mohla by som sa maximálne domnievať, že sa mu naskytlo nejaké nečakané rande, alebo niečo podobné. On s Paulom a ktovie kto ešte, spomedzi chalanov z rezervácie teraz behali po lesoch. Obyčajný beh by bol pochopiteľný a ja by som nemala dôvod na žiaden strach. Z Cullenovcov by som tiež nemala najmenšie obavy...

Neznámy upír!

Ono slovné spojenie mi zhorklo v ústach ešte prv, než som ho vôbec vyslovila. Zase som si teda ľahla na chrbát a na tvár pľasla vankúš. Pomaly som začala počítať ovečky, ale vzápätí som to vzdala. Spomenula som si totiž pritom na Edwarda a jeho výrok, o levovi čo sa zamiloval do jahniatka. Keď mi to vtedy povedal, takmer som vybuchla smiechom. Inštinkt mi však zavelil, aby som to nerobila a tak som smiech zakryla nervóznym kašľom.

Viečka mi pomaly, ale isto oťažievali, aj keď som proti tomu bojovala zo všetkých síl. Napokon sa zavreli úplne. Spala som krátkym, bezsenným spánkom, ktorý by bol určite dlhší, keby ma z neho nevyrušil nejaký zvuk. Poriadne dezorientovaná som sa snažila dešifrovať, skadiaľ ten zvuk vychádza a čo ho vydáva. Pretrela som si oči a prekvapene skonštatovala, že to je nejaký krik, ozývajúci sa pod mojim oknom. V momente, ako som nadobudla plné vedomie, uvedomila som si, že už je tma. A ten hlas, respektíve hlasy, patria na sto percent, práve Edwardovi a Jacobovi.

Veľmi sa mi to nezdalo, lebo stále dookola lietalo vzduchom nejaké ženské meno na T. Opatrne, ticho ako myška, som podišla k okenici. Bol to pre mňa takmer nadľudský výkon, no zvládla som to bez zavŕzgania.

„... Tanya sa môže na nejakých červenokožcov akurát tak zvysoka vykašľať. Máš pokazené senzory, ty pes! A napokon, teba do toho nič nie je!“ kričal Edward.

„Všetko sa ma týka viac, než si ochotný priznať si a ty to dobre vieš!“ S hnevom zasyčal tichým hlasom Jacob. V tóne jeho hlasu sa však skrývala jasná hrozba. „Vstúpila na naše územie a ja, ani nikto z nás, nie sme včerajší, aby sme nevedeli prečo?“

„Tak Tanya?“ vyslovenie jej mena spôsobilo pichnutie pri mojom srdci, aj napriek tomu, že som nevedela prečo. „Zaujímalo by ma, kto to môže byť a čo má spoločné s Edwardom!“

Zavládlo hrobové ticho a vtedy som si uvedomila, že to, čom som predpokladala, že si iba myslím, som vyslovila nahlas.

ZHRNUTIE

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 11. kapitola: