Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 2. kapitola

18.11.2012 (10:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 3909×

2. kapitola

Zmeravela som. Prestala som sa brániť tomu slizkému úbožiakovi, ktorý sa ma stále dotýkal. Mala som pocit, že ma pokožka, kde mal položené svoje pačmagy, začala nepríjemne svrbieť. Hádam nemá svrab, prepánajána. Už len to by mi chýbalo. 

Myseľ mi však ubiehala k úplným zbytočnostiam, svrab musím riešiť potom, keď sa dostanem z tejto nepríjemnej šlamastiky.

„Nepočul si?!“ skríkol opäť hlas toho mladíka. Síce stál za mnou a ja som mu do tváre nevidela, podľa hlasu nemohol mať viac než tridsať, preto som vydedukovala, že je mladík.

„A ty si kto, že sa sem serieš?“ opáčil môj „väzniteľ“ a stisk jeho prstov ešte zosilnel. Ak mi urobil modriny, ja si ho ešte nájdem! Somár jeden.

„A ty si kto, že si dovoľuješ obťažovať túto dámu, ktorá si tvoj dotyk evidentne neželá?“ Hlas bol každým slovom zvučnejší, čo znamenalo, že môj záchranca sa približoval k nám. 

„Nepleť sa do toho!“

„Už som sa.“ V cudzincovom hlase som začula pobavenie. Napriek tomu, že som vôbec nechápala, čo je na tejto situácií smiešne. Lepšie by bolo, keby sa sem vôbec nepchal, ja by som si to všetko bola vybavila aj sama, doparoma!

„Máš problém so sluchom alebo čo? Poznám pár dobrých ľudí, ktorí by ti určite pomohli, dám ti kontakt, ak budeš chcieť,“ pokračoval pokojne. Jeho hlas bol na počúvanie skutočne príjemný. Na okamih mi napadlo, že by mohol narozprávať postavu princa v nejakej rozprávke. Určite by sa uchytil. Vtedy som si uvedomila jeho prítomnosť. Dokonca som na šiji pocítila jeho dych. Super, takto to ešte vyzerá, že nakoniec pôjdeme do trojky. Ach jaj, tí muži sa na mňa v poslednej dobe lepia ako muchy na sladké. Mala by som so sebou niečo urobiť.

Ani som nepostrehla kedy, a ruky, ktoré mi do tohto momentu zvieral slizúň, odrazu zmizli z mojej pokožky. S ním aj to svrbenie. Pocítila som akoby slabučký vánok, ktorý okolo mňa prefrčal. Zamračila som sa a pozrela sa pred seba. Keby som v tomto momente niečo jedla, asi by mi zabehlo. Vysoká mužská postava stála predo mnou v obrannej pozícií. Na hlave mal šiltovku a na sebe tmavomodrý kabát . Na chvíľku – dobre, na trošku dlhšie – mi pohľad spadol na jeho zadok napasovaný v tesných čiernych džínsoch. Bože, to je pohľad! Asi mi aj ukvapla nejaká slinka z papuľky. Hm, toto bude nejaký chrumkavý chlapík.

„Takže, pre tých očividne pomalších, ešte raz a naposledy – otoč sa a vypadni odtiaľto!“ Jeho hlas sa zmenil z pokojného na poriadne rozzúrený. Predsa len, je to muž, a tí sú od prírody ako časované bomby. Príde ich čas, padne posledné tik, a už to reve všade naokolo.

„A čo ak nie, hm?“ zreval ten druhý – s možným svrabom. Poriadne som si ho prezrela, nakoľko som na to doteraz nemala bohviekoľko času. Čierne krátke vlasy mal ostrihané „na ježka,“ na sebe rifle vyblednuté od prania a obyčajné biele krátkorukávové tričko s čiernym nápisom Crazy boy. Aké výstižné...

„Chlapci, upokojte láskavo svoje hormóny!“ zamiešala som sa do „rozhovoru“ už konečne aj ja. Nechcela som len tak postávať okolo a chovať sa ako princezná, ktorá sa o seba nevie sama postarať. Chrbát môjho „záchrancu“ sa začal pomaly otáčať. Možno to vlastne ani nebolo pomaly, iba moje zmysly čakali na vyvrcholenie momentu, keď som celá horela túžbou zazrieť jeho tvár; spoznať majiteľa skvelého princovho hlasu. Dočkala som sa. Pozerala som sa do tváre mladého muža s jemným strniskom na tvári, ktorý mu dodával mužskejší vzhľad. Farbu vlasov som nebola schopná určiť, nakoľko mal na hlave ešte stále tú prekliatu šiltku, na ktorej sa vynímali písmenká NY.

„Vy ste sa zbláznili?“ začudoval sa šiltovkár rozhorčene, čím ma prebudil z rozjímania nad jeho telom a vrátil späť do reality.

„Ja nie, ale vy áno!“

„A to už prečo? Chcel som vám len pomôcť.“

„O to ide,“ rozhodila som rukami. „Ste absolútne nepotrebný. Poradila by som si aj sama, to sa nemusíte báť.“

„Tak to sa teda bojím,“ zahundral a ruky si prekrížil na hrudi.

„Ja nie som z cukru, že by som sa o seba nedokázala postarať,“ zakričala som. Zase muži a ich potreba byť vo všetkom prví. Majú pocit, že svojim bytím spásajú svet. A že ženy sú odkázané od ich pomoci. Muži sú dobrí len na jednou vec a tou je sex. Inak sú nepotrební.

„Vy ste nejaká čudná, počúvajte. Niežeby ste boli rada, že som vás v tom nenechal a šiel vám pomôcť, vy sa tu na mňa ešte budete rozkrikovať,“ rozčuľoval sa a pokrútil hlavou.

„Pretože o vašu pomoc nikto nestál! Kričala som snáď: „Pomôžte mi niekto?“ Prepáčte, ale ja si na to nespomínam!“ stála som si tvrdohlavo za svojim.

„Neviem, či mám už vidiny, ale mne sa javí, že som počul ženský výkrik, ktorý rozhodne naznačoval, že si tak celkom sama neviete dať rady.“

„Pretože som sa ešte nestihla ani spamätať, ale stavím sa s vami, že ak by ste sa sem nedotrepali ako veľká voda, poradila by som si s týmto chlap-“ stíchla som, keď som sa pozrela za pána Šiltovkára a uvedomila si, že pán Slizúň sa nenachádza nikde naokolo. Podráždene som vydýchla a v rýchlosti sa poobzerala okolo seba. Nikde ani živej duše... alebo teda aspoň pamiatky po tom chlapovi.

„No super,“ poznamenala som sucho a pohľadom prebodla šiltovkára. „Kvôli vám ušiel.“

„Kvôli mne?!“

„Presne tak.“ Prekrížila som si ruky na hrudi a začala som nahnevane podupkávať nohou. S tým mužom som si to chcela ručne stručne vybaviť sama. A teraz, kvôli tomuto zadebnenému mužovi s krásnym zadkom, sa celý môj plán zrútil ako domino.

„Ženská jedna šialená, prisahám, že s niekým takým ako ste vy, som sa ešte doposiaľ nestretol... Ugh,“ hlasno si povzdychol, „dúfam, že sa už nikdy v živote neuvidíme. Ja padám, pretože sa ešte neudržím a jednu vám sám šľahnem.“

„Veď jasné, typický chlap! Neprizná si chybu ani za sto rokov, radšej sa bude vyhrážať násilím,“ pokrútila som rozhorčene hlavou. Šlitovkár niečo nezrozumiteľné zamrmlal a nakoniec len nedbalo pohodil rukou a odobral sa preč.

„Ts,“ odfrkla som si, kým som hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát v chabom svetle pouličnej lampy. Tak teraz ma tu nechá samú, somár. Očividne pochopil, že so mnou sa do hádky neoplatí púšťať, výhra je vždy na mojej strane. Chvalabohu za to. 

Napravila som si malú kabelku značky Prada na pleci. Otočila som sa a za zvuku klopkania vysokých lodičiek som postupovala po asfaltovom chodníku smer auto s mojim osobným šoférom. Popritom som ešte skontrolovala, či mi nič nezmizlo. Aj keď som mala pocit, že nie, pretože ku kabelke sa ten úchyl nedostal, jemu šlo o niečo iné. K tomu bol ešte dobre napitý nejakou lacnou napodobeninou škótskej whisky. Podľa pachu Swanová spozná, čo kto pije. Mám v tom sama prax.

Veci som mala všetky. Doklady, peňaženka, mobil, vreckovky s vôňou jahôd, a dokonca aj jeden kondóm, ktorý som tu mala na neviem čo, boli na svojom mieste.

Prešla som za roh a zažmúrila som do diaľky v snahe nájsť moje auto. Aha, tam je! Veľký čierny Jeep sa nachádzal neďaleko, stačilo pár krokov. Bolo zvláštne, že na okolí sa nikto nenachádzal. Aj keď toto bola tá pokojnejšia časť L.A., kde zväčša stáli len rodinné domy, stávalo sa len zriedka, aby ulice neboli preplnené aj v noci. Ale pre mňa to bolo lepšie, nakoľko som nebola terčom paparazzov a svojich fanúšikov, od ktorých si tiež potrebujem občas odpočinúť. K autu som kráčala vyrovnane, vôbec som nemala roztrasené nohy ani srdce mi nebilo zrýchlene. Človek si na niečo také, ako som ja zažila pred malou chvíľou, po čase zvykne. Nestalo sa mi prvýkrát, žeby ma niekto takto, povedzme, napadol. Iba vtedy, kým som mala Davida, som to neriešila už vôbec, nakoľko ma vždy poctivo a v pravý včas stihol „prepašovať“ do bezpečia.

„Dobrý večer, slečna,“ pozdravil ma šofér Robert, keď som otvorila dvere na strane spolujazdca.

„Dobrý, odvez ma domov, Robert,“ odvrkla som a nasúkala sa na sedadlo. Šaty, ktoré som mala na sebe, sa mi začali nepríjemne lepiť na pokožku a nemohla som sa dočkať, keď si ich zvlečiem.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa pomaly a naštartoval.

„Zdá sa ti byť na mne niečo zvláštne?“ vychrlila som a podráždene si povzdychla.

„Nie, prepáčte.“ Cesta ubehla rýchlo, oči sa mi začali pomaly zatvárať. Tešila som sa na svoju pohodlnú posteľ, z ktorej som zajtra – teda vlastne už dnes – ani neplánovala vyliezť.

Pred domom ma však čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe novinárov, ktorí ako besní psi postávali naokolo a čakali, kým na mňa budú môcť svojim spôsobom zaútočiť. Horšie bolo, že som nemala náladu teraz riešiť ich odchod, nakoľko bolo niečo po tretej v noci. Sama som nechápala, prečo tu o tomto čase stepujú. Niežeby doma drichmali. Naposledy som musela volať políciu, aby ich z môjho trávnika vyhnali. Obyčajne do tejto lokality pravidelne posielajú hliadky, aby sa uistili, že pred domom celebrít nikto nestepuje, preto som teraz bola maximálne nasratá, že sa na to teraz zvysoka vykašľali. Alebo to zvykávala  vyriešiť Ruth, ktorá sa však starala o chorého synčeka a na mňa sa tiež vysrala. Mala som chuť niečo rozbiť.

„Robert, zmena plánu,“ povedala som rozladene. „Odvez ma do hotela. To je jedno do akého.“ Čelom som sa oprela a studené sklo a zatvorila som viečka. Započúvala som sa do pesničky potichu hrajúcej v rádiu a v tej chvíli som vôbec nič neriešila.

◘◘◘

„Skutočne sa ti nič nestalo?“ pýtala sa ma na druhý deň Ruth, už asi po dvadsiatykrát za poslednú hodinu. Jej manžel sa vrátil z nočnej a ona ho, chudáka, bola nútená nechať s chorým synom samého doma. No čo, práca je práca a ona pracuje pre mňa.

„Nie,“ zamrmlala som otrávene a odhryzla si z ryžového chlebíčka, ktorý mi kúpila cestou sem do hotela.

„Ani nevieš, ako strašne ma to mrzí, Bella,“ zaúpela. „Nemala som ťa tam nechávať samú... Ale veď Robert by ti bol pomohol.“

„Robert je môj šofér, nie ochrankár. To za prvé. A za druhé – telepaticky sa s ním spojiť neviem, aby som mu dala vedieť, v akej šlamastike sa nachádzam... Volala som mu len chvíľku pred odchodom z party, aby po mňa prišiel. Schválne som mu povedala, aby ma čakal ďalej, lebo som sa chcela vyhnúť novinárom, čo sa mi podarilo... Ale aj tak je to jedno, som v pohode.“

Nasúkala som sa do šiat zo včerajšku a zapla som zips na ich boku. Bolo niečo po desiatej ráno, čiže som toho veľa nenaspala.

„Dúfam, že už sa to stádo novinárov spred môjho domu rozprášilo,“ poznamenala som rozhorčene a rukami si prebehla po vlasoch. Zamračila som sa na seba do zrkadla. Vyzerala som príšerne. Vlasy som mala mastné, hlboké kruhy pod očami nezamaskovateľné a môj vzhľad pripomínal skôr neandertálca, než ženu dvadsiateho prvého storočia... Ešte k tomu ženu modelku. V kabelke som mala, našťastie, mejkap, ktorým som si zapatlala tvár a dúfala, že vyzerám o niečo lepšie.

„Ráno, keď som sem šla za tebou, som to tam bola omrknúť a nikto tam už nebol,“ odvetila Ruth automaticky.

„Ozaj, si si istá, že ťa včera pri tom incidente nikto nevidel?“ zamračila sa a posadila sa na rozostlanú posteľ. Pokrčila som plecami.

„Neviem, ale asi nie...“ zahundrala som.

„Vieš čo by som chcela vedieť?“

„Čo?“

„Kto bol ten muž, čo ťa zachránil.“ Na konci sa jej hlas zmenil na zamyslený. Oči sa jej zúžili do jemných štrbiniek a prstom si začala klepkať po brade. Pôsobila komicky, ale zároveň aj strašne otravne. Veď, prekristapána, zase ten muž neurobil nič svetoborné...

„O akej záchrane to akože rozprávaš? Ja by som to všetko zvládla aj bez jeho obrovskej,“ prstami som naznačila úvodzovky, „pomoci.“ Už ma vážne nebavilo opakovať tieto pravdivé slová. Prečo majú všetci pocit, že by som bola bez šiltovkára stratená?

„Ale nebuď taká,“ napomenula ma životom ostrieľaná Ruth a modrými očami mi takmer prepálila dieru do hlavy, „mohla by si ho nejako kontaktovať a pozvať ho na kávu.“

Pozrela som na ňu pohľadom – si sa úplne zbláznila?

„Tak mu aspoň poďakovať,“ opravila sa, keď videla môj pohľad. Pretočila som oči a opäť sa otočila k zrkadlu. Hm, možno by som mohla ešte niečo schudnúť. Tu na bokoch sa rysujú faldíky.

„Ja nemám za čo ďakovať.“

Počula som, ako si Ruth povzdychla. „A nechceš toho chlapa, ktorý na teba zaútočil, udať?“ spýtala sa ďalšiu nezmyselnú otázku.

„Ty si sa zbláznila?“ vykríkla som a zavrtela som ihneď nato hlavou. „Samozrejme, že nie. Iba by sa to zbytočne vlieklo. Ja nemám chuť niečo také riešiť.“

„Ale možno-“

„Niečo som povedala, Ruth!“ precedila som pomedzi zuby. Dokelu, veď sa mi nič nestalo, som v pohode, a ten chlap bol opitý, čiže poriadne ani nevedel, čo robí. A ja sa s chudákmi, ktorí ani nevedia ako správne piť, zahadzovať nebudem. Urobila som na sebe posledné úpravy, prešla k oknu a odhrnula som záves, aby som videla na ulicu. Robert tu už stál aj s autom, čo bolo plus. Prehodila som si cez plecia Ruthinu mikinu, schytila kabelku a Ruth som prebrala zo zamyslenia.

„Poďme,“ nakázala som.

Ruth šla po chodbe predo mnou, tvorila mi akýsi ochranný štít. Privolala výťah, v ktorom sme sa zviezli ešte s ďalšími tromi osobami, ktoré ma celú cestu na prízemie pozorovali ako sochu v múzeu. Počastovala som ich jemným úsmevom. Ruth sa postarala o vyplatenie môjho pobytu v tejto budove dnešnú noc, kým som ja postávala obďaleč a sledovala som ľudí naokolo.

Nasúkali sme sa do auta a frčali sme preč. Pred mojim domom to bolo, našťastie, skutočne prázdne. Nikdy žiadne novinár ani fotograf, ktorý by si prial zvečniť chvíľku, keď vystupujem z auta a smerujem domov. Roberta som na dnes už prepustila, nakoľko som jeho služby už nepotrebovala. Prvá vec, ktorú som urobila, keď som vypla alarm a zatvorila za mnou a mojou agentkou dvere, bola kúpeľ. Napustila som si plnú vaňu vody, do ktorej som dala najrozličnejšie voňavé prípravky a slastne si povzdychla, keď som sa ponorila do horúcej vody. Chrbát som mala úplne stuhnutý, nohy opuchnuté od lodičiek s dvadsaťcentimetrovým opätkom, v ktorých som strávila nepretržitých osem hodín. Vymydlila som sa poriadne mydlom, aby som zmyla zo svojho tela všetky stopy po nedávnych slizkých dotykoch chlapa s možným svrabom. Neskôr som zatvorila viečka a len spokojne oddychovala v už trochu chladnej vode. Na dnes som neplánovala žiadny program. Oči ma nepríjemne štípali, túžila som po spánku. Jednoducho ma čakal oddych s vyloženými nohami a nič nerobením.

„Bella?“ ozvala sa Ruth tichým hlasom, keď som sa došuchtala do obývačky a hodila sa na gauč. Hlavu som si položila na vankúš smotanovej farby, ktorý sa na nej povaľoval a zapla si telku.

„No?“

„Vieš,“ začala pomaly a všimla som si, ako sa jej trasú ruky. Ona má snáď strach alebo čo...

„Čo sa deje?“ spýtala som sa rozladene. Jedna z vecí, ktorú som nenávidela, bolo naťahovanie a keď sa niekto nedokázal vymáčknuť.

„Ehm... George ma pozval na večeru, máme výročie sobáša, tak som sa len chcela spýtať, či by som nemohla aj dnes odísť skôr.“ Vlasy si prehodila okolo tváre a sklopila hlavu do zeme.  

„A čo spravíte s Jimmym?“ Niežeby ma to zaujímalo, ale bola to prvá vec, ktorá mi prišla v tej chvíli na rozum.

„On pôjde k našim, už sme dohodnutí.“

„Púšťam ťa, ale len preto, že dnes nemám nič na práci a príliš ťa aj tak nepotrebujem. Nechcem však, aby si si na tieto priepustky zvykala,“ upozorňovala som ju.

„Ďakujem, Bella. Nemusíš mať strach, skutočne je toto poslednýkrát.“

„Inak, vieš, ako som ti spomínala, že ti nájdem bodyguarda,“ spustila o chvíľu zamyslene, „tak už sa na tom pracuje. Hľadala som aj na nete, kde však veľmi nič nebolo, ale popýtala som sa aj nejakých známych, ktorí sľúbili, že sa pokúsia niekoho nájsť.“

„Teba ešte stále ten nápad s bodyguardom neopustil?“ poznamenala som nahnevane. Čo je také ťažké pochopiť, že o žiadneho vola, ktorý si myslí, že keď si oblečie oblek a nasadí čierne okuliare, je niečo viac, nestojím? Nie po tom všetkom...   

„Neopustil,“ povzdychla si. „Ty si slávna, Bella. Toto mesto je plné nástrah aj pre normálnych ľudí, nieto pre celebrity, ako si aj ty. Na každom kroku na teba môže číhať nebezpečenstvo a ty potrebuješ niekoho, kto ťa ochráni. Sama vieš, že mám pravdu. Veď aj včera, vlastne to bolo už dnes, v noci, keď na teba ten chlap zaútočil. Vieš, ako hrozne to mohlo dopadnúť?“ poučovala ma ako mama svoje dieťa, ktoré urobilo neplechu.

„Ale nedopadlo,“ hlesla som a spražila ju pohľadom.

„Ale mohlo. Bella, za ten čas, čo pre teba pracujem, som si ťa obľúbila. Nechcem, aby sa ti niečo stalo, pochop to. A taktiež nebudem čakať, kým sa niečo podobné stane nabudúce,“ trvala si tvrdohlavo na svojom a mne neostalo nič iné, iba pretočiť oči a radšej sa venovať telke.

Ruth som pustila domov už pred štvrtou, aby sa mohla poriadne pripraviť na večer. Nevedela som si však predstaviť žiť životom ako ona. Mať manžela, dieťa... Môj život boli vždy večierky, nezáväzný sex, alkohol, fotenie... jednoducho užívanie si života. Dokonca dnes, keď som len bola doma, som sa nehorázne nudila. Zajtra musím určite niekam skočiť, lebo inak sa asi zbláznim. Zavolala som mame, aby som zistila, ako sa má. Volali sme si len zriedkavo, taktiež sme sa navštevovali len raz do mesiaca, napriek tomu, že aj ona s otcom bývali v L.A. Ale príliš mi nechýbali, dokázala som žiť aj bez nich. Tiež som bývala dosť zaneprázdnená a oni v podstate tiež. Z môjho zamyslenia ma prerušilo zvonenie mobilu, ktorý som mala položený na stole. Vyšuchtala som sa z gauča, cestou som ešte pohladkala Mimi, ktorá sa pokojne rozvaľovala v pelechu a pozrela sa, kto je volajúci. Ruth. Zvláštne, myslím, že mala byť na večeri s Georgeom. Pochybujem, že tak skoro skončili. Určite ešte potom plánovali aj poriadne nočné šantenie v posteli... Jedine, že by nastali komplikácie a George zistil, že je impotent. Chuderka Ruth...  

„Áno?“ ozvala som sa, keď som zodvihla.

„Bella!“ zvýskla nadšene. „Neuveríš, ale zohnala som ti bodyguarda!“        

Chcela by som sa poďakovať za všetky komentáre pri prvej kapitole. Veľmi ste ma potešili, dievčatá. :) Dúfam, že sa vám páčila aj dnešná, možno trošku o ničom, ale predsa potrebná kapitola. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 2. kapitola: