Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 36. kapitola

03.06.2014 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1459×

(Alec)

Demetri ma odniesol do mojej izby a skôr, než som ho stihol ochromiť, prekĺzol von a zamkol.

Ani som sa nepokúšal vykĺznuť.

Moja Janie, moja sestrička... Pohľad na to, ako jej tí kreténi ubližujú, bolel viac, než keby to robili mne. Moja malá sestrička...

Potichu som sa skrčil do rohu nepotrebnej postele a stisol kolená k sebe. Tam som sa neovládateľne rozklepal.

Jane kričí a prosí o to, aby ju nechal... A Felix jej ďalej nemilosrdne zarýva horúcu čepeľ do jej krehkej pokožky. Je to upírka... Cez to je len štrnásťročné dievča! Nemôžu jej takto ubližovať, keď sa ani nemôže brániť!

Nahnevane som udrel hlavou do steny za mojím chrbtom. Telom mi prešiel slabý prúd bolesti, avšak ani zďaleka nie taký, ako som cítil v hrudníku.

„Tak zabije ma niekto?“ šepol som bolestne a privrel oči k sebe.

Netušil som, čo bolo pre mňa desivejšie. Či to, ako jej Felix vráža do hlavy a ona praská... Alebo, keď som bol sám donútený jej streliť.

Nedokázal by som ju zbiť. Nedokázal by som ju ani len silnejšie udrieť.

Ktosi šťukol zámkou a stlačil kľučku. Nedajú mi pokoj?

Aké bolo moje prekvapenie, keď do dverí vstúpila Alice...

„Čo chceš?“ štekol som po nej a pohľad odvrátil od jej tváre. S úsmevom pricupkala ku mne – akoby nikto nebol vedomý tej jej falošnej ladnosti – a prisadla si ku mne na posteľ.

„Vypadni. Nemám o tvoju spoločnosť záujem,“ precedil som pomedzi zuby, zazerajúc na ňu typickým deckým pohľadom.

„Mám pre teba ponuku,“ šepla potichu. Prekvapene som na ňu vzhliadol.

„Nechápem,“ podmračene sa na mňa pozrela.

„Ide o... jedného upíra...“ zazrela smerom k zavretým dverám a jasnočervené oči sa jej pritom zúžili.

„Zabil mi Jaspera,“ šepla potichu. Na to som takmer pretočil oči.

„Zalez si za Scar, Alice. Nemám náladu na vylievanie ženského srdca,“ zamrmral som značne otrávený a odvrátil od nej hlavu.

„Ten istý upír zneužil tvoju sestru... moju bývalú sestru,“ v očiach sa jej nepatrne zalesklo, „a teraz to robí znovu.“

„Demetri?“ Prikývla. Znovu som na ňu zazrel. Čo odo mňa chce?

„Tak čo potrebuješ?“ Nervózne stisla peru a naklonila sa smerom ku mne. Podozieravo som sa odtiahol a zazrel na ňu.

„Čo chceš, doriti?!“ zvrieskol som po nej nasrane. Sklopila zrak a začala prstami prechádzať po povliečke.

Po chvíli sa na mňa odhodlane pozrela.

„Chcem, aby trpel.“ Potichu natiahla ruku a mlčky mi ňou prešla po líci. „Alec, chcem aby umrel... Zabime ho... spolu...“

(Alice)

Čo som čakala? Že mi skočí okolo krku a začne sa radovať, že našiel spojenca?

Popravde, bola som priam zúfalá. Aro a Scarlett boli príliš sebeckí, aby si niečo také všimli. Alec vyzeral, akoby som ho práve zmlátila. Šok vystriedal hnev.

Naštvane zdrapil moju dlaň a prudko ju stisol, až zachrapčala.

„Choď doriti, Cullenová!“ zvrieskol po mne.

„Alec, uvažuj,“ šepla som zúfalo, „kto ho zastaví? Jane bude ubližovať dookola.“ Pocítila som, ako mi stlačil ruku ešte pevnejšie. Sykla som bolesťou.

„Nemáš o tom ani poňatia,“ zasyčal potichu, „tak vypadni, kým neskončíš na kúsky.“ Pustil mi ruku a ďalej sa na mňa ani nepozrel.

„Uvažuj o tom...“ Pocítila som, ako ma zozadu udrel do hlavy. To som nečakala - tak rýchlo sa rozhodol. Ďalšia rana prišla len tak, kde sa dalo.

„O mne, Jane alebo Demetrim vieš jedno veľké hovno.“ Tomu, ako ma zdrapil za krk a vytiahol do výšky som sa nebránila.

„Netušíš, čo si práve prežíva! Ale toto nie je o nej, že? Ide ti len o pomstu. Pomstu tvojich milovaných. To, či jej ubližuje máš ukradnuté!“

„Pusť ma, Alec,“ sykla som.

„Nevolaj ma menom! Nehovor so mnou, neprihováraj sa mi. Vypadni preč! Nepotrebujem vo večnosti upírov, ako si ty.“ V nasledujúcej sekundy ma hodil chrbtom do dverí a otočil sa mi chrbtom.

„Myslím, že som ti jasne povedal, čo si myslím. Ak to nebude potrebné, nelez za mnou,“ zasyčal, „dvere sú za tebou.“

Podmračene som na neho pozrela a odišla preč.

Scarlett sedela vo svojej izbe a znudene čumela do prázdna. „Scar?“ obrátila sa ku mne. Jej dúhové oči na mňa svietili červenými odtieňmi. Klasicky.

„Môžem sa ťa spýtať na Demetriho?“ Prekvapene nadvihla obočie.

„Jasne. Je to kus, nie?“ zasmiala sa sama sebe a nechala hlavu klesnúť na vankúš.

„Sotva. Koľko rokov je vo Volterre?“ Toľko, koľko rokov perfektného výcviku má za sebou.

„Asi... neviem... Narodil sa ešte pred rokom nula, myslím... Alebo to bol Felix?“

„Scar, dofrasa! Potrebujem to vedieť!“ zavrčala som na ňu zúfalo.

„Dobre, fajn,“ prekvapene na mňa pozrela, „je to on, Demetri... Hej, on je v garde pár milénií.“ Dokonalé.

„A Jane?“

Možno by sa dalo presvedčiť ju... Ak jej pomôžem ujsť...

„Len niečo cez tisíc... tisícdvesto rokov.“ Zamyslene som sa zapozerala do steny.

„Prečo?“

Chcem dostať Demetriho. Chcem ho vidieť na kolenách a sledovať, ako prosí o ušetrenie. Ako sa zvíja bolesťou horšou, než dokáže spôsobiť Jane. Chcem, aby sa pozeral na to, ako mu pekne jednu po druhej končatine poodtrhávam a spálim. A chcem to spraviť tak, aby Aro nič nezistil...

„Len tak.“

(Jane)

V akomsi zvláštnom podvedomí som ešte dokázala vnímať, ako Felix poslednýkrát udrel. Pre teraz.

Z hrdla mi už nedokázali výjsť žiadne zvuky. Bola som kdesi preč. Každý jeden kúsok tela niečo spaľovalo. Bolesť, oheň, jed, zmes upírej krvi, pálenie z odtrhnutých končatín. S otvorenými ústami som hľadela do stratena a nedokázala sa ani pohnúť.

„Už ju nechaj. Aj zajtra je deň,“ povzdychol si akýsi hlas. Demetri... Dvere sa otvorili a vzápätí zavreli. Únavou a agóniou som sa nedokázala ani pohnúť.

Ešte stále som mala v pamäti to, ako ma Felix po odchode Demetriho doriadil. Taká bolesť...

„Janie?“ spýtal sa vzápätí hlas blízko mojej hlavy. Z posledných síl som pozrela smerom k Demetrimu.

Pocítila som, ako mi priložil časť odrezanej ruky na miesto, kde patrila. Sykla som bolesťou – na viac som sa proste nezmohla.

„Pozri na mňa,“ prikázal. Keď som stočila pohľad smerom k nemu, odrazu mi zdrapil ruku a prudko ju stisol na jednej časti.

Z hrdla sa mi vydral zničený výkrik.

„Musel som ti napraviť zle zrastenú časť.“ Ďalšia časť ruky. Skladačka..

Pocítila som, ako mi chytil bradu a natočil ju smerom k nemu, aby mi skontroloval farbu očí. Po chvíli znovu popustil. Ešte niekoľko častí. Pred tvárou sa mi začali mihať rôznofarebné svetla.

„Alec...“ vzlykla som. On to tak nemyslel. Môj braček... Ani ma nedokázal udrieť. Ako som mohla myslieť na to, že by som sa niekedy rozdelila...

Všetko sa začalo zlievať do jednej škrvny, podchvíľou nahradzujúca bolesť, ktorá zasahovala celé moje telo.

„Alec je v poriadku. Je vo svojej izbe.“ Napriek všetkému som sa dokázala usmiať. Nepotrestali ho... Za to, že ma odmietal zmlátiť...

Keď sa mi do hrdla čosi zarezalo, bolesťou som vykríkla a škubla celým svojim telom. Samozrejme, nie je to nič. Nič oproti tomu, čo som prežila... Nič oproti tomu, čo ešte zažijem. „Vnímaš?“ prikývla som.

„Janie...“ cuklo mnou pri použití tej prezývky. Takto ma volal len Alec... Len Alec a on.

„Už ma nebite...“ šepla som chrapčivým hlasom, keď mnou pri žmurknutí zalomcovala bolesť.

„Jane, kde je Bella?“ pozrela som mu do tváre. Mal ju sústredene stiahnutú.

„Ona...“

„Neklam,“ prerušil ma skôr, než som stihla hocičo povedať. Moja skvelo vymyslená výhovorka o poslaní do Álp teda výjde nazmar?

„Netuším,“ vzlykla som a bolestne privrela viečka. Možno mi niečo spraví pre moju nevedomosť.

„Máš na ňu kontakt?“ Zbežne som na neho pozrela. Nevyzeral, že by bol naštvaný. Opatrne som zamrkala.

„Prečo to chcete vedieť? Vieš ju vystopovať...“

„A to je práve ten problém,“ zašomral si, „znovu sa nahodil jej psychický štít... V podvedomí ho pravdepodobne využila aj na teba. Aro ti nevie čítať myšlienky.“

„Takže jej útek vychádza.“ Kútiky úst sa mi vytiahli do úsmevu.

„Ak ju niekde zahliadnu naši ľudia, do štyridsiatichôsmich hodín je tu. Na jej hlavu je vypísaná odmena.“

„Koľko?“

„Jedno ľubovoľné splniteľné želanie.“ Na rameni som pocítila prudkú bolesť a tá sa rozširovala smerom ku krku spolu s tým, ako ma Demetri držal.

„Nechaj ma!“ zvrieskla som, „pusť ma! To bolí!!!“

„A bude to bolieť ešte viac, keď sa budeš mykať.“ Čosi prasklo. Prehla som sa v chrbte a zvrieskla agóniou.

„Prečo to robíš, Demetri?“ šepla som potichu, keď bolesť začala poľavovať.

„A čo?“ Oči sa mu podozieravo prižmúrili.

„Raz sa správaš ako sadista, a potom si zase... Ja to nechápem. V jednej chvíli sa ochotne zapájaš ku mučeniu mojej osoby a vzápätí mi pomáhaš s liečením... A... A... nechápem to,“ vyhŕkla som.

„Milujem ťa,“ povedal odrazu nezúčastneným tónom, akoby mi oznamoval zajtrajšie počasie. Keď som na neho neveriacky čumela, bez hocijakého slova sa ku pomaly mne sklonil a váhavo pritisol jeho pery na tie moje.

To mi vyrazilo dych.

Ani jeden z nás netušil, že v tejto chvíli stála za dverami ďalšia osoba. Malé dievča s krátkymi, čiernymi vlasmi prebodávalo Demetriho pomstychtivými očami.

A tak som to úplne ignorovala. Opatrne som natiahla k Demetrimu ruku a jemne mu ňou prešla po tvári na dôkaz, že sa mi to len nezdá.

Skutočne povedal, že ma miluje. Cez bolesti, cez to všetko som si uvedomila jednu vec.

Som šťastná?

„A vieš ten kontakt?“ Prikývla som.

V tej chvíli sa dvere prudko roztvorili. Do vnútra vošiel Felix, Alice, Aro a ďalší dvaja neznámi upíri. Šokovane som smerom k nim pozrela.

„Výborne, Demetri.“ Nechápavo som pozrela na šokovanú tvár menovaného.

„O čo vám ide?“ dostala som zo seba, keď ma Felix prudko zdrapil za rameno a vytiahol hore na nohy.

„Pusť ju,“ zavrčal na neho Demetri agresívne. Felix sa uškrnol a jeho ruka začala drviť moje rameno na štrbiny. Z hrdla mi vyšiel slabý vzlyk.

„Niekdo sa nám tu znovu zaľúbil,“ odfrkol si sarkasticky smerom k Demetrimu, potom ma pritiahol smerom k nemu a chytil pod krkom. Začala som sebou hystericky hádzať a trhať.

„Máme nový prírastok, zlatíčko,“ šepol Aro a podišiel smerom ku mne, „momenálne sa hodí...“ Spoza jeho boku vykročil ten neznámy. Hnedé vlasy po ramená, vysoká postava a nechutný úškľabok v tvári.

„Jane, pozdrav Terryho,“ zašveholil Felix. Nechápavo som sa smerom k nemu obzrela a pokúsila sa na neho použiť svoju moc. Keď sa zosypal k zemi, okamžite som vyrazila k dverám. Druhý gardista ma však v rýchlosti strhol späť.

„Nedotýkaj... sa ma,“ zavrčala som na neho a uštedrila mu jeden kop priamo do jabĺčka. Zaskučal bolesťou a stiahol ma smerom k nemu. Jednou rukou ma drapil pod krk, druhú mi obmotal okolo pásu, aby som nemohla ujsť, a dotiahol ma smerom k ostatným. Alice a Aro sa usmievali.

„Vieš, kto je Terry? Bol stvorený, ktorého si na tvojom menšom výlete zabila. Ohromilo ho, že si dokázala zabiť niekoho tak šikovného a takým darom, ako bol jeho otec Eric."

Zazrela som smerom k Demetrimu, no ten sa tváril poniekaľ... zmetene. Toto zrejme nebol jeho úmysel.

„Bol to len slabý teleportér," sykla som opovržlivo. 

„Máš kontakt na Bellu,“ skonštatoval zamyslene Aro a podišiel ku mne.

„Takže jej teraz zavoláš. Dohodnete si stretnutie mimo Talianska... Keď tam príde, Felix a Demetri sa o všetko postarajú.“

Pohŕdavo som smerom k nemu pozrela a pokrútila hlavou.

„Nie? Práve preto je tu Terry. Nech sa teda predvedie.“

Brunet podišiel smerom ku mne. Zrak som zabodla do zeme a odmietala sa na neho akýmkoľvek spôsobom podieľať, keď mi chytil obidve líca a donútil ma pozerať mu priamo do tých zváštnych očí. Polovicu dúhovky mal červenú, polovicu čiernu.

„Zavoláš na číslo, ktoré máš na to dievča. Povieš jej, že sa musíte stretnúť pri hraniciach Jadranského mora a Talianska. Je to naliehavé. O nás jej nepovieš nič.“ Jeho hlas mi prenikol do mozgu rovnakou energiou ako Alecová energia, keď som ho niekedy prehovorila k tomu, aby ju na mňa použil.

Moje zmysly boli odrazu opantané. Nedokázala som pochopiť ako, ale prikývla som.

„Urobíš to teraz.“

Zradím Bellu... kvôli daru! Nemôžem! Do očí sa mi znovu začali tlačiť slzy.

V rukách som odrazu mala natlačený malý čierny Blackberry so zapnutým vytáčaním. Moje prsty začali samé vyťukávať číslo, ktoré som mala uložené v pamäti. Pokúsila som sa to zastaviť to, ale akoby som to neovládala. Pravdepodobne som nemala ďaleko od pravdy.

„Nenúť ma to urobiť,“ hekla som, keď sa ozval vyzváňací tón.

„Prilož si ho k uchu a urob, čo som ti prikázal.“ 

Telefón sa mi ocitol pri tvári. Pípol len raz.

„Áno?“ V tú chvíľu sa mi z očí spustilo niekoľko sĺz. Demetri to sledoval ako obarený.

„Bella?“ Môj vlastný hlas bol rozklepaný a nedokázala som kontrolovať, čo hovorím. Akoby za mňa rozprával niekto iný.

„Jane!“ zaštebotala nadšene. Nasucho som prehltla a znovu prehovorila.

„Musíme sa stretnúť,“ šepla som takmer nepočujne.

„Nepýtaj sa prečo, prosím. Príď na miesto, kde sme sa rozdelili.“ Páľava v očiach silnela spolu s pocitom, aká som bezbranná.

„Ja som už na juhu Európy, Jane,“ šepla potichu, „do Talianska sa dostanem najskôr za pár dní...“

„Príď čo najskôr,“ sama som nekontrolovala prívod svojich slov, „budem na teba čakať...“ Z hrdla sa mi nechcene vydral jeden vzlyk.

„Stalo sa niečo?“ V jej hlase sa zaleskli obavy.

„Ja ti to... potom vysvetlím.“ Márne som sa pokúšala zastaviť prívod sĺz, ktoré mi tiekli po tvári... Sama som nechápala, prečo plačem.

„Len tam príď...“ Dlhšie som to neudržala. Telefón mi vypadol z ruky a na zemi z upírich tiel sa roztrieskal na malé časti.

„Šikulka,“ žmurkol na mňa Terry priateľsky a pustil ma. Nevedome som vzlykla. Áno, toto ostalo z neohrozenej, večne apatickej a krutej Jane Volturi.

„Felix, Demetri, nech s vami ide na dohodnuté miesto. Zajtra vyrazíte. Nech mi tu zatiaľ nepobehuje. Bojím sa, že je dosť možné, že by sa o niečo pokúsila. Mrzí ma to, Jane,“ šepol Aro a dal sa na odchod. Pohŕdavo som si odfŕkla. To určite.

Všimla som si, ako sa Alice pousmiala jedným kútikom úst a odtancovala preč spolu s ostatnými. Šokovane som stála na tom istom mieste ešte dlho potom, ako odišli.

Znovu. Felix a Demetri ostali stáť na mieste.

„Ty si o tom vedel,“ šepla som sucho, potom sa otočila, obrátila sa k nim chrbtom, podišla som k stene a schúlila sa do klbka.

Samozrejme, všetko lži. Ako vždy.

„Jane, ja ti prisahám...“

„Proste zavri hubu a vypadni,“ precedila som pomedzi zuby. Porazenecky si povzdychol a odišiel preč upírou rýchlosťou.

„To platilo aj pre teba, Felix.“

„Ty,“ započula som pri svojom uchu. Mykla som sebou. Ako vedel nepozorovane prísť za môj chrbát?

„Ty sa budeš mať veľmi zle potom, čo prinesieme Bellu späť. To ti garantujem," pokračoval potichu. Telo mi na niekoľko sekúnd ovládol strach. Pocítila som, ako mi zdrapil lýtko.

To som nečakala. Vystrašene som sledovala, ako ma tiahne smerom k ďalšej stene. Hodil mnou na zem a natiahol sa po kus kovu ležiaceho na zemi. Potom mi zdrapil tú istú nohu a nastokol na ňu tú istú hrubú reťaz, čo predtým.

Byť v jeho prípade aspoň trochu jemný? Haha!

Sykla som bolesťou, keď sa mi časť železa obtrela o boľavé miesto na nohe.

Pokúsila som sa postaviť sa. Druhou rukou zdrapil môj krk a stiahol ma dolu na zem. Vyjakla som.

„Toto si budem vychutnávať,“ šepol sám pre seba a prezeral si moju tvár zvraštenú bolesťou. Zatlačil mi rukou do krku silnejšie, až som vydala zvláštny zvuk podobný tomu, keď sa človek dusí.

„Veď Demetri ťa nemôže chrániť naveky... A potom zažiješ, čo je to peklo.“

Zatlačil ešte raz a mne sa na hrdle začali tvoriť prasklinky.

„Si prerastený, zvrátený, do-neba-volajúci hajzel,“ šepla som potichu. To ho pravdepodobne naštvalo. Pocítila som, ako sa mi do ramena rýchlosťou svetla zahryzli jeho zuby. Potichu som zastonala.

„Budeš trpieť, krpec.“ S tými slovami ma pustil, odtrhol sa a zmizol za dverami.

Začali sa pokusy o zničenie reťaze.

Samozrejme neúspešné...

Milujem ťa, Jane...

Slová v temnote.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 36. kapitola: