Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Illusions: Dark Visions - 2. kapitola

11.03.2013 (09:45) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1952×

Nakoniec sme sa dali do klanu. Mikayla mala normálny život, až na to, že jej brat bol upír. Vegetarián. Raz išla do lesa a tam ju niekto premenil. S Melanie sme jej všetko vysvetlili. Sme spolu už tri mesiace. A pritom sa snažíme vyhýbať Volturiovcom. Zatiaľ sa nám darí. Kayla má dar stopovať. Je lepšia stopárka ako Demetri. Učíme ju bojovať. A využívať jej schopnosti. Celkom sa nám darí. Tá situácia s novorodenými je čoraz horšia. 

Skočila som zo stromu a rozutekala sa lesom. Ucítila som neznámy pach. To vôbec nie je dobré... Zastavila som sa a nadýchla sa. Stočila som pohľad do hĺbky lesa a predo mnou sa začala rysovať postava. Dobehla ku mne a ja som spoznala, že je to žena. Vrhla sa na mňa. Skočila a zvalila ma k zemi. Nestihla som jej uhnúť a držala ma pod krkom a hrozivo vrčala. Zrazu ma zaliala hrozná bolesť. Intímna a strašná bolesť okolo krku. Pocítila som zapraskanie a vtedy mi to došlo. Chcela mi odtrhnúť hlavu...

Odkopla som ju a pár sekúnd tam ležala. Postavila som sa a niečo mi skočila zhora na chrbát. Znova ma zvalila k zemi. Padla som na aj s ňou na chrbte. Otočila som sa a ona bola podo mňou. Vyšmykla sa mi a skočila na najbližší strom. Ja na ten istí a na konár oproti nej. Napriahla sa, že ma udrie, ale ja som sa skrčila a vyhla sa úderu. Vystrčila som jednu nohu, otočila a zase narovnala sa. Videla som, ako skoro padne, ale stačila sa zachytiť a vyšvihnúť sa zase hore. Kopla ma do brucha a mne sa ako-tak podarilo udržať rovnováhu. 

Zase sa naprahovala a ja som sa vyhla a skočila na konár za mnou. A ona na ten pred ňou. Teraz som sa po nej napriahla ja, ale sa tiež vyhla. Odkopla som ju a ona padala. Skočila však na jeden konár dole bližšie pri zemi, ale nie úplne. Skočila som saltom a dopadla na konár trocha ďalej od nej. Ona sa chytila jedného a obidvomi nohami do mňa kopla. Ja som padla na zem a v stotine sekundy už stála na nohách. Ona pár metrov odo mňa. Rozbehli sme sa proti sebe. Ona sa prikrčila k zemi a ja som ju ľahko preskočila. Znovu som k nej stočila pohľad. Zúrivo vrčala. Rozbehla som sa oproti nej, keď som bola pár milimetrov od nej, som vyskočila, obrátila sa vo vzduchu, chytila ju za hlavu a dopadli sme na zem a ja som jej ju odtrhla. Telo som poskladala na kôpku a vytiahla zapaľovač. O šestnástinu sekundu sa telo pálilo v plameňoch. 

„Si v poriadku?“ ozvalo sa za mnou a ja som skoro poskočila. Otočila som sa a uvidela starostlivý pohľad Kayli a zamračený pohľad Melanie.

„Aj hej,“ otočila som sa k telu a pozerala sa do prázdna. 

„Nezdá sa mi,“ zasmial sa tenký hlas.

„Mel!“ otočila som sa k vysmiatej Melanie a teatrálne si povzdychla.

„Ideme na lov?“ nedočkavo sa spýtala Kayla.

Otočili sme sa k nej a Mel sa uškrnula. Ja som ju napodobnila a Kayla sa zamračila. 

„Tak?“ začala podupávať pätou a ruky založila na prsiach. 
Ešte vrkôčiky a bude vyzerať, ako 5 ročné dieťa. Zasmiala som sa tej predstave.

„Niečo k smiechu?“ otočila sa Kayla ku mne a uškrnula sa.

„Poďme,“ povedala Mel zo smiechom a rozbehla sa.

„Závod!“ zakričala za nami ešte.

Zradkyňa!

Odfrkla som si a rozutekala sa aj s Kaylou za ňou. Dobehli sme k útesu, kde už sa o strom ležérne opierala Melanie a na tvári mala posmehútsky úsmev. 

„Víťaz,“ zapriadla a normálne sa postavila.

Kayla zasyčala a Mel sa aj so mnou zasmiala. Kayla po nás strelila pohľadom.

„Bude ten lov?“ zavrčala a ja som si povzdychla.

„Možno,“ mykla plecami Mel a Kayla sa na ňu naštvane pozrela. Ja som sa zasmiala.

„Nie, vážne, poďme. Neďaleko je skupinka. Povedala by som šesť ľudí,“ obidve už zmizli.

Zasmiala som sa. Ony sa proste nezmenia. Rozbehla som sa ich smerom. Ony tam už chceli vysať posledných dvoch, ale zavrčala som a ony sa sklamane odtiahli. 

O chvílu sme kráčali všetky tri bok po boku a niekedy prehodili pár slov.

„Mohla by si sa prestať napchávať tou krvou? Vyzeráš v tom tučná,“ prehodila len tak Kayla na Melanie a Mel sa zastavila v pohybe.

„Prosím?“ povedala a otočila sa na usmievajúcu sa Kaylu.

„Prestaň sa napchávať tou...“ začala, ale bola hrubo prerušená Melanie.

„Naser si!“ povedala rázne a Kayla sa na ňu zamračila.

Tie ich hádky...

„Choď niekam!“ vyplazila na ňu Kayla jazyk.

„Už som bola všade,“ okúzlujúco sa usmiala Mel a Kayla si odfrkla.

„Aj ja!“ zase na ňu vyplazila Kayla jazyk a Mel to už nevydržala, a ako malé dieťa, dupla nohou.

Kayla aj ja sme vypukli v smiech a Mel ná naštvane pozerala.

„Vyzeráš v tom tučne. Daj sa na vegetariánstvo,“ zhodnotila Mel a Kayla sa prestala smiať.

„Nápodobne,“ uškrnula sa a začali sa tam o niečo hádať.

Keď tam začali máchať rukama do vzduchu a nejako gestikulovať, zasiahla som.

„Tak dosť!“ zavelila som, keď som sa prestala smiať a ony dve sa na mňa otočili s pozdvihnutím obočím.

„Nepleť sa!“ povedali zborovo a úplne naraz.

„Oheň!“ skríkla som vydesene.

„Kde?!“ skríkli vydesene ony a Kayla pred seba Melanie vystrčila. 

Mel zase ju. A Kayla zase ju.

„Nie je tu, len sa prestaňte, sakra hádať!“ zamračila som sa na nich káravo a ony zase pozdvihli obočie. 

„Vieš, na niečom sme sa zhodli,“ povedala scela vážne Mel a Kayla s vážnym pohľadom prikývla.

„Hm?“ otočila som sa na ne znudene.

„Že sa dáme na vegetariánstvo obidve,“ začala som sa smiať a po chvílke to ani ony nevydržali a začali sa smiať so mnou. 

Po pár minútach sme prestali.

„Nedáte sa na vegetariánstvo, že nie?“ pochechtávala som sa.

Mel sa na mňa scela vážne otočila. 

„Nie. Žijú tu ohrozené zvieratá.“ To už som nevydržala a išla k zemi. 

Po pár minútach sme sa pozbierali zo zeme.

„Tak čo teraz?“ usmiala sa Kayla.

„Pártý!“ zakričala Mel a začala sa tam vlniť, ako nejaká dážďovka, ktorú zasiahol blesk.

S Kaylou sme sa zase dali k zemi. A o chvílu Mel s nami.

„Fajn, fakt stačí. Nudím sa,“ prehodila Kayla znudene.

„Závod! Som najrýchlejšia! Nemáte šancu!“ zasmiala sa Mel a zmizla.

Zasyčala som a s Kaylou zase vyrazila vpred. Dobehli sme vysmiatu Mel a držali s ňou krok. 
Predbehla nás, otočila sa k nám a vyplazila jazyk. Asi mala pokazené reflexy, pretože zakopla a išla k zemi. O ňu zas zakopla Kayla a ležali na sebe. Ja som na nich vyplazila jazyk, zakývala im a prefrčala okolo nich. 

„Toto si vypiješ!“ zarevala za mnou ešte Mel a ja som sa zasmiala.

Dobehla som pri skalu a radostne vypískla. Za mnou dobehli Kayla a Mel. Vrčali a mali dosť naštvaný pohľad. Dosť naštvaný. 
Ajaj...

„Toto si vypiješ! Podvádzala si!“ kričala na mňa Mel.

„Lebo ty nie,“ pretočila som oči. 

Ona si len naštvane odfrkla a založila ruky na prsiach.

„Nudím sa!“ štekla po nás Kayla.

Melanie:

Kayla sa proste nezmení... Ako ja mám moje sestričky rada. No áno, ja im tak hovorím. Neviem, čo by som bez nich teraz robila. Možno zase blúdila lesmy, prechádzala po stromoch, kŕmila sa a iba prežívala, nie žila.

„Trénovanie!“ vykríkla som nadšene a ony si teatrálne povzdychli.

No áno, bojovanie bola moja obľúbená činnosť. Aj Bellina. Ale jej až tak veľmi nie. A Kayla? Tá možno že trochu. 

„No čo? Potrebujeme aj tak ochranu. A teraz sú tu novorodení,“ vyplazila som na nich jazyk.

„Ako aj tých dvadsať osem rokov a tri mesiace, že?“ povedala sarkasticky Bella a ja som sa na ňu káravo pozrela.

„Kayla už vie celkom dobre stopovať. Ale bojovať ani nie. Takže ideme trénovať,“ povedala som im a rozbehla sa lesom.

Unavene dobehli za mnou na mýtinu.

„Takže pravidlá boja...“ zazubila som sa na nich.

„A je to tu zas...“ povedala Bella a ja som ju spražila pohľadom.

Začala som im tam vysvetľovať a ony sa tvárili, že ma počúvajú. Strašne vtipné...

„Chápete?“ 

„Áno,“ povedali, aj keď samozrejme nevedeli o čo ide.

„Fajn,“ povzdychla som si a vrhla sa na Bellu.

Kayla chcela ujsť, ale ja som v sekunde na ňu skočila a ona nemala žiadnu šancu k úteku.

Bella sa nás pozerala, ako keď nevie, čo si má o tom myslieť. Naštvane ma od seba odkopla. Ja som narazila do kmeňa stromu, ktorý následne padol.

„Ups,“ zatvárila sa anjelsky Kayla a ja som sa postavila.

Bella na nás pozerala, ako na päť ročné deti. 

Nevraživo som na ňu pozerala a ona sa tvárila vystrašene. Bella nás pobavene sledovala a ležérne sa opierala o skalu. 

„Idem sa prebehnúť,“ pozrela som na ne a ony prikývli.

Rozbehla som sa hlbšie do lesa. Tiež jedna moja obľúbená činnosť. Skvele sa odreagujem a zamyslím sa. Vyskočila som a namiesto behu skákala po konároch. Po chvíľke som pri skale skočila dolu a oprela sa o plochý kameň. 
Tieto veci sa môžu zvrtnúť. Mám o ne vážny strach. Jednu osobu, na ktorej mi dosť záležalo som už stratila. Nemôže sa to opakovať. Tento krát to nedovolím. Vždy som iba utekala, ale prečo? Vedela som, že osud bude ku mne krutý, ale že až tak, tak to nie. A kvôli tomu som niekoho obetovala. A k tomu osobu, na ktorej mi záležalo. Vinu som cítila niekoľko tisícok rokov. Ale nikdy, skoro nikdy som nešla do vojny. Vždy a stále som utekala. Prečo som práve tú odvahu, ako človek stratila? Toto proste nie som ja. To sa trochu zmenilo, keď som stretla Bellu s Kaylou. Ale vždy budem taká...iná. Kde je tá radosť, tá odvaha a tá úprimnosť s obetavosťou? Prečo sa tie najlepšie vlastnosti zo mňa museli vytratiť? A prečo deň, čo deň dúfam, že si niekoho nájdem? Niekoho, komu by som sa mohla vyplakať bez sĺz, alebo vyjadriť? Áno, mám moje milované sestričky, ale čo niekto, kto ma bude doprevádzať do konca môjej večnosti? Bella mi raz hovorila, že si niekoho nájdem. Každý má na svete svoju druhú polovičku. Život je ako skladačka. Dvaja ľudia sa musia nájsť. A môže to mať tri výsledky. Buď ich to zlomí, keď jeden z nich umrie, buď sa nenájdu a budú trpieť navždy alebo sa nájdu a budú spolu šťastní. Ja chcem vždy tú poslednú možnosť, ale ako, keď to nejde? A nikdy nepôjde. Ako dlho ešte mám čakať? Na tomto svete som už dlho. A videla som už všetko. Predtým bol svet väčší. Ľudia sa k nemu viac s úctou a bol aj krajší. Ale dnes už nič nebude. Miesta na mapách sa zaplňujú, more naplňuje. O chvíľu tento svet nebude už ani existovať. Videla som aj vraždy, týranie a iné. Ale prečo to robia? Lebo tak išiel proste život. Niektorý to robia z pomsty, iní z nudy, ďalší zo zábavy. A ja zabíjam zo zúfalstva, samoty, temnoty a hladu. Pretože toto je, a vždy bude upírstvo. Veľa ľudí si myslí, že upírstvo je skvelé, cool a iné o tom. Ale opak je pravda. Na svete je veľa upírov. Vegetariánov, krutý, nomádi, klany, skupiny, rodiny, rody a novorodení. 

Chápu ma tak možno Kayla a Bells. A aj cez to ma majú radi a stále berú, ako sestru. Sú s upírkou, ktorá ma niekoľko tisícok rokov. S upírkou, čo bola krutá, utekala, zabíjala a zradila. S upírkou, ktorá zabila vlastného otca...Potlačila som tichý vzlyk a zažmurkala. Viem a dúfam, že vždy budú u mňa stáť. Pretože zažili tú istú zradu a ten istý život. A sú odsúdené na temnú samotu a večnosť. Naveky. Jedna upírka mi raz povedala niečo, než skončila svoj život. Upírstvo je vraj najhorší osud, aký môže človeka stretnúť. Odsúdená na večnosť, samotu, temnotu a byť navždy stratená uprostred ničoho. Mala som sa zabiť už dávno. Ale sestrám to neurobím. Nikdy...

Takže, poďakovania...

VictoriaJamesLaurent: Si robíš prdel? :D Tie 4 aj pol strany už som skoro nedala. :D A okej, no. :D Dem nie je sviňa, ale vieš aká som, čo sa tohto týka, none? :D Inak ho milujem... :D Že ja som sa na tú dohodu vôbec dala... :D No teš sa. :D

vanda: ďakujém. :) :D 
NatalieVolturi: Ďakujem za koment, ktorý potešil a povzbudil a som rada, že sa ti poviedka páči. :) 

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Illusions: Dark Visions - 2. kapitola: