Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Illusions: Dark Visions - 3. kapitola

13.03.2013 (14:00) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1849×

Mikayla:

Bolo mi Mel ľúto. Prežila si viac bolesti, zrady, viny, temnoty, ilúzií a samoty ako my dve s Bellou dokopy. Moje sestry nikdy nedám. A za nijakú cenu. Môže byť hocijaká, ale sestrám sa nevyrovná. Ony majú obrovskú cenu, ktorá je pre mňa najväčšia na svete. Povedala nám svoju minulosť a pocity. A dali sme si prísahu. Nikdy sa neopustíme ani nezradíme. A ja tú prísahu budem plniť navždy. A my sme s Bells budeme navždy súcitiť s ňou.

Povzdychla som si a otočila sa na Bellu.

„Zas?“ spýtala som sa jej starostlivo.

Zakývala hlavou a teatrálne si povzdychla. Posadili sme sa na spadnutý kmeň stromu – moja práca.

„Začínam mať o ňu starosť. Vždy chodí sama do lesa, vyčíta si vraždenie, má depresie. To nie je normálne. Čo s ňou je?“ spýtala sa Bella zúfalo a ja som stočila pohľad k zemi.

„Ja vážne neviem. A je aj zamyslená. Nemôžem dopustiť, aby sa jej niekedy niečo stalo. Je mi ako pokrvná sestra. Presne ako ty. Zložili sme prísahu. Nech ide o hocičo a hocikoho, vždy budem stáť pri vás dvoch. Vieš, čo si Mel prežila, nie? Len... je zamyslená. Nie je na toto zvyknutá. Ale jedno viem iste. Nikdy nás nezradí a jej druhá časť niekde je,“ povedala som jej a ona sa smutne usmiala, a kývla hlavou.

Spomenula som si na Davida. Boli sme nerozluční. Brat a sestra. Naše puto bolo strašne silné. A v jeden deň sa dozviem, že zomrel, premenia ma a dozviem sa, že on bol upír -vegetarián.
Začali sa mi triasť ruky a Bells mi položila súcitne ruku na plece. Prestali sa mi triasť a objala ma.
Pozreli sme sa pred seba a tam stála Mel, a vyzerala, ako by sa každú chvíľu mala rozplakať. A na tvári šťastný úsmev a mne to došlo. Počula nás.

„Mel!“ vykríkli sme naraz a v sekunde boli u nej, a objímali ju.

Odtiahli sme sa a ona sa na nás zadívala.

„To ste mysleli vážne?“ povedala naoko šťastne a my sme s úsmevmi prikývli.

„Budeme tu pre teba navždy, ségra!“ Usmiala som sa a objala ju.

„Budeme!“ Usmiala sa Bella a pridala sa k nám.

Nikdy nedopustím, aby sa im niečo stalo. Sedemnásť rokov chodím sem a tam po svete sama. A teraz som našla moje vysnívané sestričky. Kam pôjdu ony, pôjdem aj ja. Nikto a nič nás nikdy nerozdelí. Odtiahli sme sa.

„A teraz sa idem... prebehnúť ja!“ Váhavo som na nich pozrela.

Bella aj Mel si povzdychli.

„Fajn, ale skoro sa vráť,“ povedala Mel a Bella prikývla.

Vďačne som sa na nich pozrela a plnou rýchlosťou vyrazila do lesa. Dobehla som k jednému malému vodopádu. Bolo to moje obľúbené miesto. Sadla som si hore na kameň hneď vedľa tečúceho prúdu vody a aj si ľahla. Nič som na hmat necítila a vnímala iba tečúcu vodu. Zavrela som oči a zamyslela sa. Kým sú šťastné ony, budem šťastná aj ja. Ale nie sú to iba ilúzie v tejto samote, o ničom, ako hovorila raz Mel? Nezdá sa mi to iba? Osud k ani jednej z nás nebol spravodlivý. Ale to sa už čoskoro zmení. Budeme šťastné, cítim to. Ale to šťastie nájdeme niekde, kam nikdy nebudeme chcieť ísť. A u ľudí, ktorých budeme najskôr nenávidieť. A keď radosť majú moje sestry, ja tiež. Sme ako prepojené. Otvorila som oči a posadila sa. Zahrmelo. Prichádza búrka. A ja si môžem začať šetriť na nové oblečenie. Rýchlo som skočila na najbližší kameň a skočila dole. Rozbehla som sa ku sestrám. Mel a Bells sa válali v blate a asi sa bili.

„Hej, vy dve!“ zakričala som na nich a ony zase spadli spolu do blata.

„Čo to robíte?“ spýtala som sa ich pobavene.

„Nič také...“ zazubila sa na mňa Mel a ja som sa usmiala.

Je šťastná, som aj ja s Bellou.

„Okej, maratón!“ zakričala Mel a postavila sa.

Vlasy mala mierne od blata, celé mokré a v nich lístie a konáriky, a podobný humus. Bella na tom nebola o nič lepšie. Uchechtla som sa a zakrútila nad nimi hlavou. Spoločne sme sa rozbehli do lesa a ja plnou rýchlosťou. Bola som pred Mel, ale tá ma predbehla a ja som pridala do kroku. Preskočila som ju, a tak získala náskok. Vpredu bola Bells. Okolo tej som sa nenápadne prešmykla a bežala k útesu. Ľahko som rieku preskočila a dopadla na plochú skalu. Rozbehla som sa cez zablatenú lúku. Pridala som do kroku ešte viac a skočila a zoskočila zo skaly, ktorá mi bola v ceste.
Odrazila som sa od stromu a to ma ešte zrýchlilo. Ešte jeden kilometer... Ešte viac som zas pridala do kroku a mňa od rieky delilo len pár metrov. Preskočila som ich a stála na zmienenom mieste. Som víťaz. Skoro prvýkrát.

Zvýskla som od radosti a za pár sekúnd ma dohnali Mel a Bella.

„Teda! Tak rýchlo som ťa bežať ešte nevidela.“ Usmiala sa Bells.

„Hm... Keby si nezvalila za nami tých pár stromov, asi by som mala času viac,“ zamručala nesúhlasne Mel.

Aké stromy? Aha...

Bella sa zasmiala a ja som zavrčala.

„Pôjdem na lov!“ povedala a zmizla.

S Mel sme sa posadili na zem a opreli o strom.

„Že ona sa nezmení?“ zasmiala sa Mel a ja som sa uchechtla.

„Veď práve,“ stočila som k nej pohľad.

„Čo by sa stalo, ak by prišli Volturiovci?“ spýtala som sa a otočila sa na ňu, aby som videla jej pohľad.

Mala neutrálnu a skamenenú tvár. Po chvílke sa uvoľnila a povzdychla si.

„Je viac možností. Zobrali by nás do gardy alebo zabili. Vyjednávali. Dohodli by sme sa. Nechali by to tak...“ vymenovávala.

„Ale prečo?“ nechápala som.

„Oni takí už proste sú,“ oprela si hlavu o kmeň stromu.

„Aha,“ zopakovala som po nej pohyb a teatrálne si povzdychla.

„Prečo je teraz svet takýto?“ spýtala som sa jej znovu a ona zažmurkala a sklopila pohľad k zemi.

„Lebo taký už proste je. Udialo sa tu toho veľa. Až príliš. Výbuchy, vojny, vyznávanie citov, vraždy, zachraňovanie a ničenie. K tomu sú tu upíri, poloupíri, ľudia a meniči. A možno aj viac bytostí, o ktorých mi nevieme,“ vysvetlila mi.

„Som späť!“ revala Bella pár metrov od nás a ja som až nadskočila a postavila sa aj s Mel.

„To je tak dôležité, že tu kričíš na celé Forks?“ pretočila Mel oči a Bella na ňu zagánila.

Ďalej sme boli ticho a niektorá z nás niekedy niečo prehodila. A po chvíli aj prestalo pršať a nastala chladná noc.

„Asi by sme si mali zohnať nové oblečenie,“ zhodnotila som.

Mali sme ho potrhané, mokré a zablatené. Mel aj Bells si vlasy umyli v rieke. Ja som ich mokré nemala. Oblečenie trochu, to nebolo ani vidno.

„Zoberieme si ho z lovu?“ povedala Bells.

„Áno,“ odpovedala jej Mel a ja som prikývla.

„Okej, neďaleko cítim menšiu rodinku. Ideme!“ zavelila som a vydali sme sa na východ.

Boli tam 3 dievčatá, také mladé ako my a hľadali cestu, ale márne.

„Fajn, ja chcem tú tretiu,“ uškrnula sa Bell na nás.

„Ja tú druhú!“ zasmiala sa Mell potichu a ja som si povzdychla.

„Takže mne ostáva tá prvá,“ pretočila som oči a pozrela sa na ňu.

Mala čierne kučeravé vlasy pod ramená, a na sebe čierne tenisky, fialové šaty skoro po kolená a čierne legíny.

Po chvíli sme sa na ne vrhli a vysali.

„Fajn, oblečenie máme,“ zazubila som sa na ne, keď sme skončili našu „akciu“.

„Vychádza slnko,“ oboznámila nás Bella a ja som sa pozrela na oblohu.

A naozaj.

„Takže novorodení?“ pozrela som sa na ne a culila sa.

„Fajn,“ súhlasila Bella a Mel pretočila oči.

„Do boja!“ skríkla Bells a rozbehla sa lesom.

Uškrnula som sa, usmiala sa a vyrazila za ňou.

„Rozdelíme sa?“ spýtala som sa jej.

Ona sa najprv zatvárila neisto, ale prikývla.

Vyrazila som na sever, kde som zavetrila jedného novorodeného. Teraz som sa ale zamyslela nad niečím iným. Musíme to s Mel Belle tajiť? Je už v pohode na to, aby sa to mohla dozvedieť. Na tom sa s Mel raz dohodneme. Teda dúfam...

Vykukla som spoza stromu a zahliadla chlapca. Nehybne stál a strnulo sa opieral o strom. Rýchlo som naňho skočila a držala ho pod krkom. Spamätal sa a odhodil ma od seba. Behom môjho letu ma chytil pod krkom a prirazil o strom. Ja som mu podkopla nohy a tým sa dostala zo zovretia. Preletela som okolo neho a dobre sa schovala v strome. Fajn, som stopárka... Rýchlo sa pripojiť na mysel. Snažila som sa. Po chvíli som niečo cítila a videla, kam má namierené. Na sever. Teraz ku mne. Približoval sa.

Zazrel do koruny stromu a ja som sa viac prikrčila. Skoro nič nezaznamenal - idiot. Premiestnila som sa do koruny toho za ním. Skočila som dole, prichytila sa rukami konáru a nohami ho kopla do chrbáta. Bol tým prekvapený, vôbec to nečakal. Vyrazil proti mne. Ja som ho jednoducho preskočila a chytila do rúk jeho hlavu. Odtrhla som mu ju a poskladala telo do kopy. Vytiahla som zo zadu zapalovač, ktoré rovno skoro s Bellou a Mel zbierame. Hodila som ho naň a nechala to horieť.

Po chvíli som odišla. Rozbehla som sa a skočila. Narazila som do niečoho silného a dopadla na zem. Pozrela som sa na to.

„Díky, ségra,“ povedala Bella, keď sa postavila aj so mnou.

Prišla som k nej.

„A Melanie?“ spýtala som sa.

„Tu!“ zvalil ma zo zadu niekto na zem.

Bella a Mel sa tam chvílu smiali a ja som na ne zhrozene pozerala.

„Už ste sa upokojili?“ pretočila som po piatich minútach oči a oni prestali.

„A to ja som si ani nezabojovala,“ zamrnčala Bella.

„Hneď som tu!“ zakričala a zmizla.

Na toto si budem musieť zvykať...

Bella:

Ako ja mám sestričky rada... Ale ľutujem Mel aj Kaylu. Hlavne Mel. Čím všetkým si musela prejsť... Ale teraz sa chová nejako divne. A na Kaylu toho bolo veľa. Až príliš. V tom sme si podobné. Ale niečo predo mnou taja. Niečo veľké. Niečo, na čo sa zdá, že nie som pripravená. Ale čo?

Prebehla som malú mýtinu a zastavila sa u stromu. Podišla som k nemu a oprela sa oň. Po drsnej kôre som skĺzla dolu na zem. Rozmýšľala som nad Kaylou a Melanie.

Mel je taká... chladná na osoby, ktoré nemá rada alebo ju nepoznajú. Ale na nás je milá, priateľská, ako by sme boli pokrvné sestry. Veľa si toho prežila. Až príliš. Chápem ju. Niekoho potrebovala.

A Kayla... ona je väčšinou veselá, ale stratila svoju oporu. Ale teraz má nás. Aj ona toho mala veľa.

Ich dve mám rada. Sú to moje sestry. A aj budú. Nech už budem mať hocikoho, budem s hocikým, ony vždy budú prvé. Vždy tu pre ne budem. Vždy a navždy. Ako ony pre mňa. Pozrela som sa na náramok na pravej ruke. Máme ich také isté. Držíme spolu. Vyjasnili sme si navzájom životy. Za to sme si vďačné. A ako upírky je naše puto veľmi silné.

Ale Mel mi robí starosti. V poslednej dobe sa chová... inak. Chodí cez lesy, vyčíta si všetko, čo spravila a je uzavretá a tichá. A Kayla aj ja robíme, čo môžeme, ale ono to nejde. A k Mel cítim úctu. Ona ma premenila. Jej vďačím za tento život.

„Si v pohode?“ objavila sa predo mňou Mel.

„Áno.“ Usmiala som sa na ňu a postavila sa.

„Kde je Kayla?“

„Chcela byť sama,“ povzdychla si.

„A novorodení?“

„Nič nové,“ pokrútila som hlavou.

„Už sme si mysleli, že ťa Edward nepremení,“ ozval sa za nami hlas.

Ten hlas bol známy. Naháňal mi hrôzu už v ľudskom živote. Bol iný, ale aj tak známy.

S Mel sme k nim stočili pohľady a stuhli. A to, čo sa stalo potom, si zapamätám do konca večnosti...

Tak... čo k tomu. :D Kto myslíte, že to bude? :D Potom... ďakujem VictoriiJamesLaurent, NatalieVolturi a vande za komenty. :) A ak vás to aspoň trochu zaujíma, tak prosím... pár sekúnd vás nezabije. :)

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Illusions: Dark Visions - 3. kapitola: