Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezabudni na rúž, kamarát! - 3. kapitola

06.07.2012 (20:30) • TeenStar • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 4518×

3. kapitola - Pomoc, točí sa mi hlava!

„Ak by ste sa ma opýtali, či ho milujem, klamala by som." - Taylor Swift

Bella

„Choď do zadku, Cullen!" vyprskla som smiechom a schytila do rúk teflónovú pánvicu, ktorou som sa začala okamžite brániť. Som predsa nejaká ženská, no nie? Aj keď poloupír je poloupír...

„Tak Cullen, hej?" Edward zdvihol obočie v spýtavom geste a malou vareškou mi začal bubnovať o spodok pánvice, ktorej rukoväť som pevne obopínala prstami, aby mi ju náhodou neskolil na zem.

Pomaličky som začala cúvať, až som zadkom zozadu narazila do pultu. „Prestaň! Môžeš si byť istý, že ak to nenecháš, vážne ťa tým ovalím," pohrozila som mu, poukazujúc na to, že ak mi do špagiet ešte raz vyleje smotanu, tak ho zabijem.

„Ale no tak, Bells, veď to mohla byť kulinárska špecialita," fňukol ublížene a pritom mi s hraným sklamaním pozrel do očí. To som už bola na pulte doslova natlačená jeho telom, priklincovaná tými dvomi karamelkami ako na kríži.

Zrýchlene som dýchala. „To možno áno, ale ten syr si mi na hlavu hneď po tom osudnom spláchnutí špagiet do záchodovej misy fakt vysypať nemusel."

„Hm, nie, to asi nie," priznal, no ako sa zdalo, celú svoju vinu obišiel mierným pokrčením ramien.

A to už bol sakramentsky blízko. Dosť blízko na dotyk. Dosť blízko na to, aby som sa bála, či naozaj nevie, čo si myslím. Teraz toho bolo totiž toľko.

„Rád by som si objednal Bellinu dúhovú čokoládu, ak by to bolo možné," ozval sa za mnou detský hlások, podfarbený nervóznym prešľapovaním z jednej nohy na druhú. Okamžite som sa otočila jeho smerom. Ešte stále som cítila, ako mi srdce zvnútra hlasno naráža do hrude. Čo sa to so mnou, do pekla, deje?

Veselé zelené oči hľadeli do tých mojich tak uprene, až sa mi kútiky úst samovoľne dvíhali do šťastného úsmevu. Svoj odraz som v jeho zreničkách videla taký ostrý.

„Ako si želáte, mladý pán," odpovedal Edward zdvorilo namiesto mňa a v sekunde sa rútil do kuchyne za Betty, aby sa do prípravy objednávky čo možno okamžite pustila. Ja som sa za ten čas oprela o pult a toho metrového krásavca z výšky skenovala. Určite mu nemohlo byť viac ako päť rokov.

„Teta, zízate," prenieslo chlapča dôležito a ruky si vsunulo do vreciek jeansov. Popri tom na mňa veselo cerilo zúbky.

Zasmiala som sa a odpoveď si pre istotu nechala pre seba. Radšej som na pult položila misku plnú ovocných cukríkov, ktoré som rukou nahmatala pod drevenou doskou, aby si nejaké mohol tento špeciálny hosť vziať a odísť odtiaľto s plnými dlaňami.

Okamžite priskočil k ružovej mištičke, zatiaľ čo po mne nesmelo pokukoval.

„Vezmi si, tie sú predsa pre teba," popohnala som ho a z druhej strany pultu si k nemu dotiahla svoju stoličku.

S plnými ústami sa vyhupol na pult ku mne a poriadne si ma poprezeral. Hneď na to začal klipkať mihalnicami v pravidelných intervaloch. Znepokojilo ma to.

„Bolia ťa očká?" spýtala som sa ho vydesene, no on len nesúhlasne pokrútil hlavou z pravej strany na ľavú. „Máš s nimi niečo? Si chorý?" Nesúhlasne zamrnčal. Vyviedlo ma to z miery, bola som úplne vystrašená. „Tak čo ti je?"

„Nič, len ste mi spadli do oka," preniesol významne a zoskočil na zem. Ostala som stáť na mieste ako obarená, neschopná čo i len jediného slovíčka. Tento mladý chalan ma dostával na kolená. Absolútne.

Cítila som, ako sa mi do líc hrnie červeň. Tak krásne mi ešte nikto nikdy nepolichotil.

„Och, ďakujem." Na moje slová zareagoval rozkošným žmurknutím.

To už k nám ale kráčal Edward aj s kelímkom horúcej čokolády, ktorej para k nám roznášala nádhernú vôňu. Podal mu ju a potom si jemne položil končeky prstov na pokladňu.

„Nie," zastavila som ho rýchlo, „neblokuj to." Kelímok som chlapčekovi vtisla do rúk a pre zmenu naňho tentokrát žmurkla ja.

„Toto je na môj účet," objasnila som im to obom naraz, keď si ma spoločne neveriacky merili. Už o sekundu na to sme spolu s Edwardom sledovali, ako chlapček šťastne vychádza z kaviarne a na oči si nasadzuje slnečné okuliare s tmavými sklami. Predtým sa však ešte stihol otočiť našou stranou a zahuhlať niečo v tom zmysle, že sa volá Matt a určite mi zavolá. No a hneď na to už podával ruku nejakej panej, ktorá ho pred presklennými dverami celý ten čas čakala. Asi mamka, predpokladám. Hm, logicky.

„Tak za tohto sa jedného dňa určite vydám. Snáď mi ho nejaká slečna do jeho osemnástin neukradne," zasnene som sa povesila na Edwarda a ruku si obmotala okolo jeho ramena.

Kiež by sa takýto džentlmen, ale v mojom veku, objavil práve v tomto čase v mojom živote. Okrem Edwarda, teda. Ten sa, bohužiaľ, neráta.

Ešte skôr, než som sa definitívne odobrala naspäť k práci, som mrkla na Edwardove hodinky, ktoré mal navlečené na ľavej ruke. V momente, keď mi do očí udreli tie tučné, čierne čísla, som skamenela.

„Do šľaka! Koncert!"

***

Edward

Taylor Swift - Sparks Fly

„Edward, drž to poriadne!" kričala na mňa Bella cez celý húf bláznivých dievčat, ktorým sa tiež úplnou náhodou (asi mali tiež veľmi schopné babky) podarilo dotiahnúť na koncert aj nejakého muža, ktorí, úplne rovnako ako ja, poslušne držali veľké a farebné transparenty nad hlavou.

Taylor Swift sa za ten čas v trblietavých, zlatých šatách vznášala po javisku, ľudia naokolo mňa len neprestajne vykrikovali jej meno, pokým sa mi v ušiach nezakotvilo natoľko, že som aj ja začal mať chuť vykrikovať ako debil: „Taylor! Taylor! Taylor!" Našťastie som sa ovládol a držal hubu.

Lenže potom to prišlo. Bolo to priamo nad našimi hlavami. A ja som sa triasol od strachu ako osika. Nie, neovládal som to, nedalo sa.

Taylor už bola odetá do fialova a okolo nej po celom pódiu lietali iskry, za ktorými sa spustili vodopády trblietok, ktoré boli zmiešané s konfetami. Začalo sa mi robiť mdlo.

„Ááááá," zvrieskol som a schytil Bellu za rukáv jej trička, keď sa celá tá spúšť začala valiť aj na nás.

Nechápavo sa na mňa otočila, na čo som si ešte stihol aj rýchlo povzdychnúť.

„Tie trblietky mi mieria rovno do vlasov!" vysvetlil som jej pohotovo a rukami si svoj dokonalo upravený účes začal okamžite chrániť vlastným telom. Doslova.

Ona nado mnou však len pretočila očami a celú svoju pozornosť opäť upriamila na javisko, takže som v tom bol v tejto chvíli úplne sám. Keď som sa pozrel na Bellu, bol som si istý, že si to naplno užíva. Jej oči tancovali ako hviezdy na nebi.

A to sa mi vážne snažila nahovoriť, že Taylor Swift nenávidí! Ona?!? Veď poznala každé jedno slovo každej jednej pesničky! Pche.

Rýchlo som sa pretlačil až k jej pravému boku a ten obludný transparent nechal "náhodou" spadnúť na zem, kde sa okamžite pošliapal nejakými trinástkami. Končekom ukazováka som jemne prešiel po chrbte Bellinej ruky... V tom momente som len matne vnímal, ako Taylor ladne zišla po schodoch javiska a vytvárala si cestičku okolo všetkých tých fanúšikov, ktorých zaradom objímala, ako si to brala priamo k nám.

Pred sebou som mal len tie bezpochyby najkrajšie oči farby mliečnej čokolády, v ktorých som sa ako na smrť vyčerpaný plavec bez jedinej stopy kyslíka topil. Cítil som, ako to medzi nami elektrizovalo. Aj ona to cítila, vedel som to. Stáli sme tam pod lustrom z hviezd a atmosféry, prepletení viac než korene stromov v zemi. Nedokázal som vnímať nič iné.

A práve v tej chvíli sa na mňa slečna Taylor Blonďavá ovesila a začala ma mačkať v náručí, tak, ako tých pár stoviek chudákov predo mnou. To bol nejaký rituál alebo čo? Hneď na to sa pre zmenu hodila na moju Bellu, s ktorou to prebiehalo úplne rovnako, až na to, že tá z toho bola celá vedľa.

Na tvár som si priložil obidve dlane a zhlboka som si do nich vydychoval oxid uhličitý, pretože práve som mal chuť tej vysokej krásavici odtrhnúť tú jej nakulmovanú hlavu, čo by sa vzhľadom k tomu, koľko Bellina babka musela dať z dôchodku za lístky, vôbec nehodilo.

Kútikom oka som vyhľadal Bellu. Stála len kúsok odo mňa, možno tak dva metre. Súdiac podľa toho, že len pred pár sekundami som sa jej dotýkal, je jasné, že ju strhol dav. Bože, toto je celé zrelé na psychiatru.

„Edward," naznačila Bella perami mojim smerom a ponad ľavé plece jedného chlapíka ku mne natiahla svoju drobnú ruku. Už som ju skoro držal v tej svojej, keď do nej zrazu zozadu niekto celou silou drgol a ona mi pristála rovno v náručí. Vyľakane očami vyhľadávala tie moje, ktoré ju po celý ten čas neprestajne pozorovali.

Nemohol som si pomôcť, teraz už vážne nie. Možno, že ma to bude stáť celé naše úžasné kamarátstvo, možno ma to bude stáť úplne všetko, no v tej chvíli to bola jediná správna vec.

Zľahka, ako motílie krídla dotýkajúce sa jarného kvetu, som obtrel svoje pery o tie jej, preopatrne som ich ochutnával. Boli tak sladké... Nemohol som sa tej chute nabažiť. Po pár stotinách, keď si vplietla svoje prsty do mojich vlasov, som bol už ďalej než v siedmom nebi. Pevne a zároveň najnežnejšie, ako som dokázal, som ju držal za boky a tisol si ju k svojmu telu.

Táto chvíľa bola taká správna, taká úžasná, že o nej nebolo pochýb. Bol som v nej dokonale stratený.

Keď sme obaja potrebovali nasať do pľúc potrebnú dávku kyslíka, pomaly sa čelom oprela o to moje. Na tvári jej hral ten najkrajší úsmev, aký mohli moje oči do tejto chvíle možnosť zazrieť.

Zrazu však zaklipkala dlhými, tmavými mihalnicami a okamžite sa odo mňa odtiahla.

„Ja... Ja.... Ja... Idem si prepúdrovať nos," každé slovo zo seba vysypala neuveriteľnou rýchlosťou, a už sa rútila sa druhú stranu odo mňa, priamo skrz ten dav.

V tej chvíli sa v mojom vnútri všetko zrútilo ako domček z karát. Ona totiž žiadny púder nemala. Nikdy nič také predsa nepoužívala. A ani dnešok nebol výnimkou.

Na začiatok hneď upozorňujem (aby som nezabudla), že do konca poviedky nás čaká ešte jedna kapitola (maximálne dve, ale to pochybujem). Takže dúfam, že ešte tam to spolu akosi dotiahneme.

Decká, ďakujem vám. Za všetko. Za všetky komentáre, ktorými túto poviedku obšťastňujete, za všetky hlasy, ktoré ste jej dali (áno, všímam si), nesmierne si to totiž vážim. Najmä ak viem, že si to vôbec nezaslúžime. Ani ja, ani poviedka. 

Čiže... Ja len dúfam, že nie ste touto kapitolou nejako extra sklamaní a budete v čítaní aj naďalej pokračovať. Ako tradične ma čaká aj venovanie. Teda, aby ste to správne pochopili, vždy je to pre vás. Úplne vždy! Ale niekedy mám takú nutkavú potrebu tu ešte aj niekoho spomenúť.

Tentokrát nič špeciálne, iba to, že je to venované Taylor Swift, pretože bez nej by tu táto kapitola, pochopiteľne, nebola, no. 

Ešte raz vám ďakujem, krasolienkoši.

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezabudni na rúž, kamarát! - 3. kapitola: