Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 22. kapitola

Prečo láska bolí? 22. kapitolaĎakujem za predchádzajúce komentáre a všetkým, ktorí túto poviedku čítajú. Prinášam Vám už 22. kapitolku a prajem príjemné čítanie. Vaša Letty.

 

 

22. kapitola

Bella

 

Ležala som tam na nemocničnej posteli, všade smrdel chlór, práve som zistila, že som tehotná s upírom a môj priateľ ma žiada o ruku? Je toto vôbec možné? Čím ďalej, tým viac som si pripadala, že nežijem v realite.

Keď Nick vyslovil tú vetu, ostala som úplne omámená. Čo mám na toto odpovedať? Ako sa môžem vydať za niekoho a čakať, že sa bude starať o mňa  a moje dieťa?

„Nick, ja nemôžem od teba žiadať, aby si sa takto obetoval. Nesmiem pripustiť, aby si bol v nebezpečenstve, keby bolo moje dieťa náhodou viac upír, ako človek. Ja odtiaľto odídem niekde ďaleko...“

„Bella, upokoj sa. Ja to neberiem ako obetu. Ja ťa chcem za manželku. A to dieťa zvládneme. Bude to naše dieťa. Milujem ťa!“ prerušil ma Nick.

„A čo Charlie? Myslíš, že s tým bude súhlasiť?“

„No, ja dúfam, že áno. Najprv mi musíš povedať, či si ochotná si ma vziať za muža a potom požiadam Charlieho o tvoju ruku a budeme riešiť, či s tým vôbec bude súhlasiť.“

Nevedela som, čo mu mám povedať. Mám Nicka rada. Dokonca by sa dalo povedať, že ho ľúbim, ale na  Edwarda nedokážem zabudnúť. A navyše, je to jeho dieťa a ak sa na neho bude podobať, tým viac na neho nebudem vedieť zabudnúť. Bezradne som sa dívala na Nicka, ktorý ešte stále čakal na moju odpoveď.

„Áno!“ vyhŕkla som nakoniec. Nick ma od radosti vystískal a vybozkával.

A teraz nás čaká ťažká úloha. Ako povedať Charliemu, že čakám dieťa od Edwarda a idem si brať Nicka?

 

Po príchode z nemocnice sme si posadili Charlieho do obývačky na pohovku.

„Charlie, chcem ti povedať, že si ťa veľmi vážim, ako človeka. Si skvelý otec a vychoval si z Belly dobré dievča. Teraz by som ťa chcel požiadať o jej ruku.“ Charlie hľadel na Nicka, ako teľa na nové vráta.

„Ako... prečo... deje sa niečo?“ koktal Charlie nevediac, čo má povedať.

„Prečo by sa malo niečo diať? Milujem ju a chcem ju za ženu. Dúfam, že nám dáš svoje požehnanie, pretože Bella súhlasila,“ vravel Nick a s úsmevom na mňa hľadel.

„Bella, ty si tehotná!“ zhúkol Charlie.

„Oci, upokoj sa!“

„Áno Charlie, Bella je tehotná. Nie so mnou, ale aj tak to bude naše dieťa!“ vybalil na Charlieho Nick celú pravdu.

„Nie s tebou? A s kým? Bella!“ pozrel na mňa nahnevane a trochu sklamane.

„Oci, nie je to tak, ako si myslíš.“

„A čo si myslíš, že si myslím? Myslíš, že si myslím, že si sa spustila s niekým iným, keď si chodila s Nickom? Tak to si myslíš dobre. A ak to tak nie, tak ako to potom je?“ rozprával trochu popletene, ale chápala som ho. Predsa Edward odišiel pred vyše tromi mesiacmi, potom som mala len Nicka. Vysvetliť chlapovi, najmä otcovi, že ste tehotná a nie je to s chlapom, s ktorým chodíte cez dva mesiace a pritom ste neboli s nikým iným, je dosť ťažké.

„Oci, to dieťa...“

„To dieťa je Edwardovo!“ prerušil ma Nick.

„Edwardovo?! Veď on je preč už, už...“

„Už cez tri mesiace,“ povedala som smutne, „a presne toľko som tehotná!“

Zložila som sa na gauč a po tvári mi stekali slzy. Otec si sadol ku mne a začal ma utišovať.

„Neboj, zlatko, my to nejako zvládneme. Nick, čo ťa viedlo k takémuto rozhodnutiu, že chceš vychovať cudzie dieťa, ako svoje?“ spýtal sa otázku, na ktorú odpoveď zaujímala aj mňa.

„Vieš, Charlie,“ začal a posadil sa vedľa nás, „ja Bellu milujem. Ona nechce, aby to Edward vedel a ona aj dieťa potrebujú oporu a pomoc. Samozrejme, nerobím to len z povinnosti. Chcem si Bellu vziať. S touto myšlienkou som sa už nejaký čas zahrával. Pripadalo mi to ale vzhľadom na Belline rozpoloženie skoro. Lenže teraz mám pocit, že je najvhodnejší čas. Dieťa uznám za svoje, teda ak s tým Bella nebude mať žiaden problém. Charlie, myslím to s ňou naozaj úprimne a vážne!“ dokončil svoj monológ Nick.

„Tak, ak Bella súhlasila, mne neostáva nič iné len súhlasiť tiež,“ povedal po chvíľke Charlie.

 

Prípravy na svadbu boli v plnom prúde. Vo chvíľach, keď som si vyberala svadobné šaty a pripravovala oslavu, mi chýbala Alice viac, ako som si myslela. Síce som si nepotrpela na módu, ale Alice vždy vedela, čo sa mi hodí. A keď som vždy protestovala, nakoniec som bola vždy viac, ako spokojná. Tieto spomienky ma zaviedli až k našej prvej spoločnej noci s Edwardom. Aj na ňu ma Alice vybavila. Aj vďaka nej som dokázala Edwarda zviesť. Ani som si neuvedomila a po líci mi stiekla záludná slza. Rýchle som si ju utrela.

„Ach, Alice, ako mi len chýbaš!“ povedala som si. No zase v jednej veci mi vôbec nechýbala – bude to malá oslava, ako som chcela.

Pohladila som si už trošku viac vystúpené bruško. Odkedy som sa dozvedela, že som tehotná, snažila som sa papať čo najlepšie. A hlavne som sa snažila neutápať v žiali. Celkom mi to šlo. No, ale práve kvôli tomuto brušku som si nevedela nájsť šaty v ktorých by som sa cítila dobre. Nechcela som biele, keďže čistá už nie som, ako je zjavné. Chcela som šaty na prsia tesnejšie a zvyšok už len voľné, nech trošku to bruško zakryjú a môjmu malinkému nie je tesno. Teda, niežeby som ho chcela zakrývať. Bola som už v piatom mesiaci, čiže ho bolo už aj trošku vidieť. Všetci na okolo vo Forks si pošepkávali, ale mne to bolo jedno. Mala som predsa muža, ktorý ma miloval a šiel si ma brať.

Boli už len dva týždne do svadby a ja som stále nemala tie poondiate šaty. Už som bola z toho na nervy. V tejto chvíli som si ešte viac spomínala na Alice.

 

Po ďalšom prechodenom dni, keď som hľadala vhodné svadobné šaty som sa vrátila domov úplne unavená a bola som rada, že si môžem vyložiť moje opuchnuté nôžky.

„Oci, idem si na chvíľu ľahnúť, lebo mám nohy ako slonie laby,“ povedala som mu s istou dávkou humoru.

Vyšla som horko – ťažko hore schodmi. Zatiaľ som bývala doma, ale po svadbe budem bývať u Nicka. Chcela som tu ostať, hlavne kvôli otcovi, ale on trval na tom, že kľudne môžem ísť bývať k Nickovi. Vraj sa nám nechce miešať do života. A Nick mal pekný menší domček, ktorý bude pre našu rodinku akurát. Nebol ani ďaleko od nás.

Keď som vošla do izby, do očí mi ihneď padla obrovská krabica na posteli. Ihneď som k nej pristúpila v domnení, že je od Nicka alebo od otca. Na vrchu bola obálka s úhľadne napísaným menom. Mojím menom. Celá natešená som ju otvorila a začala čítať. Postupne ma smiech prešiel, srdce mi začalo šialene búšiť a zmocňovala sa ma panika. Slzy sa mi mimovoľne začali rinúť z očí a stekať bláznivo po tvári.

Po dočítaní dlhšieho listu som sa zviezla na zem a šialene som sa rozplakala. Nedalo sa mi prestať. Toľko spomienok, čo sa mi vyrojilo v hlave, bolo neúnosných. Neviem, ako dlho som tak plakala na studenej podlahe, no musela som sa dať do poriadku. Musela som vstať zo zeme a upokojiť sa. Už len kvôli dieťaťu. Môjmu malinkému pokladu, ktorý mi bude navždy pripomínať, že oni existovali. Že ON existoval.

„Tiež mi chýbate!“ zašepkala som si sama pre seba a trasľavými rukami sňala vrchnú časť krabice. Z nej na mňa hľadeli poskladané šaty, topánky a doplnky. Vzala som šaty do rúk a rozprestrela pred seba. Boli presne také, ako som si predstavovala. Jednoduché, krémové a bolo v nich miesto pre bruško. Hneď som si ich aj chcela vyskúšať. S pomocou božou som sa do nich natisla. Sedeli mi perfektne! Pozrela som sa do veľkého zrkadla, ktoré som mala na vnútornej strane skrine a nevychádzala som z úžasu. Pristúpila som späť ku krabici a vzala do rúk jednu topánku. Chvála Bohu, boli to balerínky. Až mi bolo divné, že tam nie je aspoň malý podpätok. Aj tie mi dokonale sedeli. Doplnky boli okúzľujúce. Boli to jednoduché perly, ktoré dokonale ladili so šatami a kabelka, ktorá zas ladila s balerínkami. Bola som tým unesená. Po tvári sa mi opäť začali rinúť prúdy sĺz. Boli to slzy šťastia a zároveň bolesti.

„Spamätaj s,a Bella, zničíš si šaty,“ vravela som si, aby som prestala plakať. Nechcela som ich celé oslziť, tak som si ich vyzliekla a odložila späť do krabice.

 

V tento deň som sa prebúdzala celá vynervovaná. Bola som z toho celého nervózna. Ako som tak nehybne sedela na posteli, len pomaly som si uvedomovala, že nastal deň mojej svadby.


 

Nehnevajte sa na mňa, prosím. Mám to domyslené už do konca, čo znamená, že sa už pomalinky aj  k tomu koncu blížime. Ale nemusíte sa báť... :-D


Zhrnutie

 

23. kapitola



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 22. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!