Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smola je moja spolubývajúca 2. kapitola

29.05.2011 (10:45) • MishellStewart • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1012×

S nosom zabodnutým do papierov som si to namierila do učebne španielčiny. Pred jej dverami som zastala. Nádych. Položila som ruku na kľučku. S výdychom som pomaly otvorila dvere.

Učiteľ tu zatiaľ nebol, tak som sa poobzerala po triede a hľadala voľné miesta. Jediná voľná lavica bola pri okne. Nasadila som sebavedomý výraz, ignorujúc pohľady a šepkanie mojich nových spolužiakov, a namierila som si to rovno k tomu miestu. Sadla som si, vytiahla zošit a po pár sekundách vošiel do triedy profesor.

„Buenos días, chicos!“ pozdravil nás slušne učiteľ. Ja som mu odpovedala kývnutím hlavy. Španielčinu som milovala, bol to jazyk plný vášne a slnka, ktorý vo mne automaticky vyvolával úsmev. V Arizone bývalo mnoho ľudí pochádzajúcich zo španielsky hovoriacich krajín. Bolo len otázkou času, kedy sa tento jazyk dostane do škôl.

Učiteľ začal hodinu výkladom o španielskych predložkách. Prevrátila som oči, nič ľahšie si pre začiatok nemohol vymyslieť. Napriek tomu som si robila poznámky, aby som na seba nepútala zbytočnú pozornosť hneď od začiatku. Aj tak si už tá žena zo sekretariátu iste o mne myslí, že som nejaká šibnutá tínedžerka. Aspoň prvý deň by som mohla pôsobiť normálne. Ale čo si budeme nahovárať, ja normálna rozhodne nie som.

Profesorov výklad zrazu prerušilo hlasné otvorenie dverí. Stál v nich chlapec v tmavomodrých rifliach a čiernej košeli, jeho vlnité blond vlasy mu padali do čela a rukami sa frajersky opieral o rám dverí. Keď som sa pozrela pozorne do jeho očí, celá som sa zachvela a zmeravela. To bol on! Ten chalan, čo som ho videla ráno v kancelárii!

Zrejme vycítil môj pohľad, lebo sa mi zadíval uprene do očí opantávajúcim spôsobom. Konečne som si mohla obzrieť pozornejšie jeho tvár. Do pekla, on bol fakt kus! Vyzeral ako nejaký model vystrihnutý z obálky Vogue. S ním by, tuším, retušéri nemali veľa práce. Tok mojich myšlienok zastavil hlas nášho profesora.

„Dónde estabas, Jasper?“ opýtal sa ho. Takže Jasper, hej? Toto meno akosi nesedelo k tejto modernej dobe. Skôr by som čakala mená ako Brad, Tom, Jason alebo David, ktoré sa rozhodne hodili do 21. storočia.

„Désolé, monsieur professeur,“ začal hovoriť Jasper, „ale mal som nejakú prácičku.“ Suverénne sa usmial a profesor len nechápajúco krútil hlavou.

„Jasper, ja toto na svojich hodinách tolerovať nebudem,“ napomínal ho, „a nabudúce si svoje bilingválne termíny schovaj pre niekoho iného!“ zakončil profesor svoju reč a pomaly sa otáčal k tabuli. No Jasper zrazu padol na kolená a s prosebným výrazom na tvári sa otočil k profesorovi.

„I promise, I will be good, Mr. Sanchéz!“ zaklipkal očami a celá trieda vybuchla do obrovského smiechu, niektorí ten nápor komickej situácie nevydržali a popadali zo stoličiek. Pán Sanchéz v tvári celý očervenel.

„Cullen, sadnúť!“ skríkol naňho.

Jasper sa postavil na nohy, zasalutoval mu, a potom sa otočil smerom k triede, aby urobil hlboký úklon. Zo zadných lavíc sa ozval tichý potlesk, asi nejaká obdivovateľka, pomyslela som si. Až teraz som si všimla jeho arogantný výraz na tvári. Super, ďalší nafúkanec, brr.

Cullen vykročil a mieril si to rovno k mojej lavici. Počkať! K mojej lavici?! To snáď nie! Skôr, ako som stihla akokoľvek zareagovať, už si sadal na prázdnu stoličku vedľa mňa.

„Ahoj, kráska! Ja som Jasper Cullen,“ predstavil sa mi. Tuším, že čakal na moju odpoveď, ale ja som nebola schopná vydať zo seba ani hlásku, bola som až príliš zabratá do inej činnosti, konkrétne do analyzovania jeho dokonalej tváre. Bože, môže byť niekto taký pekný?

„A ty si?“ znova sa pokúšal nadviazať konverzáciu.

„Hm, ja, ja... ja som,“ koktala som zo seba, „ja som Isabella, teda Bella, volaj ma Bella,“ narýchlo som dopovedala, aby som predišla ďalšiemu koktaniu.

„Som rád, že ťa spoznávam, Bella,“ povedal a usmial sa na mňa dych berúcim úsmevom. Úsmev som mu oplatila, ale pochybujem, že bol taký očarujúci ako ten jeho.

Celú hodinu som ho po očku pozorovala. Za každým, keď som sa naňho znovu pozrela, zaujalo ma niečo iné. Teraz to bola farba jeho očí. Boli čierne. Ale keď hovorím čierne, myslím tým úplne čierne. Nemohla som rozoznať rozdiel medzi jeho dúhovkou a šošovkou. Zvláštne, také niečo som ešte nevidela. Ale i tak boli nádherné, také hlboké.

V jednej knihe som čítala, že láska na prvý pohľad je narýchlo vymyslený výplod našej fantázie. Ja by som si dovolila s autorom tejto knihy nesúhlasiť. Ja som bola do tohto chalana poriadne rachnutá a to ho poznám len zopár minút. No dobre, fajn, o láske ako takej sa nedá hovoriť, ale mohli by sme to definovať ako zdrvujúcu a neovladateľnú príťažlivosť. Ježiši, Bella, čo to s tebou je? Už hovoríš ako mladšia sestra Shakespeara. Veď ešte včera si sa bila do hrude, keď si sa pred Fredom obhajovala, že ťa opačné pohlavie nezaujíma. A teraz? Si hotová z Jaspera Cullena.

Radšej som od neho odvrátila pohľad, pretože moje telo začalo neprijateľne reagovať na jeho osobu (vlastne na jeho prekrásne a vypracované telo). Do líc sa mi nahrnuli hádam všetky červené krvinky z môjho tela a ruky sa mi začali triasť. Toto nie je pravda, som totálne nemožná!

Pán Sanchéz veselo pokračoval ďalej v látke. Veľa som si odpísať nestihla, pretože som bola až príliš zažratá do svojich úvah. Ešteže mám španielčinu v malíčku, lebo pri Jasperovi sa toho asi veľa nenaučím.

Musela som sa pre seba ironicky usmiať, ešte pred rokom som sa chcela stať členkou feministického klubu FEM a dnešným dňom sa zo mňa stala hormónmi zmietaná pubertiačka. Naozaj irónia.

Keď zazvonilo, vybehla som z triedy a vytiahla papiere s rozvrhom a plánom školy. Ďalšiu hodinu mám dejiny umenia v budove 4C. Budova 4C? A tá je kde, do pekla? Študujúc plánok školy, som si ani nevšimla, že ma niekto chytil za lakeť a otočil smerom k sebe.

„Bella,“ oslovil ma dotyčný. Ani som nemusela zdvihnúť hlavu od papierov, aby som vedela, kto to je. Jasper.

„Tak ma napadlo, si tu nová, možno by som ti mohol ukázať školu a zaviesť ťa na ďalšiu hodinu,“ nepriamo sa ma opýtal Jasper. Áno, áno, ach, áááno, chcela som vykríknuť, ale moja hlava bola, našťastie, rýchlejšia a zastavila tieto salvy nechutne sentimentálnych pocitov.

„Určite!“ vyhŕkla som naliehavým hlasom. „Teda, chcem povedať, bolo by to od teba veľmi láskavé,“ rýchlo som sa opravila, aby si nemyslel, že som z neho úplne namäkko.

Trošku som si vydýchla, keď sa usmial a očividne nemal chuť odo mňa zutekať.

„Kde máš ďalšiu hodinu?“ Mrkla som opäť do papierov, lebo som to medzitým zabudla.

„Dejiny umenia, budova 4C,“ odpovedala som už navonok pokojnejším hlasom.

„Aj ja mám teraz túto hodinu,“ vydýchol Jasper a pozrel na mňa.

„Čo nepovieš? Naozaj?“ odpovedala som mu, snažiac sa zakryť tú obrovskú vlnu eufórie v mojom hlase. Cestou do učebne sme išli v tichosti, jediné, čo som vnímala, boli pozdravy mierené na Jasperovu osobu. Čo iné som čakala? Hviezda školy alias Jasper Cullen, môj spievodca.

Sem-tam sa nám stretli pohľady alebo obtreli paže. Nechcela som si pripustiť, že by tento nepatrný a nepriamy dotyk, ktorý oddeľovalo iba naše oblečenie, vo mne vyvolával obrovskú triašku a nával hormónov, ale realita bola ešte horšia.

Vošli sme do učebne a ja som si až teraz uvedomila, že ani neviem, ako sme sa sem dostali. Len som si povzdychla a nasledovala Jaspera, ktorý si to mieril k prázdnej lavici. Ako správny džentlmen mi odsunul stoličku, aby som si mohla sadnúť. Toto gesto ma tak vykoľajilo, že som ucítila, ako mi sánka opäť padá dolu. Keď som si to uvedomila, rýchlo som zatvorila ústa a sadla si na pripravenú stoličku.

Hodina sa už začala, keď som ucítila ako ma Jasper jemne šťuchol. Otočila som naňho svoj pohľad a zas ma uchvátila jeho krása. Bella, mala by si ísť k cvokárovi alebo zmeniť školu, začína ti z neho hrabať. Rýchlo som pokrútila hlavou, aby som zo seba dostala tie vtieravé myšlienky, a čakala, čo mi chce ten anjel povedať. Anjel?! No, zbohom...

„Bella, čo by si povedala na to, keby som ťa po škole odviezol domov?“ opýtal sa ma jemnučko, nespúšťajúc zo mňa oči. „A potom by sme mohli ísť niekam do kaviarne, čo povieš?“ Vyvalila som naňho oči.

„To myslíš ako rande?“ Jasper len nepatrne prikývol a čakal na moju odpoveď.

To ma podržte! Ja a rande? Nie je náhodou prvý apríl? To by celkom sedelo. Pre istotu som sa okolo poobzerala, či neuvidím nejaké skryté kamery, ale nič som nezaregistrovala.

„Myslím, že by to šlo,“ odpovedala som a nasucho preglgla, pretože som nebola presvedčená o svojom zdravom rozume.

Kde je ta stará Bella, ktorá sa stránila všetkého mužského, čo sa hýbalo? Aha, už viem. Tá Bella ostala niekde na polceste z Phoenixu.

Autor: MishellStewart, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smola je moja spolubývajúca 2. kapitola: