Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 3. kapitola

22.11.2012 (08:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 4331×

3. kapitola

Namosúrene som sedela na jednej z drevených stoličiek istej los angelskej kaviarne a pohľadom som hypnotizovala šálku kávy, z ktorej sa parili hotové kúdoly dymu. Na okamih som mala tušenie, že som obdarovaná nejakou super schopnosťou, kvôli ktorej sa z nej stále parilo, pretože sa nie a nie už vyše pol hodiny vychladnúť. Alebo to bolo len sedem minút od nášho príchodu, ako to hlásili aj hodiny zavesené na stene oproti mne? Mala som pocit, že sa čas doslova vlečie ako počas nudnej hodiny matiky na strednej, keď sú vaše oči prišpendlené len na sekundovej ručičke hodín, ktorú sa silou vôle snažíte posunúť dopredu.

Ruth spokojne pila zo slamky svoj ľadový koktejl, pričom ku mne strelila pohľadom.

„Mešká, môžeme ísť,“ navrhla som a začala sa zdvíhať zo stoličky. Ruth ma okamžite čapla za ruku a stiahla späť na svoje miesto.

„Prestaň,“ zahriakla ma, „sedíme tu necelých desať minút, to nie je taká dlhá doba.“

„Lenže mne tých desať minút už nikto nikdy v živote nevráti,“ zahundrala som otrávene a prekrížila si ruky na hrudi. Aby žena čakala na muža – to je choré!  Ruth len prevrátila očami a opäť sa začala venovať koktejlu. Povzdychla som si a načiahla sa ku svojmu latté, z ktorého som si čo to málo chlipla.

„Oni mi do toho dali cukor?!“ zavrčala som nahnevane. V mysli som pátrala v snahe objaviť spomienku, v ktorej som tej čašníčke diktovala, aby mi pridala do kávy aj cukor. No nejako som si na tú spomienku z „neznámeho“ dôvodu nespomínala... Ach áno! Pretože som nič také nepovedala!   

Odfrkla som si a tú „sladkú šálku“ odsunula bokom. Neexistovalo, aby som to vypila. Keď si predstavím, čo by mi toľko cukru mohlo spôsobiť, dostávam závrate... Potenie na namáhavom cvičení vo fitku trikrát týždenne by vyšlo navnivoč.   

„Nerieš to,“ zašomrala Ruth a povzdychla si. „Neboj sa, nerozpustila by si sa ani keby si to vypila.“

Ruth a jej názory na všetko. Ešte nenastala situácia, v ktorej by si nevedela rady. Vždy mala čo povedať, bez ohľadu nato, komu to vravela. Keby nebola mojou manažérkou už piaty rok, asi by jej vlastné reči ublížili, nakoľko by som si rozhodne nenechala hovoriť do svojich vecí a miesto toho, aby som nad nimi len pomyseľne mávla rukou, by som ju s najväčšou pravdepodobnosťou vyhodila a nezaujímalo by ma, či si nájde alebo nenájde prácu, ani to ako a či vôbec uživí rodinu. Mám vlastný rozum a jej názor ma v podstate veľmi nezaujímal. Ale zvykla som si naň a teraz som ho brala ako samozrejmosť. Jednoducho šiel jedným uchom dnu a druhým von. A taktiež som musela uznať, že Ruth som svojim spôsobom mala aj rada. Človek si postupne zvykne na toho druhého, a mnohokrát sa stane, že aj keď sa prílišne nesnažíte, nejakým záhadným spôsobom sa zblížite, pretože ste nútení spolu tráviť niekoľko hodín za deň, čo vás poznačí. Aj keď som ju nikdy nenazvala kamarátkou, z istého hľadiska ňou bola.

„Vieš, že nevyhľadávam jedlá a nápoje obsahujúce cukor... alebo teda aspoň jeho zvýšenú hladinu,“ zafrflala som a oprela sa o stoličku, ktorá nepríjemne zaškrípala. No, ešte sa tu podo mnou rozpadne, niekto ma odfotí natiahnutú na zemi a zajtra bude v novinách článok, ako Swanová utierala vlastným telom podlahy v los angelských podnikoch... Skutočne lákavá ponuka...    

„Vravím ti - nerieš to... Radšej ti niečo prezradím o tvojom budúcom ochrankárovi,“ zmenila Ruth tému, vystrela sa na stoličke a ruky si položila na stôl. Pôsobila ako malé dievčatko, ktoré práve zbadalo vo výklade novú bábiku, ktorú si okamžite zamilovalo a chcelo ju ihneď vlastniť.

„Ruth, nenamáhaj sa. Už aj tak si to u mňa pokazil, pretože mešká.“

„Čo ty vieš, čo mu do toho prišlo? Možno sa zasekol v zápche, možno dostal defekt, možno...“ chrlila, skoro ani nedýchala.

„To určite,“ zašomrala som sarkasticky. „A odkiaľ si k nemu vlastne prišla?“ Včera som sa jej na túto vec nespýtala, nakoľko sa ponáhľala a náš telefonát po „skvelej“ vete „Bella, zohnala som ti bodyguarda“ zrušila, pretože ju čakal polonahý George v posteli a rozhovor so mnou jej do večerného programu rozhodne nezapadal. Avšak ráno, dobre že sotva vyšlo slnko na obzor, už stepovala pred  mojim domom a náhlila ma pripraviť sa na stretnutie s Pánom Záhadným.

„Veď som ti včera spomínala, že som začala pátrať. Pýtala som sa istého známeho, ktorý má kontakty a on mi sľúbil, že sa po niekom obzrie. Chcela som skutočne niekoho spoľahlivého a on povedal, že to nebude problém. No a včera večer sa mi ozval, že nám našiel vhodného kandidáta,“ zvýskla a ja som už len sedela v očakávaní, kedy začne natešene tlieskať ručičkami.

„Pojem niekto skutočne spoľahlivý je dosť relatívny, nemyslíš? Ja môžem považovať za spoľahlivého niekoho iného, ako ten tvoj známy,“ povedala som namrzene. Ďalšia vec z môjho pomyseľného zoznamu vecí, ktoré som v živote nenávidela okrem toho, keď sa niekto nedokázal dostatočne vyjadriť, bolo, keď niekto riešil vec, ktorá sa týkala mňa, bezo mňa.

„Na Johna sa dá spoľahnúť, on vie, kto je a nie je spoľahlivý, ver mi,“ uistila ma Ruth a pokúsila sa o milý úsmev.

„Tak fajn,“ povzdychla som si, čím som dávala najavo svoju prehru. Lenže v tejto chvíli som naozaj nemala bohvieakú náladu na doťahovanie sa s Ruth o tom, ktorá má alebo nemá pravdu. Pretože obe by sme si neustále stáli za svojim a ani jedna by sa nedokázala vzdať. Ale múdrejší ustúpi, hovorí príslovie staré ako svet a moja maličkosť sa rozhodla podľa neho teraz zariadiť.

„Povedz mi nejaké pikošky o tom chlapovi tvojich snov,“ pretočila som očami a snažila sa pohodlne uvelebiť na rozgajdanej stoličke, ktorej stále hrozil rozpad. Ruth ma počastovala škaredým pohľadom, ale po chvíli to vzdala, uvedomujúc si, že sa jej neoplatí so mnou hádať. Ale napriek tomu moja druhá polovica mozgu preferovala názor, že to ani nie je o hádke, ako skôr kvôli vysokej potrebe ma oboznámiť s mojim možným novým zamestnancom.  

„Dobre, ehm,“ odkašľala si a narovnala sa na stoličke. „Nemám o ňom zatiaľ veľa informácií, ale myslím, že tie, čo sú známe, sú zatiaľ dostatočné. Čiže,“ nadýchla sa, „má dvadsaťpäť, je slobodný, bezdetný a do Los Angeles sa presťahoval len nedávno. Tuším pred mesiacom či ako.“ Prečo som si odrazu pripadala akoby som mala mať rande naslepo? Možno to bolo aj samotnou Ruth, ktorej mierne očervenela pleť z horlivého vysvetľovania.

„S kým?“ zahundrala som znudene – len aby reč nestála.

„Čo s kým?“ Ruth sa zatvárila nanajvýš nechápavo.

„No, že s kým sa sem presťahoval?“

„Asi sám,“ pokrčila plecami. „Neviem, môžeš sa ho spýtať, keď dorazí,“ komicky zahýbala obočím  a ja som mala chuť jej jednu vlepiť.    

„Akože prepáč,“ pohoršene som pokrútila hlavou. „Nie sme v žiadnej trápnej americkej relácií o hľadaní lásky, tak si tieto komentáre môžeš odpustiť,“ utrúsila som nahnevaným hlasom. Tak nieže ma sem dnes dotiahla a donútila si sadnúť na rozpadnutú stoličku a piť tú sladkú brečku, ktorej niekto hovorí latté „bez cukru,“ ešte si zo mňa bude aj uťahovať. Moja vlastná asistentka! Tento svet vážne speje do záhuby. Pootočila som hlavu a pohľadom strelila ku vchodovým dverám, ktoré sa práve otvorili. Oči som mala upriamené na podlahu, čiže ako prvé som zbadala nohy, podľa veľkosti mužské, v štýlových converskách. Smerovala som vyššie, cez napasované tmavomodré džínsy, až k béžovej mikine zapnutej dopoly. A keď som sa dostala k tvári, pravdepodobne som prekonala infarkt. Šiltovkár stál v celej svojej kráse priamo predo mnou a ostražito pohľadom prehľadával celú miestnosť kaviarne, akoby niekoho hľadal. Jedno som však aj v tomto mojom vnútornom rozpoložení uznať musela – vyzeral veľmi dobre. Čo si budeme klamať... Zdalo sa, že on si ma, našťastie, nevšimol.

Prepánajána, dnešný deň už horší byť asi ani nemôže. Rozhodla som sa však nedať na sebe svoje rozhorčenie vidieť, pretože sa mi nechcelo stráviť nasledujúce sekundy, alebo skôr minúty, vysvetľovaním Ruth, že toto je ten muž, čo ma zachránil pred tým strašným osudom, ktorý ma čakal a že bez neho by som teraz na sto percent ležala zakopaná hlboko pod zemou na kopci niekde pod obrími písmenami Hollywood.

Preto som hlavu rýchlo stočila späť na Ruth, ktorá práve študovala hodinky na svojej ruke, ktoré dostala na výročie od Georgea. Hodinky neboli z tých úplne najdrahších, ale podľa Ruthinho pohľadu som usudzovala, že jej sa napriek tomu páčia.

„Musím si odskočiť,“ zašomrala som a zdvihla sa zo stoličky. Ruth len neprítomne prikývla. Oči mi automaticky vyhľadali šiltovkára, ktorý postával pri pokladni a niečo sa pýtal predavačky. Tá mu horlivo odpovedala a ja som sa neubránila pretočeniu očí. Určite z neho bola namäkko.  Radšej som pohľad presmerovala inam a smerovala na toalety.

Keď som sa vracala späť z wc – na ktorom ma „prepadla“ posadnutá fanúšička, ktorej som sa musela podpísať na zdrap papiera vytrhnutého z novín –, srdce mi takmer vynechalo úder. Hlavné dôvody: Po prvé – vedľa Ruth sedel muž. No dobre, na tom by nebolo nič hrozné, Ruth bola atraktívna žena, ktorej nápadníci určite nechýbajú, ale problém tkvel v niečom inom. Týmto pádom sa presúvame k bodu číslo dva – tým spolu sediacim nebol nikto iný, než náš – vlastne môj – starý známy záchranca! Jupí, koľké „šťastie“ dnes máme... Zaujímalo by ma, prečo rozvaľuje svoj zadok práve na tej stoličke! Nie je ich v tejto kaviarni dosť? Doriti, aj tak ešte čakáme na bodyguarda, ktorý si sadne akože kam? Swanovej na kolená? 

Prešla som ku stolu a hodila nasupený pohľad na Ruth, ktorej však tvár zdobil obrovský úsmev.

Zamračila som sa, nakoľko som už vážne ničomu nerozumela.  Chcela som niečo povedať, ale predbehla ma.

„Bella, dovoľ, aby som ti predstavila tvojho nového bodyguarda,“ zachichotala sa ako pubertiačka na prvom rande a takmer poskočila na stoličke. Brada sa mi v momente, keď vyslovila tieto neuveriteľné, priam až absurdné slová, pravdepodobne dotkla bielych kachličiek, ktorými bola vykladaná podlaha. Nie, to musel byť len nejaký žart. Určite je tu niekde skrytá kamera, ktorá ma sníma už odvtedy, čo sme prišli. Ja som tušila, že celá táto vec bude len nejaká búda. Čakala som, kedy spoza rohu vyskočí Ashton Kutcher a povie svoju otrepanú frázu sprevádzanú návalom smiechu: „Dostali sme ťa!“ a o týždeň sa uvidím v relácií na MTV, tentokrát v úlohe nachytanej celebrity. Myslím, že poruším pravidlá mojej diéty a dám si pri pozeraní popcorn. Lenže sekundy ubiehali a žiadny Ashton sa nekonal.

„Ehm... č-čo?“ ozval sa odrazu medový hlas podfarbený riadnym prekvapením a zlosťou. Šiltovkár sa očividne tiež spamätal zo šoku až teraz. Na chvíľku mi srdce pri zvuku tohto hlasu pookrialo. Znel tak isto ako aj predvčerom, keď som ho počula prvýkrát a opäť mi na myseľ skočila predstava rozprávkového princa vlastniaceho tento krásny hlas, príjemne hladkajúci vašu dušu. Mne asi totálne preskočilo. Odkedy je zo mňa poetka?

Otočila som hlavu na šiltovkára a stretla sa s jeho nazlosteným výrazom. Zo zeleno-zlatých očí mu priam sršali blesky, ktoré sa do mňa pomyseľne zabárali. Myslím, že sympatie k sebe vlastníme obaja tie isté. Aspoň v niečom sme sa zhodli.

„Ona je tá hviezda, ktorá ma potrebuje?“ pokračoval nechápavo a svoj pohľad presunul na Ruth, ktorej úsmev postupne mizol z tváre. „Veď ste vraveli, že je to milé, pekné, usmievavé a slušné dievča. Ja tu také teda nevidím.“ Pokrútil hlavou a mne sa nahrnula od hnevu krv do tváre.

„Ty prašivý pes,“ zhíkla som.

„Slečna Swanová, pokiaľ viem, my sme spolu husi nepásli. Z toho vyplýva, že si neželám, aby ste mi tykali,“ zavrčal. „A ďalšia vec, vyprosím si, aby ste ma nazývali prašivým psom.“

„Tak aby ste vedeli, ja-“ začala som, keď mi do reči skočila Ruth, ktorá sa spamätala až v tejto chvíli.

„A dosť,“ skríkla. Teda, skôr prskla, nebolo to až natoľko hlasné, aby vzbudila pozornosť okolia, ale zase natoľko hlučné, aby nás donútila s týmto tu zmĺknuť. „Vysvetlí mi, prosím, jeden z vás, čo sa to tu deje?“

„Takže ona sa vám nepochválila?“ chopil sa slova šiltovkár. Až teraz som si uvedomila, že v tejto chvíli na sebe šiltovku nemal. Hnedé vlasy s medeným nádychom mu neposedne stáli na všetky strany. Najradšej by som mu ich jeden po druhom vytrhala a potom z nich dala vyrobiť parochňu.  

„Bella, čo sa stalo?“ Ruth sa otočila na mňa s nechápavým výrazom v tvári. Povzdychla som si a šla sa posadiť na svoje miesto, aby som nebudila zbytočnú pozornosť ostatných ľudí. Jedno šťastie bolo, že sme sedeli pri stene vo vzdialenejšom kúte kaviarne a tak sme neboli úplne na očiach. Rozvalila som sa na stoličku.

„No vieš,“ začala som potichu, „ako ti to vysvetliť.“

„Veľmi jednoducho,“ utrúsil ryšavý a hlavu si na stole podoprel rukami. Prebodla som ho pohľadom, ale radšej som na jeho poznámku nereagovala. Možno by nebolo úplne od veci zalistovať v telefónnom zozname a nájsť tých milých pánov z mafie...

„Tento chlap,“ pohodila som rukou k nemu, „ma vtedy v noci zachránil. A zvláštnym nedopatrením sa stalo, že naše stretnutie neskončilo dvakrát najlepšie.“

„Ts,“ odfrkol si. „Že nejakým nedopatrením...“ pobavene pokrútil hlavou.

„Máš nejaký problém?“ osopila som sa naňho. „Pardon, máte nejaký problém?“

„To teda hej,“ precedil pomedzi zuby. Ako mi len pil krv!

„Tak sem s ním!“

„Môžete sa, láskavo, upokojiť?“ rozhodila Ruth rukami. „Preboha, sme dospelí ľudia! Všetko sa dá vyriešiť aj s chladnou hlavou.“

Zhlboka som sa nadýchla, oprela sa o opierku stoličky a ruky si zložila na hrudi. Šiltovkár urobil to isté. Keby tu nebola moja asistentka, už by som pravdepodobne na ňom sedela obkročmo. Avšak nečakajte, prosím, žiadne sexuálne praktiky. Moje ruky by totiž zvierali jeho hrdlo a silno ho škrtili.

„Takže,“ povedala Ruth autoritatívne. „Zhrnieme si to. Vy,“ pozrela na „fešáka,“„ste Belle pomohli z tej šlamastiky, keď na ňu zaútočil neznámy chlap.“ Prikývol. Ruth sa mierne pousmiala. „Chcela by som sa vám veľmi pekne poďakovať,“ zachichotala sa. Takmer mi vypadli oči z jamiek. Noha mi automaticky vystrelila a kopla pod stolom tú jej. Ublížene na mňa pozrela. Čo je, zaznačila perami.

„Je aj začo, takú protivnú ženskú, ako je táto, som ešte nestretol,“ zaškeril sa a ja som mala chuť naňho vyplaziť jazyk ako malé decko v škôlke.

„A ja som ešte nevidela arogantnejšieho vola,“ prskla som.

„Hej!“ skríkla Ruth. „Prestaňte, chováte sa ako deti na pieskovisku... Vysvetli mi, Bella, prečo si sa s pánom Cullenom vlastne pohádala?“ Takže pán Cullen...

„Nechcem sa k tomu vracať,“ zašomrala som a vystrčila vzdorovito bradu.

„Slečne Swanovej sa nepáčilo, že som jej pomohol. Očividne je to zarytá feministka zastávajúca názor, že žena si poradí aj bez muža v hocakej situácií,“ odvetil Cullen a zdvihol obočie.

„Nie som žiadna feministka! Ale aj keby, vás do toho nič!“

„Bella, ešte raz a naposledy – upokoj sa!“ ozvala sa Ruth. No to sa jej povie, aby som sa upokojila, keď tento tu ma doslova vytáča a zdvíha mi krvný tlak tým jeho, podľa neho, sexy úsmevom. On si o niečo koleduje!

„Vidíte?“ pokračoval ryšavý panák, tento raz pobaveným hlasom. „Nič nepoviete a už prská jed všade naokolo.“

„Ja navrhujem, aby ste začali pekne odznova. Bella, mala by si sa Edwardovi ospravedlniť.“

„To určite,“ odfrkla som si. Keby som sa mala začo...

„Bella!“

„Nie, Ruth! Ty mi nemáš čo rozkazovať. Ráno som musela vstávať skôr kvôli tomu, že sme sa ponáhľali sem. Dobre, to by som ešte prekusla. Ale keď sme ho tu ešte museli čakať neviem koľko minút a nakoniec zistím, že tým slávnym bodyguardom je práve chlap, ktorý je príjemný asi ako tŕň v zadku, mám právo byť nasratá, nemyslíš?!“ skríkla som. Nemala som náladu tu naďalej vysedávať. Postavila som sa, v rýchlosti  schmatla kabelku a kabátik z opierky a štrádovala ku vchodu, ignorujúc nechápavé pohľady ľudí naokolo a Ruthino naliehavé volanie môjho mena.    

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 3. kapitola: