Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 35. kapitola

Spútané Volterrou - 35. kapitola„Ja to... nechápem,“ zahundral si sám pre seba.
„Je nejaký problém, pane?“ ozval sa tichý, melodický hlas Scarlett za jeho chrbtom. Nazrela som spoza jeho pleca. Scarlett, Demetri, Felix a Alice. Demetriho tvár bola sústredená. Felix vyzeral, že ma pravdepodobne po odchode Ara okamžite zmláti – psychicky som sa na takéto zachádzanie začala pripravovať už dlho – Alice a Scarlett sa držali pri sebe a s očakávaním na Ara hľadeli. Opäť som zaťala zuby. Neznášam Alice.
„V tomto prípade... Jane, kde je Isabell?“ Došlo mi to. On mi nevie čítať myšlienky!

(Jane)

Prebudila som sa čiastočne s pálivou bolesťou na hlave, zmätená a na hrade.

Moje telo bolo rozboľavené a hlava mi trieštila rovnako, ako rozhorúčené hrdlo. Okolo očí som mala vlhké stopy po plači.

Podstatné bolo, že som bola v obrovskej miestnosti. Okolo nohy som mala obrovskú masívnu reťaz, ktorej štruktúra bola rovnaká ako steny okolo mňa. Ničím nerozbiteľná. Končila vrastená do steny rovnakého druhu.

Asi päť metrov odo mňa – príliš ďaleko na to, aby som dočiahla – sa nachádzala otvorená skriňa. Po jej bokoch boli najrôznejšie nástroje, ktoré dokázali upíra dohnať k šialenstvu. Vzorne uložené do radov... Kúsok od skrine horel malý oheň – jediný zdroj svetla v miestnosti –, na ktorom, ako som vedela z predchádzajúch zážitkov, sa nahrievalo železo... Bola som svedok nejedného spôsobu dostávania informácií spôsobom, že dotyčnému vrazili kus rozžeraveného kovu priamo do nejakej časti tela...

Ani jedna z možností týchto praktík na mojom vlastnom tele sa mi ani trochu nepozdávala... A že si toho pravdepodobne zažijem...

Nahnevane som zasyčala a udrela rukou do steny. Ani nepukla. Rovnaký materiál... Potom som sa – ignorujúc bolesť v chrbte – sklonila k nohe a pokúsila sa oddeliť kusy reťaze od seba. Nič.

Zaťala som prsty do časti okóv a znovu sa zaprela.

Doriti! Zúfalo som zasyčala a klesla k stene.

„Si hore,“ skonštatoval tichý, podmanivý hlas smerom od opačného kúta. Podozieravo som sa otočila po zdroji hlasu. Z tieňa vystúpil Demetri.

„Klasicky,“ odfrkla som smerom k nemu a sklopila pohľad k zemi.

„Keby som bol tebou, dával by som si odteraz pozor na každé svoje slovo,“ kmitol pohľadom k nástrojom, ktorých sa každý upír bojí.

„Keby si mal byť mnou, radšej by som spáchala samovraždu.“ V tvári sa mu objavil nepochopený výraz.

„Samozrejme... Nebojácna a arogantná, a je jedno, v akej situácii...“ premeral si ma od hlavy po päty so zvláštnym úsmevom. Pohľad som mu opätovala.

Podišiel smerom ku skrini, no obišiel ju, a potom zaspätkoval k dverám ukrytým v tieni. Niekoľkokrát po nich tresol, zdalo sa, že v dohodnutom tempe.

„Zájdite po Ara!“ zvrieskol nahlas. Na to som sa prikrčila... Demetri mi ublíži, Felix, Santiago, hocikto... Ale až na Arov príkaz.

Za dverami sa ozvali tiché kroky smerom z podzemia. Spokojne sa usmial. Sklopila som pohľad k zemi.

Snažila som sa nevnímať to, keď v zámkach škripotal starý strieborný kľúč. Otvoriť trvá zvyčajne tri sekundy.

Jedno cvaknutie. Dve a pol sekundy.

Druhé. Jeden a trištvrte.

Stlačenie kľučky. Nula.

Počula som niekoľko krokov smerom ku mne.

„Ach, Jane...“ Neodvážila som sa pozrieť hore a čumela na nohy bezmocne zložené na zemi.

Pocítila som, ako Aro natiahol ruku s úmyslom dotknúť sa môjho líca. Ucukla som.

Sám Aro Volturi ku mne pokľakol a podmračene mi pozrel do nehybnej tváre.

„Čo si si myslela? Vieš, že pred nami sa ujsť nedá.“ V jeho hlase sa čudne miešal hnev a sklamanie.

„Trestu sa nevyhneš, vieš to?“ So zaťatými zubami som prikývla. Pocítila som, ako sa znovu natiahol k odhalenej pokožke. Nemôže sa ma dotknúť!

„Jane, nezhoršuj to.“ Zachvela som sa, keď mi o čosi menej jemne chytil bradu pevne do zovretia svojej pravej ruky a nadvihol moju tvár smerom k nemu. Uhla som pohľadom, no jeho tvár bola znepokojená. Akoby nedostal čo chcel.

Po chvíli mi pustil bradu a nervózne mi chytil dlaň. Potom sa zamračil. Pustil ma a tentoraz sa natiahol ku krku.

„Ja to... nechápem,“ zahundral si sám pre seba.

„Je nejaký problém, pane?“ ozval sa tichý, melodický hlas Scarlett za jeho chrbtom. Nazrela som spoza jeho pleca. Scarlett, Demetri, Felix a Alice. Demetriho tvár bola sústredená. Felix vyzeral, že ma pravdepodobne po odchode Ara okamžite zmláti – psychicky som sa na takéto zachádzanie začala pripravovať už dlho – Alice a Scarlett sa držali pri sebe a s očakávaním na Ara hľadeli. Opäť som zaťala zuby. Neznášam Alice.

„V tomto prípade... Jane, kde je Isabell?“ Došlo mi to.

On mi nevie čítať myšlienky!

Po tvári sa mi rozlial úsmev.

„Pravdepodobne ďaleko, ďaleko za hranicami,“ prehodila som s úškrnom, vytrhla sa Arovi a odvrátila pohľad.

„Máš s ňou nejaké spojenie?“ Samozrejme...

Mlčala som.

„Nechaj sa presvedčiť tou ľahšou cestou,“ presviedčal ma netrpezlivo.

„Budete na to musieť ísť inak. Ja ju nezradím,“ prehlásila som. Potichu si vzdychol a postavil sa.

„Felix, Demetri,“ s tými slovami a závesom malej strapatej a vysokej čiernovlasej hrivy odišiel.

Po zabuchnutí dvier sa Felix ľahko uchechtol.

„Tá stena je hrozne vtipná, nie? Ako vidno, demencia sa proste nezaprie,“ neodpustila som si.

„Ty dostaneš poriadnu dávku bolesti, krpec.“ Spoza pier sa mi vydralo zavrčanie.

„Bolesť,“ sykla som potichu. Na niekoľko sekúnd sa zavrátil v kŕči.

„Okamžite prestaň, inak to bude bolieť teba ešte viac,“ prehodil Demetri zpoza pleca a ďalej sa hrabal medzi vecami. Vystrašene som zaostrila na kutáče rôznych veľkostí, oceľové tyče, čosi, čo sa podobalo vidličkám s neuveriteľne dlhými ostňami a všetkého možného. Pri tom pohľade mnou nevedome prebehol strach. Takto samozrejme prestal fungovať môj dar. Felix ku mne zazrel. Ak bol predtým naštvaný, teraz sa tváril... Nakoniec sa otočil k Demetrimu a sám podišiel k tomu desivo vyzerajúcemu nábytku. Naopak Demetri sa s čímsi – starostlivo schovaným za chrbtom pred mojimi očami – pomaly otočil a s úškrnom sa ku mne priblížil.

Pretočila som oči nad mojím uvažovaním, ale on si to zrejme vysvetlil ako reakciu k jeho pomalému príchodu. V sekunde prekonal priestor a už mi kľačal za chrbtom.

„Zahráme si takú hru, áno?“ šepol mi do ucha potešene a počas rozprávania mi znovu obmotal látku okolo očí. Pocítila som, ako mi potom chytil dlane a skrútil za chrbát. Čosi cvaklo a odrazu som sa ocitla s rukami spútanými pevne za chrbtom.

Zovretie železa okolo nôh však odrazu povolilo.

„Máš tridsať sekúnd na pokus o dostanie šatky z tvojich očí. Ak sa ti to podarí, dnes ti dáme pokoj.“

Hlavou mi preleteli možnosti. V prvom rade budem musieť dostať ruky dopredu – a to tak, že prevlečiem popod nohami ku hrudi. Nervózne som si hryzla do pery. To dám...

„Tridsať, dvadsaťdeväť...“ Začala som silou mocou pchať ruky popod zadok. Šlo to hrozne pomaly a to aj na to, aká som bola drobná. Ruky som mala zviazané pevne k sebe až k zápästiam.

„Dvadsaťpäť, dvadsaťštyri...“ Nervózne som zasyčala a pokúsila sa ich roztrhať – bezvýsledne.

Prebehol mnou prúd desu a maličkej nádeje, keď sa zápästia posunuli o čosi nižšie.

„Pätnásť...“ Ruky sa mi posunuli a znovu postúpili na miesto, kde boli predtým. Zúfalo som zasyčala a s dávkou adrenalínu si namáhavo prevliekla ruky popod kostrč.

Po tvári sa mi rozlial nádejný úsmev.

„Desať, deväť...“ Stihnem to!

Pravá noha išla ľahúčko, ľavá to isté.

„Tri, dva...“ Natiahla som ruku ku tvári.. „Jedna...“

Už som sa dotkla šatky, keď mi niekto ruky prudko stiahol späť ku hrudi.

„Nula,“ zasyčal mi Demetri do zúfalo zvraštenej tváre.

„Nie! Ja som ju mala skoro dole!“ zvrieskla som zúfalo.

„Áno, to som videl tiež.“ Pocítila som, ako mi zdrapil tú časť medzi zápästiami, kde som ich mala spútané, silno ma za ne drapil a ťahal smerom napravo od miesta, kde pukal oheň.

„Jane, posledná šanca,“ zavrčal potichu. Pravdepodobne ani nechcel, aby som niečo povedala.

„Naser si.“ V tejto chvíli by som vsadila na to, že sa usmial.

„Ja sa, kurva, teším!“ vyhŕkol Felix tónom, akoby sme sa išli nahrnúť k vianočnému stromčeku a spievať jingle bells. Znechutenie bolo utlmené tichým cvendžaním kovu. Nasucho som prehltla.

„Ktoré?“ Demetri mi chytil ruku, niekam dotiahol a pravdepodobne ruky pripojil k niečomu, vďaka čomu som s nimi nemohla na obranu ani pohnúť, nadvihnuté nad hlavou.

„To až potom... Chcem sa baviť. Niekomu tak významnému predvedieme tie najlepšie kúsky.“ Nasucho som prehltla... Ďalšia ľudská reakcia.

Počula som, ako kov zacingal, keď ho jeden z nich oprel do ohňa. Oni si tu vyhrievajú mučiace nástroje, akoby sa nič nedialo, a ja som sa pomaly, ale iste začínala poddávať narastajúcemu sa strachu. Videla som, čoho sú schopní, a nikdy som na mieste upírov, ktorí sa im dostali voľne pod ruku byť nechcela.

„Nemusíte to robiť...“ šepla som potichu a snažila sa upokojiť môj rozochvený hlas.

Ktosi ku mne podišiel, silne ma chytil za vlasy a pritiahol si moje telo, bezvládne visiace niekoľko centimetrov nad zemou, k sebe.

„Si krásna, keď sa bojíš,“ zašveholil Demetri znovu a jemne sa mi pritisol na pery. Cukla som sebou.

„Odviaž ma, prosím,“ šepla som potichu. Zasmial sa.

„Ty ma skutočne nepoznáš,“ pehodil potichu, potom mi trhol hlavou dozadu a sklonil sa ku môjmu krku. Vydesene som sa mykla.

„Pamätáš?“ Perami jemne obkreslil rysy neviditeľnej jazvy a potom ma znovu kusol na tom istom mieste. Zastenala som bolesťou.

„Prečo si začal bezo mňa?“ prehodil pravdepodobne ublížene Felix. Niekoľko krokov smerom ku mne.

Pocítila som, ako sa mi na druhej strane krku zahryzli ďalšie zuby. Pery som pevne stisla k sebe, snažiac sa o to, aby sa mi z krku nedrali poryvy bolesti.

Do brucha tesne pod pravými rebrami sa mi odrazu čosi hrozne ostré a horúce predralo pokožkou. Zvrieskla som od prudkej bolesti, čo sa mi rozliala telom, keď sa tá vec začala zabárať hlbšie a hlbšie. Celým mojím telom prechádzali kŕče prudkej pichavej agónie a sama som sa musela udržať, aby som nevrešťala. Takú radosť im neurobím...

Demetri sa odrazu odtrhol. V jednej časti krku som pocítila slabú úľavu, keď mi do neexistujúcich žíl prestal kolovať jeho jed. Ešte hlbšie do mäsa. Začala som sebou prudko trhať v snahe vyprostiť si ruky z tých čudných pút.

„Kurva!!!“ zvrieskla som, keď to niečo preniklo na druhej strane z chrbta. Felix sa konečne odtrhol, evidentne spokojný so svojou prácou. Ten - najpravdepodobnejšie kotúč – sa znovu dal do pohybu. S tichým nechutným zvukom ho ten zvrátený parchant vyprostil z mäsa a s tichým cinknutím hodil na zem. Hlava mi trieštila bolesťou.

Ktosi mi prešiel po líci a naklonil sa ku mojej tvári. Snaha odtrhnúť sa bola nanič.

Šatka sa mi uvoľnila spolu s pocitom, že Demetri je znovu príliš blízko.

„Neboj, Janie,“ zašveholil sladko, keď mi hlava unavene začala padať dopredu. Zaostrila som na Felixa za jeho chrbtom, ako čosi prevracia v ohni.

„Toto je len začiatok,“ usmial sa temne, potom sa otočil ku nám a znovu sa priblížil. V ruke držal nôž...

Jeho čepeľ svietila na orandžovo a potichu praskal, taký bol rozpálený.

Bola som však príliš unavená. A tak som len nechala, aby mi čepeľ kĺzala cez oblečenie a potom sa zarezávala do nahej pokožky. Sledovali to ako deti, ktoré sa hrajú zo zápalkami.

Nôž mi prešiel cez rebrá po predošle spôsobenej rane a ja som potichu kňukla bolesťou.

„Máš čistú kožu,“ preniesol Felix zamyslene, „to sa s tebou Demetri nikdy nehral?“ Otriasla som sa pri tom dvojvýzname. Pomedzi dve ľavé rebrá sa mi odrazu nôž bodol rýchlejšie, než by som predpokladala.

Spomedzi zoschnutých pier sa mi vydral ďalší bolestný výkrik.

„Ako je možné, že jej tečú slzy? To je taký slaboch?“ Zlostne som smerom k nemu zazela a potlačila ďalšiu páľavu v očiach.

„Bola premenená príliš mladá, ty inteligent. Stretávaš sa s ňou viac ako štyristo rokov a nevieš, že dokáže plakať...“ pohŕdavo si odfrkol.

„Pri jeho inteligencii sa ani nedivím,“ šepla som potichu. Felix zavrčal a silne mi vrazil do tváre päsťou. Bolestivo som zvraštila tvár.

„Áno, ešte si pobi...“ Ďalšia rana patrila znovu do brady.

„Bože, kroť sa. Si ako malý,“ prehodil Demetri.

„Ešte ju v tom podporuj,“ zavrčal a znovu mi dal päsťovku.

„Budem. Má pravdu. A je statočná. Nie každá dokázala byť po niečom takom – hoci je to len slabý odvar – byť ešte ironická...“ Felix na neho nasrane zavrčal. Nakoniec sa pobijú ešte oni dvaja. Skvelé! Pretočila som oči.

„Tak to... ďakujem,“ prehodila som sarkasticky. Zastáva sa ma? To je novinka!

„Ty hlavne drž hubu,“ zavrčal Felix hrozivo, potom znovu chytil nôž a vytiahol ho z medzirebier.

Potom mi ho skúmavo priložil ku tvári a bez zapichnutia špičky do pokožky začal prechádzať po rysách. Ten dotyk mi prišiel nepríjemný ako na pocit, tak podvedomie. Pri spánku odrazu zaboril špičku do pokožky a jemne potiahol dolu.

„Po tvári nie, doriti,“ zasyčal Demetri opäť výhražne. Felix si naštvane odfrkol.

„Rob si to sám!“ zvrieskol po ňom, nechal moju tvár v stave, akom som ju mala a nôž hodil do Demetriho, ktorý ho s pokojom gentlemena v letu zachytil a preložil si ho z ľavej do pravej ruky.

S úškrnom sa postavil až predo mňa, keď som sa začala prudko mykať. Pri Felixovi som si aspoň mohla byť istá, čo urobí...

Pomaličkým tempom ma začal obchádzať. Pohľadom som kmitla smerom ku skrini. Felix sedel na jej kraji a v rukách si prehadzoval čosi, čo sa nápadne podobalo obrovským kliešťom.

Pocítila som, ako mi po hrdle prešla špička kovu. Zachvela som sa.

„Môžem?“ ozval sa rozochvený hlas od dverí, „Caius si žiada Demetriho v sále.“

Nôž spadol na zem.

„Tak to ho nesmieme nechať čakať,“ poznamenal horko a zmizol spolu s upírom preč.

Felixovi sa rozlial po tvári obrovský, sadistický úškrn.

Zobral do ruky jeden z najväčších nástrojov a podišiel k ohňu.

„Teraz ťa neochráni,“ usmial sa na mňa znovu, zdrapil to čosi za chladnú stranu a priblížil sa ku mne.

„Teraz sme tu len my dvaja... Teraz zažiješ, čo je to bolesť...“

Nešťastne som privrela viečka.

(Demetri)

Cítil som, ako sa mi pod priloženou čepeľou začala chvieť. Rukami jej škubalo a hlavu mala nešťastne zavrátenú dopredu. Podíšiel som bližšie a jemne jej prešiel po hrdle.

Netušiel som, kedy sa vo mne vzal inštinkt uvedomele ubližovať niekomu, kto ma mal – alebo má – pravdepodobne rád. Najviac však moje podvedomie desilo to, keď som pri tých tvrdších razoch bez hocijakej pravdepodobnosti skríkol na Felixa, aby jej dal pokoj. Aj on z toho bol vykoľajený.

„Môžem?“ ozval sa odrazu tenký hlas od dverí. Renata sucho prehltla pri pohľade na zúboženú, dorezanú Jane, bezmocne zaviazanú.

„Caius si žiada Demetriho do sálu.“ Naštvane som pustil nôž a sledoval, ako skĺzol na podlahu. „Tak to ho nesmieme nechať čakať.“ Veď ja sa ešte vrátim...

„Neopováž sa jej urobiť nič, čo som ti zakázal,“ sykol som smerom k Felixovi tak, aby to počul len on, a vyšiel z dverí za Renatou.

Felix sa zlomyseľne uškrnul. Viem, čoho je schopný. Ale ak sa vrátim a budem ju musieť zbierať po častiach, ten sadista si to len tak nenechá. Zmlátim ho ešte aj ja.

„Prečo jej ubližujete?“ spýtala sa počas cesty tichým hlasom Renata. Vedel som, že nemá rada násilie a boje. S typom upíra ako je ona, by som sa vysporiadal behom sekundy. Nemala za sebou ani základný výcvik.

„Na Arov rozkaz,“ odvetil som jej sucho. Kmitla pohľadom smerom ku mne, no nevyjadrila sa.

„Si hrozný,“ precedila pomedzi zuby trasľavo, „to dievča ťa miluje... Mal by si sa nad sebou niekedy zamyslieť.“

Nevdojak spôsobený touto nevinnou poznámkou zarazil aj mňa samého. Dunivo som zavrčal, zozadu ju drapil a hodil jej krehkým telom do steny.

„Tak si niečo zapamätaj, Re.“ Vystrašene ku mne vzhliadla. „Na poučovanie je tu náš drahocenný Aro, ktorého tak miluješ. Neboj, nikto na to neprišiel.“ Sklopila pohľad do zeme a prehltla. „Ale mňa poučovať o tom, čo mám robiť, nebude nikto iný, ako on. Rozumieme si?“ Mlčky prikývla, stále uprene čumiac všade, len nie na mňa.

Podišiel som k nej a ponúkol jej ruku. Mierne vykoľajená ju chytila a nechala sa vytiahnuť na nohy.

Odnes ma za Caiusom, Renata.“ Ako verklík. Od-nes-ma-za-Ca-iu-som-Re-na-ta...

Pri bráne vedúcej z vezenia sa odrazu za našimi chrbtami rozoznel Janin drásajúci výkrik, silnejší, než tie predtým. Novonádejný hlas jej udieral z hlasiviek.

„Ja ho zabijem,“ zašomral som pre seba.

Renata ma odniesla za Caiusom a v sekunde sa stratila.

„Demetri,“ pozdravil ma sucho.

„Pane,“ odpovedal som. Skutočne... Jediní upíri, ktorí ma donútili byť niekomu podriadený.

Podišiel smerom ku mne.

„Ako sa má Jane?“ Prečo to práve jeho zaujíma?
„Žije,“ ukšrnul som sa, keď som si spomenul na jej drzosť a poznámky ku Felixovi, „jej temperament sa nedá zlomiť...“

„Premýšľal som...“ To je super, „vezmite Aleca za ňou. Zabijete tak dve muchy jednou ranou. Alec neznesie pohľad, ako jeho sestra trpí a ona pri hrozbe jeho smrti všetko vytrepe.“ Po tvári sa mi rozlial úsmev. No, ten nápad rozhodne stál za to, aby som to vyskúšal. Len sa obávam, v akom stave nájdeme Jane. Felix je snáď zvrátenejší, ako ja.

„To je... úžasný nápad.“ Potichu sa zasmial.

„Vďaka, pane,“ kývol som smerom k nemu a pobral sa na odchod.

„Demetri? Arovi to radšej nehovor...“ Kývol som na súhlas a vyšiel z izby.

Alec už pár dní odmietal komunikovať. Veď on sa rozhovorí...

Bez zaklopania som vošiel do jeho izby. Krčil sa v jedinom voľnom rohu chrbtom ku stene, čumel do neznáma a jeho oči boli zľahka uslzené.

Podišiel som k nemu a vytiahol ho za rameno na nohy.

„Niekto ťa chce vidieť,“ zdelil som mu potichu a opäť zamieril do podzemia. Ani sa nebránil.

Dole sa podchvíľou rozliehali Janine unavené výkriky do tmy. Pri prvom započutí sebou Alec cukol.

Jane sedela na zemi. Chrbát mala pritisnutý o stenu, ruky bezvládne zviazané dozadu, hlavu sklonenú a z hrdla sa jej drali tiché vzlyky.

„A...Alec,“ nadvihla hlavu smerom k nemu a opäť vzlykla. Netušil som, čo jej Felix spravil... Budem sa s ním ale musieť porozprávať. On si pokojne sedel vedľa nej, s rukou si podopieral bradu a sledoval, ako kňučí bolesťou.

„Skúsite použiť svoje dary a... neumriete, ale obidvom vám urobíme niečo strašné...“ Felix s úškrnom prikývol a postavil sa.

„Jane.“ Alec na ňu uprene pozeral prázdnymi očami.

„Čo ste jej spravili?!“ zvrieskol smerom ku mne a pokúsil sa mi dať päsťou do tváre. Jeho ruku som zachytil a prudko ju stisol. Tvár sa mu skrivila bolesťou.

„Prečo?“ šepol potichu a kmitol pohľadom ku nej.

„Udri ju!“ prikázal odrazu Felix. Obidvaja smerom k nemu šokovane pozreli. Prikývol som, potom mu pustil ruku a pritiahol ho k nej.

„To nespravím,“ prehlásil isto a odvrátil hlavu do strany.

„Keď nie ty, tak ja,“ sľúbil som mu potichu. To ho pravdepodobne posmelilo.

Bolestivo privrel viečka a dal jej slabú facku. Ani ju nevytočilo, no Alec toho mal práve dosť.

„Silnejšie.“ Rukou mu cuklo, no pokúsil sa ešte raz. S Jane to ani nehlo. Ako úder, ktorý dávate dieťaťu za to, že bol neposlušný.

„Felix, ukáž mu ako.“ Takmer som pretočil oči.

Jane sa vystrašene prikrčila, napäla celé telo, prudko privrela viečka k sebe a stisla pery. Na sekundu odídem preč a on v nej vypestuje strach. Úžasné!

Felix sa s úškrnom rozmáchol a všetkou silou ju udrel po tvári. Celé telo jej škublo do strany a pridusene kňukla. Ruky, ktoré zatínala do pästí, sa jej mykli a klesla k zemi. Alec to sledoval s hrôzou v očiach. Potom sa naštvane ohnal po Felixovi.

„Nedotýkaj sa jej!“ zvrieskol po ňom a pokúsil sa na neho skočiť, no rýchlo som mu v tom zabránil.

„Keď ju nezbiješ ty, tak on.“ Zmučene pozrel smerom k Jane, ktorá sa zbierala zo zeme.

Felix sa uškrnul kútikom úst. So svojou prácou je spokojný.

„Ver mi, ja som jej už stihol spraviť horšie veci.“ Pocítil som, ako mu spopod rúk vyrazila tichá hmla. Tak to nie!

„Ak na niekoho z nás použiješ svoj dar, Jane bude trpieť desaťnásobne.“ Mykol sa.

„Alec, pokojne,“ zašveholila svojim tichým sopránkom menovaná, „mne neublížiš.“ Felix sa zľahka uchechtol a ona vystrašene sklopila zrak.

„Čo si jej spravil?“ Muselo to byť niečo fakt hrozné, keď sa chová takto. Len mykol plecami.

„Prosím, nenúťte ma ju udierať,“ šepol skleslo a snažil sa potlačiť vzlyky, ktoré sa mu drali z hrdla spolu s tichým vrčaním. Prosí a rozpráva. Caius mal pravdu.

Od Felixa schytala ešte jednu.

„Jane!“ zvrieskol zúfalo, mykal sa a cukal sebou. On ale odmietal dlhšie obdobie piť, a jeho telo bolo zoslabnuté...

„Máš poslednú možnosť, Alec,“ šepol som, „potom ťa odtiahnem do rohu a donútim ťa pozerať na to, ako trpí.“ Zúfalo na mňa pozrel ónyxovými očami. Jane opatrne nakukla spoza dlhých mihalníc a zahľadela sa smerom k jeho nehybnej, vystrašenej a bolestivo skrútenej tvári.

„Zdochnete obaja,“ šepol smerom k nám sklesnuto, podišiel k Jane a so zavretými očami jej dal päsťou do tváre. Hlavu jej vytočilo o niekoľko stupňov doľava.

„Prepáč...“ vyhŕkol a jemne ju kopol do brucha. Po tvári mu stiekla prvá slza.

Jane sa na neho zmierene usmiala. Felix to sledoval ako mimoriadne zaujímavé divadlo a nepochybujem, že môj výraz tváre bol podobný.

Nasledovala päsť do hrudi. Jej bezvládne telo sa zosunulo k zemi.

„Jane!“ vyhŕkol znovu a sklonil sa k nej. S námahou pootvorila viečka a smutne sa na neho usmiala. Bolestne jej prešiel rukou po vlasoch.

„Pokračuj,“ prikázal mu chladne Felix. Alec zavrčal.

„Čo som vám spravil?!“ zvrieskol po nás a udrel rukou do steny. Potom potichu vzlykol.

„Super,“ prehodil som, potom ho zdrapil za zátylok a vytiahol na nohy.

„Mohla to mať za sebou. Dnes bude trpieť viac,“ zašveholil som smerom k nemu a dotiahol jeho mykajúce sa telo smerom k stene.

Felix podišiel k Jane a zmeral si ju pohľadom plným očakávania. Prikrčila sa.

Uštedril jej jeden silný kop priamo do hlavy. Čosi prasklo a ona zvrieskla bolesťou, ktorá jej pravdepodobne prúdila telom. Alecom myklo.

„Pusť ma, Demetri,“ vzlykol potichu a odvrátil zrak, keď Felix vytiahol z vecí na zemi dlhý nôž a zamieril k ohňu. Jane sa rozvzlykala a potichu sa začala plaziť na druhý koniec miestnosti, keď k nej zamieril.

„Nie! Už nie!“ vyhŕkla s pohľadom upretým na tú vec. S úsmevom sledoval, ako sa snažila ujsť, potom podišiel až k nej a udrel ním priamo do jej stehna. Zvrieskla. Alec to sledoval s bolestivým výrazom a podchvíľou mu po tvári stieklo niekoľko sĺz. Vedel však, že teraz by už nijako nepomohol.

Jane znovu vykríkla.

Odrazu som mal fakt hroznú chuť k Felixovi podísť a ten nôž mu vytrhnúť z ruky.

Prepáč, Jane.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 35. kapitola:

 1
19.05.2014 [14:01]

BellaDemetriada1987: ale keď upír pol roka nevypil ani kvapku, asi ťažko by porazil staršieho upíra, silnejšieho v boji a dokonca dvoch + takého, aký je Felix. A zo zubov upíra a vlkodlaka by sa logicky nôž vyrobiť dal a ten prenikne cez kožu upíra - a ako bolo v pohľade Jane a Belly - bolí to a dosť, nie to ešte keď bol v ohni.

18.05.2014 [23:06]

ada1987vjl- ja vychadzam zo skutocneho twilight sveta, ktory vymyslela Stephanie.
vek, v ktorom bol upir premeneny, nehra ziadnu rolu. upirie telo tvori extremne horlavy jed. ziadne slzy ani ziadne maso tam nie je. telo je tvrde, len upirie a vlkodlacie zuby mu mozu ublizit. neviem si predstavit, akoby nejaky upir vyrabal cepel svojimi zubami.
alec pôsobi celoplosne, takze moze zastavit oboch- aj dema aj felixa.
treba vediet prijat aj kritiku. pekna pointa pribehu, ale drobnosti su nedotiahnute.

18.05.2014 [19:46]

NatalieVolturiNO DO .... !!! Moje pocity po tejto kapitole su vážne zaujímave ale ako táto kapitola Emoticon Emoticon No proste som neschopná slova !
Tuto kapitolu som čítala zo zatajením dychom a každú vetu som si predstavovala ako keby som tam bola !!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Ako neviem čo ti všetko povedať ale asi zatial iba to, že tak ako ty píšeš poviedky (mohla by si aj knihu) tak to nevie každy !!! Emoticon Emoticon Emoticon úžasne dokážeš vtiahnuť do deja a potom tie pocity Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Proste mať tvoj talent tak si tlieskam ! Emoticon Emoticon Radosť čítať tvoje poviedky !!!!! ... a tisíc vykričníkov k tomu Emoticon Emoticon Wau ♥ uplne sa teším na daľšiu a zase budem nedočkavo stále čakať na daľšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon a k tomu ešte :) ... táto kapitola bola uplne top dlhá a aj uplneeee TOP napísaná !!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. domuš
18.05.2014 [19:45]

toto nemá chybu :) ale tak trošku dúfam že bude Demetri s Bellou Emoticon viem že asi bude s Jane ale naozaj budem dúfať že to skončí D+B :) všetko je len v tvojich rukách :) velmi sa mi páčila tá Renata- nevedela som že miluje Ara, aj keď ja som največší fanúšik Aro+Bella a Demetri+Bella, ale nápad to je dokonalý, dúfam že to tam ešte okrajovo spomenieš myslím Renatu a Ara :) hlavné je že je to tvoja poviedka a určite bude dokonalá :) už teraz sa neviem dočkať ďalšej kapitoly Emoticon

18.05.2014 [13:33]

marketasaky Emoticon Emoticon

18.05.2014 [13:04]

VictoriaJamesLaurentada1987:
Jane mala odtrhnutú hlavu, a predpokladám, že v takom stave upír vo vedomí nie je .
Pred niekoľkými kapitolami Jane vravela, že kvôli skorému veku premeny (13-15 rokov) je schopná plakať .
Upír bez krvi začne byť citlivejší na akýkoľvek úder .
Obidvaja sú dlho bez krvi a nemohli by, pretože Jane by dokázala použiť dar len na jedného a kým by Alec stihol preniknúť svojou schopnosťou do niektorého z nich, zabili by ho .
A nôž obyčajný nie, ale keby si si to prečítala pozornejšie, zistíš, že je vyrábaný z upíreho mäsa (a vlkolačích zubov), ktoré jediné dokáže ako materiál . preniknúť ich pokožkou .
Prosím, predtým, než niečo komentuješ, sa nad tým skús zamyslieť :)) .

3. BabčaS.
18.05.2014 [13:03]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

18.05.2014 [12:06]

BellaDemetriNo... Ja mám zmiešané pocity :D Trochu, fakt trochu ľutujem Jane, Felix a Dem sú sadisti ale začínam mať rada aj Felixa, bez srandy... Emoticon Emoticon Emoticon Chytám od teba sadizmus Emoticon Emoticon Ale ako Felixove "Ty radšej drž hubu" mi strašne pripomenulo mňa Emoticon Emoticon Teším sa na ďalšiu a na.... ty vieš čo, nie? Emoticon Emoticon Emoticon

18.05.2014 [11:22]

ada1987upiri nemozu byt v bezvedomi, spat ani plakat. kopanim im tiez nespôsobis bolest, len nejakou utrhnutou castou tela. a alec s jane by si s demetrim a felixom hravo poradili, ked teraz funguju ich dary. a noz im neublizi, ved neprejde ich pokozkou.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!