Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezabudni na rúž, kamarát! - 2. kapitola

24.06.2012 (19:15) • TeenStar • FanFiction na pokračování • komentováno 33× • zobrazeno 4745×

2. kapitola - Bacha, babka útočí!

Priatieľ je ten, kto pozná pieseň v tvojom srdci a dokáže ti ju zaspievať, aj keď si sám zabudol slová.

Nešťastne som sa zvalila za pokladňu v kaviarni a rýchlo si nastavila dlaň, aby mi stihla zachytiť hlavu, ktorú už gravitácia nezastaviteľne tlačila smerom nadol. Ach jo...

„Tak čo, Bells, vezmem to za teba?" Za chrbtom sa mi rozoznel pobavený hlas a ja som si v tej chvíli vedela veľmi živo predstaviť tie oči, ktoré sú ako džungľa a jeho úsmev pripomínajúci rádio. Aj ja som sa usmiala.

Častokrát mám takú silnú chuť mu povedať: „Hej, len tak mimochodom, vieš, že si nádherný? Každým jedným kúskom toho, kto si..." Ale nikdy mu to nepoviem nahlas, aj keď si myslím, že by som mala. Ktovie, či tuší, že všetky tie nádherné dievčatá na rohu ulice ho pozorujú, ako každý deň kráča domov. Škoda len, že o ženské pohlavie nemá záujem.

„Ani si nevieš predstaviť, ako rada by som povedala áno, ale predvčerom som ti sľúbila, že ti dnes s kaviarňou pomôžem, keďže máte taký nátresk," povzdychla som si a opäť začala rýchlosťou svetla ťukať do pokladne, keďže sa práve cez dvere natlačila ďalšia skupinka ľudí. Ach, oddnes už so sľubmi naozaj prestávam.

Edward však moju odpoveď pekne odignoroval, stiahol mi ruku z pultu a natlačil sa tam namiesto mňa. Hlasno som zaúpela. „Si zlý," fňukla som a posadila sa na drevenú stoličku, ktorá za pultom bola len a len kvôli mne, pretože ja celý deň na nohách stáť určite nemienim. Toto radšej prenechávam svojmu poloupírovi.

„Bella, ja... Hm, rozmýšľal som, že-" začal Edward so zvláštnym výrazom vpísaným v tvári, no zrazu ho prerušilo nepríjemné drnčanie telefónu. Ospravedňujúco sa usmial a okamžite sa poň zohol.

„Haló," hukol nepríjemne po volajúcom, avšak už o necelú stotinu sekundy sa jeho tvár celá rozžiarila. „Jasné, mám sa výborne," odpovedal a hneď na to sa opäť odmlčal a počúval. „Všetko ide ako po masle, kaviarni sa darí jedna radosť," usmieval sa od jedného ucha k druhému, zatiaľ čo ja som nervózne pohojdávala nohou, ktorú som mala prehodenú cez tú druhú.

„Myslím si, že sa Bella poteší," povedal so šibalskými iskričkami a ja som po ňom automaticky kmitla pohľadom a obočie zodvihla v spýtavom geste. Edward na mňa upriamil svoj pohľad a keď som ho tým svojim uprosila, aby mi prezradil, kto to, dočerta, volá, zložil si telefón z ucha a prekryl ho svojou dlaňou. „Tvoja mamka." A opäť si telefón priložil k uchu. Pretočila som očami a radšej si hlavu zložila na stehná. To zas budú novinky.

Keď sa ich rozhovor skončil, samozrejme, že bez toho, aby si ma moja vlastná matka pýtala k telefónu (nie, že by mi to nejako extrémne prekážalo), Edward sa opäť pustil do plnenia objednávok. Avšak niekde medzi horúcou čokoládou a akýmsi banánovým zákuskom spomenul niečo, z čoho mi stuhla krv v žilách a prinútila ma sedieť na stoličke tak rovno, ako keby som práve zhltla tridsaťcentimetrové pravítko. „Dnes príde na návštevu tvoja babka."

„Ach, Edward, prosím, toto mi nerob," vzlykala som a ťahala toho tvrdohlavca za tričko. On však len odmietavo krútil hlavou zo strany na stranu. „Si predsa môj najlepší priateľ," pokračovala som aj naďalej v citovom vydieraní, pripravená nenechať sa odradiť.

„Nie, Bella, toto je tvoja starosť, mňa do toho nemiešaj," zodvihol ruky do obranného gesta a nepatrne sa odo mňa vzdialil.

„Toto mi predsa neurobíš!" čapla som ho za ruku a pritisla ho k sebe tak, že mal svoju tvár vzdialenú len kúsok od tej mojej. „Moja babka už čaká pred kostolom a ak chceš, aby som sa z omše vrátila živá a zdravá, nenecháš ma v tom samú a pôjdeš so mnou," takmer som vrčala.

A čuduj sa svete, zrazu spustil ramená a hlbokým pohľadom do očí sa stiahol. „Tak teda dobre," privolil, na čo moje mimické svaly zareagovali víťazoslávnym úsmevom. „Ale len v prípade, že to za mňa Phil vezme," tvrdo zaťal zuby.

Usmiala som sa, Edwardovi z pravého ramena vytrhla utierku a už si to mierila za Philom, ktorý sedel v úplnom rohu kaviarne a popíjal tú svoju čiernu kávičku. Betty sedela oproti nemu a o ničom veľmi živo diskutovali. Priveľmi živo... Tak vlastne nie, oni sa hádali.

„Zdravím, decká," priskočila som k nim a nasilu si z pier vytvorila široký úsmev.

„Čau," obaja mi zborovo odpovedali a ďalej pokračovali v konverzácii.

„Viete, ja... Hm, myslela som, že by ste to mohli za mňa a Edwarda vziať," pokrčila som ramenami. Prekvapene sa na mňa otočili a vyvalili oči. Opäť som pokrčila ramenami. Okey, poznámka číslo jedna: poďakovať sa v kostole Bohu za to, že mi dal ramená, veľmi užitočná vec.

„Prečo?" spýtala sa ma Betty prosto bez toho, aby čo i len mrkla. Tá drobná černoška miestami naozaj naháňala hrôzu.

„Ja a Edward ideme s mojou babičkou do kostola." Stále sa ani nepohli. „Ale ak nebudete ochotní to za nás vziať, tak potom by ste mohli ísť s mojou babičkou do kostola vy a..." Ani som to nestihla dopovedať, už sa obaja zdvíhali do stoja. Ha, ja som vedela, že to zaberie!

„Žiadne starosti, Bells, my sa tu o to postaráme," Phil ma potľapkal po ramene a už sa pratal za pult, len aby som si to s tým kostolom a jeho osobou náhodou nerozmyslela. Betty ho poslušne nasledovala.

„Hej, ľudia, nezabudnite, že o týždeň oslavujeme s Betty to výročie nášho zasnúbenia," zakričal za nami ešte Phil, keď som Edwarda strkala cez dvere von z kaviarne. Predtým, než sa za nami zaklapnutím zavreli dvere, som počula vrieskať Betty, že to nie je výročie ich zásnub, ale prvého... Hm, dobre, nevedela som, že aj niečo také má svoje výročie.

„Tak, Bella, nastupuj," Edward si vytiahol z vrecka jeansov zväzok kľúčov a jeden z nich už pchal do kľúčovej dierky na svojom aute.

„Edward, je to odtiaľ len kúsok, ideme pešky," potiahla som ho za ruku, na čo odmietol reagovať.

„Nie, ja tu svojho miláčika nenechám," vyvalil na mňa tie svoje obrovské psie oči. Zakrútila som hlavou.

„Toto životné prostredie je dosť znečistené na to, aby sme k tomu prispieval aj my dvaja," odbila som ho vážnym hlasom a ťahala ho za sebou.

„Láska, neboj, zavolám ti!" kričal za svojim veteránom práve vo chvíli, keď sme mizli v zákrute uličky.

***

„Ahoj, miláčik," babka sa šťastne zvalila na Edwarda a začala ho mačkať hlava-nehlava, až sa jej sivé vlasy zviazané do úhľadného drdola čoskoro skryli vo svaloch Edwardovej hrude. „Ty si mi ale vyrástol," bľabotala si moja babička ďalej svoje a dvíhala Edwardove ruky do vzduchu. „A akosi aj schudol," zamračila sa a svojou drevenou paličkou mu začala prechádzať po častiach tela, kde by sa mali nachádzať rebrá. A potom pokračovala nižšie... Bože, prečo mám práve ja takúto úchylnú babku?

„A čo tvoja kaviareň, zlatko?" chytila ho pod pazuchu a ťahala so sebou do kostola. Samozrejme, že si za ten čas ani len nevšimla, že som sem prišla aj ja. Najhoršie bolo, že som nevedela, či je to dobré alebo zlé. Lebo pri pohľade na Edwarda... Hm, nie, zlé to určite nebolo.

„Ide to," odpovedal jej Edward stroho a ani sa nesnažil skrývať ten mučennícky výraz v očiach. S takýmto výrazom v tvári sa v tejto chvíli prisámfakt do toho kostola hodil.

Ja som so spustenými ramenami kráčala v ich tieni a potichu Edwarda ľutovala. Chudáčik, niečo také si naozaj nikto nezaslúži.

Keď sme vošli do kostola, babka našla pre nás troch naozaj veľmi príjemné miesto úplne v prednej lavici, v ktorej Edwarda, samozrejme, posadila po jej boku. Aj keď sa dalo úplne logicky čakať, že sa to bude odvíjať takýmto smerom, Edwarda to zaskočilo.

„Bella, prosím, pomôž mi, ona ma znásilní!" nahol sa ku mne a jednotlivé slová mi pomaličky šepkal do ucha. Zachichotala som sa, na čo zareagoval ublíženým zamrnčaním.

„Neboj sa, v kostole by si to nedovolila," zasmiala som sa. Práve v tej chvíli si moja ctená babička zložila späté ruky na Edwardovo stehno. Nasucho prehltol. „No tak dobre, vymením sa s tebou," povzdychla som si a preopatrne sa popri Edwardových kolenách prepchala k mojej babke ja. Keďže ona už bola naplno pohltená jednou z piesní, ktorú doprevádzal honosný orgán, nič si nevšimla.

A dokonca ani potom nie... Ona je naozaj veľmi zaslúžilá kresťanka.

„Nie si hladná?" Edward sa mi oprel o rameno a netrpezlivo čakal na odpoveď.

„Nie, nie som. A ani ty nie si!" precedila som skrz zaťaté zuby, pretože sme si naozaj nemohli dovoliť jesť hamburgery uprostred omše. To by nás babka na tom kríži naozaj ukrižovala.

„Ale keď ja mám zo sebou gumové medvedíky," zachmúril sa.

„Edward, neprovokuj!" drgla som ho lakťom do rebier, pretože mi bolo úplne jasné, že to robí naschvál. On predsa dobre vie, že na gumových medvedíkov sa dám ukecať naozaj úplne vždy.

Po mojich slovách sa odo mňa odklonil a sedel presne tak, ako predtým. Oči doširoka otvorené, kyslík v pľúcach, strach v hrdle. Toto vyzerá na doživotnú traumu, brácho. Snáď ho nezloží ešte v kostole. To by mi naozaj chýbalo.

„Hej, Bella, prečo ten chlapík spieva do kalicha?" opýtal sa ma Edward po chvíli a ja som sa pri pohľade na kňaza potichúčky zasmiala.

„Myslím si, že to bude nejaký kalichofil alebo čo," pokrčila som ramenami. „Ale predpokladám, že sa snaží rozprávať do mikrofónu."

„Aha. A kto to vlastne je?"

„No predsa kňaz," pretočila som očami.

„Tak to mi je jasné," pre zmenu pretočil očami on. „Ale poznáš ho aj osobne?"

„Trochu. Keď som bola malá, chodili sme sem s babkou na každú jednu omšu. Volá sa Vladimir McSwayer. Prečo?"

„Nič, len tak. Napadá ma práve jedna pesnička," priznal šeptom.

Pricapila som sa k nemu. „Aká?"

„Vlado vyšiel z fary, temeraf. Má čierny habit, temeraf. Šmykol sa na ľade, temeraf. Zlomil si paprade, temeraf. Temeraf. Temeraf. Temeraf. Bella za ním kričí, temeraf. Vlado, ty si v pi-" rýchlo som mu priložila ruku na ústa a zachichotala sa.

„Sklapni, Edward, a radšej si daj tých medvedíkov," privolila som a pohodlne sa oňho oprela.

„Ďakujem."

„Nemáš začo, ale musíš sa rozdeliť." Ani som nestihla zavrieť ústa, už som ich mala plné tých gumených medvedíkov.

„Pozor, nevypľúvaj ich!" Edward mi nastavil ruku pod bradu a všetkých utečencov chytal do dlane. „Fuj, nechutné," zaškeril sa pri pohľade na nich, celých oslintaných, a strčil mi ich späť do pusy.

„Deti, prečo nespievate?" otočila sa zrazu na nás babka, div jej nevypadli oči z jamiek, keďže sme vedľa nej s Edwardom ticho sedeli, snažiac sa skryť plné ústa cukríkov, a strčila nám do rúk modlitebnú knižku.

Edward mi ju okamžite vytrhol z ruky, nalistoval si stranu, z ktorej ľudia práve spievali, nahnevane sa postavil na rovné nohy, pričom babku aj naďalej prepaľoval pohľadom, a spustil: „Aleluja, chváľme Pána. Aleluja, aleluja, aleluja..." Potom si sadol a ruky si zložil na hrudi. „Na dnes som skončil!" vyhlásil a až do konca omše sa nepostavil, čím si to u babičky pekne pohoršil.

Čiže keď sa skončila omša, urazila sa a rozhodla sa si ho nevšímať.

„Bellinka, pozri, čo som ti kúpila k narodeninám!" zašvitorila babka, keď sme vyšli z kostola, a kostnatými prstami sa začala prehrabávať v kabelke. Keď v nej našla to, čo hľadala, úlovok mi strčila do ruky.

„Dva lístky na koncert Taylor Swift?" zízala som na dva papieriky vo svojej ruke a očami na nich čítala obrovský nápis: Taylor Swift - Speak Now Tour. Počula som, ako si Edward po mojej pravici ublížene povzdychol.

Babka s milým úsmevom na perách prikývla.

„A, hm, teraz ideš ku mne?" opýtala som sa jej s hlbokými obavami zmiešanými v predstieranom bezstarostnom hlase.

Edward vyvalil okále a silno ma štuchol do boku, div mi nezačal ukazovať, či mi preskakuje.

„Nie, dcérenka, ja už idem domov. Ešte dnes musím stihnúť večernú svätú omšu." A odišla.

Tak to bol teda nárez!

Kapitola venovaná Michaelovi, keďže 25. júna to sú presne tri roky.

(Aj keď mi je dosť trápne spomínať ho práve pod takýmto odpadom, že jo. )

A venované Kim, ty moja veľká pani spisovateľka...

No a v neposlednom rade Forevergirl za všetky tie "kruté" slová.

Samozrejme, že vám všetkým ďakujem za komentáre k predchadzajúcej kapitole, ste totiž úplne najlepší! Táto bola... divná. Ja viem. A veľmi. Tak snáď ste jej čítanie prežili, no. Ak nie, tak... Hm, odpočívajte v pokoji. 

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezabudni na rúž, kamarát! - 2. kapitola: